verden komentáře u knih

Po prvých dvoch knihách som čakala rovnaký, ak nie ešte väčší zážitok, no bohužiaľ, po dočítaní poslednej knihy trilógie vo mne ostali len rozpačité pocity.

Okrem Tenga a Aomame tu dostáva väčší priestor aj Ushikawa, ktorému je vyhradená každá tretia kapitola. V hodnotení prvých kníh som tvrdila, ako nedokážem Murakamimu vyčítať vedľajšie línie, no toto tvrdenie teraz musím vziať späť. Väčšinu Ushikawových kapitol, ak nie všetky, by som z knihy jednoducho vyškrtla, zdali sa mi nudné a úplne zbytočné.

Oproti prvým dvom knihám sa tempo celej knihy neskutočne vlieklo, točili sme sa stále okolo toho istého a veľakrát som mala pocit, že ani desiatky prečítaných stránok nepriniesli absolútne žiadnu novú informáciu, ani posun v deji.

Možno keby som si nechala medzi knihami pauzu, vnímala by som to inak, možno by tie opakovačky boli pre mňa vítaným pripomenutím deja. Ale takto nemôžem povedať nič iné, ako že prvé zhruba dve tretiny knihy boli pre mňa čistým utrpením. Príjemný "murakamiovský" záver to určite zachraňuje, no napriek tomu vo mne po dočítaní ostáva taký ten trpký pocit, že "konečne to mám za sebou".

5 12.03.2019

Murakami ma opäť nesklamal. Nechápem, kde na to ten človek chodí, že dokáže do príbehu dostať toľko vedľajších postáv a ich príbehov a ja mu napriek tomu nemám chuť vyškriabať oči, lebo by som už chcela vedieť, ako sa bude vyvíjať hlavná dejová línia. Práve naopak, všetky tieto "nepotrebné" informácie celému dielu dodávajú kompaktnosť a robia ho o to zaujímavejším. A čo ma špeciálne bavilo- kniha absolútne nie je predvídateľná. Samozrejme, niektoré body v deji boli dopredu jasné, ale väčšina kapitol sa vyvíjala úplne inak, ako som čakala alebo tak, ako by mi ani nenapadlo. Haruki ma drží v strehu, aj ho za to stále viac milujem!

5 19.02.2019

Nemôžem povedať, že by to bola úplne zlá kniha, ale v porovnaní s inými príbehmi o 2.svetovej vojne si ma tento, bohužiaľ, ničím nedokázal získať a v podstate ma vôbec nebavil.

2 06.01.2019

Zatiaľ som každý rok vďaka Výzve našla knihu, ktorá ma dokonale uchvátila a tento rok sa to stalo znovu, keď som objavila R.U.R.

Neviem, čo som od toho čakala, ale určite nie, že to bude také silné dielo, také pokrokové s toľkými nesmrteľnými myšlienkami, že mi to vyrazí dych. Odporúčam prečítať všetkými desiatimi.

7 19.12.2018

SPOILER

Nie som ja vôbec fanúšik severských detektívok a do tejto som sa pustila len preto, že som si ju chcela zaradiť do Výzvy, no bohužiaľ, na rozdiel od 117 užívateľov, ktorí si ju pod tento bod zaradili, som v nej naozaj nenašla vianočnú tematiku. Škoda.

Ale späť ku knihe. Okej, tak nebola AŽ taká zlá. Akurát, že som zhruba od polovice bola na 100% presvedčená o tom, že viem, kto je Snehuliak. A mala som pravdu. Škoda.

A okrem toho, ako hovorím, nemám načítaných príliš veľa týchto kníh, tak teraz neviem, či mám len také "šťastie" pri výbere, alebo je to také must-have pri písaní tohto žánru, ale naozaj musí každý vrah v Škandinávii napádať rodinných príslušníkov alebo iných significant others vyšetrujúcich detektívov? Lebo už je to také obohraté, až som to od začiatku čakala a veru som sa dočkala. Škoda.

5 17.12.2018

Čo ma najviac prekvapilo je fakt, ako stručne, až stroho Pianista pôsobí. A aj keď chápem, prečo je to tak, prečo príbehu chýbajú emócie a je zredukovaný len na holé komunikovanie faktov, mrzí ma, že tým pádom nedokáže u čitateľov až tak zarezonovať. Aj keď je to, podľa môjho názoru, vždy lepšie, ako prílišné hranie na city, ktoré mi na knihách s touto tematikou naozaj prekáža. Ako som tu už raz spomínala, tieto príbehy sú tak silné, že ich netreba umelo nafukovať. V každom prípade, aj keď je podaný chladne, až neosobne, Pianista je naozaj nevšedný príbeh, ktorý stojí za to prečítať si.

