DjLuko
komentáře u knih
Čerti, bosorky a iné strašidlá
Katarína Nádaská
Neskutočne zaujímavá téma nášho kultúrneho bohatstva, no kniha je skôr stručným výcucom niekoľkých rozprávkových kníh (Dobšinský) a webov. Viac než krátke poviedky o strašidlách by ma zaujímal trochu profesionálnejší, faktografickejší prístup - chýbali mi informácie v akých oblastiach a v akom období sa vybrané povery tradovali. Takisto čím mohli byť vyvolané prípadne z akej kultúry prevzaté. Tieto informácie sú v knihe iba málokedy a zbežne. Je to však zrejme odpustiteľné, keďže cieľovka sú asi skôr deti. Keby nejaké mám, strašidelné rozprávky našich predkov by som im určite čítal. Grafické spracovanie veľmi pekné. 3,5*
Proměna a jiné povídky
Franz Kafka
Kniha obsahuje 5 zbierok poviedok v jednom zväzku - tri zbierky zložené z dlhších, viac naratívnych poviedok (Ortel+Premena, V karném táboře a Umelec v hladovění) patria podľa mňa k tomu vôbec najlepšiemu z Kafkovej tvorby, tie sú u mňa za 5/5. Zvyšné dve zbierky, zložené skôr z jedno-dvojstranových poviedok, sú skôr akoby Kafkove kratučké, takmer až lyrické impresie, často iba pár viet dlhé a bez jasnejšieho príbehu, určite i tie majú nespochybniteľnú umeleckú hodnotu, no sú, aspoň pre mňa, náročnejšie na čítanie, podobne ako jeho prvotina Popis jednoho zápasu. Tie sú pre mňa pocitovo tak 3/5.
Ulovené sny
Pero Le Kvet
Druhou knihou ktorú som prečítal od Pero le Kvet-a boli kúzelné, kratučké surreálne poviedky inšpirované (pravdepodobne autorovými) snami. (Ne)zmyselné.
Zjevení Cthulhu
Howard Phillips Lovecraft
Nedá sa uprieť Lovecraftov nesmierny prínos do sci-fi žánru, napriek tomu si myslím že jeho predstavivosť presahovala jeho spisovateľský talent. Milujem Lovecraftovské námety v populárnej kultúre (Slizké, chápadlovité, tajuplné, tisícky rokov staré zlo mimo chápanie ľudstva - napr. The Thing či Alien), napriek tomu mi jeho poviedky prinášali poväčšinou nájmä pocity nudy a ubíjajúcej repetitívnosti. Nekonečné variovanie rovnakých motívov podzemných príšer a knihy Necronomiconu sa rýchlo preje (napriek tomu že napríklad poviedka o Cthulhu je dnes už klasickou a určite z tých lepších) a jeho postavy sú tisíckrát viac vydesené ako čitateľ. Navyše netreba opomenúť Lovecraftove svetonázory - dnes už vieme že išlo o white supremacistu a podporovateľa nacizmu, či kukluxklanu. Na jeho poviedkach to chtiac-nechtiac neraz cítiť, vyspelá civilizácia zajtrajškov, ktorú v poviedkach popisuje, je podľa neho "fašisticky-socialistická". Vo výsledku teda môžem povedať, že si vážim, čo urobil pre sci-fi, no že bol za svojho života neúspešným autorom má príliš nemrzí, skôr som rád že sa od jeho nesmierneho odkazu mohli odraziť ďalší, šikovnejší autori. Ak mám však niečo aj oceniť, bude to asi kompilačná práca vydavateľa, ktorý zoradil poviedky (nepísané v takomto poradí za sebou) také, ktoré spolu vzdialene, nepriamo súvisia, či skoro až nadväzujú, či dopĺňajú sa. 3,5*
Rivers of Babylon I.
