Garik komentáře u knih

„Veľkolepá kriminálna dráma s prvkami trileru…“, ako sa píše v anotácii, je veľkolepá akurát tak počtom stránok, ale inak je to (aspoň pre mňa) najslabšia časť – z dnes už naozaj rozsiahlej – ságy o ružomberskej mafii, prostredníctvom ktorej Karika „karikuje“ dianie viditeľné aj zákulisné na Slovensku rokov deväťdesiatych a prvých rokov nového milénia. Napriek tomu stále stojí za prečítanie (starším, aby si pripomenuli a tým mladším, aby pochopili).
Gradácia deja dobrá, tempo – kvôli pohľadu viacerých postáv – kolísavé. Osobne mi najviac vadila dejová linka s Dominikom, kde popisy toho, čo sa odohrávalo v jeho sfetovanom mozgu, dosť brzdili spád deja. A tiež Alexandrovo občasné mystické blúznenie. Na druhej strane psychické procesy, či skôr prepínanie, v hlave Bobovej by boli až humorné, nebyť vedomia toho, že stretnúť takého „mysliteľa“ v reálnom živote je učinená tragédia, ktorá nemusí ostať iba metaforou.
Inak je kniha doplnením skladačky, začínajúcej Čiernou hrou a končiacej Nepriateľom štátu. Som zvedavý, či je to už všetko, alebo autor ešte nájde priestor pre vtesnanie nejakého ďalšieho dielu.

10 07.07.2018

Zatiaľčo v predošlých dvoch dieloch bolo možné nájsť (ak čitateľ dokázal odfiltrovať a ignorovať niektoré naprosté úlety, najmä z oblasti konšpiračných teórií) zaujímavé a poučné informácie, postrehy a myšlienky a inšpiráciu k ďalšiemu premýšľaniu o mnohých veciach tohto sveta, tento (v poradí tretí a záverečný) diel bol pre mňa jedným veľkým sklamaním.
Neustále som sa musel pýtať: Komu chce Petr Hájek otvoriť oči? Koho chce presvedčiť o Pravde (či skôr svojej pravde)? Komu je toto dielo vlastne určené?
Inovercom, agnostikom, ateistom, obdivovateľom a zástancom osoby a politiky Václava Havla? Tých nielenže nemá šancu osloviť, lež vyvolá v nich len odpor a pohŕdanie (čomu sa ani nedivím). V žiadnom prípade ich neoslní akýmsi poznaním.
Vari kresťanom? Žeby dokonca konkrétne katolíkom? Kresťan by sa mal usilovať o život v súlade s evanjeliom, život v láske k Bohu a blížnym, život s Kristom a v Kristu. A tento život by mal žiť, akoby každý jeho deň bol jeho posledným. A že v tomto svete pôsobí Zlý? To by mal každý kresťan vedieť. K čomu teda nejaká survivalistická príručka zasievajúca do sŕdc iba chmúry a do hláv chaos, paranoju a depresiu?
Táto kniha Petra Hájka je akoby pre Petra Hájka. Možno osloví ešte pár podobne hodnotovo a psychicky konštituovaných jedincov, ktorí potrebujú dofúknuť svoje ego ďalšou dávkou pýchy na to, ako dokážu prehliadnuť hmlistým závojom konšpirácií mocných až na samu realitu tohto sveta. A to je asi tak všetko.
Z obsahu a posolstva tejto knihy mi ostal predovšetkým trpký pocit, že Petr Hájek čoraz rýchlejšie skĺzava po šikmine pýchy k hlbinám šialenstva.

10 02.03.2018

Autorka sa zaoberá praktickými problémami integrácie imigrantov do nemeckej spoločnosti. Vychádza pritom z vlastných skúseností dcéry gréckych prisťahovalcov, nemeckej občianky a policajtky a tiež zo skúseností svojich kolegov. Kniha je hlavne apelom na nemeckých politikov, ale umožňuje aj čitateľovi nežijúcemu v Nemecku nahliadnuť do súčasnej nemeckej každodennej reality vzťahu najmä moslimských a rómskych imigrantov ku svojej hostiteľskej krajine. Činí tak z pohľadu obyčajného človeka, ktorý sa nezaoberá náboženskými, kultúrnymi a inými rozdielmi na nejakej akademickej úrovni, ale pristupuje k problémom hlavne z profesného (i keď v širšom zábere laického) a čisto pragmatického hľadiska.
Knihu hodnotím ako mierny nadpriemer – je napísaná kostrbatým štýlom a autorka kĺže po povrchu problému bez toho, aby dokázala preniknúť trochu hlbšie a svoje postoje zdôvodniť a obhájiť. Takto zostáva na pozícii človeka, ktorý síce pevne zastáva svoje názory, ale už sa nezaoberá tým, skade sa u neho vzali a prečo je správne si za nimi stáť. Na druhej strane je však jasné, že keby aj autorka bola schopná dať svojej knihe nejakú filozofickú hĺbku a rozhodla by sa tak urobiť, čakala by ju od názorovej opozície nenávistná kampaň nie iba voči jej knihe ale aj osobe.
Každopádne považujem za užitočné si knihu prečítať už len kvôli utvoreniu si lepšieho obrazu o tom, kam až to nemecká spoločnosť so svojou multi-kulti politikou dotiahla.

