Příspěvky

Parádna oddychovka, asi zatim najlepšia od tejto autorky. Celkom som sa nasmiala, čo už v tejto dobe je vzácnosť, na Janke Benkovej je super to, že vie, že ide napísať knižku na prozaický účel a to oddych, zimný či letný, a preto sa v knihe nehrá na pseudokvalitné romantické žvásty, navyše prihadzuje zážitky z reality a to človeku dobre padne čítať.
Trebárs ako neškodná veta: "Vždy sa nedá nosiť v kabelke pripravené domáce jedlo." :D S týmto bojujem každý pracovný deň :D Ono keby sa spravila zbierka jej brožúrkových príbehov, kus sa upravili, pre rok 2100 je to ľahké čítanie o obraze života v BA, lebo atmosféra prostredia je celkom autentická!!

13. února

Od prečítania tejto knihy už nič nebude ako predtým. Pri každom umývaní zubov budem myslieť na to, že si umývam maličké záchodíky, pretože tie drobné organizmy usadené v puse, deti a dospelí, okupujú naše zuby, urobili si z nich záchodíky, a hádajte čo! Nesplachujú po sebe!
Bez ohľadu na to, či je tam... po smrti... tam alebo nie tam, a ak je tam, a je chladno, teplo, nič, všetko, polovica, štvrtina ničoho alebo čohosi, sláva matematike, tak bez ohľadu na to mne stále zostáva nádej, že niečo po smrti bude a bude to hoci aj ako v Nikdykde. Tu medzi živými v mojom srdci zostávaš a nič viac mi nemohlo pripomenúť tvoj lásky a knihyplný humor ako táto kniha, ktorú si mi kedysi odporúčala a ja viem prečo. Píšem tento komentár, aby som ho mohla v závere venovať mojej milej spriaznenej duše, Lucii.

2 05. února

Prišla som na to, že aj mňa by mohli volať Talíř polévky honem sem:D ako Ninfielda Scotta. Hugo nesklamal, pokiaľ ide o jazykový štýl, je to proste klasické dielo, rýdza hugovčina so všetkými jeho pravidlami. No zrejme som neprečítala tento príbeh v najlepšom období, pretože ma celkom slušne rozladil záver, ale nebudem prezrádzať nič. Pre môj osobný pocit by som ale Hugovi veľmi krivdila, takže u mňa za štyri hviezdy, a keby neskritizoval tak chobotnicu, moju obľúbenú zver:D, tak aj za päť. Ale ba. Stále by to bolo za 4, pretože jeho najlepším literárnym skvostom u mňa zostáva Chrám Matky Božej v Paríži a Človek, ktorý sa smeje. Chudák všetky chobotnice na svete. Veď majú krásnu formu a určite aj dobre chutia...
Na záver Hugova suspenzia typických jazykových prejavov:

More je v spojení s vetrom skladiskom síl. Loď je skladiskom strojov. Sily sú stroje pôsobiace do nekonečna, stroje sú sily, ktorých pôsobenie je obmedzené. Medzi týmito dvoma organizmami, z ktorých prvý je nevyčerpateľný a druhý riadený rozumom, nastáva zápas, ktorému sa vraví plavba.

Voda je poddajná, protože je nestlačitelná. Uniká pod každým tlakem. Přitisknuta z jedné strany, druhou vyklouzne. Takovým zpúsobem tvoří voda vlnu. Vlna je projevem její svobody.

Sen je akváriem noci.

Mysliaci chce, snívajúci znáša.

1 12. ledna

Toto by som dala za povinné čítanie a to z dvoch prozaických dôvodov: kniha je slovom teenagera "tenká, a ľahko čitateľná. Ťažko hodnotiť utrpenie človeka, samozrejme, ale pět hvězdných komét zaslúžene patrí neskutočne dobrému Kovaříkovi. Opäť je to kniha, ktorú nečítame, ale prežívame a kto nevníma ešte ten rozdiel, skúste si prečítať hororovú poviedku od Stephena Kinga a potom zápisky seržantove. Nič proti kráľovi hororových príbehov, skrátka niečo sa vymyslí a niečo sa udeje. Je na nás, koľko toho "zvládneme" prečítať skutočného, alebo sa uchýlime k beletrizovanej podobe utrpenia v Hre o tróny:P Chceme čítať pravdu naobliekanú prvkami beletrie do toľkých vrstiev jak Francúz utekajúci z Moskvy, že pravdu ani nevidíme a v diaľke beží medveď, alebo skutočnú pravdu... Je to otázka výberu.
Seržantove zápisky sú také dobré ľadové facky pre tých, ktorí si nevážia hlavne to jedlo (ak teda majú v sebe kus sebareflexie a nesebectvo). Majme na pamäti vetu "nemáme hlad, nemáme vojnu", ktorá sa môže aj v kladne forme vyjadriť inak, ako mi to napadlo pri čítaní tejto knihy: Máme slnko, máme chleba. Tak si to, prosím, vážme a nevyhadzujme jedlo len tak. To je asi jeden z najväčších odkazov tejto knihy. Takmer na každej strane, vrátane bramborového príbehu, ktorý ešte aj smutne skončil v mrazivom závere.

"Na chléb se nicméně muselo čekat až do večera; nejedl jsem ho už padesát dní. Zdálo se mi, že když ho dostanu, zapomenu rázem na všechnu bídu světa." Bourgogne

Pobavilo ma a mierne rozčúlilo:D, že Židia dokážu aj v kríze myslieť len na to, čo sa leskne a čo má nejakú cenu. A čo sú ochotní spraviť pre cennú vec. Hrozné, hrozné:) Nedá sa to prehliadnuť v knižke a silne pochybujem o tom, že by bol tento seržantík protižidovsky založený, ten bol rád, že je občas rád a že prežil po toľkých príležitostiach stretnúť sa so smrťou. To je až neskutočné čítať, ako do poslednej chvíle bojoval o život (ešte aj s dákou ženskou, ktorá vyzerala ako kozák:D), tu niekto niekomu dačo ukradol, tam umrel, jeden sa začal smiať smiechom skoro mŕtveho, henten toho otrávil, tamten sa plazí, ďalší kričí, Ney strieľa, aby popohnal opozdilcov... apropo kriku si čitateľ "užije" dosť, ako aj posledných slov toho a toho. Kniha obsahuje aj zaujímavé informácie pre zvieratkofilov, tak napríklad o psíkoch, ktorí pôsobili v armáde, či Melet, ktorý si svojho jednorožca opatroval v niekoľkých bitkách NB, vrátane tých v ruskej kampani. Time to be horse. No. Time to eat horse:/ Naopak, menej pozitívne vyzerajú scény, kde hladný Francúz je polosurovú koninu a druhou rukou páli na Rusov... Tých zvláštnych scén je veľa... Rozhodne odporúčam!!!!!!!!!!!! Najlepšie je prečítať si túto knižku po knihách Napoleon v Rusku I a II, alebo paralelne s nimi!!!!
Česť pamiatke seržanta, ktorý ešte po tých hrôzach dokázal ako tak žiť, a nestrelil si do hlavy, ako to riešili poniektorí po príchode do Francúzska a ja ich aj so Schopenhauerom chápem.

„Kamaráde, prosím vás, ježto jste, stejně jako já, od císařské gardy, pomozte mi, podejte mi ruku, zachráníte mi život!“
„Jak bych vám já mohl podat ruku? Žádnou už nemám!“ opáčil.
Po téhle odpovědi jsem se málem z ledovce sesunul.
„Nicméně,“ dodal on, „když se vám povede chytit cípu mého pláště, pokusím se vás odtamtud vytáhnout!“
Nato se sklonil a já popadl plášť za cíp. Dokonce jsem se do něj i zuby zakousl a takhle se dostal nahoru na cestu.

