Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla

kniha od:


KoupitKoupit eknihu

Kniha pojednává o soudním procesu s nacistickým zločincem Adolfem Eichmannem v Jeruzalémě v roce 1961. Eichmann byl 11. května 1960 unesen z Argentiny, kde žil od konce války a dopraven do Izraele. Eichmann byl obviněn jako hlavní aktér konečného řešení židovské otázky. Celá kniha je koncipována jako reportáž z průběhu Jeruzalémského procesu, při kterém byl nakonec Eichmann odsouzen k trestu smrti. Arendtová si pokládá otázku, zda může být Eichmann vůbec souzen, a pokud ano, tak za co. Znovu se tu opakuje dilema z norimberských procesů, při kterých se obžalovaní hájili především tím, že poslouchali rozkazy, za jejichž neuposlechnutí jim hrozil vysoký trest a řídili se tak podle platného práva. Jedná se o nejkontroverznější dílo autorky, které napsala ­v roce 1963 a popudila si jím židovskou komunitu, když zpochybnila schopnost člověka používat v podmínkách sílícího stranictví, nacionalismu a modernizace racionální uvažování....celý text

https://www.databazeknih.cz/images_books/23_/23601/eichmann-v-jeruzaleme-zprava-o-bana-C1T-23601.jpg 4.770
Žánr:
Literatura naučná, Filozofie, Historie
Vydáno:, Mladá fronta
Orig. název:

Eichmann in Jerusalem: A Report on the Banality of Evil (1970)

více informací...
Nahrávám...

Komentáře (13)

Kniha Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla

Přidat komentář
PMR
05. května

Velmi slavná a ve více ohledech pozoruhodná kniha,
i když kvůli takové svini je i škoda plýtvat papírem...

mi-380
26.09.2018

Neuvěřitelně podrobný a zároveň poutavý popis jednoho z posledních velkých procesů s německým válečným zločincem. Eichmann měl za úkol přesuny židovských obyvatel, při výsleších nezatloukal, snažil se vše popsat co nejpodrobněji a při procesu, který byl nejen o něm, ale o celé zrůdnosti genocidy, vycházely najevo také podrobnosti o chování jednotlivých států a národů vůči Židům. Se ctí z této zkoušky vyšli Bulhaři, Dánové, Italové. Naopak pogromy srovnatelné s Němci podle autorky aktivně prováděli Rumuni, Ukrajinci, Poláci, Lotyši. Arendtová nerespektuje politickou korektnost a tvrdě se pouští i do některých židovských organizací a autorit, které se snažily spoluprací s fašisty zmírnit utrpení a většinou dosáhli pravého opaku. Smutné a poučné čtení: 100 % (zatím 62 hodnotících s průměrem 94%).

Mimir
19.09.2018

Po prečítaní zopár desiatok strán si hovorím: to nie je možné, že židovská emigrantka píše o "citlivej", dnes tak pateticky ostentatívnej téme s takým nadhľadom, skoro až sine ira et studio. Avšak po prečítaní ďalších strán, som nadobudol pocit, že irónia a sarkazmus mi začínajú vadiť a sú vzhľadom na autorkine poslanie v "procese" až príliš časté. Môj názor je taký, Arendtová prišla do Jeruzalema nezaujato písať o Eichmannovi, ale vedome/nevedome zosmiešnila tragický osud tragického človeka. To však neuberá jej príspevkom na čitateľnosti a živosti. Dojem prekvapivého objektivizmu navodzuje jej kritika namierená voči celému procesu či konkrétnym jurisdikčným krokom, ale subjektívne antisympatie cítiť zo silného opovrhovania Eichmannom v celom rozsahu knihy a ak bola kritizovaná za akúsi nepriamu "obhajobu" či nadštandartnú dávku "empatie" voči Eichmannovi, tak tomu nerozumiem, pretože ona ho jednoducho zosmiešňuje kde sa dá (životopis, psychologické vyšetrenia, zlá pamäť atď.) V podstate mi z toho vystáva niečo v zmysle: "Ja som tu prišla písať o procese s démonom a tu je psychicky narušený ťulpas."
Naopak nesporný prínos tejto knihy vidím v tom, že autorka dokonale zachytáva iracionalitu celého procesu, pretože je evidentné, že tu nešlo o to, či je Eichmann individuálne vinný alebo nie, ale podobne ako pri procese s Tisom, jednoducho musel visieť.