10 20.01.2018

V predošlých komentároch bolo spomenuté už hádam všetko, a tak pridávam iba tento úryvok:

„Už dávno usoudil, že smrt znamená prostě konec, okamžik, kdy ustane všechno vědomé myšlení a prach se nemilosrdně obrátí v prach.
V jeho sobeckosti mu taková filozofie skýtala útěchu. Když se to vzalo kolem a kolem, neospravedlňovalo ho to k tomu, aby se staral o sebe, řídil nejen svůj život, ale i životy ostatních pro svůj vlastní prospěch a svoje výhody? Neexistovala žádná jediná správná věc, žádná absolutní pravda, pouze legalizované společenské zvyky a přizpůsobení založené na pocitu viny. Pokud takhle pojímal smrt, znamenalo to, že na ničem doopravdy nezáleží. Život byl násilným evolučním uchopením bezvýznamnosti, dočasným pěžíváním nejchytřejších a nejprohnanějších. Za nějakých tisíc let, pokud lidstvo přežije, nikdo nebude vědět, že nějaký Tony vůbec existoval, natož aby se starali, jaký vedl život.“

10 05.01.2018

Autor tejto knihy stavia svoju autoritu na svojej – v skutočnosti veľmi úzko vymedzenej – vedeckej odbornosti, no súčasne si neskromne uzurpuje autoritu a kompetencie aj v mnohých ďalších oblastiach ľudského poznania. Richard Dawkins je skrátka kvalifikovaným odborníkom na všetko, k čomu ho práve napadne vyjadriť sa. Filozof, znalec ľudskej psyché, dejepravec, hviezdopravec, fyzik, antropológ – tým všetkým a mnohým ďalším R. D. iste je. Pravdaže, aby som bol presný, vždy evolučno-darwinovský.
No predovšetkým nemá žiadne zábrany uchyľovať sa k prekrúcaniu, manipulácii a tým najpodivnejším (a najnaivnejším) eskamotérstvam – podľa toho, ako sa mu to práve hodí. Keďže nemá skutočné dôkazy, používa pseudoargumenty, kriví logiku, dezinterpretuje historické fakty, vytrháva z kontextu, mystifikuje a manipuluje pomocou kadejakých (často veľmi lacných) trikov. Výsledkom je, že nejedno jeho tvrdenie (či špekulácia) pôsobí až úsmevne.
Za zmienku tiež stojí fenomén, ktorý možno v tejto knihe badať pomerne často – Richard Dawkins je znalcom myšlienok a tajných pohnútok iných (a to aj dávno mŕtvych) ľudí. On totiž vždy vie, čo si „v skutočnosti“ mysleli druhí (Jefferson, Adams, Gould a celá plejáda ďalších), keď písali alebo hovorili to či ono. Richard Dawkins, tento zarytý obhajca materializmu, zjavne musí disponovať nejakými paranormálnymi schopnosťami (takže ešte aj médium?).

Ak niečo vo svojom diele Richard Dawkins dokazuje, potom najmä to, že vôbec nepozná predmet svojej kritiky (svojimi „znalosťami“, ktorými sa tak rád prezentuje, môže ohurovať a presviedčať ľudí, ktorí sa, rovnako ako on, v rozoberanej problematike vôbec neorientujú).

Napriek tomu, že je vedec, nikdy netrpí pochybnosťami a preto sa ani nepýta po zmysle života (takéto otázky vedú často k pochybnostiam a tými on predsa netrpí a trpieť nechce) – jeho otázka znie inak: Akú má čo hodnotu pre „darwinowské prežitie“? Týmto pomeriava všetko, vrátane morálky.

Taktiež stojí za povšimnutie, že „Prírodný výber“ v jeho predstavách neustále čosi „koná“ (Dawkins „Prírodný výber“ neustále personifikuje).
Dawkins tu na vlastnom príklade demonštruje (čaro nechceného), ako sa človek, ktorý sa zbaví Boha, začne klaňať modlám. A Richard Dawkins sa klania často a rád. Vyznáva náboženstvo, ktorého apoštolmi sú Jefferson, Einstein, Huxley, Russell a ďalší. Jeho bohom (modlou) je „Prírodný výber“, spasiteľom Charles Darwin, kánonom Evolučná teória (tá pravá, nie nejaké odnože) a jeho svätou knihou je „O pôvode druhov...“. Meno tohto náboženstva je darwinizmus.

