smazenaryba komentáře u knih

Sex, napätie, akcia, klišé, romanca...je tam všetko. Takmer ako v hollywoodskom trháku. Len neviem, či bola táto paralela autorovým úmyslom, alebo len prepadol zámeru napísať niečo strhujúce.

Výsledný dojem je však taký, že viac ako celok som si užil rôzne pasáže. Pasáže, ktoré boli najviac Barkerovské. Ten zvyšok, nuž, ten mi až tak nevoňal.

Ešte ma toho na poli Barkerovej románovej tvorby čaká veľa, ale momentálne mám taký pocit, že poviedkový formát mu sedel ovela viac. Jeho obludné vízie, sú v poviedkach viac koncentrované, pevnejšie ukotvené a nezostáva v nich miesto na vatu.

Coldheart Canyon je trocha zle ochutený guláš, v ktorom aj to dobré tak akosi stráca chuť.

5 09.03.2019

Čierny kotol. Miesto, ktoré živí duše pokrivené a tie čisté doháňa k šialenstvu. Miesto, kde zvukovú kulisu vytvára poplašná siréna a rachot protileteckej obrany. Miesto, kde zaobstarávanie živobytia sa rovná hazardu so životom.

Heinesenov Čierny kotol nie je čitateľsky najústretovejšou knihou. Postáv je veľa, no ťažko si nejakú obľúbite. Sú to ľudia nedokonalí, často podlí, motivovaný sebectvom a pudmi. Opisy krás faerskej prírody tu taktiež budete hľadať márne. Zato dostanete dostatok špiny a bahna, strachu a beznádeje.

Dá sa nejak kritizovať kniha alebo autor? Ťažko. Je napísaná nádherne, má veľkú výpovednú hodnotu. Len je proste krutá, ako vie byť život sám.

6 05.03.2019

Na začiatku musím podotknúť, že som čítal aj lepšie zbierky, no jedno prvenstvo sa jej uprieť nedá, ba dokonca si myslím, že ani oň už nepríde. Je to výber naozaj odvážny. V žiadnom inom výbere nenajdete toľko poviedok, ktoré by sa iní vydať neodvážili. A to či už kvôli kontroverzným námetom, alebo spracovaniu.

A poviedky/vízie sú to skutočne nebezpečné a až na jednu výnimku minimálne veľmi zaujímavé.

Azda tretinu tejto už samo osebe veľmi obsiahlej knihy tvoria (často veľmi zaujímavé) editorove úvody (popisujúce pozadie vzniku poviedok), profily autorov a ich doslovy, ktoré sú často veľmi vitálnymi doplnkami k samotným poviedkam. Jedinečný žánrový (azda aj prekračujúci žáner) počin.

4 02.03.2019

Prvá čast publikácie rozoberá prečo tragédia (rozumej klasická shakespearovská tragédia) pôsobí človeku napriek svojej tragickosti potešenie a prečo je to potešenie krásne (v zmysle krásneho umenia) a ušľachtilé. Je nutné, aby čitateľ pochopil niekoľko autorových výrazov (morálna účelnosť, slobodné potešenie). Druhá, menej filozofická a viac praktická časť rozoberá samotný koncept tragédie. Ako musí byť vystavaná, aby sa priblížila k dokonalosti, to jest aby pôsobila čitateľovi čo najväčší pôžitok (a tým aj úžitok). Inšpiratívne a povznášajúce čítanie.

3 19.02.2019

Poetické fantasy s výrazným duchovným rozmerom. Najmocnejší je ten najmúdrejší a najsilnejšia zbraň je videnie vecí také, aké naozaj sú. Príbeh je síce naozaj vystavaný jednoduchým, priam rozprávkovým spôsobom, no tým sa nenechajte v žiadnom prípade odradiť, spravili by ste veľkú chybu. Rozmery mu dodáva práve ono duchovno a istá nezmieriteľná, udivujúca logika celého sveta. Kniha stranami útla, no obsahom bohatšia, ako mnohé mnohostostranové maratóny.

