zipporah komentáře u knih

Z knihy od asistenta prof. Hawkinga, Thomasa Hertoga som získala pocit, že je potrebné mať základy o kozmologickej fyzike, preto prv odporúčam od Chowna Kvantová teorie nikoho nezabije. Hertog často píše akoby sám pre seba, dištancuje sa od vysvetľovania pojmov, možno niečo vzadu vysvetľuje, zoznam pojmov chýba, nepribližuje sa laikovi, záver je emotívne ladená rozlúčka so Stephenom či poznámka o „morálnom vesmíre“. Naopak, Chown prekrásne a na základe vašej predstavivosti vysvetlí aj rozdiel medzi dekoherenciou a koherenciou a aký to má súvis s pozorovaním dvojštrbinového experimentu, pre istotu sa aj slovami zopakuje, čo v prípade čohosi fakt „zvláštneho“ vôbec nie je na škodu!

Doposiaľ najlepšou knihou o čase zostáva tá od Leeho Smolina, Znovuzrození času. Najdôležitejší jeho postreh si stále memorujem v hlave a to je: logika prišla až po prírode, na to nezabúdajme. Preformulujem to podľa „filozofie“ Hertoga: logika je následkom náhod.

Našim hlavným nástrojom na vysvetľovanie javov okolo nás je logika, no je to iba nástroj, s ktorým sa ani nenarodíme, pretože logiku a kritické myslenie si mozog „vypestuje a pestuje“ neskôr po narodení, v biologickom čase premien a zmien. Už len tento fakt upozorňuje na to, že logika nemusí nutne riešiť kozmogenézu a ďalšie kozmologické javy a budeme narážať aj na javy mimo logiky. Budeme musieť ich prijímať také, aké sú, skúmať len následky, pracovať s nimi a/alebo oportunisticky hľadať v nich úžitky pre iné sféry ľudskej činnosti. Alebo nájsť vo značne objemnom „zvyšku“ nevyužívaného mozgu ďalší nástroj na pozorovanie.

Kniha ma potešila v mnohých situáciách, ako pasáže s Andrejom Lindem (fantázia!), preopakovanie teórie strún, kapitola Ztracen v multiversu, spomínaný Anaximandros či Platón. Hertogove jemné nuansy o strachu či skepticizme Einsteina voči kvantovej teórii pozornejšiemu čitateľovi udrie do očí. Rozšíriť teóriu (ako napríklad Darwinovu) je víťazstvom, podkopať a zničiť ju predstavuje pre vedca minimálne kómu. Viem sa do Einsteina vžiť, že na jeho svet sa pritláčala konkurenčná chiméra či skúška prežitia jeho sveta. Život na každej úrovni je skúška, pokus/omyl, vec náhod, ako to dokazujú aj náhodné objavy (napríklad hologramu, penicilínu, reliktného žiarenia). S chybami treba vždy počítať, byť pripraveným, preto je napríklad nadbytočnosť (redundancia) jedným z riešení, ako tieto chyby "skryť" nielen v biologickom, možno aj v tom fyzikálnom (tmavá hmota) či IT svete (tie bity, či čo:D). Ako makroskopickí ľudia sa samozrejme životným chybám nevyhneme, robíme ich spoľahlivo viac než naše bunky.

Z Chownovej a Hertogovej knihy začal priťahovať moju pozornosť totálne banálny jav, nie je to gravitácia, ani kvantová teória, hologramy, fyzika častíc (ktorá ma začala fascinovať asi ako mnohovesmírnosť). Úloha tepla, teploty, tepelnej energie, veci, z ktorých som tupá, stúpla v mojom intuitívnom myslení na najvyšší piedestál a dokonca odsunula čas na druhé miesto. Pre človeka je to jasné, smrť sa blíži pri teplote nad 40 stupňov, bielkoviny sa začnú denaturovať, pečeň odchádza, ale keď si čítam, pri takej a takej teplote sa častice tak a tak zachovali, budú sa takto správať... Teplota je rázcestník, ukazovák, boh, ktorý poskytne/dovolí „rozhodnúť“ svojmu prostrediu (od kvarkov až po nás, od evolučne najstarších temných síl až po tie dnešné-silné a slabé jadrové sily, elmg), čo bude so sebou robiť. Teplota je všade, aj vo fyzikálnych silách podľa všetkého. V každom procese. Nádhera. Ako oportunistický laik si teda predstavujem, že zameranie sa na teplotu by mohlo byť jednou z cestičiek, ako prísť fyzikálne-chemicky na predmet/vec, ktorá preventívne vyšetruje/skenuje človeka na prítomnosť prekanceróznych buniek kdekoľvek v tele. Chybou ľudstva vo vede je absencia „čajových dýchaniek“, ktoré Hertog spomína. Chybou ľudstva vo vede sú nedostatočné medziodborové interakcie a diskusie. Fyzika a chémia sú pre mňa stále najdôležitejším spôsobom hľadania riešení prevencie nádorových ochorení než IT či biológia. Svet IT je sázka na rýchlosť a redukciu prostredia (vzdialenosť redukuje na bod), príde mi ako efektívne predĺžená a extrémne rýchla ľudská ruka, ktorá však zrejme nedosiahne plastickosť ľudskej mysle, zároveň je tiež obmedzená (ako naša myseľ). Možno sa mýlim. Biológovia musia bezodkladne spolupracovať s chemikmi a fyzikmi, diskutovať. Každá kniha mi to len dokazuje, a Dušan Magdolen s kolektívom kedysi publikovali výnimočnú knihu, ktorá zoskupuje články z rôznych odborov.

