Adhara diskuze u autorů

Lenka.Vílka: Označíte niekoho s istým názorom za blázna (aj keď iba tak trochu, že), on sa urazí a za to je vzťahovačný? A trváte ďalej na svojom, pretože prečítať si argumenty oponenta je podľa vás trest? No, vidím, že je najvyšší čas túto diskusiu ukončiť.

Lenka.Vílka: Ohrádzam sa voči urážkam ľudí, ktorí si myslia, že je možné vymýšľať námety, ktoré tu ešte nikdy neboli. Som totiž jedným z tých ľudí. A prečo si to myslím? Vysvetlenie tu: https://www.adhara.sk/?page_id=5943

Kingove knihy mávajú skoro vždy silnú, hustú atmosféru. Mnohí ho považujú za ukecaného. Mne sa ale aj jeho zdanlivo zbytočné informácie páčia, sú dobre spracované a umožňujú mi lepšie sa zžiť s prostredím. Čo mi ale trošku prekáža sú určité stereotypy v postavách – napríklad archetyp dievčatka, väčšinou s nadprirodzenou schopnosťou, ktoré spravidla prežije. Po desiatkach prečítaných kníh badám aj istý stereotyp v deji. A pritom, keď je King nútený, dokáže tie stereotypy opustiť. Tiež jeho novšie knihy už celkovo nie sú také „husté“, ani čo sa atmosféry týka.

Simmons mi ako autor celkove nesadol. Áno, má obdivuhodný rozsah tém aj znalostí k nim, taktiež veľkú, inovatívnu fantáziu. No dielo od diela mi jeho postavy pripadajú nesympatické a nepochopiteľné, jeho vysvetlenia majú zjavné trhliny (menovite v Terrore - prečo raz nadprirodzenú obludu zastaví fyzická prekážka v podobe ľadu a inokedy nie?). Tiež sa musím pousmiať nad tým, ako v žiadnej jeho knihe nechýba krásne mladé dievča, ktoré priam nasilu dotiahne do postele chlapa, v drvivej väčšine prípadov takého starého, že by jej mohol byť otcom ak nie dedkom...

Clarke je u mňa vážnym kandidátom na najobľúbenejšieho sci-fi autora. Cením sa na ňom najmä to, že ako jeden z veľmi mála dokáže čerpať inšpiráciu z reálnej fyziky a astronómie a nepotrebuje sa opierať len o fantasmagórie. Dokonca i mnohé jeho staršie diela, v ktorých už niektoré veci boli poznaním prekonané, sú silnejšie a reálnejšie než nejedno sci-fi napísané v 21. storočí. Jeho vzdelanosť a z toho vyplývajúca vernosť je taká sugestívna, že som v minulosti pri čítaní mnohých jeho diel cítila silné napätie, priam také, ako keď som sledovala reálne kozmické misie. Intenzívne som dej prežívala s postavami aj bez toho, aby mi ich pocity boli dopodrobna približované. Čo ale neznamená, že by nebolo ešte lepšie, keby pocity postáv neboli dopodrobna priblížené. Málo „človečiny“ – to je vec, ktorá Clarkovi býva vyčítaná častejšie. A niektoré jeho diela zase žiaľ pôsobia tak, akoby sa silou-mocou snažil zavďačiť publiku a pchať do nich „človečinu“ spôsobom, ktorá im v mojich očiach sympatie naopak uberala. Ale každý autor má lepšie i slabšie práce.