debreno
komentáře u knih
Tisícdeväťsto
Alessandro Baricco
Krásna kniha. byť však redaktor, tak by som zvážil vymazať vsuvky v zátvorkách -- inscenačné inštrukcie, ideálne prepísať do kratšej reči rozprávača. Strašne to spomaľovalo inak veľmi pútavé čítanie.
Zápisky mladého lekára
Michail Bulgakov
Ranný Bulgakov, kvalitné, ľahké čítanie -- ide síce o poviedkovú sériu, ale jednotlivé príbehy akoby boli skôr kapitolami voľnej novely. Je to vlastne do veľkej miery stále aktuálna knižka. Pre medikov to musí byť vyložene "sranda." Sú tam naozaj vtipné pasáže, občas je to aj tvrdšie a smutnejšie, atmosféra vidieckej nemocnice je geniálna. Tento rok mám fakt šťastie na knihy. :)
Počúvaj pieseň vetra / Pinball 1973
Haruki Murakami
Mne sa teda zdá, že som čítal jednu z najlepších Murakamiho vecí, a tou je jeho úplná prvotina. Počúvaj pieseň vetra (to je teda naozaj názov z ďalekého východu) bol super, jemu tie krátke formy asi vždy svedčali. Kniha písaná v krátkych obrazoch, vypovedá veľa o zúčastnených. Pinball ma už tak neoslovil, ono to je možno tým, že bol dlhší ako bolo nutné. Ťažko povedať, do akej miery tam to podobenstvo s hrou je. Veľa vecí tam akoby na pohľad nefunguje, ale nemôžem si pomôcť, fungujú o mnoho lepšie ako v iných rozsiahlejších formách, ktoré som od neho čítal alebo skúšal čítať.
Jazyky pravdy
Salman Rushdie
Toto som si riadne užil. Rushdie je výborný esejista, možno trochu posledné eseje ma trochu nudili, ale inak zvyšok knihy -- fantastické, veľmi zrozumiteľný jazyk a najmä obohacujúci obsah. (Z pochopiteľného dôvodu, nenatívni anglicky hovoriaci autori -- Nabokov, Rushdie, Ishiguro, DeLillo....ale napríklad aj Murakami, ktorý akoby rozmýšľal v angličtine, majú vo svojej reči akýsi dištanc a tak je aj emocionálne komplikovaný obsah pre čitateľa veľmi zrozumiteľný, i keď u Ishigura si dovolím tvrdiť, miestami až nudný.)
Ticho
Don DeLillo
Mne sa to teda riadne páčilo. Je to možno tým, že mám rád írsku tvorbu a DeLillo sa v nej podľa mňa v tejto krátkej knihe celkom inšpiroval, aj keď do nej pridal určitý americký fatalizmus. Doslov prekladateľky (ktorá podľa mňa tú knihu preložila fantasticky) som nedočítal. (to sa mi stalo prvýkrát.)
Zapadající slunce
Osamu Dazai (p)
Úžasná kniha, dobre sa číta a najmä zmení trošku vnímanie japonskej literatúry, keďže my máme pocit, že najjaponskejší autor je Murakami, hoci to je veľmi ďaleko od pravdy. Naozaj odporúčam, tá zvláštna exotika, ktorá z toho ide, ale pritom je nám z nejakého dôvodu dôverne známa, robí zo Zapadujúceho slnka nezabudnuteľnú knihu.
Snová novela
Arthur Schnitzler
Vrchol európskej literatúry 20. storočia, fenomenálne, pútavo napísané dielo bez zbytočnej explicitnosti a výborným, psychologickým kontextom. Film som nikdy nevidel a ani sa tak skoro nechystám, práve kvôli tomu, že si nechcem zasahovať do mojej predstavivosti. Rovnako ako pri "Prelete nad kukučím hniezdom", bez ohľadu na kvality filmov.
Zimný Denník
Paul Auster
Toto sa mi fakt veľmi páčilo, a to nie som fanúšik memoárov. V podstate okrem jediného miesta, kde Auster vymenúva jedlo, ktoré mu chutilo, som nezachytil navyše ani jeden paragraf. Facsinuje ma, ako neegocentricky dokáže hovoriť o samom sebe. Príjemné čítanie, miestami smutné, miestami veselé, pekne napísané. Jediné nepríjemné na tomto druhe literatúry je uvedomenie si, že väčšinu vecí v živote uzavrie len naša smrť.