A na záver to, čo asi nielen pre mňa je útechou, zdrojom vtipov, humoru, byť nad vecou, či napokon o čom som písala cez desať rokov... Linde verzus Hawking. Mnohovesmírnosť verzus jeden vesmír. Predstava, že je nesčíselné množstvo vesmírov je krásna, Schillerova definícia krásy v kozmológii (a nie v umení). Neberte nám ju!, kričím v duchu. V multiverze strácame identitu, je to vzrušujúce dobrodružstvo potom sa zase hľadať, multiverzum láme logiku, zákony, sľubuje nekonečné dobrodružstvo a podáva si ruku s našou fantáziou Multiverzum je literárny svätý grál, na ktorom som budovala vlastný príbeh dlhé roky a preto som čítala knihy podobné tejto. Nuž, po čítaní si „biologickej“ verzii Hawkingovej sekundárnej práce na vysvetľovaní vzniku a života vesmíru, sa momentálne moja analytická časť prikláňa k novej predstave o DVOCH vesmíroch. Nie je ich ani mnoho podľa Lindeho a kol., ani jeden podľa Hawking a kol. Sú dva v jednom... nad touto predstavou sa budem asi pozastavovať najbližšie mesiace, roky :D

Svoje litánie konečne ukončím jazykovým postulátom o jazyku Johna Wheelera a mojím odkazom na knihu od Hertoga: „Žiadne slovo nie je slovom, dokým nie je povýšené na realitu výberom položených otázok a daných odpovedí.“
Ak sa tomuto slovu raz dopracujeme, pomenujeme „pôvod času“.

21.07.2024

Niet šťastia bez slzy a bez neho sĺz niet!

17.07.2024

Naozaj je pomstychtivosť taká rozšírená v ľuďoch z vyšších kruhov...

17.07.2024

Jedna z najlepších drám, aké som čítala. Sila v kontrastoch, key words: šašo/otec, nevinnosť, čistá rozdávajúca láska mladosti, samoľúbosť a bezcharakternosť, a to najhlavnejšie nad všetkým tým stojí múdrosť: POMSTA nič dobrého neprináša... Do divadla na to pôjdem s balíkom vreckoviek.

Toto je predohra k Chrámu Matky Božej v Paríži, zápletka dobrej a láskavej Smeraldy, jednej duševnej škraty menom Phoebus a šaša Quasimoda...

15.07.2024

Drobná klasika a príliš vkusné dielo pre súčasné slovenské divadelné dosky... zhumpľovaná doba bez vkusu... Hádam aspoň v Španielsku to aj hrajú.

Kdo má rozum, nezkouší
křehkost skla a pevnost ženy.

05.07.2024

"Už nič necítim. Nemám v sebe žiadne pocity. Musím nájsť spôsob, ako prežiť do konca. Cítim iba prázdnotu."

30.06.2024

(SPOILER) Keby Victor Hugo napísal: "Dobrý deň, som Victor Hugo a rád píšem básne, na to používam indigo a len vtedy mi je krásne!", som z jeho výkonu rovnako nadšená ako po prečítaní ktoréhokoľvek románu od neho. Toto dielko vydal v 21 rokoch, je to záver mojej románovej púte so spisovateľom a je zvláštne, že až teraz sa mi dostala do rúk kniha, v ktorej je zaznamenaný jeho životopis. Asi to tak malo byť.

