zipporah
komentáře u knih
Dobre čitateľná psychologická knižka. Priznám sa, že isté vlastnosti Lucy mám aj ja ako až chorobné lipnutie na človeku, ktorého mám rada, nech už ide o kohokoľvek. V tomto smere ju teda chápem. Vyplýva to zo zlého detstva, v ktorom nezažila dostatok lásky a pozornosti, naopak vyvíjal sa iba tlak, aby pracovala na sebe, inak nemá ako človek hodnotu. Z takého decka vyrastie to, čo predstavuje Lucy. A môže sa snažiť koľko chce. Najhoršie je, že v sebe všetko dusila a to je zásadný zločin voči sebe samému. Lepšie je kričať, hnevať sa a vypudiť zo seba agresivitu. Každý z nás je do istej miery agresívny a nie je dobré potlačovať tento stav v sebe.
Trochu mi prišlo divné, že jej syn študoval medicínu, ale nevidel na svojej matke, že ju bolia zuby, že chradne a nesnažil sa jej pomôcť.
Inak kniha oddychová, a miestami na zamyslenie. No ja dúfam, že po 40tke mi tak nedrbne ako jej... Všimla som si, že po 40tke mnohým drbne v hlave, začnú sa venovať alternatívnejším veciam, svetské sa posúvajú do úzadia... dúfam, že som dostatočne vzdelaná na to, aby som neprepadla podobným scenárom :D
„Nemáte zamestnanie, zásady, náboženské presvedčenie – nič. Žijete len, aby ste sa mali dobre.... Nemáte nič, čomu by ste boli verná.“ Lucy (Anne)
Klasika, ktorá pohladí... trochu lepšie než Dvaja veronskí šľachtici.
Why Johnny can´t read... z roku 1955 od Flescha, nejaká práca, ktorá ma zaujala a gramotnosť je ozaj problém už nielen globálny, ale aj lokálny. JE to až smiešne a úbohé, že tu svet onanuje nad mobilmi, ale kopec ľudí je negramotných a stávajú sa nimi paradoxne aj tí, ktorí sú pri mobiloch. Vidím, ako sa deformuje slovenský jazyk, zjednodušuje sa v knihách, masmédiách, slovná zásoba do jednej stovečky slov v bežnej reality show, tuposť podporuje bezduché rolkovanie sa sociálnou sieťou... Neschopnosť písať, používanie iba tlačených písiem, biedne hlasné čítanie... Internet neskutočne podporuje hlúposť a deformuje osobnosť človeka, naopak, knihy a ani pred knihou kameň takto zradne nepôsobili na ducha človeka ako nová forma odovzdávania informácií, akou je v našom prípade internet. Ešte sme si vybudovali falošný dojem toho, že sme v progrese, lebo stihneme za deň spraviť viac než sedliak či kráľ v 17.storočí.
Kniha je fajn, posledných 30 strán je trochu nezrozumiteľných pre moje matematické neschopnosti, ale inak oplatí sa prečítať. Ja mám rada Blade Runner film, ktorý mi ho kniha pripomenula. No som za to, ako píše autor, že by sa raz dva malo rozhodnúť o regulácii výskumu i používania AI, ako je tomu podobne v jadrovom výskume.
"Kdykoli o něčem musíme přemýšlet, je to proto, že ještě neznáme odpověď." Na základe tejto formulky človek rýchlo zistí, koľko premýšľa a koľko odpovedá dieťa či dospelý a tým dokáže, kto má vlastne navrch. :)
Taká jednohubka, ktorú písal na začiatku kariéry, zhromaždil pár skúseností, podal štipľavý humor, ktorý by neurazil ani Čechova. Plytkosť vzťahov platí dodnes. Raz je dobre u tej, raz u inej, potom u ďalšej. Doba sa posunula iba v tom, že si už aj ženy v istých častiach sveta môžu vyskúšať túto pozíciu slobody tiež. Muži aj ženy sú rovnakí blbci a ubližujú si navzájom. O čosi väčšími blbcami sú muži v krajinách, kde sloboda žien kategoricky zaniká v prastarých pravidlách, nie je mi príjemné, že o poschodie nižšie sedí mladučká Indka, ktorej už našli muža a bude sa musieť za neho vydať, pričom ho ani nepozná. Sme skrátka blbci. K čomu je to dobré? Asi k tomu, aby sme nimi zostávali naďalej a zachovali si tento titul v živočíšnom svete.
