Garik komentáře u knih

Podvoliť sa nátlaku Únie v otázke registrovaných partnerstiev, či sa mu vzoprieť? Než si odpovieme áno alebo nie, mali by sme sa najprv pýtať: prečo?
Každý, kto by sa chcel účastniť diskusie na túto zdanlivo ošemetnú tému, či si aspoň utvoriť vlastný názor, skôr, než mu začnú navierať žily, tvár chytí bordovú a oči sa podlejú krvou, mal by danej problematike najprv porozumieť, teda uchopiť ju rozumom. Táto publikácia je práve k tomuto skutočne vhodná, keďže nie je výlevom emócií, lež hlasom vecne argumentujúceho rozumu. Autori príspevkov v nej obsiahnutých neútočia na homosexuálov, ani sa im nesnažia upierať nejaké práva, nezaoberajú sa homosexualitou ako takou, zaoberajú sa v tej dobe (r. 2005 – 2006) diskutovaným Zákonom o registrovanom partnerstve a o zmene niektorých súvisiacich zákonov. Niektoré uvádzané argumenty sú rýdzo pragmatické, iné vychádzajú z pozícií pravicového konzervativizmu či liberalizmu, všetky sú však čisto sekulárne. Teda, ak sa človek dokáže aspoň na chvíľu oprostiť od vášní a emócií, niet racionálneho dôvodu, prečo by sa nemal s týmito argumentmi oboznámiť, nech už je akejkoľvek sexuálnej orientácie, akýchkoľvek politických preferencií, akéhokoľvek vierovyznania či bez neho.
Odporúčam.

5 12.05.2014

Nosná myšlienka (nacistické spiknutie z konca Druhej svetovej vojny s cieľom ekonomického ovládnutia a podrobenia Európy) je celkom zaujímavá, no nepáčilo sa mi, ako s ňou autor naložil. Celé je to mimoriadne slabé, dej je veľmi predvídateľný, pomerne často pôsobí značne naivne, miestami až vyslovene infantilne.

Navyše má dielo silne ideologický podtext (nie iba v nutnej miere, ktorá by sa vzhľadom k samotnej zápletke dala pochopiť), ktorý autor necháva neustále presakovať na povrch (citeľné je tu hlavne jeho ľavicové presvedčenie, príklon k svetoobčianstvu a multikulturalizmu, nechýbajú ani LGBTI agenda a „ľudské práva“, LeBor sa neštíti ani manipulatívneho spájania kresťanstva s fašizmom...). V tejto súvislosti je zaujímavé, že v skutočnom svete niet rozporu medzi politikou (s jej ideologickým pozadím), ktorú presadzujú všetky byrokratické štruktúry Európskej únie a politickým presvedčením autora, ktoré je v jeho knihe také zjavné.

Ďalej, LeBor silno idealizuje Rómov (tu sa mi, a veru nie náhodou, vynárali spomienky na Karla Maya a jeho ušľachtilých a statočných Apačov) a v románe všetku vinu za ich situáciu pripisuje štátu, najmä čo sa týka Slovenska, ktoré vykresľuje ako zaostalý a takmer fašistický štát (až na konci záverečnej poznámky k rómskej problematike priznáva, aj to akoby zľahčujúcim tónom, časť viny aj samotným Rómom). Pritom dej sa odohráva v dobe, keď v realite má SR dávno vládu ideologicky plne kompatibilnú s politikou EÚ. Tiež pri opisoch života v Maďarsku zamieňa dobu románového deja s realitou začiatku 90-tych rokov. V knihe možno nájsť dostatok príkladov, keď autor bezcharakterne opisuje existujúce krajiny a ich obyvateľov až vyslovene dehonestujúcim spôsobom. Je jasné, že si nerobil žiadnu starosť o to, aký dopad to môže mať na predstavy západného čitateľa neoboznámeného s reáliami. A to je autor vraj novinár – no ďakujem...

