zipporah komentáře u knih

Čím najviac roky, čo sa dá vek, ťa sklamú?
Čo prehlbuje vrásky našich čiel?
Hľadieť, jak život škrtá zo zoznamu
a osamieť jak ja som osamel:
Trest prijmem pokorne, nuž ponad cieľ
sŕdc rozčesnutých, snov, rum bez nádeje,
sa vaľte prázdne dni! Veď ničiteľ
čas vzal mi všetko, čím sa duša chveje;
tak srdce starobou už teraz skalené je.

3 13.12.2020

Ďalšia z kníh, ktoré hodnotiť mi príde nevhodné. Mám hodnotiť jazykový štýl autora, na 5 hviezd. Hodnotiť obsah? To sa nedá. Pán doktor Larrey už pár týždňov pre mňa veľa znamená a po prečítaní aj jeho pamätí v tejto knižke ma opäť donútili zamyslieť sa nad tým, v akej dobe žijem a či radšej nezápasiť s prioritami dnešnej doby... Od augusta čítam Kovaříkove práce o živote Napoleona, na každej strane umierajú ľudia. Teraz som si čítala o zachraňovaní tisícich vojakov... paralelne egyptské výpravy z pohľadu Kovaříka a Larreya, takže nastal synergický efekt. Ešte aj sila obyčajnej šalvie ma dojala k slzám. Tieto knihy nečítate preto, lebo sa nudíte, lebo máte radi knihy, ste knihomoľ, lebo žiadnej lepšej činnosti ako čítanie neexistuje pre vás, nie, tak toto nefunguje u človeka so sebareflexiou a schopnosťou robiť úsudky........... Takéto knihy sa nečítajú a nehodnotia. Takéto knihy sa prežívajú. .............. Nie som veriaca, ale niekedy mi pri ľuďoch ako je doktor Larrey, napadne len jednoduché "díkybohú, že jsi". Samozrejme, vďaka autorovi za skvelú snahu spraviť z doktorovho života príbeh, je to pocta, bola by to pocta pre každého, aj pre mňa.

„Larrey sul ponte! Larrey sur le pont! Larrey encima del puente!“
Stal se zázrak. Najednou se mi každý snažil pomoci. Posouván od jednoho k druhému, víceméně přes ušlapaná těla, ocitl jsem se ke svému velkému úžasu během chvilky na mostě a nakonec jsem se v pořádku i potřetí dostal přes Berezinu. Toto znamení respektu, které mi vojáci poskytli v situaci, kdy každý nemilosrdně bojoval o vlastní přežití, mi dalo na okamžik zapomenout na prožitá nebezpečí a ztrátu veškeré ekvipáže.

Pruské Jílové. 45 000 Francúzov proti 70 000 Rusov. V prvních 24 hodinách bitvy jsem byl nucen provést více než dvě stě amputací ruzných částí horních i dolních končetin. Jen stěží jsem schopen znovu vyvolat z paměti, co jsem tenkrát prožíval, vyrvat z nejtemnějších hlubin svého já své pocity a vjemy.

Borodino. Byla to nejkrvavější bitva, jaká kdy byla na celém božím světě vybojována. Obrazy hrúzy pomalu přikrývalo šero. Na hlavní ošetřovně jsme ošetřili zhruba dvacet tisíc raněných, polovina z nich byla raněna těžce. Do osmi hodin večer jsem já sám provedl asi dvě stě amputací. Operovali jsme za nejtěžších podmínek pod noční oblohou při studeném severovýchodním větru a při svíčkách, což púsobilo značné potíže, zvlášť při ligaturách a artérií je světlo nezbytné... Bilance bitvy byla otřesná. Třicet tisíc padlých na naší straně a skoro dvakrát tolik na straně Rusú.

Moskva vypadala jako šedá, obnažená lebka, nesoucí na čele třpytivou čelenku. Měl jsem pocit, jako bych pospíchal přes nekoněčný hřbitov, jen abych si mohl prohlédnout obrovský, starý, prázdný dúm. Císař v něm vypadal jako ryba zapomenutá v moři.

Viděl jsem ale i příklady nedostižné obětavosti. Především mezi německými vojáky přetrvávala navzdory všem těžkostem velká solidarita.

Já jsem přežil, přesto si ale královecký týfus vyžádal spoustu obětí. Mezi nimi i skvělého ženijního generála Eblého, kterému jsme vděčili za naši záchranu u Bereziny.

