zipporah komentáře u knih

Miestami sympatická hlavná hrdinka, ale povedzme si pravdu: ako keby to písala Agatha vo veľmi mladom veku. Neveríte? Nuž, čítajte ďalej:

"Práve v tej chvíli ma nenávidel. Ale milovala som riziko a aj tento neskonale príjemný pocit, keď držal svoje ruky okolo môjho krku."

:D

14.12.2023

Nuž, tak som si počas covidovej PN-ky prečítala v tomto roku asi jedinú odbornejšiu knihu a rovno o ideológii. Toto lákadlo s koncovkou -izmus ma primälo k napísaniu aj blogu, tieto témy sa totiž dostávajú pod kožu a majú iritujúce účinky, ktoré sa na mne prejavia potrebou napísať slovo k téme. Aspoň si priebežne brúsim zmysel pre humor a nadhľad.

V prvom rade mi bolo tak trochu ľúto anglického nešťastníka Johna Lockea, na ktorého sa spustila plejáda nervóznych slovných prejavov u väčšiny autorov tejto knihy. Vysomáriť sa z toho dá iba študovaním samotného Lockea, jeho biografie a jeho doby, ktorá ho ovplyvnila, pretože sa mi nechce veriť, že bol až taký "liberárny darebák" :D Kniha nie je inak zlou voľbou, niečo nové sa dozvieme a niečo si overíme zo života, ako teda fakt, že mnohé pravdy sa píšu o črtách typických liberálov a dlhé roky mám s nimi skúsenosti. "Sebestřednosť" jednotlivca sa preklenuje do jeho každodennej činnosti, môžeme to zažívať na sociálnych sieťach, liberalizmus cítiť v každom rozhodnutí aj o banálnej maličkosti, ako čo si dať na raňajky až po organizovanie výletu, cieľom všetkých skutkov a myšlienok je vychýrená túžba dosiahnuť v nich nezáväznosť a najlepšie žiadne puto, zväzok. Slovo sľub je nočnou morou liberála. Život po boku takýchto ľudí je náročný, povedzme si na rovinu. Nespoľahlivosť, nezodpovednosť nie sú ideálne vlastnosti... Rovnako nevyzerá pekne narastajúci počet rozvodov, rozchodov, konfliktov, nezáujmu o toho druhého, medziľudské vzťahy sú na bode mizérie v porovnaní s minulým storočím, kde aspoň vojna bežných ľudí zomkla. Teraz skôr hľadáme v sebe ženskosť, mužskosť, vlka, samuraja, vílu, femme fatale, platíme za to peniaze, robíme zo seba idiotov, neviem sa rozhodovať, nevieme si vybrať, vieme iba jedno: že sa chceme učiť milovať seba samých, svoj čas a vážiť si vysokoabstraktné pojmy ako sloboda, rovnosť, demokracia... čo tam po láske, úcte, empatii... umení... estetike, kráse, jazykoch, bozkoch a objatiach, veršoch... rodinných hodnotách... dôležité je udržať v rukách mobil čo najdlhšie. :) Liberalizmus výdatne podporuje plytkosť našej doby, jéj. Lebo rozum (cením si ho veľmi) vie byť naozaj plytký v kombinácii s ľudskými motívmi tých, ktorí sa pokúšajú ideológiou ovládať spoločnosť.

Tento svet potrebuje nie vojnu, ale celosvetový výpadok elektriny aspoň na pol roka. Ale aj bez toho liberalizmus čaká to isté čo predošlé ideológie. Pád. Je len otázkou, čo preberie z liberalizmu nová ideológia.

1 10.12.2023

Slovenský autor je pre mňa prekvapením tohto roka. Ak písal takto v ďalších knihách, mám sa na čo tešiť. Po Rudolfovi Dilongovi absolútna topka. Miestami som mala pocit, či je to skutočne Slovák, riadky a verše ako od ruského či anglického velikána, na ktorých som predsa len trochu zvyknutá. Žáry je farebný, silný, autentický, pestrosť jeho slov, zvratov a nápaditosť v kombinovaní je úchvatná. Mnohokrát mi priniesol zimomriavky a Povesť o Rune som si prepísala. Atmosféru dokáže vylúdiť skvelú, povesť o alchymistovi Philippovi pobaví, vráti do stredoveku, do pražského múzea alchymistov, k Rudolfovi II atak dále:D Vrelo odporúčam túto knihu!!!! A intelektuáli, pozor na hrdlo;)

Doposiaľ ešte všetci
platili hrdlom skúšku,
keď sňať sa pokúsili
z vesmírnych tajov rúšku!
(Povesť o prešporskom magistrovi Philippovi Aureolovi)

...