Okrem samotného opľúvania náboženstva (obzvlášť kresťanstva – preto ho zrejme žiadni politicko-korektní neomarxisti neobviňujú zo zločinov šírenia neznášanlivosti a nenávisti a médiá ho oslavujú) a bezbrehej oslavy darwinizmu je celá kniha (ktorá je vlastne len jedno dlhé maniakálne „slovíčkarenie“) o Richardovi Dawkinsovi – on si myslí, on si predstavuje, on predpokladá, podľa neho..., on nechápe, on naopak chápe...

„Boží blud“ nie je žiadna náučná literatúra ani vedecká práca.

10 02.01.2018

Autorka ponúka návod, ako sa vyrovnať s partnerovou neverou. Návod, ktorý vychádza z jej vlastnej skúsenosti, keď si počas krízy, ktorou sama prechádzala, vytvorila akýsi myšlienkový konštrukt, ktorý jej pomohol interpretovať situáciu a udalosti tak, aby sa mohla cítiť lepšie. Tento návod teraz ponúka pre všetkých. Žiaľ, zjavne nechápe a nevníma jednoduchý fakt, že to všetko postavila na vode, či, presnejšie povedané, na lži.
Ideál monogamie tu popisuje proste ako iba nejakú ďalšiu spoločenskú „normu“, ktorú vzápätí „odhaľuje“ ako mýtus, ktorého obeťami sme vlastne všetci, najmä však podvádzaní aj samotní podvádzajúci. Takže to napokon vyznieva, akoby to podľa autorky vlastne nebola nikoho vina – to spoločnosť, to okolnosti za všetko môžu. Ako sama píše: „Veľa okolností v spoločnosti nahráva nevere, preto je tak ťažké sa jej vyhnúť.“
Jedno z čiastkových, a naivných, riešení, ktoré ponúka, vidí napríklad v klasickej reakcii poplatnej našej dobe – vyhnúť sa slovám, ktoré by pravdivo popisovali skutok a nahradiť ich slovami „aspoň morálne neutrálnymi“.
Morálna a hodnotová orientácia tohto diela, tejto príručky, je podľa môjho názoru naprosto mylná, no keďže je zároveň zdieľaná značnou časťou populácie nášho civilizačného okruhu, kniha má nepochybne potenciál mnohým ľuďom pomôcť v ich manželskej kríze.

Myslím, že to povedal Chesterton: „Miesto toho, aby sme sa snažili dostáť ideálu, chceme zmeniť ideál.“ Tento výrok presne charakterizuje aj recept Peggy Vaughanovej.

„...To, co Arn nazývá láskou, může vyrůst z moudrosti, pokud spolu dva lidé žijí dobře a rozumně.“ (...) „To však byla moudrost starších mužů, kterou nelze slovy zprostředkovat mladším. Nemá smysl pokoušet se někomu domluvit v takových věcech, kde žádný rozum neplatí. Stejně by to dopadlo, kdyby někomu, kdo právě ztratil příbuzného a položil ho do hrobu, řekl, že čas hojí všechny rány. Je to pravda, ale nemá smysl říkat ji ve chvíli, kdy je bolest největší.“

K celej trilógii:
Opisy života a myslenia ľudí a komunít, ako aj reálií severských kráľovstiev, križiackych štátov a krížových výprav v danom období stredoveku dokázal Jan Guillou podať veľmi vierohodne (netvrdím, že presne – iba vierohodne). A nech sa venoval ktorejkoľvek z postáv a dejových línií, nebolo v príbehu jediného miesta, ktoré by ma nudilo. Pre mňa najúžasnejší na celej románovej trilógii je samotný nosný príbeh dvoch ľudí, ktorých vzájomná láska bola tak veľká, priam obrovská, a predsa ju prekonávala ich láska k Bohu.
Milovníkom historických románov môžem iba odporučiť.
Čo sa týka filmového spracovania, tak to bola jedna obrovská tragédia – rozhodne sa ním nenechajte odradiť!

10 14.08.2015

Je to moc zaujímavá kniha. Hneď po nej (alebo ešte pred ňou?) by som však odporúčal prečítať aj knihu Banjamina Kurasa „Soumrak bílého muže“, v ktorej dáva dosť priestoru práve svojej reakcii na tu prezentované Bakalářove názory a úvahy.

10 15.02.2013

Rozsahom útla, zato obsahom mimoriadne bohatá knižka, v ktorej autor objasňuje, čo to vlastne Cirkev je a jej skutočné poslanie (teda aké naozaj je a ako ho chápe ona, nie tie nezmysly, ktoré jej pripisuje mediálna propaganda, ateistická výučba na školách a tie najšialenejšie teórie o svetovládnych sprisahaniach), pričom vychádza z toho, čo na nej ľuďom najčastejšie vadí a prekáža. Odporúčam! A, paradoxne, najviac katolíkom.

