ravenrain komentáře u knih

Divokí fremeni majú pravdu: “Štyri veci nie je možné skryť - lásku, dym, stĺp ohňa a muža, ktorý kráča v otvorenej púšti.” (s.73)
Múdry muž sa pretvára podľa seba - blázon je živý len preto, aby zomrel. (s. 99)

3 13.05.2018

Druhým "duinotvorným" textem je memoárová knížečka kněžny Marie Thurn-Taxisové (1855-1934) Rainer Maria Rilke v mých vzpomínkách (1932). Literárně je to jistě text nesrovnatelně bezvýznamnější - dodává však "bezčasým" a "bezprostorovým", vpravdě "andělským" Elegiím z Duina jejich kontext. Nejde přitom jen o rekapitulaci fakt - jak se kněžna s Rilkem poznala, kdy na zámku pobýval, jak s kněžnou pořádali literární dýchánky (...), jak se opájeli krajinou, staršími "místy paměti" v okolí - a sami sebou.
Memoáry navíc připomínají třetí text - text, který Rilke dokončoval, když se s kněžnou v Paříži seznámili, a který tedy bezprostředně předchází Rilkovu příchodu na Duino: Zápisky Malteho Lauridse Brigga (1910), prozaickou meditaci o touze po "vlastní smrti". Moderní velkoměstská civilizace zavedla i ve smrti "masovou výrobu", čímž Rilke ve své době nemíní koncentrační tábory, nýbrž nemocnice. (...) Antropologové "dějin smrti" by k Rilkově vizi jistě měli čo věcně kritického podotknout. Sub specie literárně-geografické hermeneutiky však jde víc o to, že Rilke tuto vizi vyslovil - a že ji dál, byť v jiném žánru a jinými slovy, rozvíjel v Elegiích z Duina - a že byl vnímán svou kněžnou i všemi dalšími svými ctitelkami obojího pohlaví právě jako zvěstovatel "vlastní smrti": krásné smrti.
Martin C. Putna, Obrazy z kulturních dějin Střední Evropy

Memoáre odhaľujú niektoré menej známe stránky Rilkeho osobnosti.

,,...ako nedávno v Córdobe, kde za mnou pribehla škaredá malá fena, ktorá sa mala zanedlho stať matkou. Nebolo to zvlášť milé zviera a určite mala brucho plné náhodných šteniat, z ktorých žiadne si nikto nebude chcieť ponechať, ale prišla, keď sme spolu osameli – tak zaťažko jej padlo sa ku mne priblížiť – a uprela na mňa svoje starosťami a úprimnosťou zväčšené oči a prosila o môj pohľad, – a v tom jej bolo skutočne všetko, čo presahuje jednotlivca, neviem kam, či do budúcnosti alebo smerom k niečomu nepochopiteľnému; vyriešilo sa to tak, že dostala kúsok cukru od mojej kávy, ale okrem toho, ó, len tak mimochodom, sme si spolu istým spôsobom odriekavali omšu, ten úkon sám osebe nebol ničím iným, než dávaním a prijímaním, ale jeho zmysel a vážnosť a naše porozumenie – to všetko nemalo hranice.”
Pre mňa jeden z najsilnejších citátov... cez ľudské k najvzdialenejšiemu vedie cesta cez zvieracie... akoby zviera malo bližšie k tajomstvu existencie... zároveň je sympatické, že hovorí o fene, ktorá sa mala stať matkou...
„Chystali sa k nám aj Kassner a Horatio Brown, a tiež jedna mimoriadne hudobne nadaná mladá dáma, o ktorej Rilke tvrdil, že ho konečne naučila chápať hudbu. Nuž, myslím, že v jeho duši bolo viac hudby než v akomkoľvek nástroji. Na text Piesne o láske a smrti mala byť skomponovaná melodráma, nemohla som ju však počúvať, pretože skladateľova hudba rušila hudbu básnikovu. Nepoznám melódiu, ktorá by zodpovedala úrovni jeho veršov. Ani Rilke takéto zhudobnenia nemal rád, sám mi to niekoľkokrát povedal.”
Na jednom mieste knihy kňažná cituje úryvok z Rilkeho básne, v ktorom sa hovorí o tom, že ,,keďže sme opätovne žiadali o pomoc svojich blízkych, anjeli potichu prekročili naše srdcia ležiace na zemi."

