cessy komentáře u knih

Mám rada ten moment, v ktorom sa získané poznatky prepoja, zapadnú do seba, a ja konečne nadobúdam jasnejšiu predstavu o minulosti a súčasných pomeroch určitej krajiny, o kultúre, hodnotách, mentalite ľudí v nej žijúcich, o tom čo ovplyvnilo vývoj a smerovanie danej spoločnosti. Zdrojom týchto informácii pokojne môže byť aj beletria, ktorá úžasne dopĺňa to, čo nemožno vyčítať zo strohých „učebnicových“ faktov. Texty rôznych autorov, hoc sa venujú odlišným témam a píšu o rozdielnom období, avšak dej svojich kníh zasadzujú do tej istej krajiny, sa spravidla rôznia v závislosti od toho, či ide o domáceho autora, alebo autora naturalizovaného/takého, ktorý prežil aspoň časť života v danej krajine. Obe skupiny autorov nazerajú na prostredie, ktoré je živnou pôdou ich inšpirácie, inou optikou. Rózin dom Krýsuvík skĺbil oba tieto pohľady.

RÓZIN DOM, to sú reálie zo súčasného Islandu, z pohľadu prisťahovalca. Rózin dom je o smútku za domovom, za tým čo autor/rozprávač za sebou zanecháva, ale aj o tom, čo je v ňom hlboko zakorenené, čo si so sebou nesie životom ďalej. Je o pocite, že pred sebou samým nemožno ujsť, o každodenných prekážkach, ktoré je potrebné prekonať v snahe prežiť v cudzej krajine. Autor je občas možno až priveľmi kritický, no nechce byť krutý. Snaží sa o triezvy pohľad, nezatvára oči pred tým, čo nie je „ružové“. KRÝSUVÍK je akousi protiváhou Rózinho domu. Má niektoré rysy, charakteristické pre texty domácich autorov, ktorí majú, napriek mnohým negatívam, prirodzenú tendenciu idealizovať, zľahčovať, alebo aspoň navodiť pocit, že pokorne prijímajú to, čo im osud nadelil a niekde v kútiku duše sú napriek všetkému hrdí na svoju domovinu, korene. Sú to dva pohľady, ktoré spoločne pomáhajú vytvoriť obrázok o Islande, no predsa sú ešte čímsi viac. RÓZIN DOM KRÝSUVÍK nie je len o tom, čo odlišuje krajanov a prisťahovalcov, ale aj o osamelosti a strastiach života, ktoré sú vlastné každej ľudskej bytosti, o tom, že všetci sme si rovní, všetci sa napokon vraciame „do toho istého domu“. Autor si túto skutočnosť plne uvedomuje a práve v prepojení textov, ktoré zmierňuje tvrdý, kritický podtón prvej časti knihy, možno vidieť jeho láskavosť, zhovievavosť voči ľuďom, jeho človečenstvo.

Nakoľko autorova USPÁVANKA PRE OBESENCA sa mi páčila o čosi o viac, odporúčam aj tú. Pre obohatenie obrázku o reálie súčasneho Islandu odporúčam siahnuť po J. K. Stefánssonovi (Letné svetlo a potom príde noc), pre reálie zo skoršieho islandského obdobia zasa po T. Thórdarsonovi (Kameny mluví).

5 31.10.2015

Číta sa to dobre, pokiaľ nad tým príliš nepremýšľate. Inak to kdesi zadrháva, škrípe. Fabula príbehu je prepracovaná do najmenších detailov, tak aby to všetko do seba perfektne zapadlo, bolo nenapadnuteľné a uveriteľné. Ona je tým stavebným prvkom, na ktorom to celé stojí, tým majákom, svetielkom nádeje v diaľke, ktorý vzbudzuje ilúziu dokonalého románu. Žiaľ len ilúziu, pretože hoci má kniha celkom podmanivú atmosféru a tiež určitú gradáciu, stupňovanie napätia, všetko to vychádza len z postupného predostierania holých faktov, rozpletania „záhady“, z toho jedného bodu, ktorým je dobre vystavaná fabula. Všetko ostatné úplne absentuje. Žiadne prekvapenia na dejovej úrovni, každý posun vpred až po úplný záver je predvídateľný, postavy, najmä vedľajšie, sú jedna ako druhá, skĺzli k správaniu po akejsi linke. Mohlo to byť výborné, potenciál to má, no takto je to len dobré a plne uspokojí nanajvýš tak nenáročného čitateľa.

