Scarlett44 komentáře u knih

Táto kniha, ktorá sa tvári ako hlboký pseudo-filozofický návod na život, je v skutočnosti masmediálny produkt autora, ktorý píše čisto pre peniaze a píše to, od čoho očakáva masový úspech pre zblúdilé ovce 21. storočia s dostatočne vymytými mozgami, aby mu naleteli na jeho pseudo-náboženské výplody. Len to prosím nie.
Som síce nemilosrdná, ale hnev, do ktorého ma uvrhla táto umelá novela, je jednoducho nezvládnuteľný. Nechápem, ako si niekto môže dovoliť vôbec napísať podobný nezmysel a ponúkať to zvyšku sveta ako zodpovedný návod na prežitie. Ak vezmem za predpoklad, že Coelho je katolík (čo, myslím, že je), je pre mňa ohromujúce, ako nehanebne ľudí zavádza týmto svojím kalvinisticko-ezoterickým nonsensom, ktorý je ešte i k tomu sem tam ochutený štipkou reinkarnačných prvkov. V tejto knihe toho neladí toľko, že by som potrebovala dve strany na rozpísanie sa, to si však zrejme nechám na iný nemenovaný zahraničný knižný portál, kde je viac priestoru ísť do detailu. Tí však, čo mali podobné nezhody s týmto slávnym "majstrovstvom", zrejme už teraz vedia, o čom rozprávam.

Len, prosím vás, nikto neskúšajte podľa tejto knižky ozaj žiť, pretože ak si náhodou zmyslíte, že zabijete svojho suseda a "naozaj to budete veľmi chcieť", potom "vám v tom bude celý vesmír usilovne pomáhať".

A na druhej strane... to by možno vysvetľovalo, čo sa v tomto svete deje.

18 05.02.2017

Touto "knihou" Kathleen Winsor zrejme navždy stratila môj rešpekt ako autorka. Číra úbohosť od prvej vety až po poslednú. Preskočila som viac ako 70% a skutočne nič som nepremeškala. Čítala som to čisto zo zvedavosti kvôli toľkým negatívnym recenziám - nešlo mi do hlavy, ako by mohla autorka Večnej Ambry napísať tak podradný výplod (nebudem urážať knižný svet a nazývať túto úbohosť knihou), Vidím však, že sa rozhodne nemýlili.

Vynikajúca myšlienka, skvelé znalosti historické aj praktické o živote v arktickej oblasti, a predsa tak trochu sklamanie. Napriek všetkému budujúcemu sa napätiu bol záver bolestne antiklimaktický a pôsobil na mňa akosi "vytrhnuto z kontextu". Akoby ho autorka narýchlo zlátala dohromady na poslednú chvíľu. Do dynamiky a atmosféry príbehu by mi sedelo niečo celkom iné. Rovnako nechať trochu tajomnej, neodhalenej temnoty a záhady by bolo tiež vítané.
Vzhľadom k tomu, že je to však Michelle Paverová, sa nemôžem sťažovať. Táto žena má môj veľký obdiv nielen ako autorka, ale hlavne tým, že píše o tom, čo skutočne sama zažila a vyskúšala na vlastnej koži. Zakaždým som úprimne ohromená a veľmi inšpirovaná jej dobrodružstvami v divočine.

30.10.2016

Štyri fundamentálne chyby, ktoré tejto knihe neviem odpustiť:

1. Knihu NEPÍSALA Rowlingová
2. Výborný nápad v nekvalitnom prevedení, ktoré pripomína skôr veľmi biednu fanfikciu
3. Ani jedna z postáv sa v novom podaní na seba nepodobá (Harry Potter ako ho poznáme by nikdy nepovedal svojmu synovi, že si občas praje, aby nebol jeho)
4. Príbeh bol v podstate viac či menej zbytočný, a ak aj mal uzrieť svetlo sveta, mal to byť plnohodnotný ôsmy diel od samotnej Rowling

Tvárme sa radšej, že sa to nestalo, dobre?

