Mimir komentáře u knih

Myslím, že nešťastný inkvizítor Boblig bol v predošlých komentároch už objasnený a charakterizovaný skutočne obsažne a k spokojnosti ďalších, ktorí komentáre ešte len napíšu. Mňa však v celom tom tragickom divadle ľudskej márnosti (žiadny diabol, len človek) oslovil svedok pravdy - Kryštof Lautner. Človek, ktorý ľudskú malosť, ktorej je film tak preplnený prevyšuje svojou cnosťou a duchovnou slobodou. Rozhodnutie, žiť v pravde = vystaviť sa súdu. V mnohých prípadoch, vlastne rozsudku smrti, ktoré sa v priebehu dejín len mierne odlišujú v spôsobe vykonania samotného rozsudku: bolehlav, kríž, hranica, šibenica...atď.
Rozmýšľam, čo robíme s ľuďmi, ktorí nájdu odvahu žiť v súlade s pravdou dnes, totiž súdy, ktoré spomínam stále prebiehajú...je pravdou, že už nikoho nenútime vypiť bolehlav, či zhorieť na hranici, avšak "súdne zasadnutia" prebiehajú v spoločnosti bez prestávky. Obvinený prichádza o členstvo v "osvietenej" a "humanistickej" kompánií. Kto vlastne je? Čo si o sebe myslí? Kto mu dal právo, hovoriť pravdu a nastavovať nám zrkadlo? Robí zo seba "boha"!! Výborné dielo v mnohých ohľadoch!!!

17 26.02.2019

Hodnotenie básni a poézie všeobecne je absolútne relatívne a bez potenciálu objektivity. S týmto poznaním by čitateľ mal odložiť prečítané dielo späť do regálov, či už bolo čítať ho agóniou alebo extázou. Báseň je unikátny a jedinečný vnútorný jazyk autora, ktorým vždy rozpráva a ovláda ho len autor samotný. Nikto nikdy nenapísal obdobnú báseň a nikto nikdy už nenapíše. Jazyk plný symboliky, ktorý žiaľ dnes zapadá prachom trendov, nie je jednoznačne zrozumiteľný, jeho dokonalé uchopenie poznal len tvorca, napriek tomu disponuje neuveriteľnou univerzálnosťou. Po Nezvalov-i druhý český autor a druhý krát vyslovujem: Brilantné!

10 13.04.2022

Na začiatok 2 uhly pohľadu na adekvátnosť etológie k sociológií. A. Maslow : ...štúdium zvierat, môže objasniť len tie aspekty ľudského fungovania, ktoré s nimi zdieľame. Nemá žiadnu hodnotu pre porozumenie vyšších, špecificky ľudských vlastností, ktoré sú ľudskému druhu vlastné, ako je láska, vedomie vlastného JA, sebaurčenie, osobná sloboda, morálka, umenie, filozofia, veda. Do veľkej miery je takéto štúdium neužitočné tiež s ohľadom na niektoré špecificky ľudské negatívne vlastnosti, ako je chamtivosť, túžba po moci, krutosť a tendencie k zhubnej agresivite. Druhý pohľad je, že Darwin, Freud či Lorenz dokonale otriasli ľudským narcismom a analógie niektorých behaviorálnych prejavov medzi človekom a zvieratami sú pozoruhodné. Môj dojem je, že etológ bude mať svoju pravdu, ktorá bude vychádzať zo správania živočíchov, sociológ ju skritizuje a poukáže na absenciu sociálnych vzťahov. Psychológ sa ohlási so špecifickým dôrazom na individualitu a antropológ na vývin ľudského druhu ako takého. Možno konsenzus všetkých, bol by konštruktívnou cestou. Každopádne kniha samotná prináša mnoho premýšľania chtivých myšlienok a ja ju vidím oveľa prínosnejšou než úzkoprsé Takzvané zlo. Doporučujem!