5 14.10.2015

Kniha, pri kritike ktorej by sa autor pravdepodobne bránil snahou „písať inak“, búrať konvencie a apeloval na otvorenosť mysle a vnímavosť čitateľa. Myslím, že mám dosť otvorenú myseľ a slušnú slabosť pre imaginatívne prózy a odlišnosti, podivnosti a čudáctva vôbec, ale v tomto prípade – za mňa nie. Pritom mám pocit, že autor vie čo chce povedať, dokonca by aj mal čo povedať, akurát nevie ako. Mieša žánre (čo samo o sebe nie je zlé), rozvíja zápletky s ktorými si celkom nevie poradiť, situáciu otáča nespočetne krát v príliš krátkych časových intervaloch a tento guláš síce v závere pôsobí ako aký-taký celok, ale vôbec nie harmonický, nie je to príjemne tajomné a otvorené, ale skôr nedotiahnuté, iritujúce. Taký polotovar. Prílišný pretlak myšlienok, ktorým chýba pevný koncept, akási logika rozvíjania, náväznosti a zakončenia, cit pre to čo možno ponechať otvorené a čo je potrebné ukončiť (áno, aj experimentálne tváriaci sa text musí mať istú „logiku“, čo ako iracionálnu). Škoda, lebo to má nápad aj atmosféru, a celkom kúzelnú, a dokonca aj tie čudesné postavy tam akosi zapadajú, aj keď jednotlivé charaktery nie sú vôbec zvládnuté a v texte dá sa nájsť aj niekoľko dobrých myšlienok. Preklady mien a názvov do češtiny sú kapitola sama o sebe – za mňa tiež nie. Napriek tomu všetkému, ak od autora vyjde ešte niečo v preklade, pravdepodobne mu dám šancu, len tak zo zvedavosti, či to zvládol lepšie.

5 06.10.2015

Taká malá skladačka, z ktorej možno v priebehu pár hodín vyskladať mozaiku Matheinho života. Na to, koľko málo o sebe prezrádza, ako málo k sebe čitateľa pripustí, vzniká prekvapivo celistvý obrázok. Na to, ako chladno to pôsobí na prvý pohľad, je to zasa prekvapivo emotívne. Tam, medzi riadkami, sa toho dá vyčítať mnoho. Som prekvapená koľko negatívnych reakcií vyvoláva kniha (postava Mathei), lebo aj keď téma je ťaživá, určite nemá vo výsledku vyznievať negatívne. Áno, osamelosť a strach čo bude, až nás tu raz nebude, ale ja som tiež, okrem iného, čítala aj o tom, že svet má mnoho odtieňov a čo je iné, nie je automaticky zlé, že netreba vždy všetko chápať, postačí tolerovať, že nikto z nás nie je dokonalý, ale trpí dávkou toho svojho čudáctva. A možno svoje čudáctvo ako čudáctvo ani nevníma, ostatní však áno a buďte si istí, nájdu spôsob ako mu to dať pocítiť. Holt, inakosť sa neodpúšťa. Asi potrvá veľmi dlho, kým mi z hlavy vyšumia niektoré geniálne pasáže, napríklad tá o kružniciach a priesečníkoch. Neuveriteľné, akými všemožnými spôsobmi sa dajú povedať isté veci, vyjadriť isté pocity.

5 05.10.2015

Najnecoetzeeovskejšia, najčitateľnejšia, najtajomnejšia, najpôvabnejšia. Coetzee opúšťa svoju osvedčenú komfortnú zónu – vypúšťa typickú schému výstavby a úplne mení štruktúru textu, čím sa stáva pre mnohých čitateľnejší, neviem však či aj stráviteľnejší, pretože je zároveň tiež omnoho tajomnejší, ponecháva väčší priestor na interpretáciu než kedykoľvek predtým. Ani týmito zmenami však neuberá nič na pálčivosti predostieraných otázok. Text je iný do tej miery, že ak by vám ho niekto predložil a zatajil autora, určite by ste neuhádli kto ním je. Ale toto je presne ten prípad opustenia komfortnej zóny, kedy to funguje! Prechod od dobrého, k niečomu úplne inému, ale rovnako dobrému.

