Torgal komentáře u knih

Tak už došla rada aj na Santu. Pratchett sa do toho oprel zodpovedne a tak tu máme hneď viacero originálnych príbehových línií, ktorým dominuje snaha tzv. Auditorov o zlikvidovanie antropomorfnej personifikácie ktorá na Deň Prasačej hliadky nadeľuje deťom darčeky. Do toho sa Smrť ujíma tejto náhle uvoľnenej pozície, čo pochopiteľne nejde tak hladko ako by si predstavoval. Je tu toho ešte mnoho viac - námatkovo vypichnem boha kocoviny, vílu Fajnáladu, Krysí smrť a hovoriaci havran - povedal by som až priveľa. Vznikol tak celkom komplikovaný guláš, ktorý je ale vďaka pretlaku skvelých nápadov stále veľmi zábavný na čítanie. A ani veľmi nevadí, že hlavnou hrdinkou je (pre mňa) nevýrazná a nezaujímavá Smrťova vnučka Zuzana. 7+/10

Nehovorí sa mi to ľahko, ale táto séria sa vyčerpala. Autor to mohol dôstojne ukončiť na konci minulého dielu po tom, čo starý kmeť Uhtred konečne naplnil svoj osud a dobyl rodné sídlo Bebbanburg, no svojmu hrdinovi nedopraje odpočinok ani na sklonku jeho (krvavého) života. Tlačiť ho ešte teraz do ďalších historických súvislostí so zjednocovaním Anglicka už pôsobí veľmi strojene a zbytočne. Stále sa to pritom nečíta zle, no už len variuje niekoľkokrát zrecyklované. I napriek výhradám je ale aj tak jasné, že keď vyjde v preklade Meč králů zas budem hltať stránky a fandiť tomuto veteránovi, ktorý sa vždy nejak zapletie medzi hry mocných. 7-/10

3 08.06.2020

Opäť Pratchett, ktorý ma (takmer) bez výhrad bavil. Tentokrát sa pozrel na zúbok náboženstvu a filozofii - a samozrejme ani na jednom z nich nenechal suchej nitky. Trefné narážky na absurdnosť cirkevných inštitúcii presahujú hranice odpočinkovej literatúry a okrem zábavy ponúkajú aj niečo na zamyslenie. Prostoduchý Bruta s dokonalou pamäťou a boh Om uväznený v tele tvora, z ktorého sa robí výborná polievka - jedna z najlepších dvojíc Zeměplochy (samozrejme až po Stařenke Oggovej a Bábi Zlopočasnej). 8/10

3 14.12.2018

Konečne sa to stalo - narodil sa antikrist a dni ľudstva sú zrátané. Zachrániť ho môžu len anjel a čert, ktorému sa na Zemi páči až príliš. Z blížiaceho sa armageddonu autori ťažia hromadu humoru, ktorý ale najlepšie funguje v izolovaných scénach. Keď sa človek pozrie na knihu ako na celok, tak je až príliš rozháraná a nekonzistentná a v konečnom dôsledku aj trochu nedotiahnutá. Do tejto torty toho totiž mačička (Pratchett) a psík (Gaiman) nahádzali až priveľa. 7-/10

3 14.12.2018

V páchnucom Pariži sa v tých najhorších podmienkach zrodil geniálny parfumár s dokonalým čuchom, ktorý je inak bezcitné monštrum a pre svoj cieľ – stvoriť dokonalú vôňu – sa nezastaví pred ničím. Tento príbeh je v podstate rozprávka, hoci dosť zvrátená. Inak sa schopnosti hlavnej postavy a niektoré dejové zákruty interpretovať nedajú – rozhodne to ale nemyslím ako kritiku! Vďaka tomu si autor mohol dovoliť omnoho viac a využil to naplno. Výborná, znepokojivá atmosféra a skvelé, živé opisy podtrhujú výborný dojem. Výnimočná kniha, na ktorá utkvie v pamäti aj dlho po dočítaní. 9/10

