zipporah přečtené 741

Hrbáčova mladosť 1992, Paul Féval ml.

Trošku lepšie čítanie som čakala:) Je to oddychovka, nečakajte nejaké podrobnejšie popisy vtedajšej doby, nepovažovala by som ju ani za historickú knihu.

Sneh 2007, Maxence Fermine

Sú dva druhy ľudí. Jedni žijú, odohrajú svoju rolu a zomrú. Druhí len udržujú rovnováhu na hrane života. Sú herci. A sú povrazolezci. Moje nižšie hodnotenie spočíva v tom, že je to oddychovka s poučením pre intelektuálov so zrýchleným mestským životom, v dôsledku čoho nemajú čas siahnuť po hrubšom príbehu. Podobným typom môže priniesť táto knižka a príbeh v nej uspokojivý a hrejivý pocit z inteligentného čítania. Nie je to vôbec zlé čítanie, akurát neobsahuje jazykový štýl, v podstate nič, a autor si od Sósekiho nevzal ponaučenie k srdcu :D Samozrejme, toto je kniha od herca, skutočnými povrazolezcami sú napríklad Victor Hugo a skutočnou snehovou búrkou na lane je Umberto Eco. Ja ich tak rada vždy spomeniem :D... celý text

Suma 2011, David Eagleman

Zaujímavé čítanie spočíva v nápaditých predstavách neurobiológa o tom, čo je po smrti. Nesklamal, síce kniha Mozog je špičkové čítanie pre širokú verejnosť a o niečom úplne inom, ale páči sa mi, že vedec spísal svoje predstavy o tom, k čomu veda a náboženstvo môže povedať slovo, ale nie je schopná podať dôkaz. Jedinou najlepšou výpoveďou o tom, čo je po smrti, prináša výrok Epikura, "smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my..." Zvyšok pravdy sú iba presne takéto príbehy, aké ponúka Eagleman. Príbehy a predstavy, pre ktoré je život znesiteľnejším. Pre mňa topka predstava je Premena, v ktorej som videla svojich blízkych za jedným stolom s mojou najlepšou priateľkou. Tri ženy, ktoré ma opustili, nenahraditeľné nikým v tomto Pekle, pardón, na Zemi, sú v lepšom svete a dúfam, že neprejdú bránou, keď umriem a počkajú tam na mňa. Že umriem skôr než tí, ktorí budú na nás spomínať, aby sme mohli byť znova spolu. Aby som sa vrátila k úsmevu. A konečne si oddýchnem od kópie života na Zemi plnej ľudských trosiek s úbohými každodennými schopnosťami a výkonmi. Zomierame trikrát. Po prvý raz, keď nám telo vypovie poslušnosť. Druhý raz, keď kladú naše telo do hrobu. A po tretí raz vo chvíli, keď niekto v budúcnosti naposledy vysloví naše meno. (Premena) Najsmutnejšie na tom je, že mnohí ľudia tam odchádzajú práve vo chvíli, keď sem prichádzajú ich milovaní, pretože práve oni boli jedinými, kto si na nich ešte spomenul. My ostatní nad takým načasovaním len krútime hlavou. (Premena) Tu v očistci sa stretnú všetci ľudia, s ktorými ste prišli do styku. Porozhadzované čriepky, z ktorých ste pozostávali, sa pozbierajú, priložia k sebe a spoja. Pred vami držia zrkadlá. Nemáte výhodu filtrovania, a tak sa po prvý raz vidíte celkom jasne. A práve to vás nakoniec zabije. (Zrkadlá) Konzervatívci zase nemajú chudákov, ktorých by mohli osočovať, a liberáli utláčaných, ktorým by mohli pomáhať. (Rovnosť)... celý text

Čakanka 2003, Milan Rúfus

Šípky už blčali na kríku. Na poli svietila slama. Voňalo. Plnenú papriku varila Vilkova mama. Usnul už gazda i koníky. V tichu sa dodiali deje. Dali by sme si tej papriky, no taká už nikde nie je. Za všetko ďakujúc, spomínam... (Báseň o plnenej paprike) Táto báseň mi pripomenula najlepšie kuchárky na základke... ako už vedeli, že si idem po dupľu polievky, alebo už som ju mala nachystanú.. krásne spomienky.... celý text