Peter Pišťanek
Zozačiatku mi mierne vadila na mňa trochu príliš karikaturizujúca štylizácia, kvôli ktorej príliš nefungovala komplexnejšia psychologizácia postáv. Prirýchly kariérny postup Rácza (z úplnej nuly na vrchol sa dostal prakticky za 1-2 strany, stačilo mu raz zavzdorovať vedeniu, v realite by ním podľa mňa riaditeľ rýchlo zatočil - kurič predsa nebol úplne nenahraditeľný), šialená postava eskymáckeho riaditeľa, sex so psom na videu a podobne. Pišťánkovi zrejme bola dôležitejšia braková, groteskná estetika ako realistickejšie dokumentovanie doby. Napokon som si však na jeho štýl zvykol a ku koncu sa dostavila aj akási katarzia a cítil som v tom aj výpoveď o mečiarovskych 90tkach. Takže koniec koncov palec hore, Rivers je určite z tých lepších slovenských porevolučných počinov.
Potraty: Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu
Miloslav Szabó
Skôr tak 2,5*. V knihe veľmi cítiť autorov neo-liberálny pro-choice postoj k téme (ešte aby nie, ide o knihu z produkcie denníka N) a hoci ho s ním v podstate zdieľam, myslím, že historik by sa mal k téme staviať viac nestranne. Kniha navyše nie je ani príliš informačné bohatá, sústredí sa v podstate v prvom rade na obdobie Slovenského štátu, obdobie 1950-1986 však vybaví stručne na troch stranách a obdobie pred prvou svetovou dokonca zhrnie iba jednou vetou (V minulosti sa miesto interrupcií skôr zabíjali deti až po narodení. Bodka.). Ako tu už niekto v komentároch písal, celý obsah sa dá zhrnúť do vety "Rovnaké kultúrne vojny tu vedieme už sto rokov, akurát dnes už z interrupcií neviníme židov". Základnú informačnú hodnotu pre neznalých témy však kniha (či skôr dlhší leták, než kniha) asi mať bude.
Kdo chytá v žitě
J. D. Salinger (p)
Čo viac napísať o tisíckrát pitvanej literárnej klasike, iba že aj mňa dojala jemnosť a citlivosť s ktorou Salinger zachytil pubertálne hormonálne turbulencie, pocit odcudzenia a nepochopenia. Mnohým mojím známym sa kniha nepáčila s dôvodom, že im postava Holdena prišla ako otravný fagan bojujúci proti celému svetu - mne to však príde ako zásadné nepochopenie konceptu diela - rovnakí otravní fagani sme boli kedysi predsa všetci, niektorí nimi stále sme. :) Podľa mňa však netreba veľký čitateľský dôvtip, alebo čítanie medzi riadkami, aby sa nám odkryla pravá povaha Holdenovej postavy - a teda jeho neobyčajná citlivosť, vnímavosť k svetu a ľuďom okolo neho, ktorí ho síce všetci štvú svojou skrývanou nafúkanosťou, no i tak sa mu nedarí nemať ich rád. Nadčasové a krásne.
Místo snění
David Lynch
Informáciami nesmierne nabitá kombinácia biografie a memoáru. Lynch je výnimočný človek a umelec (nie len filmár) a mne osobne ako násťročnému zásadne zmenil pohľad na umenie, jeho filmy vo mne vyvolávali pocity ako asi žiadne iné. Knižka zhŕňa jeho tvorbu veľmi pútavo, zásadnejší problém som mal asi iba s uhlom pohľadu z ktorého je kniha písaná. Autorka samotná je veľká Lynchova obdivovateľka (navyše kniha vznikala s jeho pričinením) - nebola tu teda takmer žiadna možnosť pozrieť sa na Lyncha aj z kritickejšieho uhla pohľadu. V prípade, že sa určité jeho dielo stretlo s negatívnou odozvou na festivaloch, autorka ju jednoznačne interpretuje ako že "Kritici nepochopili jeho nadčasovú víziu". Človek natoľko svojský a impulzívny ako workoholik Lynch predsa musí mať nielen množstvo nedokonalej tvorby, ale aj svoje temné stránky charakteru - ja osobne za ne napríklad považujem jeho neschopnosť kombinovať prácu s rodinným životom - David vystriedal za roky svojho života desiatky partneriek a štyri manželky (pričom minimálne pre jednu z nich toto odlúčenie malo vážnejšie psychické následky) a nie, naozaj mi nestačí autorkina interpretácia že ide o "milovníka s veľkým srdcom". Takisto jeho posadnutosť hromadením statkov a rôznych áut, domov a víl by som nechápal ako Lynchov "hniezdiaci reflex" vytvárajúci všade "domov". Celkovo sa dá koniec koncov povedať, že ide skôr o nekritický fanservice, než komplexnejšiu analýzu jeho tvorby. Ja som však nepochybne fanúšikom a tak ma jeho jemné, krehké historky z rokov natáčania i súkromného života strhli.
