Renava komentáře u knih

Scortovci. Štyri generácie prekliateho rodu, odsúdeného na biedu, zatratenie a nenávisť rodného talianskeho mestečka, v ktorom ľudia nezabúdajú a neodpúšťajú. Každý z jeho potomkov sa snaží odvrátiť karmu prekliatia, vyslobodiť sa z okov biedy, každý z nich bojuje po svojom a rovnako každý po svojom prekonáva sám seba. Čo nezmôže jeden, dokáže rodina. „Sám si nič, rodina je všetko“. Symbolika rodinných pút, ich sily a dôležitosti v ponímaní Scortovcov vystupuje nad všetky riadky, rovnako platí, že na ich pevnosť nemá vplyv ani odlúčenie, ani smrť.
„Uvidíte, keď zomriem, ľudia nepovedia: „Opustila nás vdova Manuziová“, ale povedia: „Zomrela sestra Scortovcov.“ - vraví staručká Carmela, ktorej rozprávanie určené starému miestnemu kňazovi prerýva a dopĺňa riadky samotného príbehu. „Nie som zvyknutá rozprávať. Som Scortová. Moji bratia a ja sme deti Nemej a celé Montepuccio nás volalo „mlčanliví“..... Šťastná som bola len vtedy, keď som bola s bratmi... Domenico, Giuseppe a Rafaelle – ľúbila som ich. Som sestra, don Salvatore. Ale sestra, ktorá bola pre svojich bratov len zosobnením životnej smoly.“

Milujem ponárať sa do príbehov tohto typu - hlbokých, krásnych, smutných a hodnotných zároveň, ktoré otrasú emóciami a prebývajú v nás ešte dlho po tom, čo ich odložíme.

8 13.07.2014

Z môjho pohľadu – naj-HOT murakamiovský úlet a zároveň ukážkovo zvládnutý magický realizmus. Moje dojmy by som zhrnula do jednej neformálnej vety: „pán spisovateľ sa tentokrát vážne „vyřádil!“ :-). Abstrakcie, fantastično, metafory, mýty, nadprirodzené vlastnosti pridelené zvieratám i ľuďom, symboly, hádanky... A zasa raz tá opantávajúca atmosféra! Silný pocit, že všetko je tu čudné – postavy, prostredie, okolnosti, zápletky a vlastne i samotná kniha. Zdá sa, že v knihe je možné všetko (alebo nič nie je nemožné?). Postavy sú alegoricky prepojené s postavami z antickej mytológie, literatúry (Franza Kafku evokuje už samotný názov), dejové roviny sa striedajú v čase, sny sa miešajú s realitou, sny sa nevysvetliteľne stávajú realitou...

Inakosť a uletenosť sú jednoducho autorovi vlastné rovnako ako vtákom krídla. Bez nich by jeho Kafka na pobřeží nevzlietla. Aby tento vzlet ukočíroval a nenabral závratných výšin, Murakami používa svoju osvedčenú a čitateľsky veľmi obľúbenú „poistku“ – do deja zakomponováva odkazy na západoeurópske hudobné a literárne diela, autorov, filozofov, nezabúda na občasné pošteklenie chuťových pohárikov opismi delikates z japonskej kuchyne, nechýba kontakt s otvorenou sexualitou a jeho povestná kontroverznosť. Používa ich ako hromozvod, ktorým svoje imaginárne výboje odvádza do nižších, prízemnejších a pozemskejších sfér a ktoré zároveň identifikujú jeho jednoznačnú rozpoznateľnosť. Bez spomínaných „osobných vkladov“ by to jednoducho nebol on.

Nič nie je jasné, celý čas sa môžeme len domnievať, kam asi kto smeruje a ako sa vyvinie jeho „karma“, pretože osudy postáv sa krok za krokom profilujú cez hmlu indícií, náznakov, snov, symbolov. Až na konci si čitateľ môže overiť, či boli jeho hypotézy správne a do akej miery sa s ním spisovateľ len zahrával, či vsádzal na jeho zmysel pre imagináciu. Ako sám Murakami hovorí: „Kafka na pobřeží obsahuje mnoho hádanek, ale žádná řešení. Namísto toho se hádanky kombinují a skrze jejich interakci se vytváří i možnosti pro jejich řešení. A to bude pro každého čtenáře jiné“.

