zipporah komentáře u knih

Ach v zemi krásnou, zemi milovanou,
v kolébku svou i hrob svůj, matku svou,
v vlasť jedinou, i v dedictví mu danou,
v šírou tu zemi, zemi jedinou,
v matku svou, v matku svou, krev syna teče po ní.

Čas: "Náhrobkem já ho přikryji."

Čudujem sa, že viac než 5 000 hodnotení a predsa len chabých 72%, to je chabý výkon mladučkých čitateľov zo stredných škôl, nie však autora. A možno aj chabý výsledok učebných plánov v rámci Slovenska a Česka, lebo to máme narovnako, hádam? Pritom v Británii majú úplne iný systém výučby literatúry a tie deti si sami postupne uvedomujú význam Hamleta. Keď sa tak pechoríme za západom, najmä Česi, tak by si mali vziať príklad od Britov v spôsobe výučby literárnych diel, ktoré vynikajú, kratučký Máj patrí medzi nich, na to nemusím byť expert v poézii. Apropo, Schiller ma naučil vnímať krásu v literatúre, najmä v poézii, ako má vyzerať a Dostojevskij ma upozornil na základnú funkciu literatúry. Tento krátky príbeh má podľa nich všetko, dej, zrkadlo doby, talent, naivnosť.

17 04.12.2022

Máme radi vymyslené príbehy. Príbehy na základe skutočností prezdobené pomôckami beletrie. Rozmýšľam, či sa táto kniha vôbec má alebo dá hodnotiť. Ja ju hodnotiť v skutočnosti nechcem, ale dám jej hodnotenie pre ten význam odporúčania, aby po nej človek siahol. Je pre mňa čímsi viac než Biblia. Možno preto, že je zo života ľudí. Čo veta, to skutočnosť. Pociťujem čosi ako smútok a vďačnosť pri čítaní a čím ďalej čítam, tým som smutnejšia a vďačnejšia. Nebudem tu nič písať k obsahu, nechám si to na blog, riešiť preklad je smiešne, keď človek vníma len obsah a na nejaké preklady kašle. Chcem však napísať toto: ďakujem Brjuchanovovi, Ďatlovovi, Akimovovi, Pravykovi a ďalším ľuďom, ktorí nezdupkali, zostali tam po celý čas a prijali zodpovednosť za to, čo spôsobil zložitý reťazec množstva chýb a bola to smola, že sa to stalo práve tam. Pretože to, aký mal Černobyľ priebeh, ako sa ľudia správali, režim, takto to funguje stále, perfektne do bodky, len s inými názvami a končí to katastrofou pre pár vyvolených obetí. Tieto situácie sú bežné a preto je to Biblia. Pracovať na niečom dlhé roky pod tlakom a dostať za odmenu smrť, svedomie (lebo ja verím tomu, že to tisíckrát oľutovali), hanbu, to je veľmi zlý príbeh. Ďakujem „biorobotom“ za spratanie následkov, vďaka všetkým, ktorí „upratovali“, aby som mohla žiť, písať tieto riadky a ty si si ich mohol/mohla čítať... Lebo až sem mohla doviať táto katastrofa. Veľká škoda, že to, čo si prečítate, nebolo vymyslené a každý po zavretí knihy asi túži po jedinom: prosím, nech to nie je pravda, nech je to vymyslené.

13 25.06.2019

Nie som historik, ale Weila musím opraviť, pretože napísal strašnú informáciu.
V prvom rade porovnávať Napoleona s Hitlerom je blúznením, ich spoločné "niečo" končí tam, kde si šialený Hitler bral za vzor Napoleona.
Napoleon bol spočiatku ozajstným hrdinom s dobrými zásadami a cieľmi. Čítať o jeho začiatkoch je zaujímavé a stáva sa akýmsi vzorom pre ľudí, ktorí chcú niečo v živote dokázať, popri tom však dokážu aj milovať. Svoju reputáciu a očividne aj charakter si zničil niekedy neskôr, možno po tých prvých talianskych víťazstvách, ja si to už nepamätám, naposledy som si o ňom čítala pred siedmimi rokmi, môžete ma opraviť. Napoleona obdivujem do tých časov, keď začal "klesať", každopádne bol vskutku výnimočný v dobrom aj v zlom a knihu odporúčam.

