Mimir
přečtené 451
Svatý Tomáš Akvinský
1993,
Gilbert Keith Chesterton
No teda, pre mňa boj na etapy, ktorý niekoľko krát skončil rezignovaným odložením, opätovným túžobným pokukovaním a nakoniec "jakž-tákž" dobojovaním. Varovanie pre "hltačov" biografií hneď v úvode! Toto v žiadnom prípade nie je typická faktografická biografia Tomáša Akvinského. Dlho som premýšľal, ako nazvať toto dielko a myslím, že "úvaha o úvahe o Tomášovi Akvinskom" je celkom presné. Úvaha je to však hutná, originálna, étericky zabiehavá a podnetná. Pre lepšie strávenie tejto "čestertonovky" odporúčam predkrm v podobe ľahkej porcie faktografie z Tomášovho života - napríklad Mircea Eliade (Náboženské predstavy časť III.) alebo Indro Montanelli. Tých zopár faktov, ktoré sa o Tomášovi dozviete Vám veľmi osožne pri čítaní tohto dielka pomôže, pretože sa ukážu ako oporné body a smerníky pri autorovom myšlienkovom košatení, tak náročnom na pozornosť a ducha. Autor je totiž náročný dozorca, ktorý nemilosrdne trestá odklon od textu stratou pointy. Nie raz, prichytil som sa, že blúdim v labyrinte slov bez významu či súvisu, ale uväznil som sa doň sám. Chce to naozaj pokoj a sústredenosť, ak chce čitateľ vychutnávať plným dúžkami.... celý text
Anatomie nemoci
2011,
Norman Cousins
Cousinsov-á osobná kazuistika v dnešných hekticko turbulentných dňoch plných hnevu, stresu, bezmocnosti a frustrácie opäť ožíva. Napriek veku obsahuje dobou nelimitované zamyslenie psychosomatickej otázky o dopade pozitívnych emócií na kvalitu života, a pri tom si autor všíma úplne "každodenný" postreh: Ak negatívne emócie navodzujú v tele nepriaznivé zmeny, nemohli by emócie pozitívne vyvolávať zmeny prospešné? Zásadná otázka teda znie: je možné, aby láska, nádej, viera, smiech, dôvera a vôľa žiť mali svoju terapeutickú hodnotu? (sú tieto sily terapeutickej hodnoty v tvojom živote prítomné?) V tomto je autor nadčasový a rezonujúci. Obzvlášť práve v období, kedy farmakoterapia drví akúkoľvek konkurenciu v otázke liečby človeka. Tlaku z posledných síl odoláva ešte psychoterapia, ktorá stále bojuje o svoje právo mobilizovať v pacientovi potenciál uzdravenia, ale lekári sú dôkladne vychovávaní samotnými pacientmi k tomu, aby dodržiavali rituál predpisovania liekov. Odporúčanie na komplexnejší (v duchu myšlienky W. Oslera - dobrý lekár lieči chorobu, výborný pacienta) pohľad na problém/chorobu (A nemôže to mať súvis s Vašim psychickým prežívaním?) vníma pacient od múdreho lekára ako znevažovanie vážnosti svojej zdravotnej komplikácie. Tu mi prichádza na myseľ starý dobrý Pasternákov dr. Živago: "Tvoje zdravie nutne utrpí, pokiaľ budeš deň za dňom hovoriť opak toho, čo cítiš, ak sa poddáš tomu, čo sa ti nepáči a budeš sa tešiť z toho, čo ti neprináša nič než nešťastie."... celý text
Jan Palach
2014,
Jiří Lederer