1 11. ledna

Moje srdce je navždy zlomené. Tento rok som mala ísť v júli na Korziku, čo napokon nevyšlo. O pár dní na to, začiatkom augusta som sa pustila do prvého diela napoleonskej "tetralógie". Začala som Napoleon v Rusku I, každou stranou moje nadšenie stúpalo z autora, Napoleona, výrokov ďalších desiatok ľudí, obrázkov, portrétov významných ľudí v armáde ako francúzskej, tak aj ruskej. Borodino ma položilo na lopatky. To som ešte nepoznala Berezinu. Aj Napoleona v Rusku II mi sprevádzala hudba z Luskáčika, ktorá sedí na tento životný román ako riť na šerbeľ. A hoci som mala za sebou najtragickejšie udalosti sveta, ako bonapartista do kostnej drene som zhltla prvý diel životopisu už v spolupráci s egyptskou hudbou. Na egyptské dobrodružstvo som sa tak tešila, že Kovařík akoby chápal, že sa čitateľ teší a tak z toho ešte spravil väčší trhák. Vážení, celá táto tetralógia by sa mala sfilmovať, žiadne hry o tróny, ale poriadne nadupaný stodielny seriál podľa Kovaříkových kníh, lebo kto by nechcel čosi také, nie je bonapartista:P Kovařík ako keby absolútne dokonale podchytil celú charizmu, auru aj s chybami tejto neskutočne skutočnej !bytosti! S takým citom odviedol úžasnú prácu a odpustím mu aj tú miernu averziu voči Alexandrovi I, ktorú trošku prejavil v tomto diele. Tak napríklad v tristoročnej vládnucej dynastii Romanovovcov nie je žiadny náznak incestu, takže tá poznámka v zátvorke o Alexandrovej väzbe na sestru bola asi najskôr zbytočná.

Vráťme sa k nášmu hrdinovi, ktorý naprosto vyráža dych až do poslednej strany tejto knihy. Sama neviem, čo napísať, ale Napoleon to výstižne konštatoval, že jeho život je ako román. No možno jeho život je viac než román. V románe sa veľa prikrášľuje, vymýšľa. Napoloeonov život nie je vymyslený. Je to ako sen o obyčajnom človeku, ktorý sa vlastným úsilím dostal po rebríku na vrchol, pričom tento rebrík mu držali tí, v ktorých veril a vedel, že sú to schopní ľudia. Veď čo by bolo, prosím vás, keby Napoleon Bonaparte nemal po boku takých výnimočných ľudí, akým boli (a tu si dám svoj vlastný rebríček mojich naj):
1. !!!Maršál Davout!!! (prosím si o ňom knihu)
2. Maršál Ney (aj o ňom by som rada získala knihu od tohto autora)
3. Doktor Larrey (srdiečko:D knihu s ním už mám, a druhú možno napíše pán Kovařík, ktorý mi odpísal na správu, skoro ako keby mi odpísal človek z napoleonskej doby)
4. Maršál Murat
5. Bertrandt, Coulaincourt.......
....... a vôbec, jeho milovaná Josephine, Marmont, Lannese či Duroc, či ako sa píšu, s ktorými si tykal a ktorí ho sprevádzali od začiatku, aaach, všetci a ďalší, ktorí sa postavili k nemu a sprevádzali ho, dokým im to život dovolil, tak to je neuveriteľné, Napoleon bol vďačný mnohým, ktorí ho podržali, ja tiež. :D Armáda, armáda, armáda. Každý si svoj spôsob smrti tak trochu vyberie a je taký, aký je jeho život, no pre cisára Francúzov nebola vylitá koule, musel vytvoriť tie memoáre pre nás beznádejne obdivujúcich obdivovateľov jeho veličenstva. Čo mi ale drása srdce, sú posledné roky, britská vina na tom, to už asi radšej mal prijať ponuku Alexandra a vrátiť sa do Ruska do azylu, ale asi by sa radšej odstrelil, než by zase vošiel na ruskú zem:P veľká škoda, určite by sa mal lepšie v Rusku, než v područí zradných Britov, ktorí napokon zradili aj Romanovovcov a boli to práve československé légie, ktoré boli blízko k záchrane ruskej rodiny. A Saša Romanov by si nedovolil správať sa k nemu špatne, to by bolo pod jeho úroveň. VEĽKÁ ŠKODA. Je mi ľúto aj jeho synka, bolo to smutné čítanie. No najsmutnejšie pre mňa zostáva Borodino a Berezina. Keď som si v tejto knihe prečítala skromnú kapitolu o ruskom ťažení, ani som neverila tomu, že tak málo sa dá napísať a málo povedať. Prosím budúcich čitateľov, aby začali ako ja, od ruských dielov a potom prešli na životopis. Budete mať pocit, že ste tie vojny a bitky zažili a potom s vyčerpaním si prečítate tých pár stránok v životopise a neuveríte, že toto ste prednedávnom zažili, pretože tam budete stáť, pán Kovařík sa o to postará. Bude to až na pokraji smrti autentické.

Asi som nakoniec rada, že miesto Korziky som objavila tento rad kníh, ktoré ma sprevádzali skoro pol roka. Dnes to končí (zápisky seržanta Bourgogneho je jediné, čo som zohnala, ešte malý plamienok z veľkého príbehu). Sorry za patetické prejavy, ale inak to nejde. Napoleon bol, je a bude jediným svojho druhu. Fantázia je nič oproti jeho životu.

"Francie.... Múj syn... Armáda..." (posledné slová NB)

1 23.12.2020

Čím najviac roky, čo sa dá vek, ťa sklamú?
Čo prehlbuje vrásky našich čiel?
Hľadieť, jak život škrtá zo zoznamu
a osamieť jak ja som osamel:
Trest prijmem pokorne, nuž ponad cieľ
sŕdc rozčesnutých, snov, rum bez nádeje,
sa vaľte prázdne dni! Veď ničiteľ
čas vzal mi všetko, čím sa duša chveje;
tak srdce starobou už teraz skalené je.

1 13.12.2020

Áno, táto je v slovenčine, dokonca je tam preklad jednej básne od Štefana Krčméryho a potom od toho prekladateľa celej knihy, v spolupráci s pani Zuzanou H. Mne sa práve páči práca tejto dvojky, knihy mám 4 a sú prekladané od dvoch Slovákov. No tak táto zbierka mi samozrejme dáva spomienky na tie jediné poetické knihy, čo som kedy čítala, a to od Puškina, Jesenina, Lermontova (ktorý je však skôr prozaikom) od slovenského R. Dilonga. Korzár je nepochybne vynikajúce dielko, jeden z tých klenotov v literatúre. No darmo, čo si odžijeme, to je nám srdcu najbližšie a mozog si to zachytí. V tejto knihe sa tak stalo dva razy. Prvý raz, keď som si prečítala rozlúčkovú báseň pre Byronovu životnú lásku Mary (Stance... pri odchode z Anglicka), kde každá strofa končí v zmysle "ju jedinú mám rád. No tak kto bol beznádejné zaľúbený do niekoho, určite ním táto báseň zatrasie. Až závidím takým, ktorým to nepohne, nezažili... lebo to nie je až taká "výhra". Druhý raz vo verše "... v obavách, že čas z pochýb hrôzu spraví..." (Korzár), tak mi prebleslo hlavou v tom momente, že som vyrastala v prostredí, ktoré pohŕda až priam nenávidí ruský východ. Deň pred odletom v prázdnom pražskom byte, som sa utápala v tomto verši, pretože sa vo mne bili o prvenstvo radosť z toho, že idem do Ruska s hrôzou, ktorá sa zlepila všetkými pochybnosťami, nasýtená nimi rokmi. A potom tá nekončiaca trojtýždňová obnažená hanba z toho, že realita zo mňa strhla všetku hrôzu, zostala fakt iba hanba. Už som sa toľkokrát presvedčila o tom, že je treba mať rád ľudí, ale s ich názormi treba narábať v hlave opatrne. Ale skúste tie tlaky názorov prežiť v ignorácii, to sa nedá, ako sa nedá vystúpiť z času.