Sittafordská záhada 1971, Agatha Christie

Trochu som mala chaos, priveľa postáv, osobu, ktorá spáchala vraždu, som síce uhádla :D, ale to bol čisto tip po jednej vete od tej osoby... na motív som nemala, hoci je to skoro vždy o peniazoch a jedno percento pre túžbu upriamiť na seba pozornosť, ako to bolo v jednom príbehu (to som už uhádla na začiatku meno vrahyne). Agátovský rok sa pomaly končí, takže top v tomto roku je určite Po pohrebe, a Smrť vo vzduchu. Tieto príbehy odporúčam milovníkom detektívok vrátane ďalších dvoch, ktoré som čítala ešte na strednej, to je jednoznačne Vražda Rogera Ackroyda a Desať malých černoškov... tie ostatné sú ťažko prekombinované, sofistikované, nezanechajú vo vás čistý dojem a úžas z jednoduchosti zápletky, boli písané ako na bežiacom páse, Agáta jednoducho ťažila iba zo schopnosti vyrábať knižné gordické uzly, inak si myslím, že je fest preceňovaná, ale to všetko, čo pochádza z Británie je skvostne preceňované a spopularizované na celom svete. Vôbec si nespomínam na mnohé tie prípady, možno pět malých prasátek, alebo vražda podľa abecedy boli ešte fajn, ale tiež si nespomeniem na zápletky... Na Agáte sa mi nepáči, že nemá svoj jazykový štýl, tie knihy sú v podstate oddychovky, s príležitostným suchým humorom (čo je ale fajn) a dvoma sympatickými postavami (P. a M.). Sila knihy spočíva v dojme a ten si odnášam len z tých 4 detektívok od nej. Mimo toho, Meno ruže je absolútny a bezkonkurenčný klenot svetovej literatúry, najlepšia a najkvalitnejšia detektívka všetkých čias, syntéza histórie, náboženstva, psychológie, filozofie... Ecov štýl, jeho výnimočná inteligencia, nádherné a silné postavy, autentická atmosféra, napätie a chlad kamenných stien mníšskeho kláštora... Pri čítaní Meno ruže budete počuť aj smiech.... celý text

Básne 1951, Vladimir Vladimirovič Majakovskij

Vykašlem sa na bronzové centy, vykašlem sa na mramorový hnus. Všetkým buď sláva - nechcem extrarenty - spoločným pomníkom nech nám budeš len ty, dobytý v bojoch socializmus! Rublíky neshŕňal som... za veršíčky veselé, mne v byte nelisne sa... mahagónu veleba. A ozaj... okrem čistej košele, statočne poviem... mne inšie netreba. Za to mne bolo treba vodky a salámy, keď som sa opustila na Novodevičínskom cintoríne. Asi sám Majakovskij mi zoslal z neba toho Rusa, ktorý sa o mňa postaral. Je mi ľúto, že som sa nepredstavila, že neviem jeho meno. Nikdy v živote nezabudnem, ako sa začal modliť pred hrobom Majakovského. Zízala som na neho ešte v postraumatickom šoku a tranze zo stretnutia sa s pozostatkami môjho milovaného spisovateľa Gogoľa a vstrebávala tú ruskú inteligenciu a ruské srdce. "Vykašlem sa na bronzové centy, vykašlem sa na mramorový hnus." V tom momente som všetko znovu zažila... triašku, modlitby, hrob básnika, gogoľovského ducha. Potichu som pozorovala jeho modlitbu s úprimnou vierou, úctou a láskou k spisovateľovi. Veľká škoda, že mi je neznáme meno môjho sprievodcu. Pobrala som sa veľmi náhlivo späť ku Gogoľovi a začala sa modliť. Takéto momenty sa prežijú len raz v živote. Prvý a jediný raz.... celý text