!!!Spoiler!!! na jeho romány, prosím nečítať ďalej, ak si chcete užiť jeho romány. S autorom som sa dostala do kontaktu ako dieťa, keď som videla v rozprávkovej forme Zvoníka a bolo mi ho ľúto, bolo ťažké pre mňa vidieť, ako ho ľudia nenávidia za to, ako vyzerá a žije v osamelosti. Esmeralde som bola vďačná, ako len decko môže byť vďačné za prejavený súcit. Desilo ma nie samotné ukrižovanie Ježiša Krista, ale ako sa správalo okolie. Čo som mala jedenásť? Desili ma ľudia, čo v nich bolo. Koľko radosti z bolesti jediného človeka. Hromadné ľudské zlo, ktoré účastník prehliada a tvári sa, že jeho sa to netýka, to je čosi také ohavné, že vlastne nič ohavnejšie v človeku nepoznám. A taký je zbojník Han, inteligentný, zlý a pomstychtivý (čosi ako hitler žijúci v lese na vlastnú päsť). Kapitolka sotva na dvoch stránkach, kde sa porovnáva zlo Hana a zlo starého Schumackera v ich dialógoch, postavička Bentosa Spiagudryho, tak to je umelecká iskierka "hugovštiny", ktorou začína dlhá púť Victora Huga na ceste súcitu, svedomia, na ceste plnej balvanov a výberu tých kamienkových slov, pretože jeho jazykový štýl je viac o slovách ako o myšlienkach; správne to povedal v závere o ňom jeden z ďalších spisovateľov (samozrejme, že je aj o myšlienkach, no autor chcel poukázať výrokom na Hugovu schopnosť vyberať a skladať slová doslova ako pán Boh). Nuž, a prečo by mal spisovateľ rozmýšľať za čitateľa?! Nech čitateľ sám uvažuje nad tým, čo vraví Han, Phoebus, Quasimodo, Gwynplaine, Jean Valjean, Ursus, Dea, Esmeralda, Cosette, azda len Gilliatt je ten, ktorý celým románom viac koná, než rozpráva, aby napokon dokonal v najtragickejšej chvíli, akú som čítala v beletrii. Teraz, keď už poznám život autora a že jedna z jeho dcér sa utopila s manželom, kým druhá zošalela z lásky k mužovi, už naplno chápem, prečo je Gilliattov koniec jeden z najneočakávanejších, najsmutnejších a najbolestnejších predstáv, ktoré budem mať navždy pred očami, z ktorého mi aj teraz vädne srdce tak pomaly, ako sa pomaly dvíhala hladina vody, aby navždy schovala Gilliattove oči nenaplnenej lásky k dievčaťu, ktoré sa mu na obzore vzďaľuje s jej milým - už asi rozumiem, prečo to tak končí. Hugo je neuveriteľne talentovaným spisovateľom, ktorý aj vlastnú bolesť dokázal podať do "vymysleného" príbehu s takou intenzitou a obrazotvornosťou, že to sa nedá ani logicky pochopiť, iba prijať srdcom to, čo píše. Victor Hugo je však viac - bol aj silnou osobnosťou, pomáhal mnohým ľuďom za života, v jeho dome večerali chudobné deti, pomáhal vyhnancom a ďalším a vlastne ma to vôbec neprekvapuje, keďže celá jeho osobnosť je rozložená v jeho románoch. A je mi smutno, že sa nenašiel jediný slovenský básnik, ktorý by preložil viac z jeho básní, ktorých mal vraj požehnane... Je iba Satyr. Zrejme je náročné z franc. prekladať:( Teraz ma čakajú už iba jeho drámy, ktoré po kritike prestal písať okolo tridsiatky. Chrám Matky Božej v Paríži publikoval ako 28 ročný. Bedárov písal vo svojich štyridsiatych rokov. Človeka, ktorý sa smeje napísal po 60tke, rovnako aj Robotníci mora. Po románovej púti sa vrátim ešte raz iba k jedinej knihe od neho a to je Človek, ktorý sa smeje. Od ostatných románov sa líši tým, že hoci sú tam v krátkosti spísané drobné ľudské zlá a zlo "vyššej spoločnosti", veľmi sa mi v tej knihe páči zomknutie sa troch opustených duší s vlastnými hendikepmi, tá krásna oddanosť a láska medzi nimi v takej špinavej anglickej bezútešnej spoločnosti, ktorá generovala "chudobných", že ani smutný záver ma netrápi. Všetky romány sú však prekrásne, žila som nimi dlhé roky, sú v nich nezabudnuteľné postavy, prinášajú radosť aj sklamanie, ako ho prináša aj sám život. Sladká naivita je ozaj krehká a ťažko udržateľná, boj s bohmi, prírodou a spoločnosťou je náročný celoživotný údel každého človeka, ako píše v závere Hugo. A človek sa musí naučiť aj prehrávať, ak nechce zomrieť. Alebo ešte horšie: prísť o ľudskú dôstojnosť.