Na záver zveršovaná spomienka na Orwellovu budúcu 1984tku:):D

Takto to bolo vždy, i bude, zdá sa,
že na jedného musí robiť masa.
Je to súd prírody – kto lopotí,
nezožne korisť, iba trampoty.
(Korzár spev prvý, VIII)

1 29.11.2020

Hodnotím inú verziu knihu, slovenské vydanie, bilingválne z roku 1999. vydavateľstvo Dilema... poézia je najväčšia oddychovka v četbe:D, a je to príjemná zmena, keď som zvyknutá čítať siahodlhe, informačne nabité knihy. Ja poéziu určite neviem hodnotiť, ale táto zbierka je pre takých ako ja. Podobne ako Puškin zrozumiteľné veršíky a kus času strávený v biblickom oceáne príbehov...

Melancholická hviezda, slnko nespavých
tvoj lúč je plný sĺz a žiari z diaľavy,
len ukazuješ tmu, čo nikdy nerozptýliš,
ach, podobáš sa nezabudnuteľnej chvíli!
Tak žiari minulosť, to svetlo iných dní,
čo svieti bez tepla, jej lúč je bezmocný,
ten prísvit smútku bdie, chce sliediť po zemi,
má tvár, aj v tme – má svit, no aký je studený.
(Slnko nespavých)

29.11.2020

Ďalšia z kníh, ktoré hodnotiť mi príde nevhodné. Mám hodnotiť jazykový štýl autora, na 5 hviezd. Hodnotiť obsah? To sa nedá. Pán doktor Larrey už pár týždňov pre mňa veľa znamená a po prečítaní aj jeho pamätí v tejto knižke ma opäť donútili zamyslieť sa nad tým, v akej dobe žijem a či radšej nezápasiť s prioritami dnešnej doby... Od augusta čítam Kovaříkove práce o živote Napoleona, na každej strane umierajú ľudia. Teraz som si čítala o zachraňovaní tisícich vojakov... paralelne egyptské výpravy z pohľadu Kovaříka a Larreya, takže nastal synergický efekt. Ešte aj sila obyčajnej šalvie ma dojala k slzám. Tieto knihy nečítate preto, lebo sa nudíte, lebo máte radi knihy, ste knihomoľ, lebo žiadnej lepšej činnosti ako čítanie neexistuje pre vás, nie, tak toto nefunguje u človeka so sebareflexiou a schopnosťou robiť úsudky........... Takéto knihy sa nečítajú a nehodnotia. Takéto knihy sa prežívajú. .............. Nie som veriaca, ale niekedy mi pri ľuďoch ako je doktor Larrey, napadne len jednoduché "díkybohú, že jsi". Samozrejme, vďaka autorovi za skvelú snahu spraviť z doktorovho života príbeh, je to pocta, bola by to pocta pre každého, aj pre mňa.

„Larrey sul ponte! Larrey sur le pont! Larrey encima del puente!“
Stal se zázrak. Najednou se mi každý snažil pomoci. Posouván od jednoho k druhému, víceméně přes ušlapaná těla, ocitl jsem se ke svému velkému úžasu během chvilky na mostě a nakonec jsem se v pořádku i potřetí dostal přes Berezinu. Toto znamení respektu, které mi vojáci poskytli v situaci, kdy každý nemilosrdně bojoval o vlastní přežití, mi dalo na okamžik zapomenout na prožitá nebezpečí a ztrátu veškeré ekvipáže.

Pruské Jílové. 45 000 Francúzov proti 70 000 Rusov. V prvních 24 hodinách bitvy jsem byl nucen provést více než dvě stě amputací ruzných částí horních i dolních končetin. Jen stěží jsem schopen znovu vyvolat z paměti, co jsem tenkrát prožíval, vyrvat z nejtemnějších hlubin svého já své pocity a vjemy.

Borodino. Byla to nejkrvavější bitva, jaká kdy byla na celém božím světě vybojována. Obrazy hrúzy pomalu přikrývalo šero. Na hlavní ošetřovně jsme ošetřili zhruba dvacet tisíc raněných, polovina z nich byla raněna těžce. Do osmi hodin večer jsem já sám provedl asi dvě stě amputací. Operovali jsme za nejtěžších podmínek pod noční oblohou při studeném severovýchodním větru a při svíčkách, což púsobilo značné potíže, zvlášť při ligaturách a artérií je světlo nezbytné... Bilance bitvy byla otřesná. Třicet tisíc padlých na naší straně a skoro dvakrát tolik na straně Rusú.

Moskva vypadala jako šedá, obnažená lebka, nesoucí na čele třpytivou čelenku. Měl jsem pocit, jako bych pospíchal přes nekoněčný hřbitov, jen abych si mohl prohlédnout obrovský, starý, prázdný dúm. Císař v něm vypadal jako ryba zapomenutá v moři.

Viděl jsem ale i příklady nedostižné obětavosti. Především mezi německými vojáky přetrvávala navzdory všem těžkostem velká solidarita.

Já jsem přežil, přesto si ale královecký týfus vyžádal spoustu obětí. Mezi nimi i skvělého ženijního generála Eblého, kterému jsme vděčili za naši záchranu u Bereziny.

„Jaký to muž, jaký to skvělý a obdivuhodný muž je ten Larrey! Jak ten se staral v Egyptě při pochodu pouští, u St. Jean d´Acre i pak v Evropě! Vždycky jsem k němu cítil úctu, kterou nikdy nezklamal. Kdyby měla armáda někomu vztyčit sloup díkúvzdání, pak jedině Larreyovi! Larrey v mém duchu vždycky živil víru ve skutečně dobrého člověka.“ Napoleon Bonaparte (v záveti: „Vrchnímu ranhojiči Larreyovi, jenž je nejspravedlivějším a nejčestnějším mužem, jakého jsem kdy poznal, odkazuji 100 000 frankú.“)

2 24.11.2020

"To svojí matce a jejím dobrým zásadám vděčím za úspěch a vše, co jsem učinil dobrého. Bez váhání prohlašuji, že budoucnost děcka závisí na matce."