3 26.07.2018

Doteraz jasne najlepší Pratchett. Smrť si berie učňa a následne hľadá uplatnenie v gastronómii, zatiaľ čo neborák Mort sa vzpiera osudu a spôsobí tým roztrhnutie reality. Námet je jednoducho parádny a je výborne pretavený do originálneho príbehu, ktorému nechýbajú ani nečakané kľučky a prekvapenia. Humor je všadeprítomný, ale nepôsobí sileným dojmom. Špeciálne musím vyzdvihnúť Kantůrkov preklad, ktorý je jednoducho FANTASTICKÝ a kniha má aj vďaka nemu neuveriteľnú šťavu. Plné hodnotenie nedávam len kvôli záveru, ktorý sa mi náladou nehodil k zvyšku knihy. 8+/10

3 02.02.2018

Uhtred is coming home. V podstate celá kniha sa točí o plánovaní a realizácii dobíjania nedobytnej pevnosti Bebbanburgu. V prvej tretine som sa chytal trochu slabšie (už som zabudol nejaké súvislosti z minulých kníh) a tiež som mal neodbytný dojem, že toto je len povinná jazda, aby hlavný hrdina konečne naplnil svoje celoživotné snaženie a autor to mal z krku. Tiež mám pocit, že ma táto séria už nedokáže prekvapiť – Uhtred je stále geniálny stratég a kniha sa končí veľkou bojovou scénou (ktorá nesklamala ani tentokrát). 7+/10 PS: Z doslovu to vyzerá tak, že ešte s Uhtredom nekončíme, čo ma trochu prekvapilo – veď už teraz je na pomery svojej doby Matuzalem (a ešte k tomu aký čiperný).

3 11.10.2017

Prišli sme na koniec, ka-tet je v troskách, ale kruh sa točí ďalej. Temná veža je jeden z tých príbehov, v ktorých je cesta viac ako jej cieľ. A tak ako je knižná Temná veža stredobodom všetkých vesmírov, táto séria je centrom celej autorovej (mimoriadne bohatej) bibliografie. Nájdu sa v nej veci, čo boli navyše (všetko súvisiace s Mordredom) a aj veci, ktoré sa naplno nezužitkovali (Dandelo), ale spôsob akým kombinuje realitu a fikciu je aj napriek tomu fascinujúci. Výnimočné dielo, ktoré sa nie vždy čítalo ľahko, ale dojem zanechalo výraznejší ako väčšina "stráviteľnejších" kníh. Vďaka, sai. 8/10

3 20.07.2017

Uhtredovi pribudlo ďalších pár rôčkov, z jeho sily a vojenského génia ale zdá sa nič neubudlo. A že sa v tejto knihe činil! Aj na menšom priestore sa odohrá toľko bojov, taktických manévrov a zúčtovaní sa z dávnymi protivníkmi, že sa jednoducho nedá dať niečo iné ako maximálna známka. Našlapaná jazda od začiatku do konca, v podstate bez slabších miest a s finále, ktoré nie je len klasickou rubačkou. Už sa neviem dočkať vyvrcholenia série, lebo Uhtred sa konečne vracia domov. 9/10

3 28.02.2017

Oslavné ódy o význame Winnetoua na moje detstvo som napísal už v komentári k prvému dielu, pri druhom budem objektívnejší. Aj dnes si stojím za tým, že prvá časť funguje takmer dokonale, no pri „dvojke“ to už ani zďaleka neplatí. Úvod vôbec nenadväzuje na koniec predošlého dielu a tak si musíme čítať skratkovité rozprávanie o tom, ako sa Old Shatterhand stáva súkromným očkom, pričom všetci čakajú na pokračovanie dobrodružstiev s Winnetouom. Časom sa samozrejme dočkáme aj toho, ale pri tom všetkom je cítiť značná roztrieštenosť príbehu. Všetky dobrodružstvá pôsobia dojmom náhodných stretnutí (pričom viac ako náhodu pripomínajú deus ex machina), často krát sú opísané tak úsporne, že ani poriadne nevyznejú (príkladom absolútneho nezvládnutia dramatického písania je vyvrcholenie honby za Ohlertom) za ktorými nasledujú veľké skoky v čase a priestore. Skrátka, kniha pôsobí dojmom zbierky poviedok, ktoré niekto nasilu natlačil do jedného textu. Okuliare nostalgie sú ale veľmi mocná vec a tak som si jednotlivé epizódky (námatkovo: parník, ku-klux-klan, hacienda, Komančovia, vlak,...) stále náramne užil. 7+/10 PS: Keď to čítam teraz, tak vzťah Old Shatterhanda s Winnetouom pôsobí miestami neuveriteľne teplo, viď citácia z knihy: „Veď som sa dozvedel takú neobyčajnú vec: môj Winnetou kedysi ľúbil dievča.“