22.06.2024

Představte si teď... tak toto mi bude chýbať :) Výborná a zrozumiteľná knižka, možno dva tri úseky, ktoré som si musela viackrát prečítať, aby som pochopila. Odporúčam, veľmi dobrá voľba! O kvantovej mechanike som čítala cca pred trinástimi rokmi z Ferrisovej knihy, ale nejako ma to nezasiahlo tak ako teraz. Na niektoré veci treba dozrieť. A tak si znovu otvorím Nový kvantový vesmír, čo som si dopriala v starých časoch, plných náklonnosti ku kozmológii, a odznovu si preštudujem všetko o "malých veciach". Toto je od Chowna vynikajúco podané, osobne zaujímavejšie než makroskopický svet. "Základné balíčky" (kvantá) dávajú na frak. Pamätná veta Leeho Smolina je obyčajný výrok, ktorý mi v hlave zabliká vtedy, keď dostávajú fyzici vedecké infarkty: "avšak nemali by sme zabúdať na to, že skôr než logika, tu bola príroda..." Hádam to nebolo naopak? Podľa mňa toto je jedna z najzásadnejších postrehov a kto sa bude toho držať, dôjde tak ďaleko ako Einstein. Bez srandy. Aj teraz sa tak pýtam po dočítaní knihy: je naozaj nevyhnutné, aby všetky vysvetľované javy, aj objektívne pravdy museli mať logiku? Lo-gi-ku? Asi si preštudujem niečo o samotnej logike, ktorá je v podstate výsledkom práce vápnikových, sodíkových a draslíkových katiónov v mozgu, sakra, atómov! Sakra, všetko začína a končí chémiou! Kebyže znovu mám študovať, volím čistú chémiu, ale na kávu by som šla iba s fyzikmi. Oprášiť si triviálne veci ako čosi o energii, čosi o časticiach, atómoch... Chown mi teraz veľmi pomohol podchytiť najdôležitejšie veci z fyziky. Ako biológ mám zase ten neblahý pocit, že zmysel v liečbe nádorov nevidím (iba význam, ako tlmenie bolesti apod.), vidím zmysel iba v prevencii - spôsob, ako preskenovať ľudský organizmus, to je nádej, ktorú čoraz jasnejšie vidím len a len v spolupráci fyzikov a chemikov.

No prišlo aj sklamanie: žila som v tom, že je vo mne jedi power, keď sa predo mnou otvárajú dvere v supermarkete mávnutím mojej ruky, ale kdeže... teraz už poznám pravdu o kovoch vo fotobunkách. Physics biznis!

antizipporah na antidatabazeknih.cz

1 17.06.2024

Povedz mu pravdu... Povedz mu o napätí, ktoré cítiš. Že nemôžeš spávať. Že ťa nikto nemiluje. Že si vždy mimo, nikdy nie si ničoho súčasťou.
...
"Nie, nie, teším sa, že sme sa stretli..."

Koľko vecí na tomto svete je nevypovedaných. Zostali v minulosti.
No a koľko vecí je vypovedaných... a? Buď sa to uberá zlým smerom v dôsledku nedorozumení, neschopností hovoriť pravdu, človeku sa neuľaví, nastanú ďalšie zmätky, najšťastnejší prípad je psychické uzdravenie.
Tretí vynikajúci výkon Yaloma... dať dokopy filozofa s nacistom a do rovnice vyrovnať tento súčet psychoterapiou, tak to musela byť obrovská výzva. Z toho nemohlo nič iné vzísť, ako hodnotné čítanie. Možno sa niekoho dotkne, že Spinozov život nezobrazil dôkladne, prípadne sa nevenoval viac jeho filozofii, ale Yalom nie je filozof a nie je jeho chybou, že tí, čo sa zaoberajú filozofiou sú tak trochu úzkoprsí a precitlivení, ako napokon väčšina ľudí z humánnych vied. Vypichol skrátka to, čo potreboval pri "sedeniach" s Rosenbergom. Ani mne sa nepáčilo, že v Liečbe Schopenhauerom som si až príliš veľa čítala o filozofovej úbohej nenávisti či hneve voči ženám či bezmocnosti nad ľudskou živočíšnosťou a menej o iných veciach, ktoré som čítala zase inde, no bola to opäť situácia, keď si vypichol pre Júliusa, Philipa a zvyšok osadenstva to, čo potreboval.
Tým, ktorí ešte nešahli po jeho knihách, odporúčala by som ísť v tomto poradí: Nietzsche, Spinoza a absolútne vyvrcholenie - Schopenhauer. Lži na pohovke som dala 5 hviezd, takže to bude skvelá tečka za trilógiou, kde sa filozofia so psychoterapiou držia ruka v ruke... z toho vychádza iba krása a najmä užitočnosť pre ľudí, ktorí sa chcú brodiť ľudskou dušou a poznávať aj seba samého.

"Emóciu môže poraziť len silnejšia emócia."
"Len slobodní ľudia sú si navzájom najužitočnejší, sú jeden s druhými spojení najpevnejšími putami priateľstva."