Desím sa dňa, kedy dočítam posledný riadok o veľkolepom životopisnom románe Napoleona Bonaparteho! Poistila som sa zápiskami seržanta Bourgogneho, ktoré ospievali useri na tejto stránke, len sa obávam, že to už nebude to, čo pri tejto úchvatnej tetralógii! Každý bonapartista, napoleonológ povinná četba! Naprostý zážitek tohle čísť!:D Ale nejde len o to, ide o to, že Napoleonov život je fakticky neskutočne neskutočný sám o sebe. Toto je ten človek, ktorého milujete i nenávidíte zároveň, obdivujeme jeho úsilie hodné všetkých včiel na jeho plášti pri cisárskom obrade v roku 1804, zavrhujeme jeho zločin z Javvy, kde povraždil niekoľko tisíc zajatcov, zase ho obdivujeme za Code Civil, za jeho záujem o vojakov, bezvýznamných ľudí odmeňoval, lásku k žene, ktorá si to normálne ani nezaslúžila:D:D, atak dále a tak dále... mala som častokrát zimomriavky pri čítaní a uvedomení si, akú cestu si tento človek vydupal, haha, ešte nie je tomu koniec, a nebolo to len počúvaním Čajkovského, ktorý sa mi zase osvedčil pri čítaní o tomto velikánovi, jedno ale čo na ňom najviac, úplne že naj naj najviac obdivujem je !postoj k Britom! Za toto ho budem do nemoty chváliť, že sa konečne niekto postavil tomuto národu, ktorý sa nikdy nebude môcť pochváliť podobným jedincom, a určite ich to pekelne dodnes serie, najmä historikov. No to je ale smola! Absolútne sa stotožňujem so všetkými postrehmi a postojmi Napoleona Bonaparteho voči Britom. Až mi nervy vyskakujú von, keď čítam, aké úklady uskutočnili na vraždu Pavla I, o ktorej som čítala v Montefioreho knihe o Romanovovcoch a nespomínam si, že by to našil na niekhoo iného ako na Pahlena, možno sa mýlim. Sám autor je Brit. Neviem. Ale aj keby si Kovařík vymýšľal, tak sa pozrime na to, čo stačilo Britom urobiť po týždni od vraždy ruského cára (ktorý spočiatku k Napoleonovi neprechovával sympatie, neskôr sa to zmenilo, pretože Napoleon mu napríklad vrátil ruských zajatcov, kým Briti Pavlovu žiadosť odmietli). Nalodili sa bleskurýchle a šup ho útok na Dánov, aby zrušili ligu, no ty kokso. Ak toto nebolo premyslené, tak som reinkarnovaný Robspierre. Obrovská škoda, že Alexander I všetko pokašľal, s Francúzmi mohli dať taký výprask Britom, aký si zaslúžili, obrovská príležitosť.... Všimnime si, prosím, anglickú diplomaciu, ako funguje. Lepší odkaz do sveta než ich trápna priemyselná revolúcia, ktorú ktokoľvek iný mohol priniesť. Alexander I že bol mizerným panovníkom, nielenže vďaka nemu zbytočne zaniesol do Ruska antisemitizmus (mohlo to prísť neskôr), náboženský fanatizmus, ešte sa prizeral, ako otca idú zlynčovať. Pre mňa najhorší panovník spolu s Nikolajom II. Dosrali, čo sa dalo, vôbec nechápali politiku, diplomacia a prosby na zlých adresách, nepochopenie Napoleonovej politiky, ignorácia diania vo svete a izolačná politika na prelome 19/20 st., tak to mal vládnuť radšej Kutuzov a Lenin bol šikovnejší, moderná doba priala, báťuška už nemohol robiť čelenku národu... Peter I Veľký sa asi obracal v hrobke a Alexander II asi bol málo nadšený z deda. Tak sa ospravedlňujem za emočné prejavy, ale tak to je s dejinami, ktoré sú plné emócií. Najmä tie napoleonské sú bravúrne, vrelo odporúčam stiahnuť si egyptskú hudbu a pustiť pri četbe, keď sa vypravia do Egypta:D, v takejto atmosfére zacítite aj pach múmií:D no bacha, bacha: pán Kovařík, ako dakto tu spomenul, je ľahko návykový:D:D;) a odporúčam si zadovážiť Císařúv stín od Soyenera a paralelne čítať ako aditívum posilní zážitok zo života Napoleona Bonaparteho - Cisára Francúzov, ktorý je... ktorý je ako ROMÁN!

ps: prosím vás, to kto vymyslel "svätú ríšu rímsku národa nemeckého"? čo je toto za slovné spojenie?:D:D:D:D

Na záver zopár zahrievajúcich výrokov pre tých, ktorí ešte váhajú s čítaním:

"V onom světe se musíte stát šarlatánem. Je to jediná cesta k úspěchu." NB po egyptskej výprave

"Vojáci! (...) Základní vlastností vojáka jsou vytrvalost a disciplína; odvaha je až na druhém místě." NB
(Ako inak potom označiť jeho skutok na moste v Arcole? Ktorý je zobrazený na titulnej obálke?)

"Milujeme, protože milujeme, a nic není zbytečnějšího než analýza takového citu." pobočník Marmont

Najobľúbenejší obraz: Bonaparte u Rivoli (Philippoteaux), str. 197 :D

2 21.11.2020

Ja vlastne neviem, či písať, hodnotiť túto knihu... Príde mi to úplne neadekvátne voči dojmom, ktoré sa vo mne nahrnuli počas čítania, pričom to "pekne" graduje ku koncu a poslednú stovku strán som už čítala s mokrou tvárou. Neadekvátne vzhľadom na to, že sa nejedná o vymyslený príbeh. A kto to drží v hlave od prvého riadka až po samotný záver tejto knihy, nebude sa mu jednoducho čítať. Niežeby som nevedela, o čom je vojna, ale toto je veľmi ťažké čítanie. Je mi na nič.. každý nech si to sám prečíta, pochopí, zamyslí sa nad tým, o čom číta.

Ja si tak za seba dovolím len na záver spomenúť jednu pasáž, ktorá ma dosť dojala a pre ktorú som mala aj problém zaspať. Ide o moment, keď šéflekár Grande Armé barón Larrey sa potreboval vrátiť po svoj materiál, aby mohol pokračovať v zachraňovaní stoviek životov. Na krehkom moste na rieke Berezina sa medzičasom vytvorila nová zápcha a jemu hrozila smrť. Predstavte si teraz, ako si čítate o tom, ako dennodennne umierajú ľudia, strácajú ľudskosť, ohľaduplnosť, myslia na seba, sťahujú oblečenie z umierajúcich druhov. Predstavte si, že títo ľudia trpia neznesiteľným hladom, niekto si odrezáva z vlastných nôh, aby prežil, je svojho druha, trpí snežnou slepotou, mučí ich hmyz, prichádzajú o končatiny, buď v bitke alebo vďaka ukrutnej zime. Už viete, že títo ľudia idú dopredu len zo zotrvačnosti, zakopávajú o hrobky svojich druhov, ktorým náhrobok vyrobil padajúci sneh, a rovnako ako oni viete, že ešte mnohí z nich umrú, dokým sa dostaneme z čísla cca 680 000 na cca 93 000 (a to sa jedná iba o počet vojakov Grande Armé). A teraz si predstavte, ako čítate, že práve títo ľudia, strácajúci v živote všetko a častokrát samotný život, v sebe dokázali v jedinom okamihu niečo prelomiť a uvoľniť cestu Larreyovi.... "Byl bych v davu zahynul, pak mě ale naštěstí poznali a hned nato se všichni předháněli, aby mi pomohli. Vojáci si mě podávali z ruky do ruky a já byl za okamžik v naprostém údivu na mostě. Oddanost, kterou mi dali v těch chvílích najevo, mi pomohla hned zapomenout na všechna přetrpená nebezpečí i na předchozí ztrátu zavazadel."

Myslím, že v tomto okamihu je zachytená celá podstata toho javu, ktorý nás oddeľuje od zvyšku živočíšnej ríši a zachycuje samotnú "ľudskosť". Ďakujem.

"Kdo vnímá skutečnou velikost, k níž se štěstí obrátilo zády, zapomene na vlastní bolest a utrpení." Faber du Faur

2 31.10.2020

Príjemné čítanie o povestiach z Košického a Prešovského kraja, kde žijem...

V noci sa mesiac napije vody a nad ránom ju vypúšťa ako rosu, to sú slzy zory, posvätná, nebeská vlaha.
Márna láska podmorského boha

24.10.2020

Niektoré príbehy z knihy ma vrátili späť do doby, keď som sa pár mesiacov venovala ľuďom s rôznymi mentálnymi poruchami. Jednak som mala možnosť poznať takýchto ľudí v detskom veku ako asistentka učiteľa/osobná asistentka, jednak v tzv. treťom veku ako opatrovateľka seniorov. A poviem vám, že žiadna skupina ľudí na svete sa v individualite tak veľmi nelíši ako skupina ľudí s mentálnym postihnutím. My, mentálne "zdraví" máme mnoho spoločných vzorcov správania v spoločnosti, veď napokon sa usilujeme bežať s davom, mať akceptovateľné reakcie, proste nie sme tie "ostrovy, pozostávajúce zo seba samých" (Donne) ako autisti. Chceme sa "odlišovať", ale asi nie do takej mieri, ako sa odlišujú deti či starkí, ktorých som poznala. Veľmi sa mi páčil jednoduchý výrok, cez ktorý som si premietla spomienky na jednotlivé deti, väčšinou to boli chlapci, ako sa to vzťahuje na každom jednom v ich činnostiach, ktoré robili. Jedná sa o výrok o "geniálnych idiotoch": "Ak sa týchto ľudí nesnažíme silou-mocou zaškatuľkovať do vopred určených kategórií a pozorujeme ich bez predsudkov, zistíme, že aj oni hľadajú krásu a pravdu".

