Skala317 komentáře u knih

Úžasná kniha. Krátka textom a hlboká poznaním. Ukazuje, že ak by sme každý urobili len to, čo cítime v srdci, bol by svet krajším. Raz som počul jeden príbeh.

Začal horieť les. Všetky zvieratá z lesa utekali, len malý vtáčik prišiel k jazeru, zobral trochu vody do malého zobáka a letel k lesu, aby oheň hasil. Tu ho vidí iné zviera a povie mu. "Prečo to robíš? Nevidíš, že si malý a oheň takto nikdy neuhasíš?" Nato mu vtáčik odpovedal. " Pokiaľ by sme začali všetci hasiť, oheň by sme uhasili"...

Zvieratá však namiesto toho, aby oheň hasili, utekali z lesa v snahe zachrániť sa. Mysleli len na seba. No vtáčik myslel na iných. Hoci nemohol oheň sám nikdy uhasiť, robil čo práve v tej chvíli cítil, že je správne. On konal srdcom, nie rozumom. Rozum by mu povedal- si blázon, tento oheň nikdy neuhasíš. Si príliš malý a bezmocný. No srdce v ňom ticho volalo a hasilo oheň bez ohľadu na to, či to je, alebo nie je možné.

Táto kniha je aj o tomto. Keď človek robí, čo cíti a čo práve môže, dokáže veľa. Hoci sa to tak na prvý krát niekedy nemusí zdať. Krásna kniha s večne živým posolstvom.

22 28.05.2020

Verneovky majú hlboký dosah na vnútro cítiacich ľudí. Táto kniha je toho priam dokonalou ukážkou. Dej je pomerne jednoduchý. Plynulý, niekomu sa môže zdať monotónny, no v pozadí sa stále niečo deje. V pozadí nielen knihy a deja samotného, ale aj v pozadí postáv. Každá z hlavných postáv rastie a sám kapitán Nemo z napohľad tvrdého a zarytého muža, stáva sa vnútri jemným a vnímavým k svetu okolo neho. Kniha obsahuje mnoho aj z odborného sveta pod hladinou. V jednej časti pôsobí podobne ako učebnica toho, čo pod morskou hladinou možno nájsť.

Vďaka Bohu mám ešte pôvodné staré vydanie od Albatrosu s prekrásnymi tušovými kresbami, dotvárajúcimi dobovú vôňu tohto skvostu.

Je mi záhadou kto bol vlastne Jules Verne a ako mohol tak presvedčivo, realisticky a živo zobraziť veci, nielen v tejto knihe. Jeho knihy sú čarovné a umelecké zároveň.

18 10.07.2022

KTO sú v dnešnom svete prasatá, ktoré vystupujú v tejto knihe? KTO a KÝM je dnes v dnešnom svete kôň Boxer? KTO je v dnešnej dobe prasa Napoleon? Alebo Napoleoni? A KDE v tom celom sme práve teraz my sami?

Nezažili sme to už niekedy, alebo nezažívame to stále, len v iných obmenách? Sme si naozaj všetci rovní, alebo sú si niektorí aj rovnejší...?

Dielo Orwella je hodnotným a jedinečným zážitkom, ktoré ukazuje a bude ukazovať okrem iného aj varovný prst do dnešného sveta. Jednoznačne odporúčam.

18 29.05.2020

Neviem, či to je pravda, no zdá sa mi, že T.G.Masaryk označil tento román za vôbec najlepší, ktorý bol kedy napísaný. Podľa mňa záleží aj od nastavenia čitateľa. Niekto má rád psychologické romány, druhý akčnejšie knihy, iný zase divadelné hry. Napísať však niečo o tomto diele, ktoré je tak silné a strhujúce svojou vnútornou dynamikou a búrlivým stvárnením, aj tak považujem za nedostačujúce. Jednoducho sa to nedá celé uchopiť. Pretože čokoľvek na toto dielo napíšeme, nik nedokáže ozrejmiť celú jeho hĺbku, vety a myšlienky napísané medzi riadkami aj posolstvo, ktoré kniha hovorí. Áno, kniha na prvý pohľad môže aj nudiť, môže byť rozťahaná, môže tam byť príliš detailov, veľa návštev, veľa rečí a rozhovorov... No to je všetko na povrchu. Dej románu je však podľa mňa oveľa viac vnútorný, viac introvertný, než extrovertný. Na každej stránke tejto knihy by sa našli slová, ktoré by mohli zmeniť život každého z nás. Ide len o to či si ich všimneme a čo s nimi urobíme. Nebudem tu rozoberať postavy a dej, pretože sa na to necítim už z úcty k Dostojevskému. Môžem len napísať svoj dojem. Áno, kniha občas nudila, občas sa mi zdala natiahnutá, no keď som ju dočítal- pochopil som, že presne tak to malo byť. A viete čo? Pochopil som, že ani jedno slovo nebolo naviac... Táto kniha obsahuje možno v kocke všetky knihy, ktoré kedy boli vydané. Obsahuje ich odkaz a pointu. Román v sebe skrýva mnoho hlbiny, ktorú objaví len ten potápač, ktorý má na to patričný výcvik. Kto sa dokáže potápať len do 2 metrov, objaví tam veci do 2 metrov. Kto do 8, objaví veci do 8 metrov. Kto do 100, objaví do 100 metrov. Aspoň tak to chápem. Ono to tam JE a je na každom z nás, či to tam nájde, alebo nie. Každý z nás môže vnímať tento román inak. Môže sa páčiť úplne, menej, alebo aj nepáčiť- no nik nenapíše, že to je odpad. Prečo? Pretože všetci cítime, ten hlboký odkaz, ktorý sa nás cez túto knihu dotýka zvnútra... A na to potápačmi byť ani nemusíme.