Máj 2002, Karel Hynek Mácha

Ach v zemi krásnou, zemi milovanou, v kolébku svou i hrob svůj, matku svou, v vlasť jedinou, i v dedictví mu danou, v šírou tu zemi, zemi jedinou, v matku svou, v matku svou, krev syna teče po ní. Čas: "Náhrobkem já ho přikryji." Čudujem sa, že viac než 5 000 hodnotení a predsa len chabých 72%, to je chabý výkon mladučkých čitateľov zo stredných škôl, nie však autora. A možno aj chabý výsledok učebných plánov v rámci Slovenska a Česka, lebo to máme narovnako, hádam? Pritom v Británii majú úplne iný systém výučby literatúry a tie deti si sami postupne uvedomujú význam Hamleta. Keď sa tak pechoríme za západom, najmä Česi, tak by si mali vziať príklad od Britov v spôsobe výučby literárnych diel, ktoré vynikajú, kratučký Máj patrí medzi nich, na to nemusím byť expert v poézii. Apropo, Schiller ma naučil vnímať krásu v literatúre, najmä v poézii, ako má vyzerať a Dostojevskij ma upozornil na základnú funkciu literatúry. Tento krátky príbeh má podľa nich všetko, dej, zrkadlo doby, talent, naivnosť.... celý text

Smrť vo vzduchu 1973, Agatha Christie

Jedna z tých lepšííích!! Miestami je aj vtipná a poskytuje dobové nálady, ako napríklad britský zázrak:D spočívajúci v zázračnej zhode v neznášaní kriku, reštaurácii a černochov u dvoch ľudí... Tak takúto kombináciu slov by nečakal ani luskáčik pod vianočným stromčekom :D "Veda je vlastne najväčšou romantikou dnešných čias." (si myslím, že všetkých čias, aj keď si Sumer točil koleso palicou, mohol sa cítiť romanticky, nie?) Summary: Dokelu... zase... ma... autorka dobehla :D... celý text

Květy zla 1997, Charles Baudelaire

Ako musia zasiahnuť takéto básne tých, ktorí radi vynikajú z davu, pre také povahové typy sú Baudelairove básne pohladením ega. Atmosféra básní a kombinácie slov sú krásne, mal talent. Pokiaľ ide o samotný obsah, tu už občas zakopáva život... obsah nie je až taký výnimočný, muž píše o ženských prsiach, skladá dráždivé veršíky, lenže na tom nie je nič výnimočné, akurát zveršoval Schopenhauerove prozaické žalospevy o živočíšnych pudoch, ktorých sa sám tiež nevedel zbaviť ani ako starý cap. Tiež zdedil veľa majetku. Kto už chytil život za pačesy a život nechytil za pačesy jeho, teda nechytilo ho po 50tke to chlípne obdobie lapania druhého mladíckeho dychu, obdobie výnimočne štedré k zvýšenému počtu rozvodov po celom svete, vie, že je to nesmrteľne nudná téma ako hodiny dejepisu, kde sa strieda vojna s obdobím mieru, v ktorom sa pripravuje ľudstvo na ďalšiu vojnu, a tak dokola. Výnimočným je ten obsah vďaka načasovaniu doby, v ktorej písal, čím sa stal predchodcom tých Ďalších izmov, ktoré sme sa museli krvopotne bifľovať:D Ešte k tomu Francúz v kombinácii s dedičskými vlastnosťami, amen, prehajdákal majetky ako sa na správneho rebela patrí a tým si získal srdcia najmä mladších ročníkov, ktorým najkrajšie vonia červené víno a najviac svetla (s ktorým prichádza osvícení) vidia v tme... Som však rada, že som si mohla konečne prečítať niečo z môjho starého zoznamu "Chystám se číst". Příroda, to je chrám s živými pilíři, jež někdy zmateně svou řečí promlouvají; člověk tam lesem jde a bloudí jinotaji, les si ho důvěrně a známě prohlíží. (Vztahy) Bůh, aby uspal zášť a čelil lhostejnosti, všech starých proklatců, hynoucích ve skrytosti, vymyslil spánek, hnut výčitkou svědomí, a člověk víno zas, to dítě sluneční. (Víno hadrářů)... celý text