10 13.07.2018

Plné hodnotenie od Eldara a bulata ma posmelili prehodnotiť záujem a následne prekonať rutinu dvestopäťdesiat stranových papperbackov tak radikálne. Bezmála šesťsto stranová odpoveď na otázku, ktorú si kladie autor hneď v úvode: prečo západ vládne. Šesť odpovedí (konkurencia, veda, vlastníctvo, medicína, spotreba, práca), každá postupne a systematicky rozpracovaná s ohľadom na historickú postupnosť. Autor píše mne príjemným štýlom, teda veľká dávka faktov, pol kila kritickej objektivity, lyžička sarkazmu a štipka relativizmu. Hviezdičku dávam dole za kapitolu Medicína (na tú som sa najviac tešil), kde sa autor s názvom kapitoly stretáva iba na prvých stranách, následne sa jeho záujem presúva na politické, hospodárske a ekonomické dôsledky Napoleónskej Európy a na umenie stratégie boja od Carla von Clausewitza a to sme stále v kapitole medicína. Najviac oceňujem kapitolu Veda a epilóg Rivali, kde autor nastoľuje novú otázku: začína opäť preberať iniciatívu východ? (Čína) Môj názor, kniha je ideálna pre bdelých ľudí so záujmom o všeobecný prehľad, ktorí ale nepotrebujú poznať politickú, hospodársku a ekonomickú situáciu civilizácie do hĺbky.

9 28.10.2018

Morálne dekadentné dielo? Nemyslím si. Machiavelli postavil základné piliere politickej vedy v dobe, kedy neostal svet Apeninského polostrova pohoršený na dlhší čas ani po udalostiach akými boli Pazziovská svadba, Savonarola vo Florencii, Sixtus IV alebo Alexander VI na Petrovom stolci, neustále boje medzi znepriatelenými mestskými štátmi a v neposlednej rade občasné exkurzie poznávacieho charakteru zo strany Osmanov. V tejto na biedu plodnej epoche vidí Machiavelli šancu na "lepší" život v Lorenzovi Medici a rozhodol sa napísať dielo (pôvodne nemá názov - vladár je dodatočné pomenovanie), ktoré by malo prispieť k tomu, aby neostala táto šanca nevyužitá. Myšlienkové koncepcie, ktoré autor v tomto diele predkladá sú teda nevyhnutne nasiaknuté dobovým étosom, čo je však, ako som už uviedol vyššie, len logickým dôsledkom.

"Ľudia väčšmi posudzujú očami ako ušami: vidieť môže každý, ale počuť len málokto. Každý vidí, akým sa zdáš, ale málokto počuje, akým si."

"Ak zvíťazíš, nikto Ťa nechváli, ak chybíš, každý Ťa preklína. Tvoja strana Ťa prenasleduje zo závisti, nepriatelia z nenávisti."

"Najlepšie môžeme posúdiť človeka a jeho rozum podľa ľudí, ktorých má okolo seba; ak sú schopní a verní, vždy ho možno považovať za múdreho, lebo spoznal ich schopnosť a udržal si ich."

8 30.10.2018

Na žiadnu knihu si nedovolím použiť hodnotenie: odpad!, pretože ako hovorí Plínius, žiadna nie je taká zlá, ale v prípade tejto vnímam autora ako človeka, ktorého poznám dlhé roky - totiž namiesto objektívneho pojednávania pre/proti dostane čitateľ ateistický žalospev - alebo inak manifestáciu nevyriešeného osobného konfliktu pána Dawkinsa (miestami pripomína akúsi autobiografiu). Zúfalá túžba atakovať teistické ideológie ho priviedla k pre mňa nepochopiteľnému činu - poprieť a argumentovať voči dobovým dôkazom Tomáša Akvinského - to už bolo devalváciou dôveryhodnosti v knihu a autora samotného. Po tejto vtipnej kapitole už bol boj knihu aspoň dočítať. Knihu by som teda označil ako subjektívny pokus o falzifikáciu monoteistickej hypotézy s tým, že autor nemá túto otázku sám zodpovedanú.

8 08.04.2018

Impeccable! V myšlienkach a pocitoch, ktoré vo mne ešte doznievajú, konštatujem, že toto dielko bezodkladne zaraďujem medzi to najlepšie, s čím som sa vo svete beletrie stretol, bárs tento svet nenavštevujem tak často, ako svet Apolónsky - svet svetla a rozumu. Ako tak prechádzam komentáre, utvrdzujem sa v presvedčení, že k hlbšiemu pochopeniu Cudzinca a súčasne doceneniu, musí byť čitateľ nositeľom istej skúsenosti, ktorá sa mi zdá kľúčová. Tým nechcem povedať, že bez nej všetko podstatné čitateľa obchádza, ale esenciálne posolstvo ostáva jeho očiam skryté. Tou skúsenosťou je nepríjemný zážitok, kedy si človek zažil "súdny proces" okolia, pričom obžaloba znela: Inakosť!