16 30.05.2020

Ufff... Túto knihu som chcel najprv prestať čítať, potom ju nedočítať a nakoniec na ňu zabudnúť. Výsledok je, že po prečítaní na ňu nikdy nezabudnem. A čo ak je to tak dobre...?

Pokojná, tichá, melancholicko-zimná kniha. Autor mi je veľmi veľmi blízky, tým ako žije a ako cíti. Ako píše a prežíva zažité veci. V texte nájdete mnoho slovných krásnych obrazcov, básnických metafor, jednoduchých opisov prítomného okamihu. Sýkorka, drevo, nosenie vody, zima, sneh, vietor, jazero, ticho. Táto kniha je prítomný okamih. Čítajte ju pomaly a vnímajte medzi riadkami. Na povrchu budete vidieť človeka, ktorý sa zásobil na pol roka cestovinami a žije si zdanlivo pustovníckym životom na Bajkale. Opíja sa vodkou a filozofuje... Áno a tu sa zastavte. Toto je IBA navonok, no vnútri sa deje to, čoho sa väčšina ľudí bojí. Oslava ticha, samoty /nie opustenosti, pretože autor je len sám, no nie je opustený/ stíšenie, zvnútornenie a zastavenie. POKOJ. Výdych a nádych. Myseľ sa sťahuje a jazero zostáva stále viac tichšie. Kruhy na vode sa zmenšujú... až nakoniec zmiznú úplne. Čo je za nimi...?

15 04.02.2021

Na tejto knihe som vyrastal. Tajomný hrad v Karpatoch... Paráda. Videl som aj film, no kniha je oveľa lepšie spracovaná. Filmu chýba tá "šťava", ktorú kniha má. Mystické, ponuré, tajomné a lesné spracovanie s detektívnou zápletkou. Tajomné hlasy, postavy.

A tá atmosféra...

Jules Verne bol a zostane pre mňa vždy autor, ktorý predbehol čas.

15 15.06.2020

Osada nám ponúka ustálený pomerne jednoliaty dej v ktorom autor priam až fantasticky a nadpozemsky vykreslil živočíšnu i rastlinnú ríšu planéty. Niekto z užívateľov tu písal, že by sa aj film Avatar mohol schovať.

Áno, presne. Príroda, zvieratá, kvety, stromy sú tu vykreslené neobyčajne plasticky, farebne, podmanivo. Stromy a liany lovia, snežné blchy štípu naozaj až do zbláznenia, mustangovia tu nie sú kone, ale veľký hmyz. Niektoré stromy sú vysoké niekoľko kilometrov, pod nimi behajú draví šakali a kozy s obrnenými šupinatými panciermi. A do toho všetkého si treba dať pozor na stvorenia, ktoré pľujú lepidlo, aby mohli svoju korisť vysať ako pavúci... Vynikajúce, plastické a podivuhodné stvárnenie.

Páčilo sa mi prevedenie dialógov a vykreslenie charakteru postáv, ktoré ako kniha plynula dostávali stále nové úlohy. Vďaka tomu sa ich charakter rozvíjal a vždy to bolo pre prospech všetkých.

Práve to chcem napísať, že môžeme hneď  na povrchu posúdiť, že "Osada je skvelé sci-fi, dobrý dej a klasika žánru". Tak sa to javí na prvý pohľad.  No ak nazrieme pod jej pokličku, uvidíme možno aj toto:

V celom diele nie je záporná postava voči ktorej by sa bojovalo. Obyvatelia osady nebojujú medzi sebou, ani s nikým iným. Ich cieľom je prežiť. A aby prežili, spájajú svoje sily. Kdesi som čítal, že aby bol akýkoľvek príbeh dobrý, musí obsahovať dobrú aj zlú stranu. Teda aj záporáka, ktorého by sa všetci báli a bojovali by s ním. Ak si všimnete v bežných filmoch /aj animovaných/ hlavne z produkcie USA, to takto je. Záporák je síce možno aj zvieratko, no je "záporák". Prečo? Pretože tak má dej dynamiku a je o čom písať. Bežným nenáročným divákom sa to páči... No Osada je úplne niečo iné. Bez záporákov, bez bojov, len ucelená komunita ide za svojím cieľom.

