DjLuko
komentáře u knih
Laskavé bohyně
Jonathan Littell
Naozaj nič pre slabé žalúdky.
Opus magnum literatúry o holokauste, nihilistický karneval absolútneho morálneho hnusu, hlboká, plíživá sonda do hlavy emočne vyprázdneného, sexuálne značne vykoľajeného sociopata - predstavujúceho intelektuálne koliesko v mašinérii SS, ktorému masové vraždenie síce nerobí radosť, no i tak jednoznačne uznáva jeho "nutnosť" - robil iba to, čo urobené byť muselo. Nejde však o žiaden povrchný brak s úmyslom zhnusiť, ako skôr o pesimistické, vrstevnaté, Freudovské morálne bahno, detailne a komplexne analyzujúce psychológiu vrahov i obetí - a toho ako jednoducho sú ich role zameniteľné. Jeho záber je absolútny - ide zároveň o vyčerpávajúcu úvahu nad zlom a jeho formami - nie len tým individuálnym, ale i masívnym kolektívnym zlom, dláždeným občas aj dobrými úmyslami, ale najmä chladným kariérizmom. Inšpirovaný filmom Šoa, Littell detailne skúma i banálny administratívny, ekonomický a Kafkovsky-byrokratický rozmer holokaustu. Ako povedal Stalin, smrť jedného je tragédiou, no smrť miliónov je štatistika.
Cynický Littell je zvláštny, diabolský, ale geniálny autor, prazvláštne empatický k svojmu hlavnému hrdinovi, ktorým si projektoval svoje predstavy, ako by sa asi sám choval keby sa narodil do nacistického Nemecka. Jeho cynický rukopis cítime asi najsilnejšie v absurdne-grotesknom záveri, ktorý nám po osemsto stranách plných historických faktov pripomína že sme predsalen vo vodách fikcie. Je to však neuveriteľne sofistikovaná fikcia s štruktúrou precízne inšpirovanou gréckou tragédiou Oresteia i Bachovými suitami. Littellove Láskavé Bohyne sú zas absolútny must read (a to nie len pre radikálnu pravicu) a instant classic a zamlčiava v nich prinajmenšom toľko, koľko nimi povedal. A nie je toho málo. Masaker.
(Na parádnej obálke českej edície knihy potom môžme vidieť úžasnú maľbu českého surrealistického maliara Mikuláše Medeka: "Příšera, která chce žít líbezně")
Kdo chytá v žitě
J. D. Salinger (p)
Čo viac napísať o tisíckrát pitvanej literárnej klasike, iba že aj mňa dojala jemnosť a citlivosť s ktorou Salinger zachytil pubertálne hormonálne turbulencie, pocit odcudzenia a nepochopenia. Mnohým mojím známym sa kniha nepáčila s dôvodom, že im postava Holdena prišla ako otravný fagan bojujúci proti celému svetu - mne to však príde ako zásadné nepochopenie konceptu diela - rovnakí otravní fagani sme boli kedysi predsa všetci, niektorí nimi stále sme. :) Podľa mňa však netreba veľký čitateľský dôvtip, alebo čítanie medzi riadkami, aby sa nám odkryla pravá povaha Holdenovej postavy - a teda jeho neobyčajná citlivosť, vnímavosť k svetu a ľuďom okolo neho, ktorí ho síce všetci štvú svojou skrývanou nafúkanosťou, no i tak sa mu nedarí nemať ich rád. Nadčasové a krásne.
Solaris
Stanisław Lem
Skromne krátke, no nadčasové, hĺbavé, filozofické sci-fi, klaňajúce sa ako pred desivou veľkosťou nekonečného a nepatrným ľudským mozgom nepochopiteľného kozmu (V ktorom nachádza človek iba odraz seba samého - a najhlbších hlbín svojho podvedomia. Tam, kde chce skúmať vesmír, skúma vesmír jeho.), tak i pred "malými"-veľkými ľudskými tragédiami jednotlivca. Fucking heartbreaking - niekoľkokrát mi zvlhli oči.