13.05.2018

Úspech tohto kompozičného cvičenia s hodnotou zbytočne obšírneho kuchynského receptu je brilantnou ukážkou kombinácie premysleného marketingu a všeobecnej absencie kritického nazerania na literatúru, ktorá má za následok, že si ľudia zamieňajú brak za perlu. Samozrejme chápem, že väčšina rada číta krátke knižky s vypointovaným záverom, s literatúrou to však nijako nesúvisí.

3 13.05.2018

Verím tiež, že som vyšiel z noci času. Vždy ma popudzovala ľahkovážnosť, s akou si ľudia vášnivo lámu hlavu nad tým, čo ich čaká po smrti, a je im srdečne jedno, čo bolo s nimi predtým, než sa narodili. To predtým má predsa rovnakú cenu ako to potom, tým skôr, že k nemu má pravdepodobne v ruke kľúč. Takže ja, - ja som tu bol už pred tisícmi, pred státisícmi rokov. Keď zem bola ešte len ohnivá guľa krúžiaca v nebi z hélia, bola to moja duša, ktorá ju rozdúchavala a roztáčala. A nakoniec, tento môj závratne prastarý pôvod už sám osebe vysvetľuje moju nadprirodzenú moc: my dvaja, bytie a ja, kráčame už tak dlho bok po boku, sme takí dávni súputníci, že - aj keď sa nijako zvlášť nemáme radi - rozumieme si zo zvyku starého ako svet, a nemáme si navzájom čo odopierať.

- prekvapivo vyzretý štýl na automechanika - určite Tournierov zámer, ktorým dosahuje isté napätie hneď na začiatku

Prichádza ku mne zákazníčka s malou päť- až šesťročným dievčatkom. Keď obe odchádzajú, vyhreší matka dieťa, že mi podáva ľavú ruku. Vtom si uvedomím, že väčšina detí mladších než sedem rokov - v čase, kedy dostávajú rozum! - nám pri stretnutí podáva ľavú ruku. Sancta simplicitas! Tie deti vedia vo svojej nevinnosti, že pravá ruka je pošpinená najodpornejšími dotykmi, že denne vkĺza do ruky vrahov, kňazov, policajtov a mocipánov ako štetka do postele boháčov, zatiaľ čo neblahá, bezvýznamná ľavica, skrytá v ústraní, zostáva v tieni ako vestálka, uchovaná len pre sesterské objatia. Na túto lekciu nesmiem zabudnúť. Teraz už budem deťom pod sedem rokov podávať vždy len ľavú ruku.

- motív ruky, ktorú držal v škole vo svojej ruke jeho spolužiak a ktorá sa len vďaka tomu vyvinula do súčasnej (dospelej) podoby, ako keby bola ruka jeho spolužiaka maternicou alebo škrupinou vajca alebo ako keby sa týmto gestom odovzdala do jeho ruky generická informácia jeho spolužiaka, či skôr, ako keby ju jeho spolužiak vtedy utváral, informoval do súčasnej podoby

Do stanice prišiel vlak, prikryl hlbokú jazvu koľajiska. Všetci nastúpili, sedeli v osvetlenom vozni, ktorý zďaleka nebol prázdny a ktorý bude prepchatý ľuďmi skôr, než sa dostanú príliš ďaleko na predmestie, stáli alebo sedeli v izolačnej cele, na ktorú premenili každú piaď priestoru, ktorú obsadili.

Kniha s hlavným hrdinom, mladým černošským hudobníkom, ktorý zomiera v podstate hneď na začiatku románu. Jeho smrť tvorí kulisu k úvahám o pocitoch príslušníkov utláčanej “farebnej” rasy, ako aj väčšiny, ktorá ju utláča. Jeho smrť v podstate nedáva zmysel, akoby pre ňu neexistoval žiadny priamy dôvod. V skutočnosti je ním súhrn subjektívnych pocitov, ktoré bieli nemôžu pochopiť. Milostná scéna medzi dvoma mužmi v závere knihy pôsobí pomerne nehodnoverne, pretože jeden z mužov doteraz stále inklinoval k ženám a akoby sa v ňom niečo zmenilo iba na tento okamih, či niekoľko okamihov. Obaja príležitostní milenci si vyznajú lásku na celý život a potom sa rozlúčia, aby si túto scénu už nikdy nezopakovali, pretože to z rôznych dôvodov nie je možné. V tejto knihe nikto nevie, čo chce. Aj ten, kto si myslel, že to vie, neskôr zisťuje, že chcel vlastne niečo iné. Táto kniha sa v niečom podobá na Pasoliniho Zbesilý život. Ľudia tu riešia podobné problémy, Pasoliniho kniha je však ešte tvrdšia, pretože tu sa k sebe dvaja ľudia nikdy nedostanú dostatočne blízko, navyše Pasolini je nevyliečiteľný pesimista, čo je pochopiteľné. Baldwin, naopak, verí v dobrý koniec, resp. každému zo svojich hrdinov dáva druhú šancu. Momentálne neviem o tejto knihe viac napísať, zostal však vo mne pocit zážitku čohosi živého, čoho som bol na chvíľu súčasťou. Ako keby každá z postáv mala čosi, s čím som sa mohol identifikovať, a spolu s ňou precítiť časť jej príbehu, čo sa Baldwinovi podarilo vďaka veľmi živému opisu. Na druhej strane to nebolo vôbec ľahké čítanie, snáď kvôli lyrickým pasážam ktoré často vyznievali až príliš abstraktne.

