Adhara komentáře u knih

Marťan Mark Watney v sukni na Mesiaci – tak by sa dal zhrnúť celkový dojem z tejto knihy. Hlavná hrdinka Jazz je Markovým osobnostným dvojčaťom – technicky zdatná, oplýva (chvíľami trápnym) humorom, je striedavo sympatická a protivná a dostane sa do šlamastiky, z ktorej ju vytiahnu jej dobré odborné znalosti. No obávam sa, že väčšina mojich sympatií k nej vyplynula len z toho, že zhodou náhod som donedávna riešila podobný problém ako ona – chcela som lepšie bývanie a nevedela som, kde naň zohnať peniaze. Práve táto motivácia okolo Jazz roztočí kolotoč problémov, z ktorého sa už nevymotá. Zaujímavé (ale neprekvapivé) je, že hoci Jazz pochádza zo Saudskej Arábie, dušou je to hotová Američanka. Vlastne Američanka z filmov. Je príkladom nepresvedčivejšej osobnosti „čestného zločinca“ a človeka ochotného položiť za svoju vlasť aj život. Až na to, že za svoju vlasť nepovažuje USA, ale Mesiac.

A v tejto súvislosti nachádzam jedinú hlbšiu myšlienku v celej knihe: ukazuje nám, ako by mohlo vyzerať mentálne odpútavanie sa od Zeme. V tejto téme je totiž v sci-fi značná diera. Väčšina sci-fi kníh sa odohráva vo vzdialenej budúcnosti, kde sú domovom ľudí od narodenia iné kozmické telesá a Zem je v ich očiach už len nejaká bizarná rarita. Je to prudký kontrast so súčasnosťou, v ktorej si život bez Zeme nevieme po psychickej stránke ani predstaviť. Jazz je však v podstate prvá Mesačňanka. Narodila sa síce na Zemi, ale už v najmladšom možnom veku, aký je povolený, sa s otcom presťahovala na Mesiac. Zem jej nechýba a o návrate na ňu nechce ani počuť. Zvykla si totiž na slabú mesačnú gravitáciu. Nikoho z vás by asi tiež neblažila predstava, že by ste, hoci s liekmi, mali zrazu žiť v gravitácii 6-krát vyššej. Jazzin postoj je smutný, no (do istej miery) pochopiteľný.

Vedecko-technická stránka je podobne ako v Marťanovi premakaná, aj keď podobne ako v Marťanovi sa mi nadvihlo obočie pri dvoch odborných problémoch – opäť z biológie. A jeden z nich ani nie je nijako zložitý – to je čo za argument, že pod kupolou na Mesiaci nemôžu rásť stromy preto, lebo sa dospelé stromy nedajú dopraviť kozmickou loďou? O semienkach autor ešte nepočul?

Celkovo hodnotím Artemis ako nenáročnú, čítavo napísanú knihu s uveriteľnými kulisami, ktorá však s výnimkou jednej (a to možno ani nechcenej) myšlienky prináša len klasický hollywoodsky scenár.

6 17.08.2021

Pokračovania úspešných kníh často vyznejú ako slabých odvar pôvodných diel. Inak to, žiaľ, nie je ani s Annou z Avonlea. Motívy a charaktery postáv sa nápadne opakujú, čím strácajú údernosť a postupne aj uveriteľnosť. Napriek tomu fantázia autorky, hoci už citeľne ochudobnená, ešte nie je vyčerpaná do dna. Stvorila čitateľné dielko pre všetkých, ktorých Annin osud veľmi zaujal a chcú vedieť, ako to s ňou bolo ďalej. Pretože sa však Anna v prvom dieli vyvinula na pokojnejšiu a rozumnejšiu osôbku, už svoje omyly tak strašne neprežíva a nemajú preto až také grády. Navyše si nemožno nevšimnúť, že všetko dopadá až podozrivo idylicky.
Kladom je, že 16-18 ročná Anna je v porovnaní s inými 16-18 ročnými hrdinkami úplne netypická. Kým dievčatá tohto veku zo súčastnosti sú v knihách zákonite bláznivé pubertiačky zmietané konskou dávkou hormónov, Anna už v šestnástich vystupuje ako mladá žena, ktorej by sme podľa správania hádali prinajmenšom dvadsať. Je zodpovednou učiteľkou, svedomite sa stará o svoju adoptívnu tetu a adoptívne deti, chce pomáhať a zlepšovať. Na druhej strane si cení detské rojčenie a detské spôsoby, v istom ohľade nechce dospieť. Pre mňa Anna predstavuje vysnený prototyp dospievajúceho dievčaťa.