Súmrak dňa
Bram Stoker
Môj profesor raz povedal, že je ťažké byť klaviristom, keď sú už všetky dobré mená zabrané. To platí aj na túto knihu, lebo keby ju nenapísal Bram Stoker, asi by sa stratila ako mnohé iné poviedky z tých rokov. Anotácia by mohla byť považovaná za klamlivú reklamu :) Prvá poviedka, ktorá má byť úvodom, je celkom zaujímavá, ale potom je to bez pointy, pre deti dlhé a nudné, pre dospelých extrémne naivné. (A v podstate aj pre deti je to prehnane naivné.) Občas sa nájde niečo, čo chvíľu baví a za to tá jedna hviezda. Možno je to tou dobou, v ktorej to bolo napísané, ale neviem, z akého dôvodu sa táto kniha na Slovensku oživuje za verejné zdroje.
Pěna dní
Boris Vian
Miestami zábavné, miestami smutné, surrealistické, preplnené symbolmi. Nie pre každého, akoby zahalené do akéhosi drogového opojenia. Určite však kvalitné, v dnešnej dobe už klasika.
Brooklynské frašky
Paul Auster
Presne ako už niekto napísal, je tam istá podoba s filmom "Smoke", i keď ten mal oveľa melancholickejší nádych, ktorý sa podarilo trochu autorovi rozptýliť bez zbytočného sentimentu.
Pri "Brooklyn Follies" by som povedal, že takto nejak si predstavujem rozprávku pre dospelých. Je to veľmi odpočinkové čítanie "pred spaním", "na dobrú noc", ale inteligentné, miestami poučné, a hoci je to na hranici ľahkej literatúry, Austerovi sa podarilo neprekročiť tú hranicu, kedy by naozaj spadol do nejakého braku. Každý si občas potrebuje odpočinúť, a môže to robiť inteligentne, či už ide o autora alebo o čitateľa.
Koniec Eddyho
Édouard Louis (p)
hoci nie som fanúšik autobiografií, toto bolo dosť dobré. Ľudí z nejakého dôvodu fascinuje, že tie príbehy sú skutočné, i keď je otázka, ako veľmi sú skutočné? Nie preto, že by chcel autor klamať, ale sú videné jeho očami a v rukách niekoho iného by boli aj ony iné. Je zaujímavé, aký vie byť život na vidieku všade rovnaký. Mohol by to napísať ktokoľvek, bolo by to celkom aktuálne. Ja som mal výhodu, že som nevedel, o akú senzáciu ide. Viem si predstaviť, že vtedy by som bol o čosi kritickejší.
Nikdekoľvek
Neil Gaiman
Na začiatok by som mal povedať, že túto knihu som dostal od niekoho, na kom mi dosť záleží, takže bola pre mňa dôležitá už len tým, že som ju mal pri sebe :)
Keď sa ale dokážem odpútať od tejto citovej zaangažovanosti, malo to skvelý začiatok (ako ostatne každý Gaiman), potom to upadlo to nejakého príbehu, ktorému občas chýbali zábavnejšie dialógy, miestami sa tam dokonca našiel nejaký zvláštny prešľap v tempe, nevhodné prirovnania pre danú situáciu, ktoré ma priam vyrušili, ten televízny pôvod bol neustále prítomný (že ide v podstate o prepis scenára som sa dozvedel až neskôr), a "dospelácky" element knihy sa vytratil chvíľku po prepade do dolného londýna, vrátil sa na chvíľu na konci...ktorý bol celkom predvídateľný..... Stačila by menšia cenzúra na zbytočné nechutnosti, spomínanie sexu a alkoholu a máte klasickú, detskú fantasy ako každú inú...tie ódy, ktoré tu ostatní píšu sú na mňa trochu moc. Gaiman vždy vymyslí niečo skvelé, ale potom akoby to mal problém nejak zmysluplne dotiahnuť.
