Faidra
Lucius Annaeus Seneca
Tragický příběh lásky dcery krétského krále Minóa k Hippolytovi, synu svého muže z prvního manželství, z pera římského klasika Senecy v moderním překladu Evy Stehlíkové vychází jako 79. svazek edice D. Překladatelka je také autorkou doslovu, zabývajícího se interpretací hry.
Přidat komentář
Jestliže si starověké Řecko představíte jako Zábřeh na Moravě, Faidra je taková Sára Saudková, jenže na rozdíl od moderní verze a čtyř dětí, Hippolytos ji ve starověké tragédii poslal do háje i s celým jejím chtíčem, protože se "povznesl nad pokleslost veškeré svůdnosti a nízkosti ženství" (roztomilé) a řekl "Prostě ne, máti!" (dnes už archaismus: loajalita). Tahle část je o to silnější, že Hippolytos byl sexiest man of the year, ať je to kdokoliv tenhle rok, tak tehdy to byl on a tak pro něj nebyl fakt, že se zničehonic zjeví sexuchtivá žena, která se po něm sápe, ničím neznámým. Uvádím to jen proto, že spousta mužů dnes by ve skutečnosti mohla zůstat opaření a v šoku jako "Co se to děje? Jsem teď součástí #metoo?" a vyděsilo by je to dost samo o sobě... ale H. byl player, který se rozhodl nehrát jejich hru, ale svoji hru. Po vzoru Nancy Reagan (Artemis) totiž předtím řekl ne i té největší droze, Afroditě... ta se na něj nasrala a vše, co následuje, je sepsáno v tragédii Faidra, otázka, zda byla nadržená milfka, nebo nevinná oběť visí ve vzduchu. Fajn a krátké, nenáročné, taky i trochu úsměvné, skrze svoje ideály... kdo by čekal, že za dva tisíce let to poněkud nesejde časem, je naivní. Takže trochu obtížně hodnotitelné. V antice asi nečekali, že přijdeme s geniálním systémem pěti hvězd, které plně definují kvality jakéhokoliv díla. Chudák Hippolytos, ani tehdy se nevyplatilo být ctnostným. Být ctnostným z vás udělalo jen bránu, kterou se vysmýčilo pole - což je dost trefné.
Hoc by sa mohlo zdať, že najväčším morálnym problémom príbehu Faidry (známej ako od Euripyda, tak od Racina či od Sarah Kane) je akýsi nepokrvný incest, táto hra od Senecu sa omnoho viac pokúša poukázať na problémy amorálnej túžby a nekontrolovanej vášne. Autor tieto emócie považuje za škodné až deštruktívne, pri čom – vzhľadom na modernú dobu – volí cestu sexistickú až mizogýnnu, keďže za týmito problémami vidí ženu a ženu považuje za ľahko vzplanuteľnú. Naopak, muž žijúci v prírode je pre Senecu stoickým ideálom.
Mimo iné je tu námet podvádzania v manželstve, respektíve iracionálne ospravedlňovanie si „vášnivého“ konania, ktoré má v skutočnosti základ v pudoch a nie v logike a racionalite. Divák si môže uvedomiť, že pokiaľ by postavy nekonali v momente a premysleli si veci s chladnou hlavou, nič z tragických udalostí by sa nemuselo stať – kľúčové totiž nie je prekliatie ani vôľa bohov, ide o sériu tragických udalostí.
Chóry sú "vyprahnuté" - oproti klasickým gréckym tragédiám - biedne zhŕňajú, čo sa už stalo a pôsobia ako nezáživné vsuvky.
Dielo však celkovo považujem za rovnako zaujímavé ako problematické: nejedná sa len o prerozprávanie príbehu, ale skôr o aplikovanie filozofického presvedčenia autora na konanie a prehovory postáv. Čítaním hry sa teda neučíme ani tak o ľudskej povahe ako o Senecovi, o konkrétnom dobovom pohľade na danú problematiku.
Opět se nemohu obránit srovnání s Erípidem a hlavně s Racinem. Seneca se mi zdá málo hluboký, jen jako by to někdo chtěl převyprávět. Chybí mravní poselství, chybí hloubka emocí i tragika.
Porovnávaje Senekovu tvorbu filosofickou s jeho díly dramatickými, nemohu někdy uvěřit, že jsou výtvorem stejného autora. Zatímco například v Listech Luciliovi se zamýšlí nad vznešenými otázkami dokonale mravného života, ve Faidře si libuje v krvelačných scénách (viz smrt Hippolytova). Jak jsem se dozvěděl v doslovu, zatím nemaje přečteny ostatní tragoedie, jsou podobné "drsné" výstupy v Senekových hrách pravidlem. Co se u Euripída a Sofokla odehrává za scénou, je u Seneky na jevišti. Možná tím autor reaguje na krutosti své doby, nebo měl zkrátka dojem, že uměřené zpracování řeckých mythů je už vyčpělé.
Relativně nový překlad Evy Stehlíkové rozhodně není obtížný na pochopení a myslím, že překladatelka odvedla dobrou práci; na druhou stranu jsem zvyklý u antických her na archaičtější jazyk Ferdinanda Stiebitze.
O neopětované lásce a o tom, co dokáže lež. Moc se mi líbí jazyk, který je srozumitelný narozdíl od jiných antických dramat. Kniha má spád a děj se posunuje s každou promluvou. Je to čtení na hodinku až dvě, ale opravdu moc pěkné.