Smrť mladého študenta histórie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa upálil na protest proti potlačovanej slobode 16. januára 1969 vzrušila milióny ľudí, nie len v Československu. A pritom pred jeho smrťou ho takmer nik nepoznal. Usporiadali mu pohreb ako veľkému štátnikovi, aj keď mal len dvadsať rokov. Počas svojho krátkeho života v ničom obzvlášť nevynikal, nepreslávil sa žiadnym literárnym dielom, ani vedeckým objavom, ani športovým výkonom, ani politickou činnosťou, a predsa je slávny. Bol hlboko presvedčený, že jeho povinnosťou je zachrániť národ z beznádejnej situácie. A pretože vycítil, že známe politické prostriedky nie sú zárukou záchrany, vrhol na váhy udalostí svoj vlastný život. „Čin Jana Palacha nie je činom zúfalca, ako to niektorí chcú vyložiť. Je to uvedomelí protest a hrdinský skutok, ktorý bol vykonaný pre život. Neobetoval sa len pre svoju generáciu, obetoval sa pre všetok ľud tejto zeme a celého sveta. Obetoval sa preto, aby otriasol svedomím všetkých- to znamená tiež tých, ktorí túto zem a tento národ uvrhli do poroby, s ktorou sa ľud tejto zeme a hlavne mladá generácia nikdy nezmieri. Jeho smrť bola namierená proti všetkým, ktorí sa podrobujú stavu, kedy vládne hrubá sila a kedy nie je rešpektovaná vôľa ľudu, kedy sa šliape po základných právach ľudí, právach národa na štátnu suverenitu, na riadenie vlastných vecí slobodne zvolenými zástupcami, slobodu slova, zhromaždenia, na istotu právnu, uskutočňovania života podľa najlepších predstáv a ideálov“ (Lederer, 2014, str. 169). Krátko po svojom čine bol Jan vo všeobecnom, ľudovom ponímaní porovnávaný s majstrom Jánom Husom. Tak znel nápis na pomníku sv. Václava na Václavovom námestí v Prahe. Snáď každý chápal jedinečnosť Janovho činu, mnohým sa však porovnávanie s Husom javilo prehnané, neadekvátne. Hus bol predsa významný učenec, mysliteľ, vysokoškolský pedagóg. Bol verejne známou osobou, ktorej hlas prenikal aj za hranice Čiech. A Palach? Neznámy mládenec, radový študent filozofie. Ktosi napísal (Lederer, 2014, str. 200): „Oheň, ktorý ukončil život mladého českého študenta v týchto našich ťažkých dňoch, vzišiel z kostnickej iskry.“ Prepojenie tu skutočne naozaj existuje, a to morálne. V roku 1415 sa Hus riadil podobným morálnym princípom ako Palach v roku 1969. Napriek všetkej rozdielnosti a časovému rozpätiu sa títo dvaja Janovia k sebe morálne približujú. Majster Hus hlásal teologické názory a predstavy, ktoré nezdieľala cirkevná hierarchia. Cítila, že jeho názory a predstavy sú v rozpore s jej postavením. Tušila rozklad svojej organizácie, v prípade že by ponechala voľnosť kazateľom, ako bol Hus, ktorý požadoval od účastníkov koncilu, aby riadnymi argumentmi popreli jeho názory, aby ho presvedčili, že je na omyle. Vedel, že aj mnohí z tých, ktorí na neho kričia, si dobre uvedomujú, že pravdu má on. O pravdu ale nešlo. Študenta Jana desila predstava budúcnosti v prípade, že vývoj bude nerušene pokračovať smerom, ktorý sa pred jeho očami rysoval. Vnímal poníženie z toho, ako sa ľudia prispôsobujú novým podmienkam po sovietskej invázií a okupácií. Ako sa zo spoločenského života vytráca nádej na dôstojný život v slobode. Janovi nikto nemusel dodatočne hovoriť, že je lepšie pracovať, než si brať život. Pracoval do poslednej chvíle, posledného dňa. Jeho rozhodnutie neznamenalo koniec. Počínal si, ako by pre neho nič nekončilo, ako by život mal pokračovať ďalej. Nemal pocit, že je hrdina, o ktorom raz budú písať historici. Aj keď svoj čin vykonal verejne, vykonal ho bez publika. Skromne, ticho, nenápadne. Bez