Dubliňané
James Joyce
Ja tomu fakt nerozumiem, prečo má Joyce vždy toľko odmietavých komentárov a také nízke hodnotenia na tomto serveri. Resp., ja tomu hlavne nechcem rozumieť. Príde mi to ako nejaké umelé anti-snobstvo. Pri tom Joyce, minimálne do jeho poslednej knihy, bol všetko len nie snob, aj z umeleckého hľadiska. Dubliners sú úžasní, v podstate len Penziónu a Brectanovemu dnu chýbajú nejaké väčšie, nadčasové parametre. Neboztici by mohli byt máličko kratší, ale nebol to nejaký zásadný nedostatok. Niektoré poviedky sú až úzkostlivo dojímavé. Len to tam nie je všetko vystavené na podnose, nasvietené reflektorom uprostred prázdnej miestnosti. Joyce sa vždy spoliehal na schopnosti čitateľa, a za to som mu vďačný. V estetike sa občas používa termín "mužská lyrika", keď je pod rezervovaným, vecným nánosom ukrytý emocionálny svet, ktorý nechce byť všetkým na očiach. To veľmi dobre charakterizuje túto knihu.
Norské dřevo
Haruki Murakami
Dole pod týmto je pôvodný komentár. Keď som sa snažil podľa zvyklostí databazeknih prideliť hviezdičky (a aj to osvetliť komentárom), najskôr som dal 3, potom som zmenil na 4.....a prešlo niekoľko dní, a ja som z tej knihy stále natoľko v p--i, že okolo nej musí poletovať niečo brutálne. :)
___________________________________________________________________________
Hviezdičkami sa ťažko...
Murakami má obrovský dar, ktorý sa vlastne u spisovateľov neobjavuje až v takej miere a hlavne pri takom druhe literatúry; dokáže človeka až neuveriteľne pripútať ku knihe. Toto je aj príklad Nórskeho dreva, človek chce vedieť, a chce vedieť viac. Napriek všetkým výhradám, ktoré môže mať. Tu sa mi zachce priam zvolať "Ó, a tých je požehnane!" Niektoré dialógy...popisy...no, možno sa to ťažko prekladá. Čo ja však neviem týmto "improvizátorom" odpustiť, resp. ma to pri čítaní dosť obťažuje, sú momenty, ktoré sa v knihe ocitli len náhodou. Práve preto má Murakami také vťahujúce expozície, preňho je jeho vlastná kniha na začiatku tajomstvom. Potom však narazí na niektoré nepremyslené udalosti, obmedzenia, ktorému mu spôsobil rozprávač v prvej osobe, keď potreboval román rozvinúť aj na inom fronte. (tu to nebolo také krízové ako v Kronike...),a dokonca vyvolal dojem, že román je prísne retrospektívny, hoci to okrem začiatku pripomenul len raz a potom úplne mätúcou vsuvkou...ale to je už nevýhoda tejto techniky, ktorá sa častokrát prejaví na neucelenosti formy. Na druhej strane, vďaka tomu je potom román natoľko strhujúci, plynúci...
No, a v tejto knihe je fakt veľa porna. Nie som žiadny puritán, nevravím, že ma to poburovalo, ale praktiky súlože ma veľmi nezaujímajú, keď čítam knihu (hlavne keď nehovoria nič o danej postave.) Tej súlože je tam veľa, a niekomu sa môže zdať, že už trošku vplával do vôd lacnej literatúry.
Posledná vec tohto dlhého komentára (murakami ma vždy zvádza k dlhým zamysleniam sa nad tým, čo som čítal), napriek tomu, že som niekde za polovicou bol už namosúrený, ale chcel som to dočítať, tak po dočítaní som bol rád, že som sa na to dal. Atmosféra tej knihy je naozaj nezameniteľná a ešte ostane nejaký čas v "systéme."
Úžasná dobrodružství Kavaliera a Claye
Michael Chabon
Toto je už môj tretí Chabon, a nejak mám pocit, že bude aj posledný. Je to dobrá, celkom zábavná kniha, ale má veľmi zvláštne, nepríjemne členenú časovú osu. To mi v podstate na nej vadilo najviac. Osobne by som z nej nič nevymazal, napriek tomu sa mi zdala príliš dlhá. Niektorým témam sa autor venoval príliš, iným málo, striedanie postáv bolo veľmi neforemné. Tým pádom kniha pôsobí dosť nevyvážene. Pokiaľ ste ju nečítali a plánovali ju čítať, viem si predstaviť, že jej môže pomôcť nárazové čítanie jednotlivých častí, medzi ktorými je nutné mať trochu väčšiu pauzu. Chabon ich totižto nejak zásadne neukončuje a románové členenie na viacero častí akoby len používal na to, aby mohol poskočiť na časovej línii.