3 26.08.2016

Táto legenda teda očakávania nenaplnila. Námet o bohov živoriacich medzi nami sa dal zužitkovať podstatne zaujímavejším spôsobom než len neustálym presúvaním z miesta na miesto. Hlavná dejová linka je potom strašne nezaujímavá a grády dostane až v poslednej štvrtine. Dej našťastie spestrujú početné historky a príbehy, ktoré síce nijak nesúvisia s príbehom, ale vďaka umnému Gaimanovmu slovotepectvu sa výborne čítajú. Stále ale prevažuje prehnane popisná hlušina, ktorá síce buduje atmosféru, ale tá nie je samospasiteľná. Chvalabohu na konci väčšina vecí zapadne na svoje miesto a konečné rozuzlenie nakopne celkový dojem z knihy vyššie. 6-/10 PS: Idea, že "modernými bohmi" sú televízia, internet, železnica alebo dokonca diaľnica je smiešna, obzvlášť keď chýba boh, ku ktorému sa klania celý svet - peniaze.

3 22.07.2016

Výborné odpočinkové čítanie, pri ktorom sa pobavíte aj poučíte. Miera zábavnosti aj zaujímavosti sa mení v závislosti od položenej otázky, ale odľahčený tón, všadeprítomné popkultúrne narážky a vydarené karikatúry zaručujú, že knihu zhltnete ako malinu. 8+/10

3 16.03.2016

Na Lederskom kontinente sa schyľuje k finálnej konfrontácii série a jednotlivý hráči sa presúvajú (pochopiteľne) na východ, kde sa má rozhodnúť o osude sveta. Kto alebo čo je ich arcinepriateľom ale stále ostáva zahalené rúškom tajomstva (i keď z jedného dialógu vyplýva, že by ním mohla byť „spravodlivosť“, nech už je tým myslené čokoľvek).

Priznanou slabinou knihy je rozdelenie zakončenia ságy na dva zväzky, pričom v Prachu snov sa toho okrem putovania jednotlivcov i armád o mnoho viac neudeje. Pravda, u Barghastov sa odohrajú zaujímavé (a riadne drsné) veci a v závere nie sme ukrátený ani o tradičné epické vyvrcholenie. To tentokrát pôsobí ako by bolo šité horúcou ihlou – bez adekvátnej dejovej výstavby a budiace dojem náhodného stretnutia, len aby bol na konci knihy poriadny showdown. Nechýbajú ani nezáživné a zmätené dejové línie, u ktorých má človek pochybnosti o ich význame a potrebnosti pre dej (had, Třasi, Taxilanov trip).

Štýl knihy je riadne rozháraný. V jednej chvíli balansuje na hrane frašky a paródie (všetko na Teholovom dvore), inokedy je zas pochmúrne tragický (Barghasti) alebo "eriksonovsky" militaristický. Skoro neustále je popritom ale zádumčivo filozofický, i keď znesiteľnejším spôsobom ako v Dani pro ohaře.

Prehľadnosti a tempu knihy neprospieva ani množstvo zapojených postáv, ale to je v prípade Eriksona už v podstate trademark. Negatívne vnímam aj to, že veľa z nich sa chová v rozpore s obrazom, aký som si o nich v minulých knihách vytvoril (napr. Pores, Banaschar, Blistig). Nechýba ani tradičné vŕšenie nových motívov, hoci s blížiacim sa záverom série by som čakal skôr opak.

Podčiarknuté, sčítané – Priemerný príspevok do série nesúci so sebou všetky klady a zápory svojich predchodcov, ktorý trpí predovšetkým na celkovú neuzavrenosť a prekomplikovanosť. 6+/10

3 18.02.2016

V Lederskej ríši sa zbiehajú príbehové línie Polnočných vĺn a Lovcov kostí a je z toho doteraz s prehľadom najslabší príspevok do série (ale možno je to spôsobené aj mojou únavou zo sveta Malazu, z ktorého som skoro nevyšiel už vyše pol roka).