tieňa teatrálnosti. Ozvalo sa mnoho hlasov, ktoré nazvali Palachov skutok zúfalým činom. Boli to aj tí, ktorí o ňom hovorili s najhlbšou úctou a zrejme si nik neuvedomoval, že to je urážka jeho osobnosti. Zúfalým činom je zoskok z desiateho poschodia horiacej budovy, pretože človek nevidí iné východisko. Palachov čin bol optimistický. Obsahoval obrovské množstvo viery, že tento čin je schopný zmeniť beh dejín, že je schopný zvrátiť situáciu, že môže donútiť vládu, aby učinila opatrenia, ktoré sú v záujme budúcej spoločnosti. Hrdina Jan Palach niesol ťažobu situácie celej spoločnosti na svojich ramenách. Bolesť a bezvýchodiskovosť občanov cítil ako svoju vlastnú bolesť. Rozhodol sa k činu, o ktorom predpokladal, že tú ťažobu a bolesť môže odvaliť. A svoj čin vykonal... celý text
50 největších mýtů populární psychologie: Opravník obecně oblíbených omylů o lidském chování
2011,
Scott O. Lilienfeld
Intelektuálové
2001,
Paul Johnson
Paul Johnson hľadá bezchybný ideál „učiteľa ľudstva“ – intelektuála, a paradoxne k podopreniu svojho výrazne jednostranného a sentimentálneho pohľadu plného rôznych odtieňov viac, či menej maskovanej závisti zostavuje a čitateľovi predkladá „vhodných“ ašpirantov, aby sa ich spýtal na to, či žili, čo kázali (acta, non verba!) V zozname rozhodne nenájdete „tých dobrých“ intelektuálov 20. storočia – Viktor Frankl, Albert Schweitzer, Carl Sagan etc., pretože nespĺňajú kritéria výberu, kritéria vhodnosti. Pomerne rýchlo čitateľ pochopí, že Johnson nič nehľadá, a dielo je sterilným pokusom o analýzu odvrátenej stránky osobnosti Roussea, Tolstoja, Russella, Sartreho, Marxa, Orwella a ďalších. Johnson prichádza do situácie, ktorú poznáme z Nového Zákona, avšak s tým rozdielom, že on kameň zo zeme zodvihol a do egoistického pokrytca plnou silou vrhol, pritom už otázky, ktoré si autor kladie našepkávajú čitateľovi, že milosť sa udeľovať nebude. Majú intelektuáli morálne právo radiť ľudstvu, ako sa má správať? (To človek vyhľadáva a potrebuje intelektuála. Hľadá uňho radu, múdrosť, prehľad – čokoľvek, čo mu môže zlepšiť život. Takýchto pozvaní smerom k ľuďom pribúda a intelektuál po čase nájde samého seba v pozícií verejného radcu). Preverujú svoje dôkazy? Aká veľká je ich úcta k pravde? Ako uplatňujú verejne vyhlásené zásady v súkromí? Sú oddaní priateľom? Od iracionálnych a nelogických smerujú do intimity a to je dlhá cesta, na ktorej možno postrehnúť a objaviť skutočne všeličo. Kto by vlastne obstál? Napriek nevhodnosti označiť jednotlivé kapitoly aspoň ako biograficky zaujímavé - spĺňajú určitú životnú postupnosť, ktorú autor u jednotlivých intelektuálov sleduje - sú prílišne deformované autorov potrebou, ambíciou, zámerom? zdôrazniť vnútornú skazenosť, ktorá sa tak drzo skrývala pod vonkajším pozlátkom. Prínos Johnsonovej úvahy nad touto „bandou“ amoralistov vidím v celkom presnom a objektívnom zachytení akýchsi opakujúcich sa atribútov skutočného intelektuála. Autor v každej kapitole (zväčša v úvode) kúsok z neho odhaľuje: - verí, že je obdarený nadaním a pochopením pre to, ako zvýšiť blaženosť ľudstva - oceňuje sám seba podľa toho, čo si o ňom myslia ostatní a teda sa snaží zapôsobiť peniazmi, silou, chytrosťou a morálnou nadradenosťou - vládne uňho sterilizujúci diktát rozumu - je určený pre obecenstvo, nie pre nudnú, bez povšimnutia prebiehajúcu rutinu každodenného života - väčšina sú ohromní sebci V tomto ohľade knihu odporúčam.... celý text