Nie, toto nie. Nie námetom, ale spôsobom spracovania. Suchý strohý text v štýle "z mosta doprosta" bez akýchkoľvek umeleckých jazykových prostriedkov, umeleckých okľúk a teda aj bez atmosféry. Možno si autorka myslela, že teenageri sú jednoduchší ľudia, ktorých by metafora zabila. Takisto by ich asi zabila nejaká originalita vývoja vzťahov medzi postavami. Hoci na konci sa jej predsa len trošku objavilo. Každopádne - nenávidela som všetky postavy v knihe vrátane hlavnej hrdinky, v žiadnej mi autorka nedala jediný znak, s ktorým by sa dalo stotožniť, chápať ich, súcitiť s nimi. Alebo im aspoň veriť. Postavy sú buď absolútne čierne alebo absolútne biele a to, že niektoré medzi týmito stavmi prepínajú, z nich farbisté postavy rozhodne nerobí. Všetky boli ploché ako dosky. Snové pasáže ma zo začiatku tiež ničili. Druhá polovica knihy bola mierne lepšia. Ale úprimne ak by som vtedy mala na čítanie niečo lepšie, tak túto knihu nedočítanú odložím.

1 31.07.2021

Mnoho kníh je napísaných školácky, prosto, bez zaujímavých detailov a vlastného štýlu. To však nie je problém Podivného Thomasa. Ak má táto kniha nejaký problém, tak skôr opačný extrém. Predstavuje azda najbizarnejší svet najbizarnejších ľudí, medzi ktorými je hlavný hrdina vídajúci duchov ešte ten relatívne nudný suchár. Pri čítaní sa rozhodne nenudíte a na nedostatok akcie sa v tomto príbehu zahŕňajúceho z drvivej väčšiny len dianie počas dvoch dní sťažovať nemôžete. Na mňa to však bolo priveľa. Tom že autor nie je schopný ani najbanálnejšiu informáciu, ako napríklad počasie, podať bez nejakej šialenosti, aj to, že nenechá svojho hrdinu oddýchnuť, mi čoraz viac prekážalo. Aj to, aký je Odd otrlý a tým pádom nestotožniteľný. Malé dievčatko bolo brutálne zavraždené a vrahom je môj kamarát? V pohode, idem hádzať palacinky... Chápem, že to pre neho nebolo prvý raz, ale aj tak by takéto šok mohol vnútorne trochu viac riešiť, inak začínam mať pochybnosti o tom, či je klaďas. Naopak, veľmi pekne - aj keď, ako vždy, bizarne - bol opísaný jeho vzťah so životnou láskou. A hoci po prvom prečítaní tejto knihy som si hovorila, že tohto sveta mi akurát stačilo, po druhom dávam ďalšiemu dielu šancu. Hoci iba maličkú.

2 28.07.2021

Nebola to zlá kniha, no podľa nadpisu aj jej začiatku som očakávala niečo iného. Čakala som – kto by to bol povedal, že? – že bude celá venovaná sociálne úspešným psychopatom, analýze ich správania, spôsobu ich fungovania. Napríklad by ma bolo veľmi zaujímalo, odkiaľ psychopati – keďže nemajú empatiu – presne vedia, čo na ľudí platí, čo v nich vyvoláva tie správne pocity, akým spôsobom sa nimi učia manipulovať. Veď žiadna vysoká škola manipulatívna, ktorú by mohli navštevovať, neexistuje. No odpovede som sa nedozvedela. Namiesto toho sa so psychopatmi, aj to v širších súvislostiach, stretávame iba na začiatku. Stred je skôr taký povzdych, kam ten náš svet speje, kritika ľudskej hlúposti, vyjadrenie názorov na rozličné spoločenské a filozofické témy. Niežeby som sa s autorom nestotožňovala, s jeho závermi som skoro vždy súhlasila a bolo to užitočné, aj keď nie práve najjednoduchšie čítanie. Len nespĺňa očakávania, ktoré dáva svojím názvom. Ani posledná časť knihy, prílohy, nie je priamo o nich, popisuje však techniky, ktoré títo narušení ľudia používajú na ovládanie davov.