Charaktery a povahy postáv sa postupne odhaľujú a vždy smerujú k zachovaniu celku. /teda NIE spoločnosť ako celok, ALE komunita ako celok- to je rozdiel/  Áno, pretože dnešná spoločnosť je orientovaná hlavne k zachovaniu jedinca. Je sústredená na individualitu a vlastnenie. Osada nám však ukazuje komunitu ľudí,  ktorí držia spolu. Ich prvotným záujmom nie je diferenciácia voči ostatným a vlastníctvo, ale SLUŽBA pre celok. Služba pre komunitu.

Ak sa nad tým zamyslíte, tak v takejto komunitnej spoločnosti nie sú krádeže ani násilie. Každý vie, že na jeho prínose záleží prežitie nielen jeho, ale všetkých. Ak padne komunita, padne aj on. /čo sa o spoločnosti nedá povedať/.  

V knihe  síce bola zmienka o osobnom vlastníctve, ktoré sa tam skoro "nenosilo". No je to len malá ukážka.  Ak je taký malý počet ľudí v komunite, akosi všetko patrí všetkým a celá energia spoločenstva smeruje k jedinému cieľu.

Bulyčov tu vytvoril koncept fungovania komunity a ukázal ako v nej možno žiť. Aj keď je jasné, že to nebol plánovaný a prvotný cieľ tejto knihy, no našiel som to tam a zaujalo ma to. 

Na druhej strane som však knihu nečítal "jedným dychom". Atmosféra tu postráda pre mňa tak pútavú mystickú atmosféru ako ju poznáme napríklad z kníh pána Holdstocka, / aj keď nemožno týchto dvoch pánov porovnávať/ no zato sa pristihnete ako sú Vám všetci obyvatelia Osady sympatickí a držíte im palce. Dialógy nie sú umelo vnucované, naopak, pôsobia až priveľmi autenticky. 

Kniha má dve časti. Prvá je pomerne napínavá, zoznamovacia a prebehne nečakane rýchlo. Dej druhej časti je v začiatku statický /podľa mňa až príliš textu sa venovalo Pavlyšovi na úkor účastníkom osady/  asi sa tu trochu prešľapuje na jednom mieste, aby sme však boli svedkami dobrodružného a gradujúceho záveru.

V diele sa objavuje niekoľko postáv, ktoré mi boli sympatické, no jedničku má u mňa Kazik. Do kelu, tu sa ukazuje, čo chýba dnešným malým chlapcom.  Kazik je mimoriadne húževnatá až strhujúca postava! Dostáva síce miesto až ku koncu knihy, no o to je jej pôsobenie autentickejšie a ide obrovským príkladom. Kazik je skvelý!

Niekto sa v komentároch pozastavoval nad "useknutým" koncom, no ja neviem ako to mal pán Bulyčov lepšie napísať. Ak by som si mal vybrať, radšej by som zostal na planéte ako sa vrátiť na Zem. 

Kniha je v brožovanom vydaní /škoda, mohla sa použiť tvrdá väzba- kniha by si to zaslúžila/. Na konci nájdeme detailný doslov s premietnutím celej tvorby pána Bulyčova, vďaka čomu sa dozviete množstvo vecí aj z jeho života.

Okrem toho sa dočítate, že Osada bola písaná na časti a časový rozdiel medzi prvou a druhou časťou knihy je asi šesť rokov. To možno vysvetľuje /podľa mňa/ statický stred knihy, ktorý by sa dal označiť ako plánovanie osadníkov ako ďalej.

Z knihy ide veľká odhodlanosť, ľudskosť, práca pre druhých, možnosť k rastu, obetovanie sa, sebazaprenie. Nie ja, ale my... To je smer, ktorý je v dnešnej dobe viac ako žiadaný...

13 28.08.2021

Nádherná, jemná a očarujúca kniha. Obsahuje posolstvo, ktoré je aktuálne a v dnešnej dobe obzvlášť. Pokiaľ by som mal 15 rokov a prečítal si túto knihu, určite by som sa na svet pozeral inak ako predtým. Môžeme tu vidieť ekologický, akčný, dobrodružný, či napínavý dej. No toto všetko je asi viac na povrchu. Podľa mňa je tu niečo oveľa hlbšie. Prihovára sa to veľmi potichu a z každej stránky.

Jednota. Solidarita. Robiť niečo pre druhých. Služba. To ako sme všetci spojení. To ako závisíme od toho, čo urobíme. Ako ako z každého nášho činu vzniká reakcia a ovplyvňuje všetko okolo nás. To ako sa vždy všetko vracia a skutočné hodnoty akými sú- láska, pravda, čestnosť, priateľstvo, túžba po slobode - sú vždy živé a večné. Na konci románu si môžeme uvedomiť ako snaha niečo ovládať, získať za každú cenu je nemiestna a zbytočná. Určite aj úsmevná.... Myšlienka stromu evokuje podobu so Zemou. Pokiaľ sa potrebuje manipulovať, ukáže sa na tohto a tamtoho, aby vznikol strach. Hneď sa však príde na "riešenie" a tým je "záchranca". V tejto knihe je to postava Jo Mitcha. V našom svete je tých postáv tak veľa... Dejiny sú toho plné.