14 28.05.2014

Starostlivo naplánovaná svadobná cesta dvoch nastávajúcich manželov, poňatá trošku netradične, pred svadbou, sa vyvinula všelijako, len nie celkom podľa plánu... Skúšky odolnosti a charakteru, ktoré budúci manžel (a rozprávač v jednom) pripravil pre svoju nežnú polovičku sa mu trošičku vymykajú z rúk a následné zistenia podrobuje dôslednej kritickej analýze, štedro pritom rozdúchavajúc čitateľovu bránicu :-). Premietnuté do reality (s veľkou dávkou „nadsázky“ a ešte väčšou porciou klišé) – nedokonalosti ženského pokolenia, v istých prípadoch hlásajúce katastrofu, sa môžu neočakávane zmeniť na "vykúpenie"... no a presne naopak - železná logika a sila svalov občas nezmôžu toľko, čo intuícia a slovná obratnosť...nie je tak, drahé naše polovičky? (samozrejme je nespochybniteľné, že orientácia v teréne a turistických mapách vám naozaj ide nepomerne lepšie!) .....ako dokumentuje i nasledovný úryvok:

„Kdo se dovede orientovat v přírodě, zorientuje se i v životě, říkal múj otec. A já jsem si všiml, že ona chodí po světě zcela bezstarostně a přitom zcela nezorientovaně..... Nemohl bych takhle nezorientovaně prožít ani jeden den. Po příjezdu do cizího města kupuji u prvního stánku plánek, pak podle něho zamířím k nejvyššímu místu, nejlépe ke kostelu, televizní, či radniční věži. Při pohledu shora si pak určím světové strany, význačné budovy, vztažné body. Pak sejdu k řece, která každým větším městem protéká a ověřím si směr jejího toku. Vím pak bezpečně, kde je pravý břeh, kde levý, a takto zorientován mohu se teprve vydat do víru velkoměsta......Netajím se tedy tím, že bych ve své budoucí ženě rád přivítal rovnocenného partnera v orientaci. Společné večery nad speciálkou a kompasem by mohli náležet k nejhezčím.“
..........................................................................................................................................

Koho oslovila klasika od Jerome Klapka.Jerome - Tři muži ve člunu, s najväčšou pravdepodobnosťou ocení i túto perlu českého humoru, lebo majú k sebe v mnohých ohľadoch veľmi blízko. Ideálne čítanie do nepohody a môj osobný kandidát na knižné antidepresívum roka! :-)

14 09.05.2014

Ultramaratónec a vegatarián Scott Jurek rúca vôbec najväčšie dogmy na tému fyzický výkon versus strava. Nikomu nič nevnucuje, len jednoducho na sebe demonštruje, akých výkonov je ľudské telo schopné, a to i za podmienok, že je "dopované" zdanlivo nedostatočnou stravou, výlučne na vegetariánskej báze. Súčasne argumentuje, prečo je presvedčený, že tento spôsob stravovania je i v takýchto extrémnych podmienkach nielen postačujúci, ba priam prospešný.
Nemám pocit, že knihou mal v úmysle motivovať k tomuto druhu športu, či stravovaniu, ide tu skôr o prosté zosumarizovanie svojho vlastného osobného a profesionálneho vývoja a životnej cesty (od pôvodného prívrženca fastfoodov, grilovačiek, cez športové začiatky nadšeného lyžiara, neskôr bežca na dlhé trate a vo finálnom štádiu ultramaratónca). Avšak treba povedať, že motivácia k behu a športu ako takému je automatickým „vedľajším účinkom“ - kto behá, chce ešte viac, kto nebehá, má chuť okamžite vyštartovať a zároveň sa minimálne zamyslí nad tým, či to, čím sa celý deň kŕmi, je v pohode, alebo menej v pohode.
Za seba môžem povedať, že Scott Jurek ma v žiadnom prípade nepresvedčil, že ultramaratóny sú to pravé orechové, i keď sa dokážem vcítiť do jeho osobného presvedčenia o prospešnosti danej veci a dokonca i do jeho osobnej motivácie. Len mi skrátka príde, že behať 24 hodín vkuse, dobrovoľne zažívať halucinácie, zvracanie a iné „normálne“ sprievodné znaky (opisuje ich tu až nadmieru živo) nie je pre telo práve to, čo nutne potrebuje, aby bolo fit. Vnímam to iako stý druh extrémneho športového úletu, ktorý svojich prívržencov privádza do extázy, prináša im uspokojenie, aké inde nenachádzajú – proti gustu žiadny dišputát, nikomu netreba brať to, z čoho má dobrý pocit a o čom je presvedčený, že je správne, ale....
Komplexne poňaté – jeho životný príbeh a životný štýl je hodný rešpektu, disciplína je obdivuhodná a inšpiratívna pre nás všetkých, ktorým sa často nechce, hľadáme výhovorky, prečo nie, prečo neskôr...Odkedy som knihu prečítala, v takýchto situáciách nastúpi Scott so svojím „Někdy skrátka musíš!“ :-)