Pan Wolodyjowski 1995, Henryk Sienkiewicz

"Týmto sa končí viacero kníh, písaných niekoľko rokov a s nemalou námahou - na posilnenie sŕdc...," napísal pán Zag... Sienkiewicz. A tým je všetko povedané, lebo prečítanie tých kníh človeka naozaj posilní v nádeji, že ešte nevymrela taká tá odvaha žiť a bojovať nielen za seba samého a za svoje pohodlie, o takej odvahe dnes po väčšine z nás len snívajú, hrajú sa na odvážnych počas PC hier a tak len prežívajú zo dňa na deň. Ledaže si užívajú život veriac, že odvaha spočíva len v užívaní si a prekonávaní samého seba a posúvania hraníc a podobných motivačných cieľov. Odvaha spočíva v slove dať a dávať a rozdávať, nie len brať, hrabať, označovať si hranice a zbierať pre seba hmotu a zážitky (výnimkou sú, samozrejme, pohádzané odpadky, tie môžeme zbierať). Áno, táto pätica kníh je určite lepším knižným liečivom než trilógia Gulagy, v ktorej sa mi vôbec nechce ísť do poslednej časti, lebo už mi to príde pomaly ako psychické samotrýznenie než čítanie, asi ako Kovaříkove knihy o Napkovi. Ale ako poctivý čitateľ nezakrývam si oči pred realitou ako zabublinkovaní pozitivisti čítajúci iba motivačnú literatúru, ktorou ma potom otravujú počas túr a ja túžim iba po návrate času, aby som začala a zostala čítať iba pri motivačnej literatúre :D Ako Umberto Eco a mnohí harcovníci v čítaní už ale máme zahryznuté vlastné ocasy, takže sa doživotne točíme v kruhu a tešíme sa, keď si čítame hlášky Zaglobu, lebo tam v jeho reči iba dochádza k úľave a kruh poznania končí... Keďže jeho knihy sú takým liečivom, istotne sa vrhnem na Púšťou a pralesom a Križiakov. Spero, že budú podobné ako tieto. Posledný diel je taká odmena po maskulínnom deji, kedy príde konečne na scénu aj skvelá ženská postava v podobe Bašky. Veľmi som si ju obľúbila. V závere už bola slzavá potopa, taký je život a aj ja si budem pamätať slová "To nič."... celý text

Potopa II. 2005, Henryk Sienkiewicz

Dám na just 4 hviezdičky, chýbalo mi viac scén so Zaglobom, joj! Hoci Kmicic je tiež sympatická postava a Boguslaw asi nová najzaujímavejšia z celej Potopy. Sienkewiczov čitateľ ale nie je o nič ukrátený, dej beží plynule. Mám už ale rozčítaného pána Wolodyho, dúfam, že Boguslaw dostane viac priestoru, než ten politický. Hneď po slovnom spojení "Basia má dve pištole" som našla po troch knihách jedno veľké rozuzlenie, na ktoré som fakt čakala v troch knihách:D A je to neskutočné, nechcem spamovať a ešte o inej knihe, no prvá lekcia šermovania ma úplne dostala, roztatárila, toto zažiť, to je sen každej, ktorá sa vidí vo Fantaghiro:D A jedine pre tie komplimenty by stálo za to vrátiť sa do tých dôb, čo tí gavalieri zo seba sypali, ak je to teda tak, ako píše autor :D... celý text

