Adhara
komentáře u částí děl
Bolo to fajn čítanie, nie hororové, skôr psychologická dráma. Ale kde je pointa?
Pre mňa jedna zo slabších poviedok Nočnej zmeny. Začiatok v pohode, stred sa dá, ale ten koniec? Hlavný hrdina, ktorému som fandila, sa zmení na nepoznanie, absolútne mu prestávam rozumieť. To odrezávanie si prstov bez umŕtvenia, bolesti a následného okamžitého ošetrenia je teda riadne mimo.
Poviedka s veľmi hustou atmosférou a pre mňa nečakaným záverom. Čítané vo veku 12 - 13 rokov.
Alternatívna história a otrepaný námet boja vnútri kozmickej lode s vesmírnymi monštrami. Niečo pobavilo, napríklad rezačka Maruška, niečo pobavilo asi mimo autorov zámer - ako sa napríklad snažil písať repliky slovenského vojaka. Inak som sa tým ale prehrýzala.
Dobre napísaný začiatok aj hlavný hrdina aj s jeho diagnózou. Vtipné, čítavé. Od príchodu nadprirodzenej zložky to ale začalo trochu škrípať, táto časť bola spracovaná trošku horšie, akási uponáhľaná. Celkovo ale jeden z lepších kúskov zbierky.
Vtipná mikropoviedka, ktorá má všetko, čo má mať na správnom mieste. Zaujímavý námet aj vývoj, dobrá, prekvapivá pointa. A nemenej prekvapivé je to, že niečo s takým koncom (na tie úbohé deti narážam) vôbec porotcovia dali do finále.
Veľmi otrepaný námet, do ktorého sa nedá priniesť veľa nového a táto poviedka to ani neprináša. Je ale dobre napísaná, jazykovo zdatná, len v jednom mieste som sa stratila a musela som si ho prečítať niekoľkokrát, kým som pochopila.
Na prvý pohľad šialený nápad. Na druhý pohľad geniálny. Na tretí pohľad ťažko nedotiahnutý. Príbeh o časovej slučke, ale veľmi odlišnej od časovej slučky v prvej poviedke zbierky Cestovanie časom. Z tej sa chceli jej aktéri vymaniť. Z tejto by vymanenie sa zo slučky značilo paradox starého otca v ešte oveľa horšom meradle.
Mám prezradiť, o čo ide? Nemám? Je to totiž základná a prekvapivá pointa. Radšej neprezradím. Iba to, že nápad je síce ohromujúci a autor sa veľmi snažil obložiť ho hodnovernými omáčkami. Poľudštiť ho a scivilniť. Napriek všetkej snahe som však príbehu neuverila ani na prvé čítanie, ani na druhé. Obsahuje príliš závažné medicínske a psychologické nezmysly. Už len ten – a toto nie je prvá kniha, ktorej to vyčítam – že človek nespozná sám seba v mladšom či staršom prevedení. Nielenže nespozná, ale v prípade svojho staršieho ja akoby si vymazal aj príslušné spomienky na stretnutie s mladším ja. A potom je tu názov. Úplne odveci, nič nehovoriaci, s ničím nesúvisiaci. Ale cez to všetko je ústredný nápad taký silný, že čitateľa zasiahne a prinúti ho premýšľať, čo i pod maskou posmechu. Čo viac, ide o jednu z najznámejších poviedok o cestovaní v čase, ktorej absurdne-geniálny dej som si vypočula už z úst niekoľkých ľudí.
Mimoriadna poviedka o časovej slučke a zúfalej snahe uvoľniť sa z nej. Páči sa mi veľmi silné a realistické znázornenie prostredia a postáv. Heinlen zobrazuje prvé pokusy s cestovaním v čase veľmi podobne ako prvé pokusy s cestovaním do vesmíru. Stroj času má svoju štartovaciu rampu, modul, starostlivo vybranú a vycvičenú mužskú posádku, vedcov a technikov, obrovský záujem novinárov a dokonca v ňom prebieha podobné súperenie medzi USA a Sovietskym zväzom ako pri kozmických pretekoch. To všetko a zachovanie aspoň minimálnej miery správnej terminológie tomu dáva punc nadčasovosti (až na ten Sovietsky zväz). Fascinuje ma, ako štýl písania priamo nepomenúva, ale súčasne zreteľne načrtáva atmosféru okolo trojice amerických cestovateľov v čase a ich misie, ktorá dopadla katastroficky. Posádka uviazne v časovej slučke, ktorá spôsobuje u ich veliteľa obrovskú psychickú vyčerpanosť. Je to len nahováranie si, prelud pod vplyvom depresie, alebo naozaj niečo z miliónov opakovaní slučky akosi preniklo k hlavnému hrdinovi a namiesto vymazanej pamäte si nesie pečať predošlých slučiek? Dych tejto atmosféry zanechal odtlačok v mojej vlastnej tvorbe – a pritom ide len o krátky príbeh. Charaktery postáv sú pekne načrtnuté, k hlavnému hrdinovi cítite sympatie, nad jeho vzťahom s partnerkou, ktorý nehoda s cestovaním v čase tragicky poznačí, zase smútite. A to bez akéhokoľvek usopleného pátosu a pomenovávania citov polopate.
