Garik komentáře u knih

Táto kniha je súborom textov, v ktorých sa pán Šándor zaoberá stavom dnešného sveta v takej tej všeobecnej rovine, načrtáva niektoré otázky ohľadom jeho ďalšieho vývoja a občas upozorní na to, že sa tu vlastne nedeje nič, čo by sme už v nejakej podobe nepoznali z minulosti.

Páči sa mi, ako Andor Šándor volí slová, ako s nimi vie zaobchádzať a tiež spôsob, akým ich ukladá na papier. Vzbudzuje vo mne dôveru jeho triezvy pohľad na svet. Cítim rešpekt k jeho názorom, stojacim na pilieroch vzdelania, skúsenosti a informovanosti (žiaden div, keď moje „videnie sveta“ takmer plne korešponduje s tým jeho, teda aspoň s tým, ktoré odhaľuje v tejto knihe – a tak táto kniha pôsobí ako taký balzam na moje sebavedomie, keď mi moja ješitnosť podsúva pocit vlastnej múdrosti, ha-ha). Je mi sympatický spôsob, akým autor komunikuje s čitateľom – nepoučuje ho, ale skôr s ním vedie akýsi pomyselný dialóg. Neinformuje ho, neodkrýva tajomstvá, ale kladie otázky – množstvo otázok, ktorými ho vedie k premýšľaniu a k možným odpovediam. Pri tom všetkom sa drží slušnosti, ale vzdoruje politickej korektnosti.

36 24.03.2022

Vychádzajúc z informácií uvádzaných v tejto nesmierne poučnej a inšpiratívnej publikácii, neostáva než konštatovať, že – ak sa chceme vyhnúť všetkým tým smrtonosným jedom a prežiť – nužno nám vzdať sa všetkých tých moderných (a keď tak sledujem napr. ’Zabijakov viktoriánskej éry‘ a pod., aj všetkých starých) produktov priemyslu a s nimi všetkého toho pohodlia, ktoré nám poskytujú a treba nám prinavrátiť sa k autentickému životu v súlade s prírodou a v prírode. A zrejme aj k autentickým chorobám. Hurá, späť do divočiny!

Hoci nepochybujem, že mnohé odhalenia a poučenia môžu byť veľmi užitočné, o tento potenciál ich oberá fakt, že sa nachádzajú v záplave iných, o ktorých už možno – vzhľadom k zdravému rozumu a množstvu odporujúcich informácií z iných zdrojov – pochybovať. Keď normálny a obyčajný laik berie do rúk takúto publikáciu, predsa neočakáva, že bude musieť ešte vyvinúť obrovské úsilie k overovaniu zdrojov, aby sám odlíšil relevantné fakty od mýtov! To je predsa úlohou autorov! Veď celkovo to pôsobí dojmom, akoby autori, okrem štúdia písomných dokumentov, „vyrabovali“ celý internet. A to ešte na zvedavého čitateľa a adepta na dlhovekosť čakajú ďalšie diely série!

Napokon z toho všetkého ostávam akýsi zmätený. Táto kniha patrí k tým múdrym, ktoré nám síce poradia, ako a čomu sa vyhýbať, aby sme sa v zdraví dožili aspoň nejakých tých stodvadsiatich rôčkov, no už nám akosi zabudnú poradiť, ako žiť iba zo vzduchu (pravdaže toho zdravého).

P.S. V argumentácii autorov zohrávajú významnú úlohu štatistické údaje. Pre pochopenie toho, ako sa dá pracovať so štatistickými metodikami, odporúčam napr. Lomborgovu knihu „Skeptický ekolog“.

28 24.03.2022

„Strhující příběh lásky a přátelství“. No, strhujúci teda sotva. Príbeh lásky ako z nejakej jednoduchej YA – brrr. K tomu tá okatá „prvoplánovosť“ deja a príšerná gýčovitosť naprosto čierno-bielych postáv, ktorých charaktery aj jednanie sú totálne preexponované – fuj. A repliky tých dobrých koncipované ako náučné prednášky pre nevedomých (či skôr zaostalých?) – ubíjajúce. A tá častokrát podivná vetná stavba a kdejaké slovné patvary – na mŕtvicu. Chcel snáď autor imitovať jazyk dnešných mladých ľudí? Dodnes si nie som istý, čo to malo znamenať. Než som sa dopracoval po poslednú stranu, takmer som zošedivel. A prečo som to teda celé absolvoval? Sám poriadne neviem. Asi nejaká zvrátená fascinácia – ako keď človek čumí na nejaké monštrum a nevie odtrhnúť zraky.