Výborný prehľad a kritika. Dám ruku do ohňa, že si túto knihu pozorne prečítal aj sám V. Putin. 25 miliónov opustených Rusov je dodnes Achillovou pätou Ruska. Ťažko si predstaviť profil ruského prezidenta, ktorý by to zvládal lepšie než Putin. Osudným sa mu však stala napokon Ukrajina a jeho takmer bleskurýchla vôľa vylepšiť si vzťahy s Američanmi po nástupe, bola neúspešná, rovnako ako snaha asimilovať Rusov v Donecku a Luhansku s Ukrajinou. Všetko na celej čiare zlyhalo. Už Solženicyn upozorňoval na to, že tretia strana využije rozpory Ruska s UA. Čo už... nečakajú dobré časy Ukrajincov. Trump nemusel ani túto knihu čítať, našťastie sa aspoň netvári ako moralista, a že nechce ťažiť, dolovať, získavať, brať, apod.
Čítala som to dva týždne, bolo to utrpenie. Princezná Leia je lepšou herečkou než spisovateľkou, glg. Ale musím vzydvihnúť kapitolu Hody na chudobnom bankete, síce písané otrasne, záverečné myšlienky na chaotický americký štýl mi boli jasné. Ono žiť vzťahovo z omrviniek a byť z toho šťastný v prítomnosti (lebo o inom čase sa dá povedať opak, prináša len nešťastie, plač a hnev), nie je bohviečo. Nie je bohviečo fungovať s niekým, kto má iní záväzky. Treba počítať len s omrvinkami.
Konečne som sa dostala k tejto knihe, film som videla trikrát, a pozriem si ho znovu. Trhlina film je v podstate asi jediný súčasný slovenský pozerateľný film, mňa to chytilo až tak, že... v roku 2020 tuším sme šli na Tribeč stanovať :D S českými kolegami, ja, pán docent a pani docentka z farmácie. A pán docent ráno po prebudení na nás vychrlil sklamane: "Vy jste ješte tu?!" S Renčou sme veľmi chceli ujsť do iného vesmíru, žiaľ, nepodarilo sa. Na to som dostala SMS od kamarátky, všetko najlepšie k narodeninám, ktoré som mala ale deň predtým. Čo ak mi ju poslala naozaj deň predtým? Mala som si spraviť fotku s nimi, možno po návrate do Zlatna by sme boli na fotke nie traja, ale štyria a pre istotu aj so psom. Inak teraz bez srandy... keď som sa trochu vzdialila od našich stanov, začula som tlmené vrčanie, medveď to nebol, podobalo sa to skôr na vrtuľník, ale zvuk bol príliš hrubý a keď v knihe decko v modrej vetrovke spomenulo draka, tak mi napadlo, že to mohol byť prebudený drak, po prečítaní tejto knihy by ma to už neprekvapilo.
Uf, ale teraz sa tam normálne bojím vrátiť. Ako som z knihy pochopila, veľa vecí sa reálne stalo. A ten Igor je teda tiež nejaký reálny Slovák. To už teda prestáva byť vtipné... Aj ma láka sa tam vrátiť, ale strach tam už je:D Páčilo sa mi, ako sa Kerčel bránil vedeckými teóriami, to by som robila asi podobne, pretože všetko, čo sa vymyká mozgu, čo je za jeho hranicami, môže naozaj vážne poškodiť mozog. Stále sme iba súčasťou niečoho väčšieho, nemôžeme a nie sme ani prispôsobení na to, aby sme prekročili, obišli, resp. pozerali sa na to "väčšie" od nás mimo toho "väčšieho", to jednoducho nejde. Spomínam si na kvantovú teóriu, ktorá sa blíži a obtiera o tieto fantastické absurdity, odporúčam vrhnúť sa do nej, pretože ešte v nej môžeme fungovať ako ľudia a nedostať úľak ako Mia.