5 10.12.2018

Ja viem, prečo nečítam tento typ literatúry a keď som sa po xy mesiacoch pustila do Modrého zálivu, aby som potešila oca, ktorý mi knihu doniesol, bola som si istá, že to bude pre mňa boj. Bol.

Príbeh je neskutočný zlepenec gýčov a otrepaných tém, s plytkými postavami, ktorých konanie a zmýšľanie ma neustále prekvapovalo a vytáčalo, nehovoriac o ich totálne umelom a neprirodzenom vyjadrovaní a slovníku.

Naozaj nikdy nepochopím, ako Nora Roberts a jej podobné kvázi-spisovateľky dosiahli taký úspech, ale ak sa to niekomu páči, tak nech len píšu, no.

Hlasy boli pre mňa prvým stretnutím s Beatrice Kasparyovou, aj keď Ursula si ma svojimi knihami získala už skôr.

Ani teraz som nebola sklamaná, kniha to bola naozaj výborná. Zaujímavá zápletka zasadená do (pre mňa veľmi) fascinujúceho prostredia psychiatrie. Čo oceňujem najviac je, že som naozaj do poslednej chvíle netušila, kto stojí za celým prípadom. Postavy boli príjemné, aj tempo mi vyhovovalo.

Teraz len ľutujem, že som si nekúpila knihu Pět, kým ešte nebola zúfalo vypredaná. Najradšej by som sa totiž s Beatrice hneď vrhla do ďalšieho prípadu :)

3 19.11.2018

Konec dětství sa mi ťažko hodnotí. Väčšinu knihy som mala pocit, že sa tam nič zaujímavé nedeje, ale pritom bola strašne zaujímavá :)) Nakoniec som pochopila, že veľkú časť jej kúzla tvorí práve očakávanie toho, čo bude nasledovať. Ale aby som jej nekrivdila, aj tie "gradačné" pasáže stáli za to.

Kniha nie je predvídateľná a nenájdete v nej ani žiadne sci-fi klišé (aj keď priznávam, že tento žáner mám skôr napozeraný ako načítaný). Stále sa neviem rozhodnúť, aké pocity vo mne zanechala, no ak sa pohrávate s myšlienkou pustiť sa do nej, určite odporúčam.

2 08.11.2018

Niežeby to bola kniha vyslovene zlá, ale čo ten Davenport vystrájal a že s tým všetci boli ok, sa mi zdalo trochu pritiahnuté za vlasy.

31.10.2018

Napriek chválam, ktoré som na jej adresu počula, som si nevedela predstaviť, že by ma kniha o Slovensku niečím zaujala. Mýlila som sa. Slon na Zemplíne sa čítal takmer sám a keď som prišla na koniec, naozaj ma mrzelo, že žiadne ďalšie príbehy na mňa už nečakajú. Skvelo napísané, so správnou dávkou cynizmu, nadhľadu, a napriek všetkému aj lásky k tej našej zvláštnej krajine.

3 07.10.2018

Trochu predvídateľná, ale inak veľmi, veľmi fajn kniha. Za mňa jedna z najlepších YA, aké som čítala.

2 20.09.2018

Tak ako prvá časť, aj Kráľovstvo podvodníkov si ma dokonale získalo. Nebudem sa tváriť, že je to strašne hodnotná literatúra, no bez mučenia priznávam, že som šestke zo Suda úplne prepadla.

Jemný spoiler!

Netypický príbeh o netypických hrdinoch, napínavý, prekvapivý, sem-tam aj vtipný a romantická línia tomu, minimálne v mojich očiach, pridávala na čare :) Oceňujem tiež spôsob zahrnutia gay tematiky, ktorá sa nerieši ako niečo neobvyklé, ale ako úplne normálna vec, ktorou, koniec koncov aj je, len to svet stále akosi nevie pochopiť.

Vydarené knihy, som fakt rada, že som sa rozhodla dať im šancu.

1 02.09.2018

Neviem sa rozhodnúť, či sa mi Call me by your name páčila alebo nie. Predtým, než som sa do nej pustila, som videla film (potešilo ma zistenie, že sa drží svojej literárnej predlohy), ktorý som si zamilovala, no napriek tomu mám z knihy tak trochu ambivalentné pocity.

Svojim obsahom pripomína viac denník ako román, celé je to vlastne len rozsiahlym zamyslením sa nad láskou, príťažlivosťou, vášňou a jedným vzťahom, ktorému nebolo súdené vydržať. A predsa sa mu to istým spôsobom podarilo.

