DjLuko
komentáře u knih
Kapitalistický realismus
Mark Fisher
V prvom rade som bol trochu prekvapený, že má kniha bližšie k eseji, než k odbornej práci - obsahuje pomerne málo faktov, zato veľa dojmov, pocitov a prirovnaní. Fisher sa v nej zameriava ani tak nie na chyby a zločiny samotného systému, ako skôr všadeprítomnú atmosféru v ňom panujúcu, s prevládajúcim pocitom, že ku kapitalizmu neexistuje žiadna alternatíva (Koniec sveta si vieme predstaviť, no koniec kapitalizmu akosi nie). Zdôrazňuje pritom svoju osobnú zainteresovanosť a venuje sa i vplyvu tohto systému na dušu človeka a psychické choroby, čoraz častejšie i mladých (Autor v roku 2017 spáchal samovraždu). Ako pomôcku pri tom často používa popkultúru, hollywoodske filmy, či Kafkove romány. Často sa dostáva aj k svojej osobnej skúsenosti učiteľa na vyššej strednej škole vo Veľkej Británii, plnej nezmyselných byrokratických noriem a kontrôl. Práve v tomto smere podľa mňa kniha najviac škrípe - myslím, že kapitalizmus má obrovské množstvo väčších obetí systému, ako učiteľov na lepších školách v anglicku. Fisher sa však spoľahlivo takmer v každej kapitole dostane práve k tejto téme (skutočne aj učitelia to majú ťažké) a cíti sa pri tom ako K v Kafkovom Procese. Napriek tomu zaujímavé čítanie.
O chůzi v ledu
Werner Herzog (p)
Ťažký oriešok - aj na Herzogove pomery. Nie je to kniha v pravom slova zmysle, naratív tu takmer absentuje. Je to skôr artefakt - text kryptický, záhadný, tajomný, mĺkvy. Čitateľa nešetrí, nepomáha mu a tým pádom sa nedá prečítať na jeden krát, napriek jeho krátkemu rozsahu. Existuje si sám pre seba (čo môže byť i jeho povahou - pôvodne ide o osobné zápisky z cesty). A najmä dýcha hlbokým duchovnom, nadzmyslovou mágiou, dotýka sa akejsi ľudskej prapodstaty a ani po necelých 50 rokoch neprestáva nekonečne fascinovať.
"Herzog claims that 8 years later she complained to him of her infirmities and asked: "I am saturated with life. There is still this spell upon me that I must not die - can you lift it?" He says that he did, and she died 8 days later."
My děti ze stanice ZOO
Christiane Vera Felscherinow
Moja prvá audiokniha. Od "Kto chytá v žite" sa za tých 25 rokov generačné výpovede tínedžerov trochu posunuli. Príbeh Christiane F je silný práve v tom, že nijak nemoralizuje, ani drogy nemýtizuje, iba bez servítok predkladá tvrdú sociálnu realitu Západného Berlína 70tych rokov. Čo si z príbehu čitateľ vezme je už na ňom. Absolútne strhujúce, akurát záver je trochu antiklimatický. Holt, Christianin príbeh (našťastie) zatiaľ nekončí. 4,5*
Mravenci
Charlie Kaufman
Ťažko sa hodnotia knihy s ktorými človek strávil toľko času. Kaufman je tu výrazne menej sústredený ako vo svojom perfekcionistickom opuse magnum Synekdocha, new york (na ktorý tu, takisto, ako aj na ďalšiu svoju tvorbu, odkazuje). Práve tomuto filmu je pritom jeho debutový román najbližšie, rieši v ňom podobné témy. Kríza stredného veku, zmysel umenia, zmysel života a najmä umenie vo svojích groteskne extrémnych podobách (stop-motion film so stopážou 3 mesiace, natáčaný 90 rokov, tu nahradzuje divadelnú hru o veľkosti, ktorej uskutočnenie trvá celý život). Nie len, že je naratív nejasnejší, veľmi rýchlo sa vzdiali prvotnému námetu a ku koncu už skôr pripomína neusporiadaný prúd vedomia, navyše je oproti Synekdoche Kaufman ešte pesimistickejší, ešte cynickejší, zlomyseľnejší k svojmu protagonistovi. Ten je asi najviac patetickou kreatúrou v literatúre vôbec. Úzkostný social justice warrior, ktorý o čo viac chce byť dobrým a politicky korektným, k minoritám ohľaduplným a vzdelaným človekom, o to viac je na smiech. Má v živote nekonečnú smolu a ani nevie, že si ju zaslúži. Boh ho nenávidí a on nikdy nemôže pochopiť prečo, keďže o tom nepísali v stovkách kníh, ktoré za svoj život prečítal.
