Komnenos komentáře u knih

Kvety pre Algernona je jedna z najlepších kníh akú som kedy čítal. Toto som si už dávno pri žiadnej knihe nepovedal. Kniha ma naozaj dostala. Už len samotný námet je výborný. Niekedy sa však stáva, že námet je dobrý, ale spracovanie slabé. Tu tomu tak nebolo. Keys bravúrne podal smutný osud postihnutého mladíka Charlieho Gordona. Je to naozaj veľmi smutný príbeh, avšak kniha nie je v žiadnom dojímavá prvoplánovo. Kniha sa mi páčila aj z toho dôvodu, že je v nej prítomných viacero rovín. Najsilnejšími z nich sú riskantná hra človeka na Boha a zloba "normálnych" ľudí voči postihnutým. Famózna je aj forma románu, ktorý vlastne pozostáva zo správ o pokroku, ktoré Charlie píše svojim lekárom. Dalo by sa ešte veľa popísať o tejto úžasnej knihe. Na záver len zdôrazním, že vo mne zanechala veľmi hlbokú stopu a ešte dlho vo mne doznievali jej myšlienky.

Je to nesmierne smutné čítanie. Neodporúčam čítať tým, ktorí sú aktuálne v ťažkom životnom rozpoložení, pretože je to totálna depka. Ale aj také knihy je nutné si občas prečítať, aby sme si uvedomili, že aj toto je súčasť nášho sveta. Jedna z najväčších tragédií v dejinách na ktorej je najstrašnejšie to, že ani zďaleka neskončila. Ovplyvňovať bude životy ešte mnohých generácií. Autorka chodila za bežnými Bielorusmi, ktorých sa akýmkoľvek spôsobom dotkol Černobyľ a nechala ich rozprávať o tom čo prežili. Je to len zrnko z milióna podobných osudov Bielorusov, Ukrajincov a Rusov, ale aj vďaka nemu si vie človek urobiť veľmi dobrý obraz o tom ako ich havária osudovo poznačila. Kniha síce nehrá prvoplánovo na city, ale len málokto sa nedojme nad osudmi týchto ľudí. Človek sa pri jej čítaní zároveň rozhorčuje nad tým, že ak by nebolo úmyselnej alebo neúmyselnej neschopnosti aparátčikov na všetkých stupňoch, mohlo trpieť neporovnateľne menej ľudí. Je veľmi dobré, že sa aj pre budúce generácie zachovalo toto svedectvo pre výstrahu a poučenie. Aj keď zasa na druhej strane človek je nepoučiteľný a má pamäť akváriovej rybičky...

Ťažko povedať, čo je lepšie, 1984 alebo Zvieracia farma. Oba sú klenoty svetovej, jak sa hovori, spisby.

Jedna z najlepších kníh, čo som kedy čítal, ale to už tu povedalo asi viac ľudí. Nechápem prečo to nemá 100 %.

Foo Fighters patrí medzi moje najobľúbenejšie kapely. Davea Grohla považujem za famózneho hudobníka. To, že je aj skvelým spisovateľom-rozprávačom som však nevedel. Nespočetné množstvo rockových hviezd už vydalo svoje biografie. Nie vždy to však dopadlo dobre. U Davea Grohla to ale dopadlo na výbornú. Frontmant Foo Fighters má naozaj literárny talent. Kniha je písaná sviežo a vtipne. Sú tam občas aj smutné miesta, ale taký už je život. Kniha je spočiatku písaná viac menej chronologicky (s občasnými prechodmi do iných období) od detstva, cez pôsobenie v kapelách Scream, Nirvana až po založenie Foo Fighters. Potom nasledujú zážitky rôzneho charakteru za posledné štvrťstoročie. Grohla som vždy uznával a teraz ho uznávam ešte viac. Aj keď je rocková hviezda najväčšieho kalibru, stretnutia s ostatnými hviezdami berie doteraz s pokorou a vôbec to nie je preňho samozrejmosť. Uvedomuje si z akých jednoduchých pomerov vyšiel. Obdivuhodný je aj jeho vzťah k fanúšikom a k svojej rodine. Každý sa síce snaží vykresliť seba v čo najlepšom svetle, ale ja Grohlovi verím, že taký aj skutočne je.