Co je nového v psychologii
2017,
Zbyněk Vybíral
Kladiem na srdce každému, kto túži po akomsi spoľahlivom a opornom prehľade v rámci spoločenských a humanitných vied, ale pokojne aj ďaleko za ich hranice v ríši vied prírodných, aby po tejto útlej brožúre siahol s dôverou a prečítal ju. Je žiadúcim povzbudením do nevyhnutného kalenia a šľachtenia zozbieraných a prijímaných vedeckých právd. Dnes je akademická pôda tak prílišne úrodná (hlavne tá americká - v rámci rebríčka Top 10 influential psychologists today sú 8 z USA, 1 Kanaďan - J.B. Peterson a 1 Izrael - D. Kahneman), že priemerný intelektuál nedokáže zachytávať tok aktuálnych trendov a popri tom overovať metodológiu vypovedaného, skúmaného a publikovaného. Do toho zaútočili na psychologické "sui generis" kouči, rýchlokvásky, pocitológovia, dojmológovia a podobné adresným altruizmom poháňané "dobré duše". Aký podiel viny na tom nesú psychológovia, sociológovia a neurovedci? Rozhodne ni sú bez viny. Ako píše sám autor: "Je očividné, že prinajmenšom časť používanej psychodiagnostiky ustrnula. To sa dá povedať aj o poradenských radách a psychoterapeutických postupoch. Ľudia psychológiu dobehli a predbehli. A paradoxne napriek tomu, ju potrebujú!" Spolu s autorom teda vyzývam k akejsi zdravej skepse, ktorou bez výčitiek podrobím aj článok s titulkom "odborný" či "vedecký".... celý text
Mise Afghánistán
2015,
Tomáš Šebek
"Akože, ide im to preto, že to proste ako lekári musia vedieť. Nemusia! Baví ich medicína a baví ich liečiť svojich pacientov. Vložia do toho maximum vrátane kusu súkromného života. Idú za hranice toho, kde končí ich odbornosť. Niekedy možno bezhlavo, ale vždy srdcom." (autor) Pre mňa nesmierne inšpirujúca myšlienka vystihujúca knihu, krédo Lekárov bez hraníc a v neposlednom rade hnací motor úžasného človeka, ktorým Tomáš Šebek nesporne je!... celý text
Najbohatší muž všetkých čias
2021,
Greg Steinmetz
"Fugger strávil prvú polovicu života zarábaním peňazí. Druhú polovicu strávil bojom o to, aby o ne neprišiel." Myšlienka ktorá veľmi vystihuje život hlavného hrdinu a súčasne akúsi dejovú štruktúru knihy. Doznievajúci stredovek, kedy po Európe pobehovali Da Vinci, Thomas More, Erasmus Rotterdamský, Martin Luther a ďalší velikáni svojej doby, pozornosť pútala kníhtlač, zámorské objavy a Turci, len sotva kde spomenie akéhosi Jacoba Fuggera, bankára z Augsburgu. Jacob Fugger bol však bezpochyby šedou eminenciou nie len rozbiehajúceho sa kapitalizmu, ale svojím skrytým no citeľným vplyvom zasahoval do politického diania, mocenských hier, geografických prieťahov a dokonca veci duchovných. Prostredníctvom svojich florénov hýbal kormidlom dejín často krát kam chcel a nie kam vietor fúkal, pochopiteľne najčastejšie k vlastnému prospechu. Rozhodne stojí za prečítanie!... celý text
To že byl život? – Z podzemní církve do labyrintu svobody
2018,
Tomáš Halík
