Knihy Jennifer Saint sú pre mňa typickým komfortným čítaním a ani Héra nie je výnimkou. Aj tentoraz autorka siahla po menej známej verzii mýtu a prerozprávala ju po svojom. Je to príjemné a rýchle čítanie prakticky na jedno posedenie, doplnené nádhernou obálkou. Vidieť, že sa autorka snaží každú svoju knihu poňať trochu inak. Táto je spomedzi všetkých štyroch najviac introspektívna. Mám pocit, že sa jej konečne podarilo prelomiť to pomyselné sklo medzi postavou a čitateľom. Povedzme si však úprimne, autorka nepíše veľmi sofistikovane, no spätne vidím, že jej štýl sa postupne zlepšuje. Knihu Héra by som teda z hľadiska deja zaradil ako druhú najlepšiu, mojou najobľúbenejšou ostáva stále Elektra, ale z hľadiska samotného písania je Héra určite najlepšie spracovaná. Samozrejme, problém, ktorý majú všetky štyri knihy spoločný, chabo vykreslené mužské postavy, ostáva. Chápem, že autorka sa snaží dať hlas ženským hrdinkám a že mýty sú preplnené mužskými hrdinami, no pre mňa to knihe trochu uberá na komplexnosti a limituje ju. Napriek tomu ju odporúčam ako krásny darček pod stromček pre všetkých milovníkov mytológie.
Skutočné príbehy sa hodnotia vždy veľmi ťažko. Zdôrazňujem, že toto nebude recenzia na obsah knihy, ale skôr na jej formu. Kníh o holokauste som za svoj život prečítal už pomerne dosť a táto sa zaradí medzi tie, ktoré na mňa zapôsobili menej. Myslím si, že táto kniha má čo ponúknuť a nepochybne veľa znamená pre samotnú autorku a jej rodinu, no pre nezainteresovaného čitateľa možno až tak nie. V konečnom dôsledku je to skôr spísaný psychoterapeutický rozhovor doplnený o trochu historicko-spoločenského kontextu, než klasický memoár či historická kniha. Autorka nejde do väčšej hĺbky ani detailov. Na jednu stranu oceňujem, že sa nesnaží šokovať drastickými opismi a hrôzami, ale na druhú stranu som sa nič zásadne nové nedozvedel. Myslím si, že je to dobrá kniha pre tých, ktorí o holokauste veľa nečítali, chceli by začať, ale obávajú sa prílišnej brutality. Jedná sa o dobrý odrazový mostík v záplave kníh s touto tematikou a nepochybne si svojich čitateľov nájde.
Čarodejnice v cudzine sú jedným z najznámejších Pratchettových diel zo série Úžasná Plochozem. Ako býva u autora zvykom, nejde len o vtipný mix rozprávok o Popoluške, Ruženke a Červenej čiapočke. To, čo robí túto knihu nadčasovou a neustále aktuálnou, je to, čo sa hovorí medzi riadkami. Myšlienka, že nútiť ostatných ľudí prijať to, čo niekto označuje za jediný „správny“ príbeh alebo spôsob života, je nesprávna. Nechajte ostatných žiť ich vlastné životy. Bolo to aktuálne v čase, keď kniha prvýkrát vyšla, je to nesmierne aktuálne teraz a bez pochýb to tak zostane aj naďalej. Tri čarodejnice sú moje vôbec najobľúbenejšie postavy z celej série. To bola opäť jedna perla za druhou. Opakovane som sa stretol s názormi, že táto kniha by mohla byť kratšia. Súhlasím, že druhá polovica sa oproti prvej trošku tiahla, ale nie až natoľko, aby som za to strhol bod. Pratchett má dar rozosmiať čitateľa a zároveň mu vnuknúť myšlienku, ktorá v ňom zostane ešte dlho po dočítaní. Je to presne ten typ knihy, ku ktorej sa raz za pár rokov s radosťou vrátim. Odporúčam.
Veža lastovičky je, podľa mňa, zatiaľ najslabší diel z celej série. Kniha sa zameriava z veľkej časti na Ciri a čo si budeme hovoriť, túto postavu nemám vôbec rád. Kto ma sleduje už dlhšie tak vie, že so Sapkowkeho štýlom písania bojujem a nevyhovuje mi, ale Geralt je natoľko zaujímavá postava, že mi stojí za to sa pomaly touto sériou prehrýzť. Musíte preto pochopiť moje sklamanie, keď mám čítať skoro 500 strán o zbrklej, nesympatickej Ciri, ktorá je so všetkým rýchlo hotová a preto vždy urobí chybu.