Táto kniha ma skutočne dostala. Pri mnohých románoch človeku vadí mudrovanie autora vsunuté do deja. V tejto knihe som si však autorove postrehy naopak vychutnával. Až tak, že som si niektoré pasáže dokonca podčiarkoval, čo je bežné u odbornej literatúry avšak u beletrie vonkoncom nie. Najzaujímavejšia na mojom vzťahu k tejto knihe je skutočnosť, že niekedy začiatkom roka 2012 som rozmýšľal nad tým, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí prekľučkovali s gráciou a všetkými režimami s minimálnou ujmou (najprv gardista, potom komunista a napokon kapitalista) a prial som si, aby bola o takýchto ľuďoch kniha. Na moje prekvapenie o niekoľko mesiacov vyšiel Dom hluchého, ktorý spĺňal skoro všetky moje predošlé požiadavky. Preto mám k tejto knihe špeciálny vzťah vďaka ktorému som ochotný prehliadnuť aj zopár nedostatkov ako trochu vatičky, či občasná mierna plochosť postáv. Napriek tomu sa oplatí prečítať si príbeh pána doktora Trnovského, ktorý mal toho na rováši viac než dosť - svojho židovského švagra, nelegálnu eutanáziu vlastnej matky, nelegálny potrat, ktorý skončil mŕtvou ženou i dieťaťom, aktivity v rámci ŠtB, neveru, bol členom HSĽS i KSČ a všetky výčitky svedomia zadúšal návykovým všemocným liekom s názvom Luminal.

Človek by neveril, že 16 ročný chalan dokáže napísať takéto niečo. Nevšímavosťou a ignoranciou prichádzame o skutočne veľkých ľudí.

Túto knihu som prečítal za 6 dní. To sa mi už dávno nestalo. Je písaná neuveriteľne ľahko a človek prevracia stránky rýchlosťou dopadu snehovej vločky. Keď som ju dočítal, spomenul som si na knihu Strakatý pes na brehu mora od Čingiza Ajtmatova. Odohráva sa taktiež na ďalekom severe, nie však na Aljaške, ale na najkrajnejšej Sibíri. Aj v Ajtmanovej knihe sa snúbilo skutočné s neskutočným. Obe knihy sú magickým realizmom drsného, ale neľútostného severu. Je však badať isté rozdiely, napríklad aj vďaka tomu, že Strakatého psa napísal muž a Dcéru snehu žena. Naplno som si to uvedomil pri čisto ženských pocitoch a ženskom žiali, ktoré by takto verne nevedel opísať žiadny muž. Preto je asi pre mňa hlavným leitmotívom knihy kontrast krehkej ženy zasadenej do drsnej aljašskej prírody. Nemenej dôležitým motívom je však aj téma utrpenia z nemožnosti mať deti. Je to jednoducho krásna kniha, ktorú vrelo odporúčam aj mužom. A samozrejme v krátkom čase očakávam filmové spracovanie.

Skutočne autentická sugestívna výpoveď priameho účastníka prvej svetovej.

Prehľadne spracovaná 17 ročná história spoločnosti Smer a. s. Človek väčšinu vecí už počul v médiách, ale obludnosť tej mašinérie si naplno uvedomí až keď si to dá celé naraz. Je to na plač, na zvracanie a na veľa iných nepríjemných vecí. Neviem, či Slovensko niekedy bude fungovať ako normálny štát. Veľká poklona Marekovi Vagovičovi a jemu podobným za to, že sa nebál celé tie roky vŕtať sa v takých nebezpečných veciach. Vďaka tomu sa my, časť pospolitého ľudu, ktorá sa nedá ohlúpnuť, môžeme dozvedieť skutočnú pravdu o krajine v ktorej žijeme.

Túto knihu vystihujú tri slová: brilantné nadčasové dielo. Najskôr som si myslel, že autor musel pred jej napísaním študovať teologické diela, avšak dozvedel som sa, že to tak nebolo. O to geniálnejšie kniha vyznieva. Hlavným posolstvom knihy je skutočnosť, že diabol na nás útočí rafinovane tak, aby sme si svoj hriech neuvedomili. Najviac mi v súvislosti s tým utkvela veta: "Najistejšia cesta do Pekla je postupná, mierne sa zvažuje, je mäkúčko vystalaná, žiadne náhle zákruty, žiadne míľniky, žiadne ukazovatele smeru." Odporúčam všetkým hľadajúcim i tým, ktorí si myslia, že už našli.