10 14.02.2013

Hitchens je známy a mnohými často spomínaný a citovaný „humanista“. A bojovník proti náboženstvu (a obriezke zvlášť). S jeho menom sa možno stretnúť často a tak som neodolal zvedavosti a vzal do rúk túto jeho knihu. Knihu človeka, ktorý svojou (údajne brilantnou) argumentáciou dokáže osloviť toľkých ľudí.
A či oslovil aj mňa? Pravdupovediac – vôbec. A dôvody? Tu sú niektoré z nich:
* Po tej erudícii sľubovanej v anotácii niet v knihe ani stopy. Žeby sa pod tým slovom skrývala schopnosť svojvoľnej a účelovej interpretácie dejín, ktorou je toto dielo také charakteristické?
* Spomínaná polemika vôbec nie je pôsobivá. Tá k zamysleniu bezpochyby provokuje, no nie zrovna tým smerom, ktorým autor zjavne zamýšľal.
* „Dôkazy“ sú, poväčšine, takpovediac cucané z prsta, teda ničím nepodložené, čo ukazuje na nedostatok vedeckého myslenia u autora, ktorý sa práve naň tak rád a často odvoláva.
* A spomínanou „poučenou interpretáciou“ som taktiež nebol práve oslnený. Hitchens sa snaží presvedčiť, že je akýmsi odborníkom na svetové náboženstvá, snaží sa sugerovať, že je autoritou v oblastiach, ku ktorým sa tak suverénne vyjadruje, pričom táto jeho snaha vyznieva dosť detinsky. Navštíviť pár bohoslužieb rôznych konfesií, párkrát sa oženiť a formálne konvertovať, pár rozhovorov s veriacimi, prečítať si pár knižiek, prelúskať Korán a mrknúť do Biblie. Hotovo - je z vás odborník!
* Svojím obdivom k Marxovi a Freudovi, týmto „velikánom“, si ma tiež zrovna nezískal.
* Ani pred jeho častým zdôrazňovaním vlastnej morálnej nadradenosti som nepadal na zadok. Vyvstáva otázka, či by sa snažil správať tak morálne, aj keby necítil potrebu neustále sa predvádzať a dokazovať svoju často deklarovanú morálnu nadradenosť.
* Navyše som z knihy Christophera Hitchensa až príliš často mal pocit, akoby bola z veľkej časti hlavne o Christopherovi Hitchensovi, i keď sa to snaží zakrývať zdôrazňovanou skromnosťou. Tá ale vyznieva dosť falošne (obyčajne sa prizná k nejakej tej vlastnej slabosti, spomenie nejaký ten svoj nevýznamný poklesok, aby vzápätí ospieval svoje úžasné cnosti – starý a trápny trik).

Zhrnutie: cca 350-stranové nepresvedčivé rétorické cvičenie jedného egomaniaka.

10 20.09.2011

Autori definujú manipuláciu natoľko voľne, že označiť za manipulátora možno prakticky každého. Podľa tejto „príručky“ je manipulátorom (aspoň vo väčšine situácií) vlastne každý z nás. A teda, prísne vzaté, každá bežná konverzácia, ktorú môžeme v našom reálnom živote pozorovať, či byť jej účastníkmi, je minimálne jednou zo zúčastnených strán manipulovaná. S trochou nadsádzky a uštipačnosti možno konštatovať, že autori poskytujú návod, ako rozpoznáme manipuláciu v komunikácii a ako sa jej ubránime práve tým, že prevezmeme iniciatívu a sami začneme manipulovať (autori samotní to podsúvajú pomerne nenápadne a nijako zvlášť túto amorálnu stránku svojich návodov nezvýrazňujú, český nakladateľ však neváhal chopiť sa jej ako marketingového lákadla, o čom jasne hovorí zvolený podtitul).
Možno ešte podotknúť, že v tejto práci neprinášajú nič prevratné, nič nové. No je tu aká-taká možnosť, že by snáď mohli niektorým čitateľom predsa pomôcť k lepšiemu zvládaniu verbálnej komunikácie. Pre citlivejšie povahy však existuje riziko, že ak si vezmú túto – viac komerčnú než odbornú – záležitosť príliš k srdcu, môže ich doviesť až k paranoidnému vnímaniu okolia, pretože s pomocou týchto dvoch konzultantov a trénerov zaručene odhalia manipulátora v každom náprotivku.
Ak to teda mám zhrnúť, túto knihu neodporúčam. Nejedná sa totiž o žiadnu seriózne, naozaj odborne a s dobrým úmyslom pojatú prácu, ale máme tu pred sebou len ďalší čisto komerčný počin. Ide zas len o tie peniaze a títo dvaja „odborníci“ tu neriešia nejakú pomoc ľuďom, ale len svoj vlastný biznis. A robia to bez ohľadu na to, čo takéto ich zjednodušené návody skutočne prinesú.

9 31.12.2020

K tejto myšlienkovo bohatej knihe esejí „Majstra paradoxov“ (vydanie z r. 1948) som prišiel ako slepé kura k zrnu, keď som ju dostal darom od jedného vzácneho človeka pôsobiaceho na DK.
Možno jediným drobným mínusom pre dnešného čitateľa týchto esejí môže byť skutočnosť, že hoci v nich G. K. Ch. polemizuje s dobre známymi osobnosťami jeho doby (či už sa jedná o politikov, vedcov alebo literátov), dnes sú ich mená väčšinou dávno zabudnuté. Ale to zase až tak nevadí, pretože obsiahnuté témy a myšlienky sú aktuálne stále.