Meursault, v ktorom Camus odhaľuje "ťaživý pocit bytostného odcudzenia spoločnosti", nezaplakal na pohrebe svojej matky, na druhý deň šiel do kina a noc strávil v spoločnosti Marie - správal sa hrubo v rozpore s očakávaním iných! Odvaha ukázať spoločnosti svoju úprimnosť, strhnúť masky a utiecť do náručia slobody sa ukázala ako precenená a nepochopená. Následky pokryteckých, avšak "morálne a spoločensky" spôsobilých jedincov nenechali dlho na seba čakať a ponáhľajú sa bez spytovania svedomia vrhnúť kameňom, aby bol tento "cudzinec" navždy umlčaný a nestihol sa stať precedensom.

Celý súdny proces je bravúrna metafora, ktorá dokonale zrkadlí rozmer triviálnej frašky. Meursault nebol súdený za vraždu, Meursault sa dopustil: citového chladu, non-konvenčného správania, ateizmu, nemanželského sexu, ignorácie smútku, letargie a prílišnej uvedomelosti životných absurdít. Meursault je iný, je príliš úprimný a autentický. V tejto domnienke ma utvrdzuje v prvom rade nezmyselnosť súdneho procesu - napríklad úplná ľahostajnosť sudcov pri vypočúvaní svedkov, alebo obžaloba prokurátora, namierená na hrdinovu inakosť a nie zločin. Neplakal nad telom matky, ani na pohrebe, pil kávu a fajčil v dome smútku, nedržal smútok, zabával sa a randil...och dámy a páni, Antikrist! Iracionalita súdu taktiež pozabudla na fakt, že usmrtený vytiahol na vraha nôž, čo ostalo zabudnutým faktom a možno nádejou na únik k sebaobrane, to ale nebolo pre autora podstatné, ako vlastne celé súdne dianie. Keď spoločnosť súdi "cudzincov" nepozná milosť a nepýta sa na názor obžalovaného, či dokonca úprimné vyznanie.

Camus cítil tiež potrebu prezradiť čitateľovi svoj postoj k náboženstvu, ktorý zobrazil unikátne v dvoch situáciách: pri teatrálnom a nepríčetnom mávaní krucifixom nad jeho hlavou v podaní sudcu, ktoré slovne sprevádzal výčitkami a nepochopením nad tým, že sa obžalovaný odmieta utiekať k najvyššiemu a druhý krát, pri nanútenenej návšteve kňaza pred vykonaním rozsudku. V závere, možno odhaliť Camusovho Sizyfa v spokojnosti, ktorú Meursault pociťoval napriek absurdnosti a iracionalite svojej situácie.

7 15.02.2019

Na knihu odkazuje prof. Komárek kde len môže a po prečítaní konštatujem, niet divu. Na jej obsah možno nazerať dvoma spôsobmi. Prvý - nazvime ho vedecký - ktorý docení hlavne záujemca antropológie, etnografie, či sociológie s orientáciou na primitívne kultúry, je nesporne očakávania presahujúci. Myslím, že sa nikdy nepriblížila veda tak blízko k pochopeniu procesu, na začiatku ktorého stojí primitívny človek a na jeho konci človek civilizovaný. A práve na otázky typu, aký bol náš predchodca, aký bol človek primitívny, dávajú odpoveď antropologické a etnografické výskumy v domorodých komunitách, poprípade - neuveriteľná zhoda okolností v živote dievčatka Helleny Valerovej. Druhý spôsob - akým možno nazerať na knihu - je nazerať na ňu ako na akúsi autobiografiu životnej etapy dospievania Vallerovej v diametrálne odlišnej kultúre, ktorá ju naratívne opisuje Bioccovi s neskutočným zmyslom pre detail. Pri čítaní textu som mnoho krát skepticky opakoval prečítanie určitých úsekov, pretože som sa len ťažko prinútil uveriť tomu, akým okolnostiam (hady, šípy, hlad, úteky pralesom) dokázala mladá žena čeliť s neutíchajúcou túžbou prežiť ďalší mizerný deň. Pomyslel som si, ak by sme zobrali mladé dievča spomedzi radov generácie Z (grown up digital) a ušetrili ju toho dramatického úvodu, ktorého Vallerová ušetrená nebola, priviedli ju do pralesa a nechali na zodpovednosť vlastnej vynaliezavosti a schopnostiam, bojím sa, že prvý záchvat úzkosti by nespôsobilo uvedomenie si závažnosti situácie, ale oznámenie o absencii akejkoľvek možnosti Wi-Fi pripojenia. Nezlomnosť, ktorú Vallerová ukázala, ďaleko presahuje moje ideály o ľudskej bojovnosti. Jej návrat bol trpkým sklamaním, ktorý zakončuje vetou: "...predstavovala som si u bielych všetko úplne inak." Tu vyvstáva myšlienka, že ešte vždy je ľudská neochota lepšia ako šíp s jedom na hrote a každodenný boj o život. Prof. Komárek argumentuje proti dobovým kritikom a pesimistom, že žijeme v najistejšej dobe, a pomerne dlho bez globálneho konfliktu. Predstava, že každý deň prináša mnoho na život siahajúcich okolností, ktorá bola pre Vallerovú realitou, by mohla poopraviť tak negatívnu mienku o spoločenskom status quo. Záverom citujem prvého manžela Vallerovej, Fusiwe-ho, ktorý než vydýchol, poradil svojej manželke: "Tvoji rodičia ešte žijú, vyhľadaj ich! Bež za nimi, pretože ty a naši synovia nebudete dobre žiť v tejto zemi."