Toto slovné hodnotenie píšem z dôvodu, že som sa po rokoch opakovaného čítania rozhodla knihe jednu hviezdičku ubrať. Nechápme sa zle. Stále je to perfektná kniha. Aj jej štyri hviezdičky stále znamenajú oveľa viac než štyri hviezdičky u titulov od iných autorov. Toto hodnotenie netreba chápať ako 80 %, ale ako nejakých 95 %. No chcela som poukázať na to, že predsa len existuje rozdiel v porovnaní so 100 % predošlým i nasledujúcim dielom. Že napriek úžasnej čítavosti, skvelému situačnému humoru, úplnej absencii hluchých miest, krásnej prepojenosti dejových liniek a vynikajúcej zžiteľnosti sa s hlavnou postavou na nej nachádzam chybičku. A bohužiaľ nielen jednu.

Už po prvom čítaní, ktoré som absolvovala niekedy vo veku vystupujúcej trojice hrdinov, mi dej knihy začal pripadať trošičku... prekombinovaný. Už hrúbka románu napovedá, že s príbehom to nebude jednoduché. Pribudlo obrovské množstvo postáv. Až také, že som si ich takmer mýlila, najmä čo sa pracovníkov ministerstva týka. Predpokladám, že aj iní čitatelia vo veku hlavných hrdinov by s tým mohli mať problém. Budú potrebovať vynaložiť všetky sily na to, aby si udržali prehľad v zauzľujúcom sa deji a v komplikovanom rozuzlení.

Druhá výčitka, ktorú som mala už v štrnástich, bude ojedinelá, no ako osobný dojem to môžem spomenúť. Nepáči sa mi, že medzi hrdinami to začína iskriť. Nepasuje mi to do príbehu tohto typu. Niežeby sa to zle čítalo, napríklad také hľadanie si partneriek na ples prinieslo kopu vtipnosti a zábavy. Ale skrátka neznášam, keď to začne iskriť medzi chlapcom a dievčaťom, ktorí boli dovtedy iba kamaráti – ak tak možno nazvať to, že sa ustavične hádali. Neznášam jedno i druhé i tretie – vnesenie vzťahov tam, kde predtým neboli, vzplanutie citov medzi kamarátmi, aj to, že sa dokopy dáva pár, ktorý sa podľa všetkého nenávidí. Tie posledné dve veci mi pripadajú oveľa nereálnejšie než nejaký uhorský chvostorožec. Rowlingová vie síce úžasne písať, takže ma to pri čítaní nebolelo, ale istý pocit nepohody z tohto dejového prvku som mala.

A teraz menší spojler:

Posledná výčitka je však najväčšia a obávam sa, že aj najobjektívnejšia. Rozuzlenie. Mnohé veci krásne do seba zapadnú, je fajn, že existuje aj objektívny dôvod, prečo záporák napokon oboznámi klaďasov s celým svojim plánom (v iných knihách začne hovoriť len tak sám od seba, čo mi teda nepripadá veľmi realistické). Všetko je tak nádherne prepletené, zdôvodnené... a absolútne nezmyselné. Ak teda v areáli Rokfortu fungujú prenášadlá, prečo, prebohaživého, spravil hlavný záporák prenášadlo práve z Trojčarodejníckeho pohára? Prečo z toho pre Harryho asi najmenej pravdepodobne dostupného predmetu? Prečo si záporák skrátka nevzal Harryho niekde bokom a pod jednoduchou zámienkou ho neprinútil siahnuť na iný predmet premenený na prenášadlo? Čítala som tú knihu niekoľkokrát a stále nevidím žiadny dôvod ísť tou najkomplikovanejšou a najnebezpečnejšou cestou zo všetkých.

Samozrejme, bez absurdnej premisy by nemohol byť ani taký rozsiahly dej, počas ktorého sme si užili kopu srandy, napätia, tajomna i akcie. Dopracovanie sa k nezmyselnému vysvetleniu bolo také zábavné, že ho takmer ospravedlňuje. Takmer.

