Garik komentáře u knih

Kniha nemeckého politika a veľkého štátnika, ktorý má v histórii budovania EÚ svoje významné miesto. Kniha človeka ukotveného v tradícii, pamätajúceho hroznú minulosť Európy a poznajúceho jej dejiny, pragmaticky a s nadhľadom vnímajúceho situáciu a potreby súčasnosti a zároveň schopného vidieť a definovať riziká a ciele budúcnosti.
Dielo to jest v mnohom poučné. Nesmierna škoda, že v mnohom ignorované.

Z pohľadu obyčajného občana a laika konštatujem, že takmer všetky skutky (a ich doterajšie aj budúce dôsledky) európskej byrokracie svedčia o tom, že táto sa vydala presne tou cestou, pred ktorou tento štátnik varoval. A politická reprezentácia jednotlivých štátov práve tak. Vidieť to možno takmer všade:
– Neprestávajúce porušovanie princípov subsidiarity, pokračujúca centralizácia a uzurpovanie si čoraz väčšej moci stále rastúcimi byrokratickými štruktúrami EÚ.
– Pretrvávajúca až akoby nesvojprávnosť vo vzťahu k USA; stále vo vleku ich mentorskej a policajnej politiky k ostatnému svetu a tiež závislosť od ich vojenskej moci.
– Smiešne ambície (po americkom vzore) ovplyvňovať vnútornú politiku suverénnych štátov a vyvážať „demokraciu“ a osvietenské „hodnoty“ dnešnej EÚ.
– Zbavovanie sa vlastných koreňov a zriekanie sa vlastných tradícií a kultúry v mene všelijakých pokrivených ideálov definovaných kdejakými čudnými skupinkami pseudointelektuálov naočkovaných „kultúrnou revolúciou“ niekedy v šesťdesiatom ôsmom.

Pred mnohými javmi a krokmi pred pätnástimi rokmi vo svojom diele Helmut Schmidt európske elity vystríhal.

Dnes čelíme pretrvávajúcej kríze Eura, vnútornej nejednotnosti a absencii spoločnej (a rozumnej) vonkajšej politiky, následkom nevyhnutne skrachovanej ideológie multikulturalizmu a pasívnej aj aktívnej podpory amerických vojensko-politických „dobrodružstiev“ hneď za našimi humnami, medzi ktoré následky patrí aj súčasná utečenecká a migračná vlna.

To všetko možno aj preto, že dnes už na názory ľudí ako bol Helmut Schmidt je iba málokto zvedavý. Nezaujímajú ani vládnucu stredo-strednú euro-elitu, ani nás, ľud užívajúci si tento orwelovsko-huxleyovský matrix a plne sa (zatiaľ) oddávajúci konzumu.

Niekoľko úryvkov:
„Subsidiarita znamená: orgány EU mají upravovat pouze to, co nemohou samy rozhodnout nebo řešit národní státy, aniž přitom ohrozí úkoly výslovně určené orgánům EU. Orgány EU mají tedy zasahovat pouze subsidiárně čili „podpůrně“. Ve skutečnosti se však svými nařízeními a směrnicemi prohřešují na principu subsidiarity téměř denně...
V celé Evropě pravděpodobně neexistuje žádné město nebo kraj, kde by se EU nevměšovala do jejich rozvoje pomocí subvencí. Jedním z důležitých úkolů Evropské rady (to znamená šéfů států a vlád) a dohlížejícího Evropského parlamentu bude proto dbát na to, aby byl princip subsidiarity dodržován. Od Komise a rad ministrů lze oproti tomu disciplínu očekávat jen stěží. Pečlivější vymezení pravomocí Komise by bylo dobrodiním.“

„Sklonu úřednictva k centralismu a perfekcionismu se musí klást odpor. Kto chce všemu dávat podobu smlouvy, měl by se upamatovat na slova jednoho francouzského člena Komise, který přirovnal EU k sépii: natahuje chapadla na všechny strany, ale uvnitř je plná inkoustu.“

„Kdo by chtěl udělat z Unie kontinentální přerozdělovací stroj, nastavoval by výhybky nesprávně. Myšlenka vytvoření stejných materiálních životních podmínek pro každého se ukázala jako nerealistická již v rámci národního státu (...); chtít ji uplatnit na 375 milionech lidí mezi Krétou a Botnickým zálivem je v nejlepším případě idealistická utopie, spíš ovšem velký zlořád.“

„O příslušnosti Poláků, Maďarů a Čechů ke společné evropské kultuře nemůže být pochyb,... U ostatních kandidátů na členství – Rumunska, Bulharska, Slovenska a Malty – lze však o jejich kulturní příslušnosti poněkud pochybovat.“ (Takéto konštatovanie je mne, ako Slovákovi, zvlášť proti srsti, no vzhľadom k ére „mečiarizmu“, ktorú sme v čase vydania knihy mali horko-ťažko za nami, je pochopiteľné.)