Aj oni hľadajú krásu a pravdu. Netvrdím, že som sa stretávala s "géniami". No keď som si to spojila s tým a tým konkrétnym človiečikom, dojala ma tá silná pravda vo výroku. Poznala som chlapčeka, ktorý sa mi navždy vryl do srdca, akoby som pred sebou mala môj vesmír v detskom veku, dlho som rozmýšľala, čím si ma vlastne získal.. možno mi Oliver Sacsk odpovedá vo výroku. Videla som na ňom, ako hľadal svoju predstavu o kráse a pravde v ľuďoch, ako ich zdravil, ako sa dožadoval pozdravu, ako podával rúčku človeku, ktorému dôveroval, ako sa cez číselka a rôzne hry snažil o pozornosť, ako celým svojím bytím naznačoval, že krása spočíva v udržiavaní dobrých medziľudských vzťahoch. A to máme spoločné. Spoznala som chlapca, ktorý vynikal v slovenskej gramatike a konkuroval by žalostne obrovskej populácie Slovákov v správnom y/i. Naučila som ho lúštiť osemsmerovky, pretože... on nachádzal krásu a pravdu v písmenkách. Krása a pravda je to, čo hľadáme všetci po celý život, a sú to pojmy s absolútnym príjemným pôsobením na naše bytie. To isté hľadajú aj ľudia s Aspergerovým syndrómom napríklad vo vede a faktoch, Downovým syndrómom v ľudskom kontakte (haptika je u nich mimoriadne úspešná), ADHD v emocionálne silne dôvernom, otvorenom vzťahu, či ľudia s autizmom v číslach. Poznala som chlapca, ktorý položil každému otázku: kedy si sa narodil, a tento dátum si bol schopný zapamätať... vrátane znalosti dňa akéhokoľvek dátumu, čo sa spomína aj v knihe. Mne to tiež nedalo, snažila som sa zistiť, ako to dokázal, vypytovala som sa ho, ale zbytočne, dodnes je to pre mňa záhada (hoci na to jestvuje algoritmus). Spoznala som aj človeka, ktorý každé ráno vyšiel z postele a ľahol si na zem. Spojilo sa mi to s mužom, ktorý spadol z postele, ale samozrejme, tieto prípady nemusia mať nič spoločného. Tak ako to táto kniha občas naznačuje, pre mňa časy s týmito ľuďmi boli skutočne pestré, učili ma vnímať svet cez ich "konkrétno" ako čísla, písmenká, kresby, pohyby a ako píše autor, najväčším poslaním ľudí, ktorí sa im venujú, je zistiť, cez čo alebo ako hľadajú títo ľudia krásu a pravdu, podporiť ich v tom, pretože ako pripomína na inom mieste v knihe, potrebujú, aby ich niekto viedol. Sú to tiež ľudia ako my, ktorí si zaslúžia pozornosť a miesto v sebarealizácii. Ich budúcnosť je aj v našich rukách a pritom nemusíme byť "povolaním" asistenti, opatrovateľky... Neotáčajme sa chrbtom a netvárme sa, že "nevidíme" týchto ľudí. Nebojme sa toho, že sú "iní". Ak sa bojíme, vyjadrime svoj strach tomu, kto stojí pri takomto človeku, čím sa začne konverzácia, ktorá môže pokračovať veľmi zaujímavo, ešte aj v tom mám dobré skúsenosti. Ľudia, ktorí sa stali nečakane "celoživotnými" opatrovateľmi svojich chorých blízkych, vám budú vďační za váš záujem. Všetci hľadáme krásu a pravdu (a poznanie), všetci sme na jednej lodi.

Na záver citát o dôvode záhradkárčenia: "Rastliny nemajú ego. Nemôžu zraniť vaše city."

3 11.10.2020

Dala som si námahu a prečítala si na wikipedii stručný autorkin životopis, aby som sa uistila, že som si opätovne prečítala osobné skúsenosti jednej zo slečien Bronteových, a je to tak. Anne robila guvernantku a pri čítaní o správaní sa anglických deciek v 19. storočí si na jednej strane pomyslíte, že to vôbec nemôže byť pravda, ale z psychologického hľadiska a základného deskriptu výchovy v tomto období sa vlastne nemusíme až tak čudovať a zostávať v takom šoku ako ja v okamihu, keď dávam 5 hviezdičiek tomuto krásnemu príbehu plného osobných autorkiných zážitkov, ktoré končia v jednom zážitku s nádhernou atmosférou na septembrový víkend:) Zdá sa, že Anne nezaostáva za sestrami a tiež sa rozhodla sumarizovať vlastné skúsenosti, takže toto trio je skutočne čarovné a Agnes Grey sa mi dokonca páči v niečom viac než Emma či Pýcha a predsudok. Možno je to tým, že mi pripomína vlastné skúsenosti z opatrovania detí a z toho, ako sa taká opatrovateľka v cudzej rodine môže cítiť. Žila som v troch rodinách. Tri odlišné príbehy. Po dočítaní príbehu som bola trochu smutná z posledných stránok, prečo vlastne autorka už omnoho menej podrobne popisuje scény Agnes a Edwarda, ale možno je to naozaj tou svedomitou prácou držať sa v písaní toho, čo som prežila a podľa životopisu Anne Bronte, aj s mojou ľútosťou sa dá predpokladať, že pán Weston bol Annin vysnívaný a nedosiahnuteľný cieľ v jej kratučkom živote. Čitateľom takto môže "prekážať" strohosť a stručnosť v "zamilovaných" scénach... Napriek tomu zanechala po sebe krásny, nežný, dojemný príbeh.

Bohatstvo je síce príťažlivé, ale pre také neskúsené dievča, akým som bola ja, ani chudoba nepredstavuje nič hrôzostrašné.

„To najväčšie šťastie už mám,“ „odvetil, moc a vôľu byť užitočný.“ Pán Weston

1 27.09.2020

Milá oddychovka, ale ozaj medzi slabšie diela ho radím, ako už bolo uvedené nižšie. Pýcha a predsudok s Emmou zostávajú pre mňa naj. Filmové verzia Rozumu a citu sa mi páči viac a to s neprekonateľným Severusom Snapeom alias Alanom Rickmanom alias na druhú plukovníkom Brandonom:) takže ak to čas dovolí, znovu si pustím film a nie posledný raz, ako to už pri "austenovkách" býva:D

