debreno
komentáře u knih
První osoba jednotného čísla
Haruki Murakami
Je to špecifické čítanie, a musím povedať, že Murakamiho poviedky sa mi väčšinou páčia. Ale informácia z prebalu, že ostanú v hlave navždy, je veľmi prehnaná. Práveže nie, človek ich zabudne veľmi rýchlo, ale to nevadí, pretože sa naozaj dá pri nich vychutnať ten daný moment čítania, niečo ako dobré jedlo.
O čem mluvíme, když mluvíme o lásce
Raymond Carver
Zdá sa mi, že kniha má prehnane vysoké hodnotenie. Na druhej strane, prináša radosť zo samotného čítania, nie z "dočítania" (a teraz nemyslím dočítanie, kedy si vydýchnete, že je konečne po tom.) Tri alebo štyri poviedky boli naozaj vynikajúce, niektoré obsahovali zbytočné útoky na city, bez ktorých by sa zaobišli a potom boli poviedky, pri ktorých len správnemu čitateľovi chýba odvaha ich preskočiť.
Židovský policejní klub
Michael Chabon
Yiddish police union je pre mňa tento rok doposiaľ najťažšie sa čítajúca kniha. Ona nie je na pomedzí žánrovej a vážnej literatúry, jej problém je, že nie je ani jedno. Je na nej poznať, že je remeselne veľmi dobre napísaná, sú v nej úžasné opisy, častokrát pútavé dialógy a ani ten príbeh nie je zlý.
Prvý veľký problém je pre mňa preklad - čítal som súbežne niektoré pasáže v angličtine. Chápem, že prekladatelia chceli a asi aj museli preložiť knihu v prítomnom čase, avšak anglický "present simple" funguje v umeleckej literatúre trochu inak, ako u nás. Čítanie skôr sprehľadňuje, naznačuje akúsi dekadentnosť a jednoduchosť, v češtine to fungovalo opačne. (na jednom či dvoch miestach sa dokonca časy nevhodne prelínali, rozprávač popisoval minulosť a na chvíľu "prepol" na prítomný čas, pravdepodobne omylom). Trošku obviňujem Chabona, že jej chcel dať väčší modernistický "punc", hoci možno by skôr potrebovala zábavnejšieho rozprávača. :)
Samotný príbeh - no, nie je nič, čo by človek už mnohokrát nečítal, keďže tá "hard-boiled" škola ide dosť po určitých šablónach (tu chýbala "osudová" žena, resp. nemala takú výraznú úlohu v samotnom prípade.)
Svet je popísaný naozaj farebne, no jednotlivé situácie v knihe autor necháva príliš na čitateľovej domýšľavosti, takže im začne chýbať určitý život, jasnosť, čo už aj tak dosť pomalé čítanie ešte spomaľuje. No a potom to prílišné zaangažovanie rodiny, známych, priateľov, akoby sa to odohrávalo na dedine, nie v 300 000 meste, náhle objavovanie sa dôležitých postáv, ktoré znamenajú aj dačo v živote hlavného hrdinu, ale doteraz sme o nich nepočuli...nedokážem sa stotožniť s nadšením, ktoré kniha vyvoláva, dokonca naopak, skôr sa u mňa dostáva sklamanie. Na druhej strane, dokázal som ju dočítať a nepovažujem ju za stratený čas (už len kvôli tomu skvelému Chabonovmu jazyku). Pokiaľ po nej budete siahať, neberte ju ani ako detektívku, ale ani ako vážnu, klasickú literatúru. Najväčší pôžitok pochádza zo samotného jazyku a asi, pokiaľ možnosti dovoľujú, lepšie je ju čítať v anglickom jazyku.
Kronika vtáčika na kľúčik I. Straka zlodejka
Haruki Murakami
Ja nie som nejaký radikálny Murakamiovec :) Pred touto knihou som z jeho fikcie v podstate čítal len Útok na pekáreň, tá sa mi však zdala ako veľmi podarená poviedka. (Nedočítal som /zatiaľ/ prvú knihu 1Q84).
Čo sa týka Kroniky..., prvej knihy, tak rozhodne je nutné uznať, že Murakami vo všeobecnosti je veľmi jedinečný autor, ktorý vás dokáže svojím spôsobom prikovať ku knihe a jeho štýl písania nevyžaduje intenzívne sústredenia sa, ide to akosi samo, myseľ od knihy neodskakuje.