Tobiáš je kúzelný a nadčasový príbeh. Kniha aj keď je obsiahla /dve časti v jednom celku/ sa číta dobre. Páči sa mi prebal, kde je znázornená mapka stromu. Vyzdvihol by som autentické ilustrácie. Autentickými myslím, že postavy sú tam nakreslené s vlastnou tvárou, mimikou, pohľadmi a emóciami v očiach. To ako sú ilustrácie znázornené, mne osobne evokuje dávne fantastické príbehy. Navyše vždy odrážajú časť deja, ktorý je na aktuálnej strane. Výborne dopĺňajú príbeh a posúvajú knihu bližšie k čitateľovi.

Ak ste rodič a máte doma dieťa od 10 do 15 rokov, určite sa po tejto knihe pozrite. Kniha ponúka hlavne chlapcom dobrý štart a videnie sveta. V tomto smere je aj výchovná a určujúca. Určite oveľa lepšia možnosť ako mobil, alebo počítačové hry... Tým však nemyslím, že je to detská kniha. Naopak. Je to dielo pre nás všetkých.

12 01.06.2020

Áno, ja viem. Prečítal som si všetky komentáre na túto knihu a môj názor je takýto. Napíšem to podrobnejšie:

Pozitíva:

Autentický /alebo takmer úplne autentický dej podľa skutočných udalostí/, ktorý nájdete málokde. Je veľmi málo kníh, ktoré opisujú výpravy na ruský Ďaleký východ. V knihe sa dozviete mnoho málo známych informácií o horstvách, vrchoch, zvieratách a rastlinách, ktoré sa v tomto kraji nachádzajú.

Negatíva:

Ťažko napísať "negatíva", no sú to veci, ktoré mi bránili dať plný počet bodov a hlavne mi bránili sa úplne do čítania ponoriť. Dejovo je román síce na prvý pohľad silný /výprava do nepreskúmaných krajín v ťažkých podmienkach/ no problém je, že to snáď ani nie je román. Text stojí na hranici kartografického, cestopisného spektra do ktorého je zasadaná dejová línia, ktorá však nemá takmer výraznejšie-hlbšie tempo a zaostáva. Zaostáva tým, že sa tu napríklad nevyvíjajú postavy, nie sú tu takmer žiadne hlbšie vzťahy, chýba mi lyrickejší opis prírody. Ten je nahradený slovami, ktoré akoby len komentovali okolie. Miestami mi to pripadalo ako hlásenie správ. Niekto je na nejakom mieste a hlási, čo sa okolo neho práve nachádza, čo sa deje. No stále mi tam chýbalo teplo. Spojenie.

Text je písaný akoby bez hlbšieho citu, ktorý tu síce náznakom badať, no mám pocit, že autor bol až príliš veľký perfekcionista a role spisovateľa sa zhostil viac vecno-opisne. Menej záživne, menej vrelo, menej srdečne. Nájdete tu mnoho miest kartograficky opísaných do detailov /pramene riek, ich dĺžka, hĺbka, rýchlosť prúdu vody, bočné pramene, názvy rastlín a zvierat úplne dopodrobna dokonca aj v latinčine, zloženie nerastov, do poslednej kopejky rozpočítané náklady na výpravu/, no toho ducha, tú mäkkosť a lásku som tu akoby ťažko hľadal.

Áno, je tu, no nie je na prvom mieste. Pripomína mi to skôr vecný komentujúci cestopis kartografa a bádateľa.

Na jednej strane autor bol vedec-objaviteľ a v tejto sfére urobil obrovský kus práce. No na druhej, je škoda, že sa pustil do takéhoto románu s jeho jasne logickou presnou mysľou, pretože to je v texte cítiť.

Niektoré strany, kde sa opisovali len rieky, ich názvy, prítoky, nadmorská výška, množstvo čísel, ktoré mi o chvíľu vyšumeli z hlavy a z ktorých som nič nemal- som musel preskakovať. Ja som tiež detailista a mám rád detaily, no tu toho bolo na môj vkus až príliš. Podľa mňa asi tretina knihy je zložená z informácií, ktoré sú opisom miest, názvami riek, prítokov, skrátka odborných informácií, ktoré patria skôr do kartografickej mapy. Samozrejme vy môžete mať iný názor. Rešpektujem to.

Román zachraňuje samotný Dersu Uzala, ktorý ako pôvodný obyvateľ a milovník prírody dáva textu a celému deju šťavu, pomáha čitateľovi zamýšľať sa nad dnešnou civilizáciou a jej závislosťami a aj keď osud Derzua nie je šťastný, stále mám pocit, že bez neho by kniha bola veľmi suchá. Ako keď jete jedlo, no máte sucho v ústach a musíte sa niečoho napiť. Tá voda, ktorej sa napijete je práve Dersu, postava v tomto románe.