Lenže tu sa akosi ukrýva aj základný problém celej poviedky. Autor toho primálo hovorí polopate. A tak vo výsledku, hoci ma poviedka nadchla a zaujala, nepochopila som, čo sa v nej vlastne dialo. Napríklad od akého do akého obdobia tá slučka vlastne prebieha, či nastala pri ceste dopredu alebo dozadu. Hovorí sa tam o pokuse cestovať sto rokov do budúcnosti, ale je jasné, že nešťastná trojica uviazla oveľa bližšie k súčasnosti. Aj v dialógoch robia postavy len narážky a idú na veci príliš veľkou okľukou. Vety ako „potom ti to všetko vysvetlím“ a „o čo ide?“ vzbudzujú v čitateľovi nádej, že sa už konečne dozvie, čo sa vlastne zomlelo... ale ono nič. Iste, hrubé rysy príbehu chápem, ale je tam priveľa nezrozumiteľného, nejasného a takto zostalo aj po druhom čítaní o dvadsať rokov neskôr. Čo mi prekáža najmä v závere, inak veľmi silnom. Motivácie ústredného páru postáv sú nejasné a z klaďasov sa tak menia na podozrivých. Konali v mene najlepšieho vedomia a svedomia, alebo v skutočnosti chceli z akéhosi dôvodu slučku uzavrieť? Nemám rada až takú otvorenosť. Všetkého, aj náznakov a nejasností, veľa škodí.
Od Aldissa mám prečítaných niekoľko kníh. Vo všeobecnosti sa vyznačujú až príliš divokými svetmi. Táto poviedka je však iná, akoby pod jeho hlavičku nepatrila. Je príjemne iná. Restrospektívne rozpráva o prvej ľudskej výprave na Mars. Nuda a klišé? Kdeže. Po pokuse o návrat posádky totiž vyjde najavo šokujúce prekvapenie – celá posádka sa presunula asi o tri minúty v čase do budúcnosti. Z tohto dôvodu loď preletí plánované miesto pristátia a havaruje. Prežíva jediný muž zažívajúci udalosti síce kauzálne prepojené s našimi, ale tri minúty pred tým, ako o nich vieme my. Po prepustení z nemocnice sa vracia domov. No jeho začlenenie do života nebude vôbec jednoduché...
Myšlienka, že každá planéta má svoje vlastné časové pole, ma vtedy pred dvadsiatimi rokmi fascinovala a dostala. Ktovie, či to bola náhoda alebo zámer, že ten časový posun sa rovná dobe, za ktorú svetlo zo vzdialenosti Zeme od Slnka prejde do vzdialenosti Marsu od Slnka. Pôvod tejto periódy sa totiž v poviedke nespomína, nerieši a navyše – budem trochu zlá – ako Aldissa poznám, on si na fakty príliš nepotrpí. Ostatne, celý ten časový posun pokiaľ viem nemá v súčasnej fyzike ani najmenšiu barličku zdôvodnenia, ale je to myšlienka natoľko zaujímavá, že mi v tomto prípade nevadí. A nielen myšlienka ako taká, ale vôbec myšlienka, že po prvej ceste na inú planétu sa dočkáme šokujúcich prekvapení, s ktorými nikto nerátal.