Som rada, že sa mi kniha dostala do rúk a je iba moja, veľmi pekne ďakujem aj človeku, ktorý mi ju kúpil. Beletriu nezbieram, ale Trhlinu som už chcela dávno. Mám dokonca verziu s filmovou obálkou:) Škoda, že autor sa neubránil túžbe prispôsobovať text modernému čitateľovi a zhovadil slovenský jazyk, často vidieť nespisovné veci ako "každopádne", "poriešiť", nehovoriac o zbytočných vulgarizmoch. Dalo by sa aj bez nich. Takisto osobne ma už ide poraziť z toho, že sa často vyskytuje aj v knihách slovo "moc" ako náhrada za slovo "veľmi". Už radšej budem počúvať trebalo, dneska, kľudne, dve-dva-dve, len prosím vás, slovo MOC je synonymum SILY, "moc" je odporný čechizmus, ktorý tu zavliekli zrejme Záhoráci, alebo tí, čo sa kamošia s Moravákmi! Moc se mi to nelíbi... Veľmi sa mi to nepáči... Je také ťažké to pochopiť? Toto slovo omnoho viac zhovaďuje a porušuje pravidlá slovenského jazyka, než vyššie vymenované slová. Ja rozumiem slovu moc, že niekto hovorí o sile.
Opäť výborné, oddychové čítanie nenúteného rozprávacieho štýlu Cronina. Obraz psychológie, bez filozofických ambícií. Cronin je taký nemastný-neslaný, a predsa pútavý. Keď sa snažím prirovnať ho k niekomu, tak mi teraz napadá Gončarov a jeho Úšust, kde je tiež minimum postáv, nie priveľa deja, ale skôr zobrazovanie atmosféry a postáv.
Čo sa týka samotných postáv, človek až nechápe, že vlastne číta o ľuďoch, ktorí utiekli z reedukačného ústavu, najmä teda James Brodie, ale aj jeho žena, chvíľami mi aj Matt prišiel ako vhodný adept na psychiatriu. Až mi prídu ako nereálne postavy, lebo mi to príde nepochopiteľné, aby nielen žena, ale hocikto mal nulovú sebaúctu a nechal so sebou tak "zametať", ako to opisuje Cronin. Takže trochu mi to prišlo, že si už autor vymýšľal, hyperbolizoval, alebo je to skrátka tým, že som súčasník, a kedysi boli ženy fakt riadne tupé, keď nechali so sebou zametať. Stačilo utiecť. Radšej niekde v lese skapať hladom, než aby šliapal niekto po mojej dôstojnosti, nechal sa psychicky týrať. Dôstojnejšie je zomrieť hladom a sám :)
Super oddychovka! Neuhádla som:D Bol tam zaujímavý a stručný názor o úspešných ľuďoch, ktorí sú nešťastní. Áno, potrebujú opakovane dokazovať každý svoj úspech, pretože sú so sebou nespokojní a potrebujú lajky, pozitívne gifky, komentáre na hocičo od slepačej polievky až po pobyt v Thajsku... Človek vo svojej prirodzenosti má potrebu zdieľať veci, ale 90% ľudí dnes to robí s povzbudením sociálnych sietí. Keď získa mgr, vycestuje do Ameriky, či narodí sa dieťa, to sa ešte dá pochopiť, ale keď za úspech potrebný zdieľať považuje každodenný beh, turistiku, navarený obed, 2km prechádzky, sračku alebo fraktálne dennodenné zobrazovanie toho istého Gesichtu, tak už tu niečo nesedí s psychikou. Na nôtu Generácie P: Nedostatok pozornosti doma? Pocit menejcennosti? Nikto ťa nemá rád? Si ľahší ako vzduch? Objímaš stromy a viac si vážiš psov než ľudí? Poď na facebook a zdieľaj dnes, zajtra a každý deň svoje krivé nohy, plešinu, tetované obočie a svojho chlpáčika. V pohodlí doma spamuj, koľko vládzeš. Urob zo seba kvalitný spam, reklama sa ti odvďačí. Aj tento úspech sa ráta :D
:D Tak jazykový štýl autora možno približne zodpovedá kombinácii Bulgakova a Eca. Teda nie je úplne pre bežného čitateľa, čím nechcem naznačiť, že ide o ťažké alebo výýýýsoko intelektuálne čítanie, skôr o psychické naladenie sa na autorovu vlnu. Ani ja som všetkému nerozumela, ale to nie je tragédia. Aj v prípade nenaladenia sa môže mať čitateľ zážitok z autorovho mixovaného humoru (tu cynizmus, tam irónia, inokedy sarkazmus). Takže keď budete splachovať záchod na návšteve, budete to robiť buď oprávnene, alebo... z konšpiračných dôvodov :D
Téma kompromatov je zaujímavá... Pelevin asi nebude pre mňa úplne blízkym, niektoré Bulgakovove knihy sa mi zdali podobne chaotické, nezrozumiteľné, ale možno má ďalšie knihy, kde píše verejnosti prístupnejším jazykom.