5 29.09.2015

Kniha nevydá svoje tajomstvo ani po prečítaní jej poslednej strany. Odmenou za vynaloženú námahu je množstvo nezodpovedaných otázok a rovín, v ktorých možno knihu vnímať. Existuje nespočetne veľa kníh, tajomstvo ktorých zostane pred čitateľom neodhalené v niekoľkých bodoch, alebo interpretácia ktorých je sťažená, keďže čitateľ má na výber z niekoľkých alternatív. Túto knihu však interpretovať nemožno, alternatív je podstatne viac, než len niekoľko. Keď konečne nadobudnete dojem, že ste našli riešenie, vynoria sa ďalšie možnosti. To však vôbec nie je zlé, naopak je to priam brilantné, aj keď na druhej strane zároveň tiež mierne rozčuľujúce. Napadá mi zábavná myšlienka (akoby otázok nebolo už aj tak priveľa), či samotný Cortazár vedel celkom jednoznačne sám sebe odpovedať na otázku, o čom vlastne jeho kniha pojednáva.

5 06.04.2014

Pre mňa bola kniha príťažlivá práve kvôli tu spomínaným a hojne zatracovaným pasážam o výskume motýľov. Jej podmanivú atmosféru dotvorili tiež popisy starého viktoriánskeho domu a s ním súvisiace nahliadnutie do jeho histórie i histórie rodiny, ktorá v ňom žila, čo u mňa navodilo dojem, že niečo z tej viktoriánskej éry sa prenieslo aj do doby, kedy sestry vyrastali. Dávna, menej dávna minulosť a prítomnosť mi niekedy splývali, vďaka čomu som mala pocit, že dej sa odohráva v inej dobe, než sa v skutočnosti odohrával. Nemyslím si, že v knihe je niečo rušivé, niečo čo by bolo potrebné skrátiť, či vypustiť. Tento žáner (psychologický thriller) neobľubujem a nevyhľadávam, je teda menší zázrak, že sa mi kniha dostala do rúk, no pre tie motýle a viktoriánske kúzlo neľutujem, že som sa ňou dala zvábiť ako nočný motýľ na svetlo lampy.

5 06.04.2014

Tak nakoniec vôbec nie strata času, hoci po prečítaní niekoľkých úvodných strán to tak chvíľu vyzeralo. Nepríťažlivá obálka a lacný názov tento nelichotivý pocit len znásobili, čo sa Bariccovi podarilo v mojom prípade po prvý krát, keďže pri jeho knihách som s niečím podobným doposiaľ nemusela zápasiť. Musím však priznať, že táto Bariccova kniha ma zaujala o niečo menej, než tie ostatné, hoci je vcelku nápaditá a má zaujímavú myšlienku. Čas v nej plynie inak než je bežné, odkrýva priestor pre nové možnosti, nové súvislosti. Kniha mi trochu pripomínala Pavićovo Znamienko krásy a jeho alternatívne konce príbehov, navyše v tejto knihe má Baricco k tej už spomínanej Pavićovej tiež štylisticky blízko. Rovnako aj tento text prináša isté prekvapenia, vyznačuje sa inakosťou, tiež je nevyhnutné zapojiť fantáziu. Chýbala mi v ňom však tá príslovečná bariccovská poetickosť textu, fluidum, ktorým bežne oplývajú jeho knihy. V každom prípade, text vo mne vzbudil zvedavosť, akú úlohu zohrala táto fiktívna kniha v kontexte príbehu Pána Gwyna, s ktorým som zatiaľ nemala tú česť, a navyše v každom z jeho troch samostatných a predsa neoddeliteľných príbehov ma (okrem nosnej myšlienky knihy) zaujali ich čiastkové myšlienky, nad ktorými stálo za to zamyslieť sa a vychutnať si ich.