Neuromancer
William Gibson
Uf, toto bola výzva. Kde začať. Cyberpunk je jeden z mojich obľúbených subžánrov, zaujímal ma teda Gibson ako jeho otec a Neuromancer ako jeden z jeho najzákladnejších pilierov. Román som si pôvodne predstavoval ako akýsi proto-cyberpunk, v ktorom možno pozorovať prvé počiatky, korienky tejto začínajúcej estetiky. V tomto smere som sa nemohol mýliť viac. V Neuromancerovi je cyberpunk ako subžáner "upečený", hotový, vo svojej finálnej podobe (a za tých pár desaťročí sa vlastne už ďalej takmer vôbec neposunul). Spája tu pri tom "vysokú" tradíciu vedeckej fantastiky, s "nízkymi" žánrami brakového násilia, zločinu a štylizovaného sexu. Ide tu o mimoriadne komplexné dielo plné vrstiev - post-kapitalistická dystopia, v ktorej svet riadi pár všemocných korporácií, bežný človek sa uživí (tj. nie dostane z chudoby, táto možnosť už dávno absentuje) iba pouličným cyber-zločinom a pozorným načúvaním šumu "bizu". Svet plný opantávajúcej virtuálnej reality, ktorá predstavuje sladký únik (no nie až tak sladký, ako všemožné typy nových pouličných drog) a v ktorom sa pohŕda fyzickým "mäsom". Svet v ktorom miliardárske elity už dávno zdrhli do luxusných vesmírnych staníc na obežnej dráhe. Svet s umelými inteliganciami kontrolovanými Turingovým inštitútom, ktorý im bráni v "sebauvedomení" a rozširovaní vlastnej inteligencie. Je tu toho strašne veľa a s prihliadnutím na to, že v roku 1984 bol internet v plienkach, film Matrix neexistoval, atď. musíme dospieť k tomu, že ide o nesmierne vizionárske dielo, ktoré absolútne prekopalo žáner sci-fi, ako i samotnú popkultúru. Prečo teda iba štyri hviezdy? Napriek svojej nekonečnej kreativite, je Gibson mizerný rozprávač príbehu. Je tu často takmer nemožné orientovať sa v deji, čo sa udialo kedy a kto je kto. Boli kapitoly počas ktorých som mal chuť knihu zavrieť a nechať ju na pár rokov odpočinúť v poličke. S krátkymi pauzami (na čítanie iných kníh) mi nakoniec trvala niečo vyše dva mesiace, napriek neveľkému rozsahu (asi 300 strán). Stotožnenie s postavami, či emócie, sú tu takmer nemožné. Gibson je introvert, príšerný psychológ a všetky jeho postavy sú zúrivé, prefetované gule maskulinity. Postavy sa rozprávajú výlučne v pouličnom slangu, skratkách, prezývkach - sú v každej chvíli pripravené, vždy chladné, surové, vždy cool. Na jednu stranu je to súčasťou atmosféry pouličnej džungle, kde človek nemôže prejaviť slabosť ak chce prežiť, na druhú stranu (môj osobný názor) si tým asi aj autor niečo kompenzuje. :) Je jednoznačné, že mu viac ide o to AKO rozpráva, než o čom. A napriek tomu že som pri ňom neraz trpel (zápasil s knihou a nemám v úmysle čítať ďalšie diely Sprawl série), neostáva mi nič iné, než ho rešpektovať ako vizionára.
Továrna na lži: výroba klimatických dezinformací
Vojtěch Pecka
Záslužná robota. Vojtěch Pecka rozmotáva nitky, ktoré sme asi všetci tak trochu tušili, že existujú ale nikto sme nemali tú snahu trpezlivosť ich rozmotať. Navyše zdôrazňuje, že sú zamotané úmyselne. Obchod s ignoranciou je už niekoľko desiatok rokov existujúci fenomén a to až do takej miery, že vznikol vedný odbor založený na tvorbe, či naopak odhaľovaniu cieleného pseudovedeckého informačného balastu (agnotológia). Je to povinná četba pre všetkých, ktorí si nie sú istí, ako to s tým globálnym oteplovaním teda je, pretože "každý vedec tvrdí niečo iné". Nie, netvrdí. Vďaka.