Napriek môjmu ambivalentnému postoju vo mne nielen príbeh samotný, ale aj názov vyvoláva čosi, čo neviem presne pomenovať. V každom prípade, odporúčam. Keď už nie prečítať, tak minimálne si pozrieť film. Nominácie na cenu akadémie určite zaslúžené :)

02.09.2018

Nie som ja veľká fanúšička fantasy, ale Vrania šestka si ma naozaj získala. Nie hneď, nie naraz, ale postupne, ako mi začínalo byť stále jasnejšie, že napriek všetkému tomu fantastičnu je to veľmi chytľavý, nevšedný príbeh o sympatických záporákoch, ktorých som si každou kapitolou stále viac a viac zamilovávala.

Vydarená YA (tie ja, mimochodom, celkom môžem), už sa teším na pokračovanie. A moje romantické ja fakt dúfa, že sa tí dvaja a tí dvaja dajú dokopy :))))

1 17.07.2018

Nikdy predtým som nezažila pocit, že sa ku mne nejaká kniha dostala v období, keď som ju naozaj potrebovala, akoby som si ju nejako privolala do života. Norwegian wood má neskutočnú emóciu a je to asi prvá kniha, ktorej čítanie som schválne preťahovala, lebo som vedela, že sa mi s ňou bude ťažko lúčiť. A je to tak. Naozaj, naozaj odporúčam! A ja si ju budem musieť určite prečítať ešte aspoň raz, lebo som si ju vychutnávala natoľko, že som sa od nej nedokázala odtrhnúť kvôli zapisovaniu myšlienok, ktoré sa dotkli mojej duše (a že ich bolo dosť).

"...people are going to be hurt when it's time for them to be hurt."

15 01.06.2018

Výborná kniha! Aj zaujímavá, aj napínavá, aj smutná, aj vecná. Veľmi príjemný štýl písania a skvelý preklad. Naozaj odporúčam.

4 25.04.2018

Brownove knihy mám v podstate rada, je to také ľahké, napínavé čítanie, ktoré mi vždy prinesie niekoľko nových, zaujímavých informácií. Naposledy ma úplne nadchlo Inferno a popravde, čakala som podobný zážitok, ktorý sa však nedostavil.

Pôvod prináša klasickú brownovskú schému Langdona, po boku s krásnou ženou, ktorí sa ženú historickými pamiatkami za odhalením zlomovej informácie a proti nim brojí "záporák", ktorého odhalenie na konci je viac či menej prekvapením (v tomto prípade, po xy podobných príbehoch, skôr menej). A samozrejme, na konci spolu s hlavnými hrdinami túto informáciu získame a tá nám úplne vyrazí dych. Ibaže to sa v pôvode nestalo, bohužiaľ. Celý záver, spolu s dlho očakávanými odpoveďami na dve základné otázky ľudstva, je úplne nemastný-neslaný.

Aj keď sa musím priznať, že som po prevrátení poslednej stránky ostala úplne vykoľajená, pretože som presvedčená, že to Brown pôvodne plánoval ukončiť úplne inak...

24.02.2018

Zvláštny príbeh citrónového koláča je presne taký, aký sľubuje - zvláštny. Je to obyčajný príbeh o obyčajných emóciách, vzťahoch a živote, sústredený okolo jedného neobyčajného dievčaťa. Trochu ťažká atmosféra mu pridáva na zvláštnosti a zároveň uveriteľnosti. Príbeh, ktorý nie je reálny a predsa ho každý tak trochu zažil.

2 29.01.2018

"Kto by už len chcel, aby si ho pamätali ako nacistu, keď stvoril IKEA."

Kniha absolútne nebola o tom, o čom som si myslela, že bude - a síce o Ingvarovi Kampradovi. Namiesto toho podstatnú časť tvoria listy viedenských rodičov Elise a Pepiho ich synovi Ottovi, ktorého sa im podarilo poslať do Švédska, a o ktorom len tušíme, že sa jeho život nejakým spôsobom prepletie s Ingvarovým. Niežeby som listy nepokladala za cenný zdroj, ale táto jednostranná korešpondencia (listy, ktoré písal Otto sa nezachovali) sa mi nezdali nijako historicky hodnotné a čítať na desiatkach stránok stále o tom istom - kedy rodičia dostali posledný list "najdrahšieho, najmilšieho chlapca", aby písal častejšie, že je dobre vychovaný, statočný, určite sa má dobre a posielajú mu tisíc bozkov - ma naozaj unavovalo.

Ocenila by som aj písomné pramene z obdobia konca vojny a po nej, keď sa Švédsko zmenilo z krajiny, ktorá odmietala prijať 10 lekárov na krajinu, do ktorej prišlo 20 000 ľudí. Toto autorka spomenula len na pár stránkach a aj keď chápem jej zámer, predsa len by podľa mňa bolo fér, keby tomu venovala väčšiu pozornosť.

Autorkin štýl písania sa mi páčil a aj keď som sa vďaka tejto knihe dozvedela veľa nového, najmä z dôvodu spomínaných listov pochybujem, že by som si ju prečítala ešte druhýkrát.

5 21.01.2018