V týchto súvislostiach vyznieva tento román nie ako bežný thriller (i keď nevalných literárnych kvalít), ale skôr ako politický manifest jeho autora, ako výkladná skriňa jeho ideologického presvedčenia. O ňom však čitateľa nepresviedča, nedôvodí, prečo by ho mal akceptovať alebo dokonca prijať, proste mu ho iba viac či menej nenápadne podsúva ako čosi normálne.

P.S. S poznámkou slovenského vydavateľa na konci knihy sa stotožňujem, len som plne nepochopil, prečo ju vôbec vydával.

Mnoho o Darwinovi, jeho živote, rodinnom zázemí, detstve, mladosti, štúdiách, priateľoch, formovaní jeho osobnosti a názorov.

„... člověk může z vědeckých důvodů plně akceptovat evoluci a zároveň z vědeckých, filozofických, morálních a teologických důvodů ostře odmítnout darwinismus.“

4 08.05.2014

Táto kniha Umberta Eca, pravdaže, nie je o tom, ako vznikli tzv. Protokoly sionských mudrcov, ale – mimo iného – o tom, ako vzniknúť mohli. Eco však zostal verný svojej „mánii“ a tak spolu s majstrovsky vystavaným dejom na čitateľa čaká úžasná študijná vychádzka do druhej polovice 19. storočia, jedinečný náhľad do udalostí, charakteru aj myslenia tej doby, okorenený skvelým humorom umne vnášaným najmä skrze chladný až nenávistný cynizmus ústrednej postavy.
Skvelé dielo skvelého spisovateľa. A jedinečný preklad Stanislava Valla (Slovart 2012) činí tento román skutočnou lahôdkou!

Z jednej strany: (SPOILER!) Komorný príbeh odohrávajúci sa na jednom jazere a jeho brehoch kdesi v ešte takmer nedotknutých kútoch Ameriky osemnásteho storočia, plný opisov prekrásnych prírodných scenérií. Hlavní aktéri, ktorí sa tu vzácnou náhodou tak pekne zišli, striedavo upadajú do indiánskeho zajatia, aby z neho mohli za dramatických okolností unikať. Podlí červenokožci zo zlého kmeňa (z pohľadu Francúzov však kmeňa dobrého), ktorí si nenechajú bielymi mužmi vziať svoje skalpy (ani skalp svojej zajatkyne unesenej z dobrého kmeňa) – naopak, v zhode so svojou divošskou prirodzenosťou sa rozhodnú, že si vezmú skalpy oných bielych mužov (ktorí s tým však napodiv nesúhlasia a asi aj preto jednostaj červeným mužom unikajú) – za všetku svoju prefíkanú ukrutnosť ťažko zaplatia. Po tom, čo zúčastnení zložia tejto romanticko-dobrodružnej zápletke svoju krvavú daň, duo hlavných hrdinov, teraz už mladých bojovníkov, spokojné odchádza do svojich lesov v ústrety sláve a ďalším dobrodružstvám v nadchádzajúcom vojnovom konflikte. Odchádzajú aj ostatné preživšie postavy, avšak tie, ako sa zdá, v ústrety zabudnutiu. V knihe siahodlho a nespočetnekrát opisované dielo ľudských rúk autor ponecháva napospas divokej prírode a zmaru. Samotný záver vyznieva (aspoň pre dnešného čitateľa) dosť zmätene, keďže hlavný hrdina celej série sa vôbec nezachová romanticky, teda „správne“ romanticky (i keď súčasníci p. Coopera boli zrejme spokojní).