7 15.01.2019

Obsah tejto knihy rozhodne nie je obmedzený dobou, alebo vtedy aktuálnym dianím. Orwell uchopil ideu, pred ktorou si veľa ľudí zakrýva oči a podal ju v koncepte prijateľnom (poviedka o zvieracej farme). Totiž ľudia si nikdy nebudú rovní - alebo, niektorí si budú rovnejší. To je odkaz, to je zákon implicitne platný kým spoločnosť stojí na človeku. A Orwell zašiel ešte ďalej, keď ukázal, že volať po zmene, po odstránení autokracie, tyranie alebo politických hegemónoch, je zbytočná strata síl, nastúpia ďalší a rad je nekonečný.

7 14.03.2018

Seneca, Marcus Aurelius, Epiktétos či Epikuros. Diela týchto autorov spája jedna spoločná črta - bez dátumu spotreby. Je až neuveriteľné koľko uvedomení a sebapoznaní text navodzuje.

7 12.03.2018

Na rozdiel od starovekej báje múdrosť nevyskočí v plnej zbroji ako Athéna z Diovej hlavy a rovnako tak neprichádza prostredníctvom života ľahkých rozkoší. Cesta k zrelosti, individualite a múdrosti čaká na každého z nás a prvý krát sa o nej dozvedáme jazykom symbolickým vo svete rozprávok. Bettelheim uchopuje rozprávkový obsah psychoanalyticky, ale rozhodne to nie je "libido tam, falus sem", dokonca som mal pocit, že je menej sexistický ako napríklad Fromm v práci Forgotten language (Mýtus, sen a rituál).

Jeho zámerom je myslím ukázať, že rozprávka svojím imanentným posolstvom vždy dáva dieťaťu tušiť niečo z dospievania, ktoré nevyhnutne príde. Robí to tak, že oslovuje jeho nevedomie symbolickým jazykom. Krásne to možno pochopiť na príklade veľkého množstva rozprávok so žabím princom, ktorého je potrebné pobozkať. Tento "odporný" čin skutočne v očiach dieťaťa vypadá nechutne rovnako tak ako napríklad nechcene a predčasne videný akt sexuality, avšak keď je už princezná pripravená konečne žabiaka pobozkať, má pred sebou zrazu krásneho princa, ktorý symbolizuje dar sexuality v užšom zmysle. Podobne rozprávka o troch prasiatkách a vlkovi rozpráva príbeh o inom rozmere dospievania - o zodpovednosti a úsilí, ktoré sa vždy vypláca v porovnaní s lenivosťou, Šípková Ruženka a Zlatovláska poukazujú na potrebu stiahnúť sa k sebe do samoty, aby prišli k zrelosti (čím autor ukazuje na rozdielnu cestu v porovnaní s tou známejšou, kedy hrdina odchádza za dobrodružstvom do sveta). Univerzálne posolstvo týchto príbehov je však spoločné a možno ho vyjadriť ako potrebu opustiť istoty detstva, čo je mnohokrát znázornené tým, že sa hrdina stratí v nebezpečnom lese, musí sa naučiť čeliť vlastným divokým sklonom a úzkostiam, čo symbolizujú stretnutia s divokými zvieratami alebo drakmi, musi sa naučiť rozumieť sami sebe, ako dávajú tušiť stretnutia s rozprávkovými bytosťami.