Vydanie knihy je veľmi pekné. Tvrdá väzba, príjemné /miestami trochu detskejšie/ ilustrácie, záložka, prebal, na záver ešte príjemná poviedka od jedného z účastníkov výpravy a slovník cudzích slov, alebo zastaraných názvov na konci knihy. Na úplnom konci nájdete zaujímavý doslov prekladateľa, kde sa dozviete mnoho o osobnom živote a osude samotného autora.

No... mal som problém knihu dočítať, ale neľutujem toho. Kniha je dobrá, no je tam Ale. Je ojedinelá a dá sa použiť ako mostík k objavovaniu ruskej krásnej krajiny. No neprečítate ju asi na jeden dúšok a možno sa budete trochu nudiť. Je to však len môj názor.

11 26.02.2021

Ach tí Rusi. To je proste niečo úplne iné. Hlbina. Tak ako ma dostal Lermontov s jeho Hrdinom našich čias, Dostojevskij s Karamazovcami, tak majstrovské dielo veľkého pútnika L.N. Tolstého sa nedá už vôbec obísť. V anotáciách k tomuto textu sa možno dočítať niečo o tom, že to je sexuálne založené dielo, skrátka, že tam je nejako veľa "pohlavnej lásky"... Nie. Podľa mňa je to veľmi, ale fakt dosť hlboká dilema muža, cestujúceho vlakom a rozprávajúceho, čo sa mu stalo a čo urobil. Je to ako encyklopédia psychológie a pohľad za oponu našej mysle, kde sa dostávame doslova a do písmena do skladiska mysle, pivnice, pričuchávame, privoniavame k zápachom, túžbam, šialenostiam, polopravdám a pokriveným názorom... Aby... no čo - Aby? No aby sme nakoniec zistili, že všetko je márnosť. Že len ten, kto vykoná niečo nešťastne je sám nešťastný a že len odpustiť sa už dá. Aby sme mali stále na pamäti, že len láska je a všetko čo sa od nej vzdiali usychá ako vyvrátený strom. Viete, na pár riadkoch napísať niečo o tomto diele je ťažké. Pokiaľ by som si ho prečítal aj päť krát, stále tam nájdem veľa vecí k zamysleniu. Začínam Vás čítať a verím, že Vás raz aj obsiahnem pán Tolstoj. Stará duša..

10 05.05.2021

Táto kniha môže byť prelomová. No každý sa na ňu pozerá svojím zrakom. Môj zrak, nie je ten, čo iného a iného zrak nie je ten, čo môj. Všetci vidíme veci iba zdanlivo rovnako.

Zdanlivo.

Knihe sa nedá uprieť snaha zaujať. V texte je cítiť, že Wim Hof niečo dosiahol a označuje to slovom moja- moja metóda. To by nebolo na prekážku, pokiaľ by Wim neštudoval indické staré texty, kde sa /napríklad v upanišádach/ jasne píše, že ten, kto dosahuje je ego. My nie sme tí, ktorí dosahujú. Autor podľa mňa v týchto základných védantických otázkach podľa mňa nemá jasno. Texty tu spomína, no často si v tejto téme protirečí a je v tom občas cítiť ego. Tu by som dal mínus.

Plus dávam za autenticitu, energičnosť, divokosť a strhujúcu dynamiku, ktorou Wim túto knihu splodil. V jeho slovách o súkromnom živote, ceste, smerovaní, problémoch- cítim úprimnosť a je poznať, že to má zažité a vie o čom píše. Áno. Ide to z neho.

Ďalšia časť je experimentálna, kde sa v niektorých kapitolách dočítate čisto vedecké opodstatnenia ako metóda funguje a čo sa v tele a v mysli pri nej deje. Tieto pasáže pre mňa neboli veľmi zaujímavé, no viem prečo tam sú. Wim jednoducho musel metódu podložiť vedeckými poznatkami, pretože tento materiálne zameraný svet a mnoho ľudí, stále musí mať na "niečo papier". Musia mať dôkazy, percentá, krivky, grafy, stupienky. Keďže metóda je široko propagovaná, autor musel zahrnúť aj tieto poznatky, podľa mňa aj preto, aby si kryl chrbát pokiaľ by sa niečo stalo a aj preto, aby to mal vedecky "na papieri".

No ten, ktorý je viac vnímavý a otvorený, jednoducho cíti, že Wim, tento chlapík je do veľkej miery autentický a robí to dobre. Viac intuitívneho človeka veľmi nezaujímajú percentá a grafy. On ide priamo na vec. Vyjde do lesa, sadne si a začne praktikovať. Dá na svoj vnútorný pocit, dýcha, cíti, ide k podstate. Áno, k podstate, pretože pri tejto metóde sa naozaj k nej ide. Aspoň pokiaľ nezačnete znova dýchať...

Tí, ktorí majú niečo zažité z advaita védanty, vedia o čom hovorím. Ostatní sa o tom môžu presvedčiť aj pri tejto metóde.

Ďalšie plus je to, že funguje. Naozaj. V spojení s chladom, metóda pracuje viac celostne, pretože tak ako píše Wim, ide sa tu do hĺbky.