Čo sa týka samotnej konkrétnej knihy, od určitého momentu v nej začne byť príliš veľa nápadných, rušivých elementov, ktoré však nepôsobia ako zámerne rušivé, ale skôr ako akási neohrabanosť príznačná pre prílišnú improvizáciu v texte. Časová os je výrazne neforemná, akoby Murakami písal len pár viet dopredu, čo je z mojej strany možno trochu subjektívna kritika. Keďže ide o triptych, je nádej, že jednotlivé načrtnuté problematiky -- už len problematika strateného kocúra, miláčika, na ktorého sa väčšinu času zabúda -- sa snáď časom rozvinú.
Najzásadnejší problém je pre mňa prílišná snaha zachovať autorskú reč v prvej osobe. Máme v rámci diela rozsiahle kapitoly, v ktorých chce autor (zatiaľ nemôžete ako čitateľ tušiť prečo) uviesť na scénu jednotlivé príbehy, ktoré nemajú žiadne spojenia a pôsobia aspoň v rámci prvej časti absolútne nezásadne, a na to, že je kniha písaná z pohľadu hlavného hrdinu, aj preňho je ich dôležitosť len akási súčasť pretvárky pred čitateľom.
Takto sa dostanete do situácie, kedy jedna postava hovorí svoj životný príbeh v priamej reči spôsobom ako v nejakom cirkuse, s popisom oblohy a neviem čoho všetkého, akoby autor nemal dostatočnú invenciu na to, ako podať daný príbeh uveriteľne, tak ho radšej zabalil do vividnej ,ale maximálne neprirodzenej priamej reči. (nedá sa to porovnať s modernou, priamou rečou, ktorá však len nápadne podáva akési vnútorné myšlienky hovoriaceho.) Dlho surrealistický príbeh, ktorý je z úvodu veľmi pútavým čítaním sa tak časom stane akousi samoľúbou exhibíciou so zbytočne explicitnou scénou v posledných kapitolách. Je otázka, či celá táto moja dlhá kritika nebude po prečítaní druhej a tretej časti bezpredmetná, pokiaľ sa tak stane, určite bude relevantné kritizovať rozdelenie "kroniky" na tri samostatné knihy, keď už prvá z nich nedáva ako samostatný celok taký veľký zmysel, ako by asi dávať mala.
Krátky list na dlhú rozlúčku
Peter Handke
Rozhodne nadčasová novela, ktorá však môže byť pre niektorých čitateľov ťažko prijateľná, čo naznačuje aj jej priemerné hodnotenie. Handke využíva dialóg vyložene ako neprirodzenú prezentáciu vnútorného monológu, a síce veľmi neprirodzené vyhlásenia postáv v jeho podaní vôbec nepôsobia rušivo. Jediná chybička krásy je snáď trochu rozpačitá príprava záveru, ktorá v porovnaní s ostatnou knihou pôsobí trochu zbrklo.
Blúdivý nerv
Juraj Kuniak
Z čias, keď autor ešte rýmoval. Prvé dve časti knihy patria rozhodne medzi vrchol slovenskej poézie, o tretej časti "pražskej" akoby báseň trochu myšlienkovo upadala, ale stále patrí medzi ohromne kvalitnú knihu.
Mistr a Markétka
Michail Bulgakov
Nedokážem dať štyri....som si plne vedomý toho, že je to svetová klasika. Že sú v nej úžasné pasáže. Čítal som ju po Joyceovi, takže ani sa mi nečítala ťažko, ako niektorí kritizujú. Možno to je tým, že som čítal "directors cut", finálnu verziu, na ktorej pracovala aj jeho manželka. Takto neokresané dielo ale naozaj pôsobilo dojmom, že ho písali dvaja ľudia, a nie jeden + nejaký ten editor. Niektoré pasáže sa nečítali ťažko preto, že by boli ťaźko napísané, ale boli napísané ťažkopádne, niekedy priam amatérsky. (nadužívanie niektorých slov a podobne, opakovanie sa "Luny" bolo fakt otravné.) Na druhej strane, niektoré pasáže mi utkveli v pamäti a asi utkvejú na dlhú dobu. Rozhodne je to kniha, ktorá stojí za to prečítať, len k nej netreba pristupovať s takými enormnými očakávaniami, aké som mal ja (vraj najlepšie dielo 20. storočia.) Pravdaže odporúčam.