Prečítal som od autora už dosť článkov k rôznym témam a s ich úrovňou som nemal žiaden problém. O to viac som zostal šokovaný tým, že sa nehanbil podpísať pod tento literárny paškvil.

15 24.03.2022

Zdá sa, že ani Grzegorz Ryś sa nevyhol niektorým nepravdivým (a tak hlboko do povedomia zapísaným) klišé. Pri zábere toľkých storočí, pri takto kontroverzne vnímanej a do takej miery mystifikovanej téme mu to možno len ťažko vyčítať.

16 04.01.2022

Zopár z toho množstva nie práve lichotivých postrehov by pasovalo aj na Slovensko a Slovákov.

19 31.10.2021

Tak iba zopár, nie príliš súvislých, postrehov a zamyslení:
220-stranový galimatiáš, v ktorom sa dozvedáme, že okrem P. Hájka nemôžeme veriť nikomu, ale naozaj nikomu. No, leda ak tým, ktorí tvrdia to isté, čo on (ale tí to predsa majú od neho, to je jasné). Aj tí, ktorí robia zdanlivo dobré veci (dobrú politiku), sú vlastne iba bábkami (ak nie rovno spolupracovníkmi) jednej z dvoch skupín (R+R) bojujúcich o ovládnutie tohto sveta. A tie sú zlé obe, pretože bojujú o tú istú vec, a pod Satanovou zástavou, iba rôznymi cestami (Zlý to zichruje).
Mocibažní spiklenci sú však napokon len obyčajní hochštapleri, pretože vždy nejakou cestou všetko o svojich najtajnejších plánoch vykrámia do éteru už vopred (napr. taký Bill Gates je priam ukážkový pako). Ale aj bez toho im Petr Hájek vidí až do hrncov (tí satanáši si neustrážia ani vlastnú kuchyňu!).
Všetci konšpirační teoretici sú len úbohí slepí amatéri to P. Hájek je ťažký profesionál!
II. vatikánsky koncil bol pripravený slobodomurármi, ktorí ovládli Katolícku cirkev. Z toho možno odvodiť, na ktorejže strane boli Ján XXIII. a jeho nasledovníci. Na ktorého oného potom bolo treba odpratávať (a to takým mierumilovným a komplikovaným spôsobom) Benedikta XVI. a inštalovať Františka I. (fuj ho, toho marxistického jezuitu alebo jezuitského marxistu no to už je asi jedno)? To iba ako príklad (ako jedna z bezpočtu vynárajúcich sa otázok aspoň tých jednoduchších).
Všetko to, ba aj viac, P. H. naisto vie tým si istý som! nám však nepovie! Veď načo nejakú Pravdu vysvetľovať, keď stačí prosto konštatovať. Ale budiž dobre takto, pretože kniha strán tisíce mala by, keby autor mal za každým myšlienkovým kotrmelcom svojím vysvetľovať nám neznalým, že sa o žiadny kotrmelec (nepovediac salto) nejedná, lež o čistú to, priezračnú, logiku tu ide.
Že my, ľudia (či bohatí alebo chudobní, vzdelaní alebo nevzdelaní, atď.), nie sme žiadni extra dobráci (...sím, ja som, pravdaže, výnimka!), že nás moc korumpuje, že máme radi spiknutia (či už ich vytvárame, alebo odhaľujeme), že sme neustále vystavovaní snahám manipulovať nami, že... to predsa nie je nič nové. My veriaci tiež veríme, že sa tu odohráva boj Dobrého a Zlého (v tomto svete, v každom z nás, aj v priestore presahujúcom fyzický vesmír). Ale načo k tomu vytvárať, a to za každú cenu, nejakú rozsiahlu konšpiračnú teóriu?
K záveru knihy sa v Katarzii konečne dostáva k metafyzickému presahu (či skôr k podstate?) svojich úvah a vyjadruje... No, nebudem prezrádzať (ale rada očistiť zbrane a zásobiť sa muníciou s ním nekorešponduje).
Napokon sa asi jediným svetlým momentom celej knihy ukázala byť židovská anekdota na jej samom konci. Na vylepšenie hodnotenia to však nestačí.
Pri spätnom pohľade vidím, ako moje hodnotenia autorových diel idú rokmi strmo dole. Stávam sa ja slepím, alebo sa jeho myseľ prepadá k hlbinám šialenstva (ako to bolo napr. u Nietzscheho)?
Myslím, že pre veriaceho človeka kresťana (pretože aj ním P. H. je) je každopádne lepšie snažiť sa o každodenný život vo viere, než sa silou-mocou brodiť záludnými močiarmi konšpiračných teórií a nechávať sa viesť bludičkami.