1 10.06.2024

Eco ma znovu dojal po rokoch. Keďže enormné množstvo iónových kanáloch buniek môjho mozgu neúnavne pracuje v mene pamäti na veľdielo, akým je Foucaultovo kyvadlo (FK; a preto je to druhým životným dielom v rebríčku), čítala som v na-pä-tí, ako zodpovie Martini na niektoré jeho otázky.

Kde nachádza neveriaci človek svetlo dobra?
".... nevypovedané pravdy, ktoré stoja za každodennými voľbami..."
Tie nevypovedané pravdy sú iným slovom motívy. Nie je ich veľa, tak za jednu hrsť. Keď človek naberá skúsenosti, už by mu tie nevypovedané pravdy nemali byť také neznáme. Hoci som skrz naskrz dostojevčinou pretkaná a zlo je človeku prirodzené a bližšie než dobro, môže to byť svedomie ako hnací motor konať dobro, ináč ho doženie a nakope, ako to inými a viac inteligentnými slovami vyjadril Eco v jednej odpovedi pre Martiniho. Vnútorné pravdy o nás, to sú motívy získať odmenu, pochvalu, udržať si povesť, dôstojnosť, motív zdieľať a ktoviečo, čo ešte súvisí s etickým správaním v spoločnosti a núti nás generovať dobro zo seba, pre seba, pre všetkých... Aj tak je to vo väčšine prípadov nevypovedané sebectvo.

"Cirkev neuspokojuje očakávania, ale slávi tajomstvá." Martini
....nejmocnějším tajemstvím je to, které nemá žádný obsah, proto ho žádný nepřítel nemůže vymámit... Eco (FK)

Takže oslavujeme po celé stáročia to, čo nemá žiadny obsah :D A ak niekomu napadlo protestovať proti žiadnemu obsahu prípadne zastávať niečo, čo obsah malo!, stal sa prenasledovaným.

Literatúra môjho života toto.

Kto je teda Umberto Eco?
"Len nech sa ľudia naučia myslieť náročne, pretože tajomstvo, ani dôkaz nie sú jednoduché."
"Musíme najmä rešpektovať práva telesnosti toho druhého, medzi ktoré patrí aj právo rozprávať a myslieť. Keby naši blížni boli rešpektovali tieto práva tela, neboli by sme poznali zabíjanie nevinných ľudí, vraždenie kresťanov v aréne, bartolomejskú noc, upaľovanie heretikov na hranici, koncentračné tábory, deti v baniach či znásilňovania v Bosne."

A pritlačím na literárnu pílu ďalšou otázkou. Pochopil Umberto Eco čosi viac o sebe pri čítaní Victora Huga?
"... je to práve druhý človek a jeho pohľad, ktorý nás definuje a formuje. Nedokážeme pochopiť (rovnako ako nedokážeme žiť bez jedla alebo bez spánku), kto sme bez pohľadu a odpovede druhého človeka... (novorodenec) mohol by dokonca umrieť alebo sa zblázniť, keby žil v komunite, kde by sa všetci systematicky dohodli, že sa na seba nikdy nepozrú a budú sa správať, akoby neexistovali."

1 31.05.2024

Ako bolo spomenuté, je to chaotické. Už som sa stretla s podobným chaotickým dielom, ale bol o trochu zrozumiteľnejší pre čitateľa. Toto dielko našťastie nemá veľký počet strán, inak by som to asi vzdala po stovke strán, ak by som mala čítať ďalších tristo podobných. Môj komentár ale nech neodrádza, sú tu aj zaujímavé úryvky o gogoľovskom Rusku, revolúcii, no a ejha, fíha... len tak zrazu... konečne... som... sa... dožila... neuveriteľného mužského výkonu! Musela som si to znovu a znovu čítať! Konečne muž, ktorý pripúšťal, že dievča, žena môže byť... človekom. Nikdy v živote som sa s niečím podobným nestretla v žiadnej literatúre. Ozaj, možno v psychológii, ale v beletrii, kde sloboda myslenia, bez pút, bez pravidiel... hoci to nie je Gorkij ani Gončarov, milujúci človeka, je to stále Rus, lebo Rusi sú už takí. Nie sú mechanickí, nie sú to duševné trosky ako tie naše európske mnohé. Natália sa kurizujúcemu Archipovovi prizná, že sa necíti byť dievčaťom, nech to znie v akomkoľvek kontexte, menej vzdelanému Archipovovi napadne najinteligentnejšia odpoveď: "A že nie ste dievča - ja chcem človeka."
............ že toto vôbec konečne nejakému mužovi napadlo. Borisovi. Borisovi Pilňakovi. Hádam ešte čosi príde, čím ma ruská literatúra znovu a znovu bude prekvapovať. Moja zrejmá irónia je ale omyl. Tak či onak, potešilo ma to ako človeka.