Ak nie, bude si musieť čitateľ vystačiť s vierou, pretože...
"Rozumom Rusko nepochopíš, v Rusko sa dá iba veriť."
Príjemná oddychovka, teším sa na ďalšiu. Postava Andrewa ma trochu iritovala, keď stúpal nahor, potom sa zrazu "uvedomil", ach, neviem, ale tak nečakám, že Cronin bude ako Dostojevskij :D nuž, a postava Christine sa mi zdala nereálna a bizarná na margo toho, že bola aj učiteľka, čiže nejakou inteligenciou disponovala, zároveň prežila neskôr osobnú traumu budúcej matky... Za takých okolností normálna žena by také správanie netolerovala, a opustila by podobné indivíduum, ale bola iná doba a väčšina žien si ešte spájala a mýlila prežitie/lásku so závislosťou na chlapovi. Je fajn, že v tomto sa súčasná spoločnosť posunula.
Knihu o humore odporúčam viac, táto vyzerá ako "narýchlo" zbúchaná za pár týždňov... Pritom sami viackrát zdôrazňujú, aký význam má v živote človeka sen, sny, snívanie. Veď ako píšu, skoro tretinu života prespíme a ani Gilgameš neporazil spánok. Tak si myslím, že táto kniha predstavuje nejaké jedno promile témy, ktorá si zaslúži zodpovednejšie prepracovaný prístup, aký mali kedysi pradávno ľudia, myslím, že ich tam aj spomínajú v rámci veľmi stručných dejín. Kniha neurazí, ale ani nenadchne obsah.
"Sen je správa pre bdelé ja, že má neodžité emócie." Takže odkazuje na to, aby sme sa snažili tie emócie žiť tu a teraz, a nie skrývať sa za iné emócie, potlačovať ich, alebo ich vyjadrovať materiálnymi vecami. Všetky tri spôsoby sú k.o. pre vlastné ja.