„Moje nejdůležitější rada zní: v žádné krizi a v žádném případě nezraňovat národní hrdost Rusů!... Divil bych se, kdyby Rusko v novém století neusilovalo o opětovné spojení s Ukrajinou a Běloruskem. ... Tyto tři národy patřící do ruského kulturního okruhu musí o své budoucnosti rozhodovat samy. Státníci v čele Evropské unie by se neměli neuváženými projevy o přistoupení, například na adresu Ukrajiny, pokoušet tuto budoucnost ovlivňovat. Nesmíme nikdy zapomenout na dvě skutečnosti: Rusko je a zůstane geopoliticky světovou velmocí. A Rusko, Ukrajina a Bělorusko mají společnou, v dějinách vytvořenou vlastní kulturní podstatu, jež se podstatně odlišuje od společné kulturní podstaty patnácti členských států Evropské unie.“

„Ani v budoucnu nelze očekávat skutečnou integraci dalších přistěhovalců, a proto je zapotřebí, aby státy Evropské unie přistěhovalectví společně omezily.“

„... v posledních desetiletích došlo... k silnému zdůrazňování práv jednotlivé osoby vůči státu. Přitom však značně ztratily na významu ctnosti jednotlivého člověka a též jeho povinnosti vůči společnosti.“

Mimoriadne poučné a podnetné sú podkapitoly poslednej – štvrtej – kapitoly „Společná podstata“, nazvané „Svébytná ruská kultura“, „Sousedství s islámem“, „Duchovní Evropa v epoše kapitalismu“ a záverečné dvadsaťbodové zhrnutie najdôležitejších téz.


Pôvodne som chcel jeden bod ubrať. Predsa len – je to moje hodnotenie knihy, a teda prirodzene zrkadlí moje názory, postoje, skúsenosti etc., a teda aj to, nakoľko sa zžívam s názormi, postojmi (etc.) autorovými. Potenciálny prínos tejto práce pre čitateľa však natoľko prevyšuje tých niekoľko „momentov“, ktoré som ja pociťoval negatívne, že som sa napokon rozhodol pre plný počet.

9 22.11.2015

Bernard Cornwell ma zaujal historickým románom Azincourt a nadobro si ma získal románovými sériami Uhtred z Bebbanburgu a Kronika válečníkova. No keď som sa lačne obzeral po niečom ďalšom od tohto autora, Sharpa som dlho ignoroval, pretože mi v pamäti utkvel nedobrý dojem z jeho televízneho spracovania, ktorého niektoré časti som kedysi videl. Napokon som však prekonal vyše dvojročné obdobie prvotného zámerného prehliadania a neskoršieho váhania a rozhodol som sa pre kúpu hneď štyroch dielov naraz, k čomu mi okrem dovtedajšej skúsenosti s Cornwellovou tvorbou výrazne dopomohli aj hodnotenia kníh o Sharpovi na DK. Tie štyri romány som prečítal v priebehu niekoľkých dní a okamžite som objednával ďalších deväť dovtedy vydaných dielov! Odvtedy pravidelne kontrolujem stránku vydavateľstva Oldag a netrpezlivo čakám na každý ďalší diel tejto vynikajúcej série.

18 05.09.2015

Pri tejto ságe, zdá sa, David Weber vydal zo seba to najlepšie. Jeden by si pomyslel, že pedál zošliapol až na podlahu už pri prvých dieloch, ba že už dokonca prekročil hranice možného, no on stále pridáva!
Dokonale vykreslené charaktery, emócie a myšlienky nie len hlavných, ale aj epizódnych postáv. Akékoľvek situácie a bojové scény opísané priam geniálne. A takto by sa dalo pokračovať...

Knihy tejto série patria medzi tie, pri ktorých sa jasne ukazuje moja závislosť. Všetko ide bokom, žiadna povinnosť nie je dosť naliehavá – môžem kľudne zapadnúť prachom, obrásť pavučinami...