„Slovo »herese« nejen že už neznamená nemít pravdu, nýbrž znamená prakticky pronikavost mysli a odvahu. Slovo »orthodoxie« nejen že už neznamená mít pravdu, nýbrž znamená prakticky být na omylu. To vše může znamenat jednu, a jen jednu věc. Znamená to, že lidé se méně starají o to, zdali mají filosoficky pravdu. Neboť je zřejmo, že než se někdo přizná k heresi, měl by se přiznat, že se pomátl.“

„Nikdy nebylo méně diskusí o povaze člověka jako dnes, kdy po prvé o ní může diskutovat každý člověk. Staré omezení znamenalo, že jen pravověrní smějí diskutovat o náboženství. Moderní svoboda znamená, že není nikomu dovoleno o něm diskutovat.“

„Moderní morálka naproti tomu může jen poukázat s naprostým přesvědčením na hrůzy, jež přináší porušení zákona; její jediná jistota je jistota zla. Může ukazovat jen na nedokonalost. Nemá dokonalosti, na niž by mohla ukázat.“

„Podle náboženství padlo lidské pokolení jednou a při pádu získalo poznání dobrého a zlého. Teď jsme padli po druhé a zůstalo nám jen poznání zlého.“

9 08.12.2018

Výslednému dojmu napokon nepomohla ani skutočnosť, že H. Sidebottom vie, o čom píše a pozná dané historické reálie, pretože je zároveň historikom so špecializáciou na obdobie, v ktorom sa románová séria „Římský válečník“ odohráva. A i keď ako prvotina to ani zďaleka nebolo najhoršie, predsa si myslím, že to mohlo byť zvládnuté lepšie. Charaktery postáv boli pomerne ploché a ich potenciál ostal nevyužitý. Všetky do jednej mi po celý čas ostávali naprosto ľahostajné. Niektoré dejové línie boli akoby nedotiahnuté – autor ich načal, len aby ich potom na dlhý čas nezmyselne opustil. Za najhorší počin autora však považujem záverečné odhalenie „záhadného“ zradcu a jeho kumpánov. Pravdupovediac, ono sa v tomto smere žiadne veľké prekvapenie nekonalo – to len, že som do poslednej chvíle nechcel uveriť, že by autor (i keď začiatočník) naozaj použil čosi tak stupídne a „prefláknuté“.
Aj cez uvedené výhrady však verím, že úroveň ďalších dielov série by mohla stúpať. No sledovať to už nebudem.

Čo však románu „Požár na východě“ uškodilo najviac, nie je neskúsenosť autora, ale to, ako si s jeho českým vydaním poradilo nakladateľstvo BB art. Moje výčitky smerujú k jazykovej korekcii a k prekladu.
Pre nezmyselné nadužívanie čiarok v priamej reči postáv vznikla naprosto neprirodzená dikcia – akoby dialógy patrili mimozemšťanom.
A potom je tu tá prekladateľská tragédia. Inak sa totiž to, čo postihlo túto knihu, nazvať nedá, pretože frekvencia onoho problematického termínu je mimoriadna. Delostrelectvo? Ale no tak, pán Kovács! To vážne?

9 07.07.2018

Odporúčam. Peter Kreeft vie písať naozaj pútavo. A teraz pár z toho množstva myšlienok, ktoré ma zaujali:

„Pro některé kruhy tohto světa jste přijatelný i tehdy, když máte perverzní sklony, jste pankáč, sadista nebo snob. Svět spolkne cokoli, co se uvaří z jeho hmoty, co vyrostlo na jeho zahrádce. Ale nespolkne nebeskou stravu. Krista a jeho církev vždy vyzvrací jako jeho nepřítele a hrozbu, nebo se pokusí Krista zkrotit, polidštit, interpretovat tak, aby byl společensky přijatelný podle poslední módy, světové módy, aby ho svět dokázal spolknout jako pilulku obalenou cukrem.‟

„Měřítkem věrnosti církve Kristu je její nestravitelnost. Kdyby církev byla přijatelná pro svět, už by to nebyla církev.‟

9 07.07.2018

Knižka je to útla, no na myšlienky neuveriteľne bohatá. Timothy Keller v nej na príklade Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi (či, presnejšie, ako on píše, o dvoch stratených synoch) objasňuje podstatu evanjelia a kresťanstva. Podstatu skrytú aj mnohým kresťanom.