2 12.05.2018

Ako Smrť v Benátkach, v ktorej nikto nezomrie. Niečo ako upgrade Tizianovej Venuše z Urbina v podobe Manetovej Olympie. Krásny jazyk (naučený? prirodzene nadobudnutý?), krásne opisy mesta, v hlavnej úlohe autorova (Cunninghamova) idea, veľa pravdy o umení a newyorský záver, ku ktorému chýbal už len nejaký clivý, sentimentálny song mierne hysterickej speváčky alebo speváka, doprevádzaný brnkaním na akustickú gitaru. S posledným brnknutím miznú aj záverečné titulky. Musím si prečítať jeho ďalšiu knihu, aby som mu nekrivdil, lebo teraz sa mi na jazyk derie slovo “konfekcia”.

2 12.05.2018

Leoš Janáček složil tuhle svou kratší skladbu v roce 1926. Úvodní téma prý původně vzniklo jako fanfára pro nějakou sportovní soutěž. Aomame si zkusila představit Československo v roce 1926. První světová válka byla tatam, dlouholetý habsburský útlak zrovna tak, a lidé vysedávali po kavárnách, popíjeli plzeňské, vyráběli po zbrojovkách elegantní a účinné automatické zbraně a užívali si míru, který se nad střední Europou na krátký čas rozhostil. A byly to jen nějaké dva roky, co ukončil svou smutnou životní pouť Franz Kafka. Zanedlouho se měl kdovíodkud objevit Hitler a celou tu malou a krásnou zemi slupnout jako malinu, ale o podobných věcech neměl tedhy ještě nikdo ani tušení. Dost možná, že právě tohle otřepané ,,tou dobou ještě nikdo netušil, co přijde," představuje vůbec nejdůležitější poučení (...).

7 12.05.2018

“Jedným z cieľov bola samotná jej existencia, pretrvanie.”
“Asi.”
Sara silno prižmúrila oči a povedala: “Tak ako vesmír.”

Mienil to povedať obyčajne, rozvážne, ale aj jemu samému znel vlastný hlas cudzo, akoby patril komusi neznámemu, Jeho vlastný hlas znel ako hlas niekoho, kto žije na veľmi vzdialenom mieste, a s kým sa ešte nikdy nestretol (a ani sa nestretne), ako hlas niekoho úplne cudzieho.

“Na rozdiel od teba netuším, čo konkrétne by som chcel robiť. Najradšej by som o veciach čo najviac rozmýšľal. Len tak, slobodne by som rozvíjal svoje myšlienky. To je všetko. No keď sa nad tým človek zamyslí, rozjímanie je možno niečo ako vytváranie vákua.”

1 12.05.2018

“Áno, existuje,” odpovedal som. “Žije v tom hoteli. V tom hoteli je ďalší hotel, ktorý voľným okom nevidíš. Ale je tam. Existuje tam kvôli mne a Baran v ňom býva. Prostredníctvom neho som spojený s mnohými vecami. Baran pracuje pre mňa. Keby ho nebolo, nepodarilo by sa mi s ničím spojiť. Funguje ako telefónna ústredňa.”