2 27.09.2020

Česi majú skvelého historika! Pri čítaní som si neraz pomyslela: Takhle se to dělá! V zmysle, takto by sa mali písať dejiny. Viem, že to nie je jednoduché a záleží na téme. Autor je absolútnym a triezvym nadšencom, a keď sa občas v texte „uvoľní“, je to úplne na vhodnom mieste a už máte pocit, že s ním sedíte niekde pri káve, pive, a počúvate jeho myšlienkové pochody o Napoleonových pochodoch. Pokiaľ ide o samotný obsah, otvorili sa mi oči a vyprázdnila peňaženka:D Už čakám na posledný diel, ktorý doplní tetralógiu od pána Kovaříka, a budem ju čítať pravdepodobne do konca roka. Na jednej strane sa neviem dočkať, teším sa, na druhej strane mi je ale dosť ťažko z čítania niektorých pasáží. Celkom ma zasiahol osud Barclaya, ktorý nám môže byť vzorom človeka s absolútnou sebakontrolou aj v najhorších situáciách (ak je naozaj pravda to, čo píše autor, osobne o tom nemám pochybnosti). Irituje ma teraz, že som sa nadchýnala nad Kutuzovom. Obdivujem ho naďalej, no už nie je „Najjasnejším“, iba Jasným spolu s Barclayom. Bitka pri Borodine ma dostala úplne. Na začiatku Francúzi si pomaly balili so sebou mapu Indie, že ju dosiahnu, v nadšení sa vrhli na východ, v závere už čítame, ako prichádzali o končatiny a kričali o vodu či kus jedla. Pre mňa hrozný moment, horší než černobyľská tragédia. Opäť, ľudia, uvedomme si jednu vec a buďme za to nesmierne vďační (hlavne novodobí kolobežkári a hipsteri:D): Nemáme Vojnu! Nemáme Hlad! Lebo ak sa v našom svete nedá dokázať Čas, tak všetci dobre vieme, že našim druhým Pánom je Hlad a tu už máme, bohužiaľ, enormné množstvo dôkazov na to. Práve knihy tohto druhu považujem za najťažšie knihy.
Na záver asi najlepší a najvýstižnejší citát, aký som kedy čítala o Rusku: „Domnívam se, že jen Rusko múže vést s Ruskem válku!“ Kapitán Leclerc (1812)
Napoleone, Napoleone, proč jsi tam šel!

1 16.09.2020

Julien Green svojím postojom v knihe dodržuje tradičnú naivitu, ktorá sa stáročia krúti okolo charakteru postavy sv. Františka. Nie je to taká naivita, akú si možno vybavujeme hneď v predstavách, je to skôr tá naivnosť, ktorá sa približuje filozofickej predstave o naivite u Friedricha Schillera. Píše o nej v súvislosti s umením, ale veď v podstate aj to, čo konal sv. František, je viac-menej "umením". Ja ako ateista tohto svätca veľmi, ale veľmi môžem a uznávam, takže ma knižka potešila, hoci by som prijala v popise tých portrétov aj fotografie.

A na záver vetička od Greena vcelku rýdzej pravdy o San Francescovi di Assisi: "Chcel zachrániť svet a zachránil nádej." srdiečko

01.09.2020

Klasiku čítam fakt rada, toto je ale pre mňa maximálne nestráviteľná kniha, ktorá nie je na tom tak zle, aby sa nedala prečítať celá, pravda, ale už asi len pre vyvolených. Ja som to vzdala pri druhej časti, strana 150 a preskočila Hansov "čas" v priestore zhruba tristo strán. Aj tak som na tom dobre, len tak tak som prečítala celý prvý diel, za to si zaslúžim cenu čitateľa:D Množstvo kníh je písaných rozprávacím štýlom ako táto, no zväčša je to dynamický dej a obsahovo nielen o filozofii a teóriách... Asi by som siahla na inú knihu od autora.

12.08.2020

O pragmaticky založenom prezidentovi Ruska píše autor so snahou presviedčať čitateľa a naladiť ho pozitívne, čo by mohlo zbytočne dráždiť nejedného rusofóba... Preto by som začala radšej Salminenovou alebo Zygarom, potom sa aj táto knižka číta s väčším nadhľadom a nájde si tu čitateľ dosť zaujímavých informácií. Napríklad to, že Putin bol prakticky vymodlené dieťa po 40tke, pretože jeho dvaja súrodenci zomreli skôr, než sa narodil. Žil v chudobe a prakticky do roku 1998 nemal žiadne politické skúsenosti, bol pozorovateľom a dobre si pamätal kľúčové udalosti, ktoré sa odohrávali do času, kedy sa stal dočasným prezidentom. Raz darmo, hoci táto kniha je plná nadšenia, aj bez nej sa nemôžeme donekonečna klamať a smiať z východu.... Rusko vďaka Putinovej politike vstalo z popola a čím ďalej plynie čas, tým lepšie pre Rusko, čaká ho budúcnosť, čo čaká nás? A ako sa zdá, horšie pre Západ v zmysle morálky a prestíže. Rusko sa drží svojich tradícií, a to je to, čo im úprimne závidím. Už po prečítaní viacerých kníh pichádzam na to, že rusofóbi sú z dvoch príčin: buď žijú dnes minulosťou, od čoho sa odvíja ich viacnásobný negatívny odpor k čomukoľvek, čo Rusko uskutočňuje proti západným hodnotám a môžeme ich poľutovať, pretože sú v podstate dezinformovaní a život v minulosti nie je nič komfortné, alebo ich liberálne libido je presvedčené o tom, že boj medzi veľmocami je otázkou demokracie, nie bezpečných hraníc, ako na to dôrazne upozorňuje Salminenová.

Na kontinentálnej úrovni nás drží útvar so skratkou EÚ, ktorá by sa už mala čoskoro spamätať a prestať ignorovať vlastné hodnoty, morálne zákony, prijímať len tie "liberálne" problémy a nálady.. je to už fakt smiešne, akí trápni dokážeme byť v masmédiách, strácať sebaúctu a zem pod nohami, generovať množstvo hlúpych článkov, z ktorých by som ohlúpla aj ja , keby som sa nenaučila pracovať so zdrojmi... aj mňa trápi, že sú oceány znečistené, sakra, ale preto sa nebudem zaoberať tým, keď žijem vo vnútrozemskom štáte a Ružín je plný sajrajtu. A o tom to je. Ľudia radi riešia problémy iných, aby nemysleli na tie vlastné. Rusko už dlhodobo rieši svoje vlastné územíčko, rieši svoje povinnosti, zatiaľ čo my strácame čas s pochodmi za ľudské práva, lebo to nám isto prinesie do budúcna prosperitu... a potom o pár dekád sa bude spomínať na to, koľko Putin spravil pre svoju krajinu. Sakra, aj ja chcem také autority, ktoré aspoň odpália oligarchov na Merkúr...

"Naša identita sú naši priatelia." VP

1 11.08.2020

Tak toto je čosi, čo by si mal prečítať povinne každý, kto vyrastal v Káčerove, zbieral kartičky k mape Káčerova, neznášal Gustáva a fandil Donaldovi, má všetky diely Mladé svište, neobišiel nikdy Vtipy, triky, tipy, otravoval každého, aby si s ním zahral aspoň "Výťah", jednu z niekoľkých priložených hier a ostražito si chránil tie maličké figúrky k hrám v zápalkovej škatuľke:D a spomína si, ako Donald a jeho synovci jednu zimu museli byť len na cukrovej repe... na to, ako sa po údere z Donalda stal zrazu úžasný káčer, ktorý splnil všetky priania, t. j. Držgrošovi vypral peniaze, vyleštil každučkú mincu, Daisy zaplavil dom kvetinami, synovci zúfalí z toľkých dobrôt chceli späť svojho nerváka strýka, a vôbec všetci boli radi, keď sa vrátil ten starý, dobrý, večne nezamestnaný nervák Donald s fľaškou limonády :D Naprosto úžasný komiks, ktorý ma namotivoval prekutrať pivnice a zozbierať všetky komiksy. Dozviete sa, kto je Donaldova mamka:D, curriculum vitae prvej mince, po ktorej prahne Magika, a čo spravil malý Donald Držgrošovi pri prvom stretku:D pri tejto scéne som sa doslova zasmiala ani nie z toho momentu, ako z tých dlhých rokov prežitých s komiksami, neskutočná nostalgia... žiaľ, na Slovensku už od roku 2018 november nevychádza ani v českom preklade komiks. Takže v nostalgii nám zostáva iba oprášiť tie staré, ale my vieme, že aj to má svoje kač kač čaro!