5 05.04.2014

Prežiť obdobie dospievania samo o sebe nie je jednoduché v žiadnej dobe. Pritom ním ani nemusíte prejsť v čase, keď svetom zmietajú vojnové konflikty, či iná kataklizma, alebo, ako je to v prípade Johna, ústrednej postavy, s ktorou sa autor identifikuje, ak vyrastáte počiatkom druhej polovice 20. storočia v Juhoafrickej republike a ste dennodenne priamo konfrontovaný dopadom rasistickej a diskriminačnej politiky štátu – s priepastnými rozdielmi medzi chudobou a bohatstvom, civilizovanosťou a zaostalosťou, dôsledne uplatňovanou rasovou segregáciou – takže nie je možné, aby sa to neodrazilo na formovaní vašej osobnosti. Postava Johna je takmer anonymná, jej meno je spomenuté sotva raz, čo jej v spojitosti s charakterom Johnových myšlienok dodáva určitú univerzálnosť, Coetzeemu sa podarilo zahrnúť do nej všetkých ľudí bez ohľadu na pohlavie. Tomuto zámeru neodporuje ani zvolená forma – použitá 3. osoba, ktorá substituuje 1.osobu, a to tak šikovne, až nadobudnete pocit, že text je písaný v 1. osobe, že jeho rozprávačom ste vy, že ide o vaše vlastné myšlienky. Sú to myšlienky toho najintímnejšieho charakteru, prirodzené každému človeku, dôsledne chránené pred očami a ušami iných ľudí, sú odrazom temnej stránky ľudskej osobnosti. Ide síce o myšlienky dieťaťa, resp. dospievajúceho chlapca, je v nich však poznať určitý kritický hodnotiaci nadhľad oveľa staršieho človeka, nijako to však neznižuje autenticitu knihy. Pre mňa osobne je kniha mimoriadna ešte pre jeden aspekt, v duchu ktorého sa nesie celá prvá časť Coetzeeho spomienkového cyklu. John pokladá matku za svojho jediného spojenca, jediného človeka, ktorý ho má skutočne rád, ale ako to už býva vo väčšine prípadov vo vzájomnom vzťahu matky a jej dieťaťa, práve matke John najviac ubližuje a hoci si to plne uvedomuje, nevie svoje pocity a správanie ovládať a zmeniť. Práve iracionálny charakter tohto vzťahu sa Coetzemu podarilo dokonale zachytiť. Čím viac lásky a starostlivosti matka Johnovi prejavuje, tým viac je on podráždenejší a voči nej zbytočne krutejší. Ruku na srdce - bol váš vzťah v čase dospievania a pravdepodobne ešte aj dlhú dobu potom k rodičom iný?

5 01.02.2014

Tak takéto a jej podobné knihy môžem. Síce nenápadná, rozsahovo útla jednohubka, ale tak neuveriteľne bohatá na atmosféru a pocity! Text má zvláštny náboj, silu vtiahnuť čitateľa do deja s prvým prečítaným odstavcom a už ho viac nepustiť. Gallardo citlivo ukladá vetu za vetou, šedivú priemernosť reality každodenného života argentínskeho vidieka mení na zásadné momenty v živote jednotlivca. Kontrastne rozvíja vnútorný monológ mladučkej Nefer, nesúcej príliš ťažké bremeno na svoj ešte takmer detský vek a vonkajšie prostredie, v ktorom sa jej príbeh odohráva. Kým Neferin duševný svet prechádza zmenami, vyznačuje sa určitou dynamikou, stupňujúcim sa napätím, nepokojom a vyvoláva silnú citovú zainteresovanosť čitateľa, prostredie je oproti tomu, čo sa odohráva v duši Nefer, vykreslené takmer staticky, pasívne, ospalo, slúži len na uvedenie do situácie a dokreslenie celkovej atmosféry. Dej tejto knihy, opisujúci kratučký okamih Neferinho života, odohrávajúci sa počas jedného jediného mesiaca, si možno nezapamätáte, ale pocity z prečítaného vo vás určite zostanú dlho. Bravo Sara Gallardo!

5 06.07.2013

Poviedka je v užšom kontexte prostým príbehom o láske, aké sa dnes už nepíšu, a ktorého náhodný svedok, oboznámený s oboma jeho stránkami, má v rukách moc zmeniť beh udalostí, alebo naveky mlčať... V širšom kontexte je hľadaním zmyslu života, existencie, miesta vo svete. Je túžbou, prirodzenou bez výnimky každému človeku, neustále hľadať a nachádzať čosi lepšie, než to čo už máme a čo je nám dané. Magický realizmus, ktorého prvky v literatúre vyhľadávam, som v tejto konkrétnej poviedke nenašla, avšak istá „mágia“, alebo ak chcete čaro, nevtieravá sugestívnosť, ma sprevádzala celým jej textom. Je patrná v pôsobivých opisoch stredoázijského prostredia, v jeho drsnej a nehostinnej kráse, v chlade tamojšieho podnebia, ktoré vplýva na psychiku ľudí, v ich nezlomnosti a sile vytrvať a podmaniť si prostredie, v absolútnej jednoduchosti zvolenej témy, opisovanej zdržanlivo, ale predsa s náruživosťou a túžbou, ktorá k láske neodmysliteľne patrí. Aj v tom možno spočíva podstata magického realizmu na kirgizský spôsob.