V dnešnej dobe, keď je veeeeľľľmiiii veľa ľudí závislých od svojej šialenej krabičky- "Smrťfónu" a v dobe, kde je už takmer všade škodlivé wi-fi, ktoré poškoduje naše cítenie, vnímanie a otupuje nás.... je táto metóda výbornou cestou ako si pravidelne robiť psychohygienu, čistiť sa z emočných stôp, cudzích energií a ísť do seba. Nájdete pri nej netušené rozmery, ktoré sa na začiatku budú tváriť veľmi malo, no časom narastú a vy iste zažijete nový rozmer.

Čo myslím tým- zažijete nový rozmer? Nepoviem Vám. Začnite dýchať a vystavovať sa chladu a pocítite to. Nie je to všeliek na všetko, no je to jedna zo silných ciest. A vy nemôžete vedieť o čo sa ochudobňujete, pokiaľ tak nerobíte. A tiež nemôžete vedieť kde až Vás táto cesta zavedie a koľko nových dverí Vám otvorí...

Na záver. Wim tiež píše, že je prekvapený ako chladne sa súčasná lekárska a vedecká spoločnosť na čele s farmaceutickým priemyslom stavia k tejto metóde. On prišiel s tým, že nemocnice by po tom, čo by ľudia začali praktikovať metódu zostali prázdne. Ľudia by sa dávali dokopy. Bol nadšený, no farmaceutický priemysel už tak nadšený nebol...

Prečo? Farmaceutický priemysel nechce, aby ste boli zdraví. Chce, aby ste boli závislí od jeho liekov, narkotík, vakcín, testov a iných jedov. Chce, aby z Vás bol tupý biorobot, ktorý si dá tabletku zakaždým, pokiaľ ho rozbolí hlava. Chce aby ste neboli živí, ale len prežívali. Boli závislí. Aby ste sa nepýtali.

Kto sa pýta- je pripravený. Nepripravený len reaguje.

Preto Wimovu metódu neprijali.

Ako sa píše v jednej básni:

A Bohom horí každý ker
Ale len tí, ktorí vidia si dajú dole topánky.
Ostatní sedia okolo a jedia ostružiny...

10 10.04.2021

Vypočuté ako audiokniha s výborným Lukášom Hlavicom. Ku knižnej podobe som sa zatiaľ nedostal. No... miestami tajomný až temný príbeh z ktorého občas vystupujú nie práve svetlé bytosti. Skončí sa však nakoniec dobre. Láska a svetlo vstupuje, aby zlomilo, čo bolo len zdanlivo pevné a potrebovalo oslobodiť. Občas som tak premýšľal, či aj človek v sebe nemá starého mlynára, ktorý sa snaží všetko k sebe zatiahnuť a využívať vo svoj prospech? A nehovorí sa tomu mlynárovi napríklad ego? A čo tak Krabat? To môže byť človek, ktorý sa vydal na cestu seba objavovania, alebo oslobodzovania svojho vnútra. No... nie je to ľahké a bude si musieť všeličo zažiť. Nakoniec predsa len príde svetlo.

Toto boli moje vnútorné pocity, ktoré spolu s dojmom, ktorý na mňa táto kniha urobila, vytvárajú dlhé mlčanie.

10 04.02.2021

Komentár k raritnému vydaniu Stepného Vlka.

Vydavateľstvo- HEVI. Vydanie v roku 1997.

Mám rád rôzne vydania kultových kníh a toto je práve jedno z nich. Román STEPNÝ VLK vyšiel v tomto vzácnom vydaní v roku 1997 vo vydavateľstve Daniela Heviera- HEVI. Keď som toto vydanie uvidel v jednom antikvariáte v Banskej Bystrici, ihneď som knihu kúpil. Hoci som román už mal kúpený v inom vydaní. Píšem to preto, pretože o tomto vydaní Stepného vlka som nenašiel na internete žiadne informácie.
Takže tento komentár nebude o tom ako sa mi kniha páčila, pretože to je téma na veľmi dlho. Je to skvelý, hlboký, psychologický román, ktorý máme v sebe sčasti viac-menej každý z nás. Aspoň tak to cítim...

No späť k vydaniu.

Obálka knihy je reprodukcia obrazu od Alexandra Bugana a návrh obálky je od Františka Jablonovského.

Preložila- Magda Takáčová, pričom básne preložil Daniel Hevier.

Prebal knihy: /konkrétne vnútorný prebal/

Áno, to je jeden z klenotov tohto vzácneho vydania. Na vnútornej strane prebalu nájdete mnoho úryvkov z tvorby Hermanna Hesseho, taktiež rôzne básne a kresby.

Vnútorný prebal zahŕňa:

napíšem to podrobne a všetko. Snáď to bude niekomu k úžitku...