Profesor Halík, odvaha, trpezlivosť a neutíchajúci uragán životnej energie. Človek, ktorý veľa prežil, preštudoval, premyslel, precestoval a pretrpel, a tým rozhodne splnil svoje vlastné kritérium na to, aby dokázal predložiť druhým niečo hodnotné k úvahe. V knihe sa cestou autobiografie zamýšľa nad tým, ako so životom nakladal, k čomu dozrel, čomu porozumel, čo sa naučil a predovšetkým, čím obohatil život druhých. Než čitateľa vezme za ruku, než začne popisovať, čo vidí, doznáva sám sebe, kde stojí, odkiaľ sa díva a tiež, prečo tam stojí. Text sa tak stáva úprimným "curiculom vitae", ktoré provokuje, podnecuje a inšpiruje pozorného a vnímavého pútnika, ktorých má Halík tak rád, pretože ako sám hovorí: "Len to srdce, ktoré sa neprestajne chveje svätým nepokojom, môže nakoniec spočinúť v mori Božieho pokoja."... celý text
Sparta: Heroická historie
2012,
Paul Cartledge
Epos bájnej Sparty je jedným z tých, po ktorých rád siahne ktokoľvek, kto chce dnes vyzdvihnúť hodnoty ako odvaha, disciplína, sloboda, či vytrvalosť - sú to nesmrteľné symboly mesta, po ktorom dnes už nájdeme len zopár vykopaných základov. Cartledge odviedol úctivú prácu. Zachytiť komplexne dianie Peloponézu v období tak rušnom, vyžaduje nie len akýsi cit pre orientáciu v prameňoch antických historikov, ktorí často krát (koniec koncov ako aj Cartledge sám) pokrútia pravdu smerom k vlastným predstavám a prianiam, ale aj riskantný odhad a odvahu predložiť pravdepodobnejší vývin udalostí. Autor čitateľa "otcovsky" sprevádza a upozorňuje ho vždy, keď cíti Hérodotovu, či Thúkydidovu prílišnú domýšľavosť, či zámernú snahu Spartu haniť. Vtedy rád prechádza do role akéhosi obhajcu Spartských "tradícií" a naopak útok vracia útokom, konkrétne na "zradné" Athény. Nedá sa však rozhodne povedať, že by bola Sparta v tejto knihe predstavená len "pro-spartsky". Čitateľ musí často krát poopraviť svoju predstavu, ak ju vystaval na filme 300, bitka u Thermopyl alebo inom, komerčnejšom prameni. Dozviete sa napríklad, že Sparta nebola bezdôvodne prepočutá, pri žiadosti o pomoc v snahe postaviť sa Peržanom pri Termopylách. Mestské štáty mali ešte v živej pamäti absenciu Sparty pri Maratóne. Dospievanie spartských junákov v agogé nebolo zavŕšené heroickým prežitím v divočine a zabitím divokej šelmy, ale zákerným zabodnutím dýky do chrbta vyhliadnutého heilóta, cudzinca žijúceho v sparte bez práv (otroka). Snáď najsmutnejšou pravdou, ktorá otriasa legendárnym odkazom Sparty, je porážka Athén za perzské peniaze. Koniec Sparty bol záležitosťou v mnohých ohľadoch komplexnou (Sparta viac menej generačne vymrela), je však ťažké ignorovať v celom tom dianí, akúsi tvrdohlavú závisť voči napredujúcim Athénam, ktorú Sparta pomerne neobratne skrývala za politiku "opaku". Demokracia = tyrania, filozofia = výcvik, sloboda = otroctvo, liberalizmus = konzervatizmus, námorná sila = pešie vojsko. Rozsúdiť dnes s odstupom času týchto rozhádaných "dioskúrov" spravodlivo nemožno, každý z nás si vie odpovedať, stojac v Korintskej úžine, či by vykročil skôr na juh, k odvahe, alebo na sever, k múdrosti. Ak Vás teda, podobne ako mňa, zaujíma, kam akosi pozvoľna mizla "továreň" na najlepších vojakov zlatej antiky, siahnite po tejto knihe.... celý text