10 01.05.2014

Ponurý dublinský les, stará kamenná usadlosť, svojská a tajnostkárska partia študentov. Do toho vražda ich spolubývajucej a vyšetrovateľka, ktorá je z nevysvetliteľných dôvodov dvojníčkou zavraždej.... Toto je štartovacia čiara, od ktorej sa odvíja skvelá psycho-hra na mačku a myš (či v tomto prípade skôr svorku myší). Tana French presne vie, čím sa odlíšiť od iných súčasných početných pisateľov detektívok a čím si podmaniť čitateľa, ktorý akonáhle okúsi jeden z jej bombónikov, okamžite má chuť siahnuť po ďalších. Myslím, že vysvetlenie, prečo sa človek na jej knihy namotá ako včela na med je veľmi jednoduché - táto dáma má totiž výnimočnú schopnosť geniálne zhmotniť atmosféru (a tá sa dá v Podobe celkom slušne krájať). Výsledkom je, že mierne zhypnotizovaný čitateľ v závere sám pre seba skonštatuje, že sa mu vlastne z charizmatického miesta činu ani veľmi nechce odísť, že sa mu v tom starom dome obrastenom brečtanom celkom páči a že by tu s „ujetou“ spoločnosťou mladých čudákov bez problémov a rád pobudol i o niečo dlhšie...
No a ešte jedna vec má niečo do seba - absencia techniky, hektiky a stresu... Skrátka žiadni špióni, ostreľovači, lasery, naháňačky - namiesto nich viacnásobne podtrhnutá dedukcia, logika, prešpikovaná psychológia zúčastnených, psychologická hra kto z koho. To je presne to, prečo mi podobný typ detektívok vyhovuje.
Jediné, čo by som vytkla a čo som nebola schopná stráviť (a tuším, že nie som sama), bola nepresvedčivosť náhodnej dokonalej podoby vyšetrovateľky so zavraždeným dievčaťom. Nedôveryhodný „detail“, s ktorým by sa ešte určite dalo kreatívne popracovať. Nuž ale, pri troche nadhľadu sa nad tým dá povzniesť.

13 29.04.2014

Ďalšia chuťovka od tejto skvelej autorky, na ktorú jednoducho nedám dopustiť. Jej knihy i štýl mi sedia ako šité na telo, vyhovuje mi ich zvláštna charizma, hĺbavosť, melanchólia, možno až mierna depresia, ktorá však neťahá ku dnu, ani neodčerpáva posledné zvyšky energie, čo ešte človeku zostávajú na sklonku dňa (teda v prípade, že číta večer, ako napríklad ja). V tomto konkrétnom titule sú spomínané atribúty zhmotnené dokonca o niečo viac ako v jej predchádzajúcich dielkach.
Dej plynie veľmi pozvoľne a rovnako pozvoľne sa vyvíjajú i životy dvoch nesúvisiacich postáv, existujúcich vo svojich autonómnych, paralelne fungujúcich svetoch, ktorých línie sa mierne prelínajú, občas sa jemne dotknú a zasa odklonia, aby sa v závere vyprofilovali do podoby popierajúcej rozuzlenie, ktoré sa akoby samé natíska. Máme možnosť sledovať emocionálny svet ešte donedávna úspešnej mladej ženy a lekára, ktorí sa vplyvom okolností ocitajú v situáciách hraničiacich s pomyselným osobným dnom, zdieľame s nimi ich osobnú frustráciu, zmietanie sa vo vlastných rozbúrených emóciách a hľadanie ďalšieho zmyslu svojej existencie. Sympatické je práve to, že hlavné postavy prežívajú situácie a spracovávajú problémy, ktoré dnes nie sú vôbec ojedinelé, až príliš často vyplývajú zo súčasných partnerských a pracovných vzťahov a isto sa tu nejeden z nás nájde.
Niekedy sa skrátka naše životy nevyvinú tak, ako by sme očakávali, nie vždy sa konajú happyendy a nie všetky príbehy majú ukážkovo šťastné konce (našťastie ani všetky knihy). D.de Vigan o tom zrejme čo-to vie, pretože o tom píše veľmi, veľmi uveriteľne.