Rozprávka transformuje pravdu dospelosti do jazyka dieťaťu oveľa zrozumiteľnejšiemu a hovorí mu to, čo dospelí už vedia a to síce, že to nie je život v perníkovej chalúpke. Autor ma prekvapil aj početnými údernými myšlienkami, ktoré som si vypožičal pre ďalšie použitie, sú to napr:

"Hovoriť niekomu, čo má robiť, znamená nahradiť otroctvo nezrelosti otroctvom poslušnosti príkazom."

"Kto ponúka mnoho, poskytne niečo mnohým."

"Chudoba a bieda nečinia ľudskú povahu lepšou, ale skôr sobeckejšou, menej citlivú k utrpeniu druhých a teda náchylnú ku zlým skutkom."

6 23.12.2022

Udatný Iapetov syn, stvoriteľ a šampión ľudského pokolenia. Aká bola tvoja cesta k eposu, ktorý už tak dôverne a detailne poznáme, a ktorý ťa prinútil okúsiť chlad kamennej samoty a dravosť nenásytného operenca. Všetci sa určite zhodneme, že ak narazíme na text nesúci v názve meno tohto titána, dočítame sa o stvorení človeka, obalamutení Dia, krádeži ohňa a následnom treste.

Táto kniha sa k tomu nekončiacemu radu nepridáva. Rozpráva iný príbeh, ďaleko starší a oveľa viac zapadnutý prachom času. Hovorí o Prometheovi ako o tom, ktorý spochybnil nespochybniteľné a odvážil sa stvoriť nádej, nádej na niečo lepšie. Lepšie než bola prísna, krutosťou poháňaná a strachom živená vláda Krona. Sníval o tom, že chlapec vychovaný kozou Amaltheou prinesie lepšie zajtrajšky v celom univerze. Nakoniec ostáva jediným Titánom, ktorý môže ešte slobodne pozorovať dôsledky svojho rozhodnutia a pomerne rýchlo si začína uvedomovať, že stvoril nového tyrana. Na každom kroku sa stávajú jeho neutíchajúcou nádejou poháňané rozhodnutia, niečím čo nie je v súľade s tým, čo Zeus nazýva rád. Nakoniec, nenávidený väčšinou "božských" olympanov, rozhodne sa vytvoriť úplne nové stvorenie. Avšak musí byť smrteľné, aby žilo svoj život dobre a činorodo, s vedomím toho, že raz skončí.

A tam kde iné knihy začínajú, táto končí. Ja taktiež, no ako milovník mýtu, mytológie, báji a všetkých tých úžasných výtvorov, ktoré nás neprestanú fascinovať, musím povedať, že táto kniha je lahodne napísaná a nepostráda nič z toho, čo od nej môže zvedavý čitateľ očakávať.