"Váš život bude presne taký, aký si ho urobíte! Jediné hranice v dobrodružnom živote sú hranice vašej predstavivosti!" Strýko Držgroš

3 08.08.2020

"Žiadny človek sa nepozerá na svet nedotknutými očami. Vidí ho prostredníctvom určitého súboru zvykov, inštitúcií a spôsobov myslenia." R. Benedictová
Ako sa tiež spomína v knihe, kritika Ruska je oprávnená, ak sme ochotní pripustiť kritiku ostatných veľmocí, prenesieme sa cez more predsudkov a tragických skúseností v mene pragmatizmu a najvyššieho cieľa, ktorým je mier (inými slovami vlastné prežitie)... to autorka dodržuje resp. sa o to snaží a preto sa dozvieme aj, ako za pouhých 70 rokov Američania odkrágľovali Indiánov, kúpili si Floridu od Španielov, Nové Francúzsko, anektovali Texas, bojovali s Mexičanmi, pripojili si juhozápad dnešného USA, zakúpili ďalšie územia od Mexika a Británie... tak toto by zaskočilo aj Napoleona s Alexandrom Macedónskym:D

Vysvetľuje sa tu, čo je to impérium, imperializmus, matchpolitika, realpolitika, aký význam má geopolitika a zemepis... "Mäkká sila" akejkoľvek veľmoci môže vysvetliť, prečo sa Rusku neodpúšťa to, čo veľmociam ako Británia, ktorá ovládla globálne omnoho viac území, či ambiciózne USA, Nemecko... Jedná sa o akúsi príťažlivosť krajiny, jej domácich modelov, kultúry a ponúka prosperitu, technologické výdobytky... Hoci sa anglické lode stavali zo surovín dovezených z Ruska, samotné Rusko je hospodársky slabé a pokúšalo sa ako ZSSR čerpať moc z ideologických zdrojov, ako britské impérium stálo na hospodárskej moci...

Za poslednú dekádu môjho úbohého života si uvedomujem, že jedinou "ríšou zla" je tu Británia, čo mi vlastne táto kniha potvrdila. To, čo sa Britom podarilo, nemá obdobu a ako USA nemajú konkurenta na západnej pologuli, Briti nemajú konkurenta v získavaní moci na tejto planéte, dosiahli trebárs aj to, že sa radi učíme povinnú angličtinu. Dramaticky to neberiem a nemám potrebu kade-tade šíriť negatívny pohľad na nich, je to len suché konštatovanie a napokon je súčasnosť, bolo by na nič platné, keby nastala situácia, že by sa zmazal soft power, ktorou tento elegantný ostrov oplýva, a všetkým by sa otvorili oči. To by asi nastala hotová anarchia, katastrofa rovná takej tej jadrovej:D

Vďaka tejto knihe som si tiež uvedomila, že sa cez more predsudkov dá preplávať, hoci to nie je pohodlná loď, "iba" plť, ktorá neponúka Hollywood, výhľad z newyorského vrtuľníka, priemyselnú revolúciu, austenovskú kultúrnu prestíž, kauflandské zboží... vlastne som si to všimla už dávno, mnohí ľudia z Pakistanu, Iránu a podobných kultúr žijúcich v blízkosti Ruska, ba naopak Američania, do značnej mieri obdivujú "ruskú klasiku", áno, ruských spisovateľov, ktorí ako jediní si dovolili ukázať obraz Ruska, pretože rozprávať sa o systéme, politike bolo po celé stáročia v Rusku zakázané, a možno aj preto je ruská literatúra taká mocná a prestížna, že by sa mohla pokojne považovať za súčasť "mäkkej sily" Ruska a byť dobrou cestou k poznaniu tejto obrovskej krajiny. Môžete však začať aj touto knihou:)

"Rusko zlyhalo v tom, že nedosiahlo tak ako my všetci útek pred vlastnými dejinami, t. j. zostalo perifériou svetového systému... Prijali sme unilaterálnu rétoriku a politiku USA ako záruku svojej bezpečnosti... Zvolili sme si členstvo pod vedením USA s ich globálnymi ambíciami... Spor s Ruskom nie je sporom o demokracii, ale sporom o usporiadaní bezpečnostných a zahraničných vzťahov..."

2 05.08.2020

Paralelne s týmito dejinami som čítala Dějiny Ruska. Obe knihy sú písané ako učebnice, aj učebnica vie byť dobre napísaná, ako je to v prípade Dějín Ruska, zatiaľ čo v tomto prípade sa treba pripraviť na dlhé traktáty, ktoré ani pri najväčšej túžbe po poznaní vás jednoducho nebudú zaujímať a postupne upadnete do apatie. Čítať si percentuálne zastúpenie členov tej a tej menšiny je smrteľná nuda, často sú preklepy, mená sa zjavujú odrazu a odrazu aj miznú, čo je problém pasívnejšieho znejúceho textu... začína to tak fungovať po smrti Bohdana Chmelnyckého, ktorého môžeme vidieť na obálke a jeho príbeh je vskutku zaujímavý, možno je o ňom aj film, vlastne by ma prekvapilo, ak by nebol. Najväčším momentom vôbec vo svetových dejinách, ktorý sa udial práve na Ukrajine, je bezpochybne Hladomor. Z hladu mám zimomriavky a buďme šťastní, že si žijeme pri korytách, ktoré sa lámu pod ťarchou "zboží". Aj nepatrné zmienky, ako že ľudia jedli machy, lišajníky, decká umierali, existuje cez 100 prípadov kanibalizmu, návšteva stĺpu hladomoru v Kyjeve a prechádzka pomedzi veľké obruče obetí hladu, ma privádza do neskutočných rozpakov z našej doby preplnenej "progresívnych" vegetariánov, vegánov, ketodietujúcich a ďakujem za dennodenné šušťanie akéhokoľvek s prepáčením žrádla. Buďme za to vďační. Nemáme vojnu. Nemáme hlad. To je najväčší odkaz ukrajinských dejín.

3 21.07.2020

Dobrá "učebnica", ktorá poskytne základné informácie a venuje sa aj kultúre/literatúre/hudbe v každom období, takže sa dajú získať ďalšie smerovky. Samozrejme, sú tam veci, o ktorých by som si rada prečítala viac, najmä o kvartete Napoleon, Alexander I, Kutuzov a tuhá zima.. k tomu si pustiť Čajkovského Luskáčik a o zážitok je postaraný.. alebo o Kurskej vojne pozrieť šupa film 3D, že tie tanky budú lietať z plátna.. :D zatiaľ osobne odporúčam spomínanú Ruskú archu, filmový zážitok! A Trump by mal ísť rozhodne do psichušky;)

3 06.07.2020

Konečne dočítané!:D Opäť jedna z kníh, ktorá sa nedá hodnotiť. Kratšie i dlhšie príbehy zo slovenských dedín a väčších dedín, ktoré príležitostne robia dobrú spoločnosť, hoci pri niektorých som sa trochu nudila. Nie sú to príbehy pre malé deti a mnohé končia smutne. To čaro príbehov spočíva v tom, že je to minulosť a že dnes si môžeme iba vychutnať túto minulosť, lebo nikto z nás by nechcel žiť v časoch tureckých a tatárskych nájazdov.

Tu je zopár pekných výrokov autora, ktoré nás prenesú do minulých dôb:

Ľudia utekali do hôr, lebo hory odjakživa boli nádejou opustených i prenasledovaných.

Nesľubuj slovom. Nepros s prázdnymi rukami. Slovo je pekné, ale nikdy nezaváži toľko ako vhodný dar!