Pointa, ktorú sa nám Jon Krakauer vlastne snažil v tomto emočne nabitom memoári doručiť, je v skratke asi takáto - nelezte na Everest, pokiaľ nie ste nadpriemerne excitovaní, adrenalín vyhľadávajúci šialenci, pretože inak riskujete dopravnú zápchu na Hillaryho schode, niekoľko amputovaných prstov a samozrejme aj to, že zostanete na najvyššej hore sveta ako zamrznutý exponát určený na obhliadanie, vágne pokrčenie plecami a či nevšímavé obchádzanie pre stovky bohatých Američanov, ktorí si veľkoryso zaplatia za jedinečnú ponuku nechať sa vyvliecť na vrchol sveta, zanechať za sebou slušnú nálož odpadkov, a v tom horšom prípade tam aspoň zamrznúť... veď tak sa predsa robí diera do sveta a zanecháva sa nezmazateľná stopa, alebo nie?

Inými slovami - jedna z najstrhujúcejších a najfascinujúcejších kníh, od ktorej som sa nemohla odtrhnúť.
A nevravím, že ak by sa naskytla príležitosť na ten Everest skutočne vyliezť, že by som jej sama odolala... ale to už je iná kapitola.

1 06.10.2016

Som prekvapená, koľko ľudí sa pozerá na túto knihu čiernobielo ako na romatický príbeh s dojemným koncom a vôbec nevníma kontroverznú správu v jej pozadí.

Kniha sa mi naozaj páčila, to sa nedá uprieť. Nečakala som od nej veľa a vážne ma pohltila, prekvapila a dojala, ako, koniec koncov, zrejme väčšinu, ibaže môj zážitok z jej zakončenia sa premenil na emocionálny hnev a autorkino zreteľné ospravedlnenie Willovho rozhodnutia ma totálne rozhorčilo.

Pre tých, ktorí ste videli film Intouchables, istotne vidíte, že život na vozíčku má zmysel. Tí, ktorí majú blízkych, známych a v rodine postihnutých podobným strašným nešťastím, tiež vidia, že vozíčkom život nekončí. Mnohí z nás máme šancu vidieť silu a odhodlanie zdravotne postihnutých, ktorí túžia bojovať, a pritom nemajú ani jednu tretinu bohatstva, pozornosti a lásky, ktorými bol obklopený Will.

Jeho sebectvo na konci knihy je vytáčajúco zreteľné. Nie, nejdem predstierať, že sa viem vcítiť do jeho kože, pretože je to nemožné. Ale poznám niekoľkých, ktorí trpia ako on, a zďaleka nemajú jeho možnosti a peniaze, najlepšiu zdravotnícku starostlivosť či milujúceho patrnera, ochotného vzdať sa všetkého v ich prospech a prežiť s nimi život. Takže áno, Will pre mňa na konci knihy bohužiaľ pôsobil ako sebec, navyše povrchný sebec, hoci mi tak 3/4 príbehu vôbec neprišiel.

Na niekoľkých miestach adresuje Louise dojemné slová o tom, ako má skrátka žiť. "Just live well. Just live." V tom prípade bolo preňho celkom v poriadku, keď sa rozhodol, tak, ako sa rozhodol? Kým ona má jednoducho žiť, on sám si môže "jednoducho zomrieť"? Nehovoriac o tom, že svojím rozhodnutím ublížil minimálne 4 ľuďom vo svojom okolí, ktorí ho oddane a úprimne milovali? Myslím, že ľudskou prioritou a povinnosťou by malo byť omnoho väčšmi vážiť si ľudí, ktorí nás milujú a snažiť sa ich nezraniť, skôr než to, aby sme "prežili svoj život naplno", keďže prežiť svoj život naplno často zahŕňa egoizmus. Will tiež žil svoj život naplno a skutočne sa z neho stal egoista, tak ako to sám pripustil. Bol zameraný na seba a pôžitky natoľko, že ho celkom ovládli a bez nich celkom stratil svoju identitu. Dobrovoľne sa teda radšej vzdal lásky a ľudí, ktorí ho milovali, pretože viac nemohol mať sex, nemohol sa zúčastniť adrenalínových športov a sedieť v kaviarni v Paríži a baliť mladé baby. Toto je preňho naozaj pointa života?