Strašne by som chcel túto sériu milovať, ale Sapkowskeho štýl písania robí z príbehu jeden veľkú guláš. Nie je to konzistentné, nie je to lineárne a ani vyvážené. Ono to nebude celkom presné, pretože pre postavu Ciri bol toto dôležitý diel, ale v kontexte celej ságy mi Veža lastovičky príde ako výplň, ktorá ju celú naťahuje a nafukuje.
Tempo príbehu je katastrofálne. Nerozumiem, prečo sa ešte aj v tejto fáze série stále objavujú desiatky nových postáv, namiesto toho, aby sa konečne rozvíjal samotný dej. Stačilo by jednoducho rozprávať príbeh, bez neustáleho pridávania ďalších a ďalších postáv. Celé to zatiaľ pôsobí len ako nekonečný kolotoč troch hlavných hrdinov, ktorí pobehujú po svete, hľadajú sa, znovu sa stretnú a potom sa opäť stratia. Po toľkých knihách by som už naozaj čakal niečo, čo ma vtiahne a udrží moju pozornosť, ale pri predposlednom diele mám pocit, že sa to už jednoducho nestane. Nie som si istý či túto sériu dočítam. Sklamanie.
Trón z dračích kostí je prvým dielom série Spomienka, žiaľ a tŕň. Táto kniha bola po viacerých moderných fantasy vítaným osviežením. Je to pomalý, relatívne priamočiary príbeh zameraný na detail, vychádzajúci z tolkienovskej školy. Nemyslím si, že sadne každému, no ja som si ho veľmi užil. Postavy sú skôr čiernobiele a myslím si, že celkom zásadné je, ako čitateľovi sadne hlavný hrdina Simon. Strávi s ním veľké množstvo času, prvých 200 strán sa vlastne nič výrazné nedeje, len sa s ním postupne zoznamujeme. Simon je úplne priemerný chlapec: nie je ani najmúdrejší, ani najsilnejší, ani najkrajší, ani najbohatší... a viem pochopiť, že to niekoho môže nudiť. Ostatné postavy sú síce zaujímavejšie, no nedostávajú až toľko priestoru. Toto je jednoducho kniha pre tých, ktorí ocenia krásny jazyk, bohaté opisy a veľké výpravy. Ak by som mal knihe niečo vytknúť, tak asi to, že autor sa snaží niektoré tajomstvá udržať čo najdlhšie skryté, no zároveň píše pomerne návodne, takže som viaceré veci dokázal odhadnúť o dosť skôr než postavy. Nie je to však nič, za čo by som strhol hviezdu, takže dávam plné hodnotenie. Som veľmi zvedavý na pokračovanie.
Po prečítaní stále premýšľam, či by som túto knihu zaradil do Dark akadémie alebo skôr do hororu. Možno sa predsa len prikláňam viac k hororu než k subžánru fantasy. Celú prvú polovicu knihy som si myslel, že toto bude plné hodnotenie a že sa táto kniha dostane do mojej top desiatky za tento rok. Bolo to temné, melancholické, až psycho, veľmi strhujúce. Potom však prišla druhá polovica a tam som narazil na dva problémy. Prvým bolo, že od istého bodu mi to prišlo stále dookola a začal som sa trochu nudiť. Druhým problémom pre mňa boli postavy. Napriek tomu, že sa autorka venuje sexualite a psychickému (ne)zdraviu, postavy mi prišli ploché. Želal by som si, aby autorka šla viac do hĺbky a dovolila nám ich lepšie spoznať. Napriek týmto výhradám sa kniha dokázala dostať pod moju kožu a ešte pár dní po dočítaní som na ňu musel myslieť. Má v sebe niečo znepokojujúce a hypnotické, čo sa len tak nevidí. Celkovo ju hodnotím pozitívne, najmä teraz, na toto jesenné obdobie. Odporúčam.