4 15.08.2015

Kníh tohoto žánru som zas až toľko neprečítal, takže nie je toho moc, s čím by som porovnával. Dej dosť predvídateľný, takisto správanie postáv, hlavný páchateľ známy dávno pred odhalením. Celkovo slabé.
Pre skalných fanúšikov seriálu môže byť tento komerčný prídavok povinnou jazdou, ostatne preto som to skúsil. Ale po tomto u mňa ďalšie diely Heatovej už akosi nehrozia.

3 15.08.2015

„...To, co Arn nazývá láskou, může vyrůst z moudrosti, pokud spolu dva lidé žijí dobře a rozumně.“ (...) „To však byla moudrost starších mužů, kterou nelze slovy zprostředkovat mladším. Nemá smysl pokoušet se někomu domluvit v takových věcech, kde žádný rozum neplatí. Stejně by to dopadlo, kdyby někomu, kdo právě ztratil příbuzného a položil ho do hrobu, řekl, že čas hojí všechny rány. Je to pravda, ale nemá smysl říkat ji ve chvíli, kdy je bolest největší.“

K celej trilógii:
Opisy života a myslenia ľudí a komunít, ako aj reálií severských kráľovstiev, križiackych štátov a krížových výprav v danom období stredoveku dokázal Jan Guillou podať veľmi vierohodne (netvrdím, že presne – iba vierohodne). A nech sa venoval ktorejkoľvek z postáv a dejových línií, nebolo v príbehu jediného miesta, ktoré by ma nudilo. Pre mňa najúžasnejší na celej románovej trilógii je samotný nosný príbeh dvoch ľudí, ktorých vzájomná láska bola tak veľká, priam obrovská, a predsa ju prekonávala ich láska k Bohu.
Milovníkom historických románov môžem iba odporučiť.
Čo sa týka filmového spracovania, tak to bola jedna obrovská tragédia – rozhodne sa ním nenechajte odradiť!

10 14.08.2015

Inšpirujúca kniha plná výborných postrehov.

3 13.08.2015

Veľmi stručne zhrnuté základné informácie o dejinách, organizácii a fungovaní Rímskej kúrie a Vatikánskeho mestského štátu.
Napriek vecnosti sa autor neubránil niektorým klišé.

Najviac na tejto knihe, okrem odbornosti, obdivujem to, s akou nesmiernou pokorou je napísaná.

Čo sa týka predmetu, pani Záborská to vo svojom predslove vystihla, keď napísala: „Hlavné posolstvo rodovej ideológie znie: neexistujú prírodou vytvorené biologické rozdiely medzi mužmi a ženami, pretože z politického hľadiska žiadne byť nesmú.“

6 13.08.2015

Jedna z vôbec najhorších kníh, aké som kedy čítal. Ešte aj nálepka „brak“ by bola honosným označením. Toto je vskutku odpad.

Publikácia prináša podstatné informácie o tzv. rodovej ideológii. Ako je už v tejto edícii štandardom, informácie a myšlienky sú zhrnuté a vyjadrené veľmi úsporne, presne a výstižne. Argumentácia je tu, dá sa povedať, charakteru čisto svetského, opiera sa (na rozdiel od bojovníkov za gender mainstreaming) o poznatky vedy a o zdravý rozum. Samotnému postoju Katolíckej cirkvi k tejto problematike sa autorka venuje až od str. 37.

3 08.08.2015

Je len dobre, že sa Tibor Eliot Rostas rozhodol vydať tento súbor esejí knižne a aj takouto formou oboznámiť verejnosť so svojimi myšlienkami. Keď ich pravidelne prezentoval vo vysielaní jedného slovenského rádia, uvádzané príjemným, kultivovaným hlasom, zneli často tak rozumne, presvedčivo... Hodené na papier a takto zbavené hypnotického kúzla dávajú čitateľovi možnosť pristaviť sa, dopriať si čas na nejakú tú kritickú úvahu, utvoriť si názor vlastný, nie pod podmanivou silou hlasu z rádia preberať cudzí.
Táto kniha plná vzletných slov a kvetnatých fráz, občas až takmer ezoterického charakteru, odhaľuje, ako človek, ktorý sa začne príliš zaoberať konšpiračnými teóriami, napokon môže uveriť, že dokázal nahliadnuť kamsi „za oponu“. Stráca kontakt s realitou, začína sa ponárať do tých najfantastickejších bludov a potom, čo neveril už pomaly ničomu, sa dostáva k bodu obratu, za ktorým uverí takmer čomukoľvek, až ostáva úplne dezorientovaný. Preto ani niet divu, že si autor vo svojich tvrdeniach tak často odporuje.
Nechtiac odhaľuje vzorec myslenia, ktorý mu umožňuje vytvárať zdanlivo zložité hypotézy, pričom sa v skutočnosti jedná o šablóny plné najhrubších zjednodušení.