Na ďalšom mieste v knihe adresuje Louise niečo v tom zmysle, že to, čo sa jej udialo v minulosti, nemá určovať jej identitu. Áno, dojemné a pravdivé slová, ktoré on sám vzápätí potláča svojimi rozhodnutiami. Ani jeho by predsa v tom prípade nemal definovať jeho vozík či nehoda, a predsa dovolil, aby sa to stalo.

Nestotožňujem sa s jeho postojmi. Nech pociťujem akúkoľvek úctu k jeho utrpeniu a opakujem, že sa nesnažím naznačiť, že sa viem vcítiť, predsa len vidím vo svojom okolí viac ako niekoľko príkladov statočne bojujúcich ľudí, ktorí ani zďaleka nedostali Willove možnosti (koľkí vozíčkari si môžu dovoliť dovolenku na Mauríciuse?) a predsa považujú svoj život za dobrý a hodnotný, nehovoriac o tom, aké silné svedectvo vydávajú pre iných ľudí.

Dlho som mala problém s hodnotením knihy. Páčila sa mi, ale jej filnáne posolstvo svetu je podľa mňa znepokojujúce a povrchné. Ľudia s postihnutím musia vidieť, že to stojí za to, že majú nádej, že majú lásku. Pozrite si radšej film Intouchables, pretože jeho svedectvo je oveľa zmysluplnejšie.

16 30.08.2016

Bohužiaľ, táto dáma si za všetko, čo prežila, mohla jedine sama svojou vlastnou hlúposťou. Ktorá inteligentná žena by sa vybrala do africkej divočiny na základe platonického zaľúbenia sa do muža, s ktorým ani len nezdieľa jazyk, nehovoriac o kultúre a mentalite? A ak si toto očarenie zmyslov zamenila za lásku... nuž, v tom prípade o jej hlúposti niet pochýb. Neprekvapilo ma nič z toho, ako sa príbeh zvrtol, a pani Hofmann, ak by mala štipku zdravého rozumu, to mohla sama predvídať.

5 30.08.2016

Mr. Follett patrí na policu večnej hanby a jeho údajné "veľdielo" na listinu zakázaných kníh, hoci si zaručene zasluhuje môj obdiv aspoň za to, ako geniálne dokáže zarobiť na ľudskej hlúposti.

Pokiaľ si chcete prečítať 1000 stranovú násilnú súlož prerušenú sem-tam nejakou stavbou katedrály, vraždou a infantilnými slovnými výmenami nehodnými prózy školáka, len do toho!

Mimochodom, vedeli ste, že už v 12-tom storočí poznali slovíčko "sexy"? Mmm, Ken, boduješ na plnej čiare!

Málo kníh ma tak udrelo priamo do tváre ako táto. Jednoducho majstrovstvo.

2 14.08.2016

Väčšiu absurdnosť som nečítala za celý svoj život. Rozťahané, patetické, nepravdepodobné ako výhra v lotérii bez lístka alebo že vás na Mesiaci zrazí autobus, nesympatické postavy, ešte horší jazyk (čítala som v origináli, tak neviem, ako si prekladatelia poradili s neprestajne sa opakujúcimi výrazmi "fucking bitch" aspoň 30x na jednej strane). 2 hviezdy idú len zato, že ma udržala až do konca (áno, hanba mi). A ten koniec bol teda skutočne koruna absurdity tejto transcendentnej utopistickej stupídnosti o najnepravdepodobnejšom a nejnerealistickejšom manželstve na planéte. Nuž čo, dnešný svet zrejme už máločo zaujme a tak sa musí siahať po nezmyselne smiešnych extrémoch. Nikdy viac.
Typický Hollywood-like bullshit, prepáčte mi. Ak je toto naozaj latka dnešných bestsellerov... nuž, s našou literatúrou asi niečo vážne nie je v poriadku