Srdce temnoty
Joseph Conrad
3,5*, avšak nedávno vydanej edícii románu od vydavateľstva Brak, by som dal zrejme aj štvrtú hviezdu. Doslov od literárnej vedkyne Kristíny Kállay a ilustrátora Jindřicha Janíčka dodáva tejto, dnes už pomerne veľmi zostarnutej knihe plnej rasizmu, nový rozmer, uvedomelo ju zasadzuje do kontextu doby. Coppola román vo svojej adaptácii jednoznačne upgradoval. :)
Satanizmus v 21. storočí
Sebastián Jahič (p)
Toto je fajnšmekerská lahôdka prvej triedy. Chytrý a mimoriadne sčítaný autor (očividne dlhé roky sa pohybujúci v okultnom prostredí) má otvorenú myseľ, interpretuje svoje vedomosti o rôznych formách teistického i ateistického satanizmu ktoré rokmi spozoroval a naštudoval si, snaží sa zbytočne nepoučovať a morálnu analýzu rôznych filozofii, či činov necháva na čitateľovi, iba tu či tam priloží svoj subjektívny názor na to či ono - snaží sa však vždy ostať v prvom rade objektívnym (a nie vždy mu to ide). Takisto sa orientuje vo svete black metalu (čoho dôkazom je aj parádna obálka od umelca menom Svjatogor, ktorý okrem obálok pre Sol Noctis robí aj obaly na slovenské blackmetalové albumy pre kapely ako Besna, Krolok či Malokarpatan). Miestami je to trochu edgy (internetové rozhovory s anonymným autorom nám dávajú znať jeho nádych elitárstva - Jahič pôsobí neustále ironicky, s nadhľadom, vyjadruje pohŕdanie spoločnosťou, je si vedomý svojej inteligencie a zjavne rád používa latinské frázy), no sečteno podtrženo mu to v tejto knižke vyšlo na jednotku s hviezdičkou a ide o mimoriadne fascinujúcu exkurziu po bizarnom svete prevráteného duchovna. 10/10
Mladý Dônč
Peter Pišťanek
Bol som trochu rozpačitý z prvej poviedky Mladý Dônč, popisujucej slovenský realizmus hladovej doliny. Vadila mi štylizácia plná abnormálne hlúpych, zdegenerovaných postáv a samoúčelného násilia, vrátane absurdného množstva vrážd a pracovných úmrtí. Podľa Pišťanka majú zjavne Slovenské hladové doliny a prevádzky v nich väčšie množstvo denných úmrtí než koncentračné tábory a kolegovia sa pri nedostatočných výplatách neváhajú v spánku navzájom podrezávať kvôli pár korunám k dobru. Nie že by Pišťanek nebol skvelý rozprávač, iba mi táto miera brakového násilia prišla vzhľadom k sociálnej téme prehnaná. Zvyšné 4 poviedky už ale akoby kopali inú ligu, Pišťanek sa v nich (narozdiel od poviedky prvej ako i svojej prvotiny Rivers of Babylon) len nerýpe v hnuse ale i sleduje skutočne zaujímavé postavy, oplyvajúce inými emóciami ako len sebeckým pudom sebazáchovy, často i inteligentné a empatické. V týchto je už značne dôslednejší, opatrnejší a hoci si stále drží svoju večne cynickú poetiku, ukazuje tu, že vlastne ľudstvo ako také ne-nenávidí, ale ho i chápe. Zvyšné poviedky ma teda prekvapili svojou civilnosťou, boli kreatívne, srdečné, milé a najmä kvalitne napísané.