Súc nasiaknutý atmosférou textu tejto knihy, ktorý je plný nevraživého sarkazmu, útočnosti, prepiateho velikášstva, prenášam ju do svojho komentára, z ktorého mi vychádza podobný zmätočný zlepenec.

Kým v prvej časti tejto série popis charakterov hlavných postáv, to jest J. A. a S. M., iba kĺzal po povrchu, tu sa už autor rozhodol ísť do hĺbky. Zvlášť osviežujúce sú vhodne zakomponované Maturinove zápisky s veľmi výstižným popisom charakteru a spôsobu myslenia J. A., Sophie, jej matky aj Diany. Je tu tiež viac filozofických úvah aj zaujímavých postrehov.
Žiaľ, obrovským nedostatkom (ako aj u prvého dielu), ktorý narúša plynulosť príbehu (resp. čítania), a teda aj pôžitok z neho, je kostrbatosť textu, spôsobená jeho katastrofálnym členením, ktoré akoby bolo ponechané čistej náhode. Každú chvíľu vás zabrzdí nutnosť opraviť si v hlave obraz scény, na zmenu ktorej upozorní až nesúlad v texte a vy až dodatočne zisťujete, že došlo ku skoku v deji, k zmene miesta a situácie. Príliš často s oneskorením zisťujete, že už sledujete reč či myšlienky inej postavy. Ani si nepamätám, či som sa už niekedy stretol s takto dokaličeným dielom (ak by sa toto malo odzrkadliť v mojom hodnotení knihy ako celku, hodnotil by som oveľa nižšie). Napriek tomu som ani na chvíľku neoľutoval, že som sa do tejto „dobrodružnej“ série pustil.

26 20.06.2021

Kreeft vo svojom „snovom príbehu“ krásne ilustruje skutočnosť, že toľko vyzdvihovaní filozofi modernej doby vlastne neprišli s ničím novým a všetko tu už dávno bolo.
Mne osobne by síce lepšie sadla iná forma, než zvolil autor, ale aj sen, v ktorom pri putovaní stretáva rôzne historické osobnosti, s ktorými on a jeho sprievodca Sókratés postupne diskutujú, má predsa len niečo do seba.

22 01.03.2021

Kvôli počtu a roztrieštenosti dejových liniek a priam extrémnemu množstvu postáv išlo o skutočne náročné čítanie. Ale nesťažujem sa – opäť to stálo za to!
Keďže všetko podstatné už bolo zmienené inými čitateľmi v predchádzajúcich komentároch, nebudem to tu ďalej rozvádzať a pridám už iba jeden citát zo str. 81:
„Společnost je v každé podobě požehnáním, zatímco vláda je ve své nejlepší podobě jen nutným zlem; v té nejhorší podobě pak zlem nesnesitelným. Na rozdíl od utrpení v zemi bez vlády, pokud jsme vystaveni stejné bídě díky vládě, naše neštěstí je zvýšeno vědomím, že sami poskytujeme prostředky, kterými trpíme. Vláda je stejně jako oblečení znakem ztracené nevinnosti. Paláce králů vyrostly na troskách ráje. Kdyby impulzy svědomí byly jasné, jednotné a lidé by se jimi vždy řídili, člověk by nepotřeboval žádného jiného zákonodárce. Tak tomu bohužel není. Člověk shledává nezbytným vzdát se části majetku, aby si zajistil ochranu toho zbytku, a to koná ze stejného zvyku, který mu i ve všech ostatních případech radí vybrat si ze dvou zel to menší. Jelikož je poskytování bezpečnosti pravým účelem a smyslem vlády, plyne z toho, že jakákoli její forma, která se zdá býti nejúspěšnější v zajišťování co největší bezpečnosti s co nejmenšími náklady, pak je tou najvýhodnější formou před všemi ostatními.“