„Jaký to muž, jaký to skvělý a obdivuhodný muž je ten Larrey! Jak ten se staral v Egyptě při pochodu pouští, u St. Jean d´Acre i pak v Evropě! Vždycky jsem k němu cítil úctu, kterou nikdy nezklamal. Kdyby měla armáda někomu vztyčit sloup díkúvzdání, pak jedině Larreyovi! Larrey v mém duchu vždycky živil víru ve skutečně dobrého člověka.“ Napoleon Bonaparte (v záveti: „Vrchnímu ranhojiči Larreyovi, jenž je nejspravedlivějším a nejčestnějším mužem, jakého jsem kdy poznal, odkazuji 100 000 frankú.“)

3 24.11.2020

Paralelne s týmito dejinami som čítala Dějiny Ruska. Obe knihy sú písané ako učebnice, aj učebnica vie byť dobre napísaná, ako je to v prípade Dějín Ruska, zatiaľ čo v tomto prípade sa treba pripraviť na dlhé traktáty, ktoré ani pri najväčšej túžbe po poznaní vás jednoducho nebudú zaujímať a postupne upadnete do apatie. Čítať si percentuálne zastúpenie členov tej a tej menšiny je smrteľná nuda, často sú preklepy, mená sa zjavujú odrazu a odrazu aj miznú, čo je problém pasívnejšieho znejúceho textu... začína to tak fungovať po smrti Bohdana Chmelnyckého, ktorého môžeme vidieť na obálke a jeho príbeh je vskutku zaujímavý, možno je o ňom aj film, vlastne by ma prekvapilo, ak by nebol. Najväčším momentom vôbec vo svetových dejinách, ktorý sa udial práve na Ukrajine, je bezpochybne Hladomor. Z hladu mám zimomriavky a buďme šťastní, že si žijeme pri korytách, ktoré sa lámu pod ťarchou "zboží". Aj nepatrné zmienky, ako že ľudia jedli machy, lišajníky, decká umierali, existuje cez 100 prípadov kanibalizmu, návšteva stĺpu hladomoru v Kyjeve a prechádzka pomedzi veľké obruče obetí hladu, ma privádza do neskutočných rozpakov z našej doby preplnenej "progresívnych" vegetariánov, vegánov, ketodietujúcich a ďakujem za dennodenné šušťanie akéhokoľvek s prepáčením žrádla. Buďme za to vďační. Nemáme vojnu. Nemáme hlad. To je najväčší odkaz ukrajinských dejín.

3 21.07.2020

SPOILER - komentář obsahuje informace, které prozrazují část děje.

Keď toto čítam, nezdržím sa vulgarizmov. Žasnem nad tou ohromnou masou ľudského pokrytectva, ľudskej brutality, ľudskej tuposti a ľudského zla, ktoré niekoľkonásobne prekonáva modrú hviezdnatú masu nad našou úbohou logikou – výmysel, ktorý prišiel po prírode. Emócie prichádzajú z rôznych foriem, niekým ani nepohne, keď si číta o populárnom Osvienčime, ale keby ho navštívil, odíde s celoživotnou traumou. Forma robí veľa, ja mám traumu z prečítania Otrasov. Aj z autora.

Motiváciou bola sľubná informácia o knihe, ktorá odpovedá na moju otázku zrodenú ešte na základnej škole: ako je možné, že po druhej svetovej vojne, po takej veľkej katastrofe sa „zlému“, ale veľmi, veľmi zlému Nemecku podarilo žiť ďalej + dnes si žije na parádnej úrovni, ako nám vysvetlila pani nemčinárka na strednej škole (za tri nemecké výplaty, deti moje, si dokáže Nemec kúpiť auto). Či mi dala kniha vysvetlenie? Nie som si istá, okrem dákej preslávenej „klaňačky“ vo Varšave nemám v zošite riadok o Nemecku. Naopak, pozitívne hodnotím informácie o dianí v húževnatom Fínsku, ktoré u mňa stúplo, Chile a Indonézii. Japonské pikantnosti o tom, ako kopírovali (hoci podľa autora to kopírovanie nebolo) resp. preberali z hŕby ústav, zákonov a pravidiel v Európe a Amerike, čo im vyhovuje a budovalo hospodárstvo podľa nás. Japonci mi neboli sympatickí ani pred objavením tejto knihy a teraz ešte menej sympatií k nim prechovám, vôbec nie pre to, čo páchali Číňanom alebo Kórejčanom, práveže len dokázali, že sú tiež iba mrchy ako my všetci, ktorí máme za sebou podobné „kúsky“ histórie. Nepriatelia veľrýb a lesov to majú napísané na tvári a preto sa na nich nerada pozerám.