Lebo ľudská túžba je nenásytná ako more, ktoré pije vodu všetkých riek, a nikdy jej nemá dosť.

Úsmev je záujem o život. Úsmev je samotný život.

A na záver citát venovaný všetkým ľuďom, ktorí bojovali slovom, nedopadli šťastne, ale ich slovo prinieslo úrodu:
"Potrestané pravdovravné slovo je ako dobre pohnojená zem: prináša stonásobnú úrodu nespokojnosti."

2 31.05.2020

„Stále viac sa hovorí predovšetkým o farmakologických alebo technických výdobytkoch, ale menej o biológii nádorov, v ktorej sa skrýva mnoho otázok, ale taktiež inšpirácie pre nové liečebné postupy.“

Opäť jedna z kníh, ktorú nelze tak hodnotiť, ale je určite pre širšiu verejnosť než kniha o skutočnej onkochirurgii s desivými obrázkami, na ktorých nechýbajú vidly:D
Rozhovory s profesorom ma viedli k zamysleniu sa nad tým, že by nebolo na škodu takúto pekelnú tému dostať do bežnej formy edukácie, kam patria rovnako desivé drogy či AIDS... Snáď nezostanem pri špekuláciách. Ale skutočným kasovým trhákom by bolo natáčanie bunkovej signalizácie v ľahšej forme:D je to veľká škoda, mohol by vzniknúť veľký formát so zmyslom pre humor, šírilo by to osvetu, veď keby ľudia vzhliadli diel seriálu "Strážca genómu", hlavný hrdina tumorsupresorový gén p53, ešte aj butiky by zarábali na tričkách s p53 a konečne by mal Emcnadruhú či "density is destiny" svojho konkurenta:D

16.05.2020

Čo človek, to mozog... Ja len dúfam, že sa nedožijem situácie, kedy človek prestane vnímať priebeh času + oklame evolúciu. Môže/nemusí to byť budúcnosť. Kniha je skvelá z informačného hľadiska... Keď sa človek trochu otrasie z informácií a porozmýšľa nad ďalšími problematikami na úrovni "vedomia" Zeme, triedi jeden problém za druhým, fakty, tak mne pri umývaní zubov trebárs napadlo, že je tu stále prevažujúci počet ľudí, pre ktorých tieto neurovedy a ich ciele nikdy nebudú spásou ľudstva, ani ničím nápomocné. Sám autor napísal zmienku o potrebe vzdelania. K vzdelaniu sa nedostane ani v budúcnosti polka ľudstva, alebo ak dostane, tak nebude mať ten človek vlohy na učenie, pretože nie každý má automaticky vzťah k vzdelávaniu... Mnohí majú väčšie problémy než vzdelanie, ktoré sa vzťahujú na každodenný život... Takže opäť je to len budúcnosť vyvolených, rozprávka s pokračujúcou kapitolou príbehu "Túžba po rozlúčke človeka s prírodou" a pri čítaní tak trochu smiech cez slzy:D No na udržanie veľkolepých vedeckých projektov to postačí:D No a keď svoj mozog prepneme do obyčajných prozaických povinností a starostí, máme aspoň dobrý pocit, že sme sa niečo dozvedeli o svojom orgáne schovanom pod lebkou a môžeme pokračovať v boji o život. Ale mimo kremíkovej budúcnosti a kremíkových snov... je super, že dnes dokáže človek odobrať polku mozgu decku a tým mu zachrániť život, ktorý si môže užiť.. v tom vidím asi najväčší zmysel neurovedy:)

06.05.2020

Kniha je dobrá aj pre tých, ktorí majú problémy s komunikácou. Obsahuje vnútorné mapy, zmienky o masmédiách, kopec zdrojov i vulgárnu komunikáciu... Na odventilovanie lepšie si zanadávať, než vsakovať nikotín, aspoň tým sa utešujem. Spomína sa tu odborný a vedecký folklór i skutočnosť, že vedecké články naozaj aj 5krát zopakujú hlavné výsledky, piatimi inak formulovanými vetami. Ale môže to byť užitočné pri písaní prác, už sa mi stalo, že vetu v abstrakte som neporozumela, ale v diskusii mi zaplo, a Aláh zaplať za najlepšie sformulovaný výsledok v "conclusion":D, ktorý vlastne najjasnejšie figuruje v názve v sekcii "results":D
Kto má záujem sa viac dozvedieť o masmédiách, odporúčam knihu Realtia masmédii od Niklasa Luhmanna.

1 26.04.2020

„Nelituju toho pokusu.“
„Já taky ne, ale ztratil jsi něco, co jsi předtím měl. Měl jsi úsměv...“
„Prázdný úsměv pitomce.“
„Ne, vřelý, opravdový úsměv, protože jsi chtěl, aby tě lidi měli rádi.“
„A oni mi dělali psí kusy a vysmívali se mi.“
„Ano, ale i když si nechápal, proč se smějí, vycítil jsi, že když se na tebe dokážou smát, mohli by tě mít rádi. A ty jsi chtěl, aby tě měli rádi. Choval ses jak dítě, a když jsi byl s nimi, smál ses dokonce i sám sobě.“

Príbeh Charlieho odporúčam, je to zároveň príbeh Inteligencie a čo sa jej môže stať, keď stráca po ceste ako nevesta svoje družky - Emócie.

5 09.04.2020

Tak ja si ukradnem tých 5 bodov týmto príspevkom:D Ide o úryvok z poslednej časti na konci, s ktorým úplne súhlasím, žiaľ, mnohí filozofi akoby pohŕdali a nechápali podstatu tohto výroku, pretože im pomaly vytierajú zadky ich rodinní príslušníci a ďalší otroci, aby si mohli zafilozofovať... Stručne povedané:

"Hlad, milý priateľu, je zlá vec, ten zničí aj tú najlepšiu filozofiu."

Takže pozor, aby sme nezakopli o hlad, ten strihne hrebienok aj tým najpyšnejším.

2 20.03.2020

Tajomstvo kríža napísal Felix Nabor, tak ak toto niekto prečíta, prosím, nech opraví, ospravedlňujem sa, mne sa to momentálne nechce:D Nabetón všetky tri diely napísal on, som vlastníčkou tejto knižky, ktorá bude mať o tri roky presne sto rokov! Je ilustrovaná a celkom vzácna pre svoj vek. Ak sa vám dostane do rúk, pripravte sa na staršiu verziu slovenského jazyka, dá sa to bez problémov zvládnuť.

Čo sa týka obsahu: podobné Quo vadis, ktorý je však čitateľnejší a viac verejnejší, táto knižka je písaná viac veriacim. Po Plautovom úspechu v boji s levom sa to mierne zvrháva do biblického textu, skoro čítanie Biblie, ale nie je to také otravné ako zoznam šľachticov v Človek, ktorý sa smeje:D Koho zaujíma život Nera, toto je lepšie než Quo vadis, je totiž zameraný na cisárov život, jeho činy, myseľ, monológy, to je aj najväčší prínos trilógie. Príjemné spomínanie na staré náboženské časy, kedy som Bohom viac žila , inými náboženstvami a tak. Svoje čaro to má, hoci v Boha neverím, svoje to v našich dejinách splnilo čosi...
Ten pocit je podobný tomu, čo cíti čitateľ, keď si číta Agrippin monológ k hviezdam. Vieme, že mnoho z toho je fantázia, snaha povedať, čo vidím, dôležité je, aby to zanechalo v človeku dobrý dojem...

„Vy hviezdy tam hore, čím že ste vy? Ste očami bohov, či snáď prášok zo slnka? Lesknete sa, ale váš lesk je vypožičaný, veď blednete pred jasom slnečným. Nikdy by som s vami nečarovala, hoci ste vysoko nado mnou. Panujete v noci, ale na ráno zhasnete.“

1 20.03.2020