Objal ju, pokryl bozkami,
vlasy jej sfúkol z čela
a ona jemu na hrudi
od slasti onemela;
vrásky mu dlaňou hladila,
tie prvé vrásky mužné,
ktoré sa vrstvia po viečkach
ako na zrelých jabĺčkach.
(Jarmočná pieseň o krásnej Hortenzii a Studni zaľúbených)

08.12.2023

Vďaka tejto knihe som si uvedomila, že kapitalizmus je efektívnym výrobcom citrusových plodov, ktoré sa podozrivo ponášajú na ľudí.
"Ja som dal tejto firme 34 rokov života... To nejde len tak, ako zjesť pomaranč a šupku zahodiť – človek nie je pomaranč!" Willy Loman

A prišiel internet, vynikajúca možnosť, ako získať pocit nenahraditeľnosti vo väčších rozmeroch, mimo svojho blízkeho okolia-rodiny. Internet je výdatným podporovateľom života v sebaklame. Všetci sme nahraditeľní ako Willy.

Nezáleží na tom, čo povieš, ale na tom, ako to povieš – lebo naostatok vždy víťazí sila osobnosti. (Willy Loman)

03.12.2023

I Gogoľ tvoj sa z bôľov tvojich smeje,
sám Puškin túži v deda svojho vlasti,
Turgenev sníva večne o priepasti,
a lúčavku do žitia Tolstoj leje...
(Rusku)

1 03.12.2023

Trochu upravená bájka od Ezipy:D

Líška a influencer
Líška pozrela do počítača, v ktorom sa zjavovali influenceri. Ako sa tak prehrabúvala v ich trendových videách a fotkách, našla krásny a photoshopom vypracovaný obrázok influencera, ktorý bol influencerom vybraný spomedzi dvesto ďalších navlas rovnakých fotiek. Ťapla labkou po monitore a vraví: „Aký nádherný kožúšok, a prázdny!“

Bájka sa vzťahuje na človeka, ktorá má nádherné telo, no neveľmi vtipného ducha. Myslíte si o sebe, že vo vás prebýva vtipný duch?

Pôvodná verzia:
Líška a maska
Líška vošla do domu, v ktorom býval herec. Ako sa tak prehrabúvala v jeho veciach, našla krásne vypracovanú masku. Vezme ju do labiek a vraví: „Aká nádherná hlava, a prázdna!“

03.12.2023

"Zmrháš čas ako zachmúrený lesný muž, čo lásku nepoznal a neráta s ňou už? Myslíš, že muž má vždy len vláčiť bremeno - len znášať nečas, koňa zvykať na sedlo, len strašné vojny viesť, len v bitkách cediť krv?" dramaticky sa pýta mama-pestúnka tridsaťročného mužského potomka súčasnej doby. Ten položí hernú konzolu na stôl, vezme obložený chlebík a mobil do ruky. "Píše mi Ďuro, či ideme cediť pivo."
:D