12 26.12.2011

Nasadnete do ekvipáži a veziete sa ruskou krajinou. Je to ruský "pán prsteňov" v tom zmysle, že trávite veľký čas cestovaním. Milovníci dostojevského sledujú povahy ľudí, popri tom sa tvorí zbierka mŕtvych duší, ale to je vedľajšie. Na Čičikovovi je dôležité to, ako pracuje s ľuďmi, ako reaguje na rozličné situácie a autor zdôrazní, že je to práve taká postava, ktorá nemá s klasickými hlavnými hrdinami nič spoločného. Poetickejšie pasáže sú gogoľovský zákusok s malinovou príchuťou... Pri čítaní treba vypnúť a .... smiať sa, smiať a to nielen na speve ožratého drožkára, čo tituluje svoje kone ktoviekým... Kto chce ísť do ruských končín a nemá peniaze, nech si prečíta Mŕtve duše. Pre mňa druhá najobľúbenejšia kniha (nie najlepšia!), akú som kedy čítala a ktorá mi našepkala dôležité poznanie.

10 20.12.2011

Zatiaľ najlepšiu "spoveď" prináša Všichni muži Kremlu od Michala Zygara. Vy, čo trpíte zvedavosťou, hľadaním korektného zdroja, alebo nejakou inou frustráciou, ktorú môže vyliečiť iba poznanie:D, odporúčam začať ním. Avšak kniha od Salminen je takým úvodom k nej, píše trochu všeobecnejšie (pri takom počte zdrojov sa inak ani nedá) a ako niekto spomenul, trochu pripomína širšiu prácu z akademickej pôdy, čo ja vnímam skôr ako pridanú hodnotu. Kníh s osobnými postojmi autorov je viac než dosť a preto si viac cením knihy podobné Salminenovej. Z tejto sa prehľadne dozvieme ako predkrm, čo vyžerieme v Zygarovej knihe a Máme se bát Ruska?.
Kvality autorky podporujú jej postrehy, ktoré sa dnes po niekoľkých rokoch, len potvrdzujú. BRICS ma celkom zaujal, táto šikovná multikulti kooperácia mi nejako unikla pri čítaní iných kníh, a bude zaujímavé sledovať naďalej pokles americkej hegemónie a osud BRICS. USA speje k morálnemu pádu napríklad svojimi farebnými ambíciami, ktoré sa usiluje presadzovať aj tam, kde už chodí každý sám a bez svedkov. V Silicon Valley sa rieši, či sa v budúcnosti bude používať emoji tehotného muža, v britskej knižnici vystupoval pred deťmi človek v prezlečení farebnej opice s penisom a ženskými prsiami, propaganda lobogotómie metastázuje do filmovej kultúry, kde zasahuje formáty takých kultov ako je Star Wars, klasické diela ako Anna zo Zeleného domu, alebo táto propaganda vreští ako blicujúci nedorastenec na futbalovom štadióne a ja rozmýšľam nad tým, nech to vlastne pokračuje a silnie. Pretože táto amatérska dúhová morálka sa nakoniec stane osudovou len pre USA a tie štáty, ktoré nerešpektujú históriu a rozdielnosť národov, svoju vlastnú spoločnosť, jej potreby a pod. Pre USA vždy budeme iba pôda pre ich obchody a záujmy, ich nezaujíma, či sme alebo nie sme rasisti, nezaujímajú ich ľudské práva homosexuálov, zaujímajú ich len peniaze, zisk, konzum, a zvyšok je iba politické divadlo. Chamtivosť ich hecuje generovať stále nové a nové produkty, no myslím, že v budúcnosti im už nepomôže ani netflix. Farbičkami ofarbili ťažko budovaný soft power v podobe technológií a konzumu (film, seriál, matéria, žrádlo) za posledných dvadsať rokov a otravujú s tým svet bez rešpektu. Politika je fakt zhubnosť a je umením ju robiť tak, aby bola čo najmenej zhubnou. Spomínam si, ako prof. Žaloudík spomínal niečo v zmysle toho, že politiku nakoniec medicína vždy prevalcuje, a má najmenší vplyv na túto oblasť. Závislosť medicíny na politike začína a končí len pri jej financovaní, ale inak je to v réžii lekárov, lebo jeden výborný lekár chirurg takého ťažko môžete vyhostiť z krajiny, a ak sa ho zbavíte, do ďalšieho rána sa mu ozve desať nemocníc. Pozrime sa teraz, čo však robí politika, keď sa mieša do medicíny v súvislosti s covidom. Znižuje kredit ľudí v medicíne a vede, len nedávno už ľudia začali aj verejne posielať neslušné pozdravy medikom a vedcom, ale myslím, že to je iba zhubný výsledok toho, že si politika priveľmi ochočila covida za posledný rok a neponechala vírus v rukách odborníkov.
Je Putin očkovaný alebo nie? Pozrime sa na to, čo spravil. Po mesiacoch len tak ledabolo sa zmienil o tom, že sa zaočkoval už v marci. Potreboval k tomu zahrať divadlo ako iní politici, ktorí sa v priamom prenose očkovali? Miešanie politiky s medicínou... Kvitujem všetky vlastnosti ruského postoja (nič nie je dokonalé, sklamanie z niekoľkostoročného pokrytectva Západu...), kvitujem Putinove Rusko, autokratívnu demokraciu, ani táto kniha ma nepresvedčila o tom, aby som zmenila názor a pridala sa k všetkým neznalcom na SVK, ktorí prd vedia o Rusku. Ešte som totiž nestretla človeka, ktorý by niečo vedel viac o Rusku, ako než z mediálnych útržkov. Putin je osobnosť, gosudar, svoj život obetoval Rusku, je veľmi dôležité, aby našiel človeka, ktorý bude ako on a Rusko, jeho záujmy budú vždy na prvom mieste.