15 22.04.2014

Poznávacou črtou väčšiny Bariccových románov je minimalizmus z hľadiska priestoru, ponúkajúci maximalizmus literárneho zážitku, s dlhým polčasom rozpadu rezonancie v podvedomí. Kto pozná autora, vie, čo od neho čakať, že tak trochu éterické podanie maskuje drsný, nepredvídateľný príbeh s majstrovským rozuzlením a ponechaním kúsočku priestoru pre čitateľovu fantáziu. Toto všetko do poslednej bodky platí i o románe Bez krvi. Tragédia otca a jeho dvoch malých detí (nie je spoiler!) a jej dosah pre zúčastnených sú alfou a omegou rozprávania, ktoré mrazí a vyúsťuje do udivujúceho, opäť bariccovského konca. Nenechajte si ujsť!

8 20.03.2014

Spojenie starého a nového, papiera a digitálneho sveta, konzervatívnej podoby kníh a ich elektronického protikladu je skvelá myšlienka, o tom niet najmenších pochýb. Niektoré tituly však občas bez toho, že by si to človek vedel najako zdôvodniť, napriek všeobecným kladným kritikám jednoducho nesadnú. Nedokážem povedať prečo (dokonca ani akosi necítim potrebu to vnútorne analyzovať), napriek sľubnej anotácii - skrátka nesadlo, nezaujalo, neupútalo.

9 20.03.2014

Mimoriadne vydarená detská knižka zo súčasnej slovenskej tvorby, s krásnou myšlienkou, pekným jazykom a najmä úžasnými, hravými ilustráciami, ktoré sú doslova a do písmena pastvou pre oči (celkom ma prekvapilo, že sa na nich podieľali dokonca traja ilustrátori!).
Priateľstvo a spoločné príhody vidiacej Lízy a nevidiacej Mimi nás unášajú z reality do krajiny fantázie a zasa späť a dve malé kamarátky sa spolu ocitajú v oblakoch, v podmorskom svete, na šmýkačke z dúhy a všademožne i nemožne, kde by sa malí drobci vo svojej fantázii tiež radi dostali. Príbehy sú správne uletené (pre rodičov hádam až príliš, ale deti to vidia úplne inak...), detská zvedavosť pracuje na plné obrátky, decká sa s Mimi a Lízou nesmierne bavia a súčasne sa im v hlavičkách rozvíri kolotoč úvah, aké by to asi bolo, keby ich očká boli mŕtve, keby si nevedeli predstaviť, ako vyzerá mama, slnko, tráva....keby vnímali svet okolo seba tak, ako malá Mimi – vôňou a citom. Keby som bola dnešné dieťa, čítam ju dookola, tak ako kedysi Danku a Janku :-).

5 20.03.2014

Nové povídky sa oplatí mať doma v pohotovostnom režime pre prípady výpadkov nálady, garantujem, že pôsobia ako zaručená náladovka. Pri čítaní má človek doslova pocit, že pán Svěrák sedí obďaleč a prednáša poviedky osobne, s tým svojim typickým svěrákovsky-komickým výrazom a upokojujúcim akcentom.
Asi najväčšie smiechokŕče mi spôsobila poviedka „Nákup“ (pre mňa pomyselných 100 bodov!). Predstava ufrfľaného senilného dedka, hodiny sa prehrabávajúceho v pulte s kuracím mäsom, vedľa stojacou manželkou s nervami v koncoch a v duchu komentujúcou situáciu „Tak ráda bych ti chodila s konývkou na hrob“ - ma vážne dostala do kolien :-)...Doklepáva to dedkova replika na manželkine vecné poznámky: „Ty tomu tak rozumíš! Ty a ještě jedna!“.
Mňa by už len zaujímalo, koľkí to zaviedli do praxe :-).