Súčasnosť je rovnako tragická ako tá minulosť, nič sa nemení okrem formy. Dnes sa ľudia úspešne vyhýbajú láske vďaka sebarozvojovým kravinkám, najmä po tridsiatke to príde, keď už zlyhávajú ideologické smery a prichádza stereotyp a nuda v kariére či vo vlastnej rodine... poskytujú cestovateľské, knižné, kurzové, kaviarenské a ďalšie, ďalšie zážitky, pretože dnes sme najmä vyhľadávačmi zážitkov, chceme zážitky, túžime len po zážitkoch, či je to príroda, kultúra, pamiatky, ľudia, napokon... práca, je to fuk, princíp zostáva nezmenený. Rodinný krb, teplo domácnosti, človek, ktorý na nás čaká a tým vlastne tvorí domov, pojem prístav, most, to sú veci, ktorým sa viac a viac ľudí vyhýba. Naopak, pojem ostrov imponuje, osamelý život v prírode, osamelosť v ponechanej "slobode", "výbere", "nekonečných možností" lahodí, dobrodruhovi dáva pocit veľkej morálky, paradoxne sociálny úpadok to neevokuje, človek, ktorý rád pobehuje lesom ako Hippolytos či Rousseau ešte zožnú potlesk, hoci Hippolytus disponuje aj hráčom najvyšších kvalít - Smrťou, lebo len vlastným uhynutím sa stáva dokonalým charakterom pre napísanie veľkolepého príbehu. Že nejaká žena či muž sa vášnivo zaľúbi, hoci má záväzky, je veľmi rýchlo odsúdeniahodným, nezaslúži si žiadnu pomoc ani pochopenie, ide tu len o šok z dôvodu, prečo človek zomrel... Lebo ktosi podobný zomrel, aby raz tento príbeh bol zvečnený. Ako sa však píše vo Faidre totéž: Povesť môže byť aj falošná, povesť lepšia v skutočnosti prislúcha horším, povesť horšia sa dotýka lepších ľudí. A kto túto povesť vlastne vytvára, kto všetko sa podieľa na tvorbe povesti človeka? V prípade Faidry to už nie sú ľudia. Sú to muži a ženy. Nie som nejaký znalec tých antických autorov, ale viem, že v tom období nemali ženy najlepšie postavenie, Aristoteles ich dával na úroveň otrokov, cnosť sa chápala a definovala inak ako dnes. Pri čítaní tohto príbehu som to brala do úvahy... taký Byron, s ním tisíce, milióny beznádejne zamilovaných mužov na svete, by smutne zvesili hlavy. Najkrajšiu báseň o neopätovanej láske som čítala práve od Byrona, kto to pozná, ten pri tej básni sa "zosype".

Faidra je nadčasový príbeh o jednostrannej vášni, ktorá môže postihnúť kohokoľvek a taký človek potrebuje pomoc blízkeho okolia, správne slovo, ktoré ho oslobodí z ťažkého zhubného ochorenia duše - vášeň k človeku. Veľmi dôležitý je čas. A komunikácia, ktorej kedysi ľudia neboli takí schopní ako dnes. Preto sa dnes na lásku už tak často neumiera:)

"A vtedy prichádza ten strojca najväčších katastrof - túžba. Hostiny aj domy sú odrazu primalé a čaše priskromné. Prečo sa biednym chalupám tá nákaza vyhýba? Prečo vyberá si paláce? Prečo len pod slamenou strechou láska je čistá, len úbožiak má zdravý apetít a stačí mu, čo má? A prečo mocipán a boháč túži mať viac, než mu prislúcha?" (Pestúnka)

22.11.2023

Když jsem se smál, byl jsem jezerem,
vymaňujúcim svou tvář z objetí stínu hvězd.

1 22.11.2023

Tentoraz mi vyšiel tip a to po rozhovore s Lolou, hoci motív som nemala šancu uhádnuť:D príjemná oddychovka na odpútanie od reality