Mňa osobne sklamala, ale nie preto, že by nebola dobrá, ona je naozaj dobrá, môj osobný problém je, že v prvej tretine som mal pocit, že to bude to najlepšie z môjho čitateľského roka, potom to exponenciálne upadlo no a potom sa to vrátilo k nejakej nadpriemernej spokojnosti. Neviem úplne, čo si z nej mám zobrať, každopádne je to určite kniha, ktorá stojí za prečítanie.
Tahle země není pro starý
Cormac McCarthy
Po 1. dvoch častiach Hran. trilógie a Ceste pre mňa štvrtá McCarthyho kniha, jednoznačne najslabšia. Bežný americký triler, ktorý získava na kultovom statuse najme kvôli autorovi a výbornému filmovému spracovaniu. Šerifove úvahy stoja za starú Bellu, oproti umne ukrytým biblickým a niekedy priam fatalistickým motívom v iných autorových dielach, pôsobia ako múdrosti dedinského kazateľa. Čierno-biele videnie vidieckeho katolíka, ktorý celý život strávil v jednej dedinke, nechápem, prečo mal McCarthy potrebu nás s takými myšlienkami zoznamovať. Ak hľadáte dobrý krimitriler, pridajte si pokojne aj dve hviezdičky, ako "žánrovka" je to naozaj výborné, keď však čakáte ďalšie nadčasové dielo plné takmer mytologických posolstiev ako napr. v "Hranici", neverím, že nebudete sklamaní rovnako ako ja.
A ešte p.s.: Jedna "múdrosť" z knihy celkom dobre zosobňuje jej filozofický presah: "Váš život sa skladá iba z tých dní, z ktorých sa skladá."
Cesta
Cormac McCarthy
Minimalistická forma. Dobre ukryté biblické motívy. V tomto je McCarthy majster, dáva priestor na nadčasový výklad svojho diela. Takisto píše spôsobom, ktorý je ohlodaný na kosť, paradoxne o to viac má čitateľ potrebu sa v tom po prečítaní ďalej piplať.
Cesta je dobrá kniha, s trochu náhlym koncom. Pre rodičov trochu ťažšie čítanie. Keď odpustíte občasné prirovnania, ktoré ukradol z pulpových paperbackov ("tma temnejšia ako temnota sama" a pod.), čaká vás celkom silný, čitateľský zážitok s veľmi rozporuplnými pocitmi.
Nostalgia
Mircea Cărtărescu
Ja sa k ódam na M.C. nedokážem pridať. Dokonca sa mi zdá, že medzi kvalitnou literatúrou to bolo pre mňa najväčšie sklamanie možno nielen tohto roka.
Táto kniha nie je román, ako sa ho snažia niektorí predať, ťažko povedať, či je to vôbec cyklus, jednotlivé poviedky sa ťažko dajú prepojiť aj pri veľmi uvoľnených, modernistických štandardoch. Cărtărescu je v nich ako maliar, ktorý dokáže namiešať fenomenálne farebné odtiene a spraviť z nich obraz, ktorý keď vám niekto popíše, budete mať z neho dosť možno väčší zážitok, ako keď sa naň sami pozriete. Prvá poviedka je famozna, asi založená na hádanke, ale i tak prináša veľmi vtipné rozuzlenie. Hoci mora.nocna píše, že blíženci majú skvelú pointu, mňa teda až tak neodrovnala, dokonca mi prišla extrémne prvoplanová. Keď autor chce vyvolať nejaké emocie, pomáha si detskou krutosťou. Pre istotu neustále pripomína v jednotlivých častiach nostalgiu vetami typu "vyvoláva nostalgiu," , "všadeprítomná nostalgia" atď., hoci paradoxne najväčším plusom knihy je výborne vykreslená atmosféra, ktorá v mnohom čaká od čitateľa, že si bude domýšľať, ale takto jasnú vec ma potrebu autor pripomínať...
Najviac ma zaskočili tesne dvakrát po sebe "dvere, ktoré som si pred tým nevšimol", takto identické barličky sa naozaj nehodia k spisovateľovi takého formátu. Keby som ale aj dokázal prehliadnuť tieto veci, ktoré vo mne vyvolávajú pre mňa neobvyklé "hnidopichšstvo", tak jednu vec som autorovi naozaj nedokázal prepáčiť, a to, že z jeho textu musí byť aj iným jasné, že radšej ako písanie samotné ho priťahuje nazývať sa spisovateľom. O jeho veľkom egu ostatne písali aj v doslove. Preklad je ale výnimočný, a v podstate po väčšine času veľmi estetické vetné konštrukcie pridávajú knihe na hodnote.