5 04.07.2013

Pravdepodobne prvé čo vám napadne po začítaní sa do románu Dědicové bude, že čítate Goldingovho Boha múch, len v trochu inej verzi a v inom obsadení. Tieto dve knihy síce majú podobnú východiskovú základňu (ľudké zlo, strach, mocenský boj) avšak identické určite nie sú. A sú minimálne rovnako dobré. Napriek zjavnej podobnosti si však myslím, že pre väčšinu čitateľov by boli Dědicové menej príťažlivejším čítaním, práve kvôli zvolenej téme – dej románu sa odohráva v dávnej minulosti, v období, keď bola ľudská rasa ešte len v počiatkoch svojho vývoja. Golding opisuje vzájomnú konfrontáciu dvoch našich predkov na rôznych evolučných stupňoch vývoja, ktorý v konečnom dôsledku vedie k boju o prežitie a odstránenie druhej strany ako potenciálneho nebezpečenstva. Navyše nie je práve najjednoduchšie sledovať myšlienkové pochody postáv a samotnú dejovú líniu, nakoľko opisy prostredia, predmetov, vzťahy, celkové vnímanie sveta opisuje Golding z pohľadu prapredkov, teda úplne inak ako ich vnímame dnes, takže mnohé fakty sa dajú pochopiť často až dodatočne. Určite však nechcem odrádzať čitateľov, oplatí sa investovať voľný čas práve do tejto knihy. Dej má spád, stupňujúce sa napätie, každá z kapitol je ukončená tak, aby bol čitateľ prinútený pustiť sa do ďalšieho čítania. Príbeh spočiatku plynie veľmi pozvoľna, monotónne, takmer idylické scény plné mieru a pokoja, typické pre jeho začiatok, čoskoro striedajú scény násilia, pochopenia krutej pravdy a kapitulácie. A aj keď obe knihy hodnotím rovnako (4/5), v porovnaní s Bohom múch považujem román Dědicové predsalen za román o niečo viac prepracovanejší, k čomu okrem iného prispelo najmä detailné vykreslenie prostredia.

5 14.05.2013

Okrem Mimo tohto sveta som zo Swiftových diel čítala tiež Denné svetlo. Neviem sa vyhnúť ich porovnávaniu a konštatovaniu zjavnej podobnosti, ale musím povedať, že mi to absolútne nevadilo. Mimo tohto sveta sa mi páči dokonca ešte o niečo viac ako Denné svetlo a odporúčam ju čítať skôr. Obe knihy sú vystavané na zväčša holých, krátkych, málo rozvitých vetách, obe majú podobnú štruktúru založenú na striedaní časových rovín, obe riešia určitú morálnu dilemu.

Avšak v Mimo tohto sveta strohosť viet nie je až taká citeľná, striedanie časových rovín je veľmi jednoduché, ide tu o podstatne menej komplikovanú retrospektívu, rovina osobnej dilemy dostáva nový rozmer, v popredí sú morálne postoje ľudstva ako celku k dôležitým otázkam spoločenského života. Ďalšou odlišnosťou je vkladanie historických súvislostí. Swift reaguje na najvýznamnejšie udalosti a objavy dvadsiateho storočia, napr. prvá a druhá svetová vojna, vzťahy a konflikty medzi národmi, rieši etické otázky v súvislosti s výrobou zbraní, zásah do súkromia vzhľadom na rozvoj fotografie, vesmírne objavy, lety do vesmíru, prví ľudia na Mesiaci a vplyv všetkých týchto udalostí na niekoľko generácií grécko – anglicko – americkej rodiny, okolo ktorej sústreďuje dej románu.

Jednotliví členovia rodiny zväčša prostredníctvom vnútorných monológov postupne objasňujú svoje narušené vzájomné vzťahy, v myšlienkach sa vracajú späť do minulosti, odhaľujú ťaživé pocity, traumy, tajomstvá, negatívny pohľad na život, odcudzenie a túžbu po zblížení. Prevládajú monológy vojnového fotografa Harryho a jeho rozmaznanej, duševne nevyrovnanej dcéry Sophie, v závere sa vyskytujú aj monológy Harryho manželky Anny a Sophiinho manžela Joea. Monológy, najmä v prípade Harryho, vyznievajú niekedy veľmi neosobne, rozprávač akoby sa celkom odosobnil a hodnotil svoj život z pohľadu niekoho iného, alebo z veľkej diaľky a výšky, odniekiaľ mimo tohto sveta.