Pišťankovi to aj po 15 rokoch od napísania svojho posledného románu stále píše. Kniha je však úplne o niečom inom ako sme uňho zvyknutí. Žiadni mafiáni, ani vulgarizmy (aj keď tých sa zopár nájde, ale je ich neporovnateľne menej). Pišťanek sa však novej témy zhostil pomerne obstojne. Za všetko hovorí fakt, že človek knihu zhltne rovnako rýchlo ako to bolo u jeho predošlých kníh. Dejová linka tu nie je až taká dôležitá, je skôr kdesi v pozadí. Ide skôr o opis bežných detských radostí a starostí v 60 rokoch minulého storočia. A opis je to vskutku šťavnatý a svieži, číta sa veľmi dobre a plynulo. Knihe niektorí vyčítajú, že je čierno-biela: zlí komunisti a dobrí nekomunisti. Mne sa však taká nejavila. Medzi komunistami sa našli charaktery (napr. major Bašta) a zasa na druhej strane dedo hlavného hrdinu nebol až také neviniatko ako by sa mohlo zdať. A k tomu tu máme ešte nekomunistov, ktorí boli agentmi ŠtB a donášali na deda hlavného hrdinu. Čiže v tomto by som problém nevidel. Videl by som ho skôr v niečom inom. O niektorých záležitostiach sa Pišťanek zbytočne až príliš rozpisuje. Na druhej strane tu je viacero vecí, ktoré Pišťanek len preletí, pričom by im mohlo byť venované oveľa viac priestoru. Napríklad keď Peter s dedom objavia spis ŠtB a mená donášačov, je to iba na jednu stranu. Pritom je to taká vďačná téma, že by sa o tom dalo napísať minimálne na 10 strán. Alebo keď sa Peter nie vlastnou vinou opije, čakal som, že Pišťanek si užije aký z toho bude mať chlapec prúser a on to preletel niekoľkými vetami. Na záver by som chcel ešte vyzdvihnúť postavu Ferka Glanza, Petrovho kamaráta a syna predsedu MNV. Podľa mňa je to najtragickejšia postava celého románu. Stále je odstrkovaný rodinou aj rovesníkmi a tak sa utieka do vlastných svetov a aby dokázal v tomto neprajnom svete prežiť, je tak trochu sviňa. Napokon Ferko skončí veľmi smutne. Ale nebudem už viac prezrádzať, aj tak som prezradil dosť. Oplatí sa knihu prečítať, i keď na Rivers to nemá.

Najlepšia kniha od slovenského autora a jedna z najlepších kníh, ktorú som doteraz prečítal. Alegória spoločenského zriadenia u nás.

Babička je depresívnym čítaním o dospievaní v Prešove v 90. rokoch 20. storočia. Tej bezútešnosti bolo na mňa až príliš, ale treba povedať, že aj toto sa u nás skutočne dialo a deje. Autorka teda realitu vykreslila veľmi dobre. Formálna stránka knihy je veľmi zaujímavá, ide akoby o prúd myšlienok hlavnej postavy, ktorá preskakuje zo súčasnosti do minulosti, často aj v rámci jednej vety. Napohľad sa to zdá byť výsledkom impulzívneho písania, ale autorka to podľa mňa mala dobre premyslené. Taktiež by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že je to kniha o toxickom vzťahu babičky a vnučky. V skutočnosti je to predovšetkým o vzťahu dcéry a otca-alkoholika, ktorý chýbal, keď ho dcéra najviac potrebovala.

Ladislav Mňačko v tomto diele bravúrne vykreslil ako moc dokáže zdeformovať charakter človeka. Síce skromne poznamenal, že si knihou nenárokuje nesmrteľnosť, že sa snažil iba vykresliť dobu v ktorej to písal, ale podľa môjho názoru toto dielo nesmrteľné je. Je aktuálne ako v roku 1965 tak aj v súčasnosti a bude aj v budúcnosti. Môžeme to vidieť nielen na tých čo nám vládnu, ale aj na ľuďoch čo sa dostanú čo i len trochu vyššie v zamestnaneckej hierarchii. Moc je jednoducho ópium, ktoré ľudí opantáva v každej dobe. K samotnej knihe by som ešte poznamenal, že sa mi na nej páčilo, že jednotlivé postavy nie sú vykreslené čiernobielo. Aj pozitívnejšie ladené postavy majú nejakú tú chybu a platí to aj opačne. Platí to aj pre rozprávača Franka, ktorý pôsobí ako dosť nevyrovnaná osobnosť čo vyplýva z toho v akom prostredí sa pohybuje.