25.10.2023

(SPOILER) V tejto časti sa dozvieme niečo o parížskych stokách. Pri takých autoroch ako je Hugo si človek uvedomuje, že hoci už tento náš svet nič nového nevymyslí, všetko bolo povedané, všetko bolo urobené, olovranty zjedené, čaj vypitý, môžeme ísť domov, zložiť klobúk pred slnkom, zatiahnuť závesy, zavrieť svoje kobky, zatĺcť posledný klinec, odovzdať sa červom, nechať zhynúť poslednú burinu, vstúpiť do Danteho pekla, ktoré nás ničím neprekvapí, je tu stále Foucaultova mriežka, pravidlá, stopy, zákony, šablóna, zásady, jedným slovom: forma. Rozmýšľam, či je dnes ešte žijúci spisovateľ, ktorý uvažuje nad formou. Vymyslieť formu, vytvoriť si vlastné pravidlá, držať sa svojich zásad v každej napísanej vete, to si vyžaduje zrenie, trpezlivosť, sebadisciplínu, čas. Úctu k vlastnému času. A to dnes temer nikto umení nemá, resp. neprejavuje to, naopak, dnešné výsledky umenia sa prejavujú presne tak, ako majú: narýchlo vytvorené a kričia nedostatkom stráveného času nad dielom. Dnes je bestsellerom kniha, ktorej sa autor venuje najmenej času. Čím menej času písania, tým väčší bestseller. Aj kedysi takéto bestsellery boli, to určite. Technické možnosti však nedovoľovali, aby sa šírili takéto bestsellery ako potkany stokami, zamorovali myseľ konzumenta, otupovali ho, a kvalitnému čítaniu sa tak vyhol. Keď vidím hodnotenia niektorých "najviac predávaných" kníh, tak mám niekedy chuť pribiť si ten posledný klinec do kobky. Nebaví ma žiť v tejto dobe. Absolútne ma to nebaví. Ale... kmára ma predstavivosť, čo by taký velikán ako Hugo povedal na to ďalšie storočie, do ktorého asi najskôr vkladal veľa nádejí, že sa človek vycentruje a pozbiera zvyšky svojej ľudskosti. Ehm.
Pozor, ide spoiler. Na Bedároch je super to, že je to azda jediný príbeh, ktorý končí dobre!!! Bolo mi smutno za Gavroškom, isteže, ale celý čas som sa bála, čo bude s Mariom a Cosette, pretože som už prečítala hádam všetky jeho knihy a každá prináša traumatický zážitok z odporného hovada menom Phoebus, a dobrého, no nešťastného Gilliatta či Gwynplainea. Dočkala som sa aj dobrého konca nielen pre Jeana Valjeana, ktorý je totálnym protipólom grófa Montechrista. Podobne nespravodlivý osud, no rozdielnosť v ich rozhodnutí, ako disponovať so slobodou po opustení väzenia, je neskutočná, až mám pocit, že bola cielená (?), netuším časové obdobia autorov a či sa poznali. John Ruskin však povedal: "Najväčšou odplatou za našu námahu nie je to, čo sme za ňu dostali, ale to, čím sme sa vďaka nej stali."
A nezabúdajme na slová sv. Augustína: "Sme tým, čo milujeme." Záver Jeana Valjeana dopadol presne tak, ako mal.

"Byť ľudským, veľkodušným, vznešeným, to nebolo Javertovým ideálom; jeho ideálom bolo byť bezúhonným."

25.09.2023

Oplatilo sa vydržať až do chvíle blížiacej sa k prvému stretnutiu Maria a Cosette. Čítala som akurát vo vlaku hugovské najromantickejšie pasáže, ktoré som predýchavala po zvyšok cesty:D Kebyže si čítam tie state v mojom lesíku, asi by ma tam našli na druhý deň ráno zamdletú:D Matka moja!:D Neskutočný Victor Hugo skrýva v sebe najdôležitejšiu vlastnosť spisovateľa a to jest prežiť naplno každú situáciu. Ak píše o bitke pri Waterloo, so všetkou vážnosťou historika, ak popisuje parížske reálie skrze postavu Gavrochea, so všetkou sluchovou jasnozrivosťou (aj s vysvetlením, či až obhajovaním sa, prečo dáva do dialógov týchto bedárov žargón), ak píše za Maria ľúbostné riadky pre Cosette, so všetkou láskou, vášňou, súcitom, dobrom a priateľstvom v srdci. To je Victor. Victor Hugo. Kto je to? Mnohí ľudia v jednom poctivom človeku s kariérou spisovateľského velikána. Ako píše? Takto o sebe píše sám autor: "Čím menšie rozpätie vety, tým väčšia intenzita úderu... Čestnosť vznešeného srdca, zhustená v spravodlivosť a pravdu, bije ako hrom."

A tu sú niektoré riadky, z ktorých ma nikto ešte nevykriesil.

Zúženie vesmíru na jedinú bytosť, rozšírenie jedinej bytosti až k bohu, to je láska.

Čosi strašné je smrť z nedostatku lásky. Zadusenie duše.

V láske sú detinskosti, v iných vášňach bývajú malichernosti. Hanba vášňam, ktoré človeka zmenšujú! Česť tej vášni, ktorá ho robí dieťaťom!

Keby už na svete nikto neľúbil, slnko by zhaslo.