A mimochodom, netuším, prečo sa vo všetkých ostatných dieloch píše, že istého študenta na konci zabil Voldemort, keď to bol predsa Červochvost (aj keď na Voldemortov príkaz).

10 06.07.2021

Na2,5 hviezdičky. Na to, že to bol príbeh o vrahovi konajúcom z extrémnych emócií, to bol veľmi suchý príbeh bez emócií. Príbeh, v ktorom som si všetky postavy vyšetrovateľov okrem toho hlavného vzájomne plietla, pretože neboli dobre odlíšené. Pasáže z pohľadu vraha išli úplne mimo mňa, boli príliš nejasné (keďže zatajovali vrahovu identitu), nebolo ich ako uchopiť. Rozuzľovanie nebolo postupné, len nič, nič, nič a zrazu tu máme vraha aj s motívom. Veľa v konaní a psychológii postáv zostalo nedovysvetlené. Slabšia kniha.

Ak by som predtým nečítala Chlapca z lesov, bola by som hodnotila o pol hviezdičky lepšie (keby to tu bolo možné). Takto na mňa nezapôsobilo opakovanie motívov z týchto dvoch kníh, napríklad rodiny zloženej z otca, matky a dospievajúcej dcéry, pričom matka je zlá a rodinu opustila. Alebo až prehnaná šikana dievčaťa za jedinú drobnosť. Šikana jestvuje a je vážnym problémom, ale toto mi pripadalo až absurdne extrémne (a ešte znásobené tým, že je to druhý podobný prípad, ktorý nám autor predkladá). Tiež tam na môj vkus bolo až priveľa postáv. Čítalo sa to však dobre a linky osudov sa na konci pekne preplietli.

3 21.06.2021

Zhruba z prvej polovice som bola celkom aj nadšená. Zaujímavá zápletka, realistické prvé reakcie, celosvetové pozdvihnutie v rozličných oblastiach. Príbehy troch rodín, ku ktorým sa vrátili ich zomretí blízki, som dychtivo hltala (hoci Elvy + Flora ma bavili najmenej). No sila príbehu postupne slabla. Na môj neveriaci údiv nemŕtvi akosi prestali väčšinu ľudí a najmä vedcov zaujímať, nikto sa nič nepokúša urobiť pre ich záchranu, a pointa je strašne otrepané klišé. Navyše sa línia Elvy + Flora vôbec neuzavrela a absolútne nechápem, akú úlohu tam zohrala postava Petra. Škoda, iba priemer.

3 21.05.2021

Nedočítané. Knihu som si vybrala len kvôli nádhernej obálke a dúfala som, že vystihuje celkovú atmosféru diela. Nevystihuje. Je to - aspoň na prvej stovke strán - o niečom úplne inom. Či skôr o ničom? Postavy nezaujímavé, zápletka tiež, jazyk bez emócií. Vzdávam to.

Ako to už pri zbierkach poviedok rozličných autorov býva, úroveň je rôznorodá. A nič na tom nemení ani to, že všetky získali nejaké ceny. Nájdeme tu poviedky dobré, priemerné aj zlé. Za seba odporúčam poviedky:
Chyba 503
Leto, bazén a pílka na železo
Margita Besná
Prachy sa vždy zídu
Prvý podivný prípad Urbana Baránika
Šnúra
Svetlejšie zajtrajšky
Tvorca svetov
V starobe akoby si našiel
Zožrať zaživa

1 02.05.2021

Po Chlapcovi z lesov ide o veľké sklamanie. Už od prvých riadkov ma nepríjemne zarazilo, že kniha je písaná veľmi jednoducho. Akoby to autor písal o zhruba dvadsať rokov mladší, nevyzretejší. Prosté, polopatistické slová míňajúce sa účinku. Tú veľkú lásku som hrdinovi ani na chvíľku neverila. Ani to, s akým stoickým pokojom zvládal situáciu, keď začala ísť do tuhého. Nevedela som sa stotožniť s ničím. Nemám ani tak výhrady voči príbehu, ale to podanie... Dám autorovi ešte šancu a budem dúfať, že jeho iné knihy budú už oveľa inteligentnejšie.