Z druhej strany: Takéto knihy by sa mali zakázať, jestvujúce výtlačky zabaviť, zrecyklovať, dávno zosnulého autora morálne odsúdiť a meno jeho hodiť na nejakú čiernu listinu! Ťažko uveriť, že je ešte možné, aby v časoch a ovzduší našej modernej euroatlantickej civilizácie, tobôž na území zaručene slobodnej a tolerantnej EÚ, ktorá prvá prináša svetlo všetkých osvieteneckých ideálov ubolenému svetu, mohol niekto prechovávať či dokonca šíriť čosi také! Že je možné, aby takéto diela mohli obyvatelia Únie stále voľne nachádzať vo svojich verejných knižniciach! Lež som optimistom a nestrácajúc nádej pevne verím, že sa dajakí aktivisti spamätajú, nejaké akčné MVO sa pustia do boja a za pomoci bruselských súdruhov urobia poriadky s touto neúnosnou situáciou a konečne presadia ideologickú čistotu literárneho sveta!
Táto príšerná kniha z barbarských čias, keď sa naša civilizácia iba začínala z dôb temna predierať ku svetlejším zajtrajškom, je plná nezakrývaných sexistických narážok, schvaľovania rodovej nerovnosti, urážok pôvodných obyvateľov amerického kontinentu, podnecovania rasovej nenávisti (či aspoň neznášanlivosti), predsudkov a vojnového štváčstva! Obsah knihy prestupuje všetky hranice politickej korektnosti!
Navyše sú v nej vyzdvihované akési cnosti, ktoré už nielenže dávno vyšli z módy, ale dnešná mládež by o nich radšej nemala mať ani poňatia!
Snáď jediní, ktorí by mohli mať z textu aký-taký osoh a potešenie, sú milovníci prírody, ktorí by mohli nájsť zaľúbenie v romantických opisoch divokej krajiny a prírodných scenérií za všetkých svetelných podmienok. Pravdaže, iba ak by dobrá ruka dohliadajúceho komisára najčiernejším tušom začiernila všetky tie vyššie spomenuté ohavnosti.

(Tie ironické poznámky som si skrátka nedokázal odoprieť.)

8 22.01.2014

V knihe niet plání posiatych mŕtvolami, žiadnych naturalistických opisov bojov, utrpenia, zranení a smrti. V románovom podaní P. Ryana sa tomuto všetkému dvanásta čata vďaka, či skôr napriek, veleniu večného poručíka Goodbodyho úspešne vyhýba. No za všetkým tým „nechceným“ humorom, ktorého sú opisy „bojovej“ (ne)účasti dvanástej čaty v podaní jej veliteľa por. Goodbodyho plné, predsa presvitá tragédia a iracionalita vojny.


– „Podle ledového přijetí, kterého se nám dostalo od koloniálních Francouzů, se dalo usuzovat, že někteří z nich by zřejmě byli radši, kdybychom byli skopčáci. Přesto však jsme na nich nešetřili veškerým požehnáním osvobození, mezi jehož dobrodiní patřilo využití jejich dcer, rekvizice jejich vína a zválcování jejich vinic tanky.“

– „Nikdy neberte válku moc seriózně. To je ta potíž s árijci. Pořád ještě berou válku moc seriózně. Jediný národ, který o válce opravdu něco ví, jsou Italové. Válčili vědecky už v dobách, kdy my jsme si ještě malovali prdele na modro a Teutoni ještě obcovali s opicemi. Italové válku poznali a vyrostli z ní. Prokoukli ji. Jsou to jediní praví realisti, co vědí, jak si ve válce počínat... Sotva do ní spadnete, hned z ní zase vypadnout... Vrátit se k důležitým věcem života, jako je víno a Verdi a přítulné panny. Nechat mlácení a trmácení těm, kdo ještě nejsou dost civilizovaní, aby na to kašlali...“
„Ale kdybychom to byli udělali,“ namítl jsem, „Němci by nás porazili, a to...“
„Němci by nás byli porazili už dávno,“ vpadl mi do řeči, „kdybychom neměli to z pekla štěstí, že mají Hitlera na svojí straně. Jenom to, že Adolfek v jednom kuse buzeruje svoje generály, nás zachraňuje před trestem za fušerství těch našich...“

– „Naši generálové jsou vzácní a odpovědní lidé. Někdo musí mít odvahu dělat osudová rozhodnutí. Někdo musí dělat chyby...“