17 24.07.2016

Vynikajúce na jednorazové prečítanie, keď máte plnú hlavu učenia na skúšky a nutne sa potrebujete nejako odreagovať, ale na konci sa z toho stala obyčajná melodráma s nijako neprekvapivým hlavným vinníkom či zakončením. Štýl písania bol však omnoho lepší, než som čakala, rovnako psychologizácia hlavných hrdiniek, až na ich patetickú závislosť na svojich mužských polovičkách.

2 20.07.2016

Čítam veľa faktografie a rozhodne mi neprekáža. Človek má však občas chuť na poriadny, šťavnatý historický román plný napätia, dobrodružstva, takej správnej romantiky a samozrejme neodmysliteľne prepletený s historickým podtextom, pri ktorom sa človek mnoho naučí a ani si to nevšimne. V písaní podobných románov je pán Dumas majster a radí sa medzi mojich najobľúbenejších autorov vôbec.

Bohužiaľ, "Lady Hamiltonová" je z 3/4 sucho napísaná faktografia. Po čase som celkom zabudla, že príbeh vlastne rozpráva Emma Hamiltonová, pretože nekonečné odstavce histórie zneli ako prepis učebnice dejepisu, na ktorú som práve nemala náladu, keďže som bažila po príbehu. Táto dáma ma z Dumasovho podania ničím neoslovila ani nezaujala, hoci jej život bol plný zaujímavých udalostí, pretože jej postave chýbala akákoľvek hĺbka popri tom kvante nezáživne podávaných faktov. Posledných 100 strán som preskakovala po masívnych odstavcoch.

Ďalší menší problém som mala s Dumasovým vykreslením Márie Karolíny, ktorú zobrazuje v nepríliš lichotivom svetle ako vypočítavú, občas priam bezcitnú mrchu s nespočetnými milencami. Je to asi prvýkrát, čo vo mne nejaké jeho dielo vzbudilo podobnú nedôveru, pretože sa jeho verzii tejto vládkyne akosi zdráham uveriť.

13.07.2016

Nádherné, dychberúce, neuveriteľné, srdcervúce. Koľkokrát počas tohto memoáru som sa sama seba neveriacky pýtala, čoho všetkého je ľdustvo schopné? Čo asi musí ležať v ľudskej podstate, keď sme schopní tých neopísateľne zverských činov, ktoré Wladyslaw Szpilman popísal - obdivuhodne - bez akejkoľvek stopy nenávisti či zatrpknutia?

Po prečítaní tejto knihy dvakrát prehodnotíte, akú veľkú váhu prikladáte svojim každodenným problémom, pretože je to naozaj studená sprcha pre všetky naše žabomyšie vojny, ktoré často vo svojich životoch vedieme.
Priala by som si, aby si túto knihu prečítal každý na svete, aby sa z nej poučil a snažil sa zo všetkých síl docieliť, aby sa horory histórie neopakovali. Zároveň úpenlivo dúfam, že jedného dňa niekto vydá aspoň mini-biografiu o Wilmovi Hosenfeldovi, pretože si ju právom zaslúži. Jeho odvaha, absolútna sebaobeta, uvedomelosť a skromnosť ma dojali k slzám.