Mladé krajiny musia svoju národnú identitu skonštruovať... píše v závere trapošský autor, iný prívlastok neviem nájsť. Je proste trápny nielen pre svoju otravnú americkosť, ktorá obletúva oči čitateľa ako muchy okolo dobytčieho chvosta (Len, prosím, aby ste nezabudli, pre istotu po štvrtýkrát pripomínam posvätný dátum, kedy naše mrakodrapy padli, hoci sa práve venujem dejinám húževnatých Fínov, autokratických Nemcov, skorumpovaných Indonézanov...). Austrálsky rasiszmus ma nemusel až tak prekvapiť, zdvihlo mi to tlak. Jáj, zabudla som... Briti, ktorým zadky večne osvetľuje Slniečko, sú naveky vystavení očiam svojich bohov, najväčšie mrchy v dejinách. Autorova spoľahlivá intuícia a americká túžba po tvorbe identity zlyhávajú, keď ignoruje fakt ako „čas“ a evolúcia, je jednoducho nemožné mať identitu, keď ma vyprdli na svet pred hodinou. Ak je naozaj pravda o tom, čo píše ohľadom Austrálie, tak je to krajina tupcov, nechce sa mi tomu veriť.
Ukážková kniha. Amerika je absolútne nevyspelá vo vekovom význame, pretože sa buď hrá na sprosté malé decko alebo na rodiča pod mnohými názvami, trebárs NATO, ktorý chce prevychovávať tu krajinu-tam krajinu, hlavné takú, čo má ropu, drevo, rybu, ale ak má náhodou armádu, už to cítiť, ako chce zahrdúsiť tú krajinu nejakým šikovným spôsobom. Ako paranoik označuje Mexiko a kadejaké krajiny za „problém“, pardon, my všetci sme „problém“ Ameriky, aby som bola stručná, všetci sme potenciálni teroristi, ktorí zabezpečujú nielen chod, ale aj rast ekonomiky Ameriky, pretože sme useri facebooku, inastgramu, kupujeme cez Amazon, používame google, sme gójovia Američanov, ktorí sa radujú z najsilnejšieho hospodárstva na svete (vďaka nám – userom ich produktov a potenciálnym nepriateľom).
Autor ešte zabudol podotknúť v kapitole o zdrojoch, ktoré sa vyčerpávajú, že nie všetky to môžu takto dramaticky prežívať. A to zrejme Ameriku štve, pretože Rusko bude ešte veľmi dlho sebestačné na rozdiel od presušených Spojených štátov. Treba sa pri čítaní tejto knihy odosobniť a vziať si len to, čo je relevantné k poznaniu. Úvod je otravný, ešte horšie je to so záverom, čo so svetom. Nič, stačí preskočiť, netreba to dočítať, v podstate sa všetko opakuje dokola to isté, čo už bolo povedané, ale ak vás zaujíma psychológia seniorov, v závere sa potvrdzuje, ako si starší ľudia radi nahlas uvedomujú svoje postavenie a dôležitosť. Jared Diamond má už pekný vek. Apropo, starkí. Zdalo sa mi, že úcta k seniorom stúpa smerom na východ, no zdá sa, že japonský postoj k starkým má ďaleko od nemeckého.
Idem si radšej vygoogliť, ako vyzerá ten komodský drak.