Graham Swift rozhodne nie je anglicky nudne píšuci autor a napriek konštatovanej podobnosti si myslím, že čitateľov má čím zaujať. Táto kniha mi dodala chuť pustiť sa do ďalších jeho diel.

5 14.05.2013

S takýmto typom knihy, ktorá čitateľovi ponúka na výber viaceré alternatívy ako príbeh skončí, som sa stretla naposledy niekedy v detstve a neočakávala som, že na niečo podobné narazím aj v beletrii pre dospelých. Páči sa mi táto hra autora s čitateľom, kedy autor vyžaduje, aby čitateľ zapojil fantáziu; nevšednosť, inakosť, nápaditosť knihy. Je zaujímavé porovnávať rôzne verzie toto istého príbehu, presne tak ako je zaujímavé predstavovať si a zamýšľať sa nad dôsledkami našich vlastných rozhodnutí a nad tým akým smerom vychýlia náš život. Z týchto troch krátkych mini románov sa mi najviac páčil druhý (Damascén), ktorý sa pohybuje niekde na hranici mýtu, avšak aj prvý román (Znamienko krásy), zasadený do súčasnosti, kde text od určitého zlomového momentu plynie v dvoch líniách a spočiatku sa v oboch opakuje len s nepatrnými obmenami, bol celkom pútavý. Romány sú písané veľmi jednoducho, ale zvláštnym poetickým jazykom, majú silu pohltiť čitateľa. Teším sa na ďalšie autorove diela!

5 14.05.2013

Tento súbor Joyceových poviedok má určitú nespornú atmosféru a hĺbku. Číta sa veľmi ľahúčko. Jednotlivé poviedky rôznej dĺžky predstavujú len krátky, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, kľúčový úsek v živote hlavných postáv, celkom obyčajných ľudí s ich každodennými starosťami, radosťami, súkromnými bojmi. Udalosti v nich sú podané presne tak, ako sa odohrali, bez autorovho moralizovania a všetky majú otvorený koniec. Joyce síce zobrazuje prosté situácie, ale robí to tak krásne, až vyvoláva slávnostný pocit. Každá z poviedok má iného protagonistu, avšak niektoré drobné detaily naznačené v predchádzajúcej poviedke sú rozvíjané v ďalšej, zaujímavosťou je tiež usporiadanie poviedok tak, že jednotliví protagonisti sú čím ďalej starší. Nepoznám veľa autorov, ktorí dokážu písať poviedky s takouto ľahkosťou a hlavne neprvoplánovo - teda také, ktorých zmysel pochopíte častokrát až po dočítaní a zamyslení sa. James Joyce k takýmto autorom určite patrí.

5 14.05.2013

Vypálené stíny boli pre mňa veľkým prekvapením, čo sa týka posunu v rámci deja. Po prvej zo štyroch kapitol, na ktoré je román členený, som očakávala niečo celkom iné. Mal to byť fiktívny životný príbeh Hiroko Tanaka, ktorá prežila zhodenie atómovej bomby na Nagasaki v roku 1945. V skutočnosti je táto kniha nie len jej príbehom, ale tiež príbehom niekoľkých ďalších postáv - príslušníkov viacerých rás, troch generácií, dvoch rodín, z ktorých každý sa narodil v inej krajine, má inú mentalitu, iné sny a predstavy o živote, ale všetky do jednej spája pocit, že sú vydedenci, pocit straty, túžby po mieste kde by sa cítili ako doma - odohrávajúci sa z pohľadu dejín v dôležitých momentoch, kedy sa mení tvár sveta, niečo zaniká a niečo nové častokrát hrozivé vzniká. Ako svetové udalosti, tak aj osobné prehry, sympatie, averzie, vzájomné vzťahy majú obrovský dopad na krehké vzťahy medzi oba rodinami. Zaujímavé by pre mňa bolo, keby Kamila Shamsie viac rozpracovala prvú kapitolu a vrámci nej obdobie zo života Hiroko tesne po výbuchu, ku ktorému sa samotná Hiroko vracia len prostredníctvom spomienok v ďalších kapitolách.