Jediné, čo by som vytkla vydavateľovi tohto úchvatného memoáru, je absencia adekvátneho predslovu/doslovu, v ktorom by sa čitateľ dozvedel nejaké všeobecné informácie o Szpilmanovi samotnom a o jeho rodine, ako to býva v úvodoch temer každého memoáru. Veľmi ma zaujímalo, kde študoval pred vojnou a ako sa rozvíjal jeho hudobný talent, čo robili jeho súrodenci a jeho rodičia pred vojnou, kto boli jeho predchodcovia, ako žil po vojne, ako sa vyrovnal s devastačnými ranami otrasného zážitku, kedy sa oženil, kto bola jeho manželka a jeho dvaja synovia, ako sa odvíjala ďalej jeho kariéra pianistu? Po toľkých rokoch to predsa musí byť samozrejmosť.
To isté by sa, prirodzene, pýtalo aj na adresu Wilma Hosenfelda, ktorý by si právom zaslúžil celú jednu knihu.

8 02.07.2016

Ktokoľvek má záujem dozvedieť sa niečo o skutočnej Márii Antoinette, jej osobnosti a časoch nech nečíta túto knihu. Odpad, odpad, odpad, neuveriteľný odpad. Som prekvapená, že má také vysoké hodnotenie. Toto by neobstálo dokonca ani ako priemerná historická fikcia. Úbohá kráľovná sa musí obracať v hrobe.
Prečítajte si radšej Antoniu Fraser (hoci niektoré veci tiež s rezervou) alebo memoáre Madame Campan.

Pre mňa osobne dosť veľké sklamanie.
Milujem muzikálovú adaptáciu, či už na scéne alebo filmovú (a rozhodne to nie je kvôli zvodnému Gerardovi Butlerovi, ktorý podľa mňa absolútne nevystihuje portrét údajného vraha, sadistu, desivo zohyzdeného muža a v minulosti týraného chlapca a jeho obsadenie bolo skôr zámerom potešiť ženské oko a priniesť očakávanú reakciu ženského publika na hollywoodsky otrepaný "bad-boy image") a bola som odhodlaná rovnako sa zamilovať do knihy. Moje odhodlanie však akosi minulo účinku.

Štýl písania Gastona Lerouxa dosť jasne prezrádza žurnalistu. Rozhodne to nie je to jedna z tých próz, na ktorú by človek nedokázal zabudnúť a ktorej umeleckosť by vyrážala dych (viď Edith Wharton alebo Jack London), náhle skoky v rozprávaní k nezáživným a nezaujímavým veciam zbytočne spomaľovali dej. Autor väčšmi veci "opisoval" a sucho prerozprával na desiatky strán vždy potom, čo sa udiali, než aby ste ich skutočne zažili s postavami, a na záver - každá z postáv v knihe pre mňa stratila Lerouxovým portrétovaním na čare. Neviem, či to bol jeho zámer, no z jeho písomného podania si ma nedokázal podmaniť ani Fantóm, ani Christine či Raoul. Všetci buď prehnane často nariekali miesto toho, aby niečo konali, alebo sa veľa rozprávalo v retrospektívne a málo sa toho dialo skutočne. Dokonca aj madame Giryová, ktorá má pod dozorom mladé baletky a vo filme pôsobí tajomne a nevyspytateľne, stratila na akejkoľvek mysterióznosti. Celý príbeh neoplýval temer žiadnym tajomstvom, od ktorého by vám behal mráz po chrbte, keďže všetky potenciálne záhady sú čitateľovi od samotného začiatku celkom jasné.

Fatálna chyba či zámer spisovateľa?

3 15.06.2016

Musela som naozaj nad touto sériou stratiť toľké vzácne hodiny môjho života, aby som až pri štvrtom dieli definitívne pochopila, že akokoľvek solídne napísaná a "úžasne" nápaditá, aj tak je táto séria brak?
Príbeh je tak prehnane prešpekulovaný, až sa stáva absolútne nezmyselným (tak schválne, kto z vás zachytil akúkoľvek pointu v tom, čo sa deje? - prológ, znásilnenie, vražda, intriga, znásilnenie, masová vražda, protiintriga, znásilnenie, masová vražda, čáry-máry, masová vražda, čáry-máry, epilóg. Prosím, pozdieľajte sa, mne zrejme fatálne unikla), všetky postavy sú nesympatické, psychologicky nerozvinuté a odporné, mozgami nerozmýšľajúce, s pudmi zvrátenejšími než hárajúce sa zvieratá, príbehu dominuje excesívne násilie a prízemný jazyk.