3 02.05.2021

Prehrýzala som sa tým bez nadšenia. Áno, iná doba, iný jazyk, iný štýl... ale poznám aj akčné, čítavé a dychberúce dobové romány. Tento k nim nepatril. Zdĺhavý, ťažkopádny a nudný najmä v prvej polovici. Pasáže v zámku Blackwater (azda si si dobre pamätám názov) boli mojimi najväčšími čitateľskými útrapami. Záporné postavy, možno s výnimkou Fosca, boli vykreslené veľmi nevierohodne. Aj kladné majú čo doháňať. Podivné zdravotné problémy postáv boli úsmevné - paničkám stačí troška stresu a už sú choré na omdletie alebo rovno na umretie, zo zmoknutia sa zase chytí týfus... Možno keby som to čítala o dvadsať rokov mladšia, hodnotila by som to lepšie. Ale toto nebolo pre mňa. Žiadna atmosféra a ani napätia ktoviekoľko nie.

3 24.04.2021

Medzi tromi a štyrmi hviezdičkami. Páči sa mi neortodoxné a duchaplné vyšetrovanie hlavného hrdinu, ktoré ukazuje autorove znalosti naprieč mnohými odbormi. K tomu pútavý štýl, správne napätie. No postupom času som mal pocit, že z hlavného hrdinu robí až príliš nehrozeného a všeschopného amerického superhrdinu, čoho vrcholom bol scéna vo väzení. A s jeho duševnými pochodmi, zo začiatku sympatickými a uveriteľnými, sa už ku koncu autor nepáral. Škoda.

Dobrá, inteligentne a čítavo napísaná kniha. Hlavný hrdina je bystrý nie iba preto, že to autor tvrdí, ale skutočne tak koná a uvažuje. Autor rozohráva viacero pestrých dejových liniek, ktoré sa (väčšinou) vyvinú neočakávaným spôsobom. Vrátane vzťahov. Vhodné čítanie pre náročnejších čitateľov trilerov. Nie všetky otázky sa však zodpovedajú. Najviac ma zarazilo, že ani prvopočiatočná a zdá sa, že najdôležitejšia zápletka, sa nevyriešila. Ale to je cena za originalitu.

7 30.03.2021

Tak na 40 %. Keby som si prečítala anotáciu, mohla som byť pripravená na skutočnosť, že to bude spolovice životopis. Na čo ma ale nikto neupozornil bolo, že ten životopis bol riadne nechutný a k raňajkám nevhodný, plný zvratkov, zranení a rozplesknutých tiel. Bolo to fakt nutné? A bolo to vôbec do slova presné, či trochu prikrášlené, aby to pôsobilo šokujúco a teda komerčnejšie? Neviem. Čo horšie, po tom životopise neviem Kinga ani o trochu viac pochopiť. Nevysvetlil, prečo pil. Nevysvetlil, prečo drogoval. Len patetické klišé, ako si uvedomil, že rodina mu je nadovšetko. Jeho "život" pôsobí viac ako tuctový román než jeho skutočné romány.

Čo sa týka jeho prínosu k tvorivému písaniu, to bolo kusé, nesúrodé a trochu zmätené. Našla som si tam presne jednu užitočnú radu, inak išlo o známe veci alebo o veci v slovenčine nepoužiteľné. Príliš sa šprtal v základoch štylistiky, čo je téma, ktorá pre prekladovú knižku nemá veľký potenciál. Ale kde je výstavba príbehu? Budovanie napätia? Štruktúra deja? O tom nenapísal ani mäkké "f". Som dosť sklamaná.

5 27.03.2021

Čítala som len Akciu Neutrón - škoda, že tu nie je ako samostatná kniha, ktorou, ak si to dobre pamätám spred celého desaťročia, bola v knižnici. Vyhľadala som ju na základe úryvku v literárnej čítanke na strednej škole, ktorý ma veľmi oslovil. Žiaľ, ukázalo sa, že ten úryvok bol jedinou dobrou, zaujímavou a realite vernou časťou z celého príbehu. Na mojom nie najlepšom dojme sa však podpísalo aj to, že kniha je staršieho dáta a dokonca už aj pred tými desiatimi rokmi boli technológie spomínané v nej také prekonané, že neumožňujú vžitie sa do deja, prijatie ho za realitu.