9 05.01.2018

Osobne nepochybujem, že sa jedná o prínosnú a v mnohom poučnú publikáciu. Napriek tomu som v hodnotení ubral body, pretože cez niektoré nedostatky som sa nevedel (nechcel) preniesť. Autor je predovšetkým matematik a fyzik, čo sa zreteľne podpisuje na skutočnosti, že predmet svojho skúmania – teda islam – vníma výrazne zúženou optikou. Niektoré hodnotové, kultúrne a inštitucionálne prvky našej euro-antlantickej civilizácie vníma ako premisy, z ktorých automaticky vychádza pri svojich súdoch bez toho, aby sa zamýšľal nad ich pravdivostnou hodnotou. To by u stručného textu tejto „osvetovej brožúrky‟ bolo aj pochopiteľné, v kontraste s touto úspornosťou je však opakovanie sa (napr. niektorých citácií). Napriek všetkým výhradám, ktoré by som ešte mohol uviesť, túto heslovitú brožúru odporúčam zaneprázdneným ľuďom aspoň na prvotné a rýchle oboznámenie sa s nebezpečenstvom, aké predstavuje islam. Pre tých, ktorí majú čas a záujem ísť viacej do hĺbky sú na našom trhu omnoho fundovanejšie a lepšie spracované publikácie (napr. Islám bez závoje Roberta Spencera).


„Politická podstata islámu je to, co tvoří hlavní rozdíl mezi právem šaría a židovským náboženským právem – halachou. Židovské právo o nežidech vůbec nemluví a jasně říká, že právo dané země má přednost před halachou. Šaría mluví hodně o káfirech a o tom, jak se k nim chovat, jak si je podrobit a vládnout jim.‟

„Islám zotročil Afričany, Evropany (přes milión), hinduisty, buddhisty a kohokoli, kdo stál džihádu v cestě. Islám zotročil víc lidí než jakákoli jiná kultura. Muslimové svou historii zotročování všech ras a náboženství nepřiznali, ani se za ni neomluvili.‟

„Když muslimové prvně přicestují, akceptují svůj nový domov. Jejich první krok je prohlášení, že islám patří s křesťanstvím a judaismem do jedné rodiny. Probíhají dialogy a „sbližovací‟ setkání pro média a káfirskou společnost. Prohlašují také, že západní civilizace je ve skutečnosti založena na islámském zlatém věku. Poté, co se tato tvrzení uchytí a jsou akceptována, přijdou na řadu požadavky po změnách v káfirské společnosti. Ti, kteří tyto změny odmítají, jsou nazýváni slepými fanatiky, islámofoby a rasisty, i když nikdo nikdy neobjasní, co má odpor proti politickému islámu společného s rasou.‟

„Káfirští představitelé neví nic o islámu a právu šaría. Všichni potkali příjemné muslimy, takže si myslí, že islám musí být dobrý a ti, kteří dělají problémy, jsou extrémisté.
Káfirští představitelé neví nic o dualistické etice nebo politickém podrobení. Prvořadá motivace káfirských představitelů je být milý a hrát roli tolerantního hostitele těchto nových hostů. Druhořadá motivace je neříci nebo neudělat něco, kvůli čemu by byli označeni za bigotní fanatiky.
Hlavní plán káfirských vládců počítá s tím, že pokud budou milí, muslimové uvidí, jak jsme skvělí, a reformují islám. Ale pokud je vaším cílem nastolit právo šaría, které se úspěšně uplatňuje již 1400 let, proč reformovat něco, co funguje?
Šaríu nelze reformovat. Jedná se o Alláhovo právo, a to je dokonalé, univerzální, úplné a bezchybné.‟

9 22.03.2017

Kniha nemeckého politika a veľkého štátnika, ktorý má v histórii budovania EÚ svoje významné miesto. Kniha človeka ukotveného v tradícii, pamätajúceho hroznú minulosť Európy a poznajúceho jej dejiny, pragmaticky a s nadhľadom vnímajúceho situáciu a potreby súčasnosti a zároveň schopného vidieť a definovať riziká a ciele budúcnosti.
Dielo to jest v mnohom poučné. Nesmierna škoda, že v mnohom ignorované.

Z pohľadu obyčajného občana a laika konštatujem, že takmer všetky skutky (a ich doterajšie aj budúce dôsledky) európskej byrokracie svedčia o tom, že táto sa vydala presne tou cestou, pred ktorou tento štátnik varoval. A politická reprezentácia jednotlivých štátov práve tak. Vidieť to možno takmer všade:
– Neprestávajúce porušovanie princípov subsidiarity, pokračujúca centralizácia a uzurpovanie si čoraz väčšej moci stále rastúcimi byrokratickými štruktúrami EÚ.
– Pretrvávajúca až akoby nesvojprávnosť vo vzťahu k USA; stále vo vleku ich mentorskej a policajnej politiky k ostatnému svetu a tiež závislosť od ich vojenskej moci.
– Smiešne ambície (po americkom vzore) ovplyvňovať vnútornú politiku suverénnych štátov a vyvážať „demokraciu“ a osvietenské „hodnoty“ dnešnej EÚ.
– Zbavovanie sa vlastných koreňov a zriekanie sa vlastných tradícií a kultúry v mene všelijakých pokrivených ideálov definovaných kdejakými čudnými skupinkami pseudointelektuálov naočkovaných „kultúrnou revolúciou“ niekedy v šesťdesiatom ôsmom.