Trošku netypické antické drama. Ale jinak - expozice, kolize, krize, peripetie a katastrofa, jak má být.
Nevím, jestli je mi Faidra sympatická nebo ne. Co bych v její situaci dělala já? S mým sebevědomím bych za Hippolytem vůbec nešla a rovnou si vrazila do břicha nůž.
Bylo mi ho chudáka líto, ale každý víme, co je to jednostranná láska. Ona prostě nebyla srab a snažila se bojovat o své štěstí, i když to v té době bylo asi jako dneska běhat s lukem po lese a střílet jeleny...
Štítky knihy
Autorovy další knížky
| 2004 |  O duševním klidu (8 úvah) |
| 1987 | Výbor z listů Luciliovi |
| 2018 | Dopisy psané stoikem |
| 1977 | Útěchy |
| 1984 | Další listy Luciliovi |
Kniha Faidra je v
| Přečtených | 62x |
| Čtenářské výzvě | 6x |
| Doporučených | 1x |
| Knihotéce | 11x |
| Chystám se číst | 23x |
| Chci si koupit | 8x |
| dalších seznamech | 2x |
"Zmrháš čas ako zachmúrený lesný muž, čo lásku nepoznal a neráta s ňou už? Myslíš, že muž má vždy len vláčiť bremeno - len znášať nečas, koňa zvykať na sedlo, len strašné vojny viesť, len v bitkách cediť krv?" dramaticky sa pýta mama-pestúnka tridsaťročného mužského potomka súčasnej doby. Ten položí hernú konzolu na stôl, vezme obložený chlebík a mobil do ruky. "Píše mi Ďuro, či ideme cediť pivo."
:D
Súčasnosť je rovnako tragická ako tá minulosť, nič sa nemení okrem formy. Dnes sa ľudia úspešne vyhýbajú láske vďaka sebarozvojovým kravinkám, najmä po tridsiatke to príde, keď už zlyhávajú ideologické smery a prichádza stereotyp a nuda v kariére či vo vlastnej rodine... poskytujú cestovateľské, knižné, kurzové, kaviarenské a ďalšie, ďalšie zážitky, pretože dnes sme najmä vyhľadávačmi zážitkov, chceme zážitky, túžime len po zážitkoch, či je to príroda, kultúra, pamiatky, ľudia, napokon... práca, je to fuk, princíp zostáva nezmenený. Rodinný krb, teplo domácnosti, človek, ktorý na nás čaká a tým vlastne tvorí domov, pojem prístav, most, to sú veci, ktorým sa viac a viac ľudí vyhýba. Naopak, pojem ostrov imponuje, osamelý život v prírode, osamelosť v ponechanej "slobode", "výbere", "nekonečných možností" lahodí, dobrodruhovi dáva pocit veľkej morálky, paradoxne sociálny úpadok to neevokuje, človek, ktorý rád pobehuje lesom ako Hippolytos či Rousseau ešte zožnú potlesk, hoci Hippolytus disponuje aj hráčom najvyšších kvalít - Smrťou, lebo len vlastným uhynutím sa stáva dokonalým charakterom pre napísanie veľkolepého príbehu. Že nejaká žena či muž sa vášnivo zaľúbi, hoci má záväzky, je veľmi rýchlo odsúdeniahodným, nezaslúži si žiadnu pomoc ani pochopenie, ide tu len o šok z dôvodu, prečo človek zomrel... Lebo ktosi podobný zomrel, aby raz tento príbeh bol zvečnený. Ako sa však píše vo Faidre totéž: Povesť môže byť aj falošná, povesť lepšia v skutočnosti prislúcha horším, povesť horšia sa dotýka lepších ľudí. A kto túto povesť vlastne vytvára, kto všetko sa podieľa na tvorbe povesti človeka? V prípade Faidry to už nie sú ľudia. Sú to muži a ženy. Nie som nejaký znalec tých antických autorov, ale viem, že v tom období nemali ženy najlepšie postavenie, Aristoteles ich dával na úroveň otrokov, cnosť sa chápala a definovala inak ako dnes. Pri čítaní tohto príbehu som to brala do úvahy... taký Byron, s ním tisíce, milióny beznádejne zamilovaných mužov na svete, by smutne zvesili hlavy. Najkrajšiu báseň o neopätovanej láske som čítala práve od Byrona, kto to pozná, ten pri tej básni sa "zosype".
Faidra je nadčasový príbeh o jednostrannej vášni, ktorá môže postihnúť kohokoľvek a taký človek potrebuje pomoc blízkeho okolia, správne slovo, ktoré ho oslobodí z ťažkého zhubného ochorenia duše - vášeň k človeku. Veľmi dôležitý je čas. A komunikácia, ktorej kedysi ľudia neboli takí schopní ako dnes. Preto sa dnes na lásku už tak často neumiera:)
"A vtedy prichádza ten strojca najväčších katastrof - túžba. Hostiny aj domy sú odrazu primalé a čaše priskromné. Prečo sa biednym chalupám tá nákaza vyhýba? Prečo vyberá si paláce? Prečo len pod slamenou strechou láska je čistá, len úbožiak má zdravý apetít a stačí mu, čo má? A prečo mocipán a boháč túži mať viac, než mu prislúcha?" (Pestúnka)