3 03.01.2020

Spomedzi ruských autorov L. N. Tolstoj je mi najvzdialenejším, jeho pravidlá pri písaní nie celkom obľubujem. Tak napríklad jeho "napríklad", tie jeho v krátkosti ukážkové príklady o pracovnej včeličke, dákej lokomotíve, a ktoviečom ešte, to by sa mi ani počúvať nechcelo, nie to ešte čítať, ale aspoň v druhom prípade som ušetrená ľudského hlasu, ktorý by pravdepodobne len zdvojnásobil nechuť vnímať význam tých slov. Ani "odbočky" od deja nemusím, teda najmä dopodrobna popísané scenáre najbežnejších dní, viem, že má snahu opísať ako kopec Ďalších autorov, akí to boli ľudia, ale Tolstojovi to proste nejde tak ako Gorkému v jeho životopise či Dostojevskému... cítiť prílišnú snahu opísať tlupu sedliakov v karčme a to je otravné.. Vojna a mier je fajn pre historikov... Nezaradila by som ju medzi odporúčané od Tolstoja, skôr Annu Kareninu alebo Kreutzerovu sonátu. Posledných tridsať strán som už nezvládla, už to bolo skutočne tolstojevsky otravné čítanie s nulovou informačnosťou.

Predkladám však jeden dobrý a silne pravdivý citát, ktorý do veľkej miery vystihuje zákony reality, jeden z tých zákonov, ktoré ma desia, nechcem sa nimi ovládnuť, lebo ja mám k rozumu asi taký vzťah ako Immanuel Kant: "Ak pripustíme, že ľudský život sa môže spravovať rozumom, popreli by sme možnosť života."

3 03.11.2018

Psychoterapeutka v kapitole "Trojí pláč"... Jej príbeh hovorí asi nielen o predčasne diagnostikovanej chorobe jej dlhoročného kamaráta, ktorá je výsledkom v našej laickej reči "deformácie profesiou". Zaujal ma kvôli myšlienke o vzťahoch. Silné vzťahy sú vzťahy z časového hľadiska dlhé, osobne ich preferujem viac ako bežný človek, keďže počet členovej mojej rodiny viem narátať na jednej ruke, a to nepoužijem všetky prsty:/ Samozrejme, že som podobne mala takýto vzťah nielen s jedným človekom, s ktorým sa už najmä pre priestor nemôžem stretnúť. Spomínam na tie vzťahy ako na minulé a dobré. Ale potom mám tu vzťah s kamarátkou, ktorá aj bez mojej snahy diangnostikovať niečo, to má potvrdené na papieri. Poznáme sa viac než 27 rokov. A preto mi Trojí pláč najviac utkvel v pamäti. Náš vzťah mal vývoj od útleho detstva, dnes už pár rokov dozadu sa obohatil o jej diagnózu, ktorá jej pomohla prvý raz klásť mi bezdôvodny odpor. Ale ja nie som lekár. Nič v tomto smere jej nemôže urobiť lepšie, ako moja prítomnosť. A v duchu si môžem už len premietať, že som sa pomýlila, že celé tie roky som si predstavovala náš vzťah inak, ale ono to vlastne s ňou už bolo iné odmalička, mali to podchytiť dospelí. Už mi zostáva spomínať len na tie časy hier...

Tieto prípady sú skvelé pre ľudí s existenc. problémami, smrť je aktuálna pre každého živého tvora, ale starosti a povinnosti sa vekom obmieňajú a v istých obdobiach nedovoľujú ani skloňovať pojem smrť. Ale ak sa vžijem do tretej generácie, táto kniha je slepačia polievka pre ňu. V úplnom závere nepriamo hovorí Yalom o vďačnosti za život... Berme tento okamih tak, že ak nepatríme medzi tých, ktorí naozaj, ale NAOZAJ neboli životom skúšaní, nezažili krivdu, nútené práce, muky, konštantnú samotu od detstva, smrť vlastných detí (nie rodičov) a to ešte vo vojne, ktorá prinútila matku obesiť sa a ja ju chápem, tak buďme aj my vďační tak ako Yalom.

Nezabudnime na Maxima Gorkého, ruského spisovateľa, ktorý mal neľahkých prvých 20 rokov života a jeho pokuse o samovraždu. Dá sa povedať, že jeho život sa tým činom rozdelil na dve fázy. Myslím, že jeho kniha "Detstvo" a "Vo svete" sú rovnako hodnotné a silné ako Yalomove knihy. Nie preto, aby sme si povedali, že mne je predsa len lepšie ako bolo jemu a tým pociťujem úľavu, ale preto, že si pripisujeme negatívne emócie do takej mieri, že sa menia aj naše postoje voči spoločnosti, pričom vôbec netušíme, že tento negatívny postoj máme v prvom rade k sebe. Na čo príde najrýchlejšie psychoterapeut.