Lolita
Vladimir Nabokov
Z popkultúry sa na mňa za dlhé roky nalepila definícia "Lolity" ako dráždivého sexuálneho sna - zvádzajúce, provokujúce, trochu primladé dievča. Prekvapilo ma teda, ako veľmi tento prvok v knihe absentoval - dobrovoľného sexu tu veľa nenájdeme, jedná sa výlučne o príbeh o sexuálnom i psychickom zneužívaní a manipulácii nedospelého dieťaťa. Nedôveryhodný rozprávač Humbert nie je neškodný úchyl, ale sociopatický, manipulatívny predátor, spoľahlivo ničiaci psyché nevinného človeka, aby ukojil svoje nízke pudy, vydávajúc sa pred čitateľom za intelektuála so zdravým nadhľadom. Nabokov tu stvoril naozaj zaujímavú a jednoznačne odsúdeniahodnú postavu. Jeho toxická vzťahová mechanika s Dolores buble zápachom "nevydarenej paródie na incest". Miestami asi až trochu repetitívne - nie vždy sa mi kniha čítala najľahšie, vzhľadom k tomu ako veľmi ich vzťah počas knihy stagnoval. O moju novú obľúbenú knihu pravdepodobne nepôjde, napriek tomu ide o vrstevnaté, komplexné dielo, nepochybne hodné ďalšej analýzy.
Barva kouzel
Terry Pratchett
3 a pol. Prvá zemeplocha mi v mnohom pripomenula trochu staršieho Stopárovho sprievodcu galaxiou, napríklad i tým, že jednotlivé (britsky suché) vtipy akoby boli nadradené "náhodne zbúchanému" príbehu (a to je myslím niečo čo potvrdil aj Pratchett). Je to veľmi zábavné a milé, no fiktívny svet tu ešte nie je úplne precízne vybudovaný. ALE, dokázalo to u mňa niečo, čo Stopárov sprievodca nedokázal - vyvolať vo mne zvedavosť na ďalšie diely, ktoré si rád prečítam. Snáď u nich bude kvalita stúpať tak ako som počul. :)
Noční směna (20 povídek)
Stephen King
Kvalita týchto zväčša hororových poviedok síce kolísala (ako to už pri týchto zbierkach býva), no nie výrazne. Siahala od jemne nadpriemerných po tie naozaj vynikajúce (napr. The Mangler, alebo Sometimes they come back). Remeselne ide skutočne o absolútne superkvality. Čo mi však paradoxne chýbalo k dokonalosti, bola prílišná doslovnosť a akési absentujúce tajomstvo. Záporák každej jednej poviedky bol pomerne jasne definovaný a v závere i "obnažený" v akejsi žánrovo gýčovej podobe na štýl "príšera znova otvorila oči". Je to škoda, obzvlášť pri autorovi, ktorý sám v úvode píše, že každý "veľký" horor je principiálne alegorický. Na tomto svete sú i desivejšie veci, ako upíri a duchovia - a neraz sa skrývajú v nás.
Satanizmus v 21. storočí
Sebastián Jahič (p)
Toto je fajnšmekerská lahôdka prvej triedy. Chytrý a mimoriadne sčítaný autor (očividne dlhé roky sa pohybujúci v okultnom prostredí) má otvorenú myseľ, interpretuje svoje vedomosti o rôznych formách teistického i ateistického satanizmu ktoré rokmi spozoroval a naštudoval si, snaží sa zbytočne nepoučovať a morálnu analýzu rôznych filozofii, či činov necháva na čitateľovi, iba tu či tam priloží svoj subjektívny názor na to či ono - snaží sa však vždy ostať v prvom rade objektívnym (a nie vždy mu to ide). Takisto sa orientuje vo svete black metalu (čoho dôkazom je aj parádna obálka od umelca menom Svjatogor, ktorý okrem obálok pre Sol Noctis robí aj obaly na slovenské blackmetalové albumy pre kapely ako Besna, Krolok či Malokarpatan). Miestami je to trochu edgy (internetové rozhovory s anonymným autorom nám dávajú znať jeho nádych elitárstva - Jahič pôsobí neustále ironicky, s nadhľadom, vyjadruje pohŕdanie spoločnosťou, je si vedomý svojej inteligencie a zjavne rád používa latinské frázy), no sečteno podtrženo mu to v tejto knižke vyšlo na jednotku s hviezdičkou a ide o mimoriadne fascinujúcu exkurziu po bizarnom svete prevráteného duchovna. 10/10
Balónky oběšenců a další hororové příběhy
Džundži Itó
Ilustrácie dokonalé, námety originálne, akurát dramaturgicky trochu nedotiahnuté. Možno na dlhšej ploche (Uzumaki?) by vedel Ito fungovať ešte lepšie. Film Špirála je jeden z mojich najobľúbenejších japonských hororov.