6 25.01.2021

Keď sa odhodláme na prechádzku riadkami esejistických textov H. D. Thoreaua, navyše bohato pretkaných prírodnými deskripciami, nemôžeme sa zbaviť rozporuplnosti dojmov nad tým, čo čítame a tým, čo tušíme. Táto "protichodnosť" bola zachytená snáď v každom predošlom komentáre (odporúčam Lili), a preto v nej nevidím akúsi subjektívnu projekciu, ale naopak - akúsi naozaj prítomnú,pre vnímavého čitateľa "rušivú" črtu. Asi by som nepoužil vyjadrenie "Vodu kázal a víno pil" ale skôr "Vodu som dokázal piť, prečo by si nemal aj ty?"
Myslím, že správanie lesného básnika má svoju skrytú logiku vo výroku: "Najľahšie sa nám kriticky filozofuje o tom, čo nemáme!" a ona je kľúčom k pochopeniu meditatívnych kapitol Henryho života. Každý pustovník je vo svojej podstate do istej miery oxymoronom, hračkou prírody. V každom nájdete zbabelca i odvážlivca. Podlomené kolená pod ťarchou zodpovednosti, ktorá vyplýva z boja so spoločnosťou a svojím miestom v nej, dokonale maskované za túžbu po solitárnych kontempláciach, mystických stavoch a obdivuhodných formách trýznenia. Na druhú stranu, takéto rozhodnutie zbavuje človeka mnohého pohodlného a to chce, väčšiu, či menšiu dávku odvahy. Myslím, že u Thoreaua to veľmi pekne vidíme v závere knihy, kde píše o tom, ako sa pred lejakom skryl v zrube, ktorý si opravil istý Ír. Počúval jeho príbeh, a nedokázal pochopiť, prečo sa tak pracne a namáhavo stará o také malichernosti, akými sú napríklad mäsitý pokrm na tanieri, či káva. Thoreau mu na to radí: "Odpusti si to a nebudeš musieť toľko drieť! Les ti poskytne všetko, čo skutočne potrebuješ!" Práve tu ukázala tvár ona zbabelosť pustovnickej nátury - radšej to vyhodnotím ako nepotrebné a zbytočné, než by som mal vynaložiť námahu na získanie tej samej veci. A takto to postupne zachádzalo ďalej, až sa dostal lesný básnik k relativizácií nutnosti daní. Jeho prenikavý intelekt mu bol v tomto len na príťaž, pretože si sám pred sebou dokázal vždy svoje počínanie umne racionalizovať.
Nechcem však vykresliť jedného z najlepších esejopiscov len vo farbách kritiky. Jeho sentencie sú horizonty presahujúce a rozhodne siahajú ďalej, než len po brehy Waldenu. Spolu s Emersonom sú špičkou americkej literatúry 19. storočia a mne učaroval natoľko, že ho radím k majstrom kritického žánru, kde vládne spolu s velikánmi ako sú Montaigne, Paz, či Valéry.

6 30.01.2020

Toto dielko, ktoré je súborom vybraných Gassetových prednášok, so svojím nadčasovým obsahom dnes nemožno odložiť s verdiktom: knižný anachronizmus. Autor, citlivý pozorovateľ Európskeho diania, hovorí o probléme, ktorého aktuálnosť a prítomnosť dnešný európsky človek nepociťuje, nakoľko jeho vnímavú pozornosť zaneprázdňujú tzv. vonkajšie premenné, ako napr. náboženské, demografické (imigračné vlny) alebo politické (Ukrajina) problémy, ktoré ohlodávajú národnostnú homogenitu starého kontinentu. Okolité dianie nás odvracia od vnútorného. Európa stráca svoju súdržnosť, stráca svoju kohéziu v prospech rozdrobenosti a kozmopolitnej orientácie. Utopická predstava zomknutého a stmeleného nadnárodného celku nadobudla reálne kontúry v zmysle akéhosi politicko-ekonomicky výhodného spojenectva národnostných jednotiek pod jednou vlajkou, ktoré už len ticho zotrvávajú v nespokojnosti.
Autor hľadá odpoveď na otázku, prečo je tomu tak v historickom kontexte európskych dejín, pričom ozrejmuje národnostnú vyspelosť Veľkej Británie a oneskorenosť povojnového Nemecka.
Myšlienky, ktoré y Gasset v prednáškach vyslovuje nedokážem uchopiť v ich plnosti, sú až príliš divergentné (rozutekajú sa na všetky strany) , ale odkázaný na čiastkové porozumenie, rozhodne oceňujem akostný cit pre politicko-sociálnu reflexiu.

6 07.05.2019

Pre laika možno zaujímavé čítanie, pre človeka oboznámeného s predošlými koncepciami kognitívnych štruktúr eg. myslenie, je kniha sklamaním. Kahneman vzal Guilfordovu hypotézu konvergentného a divergentného myslenia, pridal zrozumiteľnosť a 600 strán zbytočného textu, dochutil komerčnosťou a kniha bola na svete. Je to opäť jeden z tých produktov, ktoré sa určite budú tešiť obľube, pretože ich implicitným cieľom je sebarealizácia jedinca, ktorá stojí v hierarchii na čele a tak pre protagonistu primitívneho myslenia bude kniha úžasným dobrodružstvom. Inteligentný čitateľ bude prehodnocovať prečítanie každej strany, pretože veľmi rýchlo odhalí, že sa tu nejedná o nejakú zložitú koncepciu, ktorú pochopí menšina, ale starú dobrú ideu - zbrklosť a rozvaha. To, že by Vás text nebavil, nevyhnutne neznamená, že mu nerozumiete, ale, ako v tomto prípade, že je skutočne neinovatívny.