10 08.02.2019

Autor akoby sa v polovici románu rozhodol, že z neho spraví niečo iné, vytiahol zo šuplíka pár odložených nápadov a našroboval ich na rozpracovaný text. Neviem, či autorovi došla trpezlivosť, alebo motivácia dokončiť čo začal, no je to škoda, pretože román bol po všetkých stránkach slušne našliapnutý. Pritom ani ten ošemetný záver nie je vyložene zlý, v žánri má svoje miesto, no tuná to má efekt, ako keď žena pri sexe pár sekúnd pred vašou ejakuláciou dvihne telefón a začne sa rozprávať s kamarátkou. Z autorovej poviedkovej tvorby je pritom jasné, že svoje príbehy dokáže adekvátne zakončiť. Každopádne Ostrý Pichliač so svojím šerifom Enzechsteinom je miesto, kde sa určite vrátim rád a verím, že toto na poli románov nebolo ani zďaleka posledné Kučerovo slovo.

7 02.02.2019

Nepíšem to rád, ale som rád, že to mám za sebou. Križiaci je nádherne napísaná, živá, no krajne rozťahaná, ideologicky naivná, a postavami čiernobiela 800 stranová rozprávka. Sienkiewiczove slová a vety kĺžu dolu krkom ako med, no skúste bez chleba skonzumovať fľašu medu. Toho naozaj dobrého je v knihe málo a stupňovanie deja je neustále brzdené zdĺhavým putovaním, doslovnými konverzáciami a opakovaním únavných ideologických fráz. Tragická postava Juranda zo Spychova je azda to jediné, čo mi naozaj utkvie v pamäti a vydala by na samostatnú knihu.

Z podobných románov zblbol don Quijote. Ale verím, že pre niekoho to môže byť veľmi dobré čítanie. Ja si dám od Sienkiewicza na dlhú dobu pauzu. Fandom kvetnatých historických románov odporúčam podobný, no oveľa pestrejší a lepšie zvládnutý slovenský epos Tatárska pohroma.

Edit- S odstupom času prideľujem bod. A to za veľmi žijúce zobrazenie doby, ktoré mi stále pretrváva v mysli.

4 31.01.2019

Výstižný názov. Veľa poviedok v tomto skvelom výbere totižto iba naznačuje a veľkú časť príbehu prenecháva čitateľovej fantázii. A to je základný stavebný kameň každej dobrej (nielen) hororovej poviedky. Pointy a twisty niektorých obsiahnutých poviedok síce dnes môžu pôsobiť tuctovo, lenže treba si uvedomiť, že toto sú kusy, ktoré horor (aj ten súčasný) definovali. Nekritizujme preto originály, ale kópie.

Pri zhliadnutí roku vzniku pri niektorých poviedkach som zostal zarazený a to kôli sviežosti a vyspelosti štýlu, ktorým boli napísané. Päťdesiat rokov v literatúre neznamená nič. Ak áno tak to, že kvalita textov má klesajúcu, nie stúpajúcu kvalitu.

10 16.01.2019

Jednoduché vety, ktoré by vyjadrili pocity, ktoré vo mne kniha zanechala, sa mi hľadajú veľmi ťažko. Oveľa jednoduchšie sa o knihe rozpráva jazykom, ktorý použil sám autor. Žena z dún je o tom, že život je často krát jazda s jednosmerným lístkom, je o tom, že dve najdôležitejšie veci sú rádio a zrkadlo, o tom, že ťažkú prácu vydržíte najlepšie tak, že budete pracovať ešte viac, o tom, že nový druh chrobáka nájdete najpravdepodobnejšie tam, kde skoro žiadne nežijú, je o tom, že sto percent ľudskej populácie je nenormálnych. Žena z dún je napísaná na Mobiovom liste. Má len jednu stranu...a predsa sa naň dá pozerať z ktoréhokoľvek uhlu.

8 11.01.2019

Tretia a posledná kniha s Eliášom Baleyom je oveľa viac konverzačnou detektívkou než sci-fi a oveľa viac o ľuďoch, než o robotoch. Aj humanoidní roboti sú tu znížení doslova na úroveň vibrátorov a jeden z hlavných motívov príbehu sú rôzne (a celkom zaujímavé) sexuálne zvyky a komplexy na rôznych planétach. Či je to dobre alebo zle, závisí od konkrétneho čitateľa. Mne sa o čosi viac páčili dynamickejšie prvé dva diely (tuná by sa minimálne 50 strán vaty dalo vyškrtať), no ako detektívka je tento tretí určite najlepší. Tak, či tak, Eliáš mi prirástol k srdcu a mrzí ma, že sa už v dalších knihách neobjaví.