31.05.2024

No tak som naďabila na prvú knihu o budhizme od autora, ktorému tak trochu chýba tá povestná a úplne samozrejmá pokora budhistov. Badať to aj v konkrétnych "odveci" poznámkach zhrnutých skôr v troch štyroch slovách v rámci vety. A ako sa veci teda majú, tak to mi tie veci neprezradili.

29.05.2024

Oddychovka popisujúca významnejšie reálie o živote na SVK, sú to témy, ktoré hýbali nielen Slovenskom v tom období, ale niečo mám načítané aj z ruskej veľmoci, s čím bojovala v 90tych rokoch. Podklady pre príbeh mali dobré informácie, vedomosti a preto bohužiaľ, na úkor vyššej predajnosti, jazykový štýl či nejaká umelecká hodnota sa prepadli pod zem. Škoda, lebo niet pochýb, že autor je študovaný a vnímavý. Kapitalizmus a potreby súčasného čitateľa spravia zo spisovateľa iba pisateľa, a to považujem občas za tragédiu ako v tomto prípade.
Jeden úryvok mi pripomenul slová Putina, ktorý sa podobne vyjadril v jednom rozhovore o tom, že nezáleží na tom, čo je dobré a čo zlé. A taká je pravda, stádo to nepochopí, na to treba začať rozmýšľať o trochu viac :)

"S hrôzou si uvedomil, že sa pred ním roztvoril priestor, kde nebolo žiadne dobro a zlo, ale len množstvo rovnako zlých, celkom amorálnych skupín, bojujúcich medzi sebou o moc, vplyv, peniaze, čokoľvek."

Dôležité je položiť si teraz otázku, "v záujme koho alebo čoho získava nejaký politik vplyv, peniaze, moc..." a hľadať odpoveď v prehľadoch jeho aktivít, ktoré ponúkajú skôr odborné knihy, diplomovky alebo vedecké články, nie v názoroch, ktoré najčastejšie ponúkajú masmédiá.

2 28.05.2024

Nie ľudská hlúposť, ale ľudská fantázia je nekonečná. Milujem knihy, ktoré sú plné fantázie a ozaj, stalo sa mi, že po Hviezdnych vojnách, Pánovi Prsteňovi a Harrym Potterovi už ma nič neprekvapí, ale ba... vďaka mojej drahej priateľke som sa dostala k Zaklínačovi. A znovu ten pocit, už nič fantazijnejšieho nepríde, ale ba... nesmrteľný príbeh o Rámájanovi je ako nezastaviteľný tok rieky, jeho stúpenci dodnes kráčajú po zemi a stopách Rámu. Epický príbeh z Indie prefúka skúsenú dušu a dramaticky spáli starý svet európskeho čitateľa. Ako som už napísala blog, lebo kvalitné dielo ma vždy inšpiruje k eseji, aj tentoraz si myslím, že je to jeden z najvýznamnejších diel indickej literatúry, ktorý si podmanil všetky živly a preto víťazí nad časom (ničiteľom všetkých svetov podľa autora Válmíkiho).

Je neuveriteľné, ako v dávnych dobách nemala fantázia medze. V dejinách postupne cítiť, že sa fantázia okresáva a začína byť viac funkčnou než mechanickou-detskou, naivnou, detinskou, akú nájdete tu. Aj funkčná fantázia je stále fantázia, ale je prekrásne sa vrátiť aj do úplne jednoduchého sveta, kde opice vytrhávajú hory zo zeme, tečú potoky zahusteného sladkého mlieka, démoni, ľudia a iné bytosti nosia na chrbtoch kliatby od výmyslu sveta, kde komusi zachutí slnko, bohovia sa prizerajú vojnám, ustavične sa pripomína voda, zem, vietor, oheň, smrť (boh Jamarádža vládne juhu a Kuvéra severu), ožíva neživé a živé sa mení na mŕtve, bylinky cúvajú, a kým v európskych lesoch prebývajú rusalky, elfovia a škriatkovia, v tých indických askéti, brahmani, mudrci. A to všetko je pretkané ľudskými mravmi, trikmi, zradami, osamelými príbehmi, chamtivosťou, úžasom, hnevom, pátosom, láskou... mohla by som pokračovať... nudiť sa čitateľ nebude.

Kniha je plná myšlienok, zastavila som sa najmä pri scéne, kde Hanumán nás učí, ako sa buduje dôvera najmä v časoch zlých. Aby sa predstavil princeznej, to nie je ľahká úloha a tak sa rozhodne spievať si sám pre seba príbeh o Rámovi, jej milom. Samozrejme, začuje ten spev... princíp spočíva v tom, že každá vec má svoj príbeh, je umením rozprávať príbehy so srdcom, väčšina z nás na tejto stránke číta, lebo miluje príbehy, chce príbehy a v knihách sú príbehy veľmi starostlivo pripravované, ak majú jazykový štýl, nové autorove pravidlá, stávajú sa najväčším klenotom literatúry, ak sú bez štýlu, sú to bestsellere, dobre predávané príbehy pre oddych. Každý príbeh by mal mať funkciu, cieľ, aký mal ten Hanumánov.

