MarryMikuskova
přečtené 45
Prvá veterná čarodejka
2020,
Elise Kova
Zmiešané pocity. Najskôr mi chvíľu trvalo, kým som sa začítala, potom som nechápala o čo tam vlastne ide. Chvíľu na to som si uvedomila, že mi naivita hlavnej hrdinky lezie na nervy. Vlastne, jej celé vystupovanie, zmýšľanie... Potom prišla konečne časť, kedy som si povedala "okay, wau"... no stačilo pár ďalších strán, aby som knihu odložila na niekoľko dní a vôbec sa jej nedotkla. Výsledkom čoho je, že som knihu čítala takmer celý mesiac. Uhm, a teraz som rada, že to mám konečne prečítané. Nemôžem povedať, že by to bolo zlé, ale moje očakávania boli niekde úplne inde. A možno by to vôbec nebolo pre mňa také nemastné, neslané - keby na mňa Vhalla nepôsobila tak detinsky. A vážne, ale naozaj vážne môj rozum nepobral ako sa z ničoho nič z príbehu stal "brutálny masaker". Kde nič, tu nič a zrazu tam krv, hentam mŕtvola, hento, tamto, taká bitka, onaká... Popravde, nebyť tých fakt krásnych obálok a toho, že chcem vedieť čo sa z tohto príbehu ešte vykľuje, pokračovanie by som si už asi neprečítala.... celý text
A tak mi unikají
2013,
Beth Revis
Po naozaj veľmi dlhej dobe (xy rokov), som si prečítala túto krátku novelu k jednej z mojich najobľúbenejších sérií o vesmíre. Nie som si istá, či je ešte možné túto elektronickú novelu niekde zohnať, ale ak by sa Vám to podarilo, určite s čítaním neváhajte. Novela má síce len do 50 strán a prečítate ju v priebehu niekoľkých minút, no vyvolá vo vás toľko pocitov, ako sa to možno nepodarí hociktorej niekoľko 100-stranovej knihe. Krátkou novelou si môžete priblížiť príbehy niekoľkých vedľajších postáv série, najmä príbeh mladého dievčaťa Seléné, ktorý teda vôbec nie je príjemný. Príbeh o tom, ako sa z mladej nadanej speváčky stane len obyčajný človek bez pocitov, je naozaj dosť smutný, no po jeho dočítaní som si aj tak musela povedať wau, pretože autorka ma opäť raz dokázala dokonale vtiahnuť do príbehu. A to jej naozaj stačilo len tých necelých 50 strán. Ja jednoducho milujem štýl, ktorým Beth Revisová píše svoje príbehy. Ak ste jej knihy ešte nečítali, mali by ste to napraviť. Určite neoľutujete.... celý text
Na dvore z hviezd a mrazu
2019,
Sarah J. Maas
Veľa ľudí pokladá štvrtú knihu série Na dvore z tŕňov a ruží za zbytočnú. Ja som naopak rada, že autorka písala aj o tom, čo sa dialo po "veľkej" vojne. Je to síce len novela s malým počtom strán, kde sa v podstate nedeje nič extra, ale aspoň máme možnosť opäť sa stretnúť so svojimi obľúbenými postavami a možno nájsť odpoveď na niekoľko nezodpovedaných otázok. Oceňujem najmä to, že máme možnosť pozrieť sa na príbeh z pohľadu viacerých postáv. Aj keď mne osobne by sa síce zišlo ešte niekoľko kapitol naviac, pretože príbehy niektorých postáv mi ešte neprišli uzavreté alebo vyriešené, myslím, že táto kniha je veľmi príjemným zakončením celej série.... celý text
To bylo tvé jméno. 01
2019,
Makoto Šinkai (p)
Tento príbeh som poznala už skôr, prostredníctvom japonského animovaného filmu, ktorý sa mi veľmi páčil. Takže som bola, úprimne, veľmi nadšená, keď som zistila, že bude manga preložená aj do českého jazyka. Je to krásny a zároveň aj dojímaví príbeh, ktorý si isto zamiluje každý čitateľ. Nie je to len obyčajný príbeh, v ktorom si dvaja mladí ľudia náhodou vymieňajú životy. V japonských príbehoch nič nie je náhoda. Všetko má nejaký dôvod. Čo sa môže na začiatku javiť ako klišé, je v skutočnosti príbeh premyslený do najmenšieho detailu, plný rôznych japonských tradícií