4 09.01.2019

Vynikajúca záležitosť, ktorá formou poviedok mapuje históriu americkej literatúry. Masívnu, v drvivej väčšine naozaj výbornú zbierku dopĺňa esej, ktorá sa zaoberá jednotlivými autormi a samotným vývojom americkej literatúry. Jediné, čo by som z čitateľského hľadiska vytkol, je príliš často sa opakujúce motívy rasizmu a vojny. To je samozrejme pochopiteľné, no po takej polovici knihy sa u mňa začala dostavovať čitateľská apatia. Na druhej strane kniha obsahuje aj dostatok iných, námetovo rôznorodých poviedok. Mnohé sa dočkali filmového, či divadelného spracovania, iné sa v dobe vydania preslávili kontroverziou. Námatkovo vyberám Lotéria, Podpaľač, Tajný život Waltera Mittyho, Tvár vojny, Životný štandard, Deň ako stvorený na banánové rybky, Diabol a Daniel Webster či Leto krásneho bieleho koňa. Takže znova, výborné, no odporúčam nečítať naraz, ale prečítať si dve-tri poviedky pomedzi iné knihy.

5 29.12.2018

Vezmite si niektorý niekoľko sto stranový Kingov román, ponechajte základnú zápletku, kostru príbehu, no vyškrtajte väčšinu postáv a vedľajších príbehových liniek. Z päťsto strán sa dostanete na nejakých 100-150. Voilá, máte pred sebou Gwendynu zázračnú skrinku. Nieje vôbec prekvapujúce, že kniha absolútne postráda hĺbku, pútavosť a údernosť napríklad takých Nezbytných věcí. Sila Kingových bichlí vždy stála na prepracovaných postavách a ich prepletených osudoch. Nadprirozený prvok je často krát len akýmsi katalyzátorom. King vie písať aj fantastické krátke príbehy, no toto nieje poviedka, toto je osekaný román.

Nečíta sa to zle. No ak vám kniha niečím utkvie v hlave, tak to nebude tým čím je, ale čím mohla byť.

6 23.12.2018

Z pomedzi slávnej trojky Lovecraft, Smith, Howard, bol práve Howard očividne literárne najvyspelejší. Jeho poviedky, ikeď námetmi samozrejme mnohom podobné, majú niečo, čo tie Lovecraftove aj Smithove postrádajú. Sú literárne kompletnejšie, dynamickejšie, pestrejšie, zväčša lepšie vypointované. Dotek smrti takmer akoby písal Poe. Tým nechcem Lovecrafta ani Smitha diskreditovať. Lovecraft bol vo svojej posadnutosti neopísateľnou hrôzou neprekonateľný a Smith bol z trojice ďaleko najhravejší. Howard bol najlepší literát. No to v pripade žánrovo ohraničenej literatúry taktiež nieje všetko. Skrátka každý mal niečo do seba a každý vždy bude mať svojich skalných. A tak je to dobre.

A zbierka je to výborná, bez jediného vyložene slabého kusu. Kto vie, čo tu hľadá, nájde to a odíde spokojný.

8 18.12.2018

Keď ide o fikciu založenú na skutočných udalostiach, existuje určitá hranica, ktorú, podľa môjho názoru, neradno prekračovať. Keď ide o uvedomelú fikciu, medze sa nekladú, no keď ide o román, ktorý má image skutočného príbehu, každé zbytočné zamienanie faktov pôsobí zavádzajúco. Takmer by sa dalo povedať, že ide o taký malý podvod v záujme zatraktívnenia diela. Pokiaľ by sme na jeden koniec spektra označeného "podla skutočných udalostí" postavili výborný Terror od Simmonsa a na opačný koniec slabučký Sklenený pokoj od Mawera, Žítkovske bohyne sú niekde uprostred. Autorka s témou pracuje dobre, píše pútavo, no chvíľami akoby nevedela, či chce napísať mysteriózny román, alebo dobovú výpoveď. Problém vidím práve v relatívnej čerstvosti témy a meneniu faktov, čo je pri románe, ktorý obsahuje veľa faktografických pasáží, celkom problém. Ale to už je vec každého čitateľa. Drvivá väčšina z nich podobné výtky ako ja očividne nemá. Ak by som mal naopak niečo vyzdvihnúť, tak to bude predovšetkým trochu iný pohľad na našu históriu a poukázanie na tradície zakorenené hlboko v minulosti, ktoré pretrvali aj napriek niekoľkonásobnéj zmene režimu.