Veľmi vydarená zbierka rôznorodých poviedok zameraných na Prahu prvej polovice 20. storočia a jej židovských obyvateľov. Ako v každej poviedkovej zbierke, aj tu sa nájdu také, ktoré mi prišli slabšie, najčastejšie preto, že boli slabo vypointované a pôsobili skôr ako prúd spomienok na miesta a ľudí, ktorí ich navštevovali. Poviedka Briliantová podkova sa mi nepáčila, pretože bola napísaná tak, že všetci bohatí mešťania v nej boli vykreslení ako monštrá vykorisťujúce poctivo pracujúcich dobrých ľudí. Nemám rád takéto stereotypy. Väčšina textov je však vynikajúca, nesmierne strhujúca a atmosférou má historicko-temný, často melancholický nádych. Najviac sa ma dotkla poviedka Sladkosti z Mikulášskej třídy, veľmi silný a autentický príbeh. Výborná zbierka poviedok do jesenného počasia
Druhý diel Kola času sa odohráva istý čas po udalostiach prvej knihy. Veľmi sa mi páčilo prirovnanie, ktoré som videl v jednej recenzii, je totiž veľmi výstižné. Kým v prvom diele boli naši hrdinovia na úrovni jedna a pred všetkým museli utekať, v tomto sú už približne na úrovni tri až štyri. Dej sa rozdeľuje na dve základné dejové línie. Prvá sa venuje najmä Randovi a chlapcom, ktorí sa vydali hľadať Valerský roh, a zaberá väčšinu knihy. Druhá sleduje dievčatá, ktoré sa rozhodli stať legendárnymi Aes Sedai. Rand ma miestami neskutočne štval. Je tvrdohlavý, odmieta sa poddať osudu a chce si robiť veci po svojom, aj keď čitateľ dávno vie, že aj tak nebude mať na výber. Za normálnych okolností by to bolo negatívum, no tu je to podané tak, že je to súčasť jeho charakteru a pridáva mu to hĺbku. Teší ma, že sa toho autor drží a nesnaží sa z neho spraviť všehoschopného, vyvoleného alfa samca. Bod strhávam opäť za dĺžku. Nemyslím si, že kniha musela mať takmer 700 strán, na viacerých miestach by sa to žiadalo preškrtať. Nesúhlasím s tvrdením, že by Jordan vykrádal Tolkiena. Samozrejme, cítiť, že sa ním inšpiroval, ale na mňa to pôsobí skôr tak, akoby sa príbeh Kola času odohrával v podobnom svete, len v úplne inom čase a veku. Som veľmi zvedavý, čo prinesie tretí diel. Odporúčam milovníkom klasickej fantasy a pomalších príbehov.
Pri čítaní tejto knihy sa na mojej tvári miešalo viacero emócií a výrazov, od nostalgického úsmevu, cez smutné prikyvovanie až po úplné znechutenie. To o čom pán Bárdy píše sa nás totiž každého osobne týka. Autor má totiž neuveriteľný dar, každá kapitola akoby držala pred nami zrkadlo, ktorého odraz je bolestivo presný. Podobne ako knihy Slon na Zemplíne či Postsedliaci, ani táto nie je len o autorovi a jeho postojoch, ale je to kniha o Slovákoch a o tom, akí v skutočnosti sme. Pán Bárdy prostredníctvom vlastných skúseností približuje čitateľom politickú aj spoločenskú situáciu, a to nielen súčasnú, ale aj tú minulú. Nebojí sa pomenovať veci pravým menom a som si istý, že mnohým touto knihou poriadne stúpi na otlak. Zároveň ma mrzí, že väčšina ľudí, ktorí by si ju mali prečítať, po nej zrejme nesiahne, už len z princípu. Je to však dielo, ktoré si určite zaslúži pozornosť, pretože nastavuje zrkadlo našej spoločnosti s veľkou úprimnosťou. A podľa mňa ak niečo Slovákom skutočne chýba, tak je to sebareflexia. Určite odporúčam.
Táto kniha predstavuje stelesnenie dvojhviezdičkového hodnotenia. Dočítal som ju, niektoré jej aspekty sa mi páčili, ale ako celok som si jej čítanie vôbec neužil. Mesto schodov má oveľa bližšie k dystopickému sci-fi než k fantasy a zároveň väčšinu deja vypĺňa vyšetrovanie, takže je to zároveň detektívka. Pri čítaní som mal viackrát pocit, že ani autor sám nemá celkom jasno, čo chce písať. Silnou stránkou knihy sú postavy. Shara aj Sigurd ma veľmi bavili, obaja sú inteligentní, sympatickí profesionáli, ktorí majú v hlave jasno. Taktiež história, kultúra a politika sveta sú dobre vymyslené. Koncept zničenia bohov smrteľníkmi mal veľký potenciál. Obrovským problémom však ostáva samotné prevedenie. To bolo tak strašne úmorné čítanie! Autor sa extrémne opakuje, neustále čitateľovi zdôrazňuje tie isté informácie a čím viac tlačí na pílu, tým je každému jasnejšie, že pravda bude asi niekde trochu inde. Samotné rozuzlenie ma vôbec nenadchlo. Neviem, do akej miery je to samotným smerom, kam sa príbeh uberá, a do akej miery za to môže fakt, že som už bol na konci z autorovho písania jednoducho unavený. V tejto sérii pokračovať určite nebudem, premýšľam však, že ešte dám Bennettovi jednu šancu s jeho knihou Čaropisci. Túto vám však za seba rozhodne neodporúčam.