George Martin, nenávidím ťa za túto telenovelu, ktorou si ma oblbol dosť na to, aby som prečítala 4 časti.
A čo sa týka postáv? Asi toľko: Nenávidím vás, dúfam, že vás váš tvorca aj tak všetkých na konci zabije (ako má určite v pláne). Absolútne mi na vás nezáleží.

Čo ma Game of Thrones naučili? Že GRRM je so sebou samým nevysporiadaný psychopat, ktorý sa rozhodol podeliť o svoje zvrhlé fantázie plné znásilnení a vrážd so zvyškom sveta a jednoducho nevie, kde ich ukončiť. (Naozaj neexistuje kapitola, v ktorej by nebola aspoň jedna sexuálna narážka. Moja reakcia? Vomit.) O-och, nie, ďakujem, neprosím. Už viac nechcem odkrývať, čo sa tomuto starému chrapúňovi preháňa hlavou ani sekundu naviac v mojom živote.

A, prosím, neprirovnávať k Tolkienovi.

8 09.06.2016

Biografia neprekonateľného hudobného velikána Frédérica Chopina v životopisnom románe od Jeana Rousselota je spracovaná naozaj vynikajúco. V prvej tretine som síce mala trochu pocit, akoby som nedokázala pevne uchopiť skladateľovu dušu, no zvyšok knihy (približne od Chopinovho príchodu do Paríža) bol absolútne vynikajúci a Frédéric naozaj sám rozprával skrz stránky, jeho hudbu bolo počuť cez autorove písmená. Jeho osud, hudba a predčasná smrť ma zrejme nikdy neprestanú zvláštne, melancholicky fascinovať. Moja najväščia slabosť.

14.05.2016

Edith Whartonová má neobyčajný talent vytriasť zo mňa dušu pri čítaní jej príbehov, ktoré moje emócie roztrieštia na márne kúsky.

Je to len nedávno, čo som dočítala "Vek nevinnosti", no hoci sa skláňam v najhlbšej poklone pred Whartonovej talentom a prózou, ktorú radím medzi umelecky najkrajšie, aké som kedy čítala (nedokážem si pomôcť, jej rozprávačský talent pre mňa zosobňuje Chopinovu hudbu v slovách), dvaja hlavní protagonisti Newland a Ellen sa mi jednoducho nedokázali dostať pod kožu. V Newlandovi som videla obyčajného slabocha, ktorý mal miliardu hviezdnych šancí prerušiť začarovaný kolobeh svojho stereotypného života a vydať sa za hlasom svojho srdca, no nespravil tak.

V "Ethanovi Fromovi" som, naopak, bláznivo priala Mattie a Ethanovi ak už nie rovno šťastný koniec (ktorý sa autorka zreteľne nechystala zavŕšiť od úplne prvej stránky), aspoň nádej na lepšie časy. Prečítala som to doslova jedným dychom a celú trištvrtinu príbehu som bola v bláznivom nutkaní dať Edith Whartonovej 10 hviezdičiek za neopakovateľný zážitok z jej umeleckého rozprávania a nádherného, deskriptívneho opisu života vo svetom zabudnutej zimnej dedinke, za úžasne psychologicky vymodelované postavy a tragickú ľúbostnú dvojicu, ktorá si ma absolútne podmanila, hoci bol ich príbeh taký krátky.