11 20.03.2014

Ťažko si predstaviť existenciu v dobe, v ktorej brat nemôže veriť bratovi, kde nešťastné gesto či zaváhanie nesie riziko vyvolania podozrenia z nesúhlasu so systémom a už len samotné obvinenie znamená istý koniec, smrť, v lepšom prípade vyhnanstvo. Bohužiaľ, toto bola dlho utajovaná realita stalinského režimu a T.R.Smith ju vykresľuje mimoriadne autenticky. Treba povedať, že odviedol výbornú prácu - podarilo sa mu skĺbiť špičkový thriller s realistickým zobrazením nielen vtedajšej desivej atmosféry, ale hlavne morálky a pilierov, na ktorých bol samotný komunizmus postavený. Takže súčasne s napätím z každej strany presakuje všadeprítomné morálne bahno, strach, brutalita, špina, zvrátenosti, radiace sa do rovnakej kategórie ako praktiky nacistického režimu. Možno by sa dalo polemizovať o reálnosti náznaku happyendu ( v pazúroch vtedajších orgánov štátnej moci ťažko uveriteľné), ale nechajme bokom...
Naozaj som už dávno nečítala nič tak napínavé a skľučujúce zároveň. Ale napriek toľkému negativizmu (či práve kvôli nemu?) človek zo seba strasie väčšinu pseudoproblémov a uvedomí si jednu neomylnú pravdu - žiť v dnešných časoch možno nie je ľahké, ale nech už je táto doba akákoľvek, človek je slobodný. Ak si niekto v plnej miere neuvedomuje, čo to obnáša, po tomto snáď pochopí. Už len kvôli tomuto vrelo odporúčam!

20 07.03.2014

Táto kniha je taká nenápadná, sivá myška, ktorá veľmi ľahko unikne oku čitateľa bažiaceho po dobrom čítaní. Priznám sa, že ma v anotácii trochu odrádzal prívlastok „strhujúca“, čo často signalizuje riziko skĺznutia do niečoho plytkého, s ambíciou priemerného thrilleru. Našťastie, nič z toho sa nenaplnilo a naopak, nečakane sa dostavil príjemný zážitok z vynikajúco prerozprávaného príbehu pojednávajúcom o nerovnom priateľstve dvoch chlapcov - s rozdielnou morálkou, ambíciami i zázemím - vyrastajúcich v jednej rodine. Atmosféra knihy je prelínaním a skĺbením umeleckého sveta s prostredím židovskej komunity a s udalosťami z vojnou zasiahnutého Londýna. Anotácia uvádza, že osou príbehu je záhada nečakaného zmiznutia geniálneho mladého umelca, čo je pravda, avšak zaujímavých rovín, v ktorých sa román pohybuje, je oveľa viac. Každá z nich má svoju hĺbku a pointu - čitateľ podvedome rieši priority v pohnutých vojnových časoch, analyzuje pocity človeka navždy odtrhnutého od rodičov a z vôle rodičov (ktorí mu týmto spôsobom darovali šancu prežiť), vžíva sa do duše mladého umelca obdareného nadpriemerným talentom, ktorý, uvedomujúc si svoj potenciál, manipuluje okolím a svoje postavenie náležite využíva. Pri tom všetkom čitateľ každým pórom nasáva atmosféru a kultúru typickej židovskej rodiny, ktorou je román od prvej po poslednú stranu poznačený. Kniha mi čiastočne pripomína Hosseiniho Majstra šarkanov – rovnako psychologická sonda do priateľstva dvoch chlapcov z nerovnakých pomerov a diametrálne odlišných pováh – napriek tomu najlepších priateľov, ktorých činy majú hlboký dopad na svoje životy navzájom.