Recepty z rodinného archívu
Peter Pišťanek
Pišťanek nie je práve kulinársky génius, priznám sa otvorene, že jeho recepty som tu len zbežne prechádzal očami (nielen preto, že som sa práve nechystal variť, ale aj preto že ma ako dlhoročného vegetariána nemohli zaujať jeho kuratá, hovädziny a šunkove rolády). Viac než jedlom ma knižka zaujala ako pomerne dojemný love-letter svojmu dedkovi, zložený z krátkych recepty-sprevádzajúcich poviedok. Pišťankov starý otec bol (podľa jeho slov) "muž jeho života" a z reálnych i fabulovaných príbehov to cítiť. Krátka a jemná knižka má poetický nádych a vonia nostalgiou, detstvom, spomienkami a pečenými koláčikmi.
On, Pišťanek
Peter Darovec
Pobavil ma autor knihy na jej krste, kde popisuje titul "On, Pišťanek" ako akýsi podvod na čitateľovi, ktorý, oboznámený s Pišťankovým literárnym štýlom pravdepodobne očakáva vulgárne a čiernohumorné príbehy z jeho života a miesto toho dostane naservírovanú "nudnú" literárnu vedu. On, Pišťanek je skutočne najmä rozborom jednotlivých Pišťankovych titulov, či už ich štylistiky, poetiky alebo celkového významu pre našu literatúru (A robí tak skutočne komplexne). V závere si napokon Darovec, aj Pišťankovi priatelia a kolegovia, dovolia byť nostalgickejší, emočnejší a pospomínať si na možno najvýznamnejšieho slovenského porevolučného autora - a najmä talentovaného, milého, vtipného, veľkého chlapa s ešte väčším srdcom. Mňa dojali.
Laskavé bohyně
Jonathan Littell
Naozaj nič pre slabé žalúdky.
Opus magnum literatúry o holokauste, nihilistický karneval absolútneho morálneho hnusu, hlboká, plíživá sonda do hlavy emočne vyprázdneného, sexuálne značne vykoľajeného sociopata - predstavujúceho intelektuálne koliesko v mašinérii SS, ktorému masové vraždenie síce nerobí radosť, no i tak jednoznačne uznáva jeho "nutnosť" - robil iba to, čo urobené byť muselo. Nejde však o žiaden povrchný brak s úmyslom zhnusiť, ako skôr o pesimistické, vrstevnaté, Freudovské morálne bahno, detailne a komplexne analyzujúce psychológiu vrahov i obetí - a toho ako jednoducho sú ich role zameniteľné. Jeho záber je absolútny - ide zároveň o vyčerpávajúcu úvahu nad zlom a jeho formami - nie len tým individuálnym, ale i masívnym kolektívnym zlom, dláždeným občas aj dobrými úmyslami, ale najmä chladným kariérizmom. Inšpirovaný filmom Šoa, Littell detailne skúma i banálny administratívny, ekonomický a Kafkovsky-byrokratický rozmer holokaustu. Ako povedal Stalin, smrť jedného je tragédiou, no smrť miliónov je štatistika.
Cynický Littell je zvláštny, diabolský, ale geniálny autor, prazvláštne empatický k svojmu hlavnému hrdinovi, ktorým si projektoval svoje predstavy, ako by sa asi sám choval keby sa narodil do nacistického Nemecka. Jeho cynický rukopis cítime asi najsilnejšie v absurdne-grotesknom záveri, ktorý nám po osemsto stranách plných historických faktov pripomína že sme predsalen vo vodách fikcie. Je to však neuveriteľne sofistikovaná fikcia s štruktúrou precízne inšpirovanou gréckou tragédiou Oresteia i Bachovými suitami. Littellove Láskavé Bohyne sú zas absolútny must read (a to nie len pre radikálnu pravicu) a instant classic a zamlčiava v nich prinajmenšom toľko, koľko nimi povedal. A nie je toho málo. Masaker.