Americká tragédie
Theodore Dreiser
(SPOILER) Dnes uz celkom literarna klasika inspirovana vtedy-medializovanym pripadom mladeho chudobneho chalana ktory v 1906 utopil svoju tehotnu priatelku. Majstrovske dielo s fantastickou psychologizaciou postav ktore akoby zili a dychali, sa velmi lahko cita a putavym pribehom sa naturalista Dreiser velmi komplexne vyjadruje k roznym problemom systemu a nepriamo obvinuje pokrytecku spolocnost nespravodlivo rozclenenu do spolocenskych vrstiev podla majetku, ako zrejme i kapitalizmu ako takeho. Tragedia mladeho a pomyleneho jednotlivca sa teda v prenesenom vyzname stava akymsi class struggle. A autor ma svoje postavy rad, chce ich chapat a azda by im aj rad pomohol, no vie, ze su odsudeni k neodvratnemu a bolestivemu zaniku. A v zavere sa dostava az k trochu existencialnym otazkam nevyhnutnosti ludskeho udelu. Uplny emocny knockout a mozno najsilnejsia beletria aku som cital - a i dnes velmi aktualna.
Místo snění
David Lynch
Informáciami nesmierne nabitá kombinácia biografie a memoáru. Lynch je výnimočný človek a umelec (nie len filmár) a mne osobne ako násťročnému zásadne zmenil pohľad na umenie, jeho filmy vo mne vyvolávali pocity ako asi žiadne iné. Knižka zhŕňa jeho tvorbu veľmi pútavo, zásadnejší problém som mal asi iba s uhlom pohľadu z ktorého je kniha písaná. Autorka samotná je veľká Lynchova obdivovateľka (navyše kniha vznikala s jeho pričinením) - nebola tu teda takmer žiadna možnosť pozrieť sa na Lyncha aj z kritickejšieho uhla pohľadu. V prípade, že sa určité jeho dielo stretlo s negatívnou odozvou na festivaloch, autorka ju jednoznačne interpretuje ako že "Kritici nepochopili jeho nadčasovú víziu". Človek natoľko svojský a impulzívny ako workoholik Lynch predsa musí mať nielen množstvo nedokonalej tvorby, ale aj svoje temné stránky charakteru - ja osobne za ne napríklad považujem jeho neschopnosť kombinovať prácu s rodinným životom - David vystriedal za roky svojho života desiatky partneriek a štyri manželky (pričom minimálne pre jednu z nich toto odlúčenie malo vážnejšie psychické následky) a nie, naozaj mi nestačí autorkina interpretácia že ide o "milovníka s veľkým srdcom". Takisto jeho posadnutosť hromadením statkov a rôznych áut, domov a víl by som nechápal ako Lynchov "hniezdiaci reflex" vytvárajúci všade "domov". Celkovo sa dá koniec koncov povedať, že ide skôr o nekritický fanservice, než komplexnejšiu analýzu jeho tvorby. Ja som však nepochybne fanúšikom a tak ma jeho jemné, krehké historky z rokov natáčania i súkromného života strhli.