Tak som tu, aj so svojím komentárom :D Som zipporah, ale reálne som Michaela Romanovová a preto sa odmalička stretávam s otázkou, či som príbuzná tých cárov. Preto sa mi vždy ľahko nadväzuje konverzácia či s profesorom, či s babkou :D Lebo neverili by ste, ale aj stará pani s 20 ročnou diagnózou Parkinsonova choroba sa so mnou lúčila po našom interview so slovami, či mám ruský pôvod. Vtedy som mala 18. Samozrejme, najviac púta pozornosť posledná rodina, mňa to tiež dlho držalo, veď je to v podstate najväčšia rodinná tragédia v dejinách ľudstva, ale myslím si, že sú omnoho zaujímavejšie a historicky silnejšie osobnosti z tejto dynastie. Peter Veľký, celý jeho osobný život a panovnícke roky ma fascinujú. Ako človek musel vzbudzovať des a hrôzu, bol často neľudský, krutý, zlý, nie však v takom zmysle ako napríklad tupý a nemotorný Stalin - normálne vidím tú tvár Petra Veľkého, akoby ho bil palicou za tie nevyužité traktory, čo nahradil drahými obrazmi, možno aj obrazmi, ktoré Peter skupoval:D Nehovoriac o vyvražďovaní vlastných generálov... Ako panovník Peter mal Rusko v hrsti a pevne si ho v hrsti držal, dokonca tejto hrsti menil formu a veľkosť. A áno, vyžiadalo si to množstvo mŕtvych (napríklad švédske kosti pod Petrohradom). Veľmi sa mi páčilo na ňom tá neobvyklá zvedavosť, pre ktorú cestoval, v podstate je to predchodca moderného človeka, dnes cestujeme, pretože máme slobodu, sme zvedaví, chceme poznávať. On robil to isté, ale pritom svoje poznatky prakticky realizoval v Rusku. Mal cit pre vedu a techniku, ale aj umenie, a bol schopný zabiť vlastného syna. Fascinujúca a neskutočne rozporuplná osobnosť, na ktorú ani tisíc strán nestačí a na ktorú sa treba úplne odosobniť.
Táto kniha (plná chýb, nespisovného vyjadrovania sa... pozdravujem neschopných korektorov, ktorí zabudli prerobiť jeden český výraz, takže kniha je možno prekladaná z češtiny) je o ďalšej osobnosti, ktorá mi unikala, Márii Fiodorovne. Ani som nevedela, že Mikulášova mama prežila, nevenovala som tejto žene pozornosť. No a po prečítaní knihy vlastne čitateľ pochopí, prečo si autor vybral túto postavičku. Chválim, že si vybral ju, vďaka autorovi som si mohla prečítať o novej osobe z dynastie. Ženy vždy mali oveľa výnimočnejšie a zaujímavejšie postavenie v Rusku, mohli vládnuť a patrili medzi prvé, ktoré mohli voliť (prvé boli Fínky), dokonca ani Britky ešte nemali právo voliť, keď Rusky chodili k urnám. Už z toho vyplýva, že postavenie ženy v Rusku bolo po viaceré stáročia diametrálne odlišné v porovnaní s takou Európou a mali prístup k moci, rozhodovali a muži sa s nimi radili. Boli chytré a tolerovali mnohé mužské primitívne vlastnosti, aby mohli mať svoje postavenie, námatkovo o tom píše chlap v prvej osobe v tejto knihe, občas som sa pousmiala, lebo skrátka vidno, že to píše chlap:D Je vtipné, že píše v prvej osobe:D Preto možno chýba knihe hĺbka, prípadne tempo deja nie je plynulé, čomusi sa venuje viac, čomusi menej, ale chápem, tak či tak aj tento výkon musel byť náročný na štúdium všetkého, čo sa dialo za jej života. Nuž, aj vďaka Anastázii Romanovovej, chytrej žene Ivana Hrozného sa Romanovovci tešili priazne. Ak by ste chceli viac čítať o prvých 17 rokoch 20. storočia, tak to určite siahnite po Impérium musí zomrieť. Získate prehľad o všetkom, čo muselo Rusko „stihnúť“ za 17 rokov, čo iné krajiny a oveľa menšie!!! krajiny s neporovnateľne nižším počtom etník mali na to obdobie ekonomických či ľudsko-právnych zmien oveľa, oveľa viac času. To sú hlavné príčiny revolúcie.