Zo záveru som však zvädla a vyvolal vo mne nepokoj. Polovica knihy sa deje pre niečo, čo napokon pre ľudské klebety sa rozbíja. A tak rozmýšľam nad tým, či Válmíki týmto nezakrýva iné a viac reálne motívy Rámovho konania. Predsa len tieto príbehy sú vymyslené, ale reálny podklad sa dá pomerne rýchlo nájsť, ak človek rozumie, ako tento svet funguje. A obávam sa, že tá realita je taká nechutná, že ju pre istotu neobnažil ani vo svojej fantázii pre zachovanie božského statusu hlavného hrdinu... A tak Ráma zostáva čistý a jeho konanie súvisí s ľudskými klebetami... Indickú kultúru a život síce nepoznám ani zamak, ale sú javy platné pre celý svet.
Dušu si ctiť za každých okolností mi príde tiež prehnané kázanie, lebo tento svet je taký špinavý vďaka ľuďom, že sa tu nájde hojne veľa duší, ktoré by nikto nectil a nikto by s nimi nemal ľútosť. Válmíki sa touto argumentáciou usiluje ukázať nám, aby sme skrátka nedržali v sebe hnev preto, že Rávanova duša páchala zlo. Pre súčasného čitateľa je to však nepredstaviteľné, Válmíki ešte nepoznal farby zla tak ako my dnes...

"Tvoja pokora je dostatočnou kvalifikáciou." Ráma svojmu mladšiemu bratovi Bharatovi

22.05.2024

Obsah ťažko hodnotiť, to sa asi nedá, pokiaľ však ide o jazykový štýl, nemôžem čakať Proustov štýl v kombinácii s témou vojny, pravda, ale Hellerova Hlava XXII je geniálna jazda v spoločnosti takej témy, akou je vojna. Neviem, ale po Kovaříkových knihách mi toto príde ako slabé kafé oproti zápiskom seržanta Bourgogneho, tie mám pocit, že už neprekoná nič a hovoria za všetko. Tie zápisky by som dávala za povinné čítanie na stredných školách. Priamo z rukáva vojaka cesta z Ruska domov popisuje "človeka v dobe vojny", charaktery a nie je tam ani priestor na literárne ozdôbky. Remarque sa usiluje v knihe vyvolať v čitateľovi dojem bezmocného človeka so zvesenými plecami a s prosbou "odpusťte môjmu národu". Veď aj hlavný hrdina tvrdí, že toto im nikdy neodpustí svet.

Ale odpustil. A veľmi rýchlo. Irónia 20. storočia. Tvár Európy. Na odpustenie stačí dať ľuďom dobré jedlo, autá, nábytok a ďalší konzum. Soft power Nemecka vyšiel na jedničku a dnes fňukáme, óó, aké hrozné vecičky sa diali počas druhej svetovej vojny, poďme o tom robiť každoročné výstavky, íventy, wŕšopy, píšme články, pripomínajme si a ochkajme. Ó, hlaholia Poliaci, poďme speňažiť tie naše koncentráky... Ó, ako málo stačí ľuďom. Ešte prihoďme pár teplých slov o morálke, slobode, demokracii, prírode a právach pre homosexuálov, ktoré sa na nás rútia z USA, odmietajúca európsku bandu Queen len preto, že frontman bol inak orientovaný. Ó, tá sladkosť pokrytectva a tornádové prevracanie kabátov... božská civilizácia. Tak ako si povedal niekedy Lenin, teraz si môžu Nemci vravieť: "Es schwindelt!" Z tej "našej" Európy.

2 12.05.2024

"Dívajú sa na hviezdičky a... plačú od spomienok." Dariaľskij a Kaťa už osamote rozmýšľajú o tom druhom.
Kniha je o holubej sekte, zároveň je čiastočne autobiografická a Belyj sa vidí v Dariaľskom, pričom Kaťu má zobrazovať výtvarníčka Asia Turgenevová, do ktorej sa zaľúbil. A tak skutočný Belyj sa stáva ďalším nešťastníkom na tomto svete, ktorý zažíva neopätovanú lásku, pripíja si s lordom Byronom a vravia si v tom literárnom nebíčku, že už horšia je len smrť blízkeho. Preto sa v knihe opakujú silné spomienky hlavného hrdinu na Kaťu, je to veľmi presvedčivé a kto reálne prežíva čosi podobné, tak niektoré úryvky môžu nepríjemne stískať srdce čitateľa... ako to moje, takisto som prehrala svoj už posledný boj o kúsok lásky na tomto bizarnom svete. Zostal iba plač a spomienky.