Potopa I. 2005, Henryk Sienkiewicz

... vytriasol som po ceste aj lásku. Na takéto trápenia niet nič lepšieho ako cesta. Už po prvej míli mi bolo ľahšie, a kým som došiel do Vilna, vyšumela mi z hlavy a dosiaľ som vydržal v mládeneckom stave. Tak je to. Niet lepšieho lieku na nešťastnú lásku ako cestovanie! (Charlamp) A nielen pre také dôvody ľudia cestujú či výletujú. Nepriznajú to väčšinou, ale v podstate unikajú pred čímkoľvek, s čím sa nepochvália:) A veselé je, keď ako alibi používajú slovo "práca". Tiež chcem vypadnúť, ale nielen za samou prácou, áno, na SVK sa nežije dobre z môjho pohľadu a Slovensko mi nič neponúka okrem prírody, iba mizerácky sociálny život a deficit ľudského kontaktu. Na vlastnej koži som zistila, že najzaujímavejšie príbehy prežijete vo vlastnom okolí, nie na cestách. Cesty slúžia na zabudnutie toho svojho mikrosveta, ponechajúceho napospas tam ďaleko... na mieste, kam sa raz aj tak vrátime. Dnes je fenomén ísť do sveta, putovať, fotiť, potom o tom prednášať, písať knihy... Ale čo tí ľudia vôbec v živote dokázali okrem toho, že si šli užívať do sveta, pred niečím unikli a následne zarábali na prednáškach a cestopisných knihách, robia zo seba "zaujímavých" svetobežníkov. Je to ako s Nick Jordanovou, ktorá aspoň priznala dôvody, prečo vybehla do sveta a vlastne domov nenašla ani v cieli, ako chcela. Vrátila sa k starým chybám... Títo ľudia si len užívajú, spoznávajú nových ľudí, s ktorými sa sfotia, čo pre nich ale urobia? Často len využívajú láskavosť a pohostinnosť ľudí, pre mňa sú to egoisti. Svätý František tiež veľa putoval, ale jeho aktivity mali zmysel. Bojoval za mier, šíril vieru. A naši novodobí cestovatelia unikajúci pred láskou, komplexami, vlastným nešťastným nevyrovnaným životom, iba putujú za konzumom a fotkami, aby ich vo svojom nedostatočnom živote museli zdieľať s ostatnými, nevystačia si so sebou a svojím okolím. Napokon na svoje útrapy použil cestoterapiu sám Gogoľ. Zanechal po sebe ale veľké diela, kde nepísal o sebe a svojich zážitkoch. Takže jeho cestovačky mali význam. Nepíšem to zo závisti, sama si chodím kade-tade, ale to, čo dnes predvádzajú naši veľkí zážitkoví cestovatelia, za ktorými sa potom hrnú ľudia do kín, na multikulti akcie a počúvajú ich, obdivujú, blabla, je hrozné v tom, že je to znak našej doby, našej kultúry, v ktorej nevidím zmysel, nejakú vyššiu funkciu ako pri minulých pustovníkoch, okrem teda tej funkcie osobnej, egoistickej: potreba zážitkovosti, užívania si a shareovania. Výsledok konzumnej spoločnosti. „Čo krok, to košík!“ pán Wolodyjowski... celý text

Až po uši 2015, Jana Benková

Ohňom a mečom 2 1988, Henryk Sienkiewicz

Tak čo... kto už vyskúšal knižný recept, chlieb s pavučinou?:D:D:D Možno predstavuje lepšiu alternatívu za súčasné predražené živočíšne maslo. A pavučina je ešte zdarma v ponuke a prístupná aj v dobe karantény! Zato pán Sienkiewicz má zmysel pre humor a to vždy poteší!... celý text