26 28.02.2021

Schopnosť vyjadriť tak veľa tak málo slovami je prejavom veľkého ducha, veľkej životnej múdrosti.

20 28.02.2021

Bezpochyby jedno z najlepších Vonnegutových diel (ako sa o ňom zmieňujú aj anotácie niektorých vydaní). Čitateľský zážitok!

„… Bojovat má smysl se spoustou všelijakých věcí. Ale nikdo nemá právo nenávidět bez jakýchkoli zábran a představovat si, že sám Bůh Všemohoucí s ním nenávidí taky. Kde je zlo? Je to ta větší část každého člověka, která chce nenávidět naprosto bez hranic a mít při tom Pánaboha po boku. Přesně ta část každého člověka, kterou tolik přitahuje každá podoba šerednosti. Je to ta část imbecila, která touží trestat a sprostě uráží a ráda vyvolává války.“

Tak som sa od Osha (či jeho pohrobkov?) na str. 31 dozvedel aj takú vec, že Voltaire, keď chcel v zdraví stihnúť vlak, musel na stanicu chodiť v sprievode policajnej ochranky. To preto, aby z neho poverčiví ľudia nestrhali šaty. Ale to bolo, ešte keď bol slávny. Preto bol zo svojej slávy veľmi smutný. A tak sa tento hlboko veriaci muž pomodlil k Bohu, aby ho tej slávy zbavil. A stalo sa! Takže potom už slávny nebol a mal kľud. To vraj vie Osho z Voltaireových pamätí.
Že tu kde-čo neštimuje? Nevadí, to je v poriadku – veď na inom mieste (str. 125) sa rozprávkar Osho chváli, akým zlým žiakom bol a ako ho už v detstve napr. taký dejepis vôbec nezaujímal.

No..., rozhodne je to kniha plná vtipných momentov!

Tento komentár píšem so značným časovým odstupom.
Kniha je zaujímavá najmä tým, že poskytuje ďalší uhol pohľadu na príčiny súčasného diania v Európe. Po tejto stránke môže byť inšpiratívna a poučná. Autor nehľadá príčiny v nejakom strašnom spiknutí za účelom nastolenia Nového svetového poriadku. Súčasné dianie pripisuje celkom obyčajným ľudským slabostiam a nedostatkom – tuposti, ignorancii, arogancii, karierizmu, nenažranosti (atď.) – byrokratických elít, ktoré on nazýva „novou aristokraciou“.
No nie so všetkými jeho analýzami príčin súhlasím. Občas som mal dojem, že na svet až príliš hľadí filtrom svojej teórie a že viac-menej zotrváva na povrchu (čo je vzhľadom k rozsahu a určeniu knihy možno aj pochopiteľné). Tiež si myslím, že ideologické východiská majú omnoho väčší vplyv na myslenie a jednanie súčasných elít, než autor pripúšťa. V súvislosti s tým by som pre lepšie pochopenie histórie vzniku súčasných problémov a ich ideologického pozadia odporučil skôr knihu Vladimíra Palka „Levy prichádzajú“.
U P. Hampla sa mi tiež moc nepozdávalo, aké tendencie vidno v doporučovaných riešeniach situácie (tak napr. legálne ozbrojovanie sa by kvôli registrácii, a teda možnosti preventívneho zásahu štátnej moci, zrejme aj tak k ničomu neviedlo – doporučoval by teda ilegálne?), ktoré mi často prišli (obzvlášť na sociológa) trochu naivné a neprezieravé.