“Občas mám pocit, že som sa ocitol v tieni smrti,” prikývol som. “Jej tieň je tmavý a zdá sa mi, že je v mojej bezprostrednej blízkosti. Keby smrť natiahla ruku, mohla by ma chňapnúť za členok. Ja sa jej však nebojím. Nikdy to totiž nie je moja smrť. Je to smrť niekoho iného. Keď niekto zomrie, veľmi sa ma to dotkne a vyčerpá ma to. Prečo vlastne?”
Juki mlčky pokrčila plecom.
“Nerozumiem tomu. Prečo musí smrť stáť stále pri mne? Prečo sa ihneď prejaví, keď sa jej ponúkne aj ten najmenší priestor?”
“Možno je vaším kľúčom k tomuto svetu.”

Vtáčiky si pospevovali svoje zložité kompozície.

“Je mi ho ľúto. Mal zlaté srdce,” povedal som. “Zaslúži si obdiv. Niekedy sa s ním však zaobchádzalo ako s luxusným smetným košom, do ktorého sa hádže rozličný odpad. Nie je mi jasné prečo. Možno sa s takými sklonmi narodil. Jeho priemernosť bola ako neodstrániteľná škvrna na košeli. (...)”

Tma sa vkrádala do izby a obklopovala Gotandovo dokonalé telo ako plodová voda.

Zapol som televízor a do deviatej som s vypnutým zvukom pozoroval bejzbalový zápas. Bol pod úroveň a nemal som naň žiadnu chuť. Zaujímali ma iba pohyby hráčov. Bol by ma uspokojil pohľad hoci aj na bedminton alebo vodné pólo. Priebeh zápasu som takmer vôbec nesledoval. Díval som sa iba na to, ako si hráči hádžu loptu, chytajú ju a bežia. V podstate som pozoroval fragmenty zo života osoby, s ktorou som inak nemal nič spoločné. Takto som sa mohol dívať hoci aj na oblaky plávajúce na oblohe.

Ak začnete pozorne počúvať, zistíte, čo od vás chce okolie. Ak sa budete pozorne dívať, uvidíte, po čom túžite.

Keď chce človek v tme niečo veľmi vidieť, tak to aj uvidí.

3 12.05.2018

- príbeh v príbehu: v starej Číne sa verilo, že v bránach do mesta sídlia duchovia, ktorí mesto chránia - súčasť týchto brán tvorili kosti vyhrabané na starých bitevných poliach - kosti patrili padlým vojakom, ktorých si museli ľudia najprv uzmieriť, aby ich mesto chránili - potom priviedli psov, podrezali ich a ich teplou krvou pomazali brány. “Až spojením starých kostí a novej krvi mohli staré duše získať magickú silu. Aspoň si to vtedy ľudia mysleli.”

“Nie je to škoda objednávať si vo dvojici celú fľašu, keď potom nevypijeme ani polovicu?” spýtala sa raz Fialka.
“To je celkom v poriadku,” usmiala sa Mjú. “Vieš, čím viac vína takto zvýši, tým viac ľudí z podniku z neho môže ochutnať. Sommelier, vrchný, až po posledných pikolíkov, čo iba nalievajú vodu. Týmto spôsobom si všetci môžu zapamätať, ako to víno chutí. Objednať drahé víno a potom všetko nevypiť preto nie je plytvanie.”

“(...) spomínam si na úplne prvú prednášku o katolíctve, ktorú som počula, keď som sa dostala na nižšiu strednú školu. (...) A hneď po slávnostnom prijatí si nás všetkých nových študentov zavolala jedna veľmi staručká rehoľná sestra do auly, že nám bude rozprávať o katolíckej morálke. (...) Rozprávala nám tam všetko možné, ale ja si z toho dodnes pamätám len príbeh o stroskotaní s mačkou na pustom ostrove.”
(...)
“Je to príbeh o tom, ako stroskotá loď a ty sa dostaneš na pustý ostrov. Do záchranného člna si stihla nastúpiť len ty a jedna mačka, potom už nikto iný. Po dlhej plavbe doplávate na nejaký ostrov, ale je neobývaný, len samé skaly, a nie je tam nič, čo by sa dalo jesť. Ani tam nie je žiadna voda. V člne je zásoba suchárov a vody pre jedného tak asi na desať dní. A to je vlastne celé. (...) Rozdelíte sa s mačičkou o skromné jedlo, ktoré vám zostáva, pretože ste spolutrpiteľky v nešťastí?” Na tomto mieste sa sestra odmlčala a znovu preletela pohľadom po našich radoch. A pokračovala ďalej. “V žiadnom prípade, to by bola chyba. Počúvajte ma dobre, dievčatká, s mačičkou sa o potravu deliť nesmiete. To preto, že vy ste Bohom vyvolené, vzácne bytosti, ale mačka nie je. A preto musíte ten chlieb zjesť všetok samé,” povedala sestra so slávnostným výrazom.