Knihu by so rozdelil do dvoch častí. V prvej, ktorá má približne sedemsto strán sa jednotlivé postavy pomaly dostávajú do východiskových pozícii pre druhú časť, kde sa medzi nimi na zvyšných stranách strhne riadna mela. Keďže tu ale figurujú takmer všetky postavy predchádzajúcich dvoch kníh spolu s nošou nových postáv (len zoznam vojakov malazskej armády je na dve a pol strany!), tak sa za tú prvú trištvrtinu knihy toho veľa zaujímavého nestihne. Ak teda za zaujímavé nepokladáte všadeprítomné zamyslenia postáv nad svetom alebo bezvýznamné epizódy z vojenského života (a neustále vrhanie práskaviek a svietiviek).

Navyše keďže Erikson aj naďalej pridáva ďalšie vrstvy zápletky, ja už s ním jednoducho nestíham držať krok a súvislosti sa mi strácajú v hmlách. V závere sa síce všetky linky epicky pretnú, no chovanie mnohých postáv mi nedávalo zmysel (Silchasova skupina po prejdení portálom, Bloud), očakávané strety skončili neuspokojím antiklimaxom (dračie sestry, Rhulad, Silchas v Lederas, záver Icariovej linky) a prítomnosť Oulanskej (a čiastočne aj Třasskej) línie knihy sa ukázala byť absolútne zbytočnou. A to ani nehovorím o Eriksonovom trademarku vyhrávania bitiek pomocou nečakaného supersilného magického zásahu, popr. náhleho objavenia sa pomoci „z ničoho“.

TL;DR verzia: Prvú trištvrtinu knihy som sa nudil/nechytal a nad záverom som krútil hlavou. Nechápem nadšené komentáre naokolo, ja som nič zo spomínaných kladov nezaznamenal. 6-/10

PS: Som zvedavý, ako sa vysvetlí prečo vlastne Tavore do Lederu išla, lebo za celú knihu mi autor neposkytol jediný seriózny dôvod, prečo by tam pre ňu malo ísť umierať desať tisíc vojakov, ktorí k nej ani nevzhliadajú.

3 14.11.2015

Pred rokmi, keď som Malazskú knihu padlých čítal prvý krát, bola štvrtá kniha mojou konečnou stanicou. Nedostal som sa ani cez prvých sto strán, lebo ďalšia náhla zmena prostredia a nástup nových hrdinov – nadutých indiánov na ceste za vraždením detí - ma definitívne odradila.

Teraz, keď už som vedel do čoho idem, som si práve prvú štvrtinu knihy užil najviac. Karsova sebavedomá výprava do nížin a následná tvrdá facka od civilizácie má spád a je to veľká pocta Conanovi.

Po skončení Karsovej retrospektívy ale moje nadšenie veľmi rýchlo opadlo. Hlavnou témou zvyšku knihy je očakávaný stret medzi Tavore a ša‘ïk, pričom veľa priestoru dostane aj množstvo ďalších vedľajších línii. Postáv je jednoducho priveľa a niektoré z nich dej len zbytočne spomaľujú. Navyše je toto už tretia kniha za sebou, v ktorej sa významná časť knihy odohráva na pochode armády, ale počas ktorého sa nič zaujímavé nedeje a tak musí prísť aj na zbytočné ozvláštnenia typu aréna škorpiónov.

Pri čítaní som si ale uvedomil môj hlavný problém s Eriksonovým štýlom písania, ktorý už asi nezmizne. Je ním to, že autor čitateľa neustále bombarduje novými informáciami o svojom svete. Očakával som, že po troch knihách už budú karty rozdané a ďalšie premenné do rovnice budú pridávané len pomaly a po kúskoch. Chyba lávky. Erikson chŕli nové fakty o svojom svete v každej kapitole a ja už tieto informácie nestíham spracovávať. Fakticky mi bráni vytvoriť si nejakú predstavu o svete Malazu, lebo sústavne dopĺňa ďalšie vrstvy a, čo je horšie, výnimky z pravidiel fungovania svojho sveta (napríklad mágia funguje na sto spôsobov). Sedí mi na toto jedna veta, ktorú som niekedy v súvislosti s Eriksonom čítal – mať priveľa pravidiel je rovnako zlé ako nemať pravidlá žiadne - v oboch prípadoch sa môže stať čokoľvek čo autora momentálne napadne bez ohľadu na to, ako je jeho svet postavený. A Erikson očividne nevydrží ani dvadsať strán bez toho, aby neprišiel s niečím novým, ako by nedokázal napísať zaujímavý príbeh len z tým hutným základom, čo si už stihol vytvoriť.