adorjas
20.06.2018

Jedna z najlepších reportážnych kníh, aké som kedy čítala! Objektivita, dva póly nevidené ako čierna a biela, ale s každým odtieňom šedej. Myslím, že v 60.rokoch musela kniha vzbudiť šokojúce pobúrenie hlavne židovských ľudí, vzhľadom na to, že autorka si servítku pred ústa neberie, a skritizovala ich správanie počas 2. sv. vojny. Ale zároveň, prikladá krásnu morálnu úvahu. Čo ma veľmi prekvapilo, bol opis jednotlivých štátov, ako sa k židovskej otázke postavili, pretože toto si veľa štátov doteraz neprizná, resp. tvrdia, že ich fašisti donútili...

Rezolut
15.06.2018

"Nejakú hĺbku má len dobro. Len dobro môže byť radikálne, nie zlo, ktoré môže byť len extrémne, pretože nemá hĺbku, ani nejaký démonický rozmer, hoci - a to je tá hrôza! - sa dokáže šíriť ako pleseň po zemskom povrchu a znečisťovať celý svet. Zlo pochádza z toho, keď zlyhá myslenie. Zlo odoláva mysleniu, pretože vo chvíli, keď sa myslenie usiluje spojiť so zlom a preskúmať jeho premisy a princípy, z ktorých ono pochádza, dostavuje sa sklamanie, pretože tam nič nie je. To je pravá banalita zla." (s. 17)

"Profesor Buber ďalej povedal, že Eichmanna "vôbec neľutuje," pretože ľutovať môže "iba tých, ktorých činom rozumie svojím srdcom," pričom zdôraznil to, čo povedal v Nemecku už pred mnohými rokmi - že s tými, ktorí sa "podieľali na zločinoch Tretej ríše, zdieľa len formálny pocit príslušnosti k ľudstvu." (s. 313)

"Problém s Eichmannom bol práve ten, že sa podobal toľkým ľuďom, ktorí neboli ani zvrátení, ani sadisti, že boli a stále sú strašne, ba až desivo normálni. Z pohľadu našich právnych inštitúcií a našich morálnych štandardov bola táto normálnosť oveľa desivejšia než všetky zverstvá dohromady, pretože to znamenalo - ako zaznievalo znovu a znovu vo výpovediach obžalovaných a ich obhajcov v Norimbergu -, že tento nový typ zločinca, ktorý je faktickým hostis generis humani, pácha svoje zločiny za okolností, ktoré mu znemožňujú pochopiť alebo cítiť, že činí zlo." (s. 340-41)

"Práve táto vzdialenosť od reality a táto absencia myslenia môže spôsobiť väčšiu skazu ako všetky inštinkty k páchaniu zla dohromady, ktoré v sebe človek má - a práve to bolo poučením, ktoré si človek mohol vziať z jeruzalemského procesu. Bolo to však poučenie, nie vysvetlenie javu, ani nejaká teória o ňom." (s. 353)

"...A pretože ste podporovali a vykonávali politiku, ktorá nechcela zdieľať túto planétu so židovským národom a s množstvom iných národov - akoby ste vy a vaši nadriadení mali akékoľvek právo určovať, kto by mal a kto by nemal obývať tento svet - sme toho názoru, že od nikoho, to jest od žiadneho príslušníka ľudskej rasy nemožno očakávať, že bude chcieť zdieľať túto planétu spolu s vami. Toto je dôvod, a toto je jediný dôvod, prečo musíte odvisnúť." (s. 343)