Dobrý triler. Dejovo síce nijako prevratný, máme klasické zdroje napätia aj rozuzlenie. Na ňom je prekvapivé hlavne to, že nebolo príliš prepojené s tým, čo sme čakali. To ale neznamená, že odhalenia a rozuzlenia v knihe poprepájané nie sú. A aspoň to nie je prvoplánové.

Kniha je najmä veľmi dobre napísaná. Jeden z mála románov, ktorého autor si uvedomuje, že keď rozpráva len o takých obkukaných banalitách ako medziľudské vzťahy, nemá o nich rozprávať banálne a klišéovito, ale naopak, čo najviac zaujať. Jazyk je pestrý, detaily zaujímavé a čo viac – prináša nám nefalšovaný pocit hnusu, odporu a telesných tekutín. Nie, nevyžíva sa v opise zohavených mŕtvol, ale prináša z výzoru každej postavy nejaký nechutný detail, prípade nechutné drobné poranenie. V súvislosti s menštruačným cyklom, ktorý postavy skúmajú, a prekvapivými úmrtiami, to prináša ten pravý pocit hnusu. A presne to v knihe tohto typu na takúto tému očakávam. Veľkým pozitívom je aj reakcia hlavnej hrdinky na vraždy a úmrtia – je z nich primerane zdesená, šokovaná, otrasená, šalejúca. Žiadne nepresvedčivé mávnutia rukou nad stretnutím so smrťou. Napriek tomu mi ale hlavná postava nebola sympatická. Okrem iného aj svojím presvedčením, že chlapi rastú na stromoch, stačí natiahnuť ruku a nejakého si odtrhnúť, len na to akurát nemá čas...

3 12.02.2021

Už som sa síce v beletrii párkrát stretla s tým, ako nič netušiaca manželka zistila, že jej manžel je úchylák a vrah, ale dej spravidla končil jeho porazením. Tu však zatknutím príbeh iba začína, čo vytvára pomerne svieži motív s mnohými vetvami. Jednou líniou je ostražitosť a obrana, druhou dopad na psychiku nevinnej rodiny z rozličných hľadísk, treťou dopad na spoločnosť. Autorka vytvorila dobrú atmosféru života v neustálom napätí, neustálej úzkosti. Mám rada, keď je triler aj hlbšou psychologickou sondou. Tu sa to podarilo. Zvlášť v súvislosti s neošúchaným námetom. Problémom je rozuzlenie. Spáchala to osoba, ktorú som podozrievala ako úplne prvú. A potom, vzhľadom na to, že mi jej vina pripadala až príliš priehľadná, som začala podozrievať niekoho úplne iného.

1 07.02.2021

Zbierka poviedok s lepšími i slabšími kúskami. Najviac vo mne zarezonovala Záleží mi jen na tobě, melancholická poviedka z budúcnosti, ktorá nebude tým, čím sa po väčšinu doby javí. Dobré sú podľa mňa aj U stříbrných vod jezera Champlain a Temný kolotoč, hoci v každej z nich ma troche niečo hrýzlo – v prvej klišé, že dospelí nikdy nesmú uzrieť nadprirodzené javy zo sveta detí, v druhej sa zase nikto nezamýšľa, ako je tá fantastická zložka možná a ako by sa problém s ňou dal vyriešiť, nielen unikať pred ním. Nedostatočný šok a nepátranie po pôvode nadprirodzených javov mi ešte viac prekážali v Stanice Wolverton a Pozdní návraty. Ve vysoké trávě bolo pôsobivé. Malo len tú podstatnú chybu, že sa mi pritom neustále vybavovali Kukuričné deti – vysoké rastliny a medzi nimi temná sila, no, Kingovo spoluautorstvo z toho riadne trčalo. Vôbec som nedala Ďábel na schodech pre bizarnú formu jej formátovania, ktorá v čítačke ešte len spravila paseku a utrpenie namiesto čitateľského pôžitku. Neoslovil ma ani vojenský Palec a bezúčelné filozofovanie pred koncom sveta Propouštíme vás. Ostatné mali čosi do seba, ale aj svoje chyby.

4 01.02.2021