a krásnych myšlienok. Napriek tomu, že som film videla už dávnejšie, musela som si mangu kúpiť, pretože v mojej knižnici nemôže chýbať. Makoto Šinkai patrí k mojim najobľúbenejším japonským autorom. Zároveň si myslím, že vďaka tomuto príbehu by si mohli nájsť k mange cestu aj čitatelia, ktorí sa s ňou doteraz ešte nestretli. Mne nezostáva nič iné, len dúfať, že vydavateľstvo Egmont sa nakoniec rozhodne vydať aj niektoré z ďalších autorových diel. P.S.: Určite si po prečítaní mangy pozrite aj jej animované filmové spracovanie. Ak nevyroníte slzu pri knihe, pri filme určite. ;)... celý text
Chvála stínů. Tradice japonské estetiky
2017,
Džuničiró Tanizaki
Kniha neobsahuje žiadny príbeh, ale zaujímavú esej japonského spisovateľa o japonskom národnom cítení, o tom, že aj v bielej a čiernej môžme nájsť krásu, že aj tiene sú dôležité. Píše v nej o tom, že elegancia je vždy chladná, no o to viac na nás môže zapôsobiť. Autor sa zamýšľa a chváli pôvodné japonské interiéry a zároveň vyjadruje svoj nesúhlas nad rôznymi prevzatými modernými vylepšeniami, ktoré do Japonska postupne prichádzali zo západu. Opisuje pôvab japonského interiéru, ktorí spočíva práve v nepriamom, tlmenom osvetlení a hovorí, že každí tieň má svoj význam. Je to tenká, no o to zaujímavejšia kniha pre každého, kto sa aspoň trochu zaujíma o japonskú kultúru a tradície japonskej estetiky.... celý text
99 zajímavostí z Japonska
1984,
Jiří Janoš
99 zajímavostí z Japonska je kniha, v ktorej sa o Japonsku dozviete takmer úplne všetko. Kvôli štýlu, ktorým je kniha napísaná, je trochu podobná školským učebniciam. Na druhú stranu, môžete mi veriť, že vďaka mnohým zaujímavým informáciám je omnoho lepšia. Na začiatok sú vysvetlené mnohé známe japonské pojmy, ktoré ale u nás, nemusia byť vysvetľované, respektíve chápané práve najlepšie. Pojmy ako SAKURA, IKEBANA, SEPPUKU, alebo GO pozná skoro každý, no ich význam si často vysvetľuje každý po svojom. Ďalej sa v knihe zoznamujeme s históriou Japonska od samotného vzniku až po súčasnosť. Určite to ale nie je žiadne nudné školské čítanie, pretože aj popri tom sa môžete dočítať veľa zaujímavých vecí - aké sú tradičné japonské horoskopy, ako vyzerajú oslavy Nového roku, obrady, ktoré sprevádzajú život dieťaťa od jeho narodenia až po dospelosť a o mnohom inom, v súčasnosti možno dokonca aj zabudnutom. Okrem toho sa v knihe dočítate aké sú obľúbené japonské hry a športy, môžete nahliadnuť do sveta japonských rozprávok a strašidiel, ako veľmi sa líši náš školský systém od toho japonského, môžete sa zoznámiť s japonskou kultúrou a umením prostredníctvom divadla, hudby, alebo literatúry, a ešte veľa iného. Kniha je vhodná pre každého, kto sa zaujíma o Japonsko, alebo len rád spoznáva nové krajiny a cudziu kultúru. Ja som sa od knihy nevedela odtrhnúť. :)... celý text
S dušou Japonky
2015,
Denisa Ogino
Kniha S dušou Japonky je príbeh o slovenskej žene, ktorá odišla do Japonska za prácou, ktorá jej nakoniec nevyšla, no našla inú, vďaka ktorej nakoniec v Japonsku zostala žiť takmer desať rokov, počas ktorých sa do Japonska zamilovala. A nie len do neho. Krajina vychádzajúceho slnka jej učarovala rovnako ako muž, s ktorým neskôr vstúpila do manželstva a mala dieťa. Počiatočná láska k japonskému mužovi, alebo skôr jeho láska k európskej žene, ale časom nabrala iný smer. A možno tam bola celý čas, len v inej forme. A tak aj napriek ženinej snahe, ktorú vynakladala všade kde mohla, sa ich cesty nakoniec rozišli. A možno to tak bolo nakoniec