A potom prišiel koniec a ja som nedokázala uveriť, opäť som zostala roztrieštená, doslova paralyzovaná hrôzou, sedela som a naprázdno hľadela na posledné stránky s rukami pritisnutými na ústach v nemej hrôze, neschopná uveriť.

Takže hodnotenie? Nie som ho jednoducho schopná a ešte azda dlho ani nebudem, no zrejme už len fakt, že táto krátka novela mnou tak silno zatriasla, ako sa to nepodarilo zrejme žiadnemu dielu doteraz, hovorí dosť jasne za seba. Určite stojí za prečítanie ako jedna z nám nie až tak veľmi známych svetových klasík (čo je hmatateľná škoda), ale len pre tých, ktorým neprekážajú hlboké, silné a v absolútnom zúfalstve končiace príbehy.

Myslím, že v tejto knihe je omnoho viac, než mnohí dokážu oceniť, a dieťa, hoci ju môže prečítať jedným dychom, nemôže zachytiť všetky dychberúce odtienky tohto diela, ktoré sa právom radí medzi svetovú klasiku.

Po prvé je to jazyk autora - vznešene umelecký, jednako drsný a plynulý, ktorý vo mne vzbudil chuť zvýrazňovať si majstorvsky štylizované pasáže a mala som čo robiť, aby som nezvýraznila rovno celú knihu.
No tá druhá vec, ktorá sa ešte väčšmi stavia do popredia, je posolstvo a hĺbka príbehu. Niekto v ňom môže vidieť napínavý osud jedného psa, ktorý odpovedal na svoju najvnútornejšiu túžbu, na hlas svojho srdca, ktorému nemohol odolať. Čítajte to s odstupom desiatich rokov a garantujem vám, že navždy zhodíte tú detskú nálepku, s ktorou ste knižku čítali prvýkrát.

Toľko obrazov ľudských vnútorných zápasov, koľko Jack London podáva v tomto útlom príbehu, je neuveriteľné. Jeho živá kompozícia je ako freska, v ktorej má človek hľadať jednotlivé skryté obrázky, tvoriace spolu nádherný celok. Buck je skrátka "the ultimate survivor", ako je mnoho ľudí okolo nás. Jeho sila, odvaha, hrdosť a odhodlanie nevzdávať sa ani v najväčšom zúfalstve, siahať za limity vlastných možností aj keď ho tlčú palicou do krvi, že nie je schopný pohnúť sa, a predsa vstane a ťahá sa ďalej, jeho nekonečná láska k Johnovi Thortonovi, za ktorého by ochotne položil život - to nie je len príbeh psa, ktorý sa stal vodcom vlčej svorky. To je nádherný, brilantný odraz človeka, ktorý mnohým prešiel a mnohé zažil, zakúsil škálu všetkých možných emócií od totálneho zúfalstva po sebaobetujúcu lásku a vyšiel z dravého súboja drsného života silný a nezlomný, odpovedajúci na volanie svojho srdca.

Je to príbeh každého jedného z nás, iba záleží na tom, z akého uhla a akými očami sa naň pozrieme.

11 10.05.2016

V prípade tejto knihy platí snáď väčšmi než v prípade akejkoľvek inej "nesúď knihu podľa obalu" (obal slovenského vydania je naozaj hrôzostrašný a pripomína mi vážny futuristicko-avantgardný prešľap). A ani podľa názvu. Skutočne.

Prv než som sa do tejto rozsiahlej série pustila, bola som mierne skeptická. Názov "Krásna Catherine" vo mne evokoval, priznám sa, trochu lacný námet, kde bude veľa telesného na úkor nejakej myšlienky či príbehu. Našťastie som sa veľmi mýlila.

Krásna Catherine je jedna z tých kníh, na ktoré budete ešte dlho spomínať aj napriek nedostatkom, ktoré vám mohli v príbehu prekážať. Aj ja som mala zopár výhrad, najmä v prvom a druhom dieli. Na počudovanie mne samej ma tieto dve časti neprinútili sériu zaklapnúť a odložiť a vo finále som veľmi šťastná, že som tak neurobila, pretože s neskoršími dielmi moje hodnotenie jednoznačne narastalo.