(Na parádnej obálke českej edície knihy potom môžme vidieť úžasnú maľbu českého surrealistického maliara Mikuláše Medeka: "Příšera, která chce žít líbezně")
Incal
Alejandro Jodorowsky
Moebiusove ilustrácie sú out of this world! Pestrofarebný, pastelový Incal je skutočne plný fantastických vizuálnych nápadov, pre mňa však nedržia dostatočne pohromade. Ako celok zlyháva na neusporiadanom, až chaotickom rozprávaní chabého a uponáhľaného príbehu, ktorý slúži len ako chabá výplň diery, ktorá ostala po neuskutočnenej Jodorowskeho Dune (alebo aj najlepšom filme, ktorý nikdy nevznikol). Neviem čo som očakával, Jodorowskeho filmy poznám a viem že jeho silnou stránkou sú psychedelické vízie, nie rozprávanie koherentného príbehu - napriek tomu nemôžem skryť sklamanie.
Solaris
Stanisław Lem
Skromne krátke, no nadčasové, hĺbavé, filozofické sci-fi, klaňajúce sa ako pred desivou veľkosťou nekonečného a nepatrným ľudským mozgom nepochopiteľného kozmu (V ktorom nachádza človek iba odraz seba samého - a najhlbších hlbín svojho podvedomia. Tam, kde chce skúmať vesmír, skúma vesmír jeho.), tak i pred "malými"-veľkými ľudskými tragédiami jednotlivca. Fucking heartbreaking - niekoľkokrát mi zvlhli oči.
Pánův hlas
Stanisław Lem
Hlavný hrdina v úvode knihy spomína na to, ako mu v detstve umierala mama na rakovinu - a ako sa na jej bolesti, vrámci akéhosi ťažko vysvetliteľného psychického obranného mechanizmu, začal hurónsky smiať. Pretože inak sa brániť nevedel. Podobne pôsobí i Lem - ako inteligentný a krehký "chalan" ktorému priam úzkostne nejde vyrovnávanie sa s veľkými, nezodpovedanými existenciálnymi otázkami, ktorých odpovede, ako sci-fi autor, hľadá v šírom kozme. Kozme, ktorý podobne ako v Solarise, zúfalo neodpovedá na naše prosby a nedovoľuje nám aby sme ho spoznali, v širšom zmysle nám však pomáha spoznať nás samých - aj so všetkými našimi potlačovanými démonmi. Pánov hlas je narozdiel od Solarisu menej priamy, je výrazne ťažkopádnejší a príbeh v ňom prakticky absentuje. Skôr tu ide o akúsi autorskú, dvestostranovú filozofickú úvahu nad hranicami súčasnej vedy, akosi symbolizujúcimi ľudskú malosť. Hlas "zhora" z vesmíru k nám prehovoril, to len my nie sme dostatočne vyzretí, aby sme mu rozumeli. Ťažko preniknuteľné, no niekde pod tými vrstvami sa skrýva schúlený, nahý autor.
Lolita
Vladimir Nabokov
Z popkultúry sa na mňa za dlhé roky nalepila definícia "Lolity" ako dráždivého sexuálneho sna - zvádzajúce, provokujúce, trochu primladé dievča. Prekvapilo ma teda, ako veľmi tento prvok v knihe absentoval - dobrovoľného sexu tu veľa nenájdeme, jedná sa výlučne o príbeh o sexuálnom i psychickom zneužívaní a manipulácii nedospelého dieťaťa. Nedôveryhodný rozprávač Humbert nie je neškodný úchyl, ale sociopatický, manipulatívny predátor, spoľahlivo ničiaci psyché nevinného človeka, aby ukojil svoje nízke pudy, vydávajúc sa pred čitateľom za intelektuála so zdravým nadhľadom. Nabokov tu stvoril naozaj zaujímavú a jednoznačne odsúdeniahodnú postavu. Jeho toxická vzťahová mechanika s Dolores buble zápachom "nevydarenej paródie na incest". Miestami asi až trochu repetitívne - nie vždy sa mi kniha čítala najľahšie, vzhľadom k tomu ako veľmi ich vzťah počas knihy stagnoval. O moju novú obľúbenú knihu pravdepodobne nepôjde, napriek tomu ide o vrstevnaté, komplexné dielo, nepochybne hodné ďalšej analýzy.