5 10.12.2018

Skvelý príklad, ako veľmi záleží na spôsobe, akým je príbeh rozprávaný. Základná zápletka/pointa (ktorú sa dozvedáme prakticky až na posledných stránkach knihy), je v celku jednoduchá a prerozprávaná obyčajným jazykom by nevyznela nijak úchvatne. Napriek tomu kniha je neobyčajným zážitkom. Neobyčajná forma, komorný príbeh majstra a učňa, sa so silou dopadu kladiva mení v poslednej chvíli na spaceoperu. Odpoveď na otázku, ktorá čitateľa a hlavnú postavu motivuje celú knihu, prichádza a otvára otázky ďalšie a oveľa väčších rozmerov. Veľmi by som si prial vedieť, ako by príbeh pokračoval :)

4 02.12.2018

Tak toto je tá najkrajšia, najromantickejšia a najveselšia kniha o umieraní.

6 29.11.2018

Tak som si prečítal nejakého Asimova, Clarka, Heinleina a povedal som si hm, nenadarmo sú nazývaní "veľká trojka". A myslel som si, že ma v žánri už nič nemôže prekvapiť. Chyba. Na odporúčanie som si prečítal nenápadnú brožovanú zbierku poviedok Dilvermoon od mne doposiaľ neznámeho autora Raya Aldridgea. A zažil som šok. Vlastne zažil som tých šokov pri jednotlivých poviedkach hneď niekoľko. Po prečítaní Dilvermoonu som mal chuť takmer všetkému, čo som doteraz prečítal, ubrať hviezdu, ba aj dve.

Dilvermoon vás prinúti čítať inak. Jeho svet je tak špecifický a nekompromisný, že budete mať spočiatku problém sa v ňom zabývať, ba často krát vôbec pochopiť, čo sa to v tej či onej poviedke práve deje. Budete sa musieť sústrediť na postavy a ich myšlienky a emócie, čo bude z počiatku to jediné uchopiteľné. Svet okolo začne naberať ostré kontúry len postupne. No o to pôsobivejší zážitok čítanie tohto majsterštiku je.

DIlvermoon je Star Wars bez humoru a bez jediov. Je to Blade Runner bez Ricka Deckarda. Pýtate sa o čom to vlastne píšem ? Prečítajte si Dilvermoon a pochopíte. Ľutovať nebudete, to mi verte.

4 23.11.2018

Opäť kvalitná oddychovka, ktorá vo mne prebudila chuť po ďalších dobrodružstvách mágie a meča. Tentokrát som ale pri niektorých zvratoch a scénach škrípal zubami viac ako vyhladovaný gorič. Výborné momenty to vynahrádzajú, no stále platí, že prvé dva diely boli namixované a odvypravané o čosi lepšie. Škoda aj príliš uponáhľaného finále. Vyvrcholenie trilógie si zaslúžilo viac priestoru. Nič to, teším sa na ďaľšie Červenakové bijáky.

4 15.11.2018

"Nespím ani nebdiem a v polospánku sa mi v duši ako dovedna splývajúce prúdy rozličnej farby a čírosti mieša to, čo som prežil, s tým, čo som prečítal a čo som si vypočul."

Toto je citát z prvej strany románu a skvelo vystihuje atmosféru tohto nevšedného zážitku. Golem je špiritistický trip, ktorý vám pomúti hlavu bezpočtom tajomných symbolov, obrazov a postáv. Prinúti vás v knihe listovať, hľadať informácie, rozmýšľať. Vyžaduje si vašu pozornosť a keď poľavíte, zrejme sa v tej zatuchnutej budove, kde svetlo presvitá len cez malé zamrežované okná pod stropom, načisto stratíte.

Golem by však nebol ani zďaleka taký pôsobivý, keby nefungoval aj na inej rovine. Román je dýchajúcim vyobrazením zákutia dobovej Prahy, kde ožívajú staré povesti a kde temnejšie, než mdlo osvetlené uličky, sú len ľudské duše, ktoré nimi prechádzajú.

Keď raz tými miestami budete prechádzať a chvíľku spočnete na lavici v starej synagóge, dávajte si pozor, aby ste svoj klobúk nezamenili s iným, ktorý tam možno bude zabudnutý ležať. Mohlo by sa totižto stať, že sa stanete niekým iným.

8 09.11.2018

Sesterské dielo, námetovo podobné novele Osudná vejce. Groteskná kritika ruského režimu za pomoci fantastického motívu zostáva, no tu Buglakov na rovnako jednoduchú zápletku nabalil ešte oveľa viac vrstiev a motívov. Na stostranové dielo je to neuveriteľná hutnosť. A to sa prosím pekne prakticky celé odohráva v jednej miestnosti.

5 05.11.2018