Čo si budeme hovoriť, táto kniha ma dosť sklamala. Očakával som temný, hororový fantasy príbeh s nostalgickou atmosférou. Čo som však dostal? Relatívne priamočiaru rozprávku s trochu temnejšou tematikou. Túto knihu by som rozhodne nezaradil do YA, pokojne by som ju priradil medzi knihy pre deti do 12 rokov. Jazyk a štýl písania sú jednoduché, postavy detsky naivné a ploché. Keby som z anotácie nevedel, že majú sedemnásť rokov, myslel by som si, že čítam príbeh z pohľadu detí na prvom stupni základnej školy. Keď si však toto všetko odmyslím, kniha ako celok celkom funguje. Dej je akčný a vďaka pomerne veľkému písmu sa číta veľmi rýchlo. Samotný námet je pútavý, zameraný na mystiku a temné rituály. Keby som túto knihu čítal pred pätnástimi rokmi, asi by som ju miloval. Kostischrány obsahujú aj pomerne veľkú dávku humoru, miestami to funguje, miestami nie. Celkovo by som to zhrnul tak, že kniha je fajn, ale jednoducho nie som cieľová skupina. Do ďalších kníh od autorky sa púšťať nebudem.
Toto kratučké, osemdesiatstranové dielko predstavuje moje prvé stretnutie s autorom. Som veľmi rád, že ma oslovil na spoluprácu, pretože inak by som jeho knihy zrejme prehliadol a to by bola veľká škoda. Je síce pravda, že zo začiatku som mal problém zorientovať sa, ale pripisujem to najmä tomu, že som zatiaľ nečítal hlavnú trilógiu. Jan Kucin dokázal na pár stránkach rozpovedať príbeh a vytvoriť postavy, ktoré ma oslovili a dostali sa mi pod kožu. Dej mal výbornú dynamiku. Bol akčný, plný bojových scén, a pritom nepôsobil prehnane. Ak niekto uvažuje, či sa pustiť do autorovej tvorby, táto poviedka je skvelý štart, podľa ktorého sa dá rozhodnúť. Mňa presvedčila a už sa veľmi teším na hlavnú trilógiu. Autor má veľký talent pre gradovanie napätia a práve to je niečo, čo chcem vidieť vo väčšom rozsahu. Som zvedavý, kam až posunie svoj svet a postavy, keď bude mať omnoho viac priestoru. Odporúčam.
Od tejto knihy som nemal žiadne veľké očakávania a nakoniec ma príjemne prekvapila. Príbeh je rozprávaný z pohľadu až šiestich postáv, čo prináša pomerne dlhší úvod. Istý čas som mal dokonca pocit, že celý prvý diel sa bude točiť len okolo toho, ako sa skupina postupne dáva dohromady. V istom bode však dej výrazne zrýchli a začne byť pútavejší. Postavy sú sympatické, hoci nie všetky ma zaujali rovnako. Najvýraznejšia je bezpochyby Sora, mladá žena, majsterka v umení jedov, ktorá všetko robí v mene ochrany svojej sestry a snahy splatiť dlhy po rodičoch. Veľmi ma bavila aj chémia medzi Euynom a Mikailom; queer linku vo fantasy si vždy rád vychutnám. Naopak, Royo ma ako postava vôbec nebavil, čo je však otázkou vkusu. Aeri, mladá zlodejka, mala potenciál, ale jej konanie bolo dosť predvídateľné. Zaujímavou postavou je aj Tiyung, šľachtic a jediný, kto sa neživí protizákonnou činnosťou. Jeho motivácia pomáhať Sore mi však prišla málo presvedčivá. Svet inšpirovaný kórejskou mytológiou pôsobí sviežo a originálne. Mágia sa tu objavuje len okrajovo, v podobe božských relikvií, pričom autorka sa do väčšej hĺbky zatiaľ nepúšťa. Snáď sa to zmení v ďalšom diele. Ak nehľadáte nič prevratné, ale chcete si dopriať oddychové fantasy, ktoré vzdialene pripomína atmosféru Vranej šestky, tento titul by vás mohol potešiť.