„Mlčanie“ má skôr literárnu hodnotu, keďže informačná hodnota je temer nulová aj vzhľadom k už spomínaným protirečeniam, zjednodušeniam a až príliš častým nepodloženým tvrdeniam uvádzaným ako fakty. Zrejmá je tiež autorova veľmi povrchná znalosť dejín, na ktoré sa tak často odvoláva a ktorými sa snaží podopierať svoje tézy a ktoré až svojvoľne (dez)interpretuje podľa toho, ako sa mu to v danej chvíli hodí. Napriek tomu sa iste dočká nadšeného súhlasu tých, ktorí už beztak súhlasia a sami sa už nejakú dobu pohybujú v tomto Rostasovom názorovom svete.

Nepochybujem, že autor publikoval tieto eseje s tým najlepším úmyslom a iste nemusí byť na škodu veci sa nad načrtnutými myšlienkami a otázkami zamýšľať. No čitateľ tu musí byť obozretný, kritický a radšej byť skeptický, ako podľahnúť prekvapeniu a fascinácii, ktoré v takomto prípade môžu človeka ľahko doviesť do bludného kruhu konšpiračných teórii.

V neposlednom rade môže byť knižka podnetom k zamysleniu sa nad tým, ako vlastne rozmýšľajú ľudia ponorení do sveta týchto teórií.

8 08.08.2015

Autor po dlhých 35-tich rokoch bezcharakterného života v službách zločinnej „Big Farmy“, kedy neváhal požívať všetky benefity, ktorých sa mu v hojnej miere dostávalo od jeho „vražedných“ zamestnávateľov, pričom po väčšinu času si bol vedomý korupcie a vôbec všetkého toho strašlivého zla (či to zlo aspoň tušil) páchaného aj ním samotným v mene biznisu s liekmi, naraz – po tom, čo ho vykopnú z firmy, pričom ho obabrú ako malé decko – zažíva mocný prerod a prebúdza sa do nového života konšpiračného teoretika. Nachádza nové životné poslanie, ktoré spočíva v zhŕňaní všetkej dostupnej špiny a jej kydaní na svojich niekdajších dobrodincov. Aspoň v tejto knižnej podobe tak ale činí dosť chaoticky, splieta piate cez deviate a má veľký problém utriedene a zrozumiteľne podať svoje myšlienky.
John Virapen píše vo svojej knihe o „kultúre strachu“, no on sám, aj prostredníctvom svojich kníh, šíri nie osvetu, lež predovšetkým strach. Strach, ktorý v bohatej miere používa ako svoj pracovný nástroj.

Predošlá kniha Dinesha D’Souzu (Křesťanství a ateismus úplně jinak) bola vynikajúcou a excelentnou obhajobou kresťanstva.
U Života po smrti som žiaľ tento dojem nemal (nepáčilo sa mi napr. aj to, že hneď v úvode knihy, miesto toho, aby sa autor prejavil v pravej kresťanskej pokore, vyznievali z jeho výrokov – povedal by som „typicky americké“ – nabubrenosť a chvastúnstvo). Napriek tomu táto kniha stojí za prečítanie a zamyslenie.

07.08.2015

Tentoraz za päť, aj keď tak činím s istými výhradami. B. Kuras sa zapodieva celospoločenskými problémami dosť povrchne. Je však jasné, že mu nejde o nejaké ťažko stráviteľné hĺbkové analýzy. Naopak, chce čo najviac ľudí upozorniť na problémy, ktoré sa nás ako občanov bytostne týkajú a ktorým by sme tiež mali venovať pozornosť.
I keď – iste aj kvôli stručnosti – dosť zjednodušuje, vie doslova bravúrne vystihnúť podstatu veci. A činí tak s ostrovtipom jemu vlastným (aj keď občas zachádza až do cynizmu). Aj to pomáha autorovi udržať si nadhľad a čitateľa chráni pred ponorením sa do hlbokej depresie.