10 24.02.2014

Po enormnom úspechu Giordanovej prvotiny sú samozrejme očakávania veľké, porovnávania kritickejšie, sklamania emotívnejšie. A keďže Tělo a Osamělost prvočísel majú od seba na míle ďaleko (možno sa až nechce veriť, že majú spoločného „otca“), skromne tipujem, že úspech jeho provotiny sa nezopakuje a latka popularity preskočená nebude.... O to skôr, že tentokrát sa pustil do nepomerne ťažšej témy, čím automaticky vyselektoval a zúžil okruh potenciálnych čitateľov. Popularita však nie je meradlom kvality, ani talentu (našťastie ani o jednom z týchto aspektov sa tu pochybovať nedá) a ja som nadobudla presvedčenie, že tento román preskočil svojho úspešného predchodcu o niekoľko levelov. Osamělost prvočísel samozrejme evokovala, že P.G. naozaj vie zaujať a že sa dá od neho očakávať ešte všeličo prekvapivé, no asi málokto predpokladal, že sa vydá na pole protivojnových románov, a už vôbec nie, že si tu bude počínať tak ostrieľane. Kvitujem, že sa nesnažil takticky zopakovať predchádzajúci úspech už osvedčenou cestou a pobral sa novou, „rizikovejšou“, bez záruky masového úspechu. Pokiaľ si jeho profesionálna gradácia udrží svoju tendenciu, tak ešte je na čo sa tešiť! (pevne dúfam, že to tak bude!). Rozhodne odporúčam ako nesmierne hodnotný súčasný protivojnový román - manifest nezmyselnosti vojny a zodpovednosti za vlastné rozhodnutia.

12 20.02.2014

Celé dlhé štyri roky čakali nadšenci Hosseiniho románov na jeho ďalší literárny počin a myslím, že samotná kniha je odpoveďou, prečo si dal tak načas. Je zjavné, že nebola šitá horúcou ihlou, už od prvých strán cítiť poctivosť pisateľskej práce, ale – a to hlavne - badať, že za ten čas, čo o sebe nedal vedieť, sa posunul o niekoľko míľ ďalej (aspoň ja to takto rozhodne vidím).

Základom tohto multigeneračného románu je opäť silný námet vyvstávajúci z prostredia jeho rodného Afganistanu, klasicky vynikajúco plasticky prerozprávaný, čo je pre Hosseiniho typické a už len toto samé osebe by možno stačilo na dobrú knihu. Čo je však tentokrát v jeho podaní iné a nové, že sa odklonil od priamočiarosti rozprávania (ako tomu bolo v predchádzajúcich dvoch románoch) a uplatnil princípy tvorivého písania, viacvrstvovosti, núti čitateľa uvažovať, kombinovať, dedukovať. Inými slovami – pôžitok pre každého, kto neinklinuje ku konzumácii príbehu naservírovaného „ako na tácke“, ale rád sa k jeho podstate prehryzie obracaním a spájaním jednotlivých súst, objavovaním a analyzovaním neznámych ingrediencií a v závere dospieva k zisteniu, že ani jednu z nich majster-šéfkuchár nepoužil náhodne, že každá z nich je nosnou vrstvou diela a všetky sú vzájomne dômyselne poprepájané. Možno sa človek občas v spleti postáv a rozprávačov zapotáca a stratí na chvíľu niť, keď ju však znova objaví, prichádza na to, že tu skutočne všetko so všetkým súvisí...

U Hosseiniho mi veľmi imponuje, že silne emotívny námet vie čitateľovi ponúknuť bez okatého sentimentu a neinklinuje za každú cenu k happyendu, napriek tomu zanecháva čitateľovu dušu povznesenú a pohladenú.

14 08.02.2014

Ak beriete knihu do rúk v očakávaní idylického príbehu s atmosférou francúzskych pekárničiek, kaviarní, prechádzok po bulvároch – zabudnite. Obálka také niečo možno naznačuje, avšak život vo francúzskom štýle v podaní J.P.Duboisa má s romantikou spoločné veľmi, veľmi málo, ak vôbec niečo. Osou príbehu je rekapitulácia života päťdesiatnika Paula Blicka - človeka, ktorý celý svoj život prežil v tieni svojho staršieho „lepšieho“ brata. Jeho osobná spoveď nás prevedie nielen kľukatými zákutiami svojho vskutku interesantného osudu, ale i politicko-dejinnou situáciou v krajine, ktorá mala nepriamy dopad na kľúčové momenty v jeho živote. Príbeh nenudí, prvý dojem vyplývajúci z podozrenia na politický podtón románu je mylný (môže vyplynúť z toho, že kapitoly sú členené podľa ér jednotlivých prezidentov) a rozhodne má čo ponúknuť čitateľovi, ktorý má rád čierny humor a obratnú manipuláciu s iróniou. Je možné, že bizarnosťou výjavov zakomponovaných do často nečakaných scén sa niektorí nechajú odradiť, z každej vety však cítiť, že tento Francúz písať vie, a ide mu to viac ako slušne! Odeon ma zasa raz potešil dobrou knihou.