Poručík Ernest Goodbody je dôstojník presvedčený o svojich skvelých veliteľských a taktických schopnostiach, celý nažhavený uplatniť ich v boji, vždy iniciatívny, nebojácny, pozitívne naladený, plný vlasteneckého entuziazmu, je to muž mnohých cností. Je skrátka nočnou morou svojich nadriadených aj každého vojaka pod svojím velením. Našťastie, aspoň pre svojich mužov, je aj neuveriteľne dôverčivý.
Tento statočný muž, ktorý dokázal upadnúť do zajatia Arabov, Poliakov, Britov (a konečne) aj Nemcov, nás prevedie so svojou dvanástou čatou ťaženiami spojeneckých armád v Severnej Afrike, Taliansku, Grécku, Francúzsku a Nemecku.

36 26.08.2013

Na tak mladého autora to rozhodne nebolo najhoršie, no zároveň bolo dosť toho, čo by sa dalo vytknúť. Čo mi však vadilo najviac, to bola (občas až neuveriteľná) naivita mnohých scén. Napríklad také mnohodňové brízganie sa močiarmi a autor popisuje problém s rozpadávajúcimi sa topánkami. Ani zmienky o tom, čo niečo také urobí s ľudskými chodidlami! Alebo absurdnosť scény s hadom, ktorá by patrila skôr do nejakého mysteriózneho hororu. No a k tomu aj to záverečné odhalenie hlavného padúcha pôsobilo príšerne gýčovito. Charaktery jednotlivých postáv a ich motivácia boli pomerne jednoduché, prvoplánové, navyše akoby som to všetko už niekde videl, vlastne čítal.
Zdá sa, že autora tu obmedzuje nedostatočná skúsenosť jeho mladosti (asi aj preto v parte súťažiacich niet starších postáv). Nenadchlo ma ani mudrovanie niektorých aktérov, kde dával autor priechod svojmu naivnému idealizmu (i keď to sa k daným postavám vlastne hodilo; netreba však zabúdať, že takto autor môže pomerne nenápadne názorovo ovplyvňovať a formovať nadšeného čitateľa, i keď ja osobne ho tu naozaj neupodozrievam z nejakého utajovaného zámeru).
Summa summarum, celé to vyznieva, aj napriek surovosti niektorých scén, skôr ako dobrodružný román pre mládež a čo sa mňa a môjho dojmu z tohoto diela týka, s voľbou tejto knihy som sa rozhodne sekol.

9 26.08.2013

Tento román som sa pokúsil prečítať pred mnohými rokmi. Už si nepamätám, prečo sa mi zdal natoľko nudný, že som sa rozhodol nedočítať ho (v tých časoch bolo u mňa takéto rozhodnutie skutočne niečím výnimočným) a knihu darovať našej knižnici. Ktovie, možno keby som vtedy potiahol ešte zopár strán...