Bála som sa, čo ma čaká na konci, vedela som, čo to bude. A tak som si v závere pomyslela, že tá úbohá žena mala šťastie, že nežije v dnešnej dobe. Prenos informácií bol ešte brzdený vojnou, takže Mária (či Dagmar) mohla žiť v neistote, čo je tiež hrozné, ale mohla mať nádej a navyše na neistotu bola zvyknutá. Ak by mala istotu, čo sa s nimi stalo, ani si neviem predstaviť, čo by už toto s ňou urobilo. Toľko mŕtvych vidieť, toľko atentátov, toľko krvi, zmrzačených blízkych, napokon toľko smrti... áno, posilnilo ju to aj, bez pochýb to bol človek s veľkým Č. No myslím si, že to bolo veľmi milosrdné, ak žila v nevedomosti a hádam ešte dlho nemala potvrdené, čo sa naozaj stalo s jej synmi. Aj nezainteresovaným človekom to pohne, a nieže matkou. Všetka tá energia, slzy a bolesť, prácne roky, žiť pre nich, pre Rusko, čo všetko musela zniesť, to všetko zahynulo rukami boľševikov. A Lenin bude navždy zapísaný do dejín ako vrah Romanovovcov. Tak, ako to nechcel, lenže... taká je pravda.
„Proti niektorým pokušeniam bojovať nemožno – človek si musí zatvoriť myseľ a ujsť pred nimi.“
Príjemné čítanie, nenútený rozprávací štýl, nie je možno špecifický ako Marquézov či Proustov (ten je určite nenapodobiteľný), ale je to plynulé rozprávanie o živote ako takom, tentoraz o kňazovi, jeho zážitkoch.. čitateľa drží v jemnučkom napätí, čo bude ďalej, skoro v závere aj trochu väčšie napätie... Nepoznám spisovateľov životopis, ale myslím, že tento román je zobrazením doby, do ktorej patrila aj problematika misionárstva... tentoraz v Číne.
Milo ma prekvapila kniha vytiahnutá z knižnej búdky v Prešove, ktorú tento víkend odnesiem do búdky nad košickú Kalváriu :) Mám šťastie, lebo od tohto autora už niekoľko rokov mám ešte jednu neprečítanú knihu a určite mám v pláne požičať si Citadelu. A aj napriek pobožnej téme, ani náznak osobného autorovho tlaku na pohana:D Odporúčam!!
"Keď ho ráno zobudil štebot škorcov na odkvape, pokým na tráve ešte ležala rosa svitania, prvou jeho myšlienkou bolo, že ani nemôže byť väčšie šťastie ako pracovať – veľa, rukami, trocha hlavou a najviac srdcom – a žiť takto proste blízko zeme, ktorá sa mu nikdy nezdala ďaleko od neba."
Krátka anotácia bez spoilera: príbeh o dvoch bratoch, ktorých spája iba hnev a nenávisť od detstva. Dej je vsadený do stredoveku na Sicílii. Kňažná dúfa, že sa bratia don Manuel a don Cézar udobria. Na scénu vstupujú zbory, sluha a jedna dievčina. Kľúčovým duchom príbehu je niekoľko rodinných kliatob, ktoré sa stali trvalým nebom nad domom kňažnej z Messiny. Zveršované napätie dramaticky stúpa...
Môj milovaný spisovateľ, klasika, tradícia, umenie, krása, kultivovanosť, duch nemecký rozľahlých kvalít, a teda génius Friedrich Schiller ma opäť a znovu nesklamal. Príbeh s jednoduchou zápletkou, skromným počtom postáv, nijaká sofistikovanosť, nijaká autorská prefíkanosť, ako získať čo najväčší počet čitateľov. Nijaká túžba napísať najlepšie predávanú knihu.
Možno sa naozaj stal tento príbeh a v krátkosti ho začul Schiller niekde na pol ceste na návštevu ku Goethemu. Bol to jeho jednoduchý úmysel, ktorý opriadol svojou filozofiou o kráse a umení. Tak nič iné ako 5hviezdičkový príbeh z toho ani nemohlo vzniknúť. A ja som si mohla prečítať tento vzácny literárny skvost, s veľkým šťastím nájdený v knižnici. Ako Hugove drámy som si aj túto vychutnala tak, ako to mám rada: hlasným čítaním, ktorý neskutočne posilní prežívanie deja. Určite ma počula aj susedka, ale prd rozumela, keďže je Francúzka, j´taime, monsieur Schiller.
Všetkých pôžitkov sa radšej vzdiaľ,
uč sa zriekať zhárajúcich krás,
uč sa strácať všetko, čo len máš,
bys´ aj v šťastí vedel znášať žiaľ.