Pred mnohými javmi a krokmi pred pätnástimi rokmi vo svojom diele Helmut Schmidt európske elity vystríhal.

Dnes čelíme pretrvávajúcej kríze Eura, vnútornej nejednotnosti a absencii spoločnej (a rozumnej) vonkajšej politiky, následkom nevyhnutne skrachovanej ideológie multikulturalizmu a pasívnej aj aktívnej podpory amerických vojensko-politických „dobrodružstiev“ hneď za našimi humnami, medzi ktoré následky patrí aj súčasná utečenecká a migračná vlna.

To všetko možno aj preto, že dnes už na názory ľudí ako bol Helmut Schmidt je iba málokto zvedavý. Nezaujímajú ani vládnucu stredo-strednú euro-elitu, ani nás, ľud užívajúci si tento orwelovsko-huxleyovský matrix a plne sa (zatiaľ) oddávajúci konzumu.

Niekoľko úryvkov:
„Subsidiarita znamená: orgány EU mají upravovat pouze to, co nemohou samy rozhodnout nebo řešit národní státy, aniž přitom ohrozí úkoly výslovně určené orgánům EU. Orgány EU mají tedy zasahovat pouze subsidiárně čili „podpůrně“. Ve skutečnosti se však svými nařízeními a směrnicemi prohřešují na principu subsidiarity téměř denně...
V celé Evropě pravděpodobně neexistuje žádné město nebo kraj, kde by se EU nevměšovala do jejich rozvoje pomocí subvencí. Jedním z důležitých úkolů Evropské rady (to znamená šéfů států a vlád) a dohlížejícího Evropského parlamentu bude proto dbát na to, aby byl princip subsidiarity dodržován. Od Komise a rad ministrů lze oproti tomu disciplínu očekávat jen stěží. Pečlivější vymezení pravomocí Komise by bylo dobrodiním.“

„Sklonu úřednictva k centralismu a perfekcionismu se musí klást odpor. Kto chce všemu dávat podobu smlouvy, měl by se upamatovat na slova jednoho francouzského člena Komise, který přirovnal EU k sépii: natahuje chapadla na všechny strany, ale uvnitř je plná inkoustu.“

„Kdo by chtěl udělat z Unie kontinentální přerozdělovací stroj, nastavoval by výhybky nesprávně. Myšlenka vytvoření stejných materiálních životních podmínek pro každého se ukázala jako nerealistická již v rámci národního státu (...); chtít ji uplatnit na 375 milionech lidí mezi Krétou a Botnickým zálivem je v nejlepším případě idealistická utopie, spíš ovšem velký zlořád.“

„O příslušnosti Poláků, Maďarů a Čechů ke společné evropské kultuře nemůže být pochyb,... U ostatních kandidátů na členství – Rumunska, Bulharska, Slovenska a Malty – lze však o jejich kulturní příslušnosti poněkud pochybovat.“ (Takéto konštatovanie je mne, ako Slovákovi, zvlášť proti srsti, no vzhľadom k ére „mečiarizmu“, ktorú sme v čase vydania knihy mali horko-ťažko za nami, je pochopiteľné.)

„Moje nejdůležitější rada zní: v žádné krizi a v žádném případě nezraňovat národní hrdost Rusů!... Divil bych se, kdyby Rusko v novém století neusilovalo o opětovné spojení s Ukrajinou a Běloruskem. ... Tyto tři národy patřící do ruského kulturního okruhu musí o své budoucnosti rozhodovat samy. Státníci v čele Evropské unie by se neměli neuváženými projevy o přistoupení, například na adresu Ukrajiny, pokoušet tuto budoucnost ovlivňovat. Nesmíme nikdy zapomenout na dvě skutečnosti: Rusko je a zůstane geopoliticky světovou velmocí. A Rusko, Ukrajina a Bělorusko mají společnou, v dějinách vytvořenou vlastní kulturní podstatu, jež se podstatně odlišuje od společné kulturní podstaty patnácti členských států Evropské unie.“

„Ani v budoucnu nelze očekávat skutečnou integraci dalších přistěhovalců, a proto je zapotřebí, aby státy Evropské unie přistěhovalectví společně omezily.“

„... v posledních desetiletích došlo... k silnému zdůrazňování práv jednotlivé osoby vůči státu. Přitom však značně ztratily na významu ctnosti jednotlivého člověka a též jeho povinnosti vůči společnosti.“

Mimoriadne poučné a podnetné sú podkapitoly poslednej – štvrtej – kapitoly „Společná podstata“, nazvané „Svébytná ruská kultura“, „Sousedství s islámem“, „Duchovní Evropa v epoše kapitalismu“ a záverečné dvadsaťbodové zhrnutie najdôležitejších téz.