8 18.07.2021

Tak toto je čosi, čo by si mal prečítať povinne každý, kto vyrastal v Káčerove, zbieral kartičky k mape Káčerova, neznášal Gustáva a fandil Donaldovi, má všetky diely Mladé svište, neobišiel nikdy Vtipy, triky, tipy, otravoval každého, aby si s ním zahral aspoň "Výťah", jednu z niekoľkých priložených hier a ostražito si chránil tie maličké figúrky k hrám v zápalkovej škatuľke:D a spomína si, ako Donald a jeho synovci jednu zimu museli byť len na cukrovej repe... na to, ako sa po údere z Donalda stal zrazu úžasný káčer, ktorý splnil všetky priania, t. j. Držgrošovi vypral peniaze, vyleštil každučkú mincu, Daisy zaplavil dom kvetinami, synovci zúfalí z toľkých dobrôt chceli späť svojho nerváka strýka, a vôbec všetci boli radi, keď sa vrátil ten starý, dobrý, večne nezamestnaný nervák Donald s fľaškou limonády :D Naprosto úžasný komiks, ktorý ma namotivoval prekutrať pivnice a zozbierať všetky komiksy. Dozviete sa, kto je Donaldova mamka:D, curriculum vitae prvej mince, po ktorej prahne Magika, a čo spravil malý Donald Držgrošovi pri prvom stretku:D pri tejto scéne som sa doslova zasmiala ani nie z toho momentu, ako z tých dlhých rokov prežitých s komiksami, neskutočná nostalgia... žiaľ, na Slovensku už od roku 2018 november nevychádza ani v českom preklade komiks. Takže v nostalgii nám zostáva iba oprášiť tie staré, ale my vieme, že aj to má svoje kač kač čaro!