Napísané je to samozrejme čtivo a človek sa aj pobaví, ale k postavám si stále nedokážem vytvoriť vzťah (snáď z výnimkou Šumařa), na druhú stranu tentokrát chýba bombastické finále. Rozuzlenie je také obyčajné, množstvo príbehových línii nie je uzavretých a niektoré z nich dokonca ani nestihnú odhaliť svoj význam (hlavne Kvítkova). U mňa teda prevláda sklamanie a do ďalšej knihy sa púšťam hlavne zo zvedavosti, kam sa to všetko ešte zvrhne a nie z fanúšikovského zápalu. 6/10

3 09.08.2015

Treťou knihou série sa konečne začína odhaľovať (pravdepodobne) hlavný konflikt Eriksonovej megalomanskej ságy. Prvý ťah robí pannionské domínium a postaviť sa mu môžu len Dujek a Chmur, spojení v krehkej aliancií. A pritom je pannionský veštec len jednou figúrkou nepriateľa, pred ktorým sa trasú aj bohovia...

Už od prológu sa roztáčajú kolesá mohutného príbehu s koreňmi v pradávnej histórii. V prvých dvesto stranách sa rozdajú karty postačujúce pre veľmi hutnú zápletku. Vrstvenie motívov ale pokračuje ďalej a na môj vkus knihu neuveriteľne brzdia. Nasledujúcich štyristo strán je z dejového hľadiska prázdnych, väčšinu priestoru zaberajú rozhovory postáv o týchto podzápletkách a ich nezáživné filozofické úvahy nad vlastným osudom (obzvlášť Mhybe v tejto disciplíne vyniká).

Boj v Capustane je svetlou výnimkou, ale autorove sklony k vytváraniu vojenských legiend (najprv Paliči mostov, potom Coltain, teraz Šedé meče) a opisy bojov v štýle antických eposov (kde sa bojiskami tiež preháňajú nepremožiteľný šampióni bohov a hrdinovia bežne porážajú mnohonásobnú presilu) mi veľmi nesedí. Problematický je už samotný nepriateľ – pannionské domínium je len jednorozmerná ríša čistého zla, dokonca s vlastnou skřeťou armádou v podobe tenescowri. Jej ťaženie proti všetkému živému nevzbudzuje ani sympatie, ani pochopenie.

Medzi Capustanom a epickým vyvrcholením knihy v Korále si ešte užijeme ďalšie kolo nudných rozhovorov (a Dujekových zvláštnych taktických rozhodnutí), ale od strany osemsto sa začína kolotoč silných okamihov a príbehových odhalení v takom tempe, až som takmer zabudol na to, že dovtedy ma kniha bavila najmenej z celej série. 8-/10

3 08.07.2015

Druhý zväzok Eriksonovej ságy čitateľa privádza na úplne nový kontinent a zoznamuje ho s množstvom nových postáv (hoci je tu hrsť hrdinov predošlej knihy). Čo sa dávkovania informácii týka, opäť sme hodený do hlbokej vody bez záchranného kolesa a tak je prvých sto strán kým si človek zvykne na všetky nové tváre a pojmy celkom záhul.

Dej je tentokrát prehľadnejší, u každej zo štyroch hlavných dejových línii knihy je celkom jasné o čo v nich ide a bohovia tentokrát do deja vôbec neprehovárajú. Pochvalu si zaslúži atmosféra knihy – zachytáva kontinent rozorvaný zničujúcim povstaním, ktoré sa neštíti žiadnych ukrutností, ľudia zomierajú po (desať)tisícoch, deti končia umučené na krížoch a novorodenci dokonca na ražňoch. V každej línii príbehu sa neustále niečo deje, dochádza k nečakaným stretnutiam a zvratom, ľudským tragédiám i skutkom veľkého hrdinstva. Záver knihy veľmi silne graduje a ukrýva niekoľko emocionálnych bômb a strhujúcich okamihov.