My děti ze stanice ZOO
Christiane Vera Felscherinow
Moja prvá audiokniha. Od "Kto chytá v žite" sa za tých 25 rokov generačné výpovede tínedžerov trochu posunuli. Príbeh Christiane F je silný práve v tom, že nijak nemoralizuje, ani drogy nemýtizuje, iba bez servítok predkladá tvrdú sociálnu realitu Západného Berlína 70tych rokov. Čo si z príbehu čitateľ vezme je už na ňom. Absolútne strhujúce, akurát záver je trochu antiklimatický. Holt, Christianin príbeh (našťastie) zatiaľ nekončí. 4,5*
Kočičí deníky
Džundži Itó
Asi som v živote nečítal "banálnejšiu" knihu. Po prekombinovaných hororoch si Junji Ito tentokrát za motív vzal každodenný život so svojimi mačkami, so silným dôrazom na každodenný. V príbehu sa prakticky nič neudeje, každá poviedka má pointu na štýl "naša mačka sa stratila k susedovi, ale našli sme ju na druhý deň", či "bál som sa, že mačku omylom zraním kolieskami môjho kancelárskeho kresla, tak som na ne dal plastové vrchnáky a teraz stolička vyzerá ako chrobák Korčuliarka". Bol som takmer rozhodnutý dať 2 hviezdy, ale nakoniec som sa priklonil k vyššiemu hodnoteniu, či už kvôli pekným ilustráciam, alebo veľmi wholesome záverečnej vete, ktorá ma zahriala pri srdci a pripomenula, že občas by sme si mali vážiť aj banality.
Čerti, bosorky a iné strašidlá
Katarína Nádaská
Neskutočne zaujímavá téma nášho kultúrneho bohatstva, no kniha je skôr stručným výcucom niekoľkých rozprávkových kníh (Dobšinský) a webov. Viac než krátke poviedky o strašidlách by ma zaujímal trochu profesionálnejší, faktografickejší prístup - chýbali mi informácie v akých oblastiach a v akom období sa vybrané povery tradovali. Takisto čím mohli byť vyvolané prípadne z akej kultúry prevzaté. Tieto informácie sú v knihe iba málokedy a zbežne. Je to však zrejme odpustiteľné, keďže cieľovka sú asi skôr deti. Keby nejaké mám, strašidelné rozprávky našich predkov by som im určite čítal. Grafické spracovanie veľmi pekné. 3,5*
Pánův hlas
Stanisław Lem
Hlavný hrdina v úvode knihy spomína na to, ako mu v detstve umierala mama na rakovinu - a ako sa na jej bolesti, vrámci akéhosi ťažko vysvetliteľného psychického obranného mechanizmu, začal hurónsky smiať. Pretože inak sa brániť nevedel. Podobne pôsobí i Lem - ako inteligentný a krehký "chalan" ktorému priam úzkostne nejde vyrovnávanie sa s veľkými, nezodpovedanými existenciálnymi otázkami, ktorých odpovede, ako sci-fi autor, hľadá v šírom kozme. Kozme, ktorý podobne ako v Solarise, zúfalo neodpovedá na naše prosby a nedovoľuje nám aby sme ho spoznali, v širšom zmysle nám však pomáha spoznať nás samých - aj so všetkými našimi potlačovanými démonmi. Pánov hlas je narozdiel od Solarisu menej priamy, je výrazne ťažkopádnejší a príbeh v ňom prakticky absentuje. Skôr tu ide o akúsi autorskú, dvestostranovú filozofickú úvahu nad hranicami súčasnej vedy, akosi symbolizujúcimi ľudskú malosť. Hlas "zhora" z vesmíru k nám prehovoril, to len my nie sme dostatočne vyzretí, aby sme mu rozumeli. Ťažko preniknuteľné, no niekde pod tými vrstvami sa skrýva schúlený, nahý autor.