"Váš život bude presne taký, aký si ho urobíte! Jediné hranice v dobrodružnom živote sú hranice vašej predstavivosti!" Strýko Držgroš

8 08.08.2020

Nemáte dobrý pocit z nevedomosti. Bizarným dojmom na vás pôsobí človek, keď odpovedá na vaše prosby a otázky, niečo vám prekáža v jeho spôsoboch, keď opisuje politickú situáciu. Úplne jedno akej krajiny, či tej vašej alebo zahraničnej. Úplne jedno, či súčasnej alebo spred troch storočí. Snívate o tom, že príde človek, ktorý pozbiera všetky udalosti danej témy, kopu pretriedi podľa času, a vy sa konečne dozviete, „copak to vyprávěl rozum“. Dnešná epizóda seriálu Copak to vyprávěl rozum, patrí Michalovi Zygarovi. Ak sa už chcete raz a navždy zorientovať v tejto neskutočnej spleti udalostí v Rusku za posledné roky, máte sa na čo „tešiť“. Zygarov objektivizmus dáva čitateľovi za úlohu vytvoriť si vlastný názor, priestoru je tam hodne. Keď tie fakty máte pred sebou, ani nie je nad čím špekulovať. Takže moja veľká vďaka tomuto novinárovi, ktorý zrozumiteľne zhrnul udalosti vrátane vojína Syčeva.
Na margo toho, že sila spočíva v pravde... Pochybujem. Sila určite spočíva v peniazoch a tiež v peniazoch. Netuším, či príde deň, kedy ma čosi presvedčí o tom, že globálny svet včera, dnes a zajtra nestojí na bohatstve a jedinou večnou príčinou, motiváciou, hnacím motorom človeka v globálnom meradle je „mešec, ktorý cinká“, často aj v meradle blízkeho okolia. Tento mešec myslím obrazne, skrátka ide o materializmus, jeho formy. Abstraktné pojmy sú tu pre duše so slabším štítom. Mnohí však veria v pravdu, vytvárajú lalaland, kde vládne pravda, ba dokonca sloboda, no chýba im ten kus inteligencie, ktorú má Zygar píšuci pravdu. Stávajú sa z nich rovnakí rádioaktívni radikáli ako tí na druhej strane brehu, kde mešce cinkajú. Pravda je podobne ako sloboda čosi nereálneho, komplikácia vznikajúca na základe týchto atribút: kto vraví pravdu, kto ju prijíma a v akej nálade je prijímaná: od toho sa vyvíja ďalší vývoj deju... z tejto pravdy, či slobody a podobných kravín. Pre nás je záchranným kolesom to, ak zostaneme iba pozorovateľmi. Aj keď budete svedkom donebavolajúcej nespravodlivosti, počkajte, dajte si čas a verte, že správny okamih na zmenu príde... Uchovajte si však v pamäti ten deň, kedy ste pochopili, že ste sa stali svedkom niečej krivdy. Čo sa týka obsahu knihy - ruskej politiky, ako človek z prostredia, kde slovo „rus“ je niečo hanebné, opovrhnutia hodné, čomu sa treba zďaleka vyhýbať, čakala som horšiu verziu Putinovej politiky... Podobne ako to bolo s prvým vstupom do krajiny. „Brblání“ médií a ľudí o Rusku či komunizme si budem dobre pamätať, bude mi pripomínať ten priepastný rozdiel, ktorý vzniká medzi skutočnosťou a fámou. Preto čítam takéto knihy, nechcem žiť fámami, takýto lacný spôsob života plný predsudkov nie je pre mňa.
Nuž, snáď sa niekedy vrátia tie časy, kedy Putin nastúpil na trón a vyzeralo to celkom dobre s Ruskom. Pravdepodobne to ale bude nový „putin“, „bush“ (ten už asi je), „blair“, nejaké moskovský hipster a ták. A už sa nebude smútiť za Gándhím Zrušili víza do Petrohradu na osem dní, to je malá príjemná iskra ako Zygarov zmysel pre humor v tejto knižke. Padlých je pomenej než v revolučných rokoch, znie to hrozne, ale keď si prečítate Impérium musí zomrieť a následne túto knihu, abstinencia Smrti je do očí bijúca.