Predstavuje akýsi výsmech meštiackym kaviarenským intelektuálom, ktorý je zároveň stelesnením všetkého čo jeho autor nenávidí a zároveň do istej miery autobiografickým. Kaufman akoby sa tak defétisticky smial zo svojich vlastných radov, povýšeneckých nafúkancov, ktorí poznajú viac teórie, ako životnej praxe, medzi ktorých sám patrí. Dôležité slovo je tu META. Hranice reality a fikcie sú tu nesmierne dômyselne zmazávané a ťažko určiť, ktoré črty a názory so svojím protagonistom autor zdieľa. Kaufman nás pomaly, opatrne, no rázne, dostáva do svojho absurdne cynického sveta, ktorý je vyšinutejší, beznádejnejší a Kafkovskejší, než sám Kafka. Napriek tomu, že smeruje akoby odnikiaľ nikam, je väčšinu času aj vo svojích najabsurdnejších rovinách dokonalo zrozumiteľný. Až v poslednej tretine akoby si uletel trochu priďaleko a trochu neuspokojivo (ne)uzatváral načrtnuté linky, ktoré rozohral, fantazmagorickými historkami o robo-Trumpoch, alternatívnych vesmíroch a hyperinteligentných mravcoch. Začína tu i trochu nudiť a príbeh opúšťať (za čo strhávam piatu hviezdu). Je to literárna pohroma, božie dopustenie, je to vrstevnatý, čudesne mystifikujúci chaos, ale má nespochybniteľnú existenciálnu silu.
Barva kouzel
Terry Pratchett
3 a pol. Prvá zemeplocha mi v mnohom pripomenula trochu staršieho Stopárovho sprievodcu galaxiou, napríklad i tým, že jednotlivé (britsky suché) vtipy akoby boli nadradené "náhodne zbúchanému" príbehu (a to je myslím niečo čo potvrdil aj Pratchett). Je to veľmi zábavné a milé, no fiktívny svet tu ešte nie je úplne precízne vybudovaný. ALE, dokázalo to u mňa niečo, čo Stopárov sprievodca nedokázal - vyvolať vo mne zvedavosť na ďalšie diely, ktoré si rád prečítam. Snáď u nich bude kvalita stúpať tak ako som počul. :)
Oči kočky
Alejandro Jodorowsky
Na tenkých knihách s množstvom ilustrácii je krásne, že ich vieme prečítať za 30 minút v kníhkupectve. Mœbiusove ilustrácie sú tradične fantastické a narozdiel od Incalu, tu ma zaujal aj Jodorowskeho tajomný krátky príbeh so silnou symbolikou.
Balónky oběšenců a další hororové příběhy
Džundži Itó
Ilustrácie dokonalé, námety originálne, akurát dramaturgicky trochu nedotiahnuté. Možno na dlhšej ploche (Uzumaki?) by vedel Ito fungovať ešte lepšie. Film Špirála je jeden z mojich najobľúbenejších japonských hororov.
Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla
Hannah Arendt
V knihe zdanlivo absentuje komplexnejšie zaznamenanie detailných udalostí holokaustu, zachytenie zeitgeistu vrcholov historického antisemitizmu, či historický kontext ako taký (napr. z čoho antisemitizmus pramení). Čitateľovi však veľmi rýchlo musí dôjsť, že išlo o úmysel. Arendtová neanalyzuje nič, čo by bezprostredne nesúviselo so súdnym procesom, z ktorého podáva správu a absolútne rezignuje na beletrizáciu (tj. emočnú manipuláciu). Je to absolútny profesionál, drží sa v presne vytýčených mantineloch a Eichmannovu vinu, či nevinu, rozpitve do takej hĺbky, až sa začne dotýkať akejsi prapodstaty ľudskosti a ľudstva. Nadčasové a bezchybné.