Pravidelným písaním si vlastne potvrdzujem samú seba.
Je to tak?
Presne tak!

To, čomu sa hovorí pochopenie, je vždy len velikánska masa najrôznejších omylov.

Jeden z tzv. univerzálnych citátov:
Kedysi dávno, keď dorazila do kín Divoká banda Sama Peckinpaha, zdvihla pri tlačovej konferencii jedna novinárka ruku a položila takúto otázku. “Prosím vás, z akého dôvodu musíme v tom filme vidieť toľko krviprelievania?” pýtala sa tá dáma prísnym hlasom. Jeden z hercov, Ernest Borgnine, jej na to s prekvapeným výrazom odpovedal: “Pozrite sa, madam, keď niekoho trafí guľka, vždy tečie krv.”

- v doslove píše prekladateľ o homosexualite v Japonsku, ktorá bola vnímaná viacmenej ako normálna. “Až v období Meidži, po “otvorení Japonska svetu”, bola v roku 1873 pod vplyvom západného puritánstva v Japonsku “sodomia” zakázaná. Výrečné je však to, že toto zákonné opatrenie pretrvalo iba sedem rokov, než ho v roku 1880 zase zrušili.”

- zvuky večerného resp. nočného mesta prirovnáva k basso continuo

“Ja sa väčšinou držím dosť vzadu. Nemusím žiariť ako hlavné číslo. Ja sa hodím skôr za prílohu. Ako kapusta. Alebo ako hranolky. Ako ten chlapík z Wham!, čo si ho nikto nepamätá podľa mena.”

- na strane 29 boli poznačené dve telefónne čísla - rozmýšľal som, či je to odkaz pre ďalších čitateľov, aby na ne zavolali, keď sa dostanú na uvedenú stranu, čo by nakoniec pekne korešpondovalo aj s Murakamiho mystifikujúcim štýlom, alebo si ich len niekto narýchlo pre seba poznačil, keď nemal poruke iný papier

Vytvorte v sebe hlboký odpor voči životu. Ten odpor je nevyhnutný pri akejkoľvek skutočnej umeleckej tvorbe. Je pravda, že niekedy sa vám život bude zdať ako neprístojná skúsenosť. Od odporu sa však nesmiete vzdialiť, musíte ho mať poruke - aj v prípade, ak ho nehodláte prejaviť.

Nepodliehajte pocitu, že musíte vymyslieť novú formu. Nové formy sa objavujú veľmi zriedka. Raz za storočie, aj to je veľa. A navyše s nimi neprichádzajú často ani veľkí básnici. Poézia nie je prácou s jazykom; nie zásadne. Za slová zodpovedá celá spoločnosť.

Poézia sa v skutočnosti nachádza na okraji artikulovaného jazyka.

Mŕtvy básnik nepíše, preto je dôležité zostať nažive.

Básnik je posvätným parazitom.

Nemajte strach zo šťastia; neexistuje.

Rešpektujte filozofov; nenapodobňujte ich; vaša cesta je, bohužiaľ, inde. Je neoddeliteľná od neurózy. Básnická a neurotická skúsenosť sú dvomi cestami, ktoré sa križujú, prepletajú a na konci obyčajne stretajú, a básnické črevo sa rozpustí v krvavom prílive neurózy. Ale nemáte na výber. Iná cesta neexistuje.

Každá spoločnosť má slabé miesta, rany. Položte prst na jednu z nich a silno pritlačte.
Rýpte sa v témach, o ktorých nikto nič nechce ani počuť. Hovorte o odvrátenej strane. Zaoberajte sa chorobou, agóniou, škaredosťou. Hovorte o smrti a o zabudnutí. O žiarlivosti, ľahostajnosti, frustrácii, nedostatku lásky. Buďte odporní, budete pravdiví.

Pravda je škandalózna. Avšak bez nej nič nemá cenu. Úprimná a naivná vízia sveta je už sama osebe majstrovským dielom. V porovnaní s ňou originalita nezaváži. Nezaoberajte sa ňou. Originalita sa tak či onak zrodí z kombinácie vašich nedostatkov.