6 17.02.2018

Som veľmi rád, že som na túto publikáciu narazil, pretože môžem upozorniť čitateľov, že má potenciál "byť prijímaná nekriticky". Žiaľ autor sa, pravdepodobne nevedome, zaradil do dlhého radu ambicióznych vedcov, z ktorých každý túži byť ten, ktorý konečne rozlúskne tajomstvo ľudskej prirodzenosti a ukončí neplodné a zbytočné diskusie. Je teda dobrá alebo zlá? Sme vo svojej podstate dobrí alebo bez zábran konáme sebecky a bezohľadne zlo? Kniha týmto faktom obrovsky utrpela, pretože keby sa vyhla pasci bipolárnej teórie - buď (dobrý) alebo (zlý) - bola by unikátna. Cesta: "v určitých podmienkach konáme sebecky a bezohľadne, avšak na tomto a tomto prípade Vám chcem ukázať, že človek obstál a konal v neľahkej situácií altruisticky" by bola to zlatou strednou, ale pokušeniu "mať pravdu" odolá máloktorý vedec. Miesto akéhosi handrkovania - sme dobrí/sme zlí/sme dobrí/sme zlí sa ukazuje, že prvom rade každý je. Generalizácia tu je opäť značne rušivá a odvádza pozornosť od ľudskej individuality a jedinečnosti. Pozrieť sa však na každého zvlášť s dôrazom na akýsi výsledný profil génov, prostredia a výchovy, ktorý ma robí "dobrákom",ale súčasne ktorý občas zaklame k svojmu prospechu je náročné a hlavne nezaujímavé. Prvé kapitoly knihy sú výborné. Troška ma podvihlo z kresla, keď autor prišiel k štatistike bitky pri Gettysburgu, kde celú analýzu záhadne viac násobne nabitých muškiet vysvetlil neochotou vojakov zabíjať, pretože im "to dobro v kostiach nedovolilo" Tu mi prvý krát napadlo overiť si zdroj, ktoré predsa autor poctivo uvádza. Konkrétne vo veci Gettysburgu sa odvoláva na sotva overiteľný už historický zdroj podplukovníka Laidleyho, ktorý nájdete voľne na internete a skutočne sa dočítate aj o muškete, ktorá mala ešte stále v hlavni 23 guliek - avšak - tieto nálezy sú pomerne veľkou témou na rôznych akademických fórach (https://networks.h-net.org/node/4113/discussions/68203/evidence-soldiers-jamming-rifles), že vojaci nabíjali opakovane, aby nemuseli strieľať je možno v ojedinelých prípadoch pravda - ale: skôr bolo upozornené na faktory: nesúlad zbraní a munície, zlyhávajúce muškety, combat stres, ktorý spôsobil chybu pri nabíjaní zbrane a tá následne nevystrelila, narýchlo a nedostatočne vycvičený vojenský personál. Bregmann ale píše knihu o Ľudskosti, takže vybral len jeden faktor pre potrebu knihy a práve tu, po tomto zistení, že postupuje selektívne tzn. "v prospech" padlo moje nadšenie z knihy niekam k "nejako ju aspoň dočítam". S takýmto kreditom sa následne pustiť do "zlatej éry" sociálnych experimentov už bolo veľké sústo. Po Gettysburgu som začal dôslednejšie preverovať zdroje a čítal som všetko citlivejšie. Ja známym faktom, že experimentátor si veľmi praje potvrdiť svoju výskumnú hypotézu a smeruje experiment k tomuto cieľu - tak ako pán Bregman obsah svojej knihy. Stanley Milgram a jeho Poslušnosť voči autorite je toľko krát zopakovaný experiment, že vytiahnúť dnes nejakú výpoveď účastníka experimentu "ktorá bola uchovaná v neprístupnom archíve, kde boli uložené zápisky z experimentu" a Zimbardov Luciferov efekt zamiesť pod koberec na základe dodatočnej výpovede účastníkov, ktorí pocítili potrebu konečne ozrejmiť, že vlastne všetko hrali - je pomerne akési špekulatívne. Bez potreby zistení Stanfordského suterénu tu máme Bettelheima a Frankla, ktorí vo svojich knihách píšu o "kápoch", ktorí obrátili mindset pomerne rýchlo a bez toho, aby niečo hrali. "Dajte zdravé jablko do koša hnilých a..." túto Zimbardovu myšlienku potvrdíte kdekoľvek. Bregmanova ľudskosť je teda príjemným zistením, že história napísala aj príbehy povzbudivé - ako je ten so skutočným Pánom múch alebo z Juhoafrickej republiky. Je to pre nás inšpirujúce, neznamená to však, že všetky nelichotivé hypotézy o človeku (Dawkins, Zimbardo, Milgram) sú klamstvá, ktoré majú úmysel...aký vlastne? Získať si vedecký obdiv, slávu? To by opäť len popieralo hypotézu knihy, pretože by to znamenalo sebecky šíriť falošné hypotézy len kvôli osobnému prospechu. Apelujem teda na čitateľa. Knihu čítať spôsobom "povrchným", nebrať ju ako "kladivo na mýty" ale skôr obohatenie pohľadu na človeka. Človek síce zlyháva, chybuje, každý deň - ale ako hovorí Otokar Březina - "len keď človek chybuje, nachádza svoje skutočné obrysy" a Bregman k tomu dodáva: "máme za sebou aj toľko dobra" a to je príjemným zistením.