Žasnem nad tým, že takúto knihu, ktorá, aj keď v podobenstve, útočí priamo na komunizmus, komunisti mohli vôbec pustiť medzi ľudí. Rok 1963, kedy kniha vyšla sa ešte dá trochu pochopiť. Ale to, že Démon súhlasu vyšiel už v roku 1956 na stránkach Kultúrneho života, to je už mimo moje chápanie. A najsmutnejšie na tom je, že väčšina vecí z knihy platí aj dnes. Našu spoločnosť stále ovláda démon súhlasu.

Objemná publikácia Jan Palach 69 vydaná pri príležitosti 40 výročia smrti ponúka úplne všetko čo sa týka osoby Jana Palacha. Popri historických pasážach, esejách a reflexii jeho činu v umení je mimoriadne prínosná aj rozsiahla edícia dokumentov týkajúca sa jeho osoby. Jan Palach je určite osobnosťou ktorá si takéto komplexné spracovanie zaslúži a jedinou výčitkou preto zostáva akurát konštatovanie, prečo takéto dielo nevyšlo už skôr.

Piliere zeme sú skutočným umeleckým dielom, ako povedal o nej jeden kritik, rovnako ako katedrála ktorej strastiplnú stavbu opisujú. Výborný historický román je taký, pri čítaní ktorého máte pocit, že ste sa v tej dobe ocitli. U Pilierov zeme máte taký pocit. Všetky dobové detaily (jedlo, odievanie, zvyky, mentalita) sú vykreslené dokonale autenticky. A v ničom nezaostáva ani samotný dej príbehu. No skrátka dokonalosť sama.

Formálna stránka geniálna, obsahová však až tak veľmi nie. Čakal som, že Krakatitu sa bude venovať viac priestoru, namiesto toho sa väčšina knihy zaoberá milostnými avantúrami hlavného hrdinu. Aj tak však výnimočná kniha, s výnimočným záverom.

Mám rád slovenské knihy, ktoré sa odohrávajú na pozadí udalostí búrlivého 20. storočia. Preto som siahol po knihe "Stalo sa prvého septembra" k prečítaniu ktorej ma navyše nabudil zisk ceny Európska kniha roka. Najväčším plusom knihy je jej čítavosť. Čítanie bolo veľmi príjemné a nič výraznejšie ma v texte nerušilo. Podľa mňa má však viacero nedostatkov. Chýbalo mi v nej viac emócií. Viacero emocionálne vypätých situácií bolo prebehnutých veľmi rýchlo, pritom by si žiadali možno viac precítenia. Bolo to možno dané aj rozsahom keď na 300 stranách sa udiali udalosti 30 rokov. Ďalšiu výčitku by som smeroval k veľkému množstvu historických udalostí, ktorých boli hlavní hrdinovia aktérmi. Prišlo mi dosť nereálne, žeby boli prakticky pri všetkom čo sa dialo nielen v Československu, ale aj v okolitých krajinách a dokonca aj v Izraeli a Amerike. Akoby traja hlavní hrdinovia boli niečo ako slovenský Forrest Gump, ktorý bol taktiež pri všetkom. Ako zbytočné a neúčelné mi prišli vsuvky týkajúce sa reálnych historických osôb (Tiso, Konev...). Tiež sa mi zdalo, že tam bolo až príliš veľa nevery a sexuálnych úletov. Akoby na každej služobke muselo automaticky vždy k niečomu takému dôjsť. Je to však iba môj uhol pohľadu. Ak by sme sa na knihu pozreli ako na beletrizovaný dejepis slovenského 20. storočia, nič z vyššie uvedeného by neplatilo. Tak či onak, je to obstojná kniha, ktorá stojí za prečítanie.