Súčasná architektúra je funkčnou architektúrou; posledné otázky estetiky, ktoré sa jej týkali, vytesnila fráza: “Funkčné je nevyhnutne krásne.” Prekvapivé je, že príroda toto tvrdenie neustále vyvracia, pričom nás podnecuje vnímať krásu ako pomstu rozumu. Prírodné štruktúry a formy sú pre oko príjemné často preto, že neslúžia ničomu, nezodpovedajú žiadnemu z kritérií viditeľnej užitočnosti.

12.05.2018

Smrti samotnej sa až tak nebojím. Ako napísal William Shakespeare: kto zomrie tento rok, má pokoj pre budúci rok. (62)

“To je Bob Dylan, že?”
“Je,” prikývol som. Bob Dylan práve spieval Positively 4th Street. Dobré pesničky zostanú dobré aj po dvadsiatich rokoch.
“Boba Dylana spoznám hneď ako ho počujem,” povedala spokojne.
“Hrá na harmoniku oveľa lepšie, než Stevie Wonder, čo?”
Zasmiala sa znovu. Bolo veľmi pekné, že to urobila. Pozrime sa, ešte stále dokážem rozosmievať dievčatá.
“To nie, ale má taký typický hlas,” pokračovala. “Ako keby stálo malé dieťa pri okne a stále sa len pozeralo ako vonku prší.”
“To ste povedali veľmi pekne,” zakýval som hlavou. Pretože to tak naozaj bolo. Prečítal som niekoľko hrubých kníh o Bobovi Dylanovi, ale na takú dobrú definíciu som tam nenarazil. Úsporná a pritom výstižná. Keď som jej to povedal, trochu sa začervenala.
“Ja ani neviem. Jednoducho som mala taký dojem.”
“Povedať vlastnými slovami to, čo človek cíti, je jedna z vôbec najťažších vecí, ale len málokto ju presne vyjadrí.”
“Niekedy by som chcela skúsiť napísať knihu,” zdôverila sa mi.
“Niekomu ako ste vy, sa to nemôže nepodariť,” povedal som s istotou. (431)

Dopadlo to ako obvykle v jej živote, či sa už smiala, či hnevala alebo ju bili. Vždy mala sčasti skutočne strach a sčasti sa tvárila, ako keby jej to bolo jedno - len sa trochu divila, čo sa to s ňou deje. (s. 314 - 15)

Pasoliniho jazyk je jedinečný, prekladateľ urobil skvelú prácu. Zatiaľ najlepšia próza, ktorú som od PPP čítal. Veľmi na mňa zapôsobil záver - smrť, ktorá má zmysel (ako inak?), uvedomil som si pri ňom, ako málo ešte stále Pasoliniho poznám. Zúrivý život je od začiatku do konca jeden smutný príbeh. Pozorujeme život jedného chlapca od základnej školy až do veku 20 alebo viac rokov. Z každého obdobia jeho života je zachytený iba útržok v samostatnej kapitole. Tomasso je postavou, ktorú si nemôžeme obľúbiť, je neprispôsobivý a sebecký. Obľúbime si ho, až keď sa ukáže, že sa v mimoriadnych situáciách dokáže postaviť na stranu slabších, že mu teda osud iných nie je ľahostajný, za čo v závere knihy zaplatí vlastným životom. Jeho smrť nie je nepodobná Kristovmu ukrižovaniu.

12.05.2018

“A čo napríklad Hľadanie strateného času od Prousta?” navrhol Tamaru. “Ak si to ešte nečítala, máš teraz možno skvelú príležitosť to zvládnuť celé.”
“A ty si to čítal?”
“Kdeže. Nebol som nikdy zatvorený v base ani som sa nikde dlhú dobu neukrýval. A hovorí sa, že bez toho prečíta Hľadanie strateného času do konca len málokto.”
“A ty poznáš niekoho, kto to čítal celé?”
“Našiel by som nejakých známych, čo strávili peknú dobu po nápravných zariadeniach, lenže tých by najskôr Proust veľmi nezaujímal.”

4 12.05.2018

Perla.

11.05.2018

Aj napriek tomu, že kniha nie je napísaná príliš pútavo, ide o dobrý doplňujúci materiál pre všetkých, ktorí sa chcú venovať štúdiu Prousta. Autor niekedy zachádza do detailov, pri ktorých musí čitateľ bojovať s nudou, knihe však oveľa viac škodí preklad (pri všetkej úcte k prekladateľovi, ktorý sa zahryzol do takého obsiahleho textu), ktorému chýba redakcia, bohužiaľ, niektoré vety vôbec nedávajú zmysel.