Ohněm a mečem I. 1963, Henryk Sienkiewicz

Neviem, či to je vekom, alebo už som sa zabudla odosobniť či uvoľniť, brať veci s rezervou, no skrátka niekedy mi príde zaťažko rozplývať sa nad tým, že je kniha dobre/kvalitne/amazing napísaná, keď ten obsah je pre mňa katastrofálny. Áno, z literatúry sa neučíme históriu, ako sa píše vo vydaní od Tatranu, ale približuje obdobie, udalosti a neviem ako iným, ale nemyslím si, že by si Henryk vymýšľal pri takých krutostiach ako v tomto prípade: "Pri vchode do dediny visel na dube sám pán Strzyžovski... celkom nahý a na prsiach mal strašný náhrdelník z hláv navlečených na povraze. Boli to hlavy jeho šiestich detí a jeho ženy." Časom starneme, naberáme skúsenosti, tak neviem, či pri takýchto momentoch je potrebné naozaj viac energie na odosobnenia sa, alebo je to vymyslené, alebo čitatelia čítajú povrchne a neuvedomujú si, že čítajú niekdajšiu realitu, alebo uvedomujú, ale neriešia to, lebo však nie je to aktuálne (aspoň v našich krajinách?). Lenže takéto zverstvá sa robia aj dnes vo svete. A preto sa úplne stotožňujem s výkrikom pána Zagłobu („Ježišu Kriste, načo si len stvoril toľko tej chamrade!“), mimochodom, najlepšej postavy, ktorá ako jediná stojí v kontraste s ľudským zlom, pretože ani Strzuského láska k Helene nezachráni katastrofu dejúcu sa kedysi medzi ľachmi a kozákmi. Táto kniha napchatá testosterónovou agresiou je svedectvom toho, že nie láska, ale žijúci humor ako tichá či divoká rieka nás môže ešte postaviť na nohy a dať nádej, aspoň v mojom prípade. (Ja zas volím život, lebo smrť len raz príde, ale nijakým vtipom sa jej nevykrútiš. pán Zagłoba) Akurát mi v knihe prišlo od autora prapodivné prirovnanie vojny k zlej matke, požierajúcej svoje deti, inak povinné čítanie, samozrejme, ako už tu niekto spomína, treba brať s rezervou to, že to píše Poliak, teda ľachovia vystupujú ako tí dobráci, čo by na dub nezavesili ani hojdačku. ... „Mám čutoru pálenky, tu je!“ Pán Zagłoba vzal plechovú nádobu a priložil si ju k ústam; ozvali sa dlhé glgy, ale pán Skrzetuski, netrpezlivý, nedočkal do konca a spytoval sa ďalej: „A je zdravá?“ „Čo tam!“ odvetil pán Zagłoba. „Na suché hrdlo je každá zdravá.“ „Ale ja sa spytujem na kňažnú!“... celý text