Výborná kniha. Veľmi vítaná prozreteľnosť do väčšinových definovaní (a teda obmedzovaní) konania nacistov na vyšších postoch, ale i bežných ľudí na oboch stranách ("Prečo ste sa nevzbúrili? Veď vás na tej stanici bolo 15-tisíc proti dvom stovkám vojakov!" ).
Je mi ľúto, že si toho času autorka musela vypočuť toľko negatívnej kritiky, a to len kvôli menšiemu vcíteniu sa do démonizovanej postavy a snahy vysvetliť si, prečo je človek ochotný konať toto zlo. Toľko výborných postrehov na všetko-ospravedlňujúcu byrokraciu, odradenia od pomoci a hrdinskej obety za druhých totálnou elimináciou akejkoľvek známky existencie tohto potenciálneho záchrancu, a mnoho mnoho ďalších postrehov, o ktorých sa hovorilo tak málo, a ktoré pomáhajú túto smutnú, veľmi smutnú etapu ľudskej existencie aspoň trochu pochopiť.

irskádívka
28.03.2018

Reportáž ze soudního procesu s Adolfem Eichmannem v podání Hannah Arendtové je bez sebemenšího zaváhání skvělá.
Snaží se o objektivní zhodnocení práce soudců, žalobce i obhájce, představuje nám situaci v nově vzniklém stáně Izrael, pokládá zajímavé otázky a snaží se najít vysvětlení na ty palčivé otázky, které každého rozumného člověka napadají, když vidí videa z druhé světové války: "jak se to vlastně mohlo stát?", "proč to někdo nezarazil?", "copak se nedalo nic dělat?".
Kniha, již z podstaty svého žánru, vyžaduje při čtení plnou pozornost, přesto zůstává zajímavá a velmi těžko se odkládá.
Kniha Arendtové měla od doby svého vydání spostu kritiků, nejen tady na Databázi. Dodnes se s ní polemizuje, obraz Eichmanna, který podává byl mnohokrát překreslován. Přesto je to kniha, kterou by lidé číst měli.

Misericordia
17.01.2018

Nerozumiem prečo Arendtová takto interpretuje práve počínanie si Eichmanna. Asi vtedy ešte nepoznala všetky dokumenty a celý kontext. Z jeho slov na súde je očividné, že pravdu zahmlieva a na zákony a povinnosti sa len vyhovára. Je známym faktom, že svoju prácu vykonával ochotne a v mnohom nad rámec svojich povinností. Vôbec to nebol nemysliaci úradník, ale naopak človek, ktorý premýšľal nad tým, ako sa zbaviť čo najviac židov a ako efektívne zorganizovať ich vyhladzovanie! Neviem, či to robil z nenávisti alebo skôr z vlastnej ctižiadostivosti a pre pocit úspechu a uznania za svoje "dielo", asi oboje. Každopádne premýšľal choro a zdá sa, že nemal ani hanby. Keby "len" nenávidel, bol by to skôr poľutovaniahodný človek, ale takto je to ešte viac odsúdeniahodné jednanie, pretože spájalo v sebe zvláštnu diabolskú zmes angažovanosti proti človeku i ľahostajnosti voči človeku. Je zodpovedný, preto, že nie je monštrum, ale človek, ktorý vedome konal to, čo konal.

Zdá sa mi, že tak ako Sokrates, ani Arendtová si nevedela predstaviť, že by niekto mohol vedome páchať a dokonca bojovať za zlo. Vinu preto hľadá v nesprávnom myslení, resp. v nepremýšľaní. Ak sa myslením chápe racionalita, i schopnosť rozlišovať a porozumieť hľadisku druhého, tak sa mi zdá, že toho schopný bol a aj to rafinovane využíval .

ruzer
30.03.2017

Zo začiatku ma celkom nudila a bol som aj sklamaný, pretože som sa na ňu tešil. Po niekoľkých desiatkách strán sa kniha rozbehla. Veľmi zaujímavé čítanie. Záverečná sudcova reč v podaní Arendtovej bola perfektná.