1 26.08.2013

Tento román má síce nejaké tie nedostatky a ako správny hnidopich by som mohol podotknúť, že nie málo, no napriek tomu je to dielo vo svojom žánri nadpriemerné a rozhodne stojí za prečítanie.
Zo začiatku som v ňom postrádal dejovú súdržnosť. Mali to na svedomí výpadky, slepé miesta, keď autor občas posunul dej v čase a priestore bez akéhokoľvek vysvetlenia, ba dokonca bez dotiahnutia poslednej akcie. Pôsobilo to naozaj dosť divne a rušivo. Snáď to bolo neskúsenosťou autora, ktorého prvotina je dejovo dosť komplikovaná a pri sústredení sa na niektoré detaily mu občas čosi vypadlo. A možno to bolo okresané vydavateľom, ktorý mal obavu z príliš veľkého rozsahu. Ktovie?
Ďalšia vec, ktorú by som vytkol, je, že v popisoch sa vyskytujú, i keď obyčajne nie príliš závažné, nezrovnalosti. Napr. také udávanie dĺžkových mier v metroch (a zároveň dlhších vzdialeností v míľach), pričom tie sú vzhľadom k obdobiu naprosto nevhodné, rovnako ako kilá a tony, na ktoré som tiež natrafil. A tiež si nie som istý, či je (v 11. stor.) v poriadku vkladať do úst nejakému Nórovi zabudnutému v bažinách reči o investíciách. Ale raz darmo, ja som starý rypák a môj problém je, že už dlhšiu dobu každého autora historických románov porovnávam s Cornwellom.
No neskôr už dej nadobudol väčšiu kompaktnosť a príbeh som si vyslovene užíval. Ku koncu ma síce trochu nakrklo, keď si tam autor neodpustil to – dnes také módne – mudrovanie okolo Tomášovho evanjelia a následné špekulácie (teda v súčasnej románovej tvorbe obzvlášť populárne spochybňovanie Cirkvi, najmä jej počiatkov), ale bolo to kratučké a napokon to vyznelo pomerne neutrálne. A vlastne sa tomu ani nemohol vyhnúť, keď už to tam raz zakomponoval (čo, napokon sám priznávam, bola v kontexte opisovanej doby možno ideálna voľba) ako skutočný dôvod pre výpravu (nič hrozné tu neprezrádzam!, niektoré veci sa čitateľ dozvie naozaj skoro).
Môj celkový dojem je taký, že sa jedná o veľmi dobrý historicko-dobrodružný román. Aby nie, keď som nebol schopný sa od neho odtrhnúť!
Ak vyjde pokračovanie, nezaváham.

21 24.08.2013

Je zaujímavé sledovať, ako Chomsky a ďalší duchovní velikáni podobného razenia stále zotrvávajú vo svojich pozíciách a pritom im akosi uniká fakt, že „zločinný“ priemyselný Sever je už dávno ovládaný elitami, ktorých myslenie vychádza z toho istého ideového podhubia, ktoré je vlastné týmto intelektuálom, ktorí na všetko hľadia optikou svojej neomarxistickej ideológie.
Ak sa nejaký štát kvôli nezodpovednej politike jeho predstaviteľov zadĺži, je to vždy vina veriteľov (Wall Street fúúúj!!!), ktorí nemajú iný cieľ, ako dlžníka načisto zruinovať. Teda ak sa niekto ocitne v ekonomických problémoch, nie je to vinou jeho vlastného diletantstva, vždy je to vina nejakého kapitalistického diabla, ktorý netúži po ničom inom, než ľudí zbavovať práce.
Títo revolucionári od písacieho stola musia vždy nájsť vinníka – viditeľného, ľahko označiteľného. Ich morálny kompas funguje ako v rozprávke – silný je ten zlý a slabý musí byť automaticky dobrý.
Napriek spomenutému, knižka obsahuje mnoho postrehov, ktoré stoja za zamyslenie. Darmo – svet nie je čierno-biely, ani jednoduchý a ľahko pochopiteľný, aj keď by sme si ho možno práve takýto želali.
Už iba na okraj poznamenám, že jazykovú úpravu textu (ak sa jej vôbec niekto venoval) si mal vziať na starosť niekto, kto lepšie ovláda spisovnú češtinu a jej pravidlá.

Spracovaním témy je táto knižka určená mladším generáciám, predovšetkým dospievajúcej mládeži. So spôsobom podania som však, napriek svojmu veku, nemal problém. Knižku možno odporučiť každému, komu nie je problematika siedmich smrteľných hriechov celkom jasná. Pre jej zrozumiteľnosť a stručnosť po nej môžu siahnuť aj ľudia, ktorí sa síce vydali cestou duchovného hľadania (a tých nie je málo, veď, priznajme si to – napriek nejakým štatistikám – koľko skutočných ateistov behá po svete?), no kresťanstvu sa zďaleka vyhýbajú, pretože majú obavy z jeho nárokov, vidia v ňom iba samé zákazy, obmedzovanie – svojsky chápanej – ľudskej slobody a potieranie hriechu. A pritom o tom, čo to vlastne ten hriech je, a prečo môže byť smrteľný, majú skreslenú alebo zväčša úplne mylnú predstavu – veľmi hmlistú až primitívnu predstavu o hriechu, jeho podstate a pôsobení, majú žiaľ až príliš často aj sami kresťania.