Záver: Táto kniha mi potvrdila jednu pravdu, s ktorou sa celý život vyrovnávame po svojom: sme pominuteľní. Áno, je to strašne kruté. To uvedomenie si vlastnej bezcennosti trvá dlhšie, prichádza to postupne s rôznymi okamihmi a udalosťami, trvá to aj roky. Mizne v nás to, čo odmalička nám dávali pociťovať: jedinečnosť. Starali sa o nás, chránili. Nemali sme starosti. Všetci stáli v pozore. Plnili naše priania. Milovali nás. A to všetko časom nahrádza ľahostajnosť, nedostatok času, samota, nezáujem. Pocit nenahraditeľnosti sa stráca. A tak hľadáme človeka, pre ktorého by sme ho znovu získali, pre ženy je to jednoduchšie, stačí im mať dieťa. Myslím, že práve s touto pravdou dospelý človek najviac času bojuje v živote rôznymi spôsobmi. Ale pozor, pretože veľmi ľahko môžeme upadnúť do predstavy, že vlastne spoločnosť je našim nepriateľom. V boji o náš vlastný pocit nenahraditeľnosti.

3 14.01.2018

povinnost... tak to ja tvrdim o Zaklinacovi potom, ale k veci... je to písané pre verejnost, nema to literarnu hodnotu, je to ako tvajlajt pre zeny, pre muzov boli sťvorene Hry. A tak to budem aj hodnotit. Pacilo sa mi to, mam rada oddychovu literaturu, zial na Zaklinaca to nema, Hry ma v sebe menej dynamiky a pestrosti. Necudo, ze bol natoceny serial, kedze 90% knihy je scenarovitost. No urcite sa to citat da, par scen bolo pôvabnych, napriklad v zavere s Daenerys

3 23.11.2015

Až na posledné božie strany ma to bavilo čítať, sú to časovo vzácne knihy. Apropo, úvahy o čase sú aktuálne pre moje potreby a tak ma potešili. Sú tu úvahy o pamäti, Augustínove hriechy a pekné citáty. Kým životopisný profil sv. Františka je šitý na každého našinca, profil sv. Augustína je skôr pre ľudí, ktorý sa už viac - menej rozhodli prijať dogmu a majú už len krok k Bohu. Alebo pre tých, ktorí už žijú v náboženskej viere. Pre mňa je rozhodne sv. František najväčším človekom na tejto zemi, bez pridávania zázrakov väčší človek než zázračný Ježiš, pretože aj bez dogmy zanechal najmocnejší odkaz pre ľudstvo. Odkaz na súcit, skutočnú lásku a pomoc blížnym, zároveň nefalšovaný vzťah s prírodou, v čom mu ani Rousseauov pokusný pobyt v džungli nesiaha po päty. Vravím to aj s vedomím, že na františkánsky prístup je potrebná dávka bláznovstva, ktoré má detský charakter.-)

3 19.03.2015

(SPOILER) Čítať si originálnu verziu slovenského jazyka znamená piť z vlastnej studne. Žiadne cudzopasnícke slová, skrkvané prekladateľskou mysľou. Je to cítiť, a Živý bič je živá slovenčina ako v knihe Dom v strání. Máme úžasných spisovateľov, Urban ma očaril našim jazykom už v Pomocníkovi. Obsah je cenný, z obdobia prvej svetovej vojny život na dedine a niektoré postavy som si obľúbila, stará Ilčíčka a Ondrej Koreň, obaja pripravili poslednú vôľu Koreňovej a navarili bryndzové halušky, tá časť je v kráse smutná ako časť, kedy si Ilčíčka uvedomuje, že jej syn sa už nevráti. Najväčšmi ma však zaujal záver v aktuálnom zmysle, ako Hlavaj podpálil Áronov dom a po tomto prišla skutočná sloboda. Presne tak. Ak sloboda, potom zbavme sa všetkého, čo máme, peniaze, hmoty a statky, to všetko zväzuje a zápasíme s tým každodenne. Niekedy mám plné zuby toho, ako žijeme a prezentujeme sa, naša zbožňovaná, perfektná spotrebná spoločnosť s vysokou zdravotnou starostlivosťou. Žijeme vpredu, ale je jasné, že sme v chrastavom zadku. Nič viac neznamenáme, ba menej. Aristofanes by našu spoločnosť zapriahol do kvalitnej komédie. Starovek mal Platóna a Aristotela, stredovek sv. Františka, novovek rozumne (bezbožné) vypracované duševné vlastníctvo, no čo máme my? V súvislosti s duševným vlastníctvom? Stvoriteľov internetu, ktorý vychováva nové a zdegenerované generácie? Naspeedované zmýšľanie, ktoré plodí miliardové kusy "kultúrnych bestsellerov" (vždy tak bolo, je a bude, ale nie v takom hojnom počte a v tom je ten rozdiel!). Alebo vari Jobsa a spol., ktorých výmysly produkujú prostriedky na degenerovanie? V pozitívnom slove ďalším generáciám zanechávame umelo predlžovaný život resp. utrpenie s alergiami a pokrivenými telami. Prínos modernej spoločnosti spočíva v možnostiach zapózovať si pred svetom, nik nemá čas na dejiny a vojny, ale niektorí šikovní si ho ešte nájdu. Ďalším prínosom môže byť plod úsilia človeka a to je premoženie Času, najväčšieho boha v ľudskom svete. Zdá sa, že sa s časom hrajú nielen filmári. :)