„Na Západě to ovšem dostalo tu podobu, že celebrity a univerzitní profesoři otevřeně mluví o nutnosti vyhubit bílou rasu. Snaživé studentky dávají na facebook prohlášení, že nikdy nebudou mít dítě s bělochem, protože by se narodila další bílá zrůda. Mladí aktivisté tvrdí, že jsou v depresích – ne ovšem z toho, že nic neumí, jsou líní a slabošští a nechávají se živit od rodičů. Jsou v depresích z toho, že jsou běloši. V pokrokových školách si bílé holčičky hrají s hnědými panenkami, protože bílé dítě by prěce nikdo nechtěl.“

Knihu by som odporučil ako „doplnkové čítanie“ všetkým triezvo uvažujúcim ľuďom. Ďalej všetkým „blaženým“, čo ešte stále plne veria mainstreamu a spoliehajú sa na to, že všetko je vlastne viac-menej v poriadku a keď aj náhodou nie, tak tí naši skvelí čelní predstavitelia EÚ sa už predsa o všetko potrebné postarajú. A v neposlednom rade aj fanúšikom konšpiračných teórií, ktorým by iste neuškodilo, keby zistili, že mnohé udalosti vo vývoji spoločnosti sa dajú vysvetliť aj úplne prozaickým spôsobom.

33 27.02.2021

Demokratizovať, demokratizovať a demokratizovať, pravdaže s ohľadom na ľudskú dimenziu následne evaluovať.
Blanka Čechová rozhodne vie, ako písať. Táto jej kniha spomienok je plná čierneho humoru, ironických poznámok a sarkazmu. Používa skvelé, výstižné prirovnania, ktorými výborne dokresľuje detaily fungovania veľkých nadnárodných organizácií, keď prostredníctvom opisu svojho pôsobenia v jednej z nich dáva nahliadnuť do ich zákulisných praktík. Pomenovaniu tej konkrétnej sa umne vyhýba (čo je celkom pochopiteľné), takže si možno iba domýšľať (podľa životopisu ide o OBSE). Ale to je jedno, pretože byrokracia sa všade, kde dostane príležitosť, správa rovnako. Je to aj kniha v dnešnej dobe nádherne politicky nekorektná, no zároveň je desivá. Navyše dáva nahliadnuť aj do miestnych pomerov tej doby, do života a problémov obyčajných kosovských Srbov a Albáncov.

23 27.02.2021

Paul Midler nám dáva nahliadnuť nie len, ako to v tej preďalekej Ríši stredu funguje, ale – čo je istým spôsobom ešte interesantnejšie – aj prečo to tak funguje. A zároveň tak podáva správu aj o tom, čože sú tí Číňania vlastne zač. Za to všetko ho chválim. Nuž tak.

15 27.02.2021

Dielko je svojou kombináciou jemného humoru a politickej nekorektnosti naozaj osviežujúce (to nerátam ostatné špecifiká, ktoré prispievajú k tomuto efektu). Žiaľ, pokiaľ ide o jeho názov a celkový dojem z prečítaného, tie síce v pamäti utkvejú, no o samotnom obsahu to povedať nemôžem. Inak, čo sa týka tých pocitov z čítaného, nie som si istý, čím to je, ale prebúdzali vo mne sentiment a chuť po mnohých rokoch prečítať si niečo od Vonneguta.

Doporučujem a ako návnadu pridávam zopár autorových postrehov:

„Z nedostatku nových válek v Evropě bylo nutné najít, čím zaměstnat obyvatelstvo, a nic nezaměstnává obyvatelstvo lépe než cítit se v ohrožení.“

„... kdysi podlehl staré francouzské představě o tom, že mladí lidé jisté společenské úrovně jsou způsobilí napsat dříve nebo později román, ba několik románů.“

„... hloupost je mnohem pozoruhodnější než inteligence. Inteligence je omezená ze své podstaty; hloupost nezná hranic ani konce.“