„Pořád myslím na Nagasaki. Jednou jsi mi rěkla, že mi Dillí musí připadat cizí a nepovědomé, ale nic na světe nemohlo působit cizeji než můj domov v ten den. V ten nevýslovný den. Doslova nevýslovný. V žádnem jazyce neznám slova...“ (...) „Já to pořád ješte nechápu. Proč to museli udělat? Proč druhá bomba? Dokoce i ta první přesahuje všechno, co bych kdy dokázala... Ale druhá? Provedete něco takového, vidíte, co jste provedli, a pak to provedete znovu. Jak je to...? Vědělas, že se původně chystali bombardovat Kokuru? Ale nad ní bylo tak zataženo, že se museli otočit a zamířit ke druhému cíli – k Nagasaki. A přitom nad ním bylo taky zataženo. Ty mraky si pamatuju, jako by to bylo dneska. Málem to vzdali. Užuž to skoro vzdali, a pak najednou uviděli v mracích mezeru. A bum.“ To „bum“ vyslovila tak tiše, že to bylo stěží zřetelnejší než výdech. „Vždycky jsem měla v plánu odjet z Nagasaki, víš? Nikdy jsem o něm neuvažovala sentimentálně. Ale dokud neuvidíš, jak se místo, které znáš celý život, změnilo v popel, neuvědomíš si, jak moc všichni toužíme po tom, co důvěrně známe.“

5 13.05.2013

Na druhý diel Gdaňskej trilógie som sa tešila ako na dlho odopieranú lahôdku, ale zároveň som mala mierne obavy, či sa nepotvrdí staré známe: „Pokračovanie sa málokedy kvalitatívne vyrovná svojmu predchodcovi.“ Grass si na ňom zuby nevylámal, naopak, posilnil môj dojem, že je jedným z najvýnimočnejších autorov s ktorými som sa v literatúre stretla.

Viac-menej som očakávala, že celá trilógia sa bude niesť v rovnakom duchu, najmä čo sa týka rozsahu, štýlu atď. Omyl, omyl, omyl... Asi jediné čo majú tieto dve knihy spoločné, okrem autora, je silná ústredná postava. V Plechovom bubínkou ňou bol čudácky Oskar Matheratz, v Kočke a myši túto úlohu preberá nemenej čudácky, ale odlišným spôsobom, Joachim Mahlke, ktorého najväčším trápením je nadmerne veľký ohryzok, od ktorého sa všemožne snaží odpútať pozornosť. Proti sebe tu stojí nepatrných ledva 150 strán novely Kočka a myš kontra pompéznych 600 strán Plechového bubínku. Viac Grass nepotreboval, aj 10 strán navyše by bolo nadbytočných. Kamaráti Joachima napriek jeho povestnému čudáctvu vnímajú ako svojho hrdinu, je pre nich predmetom nekonečných diskusií, fascinujúcou osobou. Ale kým Oskar rozpráva svoj príbeh sám, Joachimov príbeh je podaný prostredníctvom vedľajšej postavy, ktorej identita zostáva veľkú časť príbehu zahalená tajomstvom. Rozprávač striedavo opisuje príhody, ktorých stredobodom je Joachim, alebo sa mu určitým intímným spôsobom prihovára, snažiac sa odhaliť podstatu Joachimovho kúzla osobnosti. Čitateľ tak nemá možnosť nahliadnuť do Joachimovho vnútra, to spoznáva len prostredníctvom myšlienkových pochodov, vnímania, cítenia rozprávača. Krátke až strohé vety (do očí bijúci rozdiel v porovnaní s Plechovým bubínkem) sa postupne predlžujú a spájajú do súvetí, príbehom sa sem-tam hmlisto mihnú staré známe postavy z Plechového bubíku, najmä Oskar. Novela Kočka a myš má pre mňa osobne pôsobivejší záver (ten je v Plechovom bubínku vlastne úvodom a teda nie je žiadnym tajomstvom), aj keď veľmi skoro pochopíte, že určité miesto (koráb), zohrá v príbehu kľúčovú úlohu.

Už sa len tešiť, čo ponúknu Psí roky… A ja sa veľmi teším!