1 05.05.2024

V praxi psychológie rozobraná Hesseho písaná pravda...

„Som ako ty. Ani ty neľúbiš – ako by si inak mohla vykonávať lásku ako umenie? Ľudia nášho druhu azda ani nemôžu ľúbiť. Ľudia, čo sú ako deti, tí áno, a to je ich tajomstvo.“ S

Celé toto "tajomstvo" opisuje transakčná analýza Erica Berneho. "Ľudia nášho druhu" - ego dospelého človeka, ktorí sú riadení rozumom, motorom (vôľou) sú pragmatické motívy, sledujú naplnenie vlastných cieľov, hľadajú racionálne spôsoby a starostlivo, bezpečne sa k nim približujú.... bez emócií. Ego dieťaťa časom strácame, hubíme, až kým nestretneme niekoho, pred ktorým môžeme toto ego bez hanby "vypustiť na špacírku", je to veľké šťastie nájsť takého človeka alebo ľudí... väčšina z nás však potláčame ego dieťaťa (emócie) s cieľom zachovať si tvár v spoločnosti (sociálne výhodné správanie), pre akýsi zmysel povinnosti, a to až kým nezostarneme a nevidíme v plynúcej rieke odraz svojej mladej tváre ako Siddhártha a spomenieme si, že aj my sme niekedy boli deti, dokázali sme sa tešiť, úprimne, a bezpodmienečne ľúbiť. V egu dospelého človeka však "ľúbime" ani nevieme ako, ale ináč:

"Závidel im jedno, čo jemu chýbalo a čo oni mali, a to dôležitosť, ktorú vedeli prikladať svojmu životu, vášnivosť ich radosti a úzkosti, to zvieravé, ale sladké šťastie ich večnej zaľúbenosti. Títo ľudkovia boli ustavične zaľúbení: do seba, do žien, do svojich detí, do cti alebo peňazí, do plánov alebo nádejí. "
...
"Po všetky tie roky sa nevedomky usiloval a premýšľal o tom, ako sa stať človekom podobným tým mnohým, čo sú ako deti, a pritom bol jeho život oveľa chudobnejší a biednejší ako ich život, lebo ich ciele neboli jeho cieľmi, ich starosti, celý ten svet kámasvámíovských ľudí bol mu len hrou, tancom, ktorému sa prizeráme, komédiou."

2 21.04.2024

Kniha je peknou malou encyklopédiou. Škoda tých najstarších sôch z pieskovca v Afganistane (Bamijánske údolie), 2-3. storočie. Patrili medzi prvé skulptúry Buddhu :/

1 18.04.2024

Taká príjemná oddychovka, ale toto sú veci fakt na pokračovanie, vyžadovalo by si to normálne kolekciu takýchto komiksov a dôkladnejšie, podrobnejšie preberať jednotlivé filozofické smery, osobnosti, vo filozofii sa dá vybúriť a nielen filozofia, ale vlastne obsahovo čokoľvek vo formáte komiksu je záruka úspechu. To vravím ja, oddaná čitateľka komiksov Káčera Donalda, ktoré sú odrazom našich životov a nie sú to len detské taľafatky. Persepolis bol tiež skvelý, odporúčam aj v angličtine, ak nie je ešte preklad.
V tomto komikse mi ale hrozne chýbal môj naj naj naj Schopenhauer... a nepáčilo sa mi, že ten Herakleitos alebo kto stále šahal na Kantovu hlavu, ako keby sa opieral o palicu. Immanuel Kant je pre mňa väčšia osobnosť, tiež mi bolo ľúto toho zobrazenia, nesedelo mi to nejako na to, akú predstavu o ňom mám...

15.04.2024

Plné fantázie! Oplatí sa prečítať! Kiežby sa tak naozaj dalo premeniť na strieborný chumáč vlasov či orlíča. Otrieskať ho o kobylu, vyrastie, otvorí zobák a do neho skočí človek do nového sveta! Skrátka... fantázia!

... zjavila sa prostred zimy
v čiapke okrášlenej perom,
ušitej z troch sobolov,
slávna Mangan Manchaliin,
ináč Aan Alachčin,
aby oživila zem
trávou, kvietím, stromami,
dychom lístia, vôňou bylín...

Preto platí od vekov:
Každý, čo sa s domom lúči,
koho dlhá cesta čaká,
kto opúšťa rodný kraj,
na pomoc ju privoláva,
pred jej tôňou na zem kľaká:
"Požehnaj ma, požehnaj!"
Iba potom poputuje
do neznáma, ďaleko.

14.04.2024