„Ale později, když se jazyk definitivně proměnil v bublající magma blbosti, slovo (fobie) získalo nový rozměr: umožňovalo proměnit nesouhlas a kritiku v záměrně nepřátelský postoj. Zastáncům nějakého názoru to dovolovalo zdůraznit vlastní racionalitu a zároveň poukázat na skutečnost, že ti, kteří zastávají jiné mínění, nepatří do zdravé a harmonické společnosti. ... Trochu jako kdyby zmrzlinář, pyšný na svůj recept, založil rasu milovníků jahodové zmrzliny a osočil z rasismu ty, kterým jahodová zmrzlina nechutná.“

„Komunismus i kapitalismus předvídali čím dál záviděníhodnější budoucnost. Lišily se pouze ve formě. Kapitalismus sliboval štěstí bohatým, ponechávaje chudým naději, že jednoho dne zbohatnou; komunismus sliboval štěstí všem za předpokladu, že zůstanou chudí ještě nějakou dobu.“

„Štěstí jako smysl života byla také myšlenka západní modernity. V dávnějších dobách lidé nepředpokládali, že štěstí by mohlo být z tohoto světa; ba i na onom světě je opatrně nahradili méně hrozivou a věčnější blažeností.“

„... Děti nicméně soudily, že venkoncem vzato měli rodiče pohodlnější život, neboť podstatou totalitarismu je vzít veškeré strasti svých občanů na svá bedra. Přistoupit na totalitní řád snímá z člověka nepohodlí bezradné odpovědnosti. Vyčítaly zkrátka rodičům, že snili o svobodě pro své děti, které by raději žily v otroctví.“

No, a keďže som „kresťanský bojsaboh“, slabé kopnutie pána Ouředníka do členku v podobe ubratia jedného bodu považujem takmer za svoju povinnosť.

23 04.01.2021

Sprvoti som knihu takmer nedočítal – už po niekoľkých desiatkach strán som mal nutkanie natrvalo ju odložiť. Napokon som sa prekonal a neľutoval som. Vzbudila však vo mne trochu rozporuplné pocity a aj preto som sa rozhodol radšej ju nehodnotiť. Myslím, že by bolo viac ku prospechu veci, ak by sa autor rozhodol zoradiť uvádzané dôvody v inom slede. Kniha by tak iste bola prístupnejšia aj pre nekatolíkov.
Pre mňa osobne boli najzaujímavejšie pasáže, v ktorých autor porovnáva špecifiká protestantského a katolíckeho prístupu k otázkam kresťanskej viery.

Úryvok z dôvodu č. 28 (str. 92-93):
„Cirkev má odvahu byť prísna vo svete zmäkčilom pôžitkárstvom. Zároveň je však nežná a plná lásky vo svete plnom pragmatikov a počítačov.
Tieto dva rozmery, prísna a nežná stránka, sa spájajú v obete, ktorá svojím požadovaním odvahy uráža zmäkčilých, ustráchaných, zbabelých a pôžitkárskych ľudí a svojím šialeným idealizmom a bezpodmienečnou láskou zasa tvrdých, prehnane praktických a pragmatických ľudí.
Toto vidíme na všetkých svätých Cirkvi. Žiaden z nich nie je úplne mäkký alebo tvrdý. Niektorí sú tvrdší než iní, iní sú zas nežnejší, no žiaden z nich nie je ani zbabelec, ani morálny relativista, no zároveň ani nemilosrdný zákonník. Všetci mužskí svätci Cirkvi sú gentlemani: sú nežní aj mužní. A všetky svätice Cirkvi sú silné ženy: silné aj ženské. Vytvoriť niečo také sa nedarí nikomu inému na svete. Svet namiesto toho tvorí zženštených mužov a pomužštené ženy. Oni svoju sexuálnu identitu zamieňajú alebo ju celkom strácajú.“

„Já sám jsem tuto knihu mohl napsat jen proto, že má vlastní kariéra již skončila.“ (str. 126)