10 27.11.2013

Zrejme nikdy doteraz som v literatúre nezažila taký trpký pocit ľútosti z nedokončeného, ako v prípade Francúzskej suity. Čitateľovi je od samého začiatku zrejmé, že román je vydaním dvoch častí z pôvodne široko koncipovanej pentalógie (zamýšľaných bolo cca 1000 strán), no po dočítaní poslednej vety sa napriek všetkému neubráni rozčarovaniu (ak je vôbec vzhľadom na tragický osud autorky tento výraz namieste), že sa nedozvie, ako by sa ďalej vyvíjala táto geniálne rozohraná partia. Z dodatkov v závere knihy sa síce rámcovo dozvedáme ďalšie autorkine zámery s jednotlivými postavami, no bolo by rozhodne nesmierne zaujímavé sledovať, ako by sa spisovateľka popasovala s ďalším formovaním románu , do akej miery by sa držala svojich pôvodných zámerov a ako by ich prispôsobila vývoju situácie, keďže celý román sa odvíjal od reálne plynúcich svetových vojnových udalostí. O tom napokon svedčia aj jej slová - citujem: „....ešte som nedokončila druhú časť a už sa zaoberám treťou? Ale štvrtá a piata sú len v zárodku, a ešte v akom?! Naozaj, len bohovia to vedia, lebo to závisí od ďalších udalostí. A bohovia môžu zo zábavy určiť storočnú alebo tisícročnú prestávku, ako sa hovorí: kde ja už vtedy budem? ...“
Som presvedčená, že kompletné dielo by sa zaradilo medzi najlepšie tituly svetovej literatúry.

9 17.11.2013

Brilantne napísaná dráma lásky belgickej židovky zmietajúcej sa vo víre vlastných rozporuplných citov, spomienok, úvah nad nezmyselnosťou doby a vášne zo zakázanej lásky, ktorá za daných okolností nadobúda úplne iné rozmery a je jediným svetlým momentom na ceste tam, odkiaľ niet návratu.
Od románu netreba očakávať rozvetvený dej a zásadné zvraty, príbeh prebieha viacmenej v jednej dejovej línii. Môžeme sa domnievať, že dej nie je tým najpodstanejším, čo chcel Lustig čitateľovi odkázať, posolstvo väzí v niečom inom a to práve cez sprostredkovanie tých najdesivejších hrôz a príšerností, ktorých bol človek voči človeku kedy schopný a keďže Lustig sám prežil holokaust (terezínske geto a dva koncentračné tábory), kniha pôsobí o to autentickejšie. Pomerne náročné čítanie a bohužial jedno z tých, čo po dočítaní vzhľadom na námet nezanecháva jednu jedinú hrejivú stopu.

Medzi pravdou a lžou je tenká hranica.... asi taká, ako medzi láskou a nenávisťou.

Priateľstvo nadpriemerne inteligentného 13-ročného dievčaťa a mladej bezdomovkyne určte nie je námet, s ktorým by sa človek v knihách stretal často, v reálnom živote o to menej. Pokiaľ teda abstrahujeme od úvah nad racionalitou, príbeh je fajn a oplatí sa po knihe siahnuť.

