Básne

08.12.2022

Vykašlem sa na bronzové centy,
vykašlem sa na mramorový hnus.
Všetkým buď sláva - nechcem extrarenty -
spoločným pomníkom
nech nám budeš len ty,
dobytý
v bojoch
socializmus!

Rublíky neshŕňal som... za veršíčky veselé,
mne v byte nelisne sa... mahagónu veleba.
A ozaj... okrem čistej košele,
statočne poviem... mne inšie netreba.

Za to mne bolo treba vodky a salámy, keď som sa opustila na Novodevičínskom cintoríne. Asi sám Majakovskij mi zoslal z neba toho Rusa, ktorý sa o mňa postaral. Je mi ľúto, že som sa nepredstavila, že neviem jeho meno. Nikdy v živote nezabudnem, ako sa začal modliť pred hrobom Majakovského. Zízala som na neho ešte v postraumatickom šoku a tranze zo stretnutia sa s pozostatkami môjho milovaného spisovateľa Gogoľa a vstrebávala tú ruskú inteligenciu a ruské srdce. "Vykašlem sa na bronzové centy, vykašlem sa na mramorový hnus." V tom momente som všetko znovu zažila... triašku, modlitby, hrob básnika, gogoľovského ducha. Potichu som pozorovala jeho modlitbu s úprimnou vierou, úctou a láskou k spisovateľovi. Veľká škoda, že mi je neznáme meno môjho sprievodcu. Pobrala som sa veľmi náhlivo späť ku Gogoľovi a začala sa modliť. Takéto momenty sa prežijú len raz v živote. Prvý a jediný raz.