3 13.08.2013

Tak si to zhrňme:
- Mr. Jürgenson začína svoju knihu opisom fungovania dnešného akademického a vedeckého sveta.
- Napáda všeobecne uznané fyzikálne teórie a osobnosti vedy.
- Venuje sa tiež, dnes takému populárnemu, otepľovaciemu náboženstvu a klimatickej hystérii (aj keď to sám takto nenazýva).
- Obviňuje a napáda klasickú západnú medicínu. Súčasne prezentuje a obhajuje učenie Rykeho Geerda Hamera, zakladateľa tzv. Novej medicíny, známej tiež ako Germánska nová medicína. Tejto téme venuje zvlášť široký priestor.
- K záveru knihy sa ešte pomerne stručne a vo všeobecnej rovine venuje problematike peňazí, najmä vo vzťahu k úrokom a finančnému systému a jeho histórii. S tým úzko súvisí globalizácia a cez ňu sa dostáva k snahám o ovládnutie sveta. Takže neopomenul ani spolčovanie a konšpirácie finančníckych elít.

Pre tento spis je príznačné selektívne videnie – čo sa mu hodí do krámu, to autor berie a čo nie, to ignoruje. Aspoň dva príklady:
- Pri obviňovaní farmaceutických spoločností poukazuje na to, že sa jedná o obrovský biznis, pričom pri zjavnom obhajovaní napr. takej homeopatie mu skutočnosť, že ide o biznis o nič menej lukratívny, vôbec neprekáža.
- Nemá problém útočiť napríklad na náboženstvo všeobecne a kresťanstvo a Katolícku cirkev konkrétne, pričom akoby mu unikalo, že práve na ne útočia aj štruktúry, ktoré sám obviňuje z toho najhoršieho. V tejto súvislosti sa uchyľuje k používaniu fráz a osvedčených myšlienkových vzorcov pri odkazovaní na dejinné udalosti bez toho, že by o nich skutočne niečo vedel a rozumel im.

Poznámka (varovanie?) súvisiaca čisto s mojím svetonázorom a mojou vierou: Spoza prezentácie boja za spravodlivejšiu a celkove lepšiu budúcnosť tu presvitá ideový svet New Age.

Záver:
Kniha obsahuje, aspoň podľa mňa, niekoľko potenciálne užitočných informácií a podnetov na zamyslenie, no na druhej strane je tu problém (prinajmenšom v niektorých prípadoch) odlíšiť ich od množstva nezmyslov a špekulácií. Jej autor v nej predkladá predovšetkým množstvo dezinformácií, najrôznejších mystifikácií a protirečení. Nešťastný čitateľ skončí skôr dezorientovaný, ako poučený.

6 14.04.2013

Dej je vystavaný síce dômyselne, no zároveň je vlastne veľmi jednoduchý. Všetko je vykreslené prostredníctvom dialógu (elektronickej korešpondencie) dvoch protagonistov, začatého po tridsiatich rokoch ich odlúčenia. Nadviažu vlastne tam, kde skončili a pokračujú tým, čo si ešte povedať mali, ale nikdy nepovedali (celou touto výmenou sa nesie taký zvláštny smútok). On stále ateista, alebo možno na ceste k agnosticizmu, ona veriaca. Pomaly, ako si postupne vysvetľujú svoje postoje, sa v ich korešpondencii dokresľuje, sprvoti iba načrtnutý, obraz dávnej tragédie, ktorá napokon viedla k ich rozdeleniu. Miestami je dej snáď až trochu mystický.
Záver by sa dal označiť ako dosť nečakaný, i keď sa, paradoxne, už nejakú dobu dal tušiť, vlastne by sa dokonca dalo povedať, že to vyústenie bolo naprosto logické.
Či ma to navnadilo na ďalšie Gaarderovo dielo? To ešte neviem. Zas tak originálna kniha to nebola. Ani ničím objavná. Ani (napriek tomu, ako by to snáď mohlo niekomu pripadať) neobyčajne hlbokomyseľná. Ale to predsa od väčšiny kníh, ktoré čítame, ani neočakávame. Pravda však je, že ma prinútila zamýšľať sa nad niektorými vecami v našom živote. Ale premýšľal som hlavne o nás – ľuďoch.

