DjLuko
komentáře u knih
Čo je populizmus?
Jan-Werner Müller
Kvalitná esej, ktorá prekopala moje doterajšie chápanie slova Populizmus a presne ho zadefinovala. Fascinovalo ma však, ako veľmi bola repetitívna, koľko krát sa v nej opakovali rovnaké tézy iba s rôznou formuláciou. Miestami to pôsobilo až otupujúco. I tak odporúčam prečítať.
Jak se dělá dokument: Autoři a tvůrčí metody
Andrea Slováková
Veľmi zaujímavá prehliadka workflowu autorov, ktorých viac než hraný film láka interpretácia žitej reality, ktorá im zákonite musí nabúrať pôvodný koncept a povodiť ich nepredvídateľnými cestami. Trochu však nerozumiem dramaturgii usporiadania rozhovorov. Prečo bol posledný rozhovor s Martinom Ryšavým, ktorému sa (myslím, že ako jedinému z režisérov) nepodarilo v stanovenom období dokončiť žiaden film? Kniha tým pádom končí akosi antiklimaticky.
Vrahovia mesiaca kvetov
David Grann
Grannove novinárske pozadie cítiť. Je silno faktografický, snaží sa fabulovať čo najmenej a iba zriedkakedy vypĺňa medzery v naratíve (ktorých je dosť, keďže ide o prípad starý cca 90 rokov). Mňa si teda ako rozprávač nepodmanil, nedokázal som sa emočne napojiť na žiadnu z postáv. Váha udalostí, ktoré dokumentuje je však nespochybniteľná. Štvrtú hviezdu dávam, pretože sa mu takmer storočie po období "Vlády teroru" podarilo (s najvyššou pravdepodobnosťou) vypátrať ďalších a ďalších neodsúdených páchateľov, pričom svoje zistenia konzultoval s vnúčatami obetí. Príbeh má teda aj morálne zadosťučinenie - aspoň teda také, aké mohol dosiahnuť po tak nepredstaviteľnej dobe. Myslím si, že ide o knihu, ktorej filmová adaptácia môže jedine pomôcť - naplniť túto faktografickú nádobu plnohodnotnými emóciami.
Cosmopolis
Don DeLillo
Nedalo sa mi nespomenúť si na Palahniukov Fight club. Protagonista, trpiaci insomniou a následne i derealizáciou, zúfalo túži po "skutočnom" zážitku a v jeho hľadaní sa vydáva na cestu pomalého a otupujúceho sebazničenia. Od začiatku je pritom odsúdený na popravu svojím vyšinutým vrahom, ktorého s trochou fantázie môžeme považovať aj za jeho alterego. V čom sa román od fight clubu líši, je protagonistovo postavenie v kapitalizme - nie je trhom porazený, ale naopak je to (tak trochu pyrrhov) "víťaz". Veľmi odlišný je taktiež literárny štýl, ktorý je oproti "ľahkému" Palahniukovi výrazne surovejší, krkolomnejší, postmoderný pastiš miestami až lyrický. Nečítalo sa mi to úplne ľahko. Napriek tomu: kvalitné. 3,5*
Umelá inteligencia: Svet sa nám nestal
Samuel Szabó
V IT sa príliš neorientujem, preto nedokážem ohodnotiť, do akej miery je toto použitie umelej neinteligencie technicky objavné, či prínosné. Viac než ako literárne dielo, to však oceňujem ako akési umelecké gesto tvorby slovného noise-u. Kľúčom ku knihe potom ani tak nie je v tom, čo konkrétne AI vygenerovalo, ale skôr aké boli vstupné údaje ktorými bolo nakŕmené. Generované sú názvy dedín, Igorove predvolebné sľuby (imho by bolo trefnejšie keby neukazujeme na konkrétneho politika), nenávistné komentáre na sociálnych sieťach a najmä fantastické básne národných buditeľov, ktoré strácajú svoju domnelú posvätnosť a stávajú sa nezmyselným bľabotom slov, v ktorých sa akosi podozrivo pričasto objavuje Slovensko a Národ. Zábavne to dekonštruuje slovenský politický diskurz, ktorý sa stáva horlivým gulášom prázdnych a bezpredmetných fráz. Je to sofistikovaný výsmech toxickým nacionalistom, fašistom a populistom, je mi to nesmierne sympatické, ale ruku na srdce - čítať sa to príliš nedá.
Továrna na lži: výroba klimatických dezinformací
Vojtěch Pecka
Záslužná robota. Vojtěch Pecka rozmotáva nitky, ktoré sme asi všetci tak trochu tušili, že existujú ale nikto sme nemali tú snahu trpezlivosť ich rozmotať. Navyše zdôrazňuje, že sú zamotané úmyselne. Obchod s ignoranciou je už niekoľko desiatok rokov existujúci fenomén a to až do takej miery, že vznikol vedný odbor založený na tvorbe, či naopak odhaľovaniu cieleného pseudovedeckého informačného balastu (agnotológia). Je to povinná četba pre všetkých, ktorí si nie sú istí, ako to s tým globálnym oteplovaním teda je, pretože "každý vedec tvrdí niečo iné". Nie, netvrdí. Vďaka.