Třetí strážník
Flann O'Brien (p)
Majstrovský kus, Íri proste vedia písať! Brian O´Nolan je v Írsku členom akejsi veľkej, modernistickej trojky - Joyce, Beckett, O´Nolan. Možno práve preto, že žil v tieni týchto dvoch svetoznámych autorov, nedostal viacej pozornosti. Nerozvážne som čítal jeho korešpodenciu s W. Saroyanom, takže som dopredu vedel, čo je pointou knihy, napriek tomu mi to vôbec čítanie nepokazilo - čo je základný parameter dobrej knihy. Dokonca hneď po prečítaní som si ju chcel dať znova, to sa mi nestalo dávno. De Selbyho pasáž o zrkadlách je famózna.
O myších a lidech
John Steinbeck
Táto kniha sa ku mne dostala prekvapivo neskoro. Neuveriteľné, ako dokáže citlivo a zároveň vecne písať John Steinbeck. Dobre, že je kniha taká krátka, lebo viacej literárnej krásy bežný človek uniesť nedokáže.
Knihy, ktoré zhltli môjho otca
Afonso Cruz
Dobre sa to číta, len človek čaká viacej literárnych postáv. Pointa ide trochu zbytočne na city, ale dalo sa to aj viacej prehnať.
Nočný vlak do Lisabonu
Pascal Mercier (p)
Je tam veľmi veľa dobrých myšlienok stratených v nekonečne zbytočných omáčkach. Kniha by mohla byť pokojne minimálne o polovicu kratšia. To ja osobne až za taký problém nepovažujem, avšak nemohol som sa ubrániť pocitu, že z knihy srší autorova samoľúbosť. O mnohých myšlienkach sa vyjadruje ako extrémne prelomových, ktoré sú schopné paralyzovať celú poslucháreň v kombinácii šokovania a obdivu. Nebolo by neuveriteľné, keby tak pôsobili na "historické" postavy knihy, ale že tak pôsobia aj o niekoľko desaťročí na Mundusa, to už je ťažko uveriteľné. Najhoršie sa čítajú dialógy, čo je obrovský paradox. Sám obľubujem "plnotučnú" autorskú reč, bohužiaľ, pri dialógoch si neustále hovorím "ale takto nikto nikdy nerozpráva." ani v platónových dialógoch sa tak nerozpráva. Je nemožné, aby taká prelomová osoba nebola známa v celom Portugalsku.
Tichý Američan
Graham Greene
Fenomenálne dielo, napísané jednoduchým jazykom, čo trochu paradoxne sťažuje jeho čítanie, a to kvôli tomu, že je písané o vážnych veciach. Všetko do seba dokonale zapadne, dlho čakáte, o čo vlastne ide, až keď príde šokujúci a pritom neforsírovaný koniec, aký dokáže vykúzliť Graham Greene. Skvele.
Koralina
Neil Gaiman
Úplne si nie som istý, či je chyba na mojej strane....uvedomujem si, že ide o detskú knižku, ale zdala sa mi nesmierne nudná, napísaná bez rozmyslu, bez konceptu, bez nejakého vrcholu...autor si sadol a nejak písal a potom sa s tým uspokojil. Viem, že gaiman píše štýlom “sadnem a píšem” bez výraznejšej, predchádzajúcej prípravy, a zdá sa mi, že sa to na tom príbehu odzrkadlilo...myslím, že to môže vadiť aj deťom, niektoré fantazijné miesta sú fajn - hlavne bláznivé postavičky susedov, ale ani náznakom nie je zodpovedaná základná detská otázka - “a prečo?” Ani otázka “ako?”, ale tá sa už týka skôr dospelých. Nehovoriac o niekoľkých nelogickych miestach a opisoch, ktoré popierali samé seba. 2 hviezdičky s veľmi prižmúrenými očami, ktoré majú našité gombíky. (Čítal som originál)
Prachy, prachy, prachy
Ed McBain
Čítal som to v puberte, ale vtedy patrila medzi moje obľúbené detektívky, obsahuje drogových priekupníkov, falšovateľov peňazí, nájomných vrahov, pouličných gangsterov, dokonca má výraznú rolu vlamač. Všetko v kvázi uveriteľnom duchu.
Prelet nad kukučím hniezdom
Ken Kesey
Nebol som pobozkaný filmom, jedna z mojich obľúbených kníh.
Outsider
Stephen King
Aj dve hviezdy sú málo, pretože nikto mi nevráti čas, ktorý som tejto knihe venoval. Začiatok fajn, ale potom je to absolútny brak, bez akejkoľvek psychológie postáv, s niekoľkými autorskými chybami. Od Kinga som čítal iba Zelenú míľu a Prekliatie Salemu, z ktorých som bol nadšený. Toto ho v mojim očiach ale úplne zabilo.