Tento komiks je presne tým, čo sľubuje anotácia. Zachytáva situácie, s ktorými sa niekedy v živote stretol každý z nás či už bol priamo ich účastníkom alebo len pozorovateľom. Autorka v ňom poukazuje na generačné rozdiely, ale aj na obmedzenosť, neschopnosť a neochotu vcítiť sa do kože iného človeka. Tieto momenty sú niekedy sprostredkované prostredníctvom nečakaných postáv, ako je napríklad fikus či pes, čo dodáva príbehu sviežosť a originálny humor. Spracovanie je nesmierne trefné, plné irónie a nadhľadu. Miestami mi to však prišlo až príliš absurdné a teatrálne, čím sa trochu strácala sila samotného posolstva. Napriek tomu je to komiks, ktorý núti zamyslieť sa nad našimi každodennými interakciami a tým, ako ľahko môžeme skĺznuť k pasívnej agresii či nepochopeniu. Určite stojí za pozornosť.
Druhý diel českej fantasy série Ptačí srdce. Už prvý diel bol nadpriemerný, ale touto knihou sa Jan Hamouz zaradil medzi mojich obľúbených spisovateľov. Třetí ucho je dôkazom, že aj miestni autori dokážu napísať fantasy na svetovej úrovni a verím, že sa táto séria raz dočká prekladu do angličtiny. Autor rozohráva opäť tri dejové linky, zoznamujeme sa s novými postavami, ale všetky tri nejakým spôsobom súvisia s tým, čo sa stalo v prvej knihe. Postavy sú komplexné, plastické a aj tie negatívne sú fascinujúce. Dej je temný, miestami brutálny a neskutočne pútavý. Autor vytvoril unikátny svet, v ktorom je mágia vzácna, ale nesmierne mocná. Zatiaľ však ostáva zahalená tajomstvom a som veľmi zvedavý, kedy sa o čarodejniciach a božstvách dozvieme viac. Nechýbajú bitky, vtipné dialógy, zrozumiteľná, ale zaujímavá politika a ani trocha erotiky. Táto kniha má proste všetko, čo výborná fantasy má mať a ja nemám prakticky čo vytknúť. Nehovoriac o krásnej obálke, ktorá sa k nej veľmi hodí. Jedna z najlepších kníh, ktorú som tento rok prečítal. Rozhodne odporúčam.
Na začiatok musím podotknúť, že toto nebude kniha pre každého. V celej knihe sú iba dva skutočné rozhovory, jeden so stopárom a druhý so susedkou zospodu, ktorá sa Huberta pokúša zviesť. Väčšinu komiksu teda tvoria sekvencie obrázkov bez textu, ktoré zachytávajú pomalé, hĺbavé pocity. Celá kniha sa sústredí na atmosféru, umenie a vnútorný svet hlavnej postavy. Nesmierne autentický a citlivý komiks. Je to jedno z tých diel, kde sa takmer nič nedeje a predsa zanechá silný dojem. Gijsemans tu dokazuje, že aj ticho môže rozprávať. Som rád, že som siahol práve po tomto komikse.
Kniha začína v prostredí zapadnutej horskej dedinky, ktorú zmieta hladomor, a hlavná postava Ču sa vydáva hľadať útočisko do kláštora v prestrojení za chlapca. Taký menší retelling Mulan. Práve tento začiatok pre mňa predstavoval najsilnejšiu časť príbehu. Síce sa ťahal, ale bol introspektívny a v týchto prvých kapitolách som cítil náboj, ktorý vo mne vzbudil nádej, že sa púšťam do veľkého epického rozprávania o identite, túžbe a sile prežiť. Potom však prišiel stred. Viacero pohľadov, viac politiky a intríg… Za normálnych okolností presne toto vo fantasy milujem. Tu to však nefungovalo, pretože som tej politike nerozumel. Ako celok to pôsobilo asi ako sledovať šach. Rád si ho zahrám, ale väčšinou ma nebaví sledovať, ako ho hrá niekto iný. Jednoducho ma to nedokázalo vtiahnuť. Na konci prichádza akcia, zvraty a veľké dramatické gestá. Lenže namiesto nadšenia som cítil skôr také „meh“. Postavy pôsobili plocho a nezanechali vo mne nič. Jediná, ktorá mi prišla skutočne trojrozmerná, bola Ma. Jež se stala sluncem je kniha, ktorá má skvelý štart a je vidieť, že autorka mala veľké ambície, ale vo výsledku na mňa pôsobí skôr ako podrobný koncept než plnohodnotný román.