Hollywoodoo
Zuzana Gindl Tatárová
ak zaujímavo to začína (veľkou ambíciou analýzy kapitalistickej popkultúry a jej vplyvu na umenie ako také) a nakoniec to skončí pri množstve krátkych a banálnych rozborov filmov Formana, Tarantina a Luca Bessona, ktoré poznáme odpredu-odzadu a nič nové sa k ním už povedať nedarí. Že je Pulp Fiction rozprávaný nechronologicky a Leon odkazuje na Nabokova predsa vieme aj sami - a o hollywoodej komercii, či kinematografii v americkej trhovej ekonomike, to nevypovedá takmer nič. Niekoľko rokov som zháňal túto dávno vypredanú knihu (a nakoniec ju objavil v školskej knižnici). Nakoniec to vyzerá, že som o veľa neprichádzal.
Utrpení těla
Monica J. O’Rourke
Knižku som sa rozhodol prečítať okrem iného preto, že bola krátka, plytká, ľahko sa čítala a predstavovala príjemný oddych od "serióznejšej" literatúry. Zároveň bol však exploitation (najmä v puberte) dlhé roky mojím obľúbeným subžánrom filmového hororu (napr. Ľudská stonožka 2 je stále srdcovka), zaujímalo ma teda, ako sa mu darí v literatúre. V tomto prípade to nebude žiadne terno. Autorka tu skutočne detailne popisuje rozličné formy extrémneho (najmä sexuálneho) násilia. Chýba tu však akýkoľvek ďalší presah, nehovoriac o čudesnom (nie príjemnom) sexuálnom napätí medzi riadkami, vďaka ktorému román pripomína skôr fanfikciu, ako román. Obézna hlavná hrdinka (tak trochu autobiografická) je síce unesená a mučená, no násilie páchané na sebe si, v jeho miernejších podobách, občas i užíva. Mal som problém chápať jej psychologické pochody a mal som pocit, že si popismi násilia autorka skôr "robí dobre". Okrem toho násilia tu toho skutočne veľa nie je, iba veľmi lacné thrillerovo-žánrové akože-napätie.
Úvod do dokumentárního filmu
Bill Nichols
Informačne pomerne bohaté, pre nováčikov vo svete dokumentu hodnotné rozdelenie rôznych typov dokumentu, rozbory jednotlivých modov tvorby ako i konkrétnych filmov. Takisto ma potešilo, že príklady rozoberaných filmov nezahŕňali iba prefláknuté kúsky, ale i množstvo klenotov, neznámych v naších kultúrnych končinách - neraz s 0 hodnoteniami na čsfd. Skvelo sa vďaka tejto knižke objavujú nové, nekonvenčné tipy na pozeranie a na analýzu. ALE - dávno som nečítal tak zdĺhavú, repetitívnu knihu, v ktorej každá informácia musela byť zopakovaná minimálne tri krát, rôznymi spôsobmi. Pri niektorých kapitolách som uvažoval, či ide o akúsi čudesnú autorovu hru, koľkými spôsobmi môže vyjadriť rovnakú myšlienku, napr. že "Dokument nie je objektívnou dokumentáciou žitej reality, ale jej autorskou štylizáciou." a podobne. Obohatilo ma to, ale bolo to utrpenie čítať, čomu nasvedčuje aj to, ako dlho mi to trvalo (takmer štvrť roka, s pauzami na iné knihy). 3,5*
Noční směna (20 povídek)
Stephen King
Kvalita týchto zväčša hororových poviedok síce kolísala (ako to už pri týchto zbierkach býva), no nie výrazne. Siahala od jemne nadpriemerných po tie naozaj vynikajúce (napr. The Mangler, alebo Sometimes they come back). Remeselne ide skutočne o absolútne superkvality. Čo mi však paradoxne chýbalo k dokonalosti, bola prílišná doslovnosť a akési absentujúce tajomstvo. Záporák každej jednej poviedky bol pomerne jasne definovaný a v závere i "obnažený" v akejsi žánrovo gýčovej podobe na štýl "príšera znova otvorila oči". Je to škoda, obzvlášť pri autorovi, ktorý sám v úvode píše, že každý "veľký" horor je principiálne alegorický. Na tomto svete sú i desivejšie veci, ako upíri a duchovia - a neraz sa skrývajú v nás.