3 06.03.2015

Prichádzam na to, že filozofia jazyka či filológia je dobrovoľná samovražda mozgových buniek. Toto je kniha zabijak. Celkový dojem je asi taký, ako v úvodnej časti reakcia MF: "Nepýtajte sa ma kto som..." :D Dosť bolo Ecovho vplyvu. Som obyčajný laik, tento "field" je mi ďaleký a škoda, že sa nestotožňuje s tým, čo Kant praví: filozofia by mala pôsobiť predovšetkým ako liek. Ale filozofia má už svoje podoblasti, ktoré sa evidentne líšia vo vyjadrovaní a články od vedcov - lingvistikov sú rovnako náročné, je tam prepojenie... Aj tak všade vidím iba Platóna a MF je vetvičkou platónskych koreňov.

Nuž, čo som si odniesla, najväčší zážitok pre laika ako ja je nepochybne popis Velasquézovho obrazu Dvorné dámy, s otvorenými ústami som hltala zaujímavosti o obraze, ktorý je "repezentáciou reprezentovanou vo všetkých momentoch."
Pasáže o peniazoch mi dali viac prehľad než kniha z oblasti sociológie a psychológie, bol to neočakávaný dar autora a na to, že kniha je náročná na čítanie, o ekonómii celkom zrozumiteľne píše. Fyziokrati, statky a hodnoty, spotreba, prílev amerického zlata, atď.

V knihe sa rozoberá vlastne to, čím je človek ovládaný. Prácou, životom a jazykom. Definuje epistémy klasického obdobia, 19. storočie (tam je aj vznik literatúry).

MF, boriteľ existencialistických ilúzií, klebetil aj o svojej láske Nietszchem.

3 18.02.2015

Začína to byť zaujímavé, a to som od Eca prečítala Meno ruže, Baudolino, Pražský cintorín a božské Foucaultovo kyvadlo! Nieže by bol Eco doteraz nezaujímavý, naopak. Nijaký spisovateľ v súčasnosti sa mu nevyrovná! A mňa proste začína tešiť fakt, že priateľský Eco kráčal po cestičkách, po ktorých idem aj ja a stále to dokazuje. V názoroch aj v obsahu článkov, ktoré sú v tejto knihe. Huga milujem, takže nie je nič lepšieho, než od super Eca si prečítať super nadšenie pre exces v Hugovej próze. Navyše ako bonus rozoberá možno ešte lepšie dielo než Zvoník, Človek, ktorý sa smeje. Tak ma to dostalo, že si ho idem hneď požičať. Dokonca Eco píše to, čo si myslím, spejeme k veľkému ohňostroju... Samozrejme, myslí si to už viac ľudí, no vieme si skutočne predstaviť, ako to funguje? Eco ponúka vždy priebeh nášho šialenstva na tácke, v knihe. Najmä v prípade F.kyvadla...

3 12.09.2014

Výborne napísaný román, ja sa až tak povahovo nestotožňujem s hlavnou hrdinkou, ale presvedčivý príbeh si zaslúži maximálne hodnotenie. Osobne sú mi bližšie Anna, Emma, Búrlivé výšiny a hutné dialógy v Pýche a predsudok, no ani tu dialógy nezaostávajú, niektoré veľmi pekné postrehy písané jedinou vetou, skromnosť či autorkina blízkosť chudoby a vzdialenosť od fyzickej krásy a chamtivosti, ktorá je taká prešpikovaná v "austenovkách", podporia úplnú sympatiu k Jane a jej príbehu.