13 07.08.2015

Akcia, napätie, množstvo skutočných historických postáv s uveriteľnými charaktermi, všetko hodnoverne zasadené do historického rámca. Hlavný hrdina akčný, drsný a zdanlivo neuveriteľne chladný, kým autor nezačne postupne odkrývať jeho vnútro vrstvu po vrstve.
Stavba deja je vystužená logikou, ktorá je v ďalších dieloch ďalej spevňovaná (to málo, čo sa mi v prvom diele príliš nepozdávalo, v dieloch nasledujúcich autor v plnej miere napravil).
Tiež oceňujem fakt, že pri maľovaní obrazu doby husitskej nebola použitá ružová farba romantizmu národných buditeľov 19. storočia.
František Niedl je bezpochyby skutočný majster pera. Jeho romány o Hynkovi Tasovi z Boru bez váhania radím medzi to najlepšie v žánri historického románu.

str. 270 – (Žižka k Tasovi) „Jsi člověk malověrný, který zřejmě nejenže nepochopil nové učení, ale, jak jsem slyšel, obejde se i bez toho starého. Schází ti vize nového světa. A pokud při cestě k němu zahyne pár lidí, nebo stovky či tisíce, je to daň za to nové, za nový svět bez zášti, válek, bez hrabivosti...“
„A bez soli,“ doplnil Žižku Tas. ... „Ještě nikdy, co svět světem stojí, taková společnost nefungovala. Společnost, která nic neprodukuje, jen ničí a spotřebovává, se pohltí časem sama.“

25 07.08.2015

Táto pomerne útla brožúra mi nezabrala veľa času, ani vo mne nezanechala nejaký hlbší dojem. Je však možné, že som na to iba nebol práve vhodne naladený. Pre mnohých to iste môže byť prínosná a poučná publikácia so značnou informačnou hodnotou, preto by som od nej nerád niekoho odradil. V dnešnom svete na existenciu Zlého často a radi zabúdame.

Patrick DeWitt na príbehu dvoch bratov – hoci v podstate slušných (a ohľaduplných) ľudí, no predsa zabijakov (je zvláštne, ako takéto konštatovanie znie) – vykresľuje, aké márne je ľudské pachtenie sa za bohatstvom a mocou.
Charlie je agresívny jedinec, ktorý si svoj hnev, čo v ňom zanechal jeho otec, vybíja v nezmyselných konfrontáciách spravidla končiacich smrťou jeho protivníkov. Eli, jeho mladší brat, sa z lásky a vernosti k Charliemu necháva do týchto konfliktov zatiahnuť. Časom títo dvaja obávaní zabijaci začnú vraždiť za plat. Čitateľ je do deja uvedený v momente, keď sa vydávajú splniť ďalšiu z úloh, ktorými ich poveruje Komodor – ich zamestnávateľ. To ešte netušia, že táto misia bude ich osudnou. Cesta za ich obeťou sa im čoraz viac komplikuje. Eliho, okrem problémov s jeho koňom Bucom, prenasledujú rôzne zdravotné komplikácie, zatiaľ čo Charlie si rád vypije tak, že nasledujúceho dňa nie je schopný ďalšej cesty. Na svojej púti sa stretávajú aj s rôznymi podivnými príhodami, ktoré neraz vyznejú do stratena, pretože, ako to už v reálnom živote neraz býva, sa nedopátrajú žiadnej príčiny ani sa nedočkajú rozuzlenia.
Prečítanie tohto románu rozhodne nepovažujem za stratený čas, veľmi sa mi páčil aj vynikajúci preklad Martina Kubuša a musím tiež oceniť, že kniha obsahuje naozaj minimum chýb (Artforum 2012), čo rozhodne nebýva samozrejmosťou.
Podtrhnuté, sčítané – plný počet.