Melanchólia vzdoru
László Krasznahorkai
Alibistickými štyrmi hviezdami v sebe uzatváram román, ktorého minimálne tri vrstvy mi preleteli cez hlavu, ktorému som pravdepodobne neporozumel ani spolovice, ktorého pomalý (a 400 strán dlhý) filozofický príbeh sa odohráva iba zopár nekonečných dní, ktorý je vyčerpávajúci a ťaživý svojím obsahom i literárnym štýlom (a zaujíma ma, do akej miery sa túto atmosféru podarilo preložiť do audiovizuálneho jazyka Bélovi Tarrovi) a ktorého krátku recenziu som nemohol koncipovať inak ako jednou trochu pridlhou vetou, pretože tak by to urobil aj Krasznahorkai, ktorého vety sa tu neraz tiahnu sedemnásť (aj viac) riadkov a nie vždy je príjemné to po ňom čítať.
Jednou když jsem výjimečně kouřil aneb Kuřácké povídky
Pero Le Kvet
Kvet-ove poviedky (sólo zbierky Mäsožravé kreslo a Ulovené sny) milujem, ich poetika je mi veľmi blízka. Tie Kloosove sú však výrazne konvenčnejšie, naratívnejšie, narozdiel od Kvetových pocitoviek viac spĺňajú "definíciu poviedky", no za mňa im akosi chýba ten jedinečný genius loci. Táto zbierka mi teda prišla akási nesúrodá, ich autorské štýly značne odlišné (a to je normálne).
Nemám ústa & musím křičet
Harlan Ellison
Päťhviezdičkovú prvú/ústrednú poviedku už tie ďalšie nedokázali dorovnať a kolísali medzi 3* a 4*. Trochu rozpačitý som bol z posledných troch, ktoré neboli sci-fi žánru, tým pádom pôsobí zbierka trochu bezkoncepčne. Ellison je dobrý, talentovaný autor, no jeho tvorbe akoby trochu chýbala duša. Môže to byť aj jeho silnou mizantropiou, ktorá býva (podľa mňa) nesprávne analyzovaná ako mizogýnia.
Po funuse
Jakub Spevák
Prvé dve tretiny ma fascinovali svojou hĺbavosťou, melancholickým pokojom, ktorý mi pripomínal Léveho Samovraždu. Akurát ten prepálený apokalyptický záver mi akosi vyšumel do prázdna, napriek tomu že som rozumel zámeru. I tak - kvalitný debut.
Zámek
Franz Kafka
Mám zmiešané pocity. Zatiaľ som nečítal Ameriku, takže budem Zámok porovnávať skôr s Procesom a Premenou. Narozdiel od týchto Kafkových diel, K. nie je bezbrannou obeťou systému. Svoje útrapy iba mlčky neprijíma, ale im aj, podľa svojich neveľkých možností, vzdoruje ako len vie. Dielo sa tým akoby stáva menej "čisté", či menej "Kafkovské". Príbeh vo mne neustále zas a znova vytváral zmätok - čitateľova pozornosť je voľne rozdrobená na rozličných detailoch fungovania fiktívneho sveta a nie sme si istí, čo chce vlastne Kafka románom povedať, resp. čo ním sleduje, aký stav ním chce navodiť. Postava K. sa zamotáva do komplikovaných medziľudských interakcii naprieč celou dedinskou spoločnosťou a odnáša si z nich nesúrodé skúsenosti rôzneho charakteru. Na druhú stranu je však tým pádom dielo vrstevnatejšie a voľnejšie, otvorené interpretácii. Najmä je však stále skvelo napísané (a jeho postavy konečne aspoň vzdialene pripomínajú skutočných ľudí), dobre sa číta a stále si udržiava svojho jedinečného genia loci.