lepšie. Možno sa to tak jednoducho malo stať. Žena, o ktorej je tento neobyčajný príbeh je samotná autorka knihy, ktorá sa rozhodla o svoje zážitky podeliť, nech už boli akékoľvek. V knihe S dušou Japonky sa vracia k svojím začiatkom v Japonsku, opisuje svoje pocity z krajiny, novej kultúry, priebeh jej života po boku svojho manžela a v neposlednom rade aj ich nie práve najlepší rozchod. Napriek tomu, ako jej sen o živote v krajine vychádzajúceho slnka nakoniec skončil, nie je to smutný príbeh, ale príbeh o tom, ako sa žena opäť dokáže postaviť na vlastné nohy. A Denisa Ogino to dokázala niekoľkokrát! Denisa Ogino opisuje, aký bol jej návrat na Slovensko od muža, ktorého ľúbila, nečakané vzplanutie lásky k jej starému priateľovi, rozdiely medzi slovenskou a japonskou kultúrou... Je toho naozaj veľa. Ale všetko to do seba skvelo zapadá. Tento príbeh je tak trochu o romantike, tak trochu cestopis, ale hlavne je to výpoveď ženy, ktorej sa Japonsko stalo neodmysliteľnou súčasťou. Aby toho nebolo málo, autorka do knihy zakomponovala aj štyri recepty na japonské jedlá, ktoré si čitateľ bez problémov dokáže pripraviť aj na Slovensku. Osobne sa neviem dočkať, kedy niektorý z nich vyskúšam. Ja ako veľký milovník Japonska a všetkého s ním spojené, s najväčším snom raz ho navštíviť, som hltala každé jedno autorkine slovo. O Japonsku a jeho kultúre už viem veľa vecí, takže ak som v knihe na niečo známe narazila, bola som nadšená. Omnoho viac som sa tešila novým informáciám o správaní a etikete, ich zvykoch, nových japonských výrazoch, alebo zaujímavých miestach, ktoré raz dúfam navštívim. Kniha ma teda naplnila nielen dobrým pocitom, ale získala som aj veľa nových a užitočných informácií. Pre mňa je to rozhodne jedna z najlepších kníh s japonskou tématikou.... celý text
Náš nešťastný vesmír
2011,
Scarlett Thomas
"Náš nešťastný vesmír je vtipný, vzrušujúci román plný zaujímavých myšlienok, ktorý rozpráva o tom, ako vznikajú a rozpadajú sa vzťahy a ako vám príbeh môže zachrániť život." Tieto slová sa nachádzajú na obálke knihy Náš nešťastný vesmír a ja nemôžem robiť nič iné, ako s nimi nesúhlasiť. Áno, v príbehu sa naozaj riešia vzťahy medzi postavami, ale ani raz mi v ňom niečo neprišlo vtipné, či vzrušujúce. Príbeh je rozdelený na dve časti. V prvej časti sa nedeje takmer nič iné, len sa stále na niečo spomína a stále nad niečím polemizuje. Hlavná hrdinka dokáže polemizovať o tom, čo všetko si predstavuje, čo by všetko chcela, ale potom to všetko otočí opačným smerom, pretože takých ľudí vlastne ona nenávidí, pretože naháňať sa za takými vecami nemá zmysel, lebo nakoniec aj tak všetci umrieme a bude nám to na nič. No skrátka, celý čas som mala pocit, že sa sama v sebe nevyzná a nevie čo by vlastne chcela. A potom, čo si o tom má pomyslieť čitateľ? Najviac ma ale ubíjali nekonečné opisy a vysvetľovanie niečoho, čo mi prišlo zbytočné, zdržujúce, mimo tému, často som tomu ani nerozumela, pretože ako by som aj mohla, keď sa nezaujímam o radikálne liečenie, nekonečnosť vesmíru, v ktorom sme všetci mŕtvi, no zároveň môžeme byť nesmrteľný a veľa podobných záležitostí... proste kto tomu má rozumieť? Čakala som nejaký oddychový príbeh, ktorý mi v podstate nič nedá, ale naopak ma pri čítaní ani nezdeptá. Hlúposť! Celú prvú časť som sa modlila, aby sa hlavná hrdinka Meg konečne spamätala a začala sa správať normálne. No aj keď sa objavili nejaké náznaky, zasa sa to zvrtlo na spomínanie a opisovanie a vysvetľovanie. Meg o niečom hovorí, pritom