Na záver.... "Vo svetle sa trpí; priveľká žiara spaľuje. Plameň je nepriateľ krídel. Horieť, no pritom stále letieť, v tom je zázrak génia." Leťte, pán Hugo, stále leťte v tých výšinách ako orol a ďobte slovom čo najviac ľudí na svete, čo najviac tých otupných ľudí...

09.09.2023

Mnohé veci, o ktorých píše Hugo, dodnes fungujú. Tak napríklad otroctvo v podobe dlhov (hypotéky, pôžičky, úvery, blablabla)... "Veriteľ je horší než pán, pretože pán má v moci len vašu osobu, kým veriteľ má v moci vašu dôstojnosť." Jedno šťastie, že Marius nemusel predávať vlastné zuby ako Fantine.

Potom ma zaujal ešte jeden odsek, ktorý sem hádžem: "... mozgy zaujaté múdrosťou alebo bláznovstvom, alebo, čo sa neraz stáva, tým i oným, len veľmi pomaly prepúšťajú do seba veci tohto života. Ich vlastný osud je im vzdialený. Z takých sústredení na jedno jediné vyplýva určitá pasívnosť, ktorá keby bola teoreticky podopretá, podobala by sa filozofii. Taký človek upadá, spúšťa sa i opúšťa sa, a ani si to sám neuvedomuje. Rozumie sa, vždy sa to končí precitnutím, ale býva už neskoro."

Pod tým "bláznovstvom" si viem predstaviť novodobého človeka, ktorý sa od rána do večera nezastaví, športuje, výletuje, má naplánovaný rok a pol života dopredu, možno je to dobrodruh, možno cestovateľ, skrátka vyhľadávač zážitkov. Až kým raz neprecitne a nepochopí, že sa správal ako blázon a život mu pretiekol v dobrodružstvách, ktoré sú mu už naprd platné. Zmôže sa iba na "užíval som si život"... aby zanedbal to najpodstatnejšie: medziľudské vzťahy.

2 24.08.2023

Tvárou minulosti je povera. A bába menom Catherine:)

Z momentu, kedy Thénardierka vrieskala na Cosette len preto, že si na chvíľu "požičala" bábu, a následne sa dievčatko rozplakalo, mi ešte teraz zviera srdce.

20.08.2023

Díky bohú, že jestvujú takí spisovatelia ako Victor Hugo! Bedári sú v podstate posledné jeho knižné zákusky, ktoré nejem, ale žeriem, až mi vlasy belejú ako pánovi Madeleinovi. Ehm. Typický Hugo, typická vysokokalorická hugovština v celej svojej kráse. Podotýkam, že len tento nešťastník spolu s Umbertom Ecom sú tí autori, ktorých keď čítam, z neznámych dôvodov prepadnem potrebe nosiť si ich knihu všade, kam idem (okrem WC). Je to hugotitída, z ktorej predkladám aspoň zopár perličiek od tohto francúzskeho titana:

Predsudky, to sú zlodeji; neresti, to sú vrahovia.

Dbajte na to, ako sa obraciate na mŕtvych. Nemyslite na to, čo zhnije. Prizrite sa lepšie. Uvidíte živý jas svojho milovaného mŕtveho v hĺbke nebies.

Sú ľudia, ktorí pracujú pri dobývaní zlata; on pracoval pri dobývaní súcitu. Všeobecná bieda bola jeho baňa.

Francúzska revolúcia je posvätenie ľudstva.

"Cestovať, to je ustavične sa rodiť a umierať. Možno, že v najnejasnejšej oblasti svojho ducha porovnával tieto menlivé obzory s ľudským životom. Všetko v živote nám neustále uniká. Zatmenia a vyjasnenia sa striedajú: po oslnení chmúrava; človek sa díva, ponáhľa sa, vystiera ruky, aby zachytil to, čo uniká; každá udalosť je zákruta cesty a zrazu staroba. Akoby sme pocítili náraz, všetko je čierne, rozoznávame tmavú bránu, temný kôň života, ktorý nás ťahal, zastane a uvidíme, že ktosi zahalený a neznámy ho vypriaha v tmách."