Mladá Lou, lpiaca na nerovnom priateľstve s dievčaťom z ulice je postavou, ktorej autorka prisúdila spôsob myslenia, ktorý nesporne zaujme, až očarí (aspoň mňa určite). Jej úvahy o „bežných“ záležitostiach premietnuté do slov nadobúdajú hĺbku, ktorú by v nich človek na prvý pohľad márne hľadal. Lou vie pomenovať veci, ktoré často visia vo vzduchu, ktoré ignorujeme a nedokážeme (alebo nechceme?) po nich siahnuť a zhmotniť ich. Ona sa o to pokúsila - dievčaťu odnikiaľ sa snažila poskytnúť domov a prekonať tak bežné konvencie, skúsila zmeniť chod vecí, ktoré sa zmeniť „nedajú“ a sú považované za status quo.
Mám rada knihy popretkávané originálnymi viacdimenzionálnymi postrehmi a preto si ma „No a já“ okamžite získala a stala sa pre mňa odrazovým mostíkom k ďalším, dúfam ešte lepším autorkiným knihám.

"Odjakživa,až jsem byla kdekoliv, jsem si připadala mimo, mimo scénu, mimo téma, jakoby někde vedle, jako bych zvuky a slova, co ostatní nevnímali, slyšela jenom já sama, a napak jsem byla hluchá ke slovúm, která oni evidentně slyšeli, jako bych byla mimo záběr, za nejakou obrovskou neviditelnou skleněnou stenou."

"Je na omylu, kdo myslí, že gramatika je jenom souhrn všelijakých pravidel a příkazú. Stačí se do ní ponořit a zjistíte, že gramatika odhaluje skrytý smysl dějin, zakrývá zmatek a rezignaci, propojuje jednotlivosti, sbližuje protiklady, gramatika je prostě úžasný zpúsob jak uspořádat svět tak, jaký bychom ho chtěli mít."

6 09.10.2013

Joyce nie je oddchovým čítaním, jeho diela sú vo všeobecnosti oceňované skôr náročnejšími čitateľmi. Na jeho štýl tzv.„voľného prúdu myšlienok“ si treba zvyknúť a vyžaduje si plnú sústredenosť. Portrét mladého umelca je rozprávaním mladého muža vychovávaného v jezuitskom kláštore, počas ktorého sledujeme jeho vlastné vnútorné zápasy, úvahy a ich postupné spracovávanie, čo vyúsťuje do charakterového formovania sa, odklonenia sa od pôvodných ideálov a osobnostnej premeny. Nie sú opomenuté ani pomerne rozsiahle filozofické pasáže o cirkvi, viere, dejinách, umení, zakomponované do úvah budúceho umelca. Prekvapilo ma, ako sa chronológia rozprávania v závere roztriešti na úlomky odkazov, samostatných myšlienok, otáznikov, čo môže u čitateľa vyvolať pocit zmätenosti, výčitiek z nedopovedaného. Joyce je jednými považovaný za literárneho génia, naopak mnohými označovaný ako preceňovaný autor. Je na každom, aby si vybral.

7 08.10.2013

Bohužiaľ, s pozitívnymi názormi sa celkom nedokážem stotožniť, pretože ma román nijako extra neohúril, ani nepresvedčil. To, že sa niečo číta ľahko a tvári sa, že chce pohladiť dušu, často nestačí. A to je tento prípad. Plavba s tigrom mi pripadá ako kniha na objednávku v kategórii „zaručený doják = bestseller“, od ktorého sa automaticky očakáva minimálne rovnako úspešné filmové spracovanie.
Romány postavené na mixe osvedčených atribútov ako dojímavosť, odvaha, utrpenie, láska, odvolávanie sa na božie slovo, meditácie o ľudskom bytí, atď, atď. občas beriem, pokiaľ z nich príliš nevytŕča prvoplánovosť. Tu som však od samého začiatku cítila snahu dojať a rozcítiť za každú cenu, čo začalo hneď v úvode vetou - „Prečítajte si príbeh, ktorý vás prinúti uveriť v Boha“ - nemôžem si pomôcť, ale takéto expresíva ma napĺňajú značnou nedôverou a okrem toho, doteraz mi nie je jasná pointa (to však možno bude len tým, že som menej chápavá...). Jediné plus dielka vidím v tom, že pokiaľ má človek vzťah ku zvieratám, dozvie sa tu o nich skutočne veľa zaujímavého a len za túto snahu som pôvodne plánovala dať o jednu hviezdičku viac. Film som síce nevidela, avšak mám tendenciu veriť, že atraktívne prostredie a filmové efekty by mohli celkový dojem o niečo vylepšiť.

12 04.10.2013