3 22.02.2014

Jedna z najaautentickejších kníh, aké mohol napísať "mladý človek", teda autor za neho. Fakt, verte mi. Stojí za to, to prečítať. Nebudem vás presviedčať, je to na vás, ale keby ste sa rozhodli, no skúste. Fakt! Bohatstvo, všetci sú kreténi a ja som cvok, ťahám jednu cigu za druhou a som strašne unavený, bolí ma hlava, keď mám počúvať fakt dobré rady do života. V živote som hovno spravil, ale usilujem sa nejako začať žiť medzi kreténmi, fakt sa snažím, aby bol zo mňa ďalší kretén. Mám rád deti, som veľký idealista, lebo každý tak začína, mám obstojný prehľad a ksicht bez uhrov. No vážne... Toto je svet mladých, Salinger podal dobrý výkon, vystihol presne to, čo ma na mladých totálne irituje, a som z nich totálne znechutená, oni za to nemôžu, všetci sme si tým prešli, aj ja, niekto blbol viac, niekto menej... Salinger dosiahol ducha teeenagerského, keď vo mne vyvolal odpor a túžbu, aby už Holdenov príbeh konečne skončil. Všetko od a po zet hodnotiť na človeku, všetko je vadné, všetko vadí, všetko sa kritizuje, a vôbec, mladý vek sa dá zrekapitulovať aj takto : Prežívame nejakú vedeckú fantáziu hodnú knižnej publikácii, lebo sme v pubertálnom veku, kedy celkom vážne berieme svet, lenže on sa s nami bezcitne zahráva a my sme schopní a silní porozumieť všetkému a pri tom sypeme zo seba dávky humoru na rozdiel od dospelých. A predsa sa dostávame do konfliktov, prestávame rozumieť svetu a v slabosti, ktorá prichádza podozrivo pričasto, odsudzujeme pomaly aj odpadkový kôš, lebo sa na nás pozerá proste škaredo. Nepýtame sa, prečo vtedy pri nás nik nestojí, tvrdíme, že pri nás nik nestojí a nikdy nebude! Keď prídeme do stavu, keď sa vieme už opýtať, prečo pri nás nik nestojí, lebo sa dozvedáme z vlastných skúseností, že pri nás niekto môže stáť, prechádzame prvým zlyhaním vzťahov všetkého druhu.

3 19.01.2014

Táto kniha má určite vysoké hodnotenie aj pre svoju útlosť s bohatým obsahom. Nepatrí medzi tie moje obľúbené, ale rozhodne patrí medzi povinné čítanie!!!!!!! Psychológia je tu v režime offline, pritom ide o ľudový psychologický príbeh, niečo ako Quasimodo s niekoľkými rozdielmi v chybách "poškodených". Je tu ľútosť, láska, súcit, rešpekt... príbeh je písaný ako scenár. Aj pre tú útlosť by sa mala radiť medzi povinné, aby sa mladí zamýšľali a v mladom veku tento príbeh, hlavne záver môže chytiť... ja som v závere mala zimomriavky, ale neplakala som. Plakala som iba pri knihe Philadelphia a keď zomrel Severus Snape, Princov príbeh som čítala už iba cez záves sĺz :D

3 01.09.2013

Bzung, mal by si si prečítať pár kníh od dostyho, potom si znovu prečítaj metro a možno prídeš na pár vecí, ak sa ti bude chcieť, dialógy si skús čítať nahlas a tiež možno na niečo prídeš... Metro 2033 = nové prostredie, samozrejme, prišiel s tým Rus, keby s tým prišiel Američan, bol by z toho ešte lepší biznis a twilight by mal náhradu, chvalabohu, tak to nie je. Na dnešné pomery a v scifi je toto taký malý unikátny príbeh hodných 5 hviezdičiek. Veľmi padlo dobre, že Arťom je chlapec neznámy až do záveru, takže čitateľ si môže predstavovať, to je pre mňa osobne prepych. Chlapec žijúci pod zemou, poznajúci skutočne málo ľudí, nenápadný zrazu dostane úlohu, povedzme že len ťažko dôjde k ako takému vývoju v takých podmienkach u mladíkovi, ešte sa čudujem, že to autor ako tak zvládol s názormi o osude a závere, je to jednoducho jedna malá a ozaj v predstave reálna situácia, výsek zo života... hlavne sa mi páči nepredvídateľnosť, čo spočíva len v logickosti, pretože keď si dakto uloví potkana a nevie, či predbehne potkana šampióna, je jasné, že prehrá... tento príbeh bysa dal tak dobre rozpitvať ako pán prsteňov, na tri diely a ďalej, ale odvaha tolkienova je odvaha tolkienova a nie glukhovského, nevadí, toto je tak dobré ako konec civilizace