5 12.05.2013

Pre mňa osobne jedna z najpôsobivejších kníh, ku ktorým som mala možnosť dostať sa. Nemalou mierou k tomu prispelo originálne poňatie príbehu, v podstate také bežné v mnohých iných knihách – náhľad na určitú postavu z pohľadu viacerých iných postáv – tu však je na tomto základe vystavaná celá forma románu. Myslím, že s niečim podobným som sa v literatúre doposiaľ nestretla, aspoň si momentálne nespomínam. Dej je situovaný do Palestíny, do obdobia rokov predchádzajúcich druhej svetovej vojne, kedy štyria nemeckí hudobníci a jeden spisovateľ, židovského pôvodu, utekajú z nacistického Nemecka do krajiny, ktorá je im ako jediná ochotná poskytnut azyl, živobytie, možnosť na nový začiatok, aby sa podieľali na jej budovaní. Ich vzájomná konfrontácia – z pohľadu členov kvarteta, ktoré hudebníci vytvoria, i z pohľadu spisovateľa – podaná formou vnútorných monológov, zápiskov z denníka, listov, priebežne mení čitateľov dojem z jednotlivých osôb a postupne vytvára akýsi ucelený obraz, ktorý však je v konečnom dôsledku klamlivý a prchavý, keďže má čisto subjektivný základ. Forma akoby sa niesla v súlade s myšlenkami jednej z hlavných postáv románu, spisovateľa: „Dnešní vzdělaný čtenář mi nebude zazlívat, když mu nabídnu jen hliněné střepy. Jejich slepování ho potěší víc než krása celého džbánu.“ Napriek tomu text nepôsobí rozkúskovane, je to veľmi plynulé čítanie. Postavy sa snažia prispôsobiť životu v novej vlasti, kde v skutočnosti nechcú byť a kde sa cítia vydedencami hádam väčšmi než vo svojom rodisku, nevedia sa vyrovnať s tým čo stratili a nechali za sebou, Palestínu pokladajú len za svoju prechodnú stanicu. Obrazy ich každodenných skromných bojov sú plné melanchólie, osamelosti, spomienok na minulosť, nádeje na návrat, ale aj strachu, že vypukne vojna, obáv o blízkých, ktorí zostali v Nemecku. Úvahy o hnutí sionizmu a politike sú doprevádzané úvahami o hudbe. Pred čitateľom sa postupne odkrýva nie len vtedajšia situácia v Palestíne, ale aj minulosť postáv. Rosendorfovo kvarteto je veľmi „hutná“ kniha, bez hluchých miest, ktoré by dávali priestor pre oddych, vhodná skôr na dlhé a pomalé čítanie. Akékoľvek iné hodnotenie ako 5/5 je pre mňa nedostačujúce.

5 12.05.2013

Nesvojbytnosť textu, nutnosť „širšieho kontextu“ nie je na prekážku. Hviezda za nápad! Hra na „mačku a myš“? Text pôvodne určený výlučne pre Austerovu potechu? Alebo sa snáď rozhodol poodhaliť o sebe niečo viac? Na každej z týchto teórii môže byť kúsok pravdy, no len v zmysle tej poslednej je pre mňa akým-takým prínosom, lebo inak, hoci je to v podstate typický Auster, majster fabulácie, tajomných, záhadou opradených, iluzívnych textov, vďaka čomu som si ho obľúbila, tento konkrétny text ma nenadchol. Druhá hviezda za exkurz do Austerovho vnútra, tretia za ochotu zdieľať s čitateľmi čosi, čo možno pokladá za svoju slabosť. Len škoda toho pocitu, že spolu s ním kráčam po už príliš vychodenom chodníčku bez toho, aby našiel správny spôsob, ako túto chôdzu obzvláštniť. Nápad naozaj skvelý, no na vyššie hodnotenie nepostačujúci. Chcelo by to ešte čosi.

4 19.11.2015

Munroová dostala do vienka dva úžasné dary - schopnosť hlbokej empatie a talent na písanie, vďaka ktorému učí empatickému cíteniu ostatných ľudí. Môže byť autor s darom empatie k svojim postavám neláskavý? To nejde. Môžu byť čitatelia neláskaví k postavám silne empatického autora? Bohužiaľ môžu, Munroová mnoho krát zostáva nepochopená. To však nie je jej chyba. Je dušupohladzujúce naraziť na takéhoto autora v dobe, kedy takmer každý kope len sám za seba, a cez múr ignorantstva, ktorý si okolo seba vybudoval, k nemu nemá šancu čokoľvek preniknúť... Fyzickému deju by som nepripisovala prehnanú váhu a pointu, ak vôbec možno o pointe v pravom slova zmysle hovoriť, hľadala skôr vo „vnútre postáv“, v ich pocitoch.

4 02.10.2015