5 04.08.2022

Foucault pomerne pútavo a prehľadne opisuje obdobie zrodu samostatnej psychiatrie, pričom viac sa zameriava na jej často krát zamlčaných predkov - za ktorých sa ona sama určite ešte dnes hanbí. Nielen, že niečo ako ústav vtedy nemalo obdobu, neexistoval ani samotný pojem psychiatrického pacienta a tak títo ne-rozumní, či šialenci boli zlúčení s kriminálnikmi, žobrákmi a všetkou tou "lúzou" zbedačenej spoločnosti čerstvého novoveku, ktorú bolo potrebné niekam internovať - jednoducho "schovať". Prístup "zíde z očí, zíde z mysle" sa neosvedčuje a tak prichádza všemocná ľudská vynaliezavosť s liečebnými návrhmi. Chovanci dostávajú železné piliny, pretože železo je silné a vzpruží slabého ducha. Musia ho konzumovať v nemalých dávkach. Neosvedčuje sa. Možno koža bráni tomu, aby mánia nechala úbožiaka na pokoji! Nakazme ho svrabom nech sa dôsledne poškriabe a cez oslabnutú kožu, choroba opustí svoj dočasný príbytok. Nepomáha. Studené sprchy, hudba...skúša sa všetko, nič nie je dostatočne iracionálne. Treba si uvedomiť, že sa táto medicína opiera ešte stále o Hipokrata a Galéna. Nakoniec prichádza Tuke a Pinel a prinášajú nový náhľad na tých, ktorí sa v tieni svojich mánií, krčia v kútikoch žalárov a útulkov. Výborná kniha, ktorá nie je len akýmsi historickým prehľadom, ale takisto filozofickou polemikou a psychologickým zdrojom.

5 18.01.2022

Krásne myšlienky veľkého a vnímavého ducha.

"Som schopný milovať Boha, pretože mi dáva slobodu poprieť ho."

5 21.11.2020

Málokomu by prišlo na um, pri snahe hľadať v dejinách ľudstva múdrosť a jej ovocie, obísť gréckych filozofov, stredovekých učiteľov, renesančných osvietencov, novovekých kacírov, či neskorších mysliteľov - ale, kto by siahol po knihe, ktorá hovorí o múdrosti dnes tak akosi zabudnutej kultúre pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky? Predstava jednoduchého života, ktorý určoval drsný trend prérie (a nie zaoceánsky pokrok), a ktorý sa odrážal na "vzdelanosti" ešte stále "primitívnych" lovcov bizónov, tuhých fajčiarov a neskôr, notorických pijanov nehovorí nič o nejakej etickej filozofii. V momente, keď zvedavý čitateľ prekoná tento karlmayovský predsudok a začíta sa do autormi zozbieraných aforizmov, objaví skutočný "Poklad na striebornom jazere".

5 09.08.2020

"Rimamia napríklad poznali všetky mechanické princípy a fyzikálne skutočnosti, ktoré by im umožnili zostrojiť parný stroj, ale vznikla len hračka Heróna Alexandrijského. Príčinou toho bolo, že neexistovala žiadna naliehavá nutnosť. Túto nutnosť so sebou priniesla ohromná deľba práce a špecializácia posledného storočia. Duševná nutnosť našej doby nás prinútila k objaveniu psychológie. Duševné skutočnosti tu prirodzene boli aj skôr, ale nevnucovali sa, nikto si ich nevšímal. Šlo to bez nich. Dnes už to bez duše nejde." (str. 39)

5 07.03.2019