Juliette Benzoni dokázala podať svoj svet turbulentnej francúzskej histórie 15-teho storočia naozaj veľkolepým spôsobom. Dozviete sa nielen o rôznych skutočných udalostiach, no tiež o spôsobe života vtedajších ľudí, o vtedajšej móde (jej opisy boli skutočne veľmi farbité a obrazné), navštívite staré hrady a pevnosti a nepochybne zažijete napínavé dobrodružstvo. V tomto smere dokázala autorka vytvoriť úžasné napätie a atmosféru, nútiacu pokračovať ďalej v príbehu azda aj vtedy, keď máte chuť skončiť.

Avšak pretrvávalo niekoľko vecí, ktoré ma iritovali, a najvýraznejšie boli práve v prvom a druhom dieli krásnej Kataríny.
V prvom rade mi prišla pritiahnutá za vlasy bezhlavá láska Catherine k Arnaudovi po tom, čo sa sotva dozvedela jeho meno a videla ho prvýkrát v živote. Možno je to tým, že ja osobne nerada zamieňam fyzické pobláznenie za hlboký a naozaj veľmi širokospektrálny pojem ako je láska, ktorá si podľa mňa vyžaduje dlhé spoznávanie, veľké rozhodnutia a zaručene neväzí v jednom vášnivom vzplanutí. Samozrejme, neskôr, ako séria pokračovala a Catherine sa s Arnaudom viac a viac zbližovala, bola jej láska uveriteľnejšia a ich príbeh vo mne napokon utkvel ako jeden z najpodmanivejších a ich dvojica ako jedna z najpríťažlivejších.

Druhý problém, opäť najmä prvého a druhého dielu, bola relatívna pomalosť deja, kde sa azda autorka zamerala väčšmi na podrobnú deskriptívnosť okolia a šiat na úkor príbehu.
A ďalej - neprestajné chválospevy na Catherininu krásu začnú byť po čase naozaj zbytočne excesívne a otravné. Áno, všetci vieme už hneď podľa názvu samotnej knihy, že ide o výnimočne príťažlivú ženu, ale naozaj som o tom nepotrebovala čítať na každej druhej strane. Bolo to zbytočné a odrádzajúce, pretože potom som miestami mala pocit, akoby vo všetkom šlo väčšmi o jej fyzický pôvab než vnútornú silu, ktorej mala nepochybne veľmi veľa.

Catherine vo mne tak či onak veľmi utkvela. Bola hrdá a odvážna, a hoci som mnoho z jej činov neschvaľovala (toľko nevery a pritom na každej druhej strane narieka za Arnaudom et vice versa), v mnohom bola obdivuhodná, najmä v posledných dieloch.
Pre mňa najkrajším a najnezabudnuteľnejším bol piaty, ku ktorému sa rozhodne rada vrátim, aj keby som si zbytok série už nemala zopakovať.

Po Kataríne som čítala Angeliku a musím povedať, že sa nedá porovnať. Úroveň Angeliky podľa mňa zďaleka nedosahuje Katarínu - ani osobnostne ani dejovo. Angelika bola napísaná omnoho "primitívnejšie", nie s toľkým umeleckým vkusom, aký vyčarila Juliette Benzoni, a tiež ma jej postava osobne vôbec nepriťahovala. Hoci bola Catherine údajne napísaná na žiadosť čitateľov po ďalšej "Angelike-podobnej" sérii, u mňa je Catherine rozhodne na oveľa, oveľa vyššej priečke.

P.S.: V tejto recenzii hodnotím nepriamo už prakticky celú sériu, preto tá dĺžka, ale tri hviezdičky patria len 1. a 2. dielu.

1 05.04.2016