Tá zvláštna clivota, presakujúca celou knihou, sa mi páčila. Veľmi pôsobivé. Práve to ma pohlo k tým štyrom bodom.

Ešte taký dodatok:
V závere (či vlastne dosť nenápadne po celý čas) je podsúvaný dnes taký populárny duchovný odvar – Ježiš áno, Kristus nie.
Takže aj keď sa tu autor prostredníctvom jednej z postáv odvoláva aj na Bibliu a kresťanstvo (práve preto táto moja poznámka), myšlienkovo táto kniha patrí skôr do sveta New Age.

5 13.04.2013

Mierne nadpriemerné, povedal by som. Doba pohľadom jednej generácie. Dobre vykreslené charaktery postáv – to je jedna zo silných stránok tejto knihy. Iba samotný koniec akoby ostal tak akosi nie celkom dotiahnutý. Ale autor už zrejme vyjadril, čo vyjadriť chcel (ak vôbec niečo vyjadrovať chcel) a to mu stačilo. Je to umne napísané, čítalo sa to naozaj veľmi dobre, pričom to nie je vyslovene oddychové čítanie, niečo do seba to predsa má a núti to človeka aspoň miestami sa zamyslieť nielen nad touto dobou a niektorými aspektmi života v nej, ale aj nad vlastným životom a postojmi a snáď sa aj trochu obzrieť a rekapitulovať. Avšak už s odstupom jedného roku, žiaľ, musím skonštatovať, že nejaký skutočne hlbší a trvalejší dojem vo mne kniha nezanechala.
Môžem však kľudne odporučiť čitateľovi, ktorý má rád (či sa jej prinajmenšom nevyhýba) súčasnú slovenskú tvorbu.

6 11.04.2013

Retrospektívny pohľad do reality podnikania na Slovensku 90-tych rokov. Text je nenáročný, číta sa ľahko, rýchlo... no človeka pri tom, možno aj paradoxne, zmáha čoraz väčšie nuda. A to napriek tomu, že autor ho osviežuje, možno až príliš častými, humornými vsuvkami. Pamätníkovi spomínanej doby to však nedá nič. Môže to snáď čosi z tých rokov priblížiť dnešnej mladšej generácii, ale aj tá sa bez toho zrejme kľudne zaobíde.

1 11.04.2013

Tu si dovolím iba takú „technickú“ poznámku:
Tzv. „Uzdravovanie rodových koreňov“ je nezmyselná povera (aj keď ju propaguje psychiater), ktorá má pramálo spoločného s kresťanstvom, svoje tézy podporuje účelovo a z kontextu vytrhnutými biblickými citátmi a stojí v protiklade k učeniu Katolíckej cirkvi.
Záujemcom o túto tému možno odporučiť publikáciu „Trpíme za hriechy svojich predkov?“ od Imricha Degra (Don Bosco 2011, 40 str.), kde je stručne vysvetlený pôvod tohto mylného presvedčenia, nebezpečenstvá jeho pôsobenia, pričom vysvetlenie je, okrem iného, uvedené v biblickom kontexte. Je tu tiež objasnený postoj Katolíckej cirkvi.