Lenže... táto minca má dve strany. To, že je všetko tak efektné a cool je vykúpené neskutočným množstvom deus ex machina, neustálym pridávaním nových pravidiel sveta a popieraním logického konania postáv. Príkladov kedy to bije do očí je tak veľa, že vymenúvať jednotlivé prípady nemá zmysel, deje sa to neustále pričom väčšinou platí priama úmera medzi efektnosťou scény a veľkosťou náhody/počtom es ktoré Erikson vytiahne z rukávu. Osobná poznámka ku Coltainovmu ťaženiu – nechápem, prečo je táto dejová línia tak ospevovaná, Coltain mal za celé jeho trvanie jeden dobrý taktický nápad (pri prechode cez prvú rieku), o zvyšok sa postarala mágia, množstvo šťastných náhod a hlavne nepochopiteľná neporaziteľnosť a skalopevná morálka jeho vojska.

Navyše čo sa prenikania do sveta Malazu týka, ešte stále sme v prológu a táto kniha len neustále vrství nové otázky na ktoré neposkytuje odpovede. A všeobecný názor o úžasnej prepracovanosti toho sveta podkopáva sám autor veľmi nepresnou mapou Sedmiměstí (vzdialenosť medzi Hissarom a Vatharom je na mape cca rovnaká ako medzi Vatharom a Arenom, pričom v texte trvalo absolvovanie prvej polovice cesty vyše pol roka a druhej odhadom tri týždne) a hlavne absolútne nepresným počítaním času (všetky línie príbehu prebiehajú súčasne, na čom príbeh celkom zásadne stojí, ale v jednej uplynú mesiace kým v ostatných najviac týždne).

Zážitok je to každopádne lepší ako pri čítaní prvého dielu, ale na rozdiel od ostatných komentujúcich vám radím – ak si chcete knihu užiť, veľmi o nej nepremýšľajte, množstvo nájdených logických dier vám môže výrazne skaliť zážitok. 7/10

3 17.06.2015

Po našlapanej Věži vlaštovky celkom sklamanie. Sapek do zaklínača nepochopiteľne tlačí artušovskú mytológiu, Geraltova dejová linka uviazne na mŕtvom bode a zachráni ho len okatá deus ex machina a čo je najhoršie, Ciri po bombastickom finále minulej časti sľubujúcom veľké veci tiež nečakane spomalí a tápe v alternatívnych realitách. Bohužiaľ sa ukázalo, že autorovi jeho kniha prerástla cez hlavu a nedokáže ju uspokojivo uzavrieť. A pritom táto kniha obsahuje najlepšiu kapitolu celej ságy, ktorou je samozrejme úchvatný opis bitky "u Starých zadkov". 8/10

3 04.03.2015

Bezpochyby vrchol série. Tento diel je v prvom rade o Ciri, jej páde na samé dno a následnom vzostupe. Retrospektívny štýl rozprávania jej tragického príbehu, ktorý plynule graduje aby skončil v nezabudnuteľnom finále na zamrznutom jazere patrí do zlatého fondu fantasy literatúry. Geralt a jeho družina hrajú tentokrát len druhé husle, aj politické pletichy čarodejok a mocných vládcov majú tentokrát viac priestoru. 10-/10

3 04.03.2015

Prísľub z prvej časti sa naplniť nepodarilo. A to z viacerých dôvodov - najdôležitejším je ten, že po dočítaní sa človek nemôže zbaviť dojmu, že keby v nej vôbec neboli kapitoly s Gloktom a Bayazom, vôbec nič by sa nestalo. Klišé výprava sa naozaj uskutočnila, ale jej dopad bol nulový, rovnako ako aj Gloktovej aktivity v Dagoske. Menšie logické trhliny prítomné v prvej knihe sa otvorili do veľkých rán, to všetko len preto, aby sa autorovi nerozpadol príbeh pod rukami. Pasáže zo severu ale zachraňujú dojem. Aby bolo jasné, autor stále píše výborne, ale silný je len v jednotlivých scénach, celkový obraz buduje značne ťažkopádnejšie. 6/10

3 03.03.2015