Rozprávočky o deťoch, ktoré nemajú kamarátov
Anna Valkučáková
Milé ilustrácie i jemná melancholická poetika poviedok. Problém som mal najmä s prehnaným využívaním zdrobnenín - robia príbehy zbytočne infantilnejšími a nie sú tam podľa mňa úplne potrebné - ani deti ich naozaj nepotrebujú. Miestami som tým pádom trochu rozmýšľal kto je tu cieľovou skupinou - starším sa to bude čítať ťažšie a pre menšie deti sú príbehy (i niektoré temnejšie ilustrácie) možno zas trochu príliš depresívne. Tak či tak - teším sa na ďalšiu tvorbu autorov.
Neuromancer
William Gibson
Uf, toto bola výzva. Kde začať. Cyberpunk je jeden z mojich obľúbených subžánrov, zaujímal ma teda Gibson ako jeho otec a Neuromancer ako jeden z jeho najzákladnejších pilierov. Román som si pôvodne predstavoval ako akýsi proto-cyberpunk, v ktorom možno pozorovať prvé počiatky, korienky tejto začínajúcej estetiky. V tomto smere som sa nemohol mýliť viac. V Neuromancerovi je cyberpunk ako subžáner "upečený", hotový, vo svojej finálnej podobe (a za tých pár desaťročí sa vlastne už ďalej takmer vôbec neposunul). Spája tu pri tom "vysokú" tradíciu vedeckej fantastiky, s "nízkymi" žánrami brakového násilia, zločinu a štylizovaného sexu. Ide tu o mimoriadne komplexné dielo plné vrstiev - post-kapitalistická dystopia, v ktorej svet riadi pár všemocných korporácií, bežný človek sa uživí (tj. nie dostane z chudoby, táto možnosť už dávno absentuje) iba pouličným cyber-zločinom a pozorným načúvaním šumu "bizu". Svet plný opantávajúcej virtuálnej reality, ktorá predstavuje sladký únik (no nie až tak sladký, ako všemožné typy nových pouličných drog) a v ktorom sa pohŕda fyzickým "mäsom". Svet v ktorom miliardárske elity už dávno zdrhli do luxusných vesmírnych staníc na obežnej dráhe. Svet s umelými inteliganciami kontrolovanými Turingovým inštitútom, ktorý im bráni v "sebauvedomení" a rozširovaní vlastnej inteligencie. Je tu toho strašne veľa a s prihliadnutím na to, že v roku 1984 bol internet v plienkach, film Matrix neexistoval, atď. musíme dospieť k tomu, že ide o nesmierne vizionárske dielo, ktoré absolútne prekopalo žáner sci-fi, ako i samotnú popkultúru. Prečo teda iba štyri hviezdy? Napriek svojej nekonečnej kreativite, je Gibson mizerný rozprávač príbehu. Je tu často takmer nemožné orientovať sa v deji, čo sa udialo kedy a kto je kto. Boli kapitoly počas ktorých som mal chuť knihu zavrieť a nechať ju na pár rokov odpočinúť v poličke. S krátkymi pauzami (na čítanie iných kníh) mi nakoniec trvala niečo vyše dva mesiace, napriek neveľkému rozsahu (asi 300 strán). Stotožnenie s postavami, či emócie, sú tu takmer nemožné. Gibson je introvert, príšerný psychológ a všetky jeho postavy sú zúrivé, prefetované gule maskulinity. Postavy sa rozprávajú výlučne v pouličnom slangu, skratkách, prezývkach - sú v každej chvíli pripravené, vždy chladné, surové, vždy cool. Na jednu stranu je to súčasťou atmosféry pouličnej džungle, kde človek nemôže prejaviť slabosť ak chce prežiť, na druhú stranu (môj osobný názor) si tým asi aj autor niečo kompenzuje. :) Je jednoznačné, že mu viac ide o to AKO rozpráva, než o čom. A napriek tomu že som pri ňom neraz trpel (zápasil s knihou a nemám v úmysle čítať ďalšie diely Sprawl série), neostáva mi nič iné, než ho rešpektovať ako vizionára.