8 02.02.2020

nemám slov, neskutočné dačo, 13,7 miliárd rokov samoty... je to senzačná kniha, len si treba hneď na začiatku upresniť potrebu čitateľa, lebo toto je čisté rozprávanie resp. reprodukovanie udalostí, opakovanie mien je zámer, princíp knihy, čiže nad tým je smiešne sa vôbec pozastavovať, zo záveru som mala zimomriavky, takmer som nedýchala... obdivuhodné grgy, po ktorých kvety zvädli, slnkom a dažďom ubitý starý tur, levitujúci darebáci, ktorí sa chytajú cudzích vecí, great-grandmum ako hračka zo Slunce seno jahody (nech žije Úrsula s rukou nahor, fandila som jej), prostá pestrosť a fantázia, skutočne, kto má averziu voči rozprávaniu, nech to nečíta, inak všetkým odporúčam....ako aj Evu Lunu, to je podobné prerozprávanie príbehov divokých ľudí

8 30.09.2013

(SPOILER) Spoilery nerada píšem, tento odsek je však relatívne bezpečný, nevyhnutný spoiler je v druhom odseku. Prekvapil ma príbeh, o ktorom som už veľa počula, myslím, že prvý krát kedysi v Holandsku desať rokov dozadu, reku, musím si prečítať. Nečakala som, že to bude také psychologické sci-fi a skutočné klasa dielo. Kto inklinuje ku klasickej beletrii, toto je podmienka prečítať. Myslím, že aj Dostojevskému by sa táto kniha pozdávala:D Principiálne sú to slová o slovách v slovách a kto nechápe, tak ešte raz: Duna je súbor myšlienok o myšlienkach v myšlienkach:D Veľmi pekný je tento úryvok: "Tam čekal celý vesmír s náručí otevřenou člověku, který dokáže dělat správná rozhodnutí. Nerozhodné zbabělce bylo třeba vyhánět, nutit je, aby pelášili ke svým pelechům. Jak jinak by je člověk mohl ovládat a šlechtit?" Celé to tak príjemne graduje v dobre vybavenom svete, kde miesto kávy je komoditou korenie, miesto peňazí voda (niekto kričí súk súk, či čo, v Barcelone vánjíro,vánjíro-za jedno euro vodu počuť na každom kroku v lete:D), miesto Bidena, Putina, Nera, Ľudovíta XXXX, skrátka dosaďte si svojho obľúbeného zlého uja, imperátor so zložitým menom, miesto Sibyly Ctihodná matka, atď., atď.

Spoiler: ako už spomínam, Duna je prepchatá tým, čo nám beží v hlavách v nejakých situáciách. Osobne ma zaujal Kynesov koniec. Tu sa podľa mňa ukazuje celá podstata autorovho jazykového štýlu. Nebude priamočiaro naznačovať, že ktosi umiera. Za smrť hovoria Kynesove myšlienky. A tie hovorili hlasom jeho otca. Ten, ktorý ho naučil najdôležitejšie veci v živote, podľa ktorých sa riadil a v poslednej chvíli sa tento hlas v spomienkach lúčil s Kynesom. Častokrát sama počujem takéto hlasy osoby, ktorá zanechala vo mne najdôležitejšie veci, ktorými sa riadim. Podobne ako Maxim Gorkij. Kynesov záver jednoducho vyvoláva zimomriavky a keď sa nad tým zamyslíme, je to dojímavý koniec a skutočná tvár smrti.