Kapitalistický realismus
Mark Fisher
V prvom rade som bol trochu prekvapený, že má kniha bližšie k eseji, než k odbornej práci - obsahuje pomerne málo faktov, zato veľa dojmov, pocitov a prirovnaní. Fisher sa v nej zameriava ani tak nie na chyby a zločiny samotného systému, ako skôr všadeprítomnú atmosféru v ňom panujúcu, s prevládajúcim pocitom, že ku kapitalizmu neexistuje žiadna alternatíva (Koniec sveta si vieme predstaviť, no koniec kapitalizmu akosi nie). Zdôrazňuje pritom svoju osobnú zainteresovanosť a venuje sa i vplyvu tohto systému na dušu človeka a psychické choroby, čoraz častejšie i mladých (Autor v roku 2017 spáchal samovraždu). Ako pomôcku pri tom často používa popkultúru, hollywoodske filmy, či Kafkove romány. Často sa dostáva aj k svojej osobnej skúsenosti učiteľa na vyššej strednej škole vo Veľkej Británii, plnej nezmyselných byrokratických noriem a kontrôl. Práve v tomto smere podľa mňa kniha najviac škrípe - myslím, že kapitalizmus má obrovské množstvo väčších obetí systému, ako učiteľov na lepších školách v anglicku. Fisher sa však spoľahlivo takmer v každej kapitole dostane práve k tejto téme (skutočne aj učitelia to majú ťažké) a cíti sa pri tom ako K v Kafkovom Procese. Napriek tomu zaujímavé čítanie.
O chůzi v ledu
Werner Herzog (p)
Ťažký oriešok - aj na Herzogove pomery. Nie je to kniha v pravom slova zmysle, naratív tu takmer absentuje. Je to skôr artefakt - text kryptický, záhadný, tajomný, mĺkvy. Čitateľa nešetrí, nepomáha mu a tým pádom sa nedá prečítať na jeden krát, napriek jeho krátkemu rozsahu. Existuje si sám pre seba (čo môže byť i jeho povahou - pôvodne ide o osobné zápisky z cesty). A najmä dýcha hlbokým duchovnom, nadzmyslovou mágiou, dotýka sa akejsi ľudskej prapodstaty a ani po necelých 50 rokoch neprestáva nekonečne fascinovať.
"Herzog claims that 8 years later she complained to him of her infirmities and asked: "I am saturated with life. There is still this spell upon me that I must not die - can you lift it?" He says that he did, and she died 8 days later."
Nemám ústa & musím křičet
Harlan Ellison
Päťhviezdičkovú prvú/ústrednú poviedku už tie ďalšie nedokázali dorovnať a kolísali medzi 3* a 4*. Trochu rozpačitý som bol z posledných troch, ktoré neboli sci-fi žánru, tým pádom pôsobí zbierka trochu bezkoncepčne. Ellison je dobrý, talentovaný autor, no jeho tvorbe akoby trochu chýbala duša. Môže to byť aj jeho silnou mizantropiou, ktorá býva (podľa mňa) nesprávne analyzovaná ako mizogýnia.
Zámek
Franz Kafka
Mám zmiešané pocity. Zatiaľ som nečítal Ameriku, takže budem Zámok porovnávať skôr s Procesom a Premenou. Narozdiel od týchto Kafkových diel, K. nie je bezbrannou obeťou systému. Svoje útrapy iba mlčky neprijíma, ale im aj, podľa svojich neveľkých možností, vzdoruje ako len vie. Dielo sa tým akoby stáva menej "čisté", či menej "Kafkovské". Príbeh vo mne neustále zas a znova vytváral zmätok - čitateľova pozornosť je voľne rozdrobená na rozličných detailoch fungovania fiktívneho sveta a nie sme si istí, čo chce vlastne Kafka románom povedať, resp. čo ním sleduje, aký stav ním chce navodiť. Postava K. sa zamotáva do komplikovaných medziľudských interakcii naprieč celou dedinskou spoločnosťou a odnáša si z nich nesúrodé skúsenosti rôzneho charakteru. Na druhú stranu je však tým pádom dielo vrstevnatejšie a voľnejšie, otvorené interpretácii. Najmä je však stále skvelo napísané (a jeho postavy konečne aspoň vzdialene pripomínajú skutočných ľudí), dobre sa číta a stále si udržiava svojho jedinečného genia loci.