- Báseň Stepný Vlk- originál v nemčine
- Angela Carter- Vlkolak- úryvok
- Hermann Hesse- Klingsorovo posledné leto- úryvok
- Hermann Hesse- citát
- kresba od Danglára na ktorej je Hermann Hesse
- Kejatan Kovič- Lov- báseň
- Daniel Hevier- Hessej- báseň
- Glaser Milton- karikatúra na ktorej je Hermann Hesse
- Igor Akimuškin- Podivuhodná zvířata- úryvok
- Hermann Hesse- citát
- Erazin Kohák- citát
- článok Rock a Hesse z magazínu- Magazine littéraire
- Hermann Hesse- O stepnom vlkovi

To je celý vnútorný prebal. Je tam toho dosť čo tam nájdete - a tak som to raz a navždy chcel podrobne opísať. Už len z úcty k tomuto dielu a vydaniu.

V závere knihy nájdete 5. stranový doslov, ktorý napísal Dušan Mitana.

Takže všetko. Je to tu a toto vydanie je raz a navždy podrobne opísané.

Ďakujem za túto možnosť.

10 21.06.2020

Všetkým, ktorí sa zaujímajú o východnú filozofiu túto knihu plne doporučujem. No nie len im. Kniha obsahuje mnoho večne živej múdrosti a je právom považovaná za ďalšiu z rady biblií. Biblia totiž nie je len kresťanská. Napríklad Bhagavadgíta, Aštavakragíta, Ribhugíta a iné posvätné texty sú tiež biblie. V knihe Tao Te Ting ide hlavne o dobrý preklad. Preklad od Berty Krebsovej, ktorý tu nájdete je určite najlepší, ktorý kedy bol v českých a slovenských končinách napísaný. Berta Krebsová celý svoj život venovala čínskej kultúre a na preklade to cítiť. Kniha je plnohodnotná nielen skvelým prekladom, ale aj mnohými poznámkami, výkladmi jednotlivých veršov, ktoré posúvajú celé dielo do ešte hlbšej úrovne. Poznámky k veršom zahŕňajú to ako ich pochopila Berta Krebsová a takisto porovnáva rôzne iné preklady, ktoré vyšli predtým. Čitateľ sa teda dozvie rôzne variácie prekladov jedného a toho istého verša z pohľadu významu a práce prekladateľa. Takisto tu nájdete originál diela v čínskych znakoch, rozhovor s Bertou Krebsovou a Egonom Bondym. Kniha je v pevnej väzbe s historickou maľbou na obálke. Tiež je pridaná záložka. Skvelé dielo, ktoré je plnohodnotné a hodné mena Tao Te Ting. Veľká vďaka vydavateľstvu DharmaGaia. A tiež Berte Krebsovej za to, že zvečnila tieto slová v tak kvalitnej forme a obsahu.

10 25.05.2020

Hodnotenie audioverzie v podaní pána Jiřího Schwarze.

Tak toto je niečo úplne iné ako filmový Rambo. Dej začína pomerne rovnako ako vo filme, no potom prichádza veľa rozdielov. Kým vo filme máte jasný pohľad na to, kto je kladný a záporný hrdina, tu tomu tak nie je... Tu Rambo nie je kladná postava, ale skôr postavou v príbehu bez nejakého znamienka plusu, či mínusu. Obaja /Rambo a šéf polície Thiesel/ sa potkýnajú o svoje egá a určite by príbeh nemusel byť taký drsný a nemuselo by zomrieť toľko mužov, pokiaľ by svoje egá nechali bokom... No to je samozrejme fikcia a príbeh nie je postavený na skutočnosti. Dielo má strhujúcu atmosféru, dobrý a napínavý spád. V jednom okamihu je Rambo lovený, aby sa v inej časti dielo premenil práve on na lovca. Nájdeme tu skutočne nervy drásajúce a drsné scény v lone divokej prírody aj mimo nej. Ukážky premýšľania vojnového veterána, ponory do hĺbok myslí oboch hlavných postáv. Hodnotnou časťou diela sú vnútorné pochody a vnútorné boje oboch hlavných protagonistov so sebou samými. Obaja uznajú kvality toho druhého, obdivujú sa, no chcú jeden druhého pripraviť o život. Záver diela je trochu nafúknutý s množstvami výbuchov a akcie, no dobre ukončuje toto celé rozprávanie. Nie je to ľahký príbeh, je to skôr dráma a tragédia. A s odstupom času v ňom vnímam veľa bolesti. A je to práve skrytá bolesť a naše traumy, ktoré keď sa otvoria, tak dokážu rozpútať uragán v takej divokosti a mašinérii v akej ho nájdeme v Rambovi.

Tu nie je dobrý ani zlý. Je tu hlavne bolesť, ktorá sa snaží pôsobiť tým, že tvorí ešte viac bolesti... No napriek tomuto všetkému je to výborné dielo.

9 03.08.2022

Tak toto bola jazda. Takto dobre som sa pri knihe už dlho neodreagoval. Hoci nie som cieľová skupina, pri tomto autorovi som rád urobil výnimku. Veľmi ďakujem užívateľke Lessane..., ktorá má knihy od Bulyčova rada a nechal som sa ňou inšpirovať. A ani som netušil, že dielko "zhltnem" na prvý pokus.