Je jasné, že cieľom autora nebolo predložiť vyčerpávajúci výklad dejín západnej civilizácie. Táto kniha je určená širokej laickej verejnosti a vzhľadom k jej – z tohto určenia vyplývajúcej a žiadanej – stručnosti a ľahkej pochopiteľnosti sa zjednodušeniam jednoducho nemohla vyhnúť. Vlastne všetko, čo chcel autor povedať, musel v maximálnej miere zjednodušiť. Absencia hlbších zdôvodnení autorom predkladaných názorov či tvrdení by, pravdaže, mohla viesť až k podozreniam z demagógie, no práve preto, že dejiny nie sú jednoduché, treba sa na ich obraz vedieť pozerať z viacerých uhlov pohľadu a práve k tomuto táto kniha prispieva. Pre záujemcov pravdaže existujú (mnohé aj v českom a slovenskom jazyku) ďaleko rozsiahlejšie a fundovanejšie práce (od tých „populárnych“ až k tým odborného či vyslovene vedeckého charakteru) venujúce sa zvlášť, a náležite podrobnejšie čo do šírky tak do hĺbky, každej z tém tak stručne spomenutých v tomto diele T. E. Woodsa.
Ja osobne som s touto publikáciou spokojný a to nie iba preto, že – vzhľadom k mojim doteraz nadobudnutým (pozor!, netvrdím, že aj správnym) znalostiam a vytvoreným názorom – s Woodsom predkladanými tvrdeniami súhlasím, ale hlavne preto, že práve týmto stručným, zjednodušeným a zjednodušujúcim dielom ukazuje ľuďom skutočnosť, že dejiny nie sú fenoménom jednoduchým a upozorňuje ich aj na iný pohľad na ne a na ich inú možnú interpretáciu. A práve toto, žiaľ, treba asi najviac nám, ľuďom, ktorí prešli systémom európskeho školstva (nie iba komunisti učili ľudí tomu, čo sa im hodilo). Práve toto je jedna z tých kníh, ktoré môžu dokázať to, že nám otvoria oči, že budeme schopní aspoň o niektorých veciach začať premýšľať aj inak, než sme boli naučení.

Kniha sa mi čítala veľmi zle – po stránke jazykovej, gramatickej aj pravopisnej je to úplná tragédia a absencia práce profesionálneho jazykového korektora je zrejmá. Tento nedostatok – okrem toho, že pôsobí mimoriadne rušivo – sa niekedy prejavuje až úsmevným spôsobom (trebárs keď sa spomienky menia na pamiatky). Čo sa dá robiť – skrátka poznať, že z maďarčiny do slovenčiny to prekladali slovenskí Maďari. V maďarčine, teda rodnom jazyku autora, toto dielo, ktorému bezpochyby venoval veľa času, štúdia a námahy, určite vyznieva omnoho lepšie.
Ďalej – je to kniha „čisto kresťanská“ a tento svoj rozmer nijako nepresahuje. Argumentácia je stavaná tak, že ateistovi nič nedá a pohana (či už sa, napríklad, pohybuje v prúdoch New Age, zaoberá sa mágiou, verí astrológii alebo iným praktikám) nepresvedčí. Celý potenciál témy, ktorou sa dosť naširoko zaoberá, je vyčerpaný takým spôsobom, že môže poslúžiť nanajvýš k usmerneniu tých kresťanov, ktorí pod vplyvom doby blúdia.
Týmto nijako nepopieram hodnotu autorovej práce, osobne mám však radšej diela, ktoré majú ambíciu a predovšetkým schopnosť ukázať kresťanstvo, kresťanský svet a kresťanské myslenie aj ľuďom hľadajúcim.

2 02.05.2015

Knižka je to svojím rozsahom síce neveľká, avšak ašpiráciami svojho autora presahujúca hranice „obyčajnej“ megalománie. Obsah ma priviedol k presvedčeniu, že nie iba autorovo ego je zrejme bezmedzné, lež i jeho naivita. Dielo, ktoré je vlastne až na predslov a doslov tvorené literárne jednoduchým a kostrbatým príbehom, vyznieva ako propagácia autorovej osoby, autorových nápadov a vynálezov, ako oslava jeho geniality (čo je v tomto prípade možno slabé vyjadrenie) a sčasti ako manifest akejsi autorovej osobnej filozofie, ktorú možno bez väčších ťažkostí identifikovať ako jednu z mnohých podôb filozofie Nového veku. Tento spis ako taký možno považovať za naprostý literárny brak (treba však podotknúť, že autor to iste nepísal s úmyslom ponúknuť čitateľovi zážitok z beletristického diela, išlo mu predovšetkým o odovzdanie svojho posolstva) a pokiaľ ide o jeho obsahovú stránku, ja osobne ho hodnotím ako hlúposť. Napriek tomu som mu prisúdil bod (20%), pretože verím, že autorove pohnútky tkvejú v úprimnej snahe konať dobro v prospech svojho okolia, a ľudstva vôbec, a nie v nejakej osobnej ziskuchtivosti a prospechárstve, s akými sú publikácie takéhoto razenia uvádzané na knižný trh až príliš často.

2 02.05.2015