si na niečo spomenie, takže začne opisovať to, no popri tom odbočí znova, pretože ju napadne ešte niečo ďalšie. Nekonečný príbeh. V druhej časti sa, neviem či sa dá povedať konečne, ale predsa len začal dej niekam posúvať. Napriek tomu, opisy a vysvetľovačky nemohli chýbať. Až som v jednom momente dospela do štádia, kedy som celé strany preskakovala, pretože sa na nich hovorilo o niečom, čo ma absolútne nezaujímalo, nerozumela som tomu, nedávalo mi to zmysel. Popravde, jediná vec, ktorú som z toho celého pochopila bola tá, že si Meg prečítala inú knihu, než mala. Tá bola práve o tom, že keď príde koniec vesmíru, všetci umrieme, ale zároveň z toho nejakým spôsobom vydedukovala, že budeme nesmrteľný. Prečo? No proste to je Teória večného života. A potom si od vesmíru niečo želela, a jej život sa akosi začal meniť. Viac-menej k lepšiemu. Pokiaľ si odmyslíme, že sa rozišla z priateľom, ktorého vlastne ani nemala rada, pretože potajomky snívala o šesťdesiatročnom chlapovi, ktorý mal v skutočnosti tiež vzťah. Ale čomu sa čudovať, veď aj ďalšie postavy riešili podobné vzťahové dilemy - ísť za ním a jeho nechať? Postavy medzi sebou riešili vzťahy horšie ako súčasný pubertiaci, ktorí o vzťahoch, v podstate, ešte nič poriadne nevedia. A ešte nemôžem zabudnúť spomenúť, že celí čas sníva o tom, ako napíše vlastný román, pretože doteraz píše pre vydavateľstvo iba príbehy, ktoré vydávajú pod menom autora, ktorý vlastne ani neexistuje. Lenže ona, miesto toho, aby sa nejako v tom písaní aj angažovala, stále len mrnčí, stále maže ďalšie a ďalšie pasáže zo svojho rukopisu, začína písať od začiatku a jej konečný výsledok je okolo štyridsať slov. A ona je zas nespokojná a celý kolobeh stále dookola. Toto mi naozaj ako vzrušujúci a vtipný príbeh nepripadalo. Obdivujem autorku, ale len z toho dôvodu, že nechápem, ako niečo takéto mohla vôbec dať dohromady. Toľko zbytočných vecí, ktoré sa tam spomínajú a rozoberajú, až sa divím, že jej z toľkých informácií nepraskla hlava. i keď, musím povedať, že pokus o vtip by tu bol. Celkovo som v príbehu narazila na tri vtipy (pokiaľ som nejaký neskôr nepreskočila), pri ktorých som sa ale, bohužiaľ, ani len trochu nezasmiala. Takže vlastne ani neviem, prečo ich v príbehu označujú za vtip. No ktovie, možno som len náročná. Asi je už každému jasné, že autorkin štýl písania mi absolútne nesadol. A postavy ma tiež nijak zvlášť nezaujali. Ani jedna nebola aspoň natoľko zaujímavá, že by som si k nej vytvorila aký-taký vzťah. Vždy keď sa niektorá niekde objavila, začali sa hneď rozoberať nezmyselné filozofické, vesmírne a neviem aké témy. Príde mi, že toto proste ani nie je normálne, aby sa stretli priatelia a ich rozhovori sa uberali takýmto smerom.Takže nie, nebola žiadna šanca, aby som si niektorú z postáv obľúbila. A už vôbec nie samotnú hlavnú hrdinku. No, najviac ma aj tak dostala jej predstava pokojného života, ktorý sa vlastné rovná pasívnemu životu, počas ktorého bude len posedávať a jesť pizzu. Pretože ona bola už len z predstavy "tisícich rokov plných dobrodružstiev" unavená. Nakoniec vyberám vetu zo samotnej knihy, ktorá už len zhrnie môj názor na samotné dielo. "Je to nudné; nemá to ústrednú myšlienku; je to samoúčelné; nenávidím hlavnú postavu; je to príliš deprimujúce; nikto nič nechce; nikto nič nerobí; nie sú tam otázky, ktoré treba vyriešiť; je tam príliš veľa rozprávania." (str. 150) Prekvapuje ma, že autorka dokázala napísať takúto vetu, ale sama urobila presne túto chybu.... celý text