Pôvodne som chcel jeden bod ubrať. Predsa len – je to moje hodnotenie knihy, a teda prirodzene zrkadlí moje názory, postoje, skúsenosti etc., a teda aj to, nakoľko sa zžívam s názormi, postojmi (etc.) autorovými. Potenciálny prínos tejto práce pre čitateľa však natoľko prevyšuje tých niekoľko „momentov“, ktoré som ja pociťoval negatívne, že som sa napokon rozhodol pre plný počet.

9 22.11.2015

„Všichni mluví o svobodě, pomyslel si. Monarchisté i antimonarchisté, republikáni i antirepublikáni, bonapartisté i stoupenci Bourbonů, všichni to slovo do nekonečna opakovali a chodili kolem něj, jako by to byl džin zavřený v láhvi a oni jediní na světě měli vývrtku. Přesto si Sharpe byl jistý, že kdyby teď sešel mezi vojáky, kteří spali tak nepokojně a nepohodlně v páchnoucím mezipalubí Amelie, vzbudil je a zeptal se každého z nich, co si v životě přeje nejvíc, možná by se dozvěděl, že mu přeskočilo, ale zcela jistě by ani jednou neuslyšel slovo svoboda. Přáli by si pěknou ženu, levné pití, v zimě teplo domácího krbu a v létě bohatou úrodu. Přáli by si vlastní půdu, na které by mohli hospodařit, a vlastní vinný sklep, v němž by mohli popíjet. Většina se však toho, co si přejí, nikdy nedočká.“

9 23.12.2014

Na tak mladého autora to rozhodne nebolo najhoršie, no zároveň bolo dosť toho, čo by sa dalo vytknúť. Čo mi však vadilo najviac, to bola (občas až neuveriteľná) naivita mnohých scén. Napríklad také mnohodňové brízganie sa močiarmi a autor popisuje problém s rozpadávajúcimi sa topánkami. Ani zmienky o tom, čo niečo také urobí s ľudskými chodidlami! Alebo absurdnosť scény s hadom, ktorá by patrila skôr do nejakého mysteriózneho hororu. No a k tomu aj to záverečné odhalenie hlavného padúcha pôsobilo príšerne gýčovito. Charaktery jednotlivých postáv a ich motivácia boli pomerne jednoduché, prvoplánové, navyše akoby som to všetko už niekde videl, vlastne čítal.
Zdá sa, že autora tu obmedzuje nedostatočná skúsenosť jeho mladosti (asi aj preto v parte súťažiacich niet starších postáv). Nenadchlo ma ani mudrovanie niektorých aktérov, kde dával autor priechod svojmu naivnému idealizmu (i keď to sa k daným postavám vlastne hodilo; netreba však zabúdať, že takto autor môže pomerne nenápadne názorovo ovplyvňovať a formovať nadšeného čitateľa, i keď ja osobne ho tu naozaj neupodozrievam z nejakého utajovaného zámeru).
Summa summarum, celé to vyznieva, aj napriek surovosti niektorých scén, skôr ako dobrodružný román pre mládež a čo sa mňa a môjho dojmu z tohoto diela týka, s voľbou tejto knihy som sa rozhodne sekol.

9 26.08.2013

Poznámka k deju:
Začiatok mi pripadal neuveriteľne rozvláčny, až vyslovene nudný, aj keď ako úvod do prostredia a zoznámenie s postavami asi opodstatnený. Tých prvých 70 strán bolo veľkým trápením. Ale potom... No, potom to už bol typický Cornwell.

Poznámka k prekladu:
Myslím, že prekladateľka sa zopárkrát škaredo potkla.

Poznámka ku komerčnému počinu vydavateľa:
U takýchto ság býva bežné, že autor do každého ďalšieho dielu vloží nejaké tie „vsuvky“, ktorými čitateľovi občerství pamäť, prípadne toho, kto predošlý diel nečítal, takto uvedie do obrazu.
Český vydavateľ sa však rozhodol vydať už kompletnú „Kroniku válečníkovu“ v štyroch dieloch miesto v pôvodných troch (a to mal v pláne rozdelenie do piatich!), čím došlo k tomu, že dejová línia je zbytočne narušovaná (a autorovo úsilie znehodnotené) a „pripomienky“, ktoré boli v texte pôvodne logicky umiestnené, pôsobia rušivo, nemiestne, ba až absurdne. Kompozícia diela padla za obeť komercii. To je českému vydaniu tohto Cornwellovho diela na škodu. Najmä na čitateľa, ktorý to číta bez toho, že by o spomínanom rozdelení vedel, to musí pôsobiť dosť zvláštnym a mätúcim dojmom.

Záver:
Odhliadnuc od týchto drobností musím konštatovať, že sa jedná o skutočne vynikajúce dielo, ktoré ponúka nový a možno trochu nezvyčajný (aspoň ja som sa dosiaľ s podobným nestretol) pohľad na postavy artušovských legiend a dobu s Artušom spájanú. Odporúčam!

9 24.03.2013