K tejto knihe som bol od začiatku trošku skeptický. Nevedel som si predstaviť, ako môže právnička z Hongkongu zvládnuť nielen mýtus o krvavej grófke, ale aj reálie Uhorska 16. storočia. Na moje prekvapenie to však dokázala s gráciou, poradila si s menami, miestami aj zvykmi. Najsilnejšou stránkou je bezpochyby atmosféra: temná, miestami až gotická. Samotný dej je však priamočiary a chýba mu väčšie prehĺbenie psychológie či napätia. Očakával som aj realistickejší, ambivalentný portrét Alžbety Báthory, no autorka ju vykreslila skôr ako feministickú hrdinku a mecenášku, a postavila ju do pozície skoro nevinnej obete. Začiatok pôsobil silnejšie než záver, ktorý bol skôr mdlý, hoci práve ten mal byť obrovským vyvrcholením. Je vidieť, že Velton pracovala s už vopred danou dejovou líniou a snažila sa z nej vyťažiť maximum, no pôsobí to, akoby sa nevedela rozhodnúť medzi historickou presnosťou a vlastným príbehom. Po vizuálnej stránke je kniha nádherná, no celkovo by som ju zhrnul ako: neurazí – nenadchne.
Tak som sa konečne dostal k tomuto známemu autorovi. Stín bohů je prvá časť epickej fantasy série Krvoprísažný. Najsilnejším aspektom knihy je bezpochyby svet, pomerne temné prostredie inšpirované vikingami, s veľmi zaujímavým mýtom stvorenia. Príbeh sleduje tri dejové línie, čo však prináša prvý problém: všetky tri hlavné postavy sú si svojim spôsobom dosť podobné. Je to ako sledovať hru DnD, kde sa všetci hráči rozhodli hrať za barbarov. Fungovať to môže, ale má to svoje úskalia. Najzaujímavejšou postavou je jednoznačne Orca - bojovníčka, manželka a predovšetkým matka, ktorá by pre záchranu svojho syna urobila čokoľvek. Potom je tu Varg, otrok, z ktorého sa stáva bojovník túžiaci po pomste. Síce tuctová línia, ale spracovaná tak, že mi to neprekážalo. Posledným protagonistom je Elka, dcéra z bohatého rodu, ktorá sa vzoprie otcovej vôli a stane sa bojovníčkou. Jej dejová linka ma, až na samotný záver, vôbec nebavila. To robí knihu nevyváženou, úžasné pasáže striedajú tie, ktoré pôsobia dosť nudne. Autorov štýl písania je technicky veľmi dobrý, no miestami pôsobí chladne. Chýbala mi v ňom iskra a emócie. Mrzeli ma aj niektoré autorove rozhodnutia v poslednej tretine, nemám rád riešenia typu deus ex machina. Aby som to zhrnul: kniha ma úplne nenadchla, no určite dám šancu pokračovaniu. A ešte viac som zvedavý na autorovu druhú sériu Verní a padlí.
Než sa presuniem k obsahu, musím v prvom rade pochváliť formu. Toto je tak krásne a zrozumiteľne napísaná kniha. Ak by pápež František nebol pápežom, pokojne mohol byť spisovateľom. Je z nej cítiť, že to bol múdry a rozhľadený človek, ktorý napriek tomu, že úplne očividne miloval ľudí, tak nemal tendenciu si ich idealizovať. Dokonca sa nebál ich aj otvorene kritizovať. Okrem toho, že čitateľom priblíži rodinu, minulosť a kariéru, tak dáva priestor aj mnohým aktuálnym spoločenským aj náboženským otázkam. Venuje sa napríklad úlohe ženy v kresťanstve, postaveniu LGBT, viacerým svetovým konfliktom, súčasným aj minulým, pandémii a dokonca aj životnému prostrediu a budúcnosti viery. Bol to naozaj inšpiratívny človek. Jedna vec, ktorá by niektorým čitateľom mohla vadiť je, že kniha nie je písaná úplne chronologicky a teda môže byť o čosi náročnejšia na pozornosť. Mne osobne to však vôbec nevadilo. Bez ohľadu na to či je človek veriaci alebo nie, myslím si, že táto kniha stojí za prečítanie. Najlepšia autobiografia, akú som zatiaľ čítal.