To je ale smršť na slovenský spôsob! Myslím si, že toto dielo sotva docení školáčik v trinástich rokoch. Veď v takom veku sa učíme o našich spisovateľoch. Komická predstava. V sedemnástich na strednej je to už fajn, ale adolescent žije v inom svete a opäť hrozí skôr nedocenenie. Človek v takom veku nedokáže prežiť čosi také vo veršoch. Možno jestvuje výnimka 1 z miliárd, obdoba mladučkého Victora Huga s neuveriteľnou vnímavosťou, taký by sa kochal vo veršoch Sládkovičovej Maríne.
Určite odkazujem každému slovenskému čitateľovi, ktorého sa literatúra drží aj dlho, dlho po školských časoch, aby siahol nielen na toto dielo.
Jestli sa city moje rozlejú
po srdciach v Tatrách žijúcich;
jesti ohlasy moje zavejú
kradmo do časov budúcich:
rodáci mojej duše, krajiny!
objímte obraz mojej Maríny...
Ďalšia poézia, ktorej pomenej rozumiem, nedokážem doceniť, sú to zase také náhodne (aj keď viem, že nie sú náhodne) pospájané slová, ktoré ma majú citovo lapiť, ale nejde to... myslím, že tá posledná báseň Môj domov, bola pre mňa najviac pochopiteľná a je v nej podstata spokojného človeka:
... Keď pochopil že náš Osud je v nás
Nie vo hviezdach
Že prítomnosť je starostlivou materou
Slnce svieti pre každého rovnako
Trápenie nezvaľuje sa z muža na ženu
Bolesti a starosti sú spoločné
Radosť je z práce a zo života...
Toto je presne tá poézia, na ktorú môj mozog nestačí rozumovo ani emotívne. Avšak súhlasím s autorom, že... "národy bez kníh sú nahé". Inak za ilustrácie by som dala 5 hviezdičiek, dodávajú tú správnu prahistorickú atmosféru. Tak som sa dívala na svoj suvenír: macedónsku venušu-matku s podobnými líniami ako tie kresby.
Na autorke sa mi páči to, že nemení štýl, stále je to ona. Aj v tejto knihe. Tematicky mi však nesadla, je to viac vymyslené než iné knižky a tak to aj dopadlo miestami. Stále kniha Pozývam ťa na večeru je jej najlepšia. Pevne dúfam, že sa v budúcnosti viac zameria na bratislavské reálie, má výborný prehľad a oddychový kultivovaný jazykový štýl na to. Myslím si, že BA-rácke reálie sú veľkým zdrojom, stačí sa prechádzať ulicami a človek vidí, táto zmes môže byť humorná, prečo nie, BA si už vypestovali ducha Západu, no stále sú tam prvky minulosti v ich správaní, najmä v takej tej prehnanej snahe ísť po západných trendoch, slovensko-rakúsky miešaný akcent, z toho vychádza niečo milé aj rozpačité pre Slováka z východu. A toto vie podľa mňa Janka podchytiť ako v knihe Pozývam ťa na večeru... Taktiež pohybuje sa v masmediálnom svete, to je obrovský zdroj inšpirácií, ktorý v budúcnosti môže využiť. Aj v kombinácii s romantikou, avšak asi až keď dá výpoveď v médiách :D
Krásny preklad od Júliusa Lenka, teda ak čosi také prekladal, mohol by aj sám mať pekné básne, určite si ho požičiam. Zaujímavý a trochu smutný je osobný život Heineho, to jeho ochrnutie, chudák:( Nechápem inak ten zvláštny trend zahľadieť sa do sesterníc, tuším, aj Byrona to pochytilo. Zrejme sa stýkali rodiny viac, sociálne siete nefugnovali :D
Heine je skvelý, komu sa páčia Byronove a Puškinove básne, môže bezpečne siahnuť po ňom. Aj básne s kapitalistickou témou sú skvelé.
A pre môj hrob pripravte veľkú jamu. Jamu ako more. Kde všetky žiale a bôle sa budú môcť pochovať...