Ideu ešte umocňuje jej spracovanie. Rozprávačom príbehu je totiž nešťastná astronautova manželka. Miluje ho, túži sa k nemu priblížiť, pochopiť ho, vrátiť všetko do starých koľají, ale tá trojminútová časová bariéra ju od neho delí čím ďalej tým viac. Sám astronaut si s tým starosti nerobí, manželka ho netrápi, je tým, naopak, vedecky fascinovaný. A jeho žena nevie, ako sa vrátiť k rodinnému životu aj s deťmi, len tak-tak odoláva zvodom jedného z mužov pohybujúcich sa okolo jej manžela (pretože s manželom, prirodzene, nemôže spávať, hoci sa pokúša nájsť spôsob). A v neposlednom rade sa snaží pochopiť, ako kauzalita s človekom posunutým dopredu v čase, preboha, funguje. V tomto prípade nevyčítam autorovi, že žena je len tá hlúpa husička, pretože to nechápem na prvé ani na druhé čítanie ani ja. Ide o veci extrémne náročné na predstavivosť.
Problém poviedky? Zápletka sa nijako nevyriešila. Videli sme úsek zo života zúfalej ženy, nijako vygradovaný, nijako uzavretý. Pritom priam bičuje predstavivosť a bolo by úžasné spracovať túto poviedku na román. Ďalší nedostatok: prečo posádka na Marse nemala spojenie s riadiacim strediskom po celý čas? Prečo sa to spojenie zázrakom vytvorilo až v blízkosti Zeme? Inými slovami, prečo Zem nevedela o vzniku časového posunu skôr? Autor sa obratne vyhýba prílišným technickým detailom, či už je to kvôli čitateľom alebo preto, že sám nevie. No niekedy, žiaľ, ani to nezabráni chybe.
Poviedka, na ktorej pointu som si už nepamätala. Vlastne ani na dej. Aspoň som si ju mohla s chuťou prečítať znova. Zabudla som neprávom, ale možno logicky, pretože je taká… nepredvídateľná. V prvej tretine vôbec netušíte, akým smerom sa to začne uberať. Vlastne ani v druhej tretine. Názov nenapovie o obsahu vôbec nič, je však aspoň príjemne hrozivý. A čo ten obsah? Manžel sa neúspešne snaží priviesť svoju ženu naspäť do života potom, ako im umrela dcérka. Dôvod, prečo sa jeho drahá vzchopí, sa mu ale vôbec nepáči. Máme tu náznak uzavretej časovej slučky príčin a následkov.
Poviedka, ktorá dala zbierke názov. Najznámejšia, sfilmovaná… a podľa mňa najslabšia zo z knihy. Pri opakovanom čítaní som si ju nechávala ako najhoršie na koniec. Prečo? Za prvé, z osobných dôvodov. Na vtákoch mi nikdy nepripadalo nič desivé. Za druhé mi veľmi chýbal dôvod, prečo sa vtáctvo sveta z ničoho nič rozhodlo vykynožiť ľudstvo. Kvôli potrave? Ale choďte, to by, po prvé, nejednali samovražedne, a po druhé, bylinožravé druhy by si asi veľmi nepochutili. A za tretie sa mi nepáčilo, ako sa im v rekordne rýchlom čase ľudstvo vykynožiť naozaj podarilo, s výnimkou hlavného hrdinu a jeho rodiny. Ibaže by niekde skryte prežívali ďalšie skupinky neschopné sa spojiť so zvyškom sveta, podobne ako on. No nechápme sa zle, ani toto nebola zlá poviedka. Boj s vtáctvom a hrdinova vynaliezavosť v prežití sú zaujímavé. No v porovnaní s ostatnými kúskami pokrivkáva.
Poviedka s hrozivým názvom, ale pripadá mi akási nemastná-neslaná. Ďalšia, z ktorej som si od prvého čítania nič nezapamätala, a v tomto prípade viem prečo. Učiteľovi kazí dovolenku pri more podivný manželský pár. Slabší kúsok, pri ktorom som sa nebála. Áno, sú tu zaujímavé záhady, no slnečné pobrežie gréckeho ostrova ťažko vyvoláva hrôzu. Zvrat v príbehu mi nepripadá až taký logický a nenásilný ako v predošlých príbehoch, motivácii záporákov nerozumiem.