3 22.01.2013

Rousseau je v tom dobrý, že má knihy ľahko čitateľné a preto ho môže ozaj každý čítať. Pokiaľ ide o Rozpravy, nedala by som ich čítať hocikomu, je to artefakt, ktorý hrá na city a slabšie resp. neskúsené nervy. Keby som toto čítala v násť rokoch, nenávidím vedu a od rána do večera by som si opakovala najlepšie citáty z jeho práce... hehe... Tým, že je to tak správne ľudsky od srdca napísané, aj čitateľ sa môže rýchlo odovzdať mysľou autorovej pravde, ktorú si tu ochočil. No jav je taký, že toto je druhá strana mince, ktorá očisťuje, ktorá pomáha človeku vedecky či umelecky či kultúrne založenému uvedomiť si, že šťastie nem.že nachádzať len v tomto a jedine v tomto. Ďalší spôsob, ako získať nadhľad. Aj v tom je osoh... Autorove vyznanie nie je o presvedčovaní pravdy, ale v jej vysvetľovaní.... veru, ako on, aj ja som sa koľko razy pýtala napríklad, prečo sme sa museli toľko matematických zbytočností v škole učiť (najmä na strednej), hoci uznám, že mozog treba cvičiť v logike, no mohli nás aspoň odmeniť touto diamantovou múdrosťou autora: "... geometria vznikla z lakomstva..." :D

3 27.04.2012

Pridala som a nechápem, prečo doteraz to tu nebolo, keď je to jedno z najvýznamnejších jeho diel. Tak, ako sa autor rozpisuje v Estetických úvahách o kráse a umení, tu podáva výkon podľa vlastných predstáv o kráse a ozaj je tento umelecky hodnotný príbeh zážitok čítať. Najsilnejší zlom prichádza so strašlivou úlohou, ktorú Tell musí v okamihu plniť na rozkaz, "jablko, šíp a jeho syn". Dialógy sú silné, opisy a piesne nádherné. Mne sa najviac to páčilo, že sa vlastne držal toho, čo zdĺhavo preberal v úvahách, až som si nevedela predstaviť, ako potom má vyzerať dobre napísané dielo. A tu ho máme...

3 18.04.2012

ooo, Schiller, kedysi sa toľko vkladalo slov do vyznaní, dnes stačí len "I love you", ale beztak, nedokážem si pomôcť, keď prirovnám Schillera k ruskému Lermontovi z vlastných citov... Schiller akoby sám bol Pečorinom, Hrdinom našich čias, ale tých nemeckých čias, dobovo i krajinne odlišných a rovnako emotívne silno efektných v mojom srdci, takého človeka stretnúť osobne, hovorím si po už koľký raz... next Úklady a láska, Mária Stuartová... ešte pripomeniem na zamyslenie pikošku z doslova: Schiller a Goethe boli priateľmi a Goethe ho volal do jeho mesta, aby prišiel bývať, takéto vzťahy kedysi bývali...

3 18.04.2012

Verím, že má knihy, ktoré sú lepšie a aspoň pre jednu knižku si zaslúži autor všetko to vyznamenanie, ktoré mu vy ľudia Zeme poskytujete zdarma, "kdežto" vám život neposkytne zdarma nič a práve v tom je paradox úspechu.

3 01.01.2012

Začala som to čítať, ale to sa nedalo proste, som si toho vedomá, že som to čítala aj v nevhodnom prostredí, kde boli ľudia... tak zložité bľaboty, autor vravel, že ľutuje, že nie je farebná tlač... ja ľutujem, že som nedošla ani po stovku. Škoda, ale nech mi už nikto nepovie, že Idiot je ťažká kniha, lebo dostane komára z pohára.