Krev, slzy a sperma: Čítanka filmového braku
Antonín Tesař
Kult, camp, gore, filmy zvrhlé, alternatívne, či brakové, sú mojím srdcovým odvetvím kinematografie ako i tým, čo ma k nej priviedlo. Kniha, napísaná organizátormi českého Festivalu Otrlého Diváka, na mňa však pôsobila viac nadšenecky, ako vedecky. Diela tu sú viac chronologicky vymenúvané, ako analyzované - a neraz im pripadnú rýdzo subjektívne prívlastky ako "...jeho najlepší film, najfascinujúcejší" atď. Myslím, že sa tu dalo ísť viac do hĺbky, keby sa témy chopil talentovaný filmový vedec. Na druhú stranu, neľutujem, že som si ju prečítal, dostal som množstvo tipov na zaujímavé filmy a v istých ohľadoch si rozšíril obzory.
Jeden z nás: Příběh o Norsku
Åsne Seierstad
Seierstad je kvalitná autorka, k téme sa stavia veľmi objektívne a jej kniha je rovnako mrazivá, ako udalosť, ktorá bola jej predlohou. Breivikov portrét je solídny obraz "radikálneho lúzra", spoločenskej anomálie ktorá nemilosrdne ničí rodiny, ako i jej pomerne komplikovaným politickým pozadím (ktoré je veľmi dôležité a v adaptáciách tejto tragédie často vynechávané). Vo výsledku jej tak vytýkam iba dve veci, za ktoré strhávam hviezdičku: 1. Skratkovitá časť knihy o Breivikovej radikalizácii. Jeho prerod zo závislého hráča Warcraftu, k alt right radikálovi, sa udial (v takmer 600 stranovej knihe!) hádam zo strany na stranu a pôsobí to, akoby z neho fanatika urobila behom pár dní iba nuda, samota a zopár pravicových blogov na internete. Príde mi, že práve táto časť mala byť koncipovaná dôkladnejšie, je veľmi dôležitá, keďže podobných individuálov v Európe pomaly pribúda a je potrebné porozumieť, odkiaľ fúka vietor. K skutočnej systémovej kritike sa autorka uchyľuje hádam iba v kapitole, v ktorej popisuje zlyhanie záchranných zložiek dňa 22. júla, ktoré mohli potenciálne zachrániť výrazne viac životov, ako zachránili. 2. (trochu subjektívna výčitka) Portréty Breivikových (budúcich) obetí mi prišli značne idealizované, až gýčové. Rozumiem, že cieľom bolo vyvolať v čitateľovi empatiu a porozumenie k miere bolesti, ktoré páchateľ spôsobil, mne však prišlo únavné čítať toľko strán o (odpusťte mi, ale z faktografického hľadiska k tejto téme neveľmi dôležitých) tínedžeroch natoľko inteligentných, charizmatických, ohľaduplných, chápavých a rozdávajúcich sa, až by sme ich mali spätne vyhlásiť za svätcov. Samozrejme, že každý ich život bol vzácny, no to by mal vnímavý čitateľ chápať aj bez nekonečných opisov ich autorsky prikrášlenej filantropie. Vďaka tlaku na emócie mala kniha nepochybne väčší úspech, no ja mám radšej diela racionálnejšie, ktoré idú viacej "proti srsti".
Poznámky o filmovej reči
Dušan Trančík
Nesústredená, zmätená kniha plná štylistických chýb a preklepov, v ktorej väčšina skutočne zaujímavých informácii je citovaných z iných (známejších) kníh. Trančík ako vzorové diela na ktorých prednáša rozličné javy filmárskeho remesla, vyberá svoje televízne filmy, ktoré dnes majú minimum divákov a pomerne nízke hodnotenia od kritikov, Trančík ich tu však vníma ako vzácne. V kapitole "Technika hereckého prejavu" zas z nejakého dôvodu spomína "zábavnú" historku "uštipačných jazykov" o Charliem Chaplinovi ktorý na súťaži Chaplinových impersonátorov skončil tretí. Takéto zmätočné rozprávanie sa dá akceptovať na živých hodinách v škole, no v knihe nie.