A hoci je osud Fantine vyoperovaný nevymysleným chirurgom alá Victorom Hugom, v mojom srdci navždy zostáva najsilnejšia pasáž prvého stretnutia malého Gwynplainea s obesencom a záver románu Dělníci plný srdcervúcej, ohnivej, zanietenej, vášnivej, titanskej, šialenej, búrlivej, nepokojnej, balvanskej, prudkej, posadnutej... žeravej chladnokrvnosti Victora Huga. Victor Hugo je skutočná podoba paradoxu, v ktorom sa schováva pravda!

13.08.2023

Oddychovka, ale nečakajte priveľa... zápletka nedosahuje úroveň ako príbehy Smrť v oblakoch či pani McGintyovej, 10 malých černoškov , Po pohrebe.. to sú stále u mňa topky.

08.08.2023

Zase ma dobehla!

1 07.08.2023

Z celej trilógie najpútavejšia pasáž je bez pochýb čas strávený v Ifskej pevnosti v prvej časti... Musím sa však priznať, že od Dumasa ma viac bavil Kráľovnin náhrdelník a som rada, že som toto dočítala. Ako oddychovka je to fajn. Vnímam tu silný kontrast medzi štýlom Dumasa, ktorý je taký teatrálny a dosť divadelný pri emočných scénach, zatiaľ čo Hugova práca so slovom v čase odhaľovania emócií je omnoho desivejšia a stručná ako kameň na zemi. V tom je celý paradox, kameň kričí viac než ľudské ústa (Dumas) a o tom je celý Hugo. Neviem sa dočkať Bedárov.

2 20.07.2023

Zbierka povestí po dlhej dobe dočítaná. Je fajn si čítať niečo aj o Slovensku, a ak niečo, tak jedine o hradoch či vzniku názvov našich prírodných úkazov. Niektoré by stálo za to aj sfilmovať:)

Len veľká škoda, že zvony s týmto prekrásnym hlasom sa doposiaľ nezachovali. Vyničila ich vojna. Za vojny ich pozhadzovali z veží a narobili z nich gule do kanónov. Nuž tak zvony sú vám dakedy ako ľudia, ani jedných ani druhých vojna neobíde.
(Zvonár Vajzer)

05.07.2023

Neviem, no čím som staršia, tým horšie sa mi čítajú texty od..., preberiem slovné spojenia autora doslovu v tejto zbierke, "eroticky sklamaných" mužov. Aby nebolo toho málo, Feldek vo viere, že bude vtipným a nahrá Heinemu, dodal, že by sa mužom ľahšie chodievalo do redakcie pracovať, keby mohli básniť o legínach zvýrazňujúcich ženské krivky značky Ľahkási a pôvabných príspevkoch od žien, ktoré sa dobrovoľne zhovaďujú s vytŕčajúcimi zadkami a celovesmírnymi pózami. Nielenže táto doba stratila totálne vkus, ešte to musíme znášať chlípnosti ľudí so zníženým myslením a IQ gélového nechtu či pneumatiky z bmw.
Heinrich Heine bol určite nadaný, niektoré jeho básne ma chytili, dve som si prepísala, vcelku však neznášam podobne nekontrolovateľné dušičky v literatúre, nech majú akokoľvek ťažký život a sú akokoľvek sklamaní, sú veci, ktoré vždy zostanú nevkusné, vulgárne a dehonestujúce na tomto svete. S motívom ohurovať ďaleko človek nezájde, Heine má však básne aj s inými témami.. Dozrela som skôr na vkusný štýl napríklad Puškina, Jesenina či Byrona. Ale aj Marcel Proust mi príde dostatočne intímny, blízky, v jeho Hľadaní strateného času je viac sexuality než sa zdá a pritom zostáva v absolútne svojskom, jedinečnom, neopakovateľnom a príťažlivom štýle, a tomuto sa hovorí skutočné, krásne umenie!

O irónii: Nedá sa jednoducho popierať, že výsmech, radosť z rozporu vecí, má v sebe niečo zlomyseľné, zatiaľ čo vážnosť je príbuzná skôr lepším citom cnosť, zmysel pre slobodu i sama láska sú veľmi vážne. No práve v srdci sa spája žart a vážnosť, zlo a posvätnosť, horúčava a chlad tak úžasne, že je ťažké vynášať nad nimi súd.

02.07.2023

Jedna z tých lepších "marploviek", ale jednoducho na "poiretovky" tieto príbehy nemajú :/

3 18.06.2023