Pelcov Basket Flora bol lepší – aspoň mám ten dojem, ak už nie istotu, pretože si to už moc dobre nepamätám. Vlastne si ani nie som istý, či je možné tieto dve knihy porovnávať, no pri čítaní Majanovej paródie, či čo to malo byť, sa mi v súvislosti s komisárom Walanceom neustále vynárala hmlistá spomienka na Basketa. Pri ňom som sa pred tými pätnástimi rokmi aspoň bavil. Takže buď je Majanov Walance naozaj o toľko horší než Pelcov Basket, alebo som iba zostarol. Po tomto si ale skôr myslím, že Majan ako spisovateľ za veľa nestojí. Celá kniha postráda akúkoľvek hlbšiu myšlienku a dej a vôbec všetko, vrátane množstva brutality, pôsobí samoúčelne, bez cieľa, bez záveru. Je to béčkový komiks bez obrázkov.
Po dočítaní ma napadlo, že ak by som mal umrieť (myslím už, pretože raz k tomu príde určite) nechcel by som, aby práve toto bola moja posledná kniha.
Rozhodne neodporúčam. Kúpa tohoto „produktu“ je vyhadzovaním peňazí, jeho čítanie stratou času.

Váhal som medzi týmto hodnotením (*) a odpadom. Je to síce brak, ale aspoň sa to na nič iné nehrá.

2 10.04.2013

Argumentačne veľmi silná kniha, ide na koreň veci a problematiku rozoberá zo všetkých možných strán, nič nevynecháva, pričom text je naprosto zrozumiteľný a číta sa ľahko. Ani si neviem dosť dobre predstaviť, že by niekto mohol aj po jej prečítaní naďalej obhajovať tzv. „slobodnú voľbu“, či ostať k tejto problematike chladný.

„Ve skutečnosti se 43 procent žen, které podstupují potrat, hlásí k protestantismu a dalších 27 procent ke katolické církvi. Dvě třetiny amerických potratů se tedy týkají žen s vazbami na křesťanství. 18 procent všech potratů ve Spojených státech podstupují ženy, jež se prohlašují za znovuzrozené evangelikální křesťanky. To je každoročně téměř čtvrt milionu potratů v církvích, které za základní zdroj svého učení označují Bibli.“


„Odpuštění si nezaslouží nikdo z nás. Kdybychom si ho zasloužili, nepotřebovali bychom ho. V tom spočívá milost. Kristus na sebe na kříži vzal to, co jsme si zasloužili, abychom mohli dostat to, co si nezasloužíme – čistý štít, nový začátek.“

13 07.04.2013

Po tomto si už Juraj Červenák u mňa definitívne vyslúžil miesto medzi obľúbenými autormi.
Záver trilógie načrtáva možnosť, že by sme sa snáď mohli dočkať aj nejakého pokračovania. Ja dúfam, že tomu tak bude.

7 07.04.2013

Často považujeme naše názory za samozrejmé a všeobecne platné pravdy. Mnohokrát ani nevieme, kde sa vzali a ako sme si ich osvojili. Nerozmýšľame nad tým, kde majú pôvod posolstvá, ktoré sú nám rôznymi kanálmi často nenápadne, vytrvalo a programovo podsúvané.
Sme napríklad neustále presviedčaní a utvrdzovaní v presvedčení, že mnohé z toho, čo nám ponúka dnešná hedonistická doba (napr. potraty, eutanázia, tolerancia všetkých možných druhov „inakosti“, atď.), je prirodzené, legitímne, zdravé, vedou potvrdené ako normálne, pokrokom ospravedlniteľné, spoločnosti prospešné a pre nás oslobodzujúce.
Táto kniha odhaľuje korene viacerých takýchto moderných názorov a filozofií, podstatným spôsobom ovplyvňujúcich našu dnešnú západnú kultúru, pričom nás zoznámi s ich tvorcami, obhajcami a šíriteľmi. Je to čítanie nielen veľmi poučné, ale aj mimoriadne zaujímavé!
Odporúčam!

5 07.04.2013