7 27.09.2021

Niektoré príbehy z knihy ma vrátili späť do doby, keď som sa pár mesiacov venovala ľuďom s rôznymi mentálnymi poruchami. Jednak som mala možnosť poznať takýchto ľudí v detskom veku ako asistentka učiteľa/osobná asistentka, jednak v tzv. treťom veku ako opatrovateľka seniorov. A poviem vám, že žiadna skupina ľudí na svete sa v individualite tak veľmi nelíši ako skupina ľudí s mentálnym postihnutím. My, mentálne "zdraví" máme mnoho spoločných vzorcov správania v spoločnosti, veď napokon sa usilujeme bežať s davom, mať akceptovateľné reakcie, proste nie sme tie "ostrovy, pozostávajúce zo seba samých" (Donne) ako autisti. Chceme sa "odlišovať", ale asi nie do takej mieri, ako sa odlišujú deti či starkí, ktorých som poznala. Veľmi sa mi páčil jednoduchý výrok, cez ktorý som si premietla spomienky na jednotlivé deti, väčšinou to boli chlapci, ako sa to vzťahuje na každom jednom v ich činnostiach, ktoré robili. Jedná sa o výrok o "geniálnych idiotoch": "Ak sa týchto ľudí nesnažíme silou-mocou zaškatuľkovať do vopred určených kategórií a pozorujeme ich bez predsudkov, zistíme, že aj oni hľadajú krásu a pravdu".

Aj oni hľadajú krásu a pravdu. Netvrdím, že som sa stretávala s "géniami". No keď som si to spojila s tým a tým konkrétnym človiečikom, dojala ma tá silná pravda vo výroku. Poznala som chlapčeka, ktorý sa mi navždy vryl do srdca, akoby som pred sebou mala môj vesmír v detskom veku, dlho som rozmýšľala, čím si ma vlastne získal.. možno mi Oliver Sacsk odpovedá vo výroku. Videla som na ňom, ako hľadal svoju predstavu o kráse a pravde v ľuďoch, ako ich zdravil, ako sa dožadoval pozdravu, ako podával rúčku človeku, ktorému dôveroval, ako sa cez číselka a rôzne hry snažil o pozornosť, ako celým svojím bytím naznačoval, že krása spočíva v udržiavaní dobrých medziľudských vzťahoch. A to máme spoločné. Spoznala som chlapca, ktorý vynikal v slovenskej gramatike a konkuroval by žalostne obrovskej populácie Slovákov v správnom y/i. Naučila som ho lúštiť osemsmerovky, pretože... on nachádzal krásu a pravdu v písmenkách. Krása a pravda je to, čo hľadáme všetci po celý život, a sú to pojmy s absolútnym príjemným pôsobením na naše bytie. To isté hľadajú aj ľudia s Aspergerovým syndrómom napríklad vo vede a faktoch, Downovým syndrómom v ľudskom kontakte (haptika je u nich mimoriadne úspešná), ADHD v emocionálne silne dôvernom, otvorenom vzťahu, či ľudia s autizmom v číslach. Poznala som chlapca, ktorý položil každému otázku: kedy si sa narodil, a tento dátum si bol schopný zapamätať... vrátane znalosti dňa akéhokoľvek dátumu, čo sa spomína aj v knihe. Mne to tiež nedalo, snažila som sa zistiť, ako to dokázal, vypytovala som sa ho, ale zbytočne, dodnes je to pre mňa záhada (hoci na to jestvuje algoritmus). Spoznala som aj človeka, ktorý každé ráno vyšiel z postele a ľahol si na zem. Spojilo sa mi to s mužom, ktorý spadol z postele, ale samozrejme, tieto prípady nemusia mať nič spoločného. Tak ako to táto kniha občas naznačuje, pre mňa časy s týmito ľuďmi boli skutočne pestré, učili ma vnímať svet cez ich "konkrétno" ako čísla, písmenká, kresby, pohyby a ako píše autor, najväčším poslaním ľudí, ktorí sa im venujú, je zistiť, cez čo alebo ako hľadajú títo ľudia krásu a pravdu, podporiť ich v tom, pretože ako pripomína na inom mieste v knihe, potrebujú, aby ich niekto viedol. Sú to tiež ľudia ako my, ktorí si zaslúžia pozornosť a miesto v sebarealizácii. Ich budúcnosť je aj v našich rukách a pritom nemusíme byť "povolaním" asistenti, opatrovateľky... Neotáčajme sa chrbtom a netvárme sa, že "nevidíme" týchto ľudí. Nebojme sa toho, že sú "iní". Ak sa bojíme, vyjadrime svoj strach tomu, kto stojí pri takomto človeku, čím sa začne konverzácia, ktorá môže pokračovať veľmi zaujímavo, ešte aj v tom mám dobré skúsenosti. Ľudia, ktorí sa stali nečakane "celoživotnými" opatrovateľmi svojich chorých blízkych, vám budú vďační za váš záujem. Všetci hľadáme krásu a pravdu (a poznanie), všetci sme na jednej lodi.