Smrt talentovaného ševce 2003, Václav Erben

Lord Edgware umírá 2013, Agatha Christie

Svět bez Ruska? 2010, Jevgenij Primakov

Primakov fungoval na vysokých postoch v 90tych rokoch, takže som bola zvedavá, čo sa v knihe dočítam. Výsledok po obsahovej stránke je iný, je to autobiografia istých ruských situácií, teda neúplná, čo je škoda, lebo Primakov je osoba s prehľadom a zrejme sa najviac vyznal v ekonomike, pretože tie kapitoly o hospodárstve boli aj pre mňa ťažkým čítaním. Mnohým ekonomickým výrazom nerozumiem a musela som googliť, lebo ma to už rozčuľovalo pri opakovaní pojmov:D Vyzdvihujem plynovo-ropné časti o výstavbách potrubí, motívoch krajín, ale aj o zodpovednosti, trhových cenách, zmluvách, energetickej bezpečnosti, atď, atď., toto sa oplatí prečítať. Čo je pre mňa výkričníkom, čo som si doteraz v žiadnej knihe neuvedomila možno preto, že máloktorá ponúka pohľad človeka-politika so skúsenosťami a schopnosťou opisovať veci trochu z vtáčej perspektívy (ja som vlastne ani nečítala jedinú knihu od skutočného politika, iba knihy od novinárov, politológov, filozofov a podobných odborníkov), tak to je problém rozširujúceho sa separatizmu a myslím si, že toto bude popri rozvoji kozmického priemyslu hrať zásadnú úlohu v dejinách tohto storočia. Bude toho pribúdať, máme sa na čo tešiť... nie som si istá, či terorizmus je väčšou hrozbou ako separatizmus, ktorý podľa mňa spraví viac škody, z ktorej môžu určité objekty vyťažiť viac než z teroristických útokov. Terorizmus je proces, ktorý spája ľudí na celom svete, takto reagovali ľudia, no dejiny a podstata človeka dokazuje opak, že je nám bližšie radšej si udržať vlastný priestor pre seba, viac nám vyhovuje dostávať sa do konfliktu, polarizovať sa, ako napokon to robia samotné bunky :D Z terorizmu je menší zárobok, zo separatizmu vychádza bohatstvo a preto niektoré veľmoci budú naďalej podporovať separatistické nálady po celom svete, rozoštvávať etniká pre vlastný osoh. To nás asi čaká najbližšie desiatky rokov. Občianske konflikty, lokálne nezhody. Žiadna svetová vojna najskôr už nebude aspoň dve ďalšie storočia. Aj keď... je tu ešte druhá vec, ktorá sa mi vôbec nepáči a tuším som už o tom počula, len som akosi na to pozabudla. A to, že Izrael je (neuznaný) jadrový štát. To nie je vôbec, ale vôbec dobré pre tento svet. To nemusel ani Primakov pripomínať, akú starú známu históriu má tento mladý štátik... Kombináciu náboženskej ideológie s jadrovými zbraňami považujem za reálnu katastrofu na tomto svete, môžu sa Izraelčania tváriť ako najpokornejší národ na svete, ja im neverím z biblických dôvodov:D chcem povedať z prozaických :D Nesúhlasím s tým, čo povedal Clinton o Indii, Indovia mi neprídu takí netolerantní a hlavne netrpia syndrómom večnej obete, ako iný národ.... celý text

Milenka francúzskeho poručíka 1972, John Fowles

Autorov jazykový štýl mi trochu pripomína ten austenovský. Postavy sú psychologicky vypracované, hoci mám pocit, že Sarah bola miestami už prekombinovaná, pretože som občas nerozumela jej konaniu či rečiam, ako keby už prestávala byť reálnou postavou, akou bola Ernestína, tá bola ozaj presvedčivá a reálna bytosť, ktorú nemožno odsúdiť v momente, ktorú si autor pripravil na jednom mieste, a to že je to "len žena"... Na takýchto "len ženách" stojí tento svet, tak by bolo dobré si to pripomínať nielen na sviatok žien či matiek, ale už si to konečne uvedomiť v tých niektorých dutých hlavách, ktoré sa usilujú hrať na vysoko intelektuálne dušičky. Občas aj v tejto knihe sa dá zakopnúť o nepríjemné odtiene mužských predstáv spojených so živočíšnym správaním, čo patrí k životu, čítať ale je to otravné. No že zákon nepozná pravdu, s tým nesúhlasím, lebo sám zákon je pravdou a zákony hovoria o spoločnosti, aká je. Veď práve zákony rozprávajú najpravdivejší príbeh o každom štáte, o tom, akí ľudia v ňom žijú, však... "Všetci utekáme pred skutočnou. To je základná definícia Homo sapiens."... celý text

Šest hodin ve vlaku 2004, Inna Rottová - Mirovská

Vzala som ju z knižnice len pre názov, keďže z Košíc do Bratislavy trvá cesta vlakom 6 hodín. Aj tak som ju nakoniec čítala doma s chorobou na krku. Kniha, ktorá sa "nepretvaruje" žiadnym štýlom. Krátke príbehy plné ľudskosti... Posledná poviedka mi vyrazila dych. „Když je dostatek jídla, tak lidí už nemají hlad, ale chtějí, aby jim chutnalo. A aby jim jídla chutnala, musí být dobře uvařená. A víš, co říkajú o kuchařině? Že je to umění určené pro mír.“ Dnešný svet sa však presýtil dobrým jedlom, je to očividné. Tak čo bude ďalej? Čo spravíme pre mier my, najedení ľudia? Zatiaľ totiž najviac, čo dokážeme, je vyhadzovať jedlo nielen do kontajnera, ale aj na tie najneobvyklejšie miesta.... celý text