Poviedka zvláštna už tým, že je ako jediná písaná z pohľadu ženy. Hrdinky, ktorá sa po operácií očí ocitne v takmer smiešnej, ale vo svojej podstate desivej situácií. Zápletka je hrozivá, no s postupmi hlavnej postavy som sa nevedela príliš stotožniť. Má predsa hmat, nie? Prečo ho nepoužije na zistenie pravdy? A tiež nerozumiem, prečo nikomu jasne a zrozumiteľne neopísala svoj problém? Napríklad manželovi? Vedela predsa, ako vyzeral pred jej operáciou. Po gradácii deja prichádza rozuzlenie, jemne pritiahnuté za vlasy, ale akceptovateľné, hrdinka sa upokojuje… no nebola by to hororová poviedka, keby neprišlo ešte niečo desivé. Desivé, no v tomto prípade mätúce. Aké to má vysvetlenie? Nepochopila som to pri prvom čítaní ani pri druhom – ponúka sa zopakovanie vysvetlenia z rozuzlenia, alebo je to napokon presne tak, ako sa hrdinka obávala?
Pre mňa druhý najlepší kúsok v zbierke. Veľmi neobyčajný námet muža, ktorý naraz zoskratuje a bezútešnú rutinu svojho života sa rozhodne prerušiť radikálnym spôsobom. A ani netuší, ako tým do svojho života vnesie nový koníček. To však nie je všetko, čo sa zmení… Šikovne vypointovaný príbeh, ktorý sa oblúkom vráti k prvotnej zápletke a vyrieši ju neočakávaným spôsobom. No na konci mi prekážali dve nezodpovedané otázky. Jedna z nich je, prečo sa protagonista okrem iného priznal k niečomu, čo neurobil. Rozuzliť sa toho mohlo aj viac, napriek tomu to zanechalo silný dojem.
Podľa mňa najlepšia poviedka v zbierke. Jej obsah som si zapamätala zo všetkých najlepšie. Až po opätovnom čítaní po rokoch som však ocenila, aký ťažký námet autorka zvládla. Duch nespokojnej manželky sa prevtelí do… stromu. Možno sa pýtate, čo už na stromoch môže byť desivé. Veď sa nevedia pohnúť z miesta, nemôžu číhať pod posteľami a v skriniach. Ale tento strom veru dostatočne desivý je. Úspešne vdovca máta a mátanie graduje až do nečakaného konca. No rovnako ako za neobyčajný nápad si autorka zaslúži poklonu za to, že presvedčivo spracovala vdovcovo hľadisko. Oveľa ľahšie by bolo stotožniť sa s pohľadom nebohej manželky, uštvanej a prepracovanej, ktorej úsilie si lenivý, pôžitkársky manžel nevážil, ba mal aj akýsi náznak záletu s pomocníčkou na panstve. Lenže namiesto toho sa poľahky stotožníme s manželom, ktorému sa úsilie ženy zdá prehnané. Chce si aspoň trošku užívať života a namiesto neustálej honby za prácou má radšej oddych a pokoj. Ten však ani po smrti ženy nemá dopriaty, lebo prehnane sa snažiť a dusiť svojou prítomnosťou i snahou ho začne ovocný strom. Áno, znie to absurdne, ale čítajte.
Týmto príbehom som sa prehrýzala najťažšie. Epická bitka pri hviezde Betelgeuze bola napísaná tak, že som prvú polovicu poviedky vôbec netušila, o čom je reč. Priveľa nových, autorom zavedených pojmov alebo nových súvislostí pre staré pojmy. Priveľa mimozemšťanov, funkcií, technológií, do ktorých sme vhupli rovnými nohami bez predstavovania. Zo štýlu písania – častokrát vety stojace osamotene v riadku – išla silná snaha o dramatickosť. Mňa však príbeh nechal pocitovo úplne chladnou.
Trvalo dlhšie, kým som sa začítala. V jednej fáze ma však naozaj chytila a v akčných scénach som pociťovala napätie (čo v celej zbierke inak nie). Príbeh o vesmírnych stroskotancoch, ktorí od kozmickej stanice ku stanici hľadajú posledných preživších na svete, otvára obrovské množstvo tém, psychológie a možných ložísk emócií. Príbeh mal však opäť slabé, nevypointované zakončenie. Chápem, že dôkladné spracovanie týchto tém by bolo na román, ale aj tak mi dejový oblúk pripadal akýsi pokrivený. Napriek tomu jeden z lepších kusov zbierky.
Krátka, slabá poviedka. Venuje sa téme umelej inteligencie ovládajúcej kozmickú loď s ľudskou posádkou a bojujúcej proti mimozemšťanom. Neprináša nič, čo by sme ohľadom tejto témy už nevideli. Strohé, bez emócií.