Kočičí deníky
Džundži Itó
Asi som v živote nečítal "banálnejšiu" knihu. Po prekombinovaných hororoch si Junji Ito tentokrát za motív vzal každodenný život so svojimi mačkami, so silným dôrazom na každodenný. V príbehu sa prakticky nič neudeje, každá poviedka má pointu na štýl "naša mačka sa stratila k susedovi, ale našli sme ju na druhý deň", či "bál som sa, že mačku omylom zraním kolieskami môjho kancelárskeho kresla, tak som na ne dal plastové vrchnáky a teraz stolička vyzerá ako chrobák Korčuliarka". Bol som takmer rozhodnutý dať 2 hviezdy, ale nakoniec som sa priklonil k vyššiemu hodnoteniu, či už kvôli pekným ilustráciam, alebo veľmi wholesome záverečnej vete, ktorá ma zahriala pri srdci a pripomenula, že občas by sme si mali vážiť aj banality.
Panna zázračnice
Dominik Tatarka
Keby táto kniha vyšla dnes, pravdepodobne by som ju odpísal ako pozérsky gýč. Vzhľadom k jej historickej hodnote sa však uchýlim k úctivej remíze. Nie je to moja šálka kávy, hnevala ma neuveriteľná archaickosť literárneho štýlu (keď si ju porovnám napríklad s Dreiserom, ktorého som nedávno čítal a ktorého knihy sú o 30 rokov staršie ale čítajú sa, akoby boli napísané včera). Tatarkov jazyk je veľmi poetický, čo sa prejavuje napríklad aj neuveriteľnou hysterickosťou postáv, ktoré po každej vete zamdlievajú, sú omráčené, šokované z každej vety, ktorú vyslovila druhá osoba. Kvôli tomuto štýlu, ako i archaizmom som niekedy mal problém zorientovať sa v deji, či priestore. Obľúbená aktivita postáv je zjavne "vymýšlať si", čo je ich bežnou náplňou dní. S kamarátmi idú do krčmy, aby si vymýšlali, potom sa stretnú s krásnou Anabellou a "vymýšlajú si" s ňou. Whatever that means. Nie zlé, ale nie pre mňa - nedokázal som sa napojiť a prišlo mi, že Štefan Uher túto látku umelecky upgradol.
Americká tragédie
Theodore Dreiser
(SPOILER) Dnes uz celkom literarna klasika inspirovana vtedy-medializovanym pripadom mladeho chudobneho chalana ktory v 1906 utopil svoju tehotnu priatelku. Majstrovske dielo s fantastickou psychologizaciou postav ktore akoby zili a dychali, sa velmi lahko cita a putavym pribehom sa naturalista Dreiser velmi komplexne vyjadruje k roznym problemom systemu a nepriamo obvinuje pokrytecku spolocnost nespravodlivo rozclenenu do spolocenskych vrstiev podla majetku, ako zrejme i kapitalizmu ako takeho. Tragedia mladeho a pomyleneho jednotlivca sa teda v prenesenom vyzname stava akymsi class struggle. A autor ma svoje postavy rad, chce ich chapat a azda by im aj rad pomohol, no vie, ze su odsudeni k neodvratnemu a bolestivemu zaniku. A v zavere sa dostava az k trochu existencialnym otazkam nevyhnutnosti ludskeho udelu. Uplny emocny knockout a mozno najsilnejsia beletria aku som cital - a i dnes velmi aktualna.
Síla imaginace
Jan Švankmajer
Kniha je rozdelená na tri tretiny. Prvá časť je zbierka rozborov Švankmajerovej tvorby od rôznych českých kritikov. Tá bola pre mňa poväčšinou takmer nečitateľná, čítať 100 strán textov v štýle "Spontánna hra na spomienky paradoxne získava noetický rozmer, dá sa charakterizovať ako premena mechanického inštrumentálneho poňatia v poňatie organické experimentálne. Tento ludikatívny princíp..." je zjavne nad moju inteligenciu, pre mňa osobne išlo o utrpenie. Druhá časť, ktorú tvoria Švankmajerove texty je podstatne pútavejšia, mal som ju prečítanú za chvíľku. Tretiu časť tvoria Švankmajerove nerealizované scenáre. Kniha sa už dnes nedá takmer nikde zohnať, nie je to však podľa mňa veľká škoda keďže väčšina jej imho najhodnotnejšej časti (tj. druhá tretina) bola do veľkej miery citovaná a parafrázovaná vo výbornej Švankmajerovej monografií z 2018.
Morytáty
Peter Krištúfek
Krištúfkove poviedky sú hit or miss (zaujímalo by ma, či boli všetky od začiatku mienené fungovať v jednom zväzku, alebo bolo toto rozhodnutie spravené za neho, posmrtne) pretože nerozumiem napríklad použitiu prefláknutej starej urban legendy s herpesom. Inde naopak fungujú poviedky spolu veľmi dobre - napríklad paralela vykonštruovaných procesov v 50tych rokoch (poviedka Miznúci muž) a honu na čarodejnice (Pri ohni) síce nie je nová (napr. film Kladivo na čarodejnice) no funguje stále výborne. Celkovo však ide o príjemné, nenáročné čítanie, strany ubiehajú svižne (prečítané do dvoch hodín) a sú aj vizuálne veľmi pekne spravené (ilustrácie Paľa Čejku a červený papier).