Štýl autora je veľmi ale veľmi svieži, čerstvý, voňavý. Ako keď jete vianočku s maslom a zapíjate ju čajom. Všetko pekne plynie, nič sa nezadrháva. Vianočka s maslom je príbeh a čaj je zase atmosféra. Šťavnatosť v ktorej príbeh pláva.

Mnoho kníh má síce "vianočku s maslom", no nemá čaj...

Tu tá šťavnatosť priam preteká. Ako to myslím? Takto. Predstavte si ako jete sladkú broskyňu, ktorú ste si práve odtrhli zo stromu. Ešte je teplá od slnka. Privoniate si, zahryznete sa a jete. Dužina puká. Cítite sladkosť a šťava vám steká po brade. Predstavte si to. No? Máte to?

Takáto je celá kniha. Zhltnete ju a chcete ďalšiu. Tak je dobrá.

Dej je plný dynamiky, mierneho napätia a láskavého humoru. Práve humor niekedy stúpa až tak vysoko, že som sa musel minimálne asi 5 x chytať za brucho, čo som sa tak smial. Jednoducho autor nasadí situáciu a vzápätí sa to tak zvrtne, že by to nikto nečakal. Zvrtne sa to však do takej "jednoduchej jednoduchosti", že sa ukáže čistý humor, ktorý je BEZ snahy zabaviť. No o to je čistejší. Nie je prvoplánový.

Ďalej sa mi páčila linka, ktorá by sa dala nazvať poučná, alebo mravná. Dialógy sú vždy tak úsmevné, presné a nevinné... Hlavne je v nich obsiahnutá autentickosť, hovorový štýl, úcta a mravnosť. Zmysel pre spravodlivosť.

V tomto poňatí je táto kniha aj mierne poučná. Pritom si však zachováva dynamický dej, ktorý má spád a graduje ako pri akčnom filme.

Obdivná knižka, odporúčam každému bez ohľadu na vek.

9 20.07.2021

Aj keď toto dielo nepoznám celé, čo napísať? Je to klasika, ktorá sa už dnes nepíše a málokto ju číta. Pritom v dielach štúrovcov je veľa národného odkazu a právd. Stačí si napríklad prečítať dnes podľa mňa kultovú knihu od Ľudovíta Štúra- Starý a Nový vek Slovákov- a tam sa dočítate veci...

Básnické skladby ako je aj Turčín Poničan odzrkadľujú našu históriu a jednoducho treba mať k týmto veciam úctu.

Veď čo nám poskytuje dnešné "moderné smart umenie"... ???

9 16.06.2020

Čo napísať?

Je to akoby ste prešli nesmierne voňavým lesom, kde rastú tisíce kvetín, kvitnú stromy a je tam všade úžasná vôňa. Prejdete lesom a tá vôňa sa na Vás nalepí. Zrazu máte pocit, že vôňa je tak silná, až sa ňou STÁVATE. Spomínate si, že takto ste už voňali, no bolo to už dávno... No vynára sa Vám spomienka. Stojíte tam v tichu a už len IBA STE.

V obrovskej vďake nad tuto Milosťou, možno vytrysknú slzy a Vy ucítite, že tou vôňou STE. Len ste na ňu zabudli. Všetci sme na ňu zabudli.

Kniha je úžasná. Čítala sa mi veľmi dobre. Hladko a ľahko. Moojiho pozerám už dlhšie, jeho satsangy, videá a hudbu na internete a toto je prvá kniha, ktorú som od neho prečítal.

Je zložená z jeho satsangov. Znamená to, že je to prepis jeho slov, ktoré zazneli na satsangoch. To je jej veľká výhoda. Nie je to teda tak, že by si Mooji sadol do kancelárie a mal čas si všetko pekne utriediť a napísať. Nie. On sedel pred stovkami ľudí a Niečo cez neho prúdilo do takej miery, že slová z tejto knihy sú toho jasným dôkazom.

Mooji kráča v línii takých Majstrov ako je Papádží a Šrí Ramana Maharši.

Už len TICHO. Tu nie je už čo viac písať.

Slová Pravdu nemôžu vystihnúť.

ÓM.

8 30.07.2021

Lermontov... Človeče Ty si mi dal. To, čo si napísal, som možno čítal naposledy v Stepnom vlkovi od môjho priateľa Hermanna Hesseho. Dokázal si vytvoriť tak podmanivé, navonok pomerne jednoduché dielo, ktoré je však vo svojej hĺbke majstrovským psychologickým románom, hodným prirovnania k románu môjho priateľa Dostojevského. Kamarát Lermontov, to sa Ti vážne podarilo. Nečudujem sa, že Tvoj román sa dočkal toľkých vydaní. Tá atmosféra, ktorá prenikala ako dym vzduchom mi ešte dlho znela v nose. Toľko hlbokých myšlienok, tak veľa nezodpovedaných otázok, taká hlbina. Hlbina skrývajúca pád už možno je aj sama pádom...  Myslíš teda, že Pečorin stále žije? V každom z nás? Áno, nemusíme sa ani domnievať...  Lermontov, bolo to skvelé. 

8 05.05.2021