Výstižné, dobre utriedené myšlienky vychádzajúce z hlbokej znalosti problematiky. Navyše – z textu cítiť autorovu hlbokú pokoru (okrem iného – aj k názorovým oponentom pristupuje s veľkým rešpektom a úctou).
Tiež je zjavné, že Nigel Lawson je s dokumentmi, ktoré spomína (prípadne ich kritizuje), dôkladne oboznámený. Výsledkom toho je, že ku správam IPCC nie je príliš kritický, ba skôr naopak – používa ich v prospech svojej argumentácie, pretože ich detailná znalosť mu umožňuje nachádzať v nich to podstatné. Teda aj upozornenia na ich nedokonalosti, poukazy na neistoty a nejasnosti a výzvy k opatrnosti pri ich interpretácii, ktoré sa však do konečných verzií pre verejnosť a politikov obyčajne už nedostávajú.
A hoci je text skutočne zaujímavý a obsahuje množstvo užitočných informácií a inšpiratívnych myšlienok, trápil som sa s ním dlho a po kúskoch. Chýba mu totiž to „čosi“ – to ťažko postihnuteľné a definovateľné „niečo“, čo spôsobuje, že sa od knihy neviete odtrhnúť.

„Domnívám se, že není náhodou, že je to právě Evropa, kde ekofundamentalismus obecně a absolutismus globálního oteplování zvláště nachází svou nejúrodnější půdu; právě Evropa se stala nejsekulárnější společností na světě a tradiční náboženství zde mají velmi slabou pozici. Jenomže lidé i nadále pociťují potřebu útěchy a vyšších hodnot, kterou poskytuje právě náboženství, a toto vakuum zaplňuje kvazináboženství zeleného alarmismu a toho, čemu se říká světové spasitelství (jehož je ortodoxie globálního oteplování nejnápadnějším projevem); jsou to ideologie s mantrami, jejichž zpochybňování je považováno bezmála za svatokrádež.“ (str. 123)

17 31.12.2020

Autori definujú manipuláciu natoľko voľne, že označiť za manipulátora možno prakticky každého. Podľa tejto „príručky“ je manipulátorom (aspoň vo väčšine situácií) vlastne každý z nás. A teda, prísne vzaté, každá bežná konverzácia, ktorú môžeme v našom reálnom živote pozorovať, či byť jej účastníkmi, je minimálne jednou zo zúčastnených strán manipulovaná. S trochou nadsádzky a uštipačnosti možno konštatovať, že autori poskytujú návod, ako rozpoznáme manipuláciu v komunikácii a ako sa jej ubránime práve tým, že prevezmeme iniciatívu a sami začneme manipulovať (autori samotní to podsúvajú pomerne nenápadne a nijako zvlášť túto amorálnu stránku svojich návodov nezvýrazňujú, český nakladateľ však neváhal chopiť sa jej ako marketingového lákadla, o čom jasne hovorí zvolený podtitul).
Možno ešte podotknúť, že v tejto práci neprinášajú nič prevratné, nič nové. No je tu aká-taká možnosť, že by snáď mohli niektorým čitateľom predsa pomôcť k lepšiemu zvládaniu verbálnej komunikácie. Pre citlivejšie povahy však existuje riziko, že ak si vezmú túto – viac komerčnú než odbornú – záležitosť príliš k srdcu, môže ich doviesť až k paranoidnému vnímaniu okolia, pretože s pomocou týchto dvoch konzultantov a trénerov zaručene odhalia manipulátora v každom náprotivku.
Ak to teda mám zhrnúť, túto knihu neodporúčam. Nejedná sa totiž o žiadnu seriózne, naozaj odborne a s dobrým úmyslom pojatú prácu, ale máme tu pred sebou len ďalší čisto komerčný počin. Ide zas len o tie peniaze a títo dvaja „odborníci“ tu neriešia nejakú pomoc ľuďom, ale len svoj vlastný biznis. A robia to bez ohľadu na to, čo takéto ich zjednodušené návody skutočne prinesú.

8 31.12.2020

Už samotná anotácia je natoľko výstižná, že k obsahu knihy už nieto moc čo dodať. Snáď iba toľko, že charakteristickými znakmi tohto obsahovo veľmi bohatého textu sú vecnosť, stručnosť, zrozumiteľnosť a fundovanosť. Z publikácií, ktoré sa stručne venujú tejto problematike, radím túto medzi tie najlepšie.

12 31.12.2020