Na záver citát o dôvode záhradkárčenia: "Rastliny nemajú ego. Nemôžu zraniť vaše city."

7 11.10.2020

Začalo to pútavo, ale po príchode Ursuly ma to mierne nudilo a tešilo ma krátkosť strán:D No priniesť oceán vo vedre je čosi, čo by som si veľmi priala, ale s tou neotrasiteľnou, príšernou "dospelou" podmienkou, aby mi ju priniesol on. A to sa nestane. To je ten rozdiel medzi dospelými a deťmi, deti môžu mať radi každého a to jediné očakávajú, vedro s oceánom im môže priniesť ktokoľvek, prežijú rovnakú radosť, kým my dospelí najčastejšie predstierame radosť a túžime len po tom, aby sme oceán dostali od niekoho konkrétneho. Už nemáme radi vôbec nič a pri tom vieme, že to nie je nevďačnosť. Je to rezignácia.

7 27.06.2018

Kniha patrí spoločne s Matka (Gorkij) a Azúrova step (Šolochov) do jednej kategórie, výborný historický odkaz. Mám rada tieto knihy takmer bez emócií prerozprávané, určite je ich viac. Skrátka, som šťastná za literatúru v týchto prípadoch, odmalička sa v mojom okolí iba nadáva na komunistov, súčasníci, samozrejme väčšina informačne zaostalá na vyjadrenie sa vôbec k téme, berú do úvahy svoje vlastné skúsenosti, sú to ľudia narodení viac než 50 rokov po vzniku komunizmu ako ideológie, lebo komunistické myšlienky v základe takisto nájsť možno už v náboženstve a to nepriamo odhadujem z Oltáru od Briusova a Biblie, kde daj svoj majetok, veď toto všetko ti patrí aj tak.. Čím viac som čítavala, tým viac sa mi potvrdzovalo, ako ľudia rozmýšľajú prvoplánovo, preberajú názory, nie informácie od blízkych, nevedia rozdiel medzi Napoleonom a Hitlerom, a nedá sa spoľahnúť na svoje okolie. Človek sa fakt musí obracať na vlastný rozum a nediskutovať s nikým, kto nie je schopný dialógu. Tupci. Kniha je super, a ja nielenže rešpektujem ruskú mládež z tohto obdobia, chápem ich, chápem celú situáciu, v ktorej žili a roky predtým, hľadať vinníka je bezpredmetné, moje znalosti siahajú v tejto knihe (prečo sa robotníci zomkli) do Francúzskej revolúcie, ktorá sa hojne podieľa dodnes na všetkom, kde sme, čo sme zač, aké izmy máme za sebou.. no a ruský život je nezrovnateľný s inými niekde na západe. Boľševizmus sa musel zrodiť tam, kde najviac trpeli v otrasných podmienkach, musel mať úspech a Rusi, keď je vôľa, vedia byť veľmi disciplinovaní, osobné záujmy idú nabok, nie ako taký Angličan... Možno preto sa v ruskej literatúre viac spomínajú, hoci aj výsmešne, Nemci, lebo takisto sú disciplinovaný národ a vrana sa na vranu pozerá, nie na francúzskeho papagája. Dnes má komunizmus úspech tam, kde je pokora zachovalá v národe taká, akú ju vykreslil autor. Každý národ nesie charakteristické znaky! (v hovorovej reči je to myslené ako mentalita, ale v psychológii to má definície) a vďaka nim dochádza ku konfliktom, nedorozumeniu. To, čo chcú dosiahnuť Amerika a Veľká Británia, sa im nepodarí stále bude vládnuť bábel, nedorozumenie, napriek tomu, že nová forma internet dáva najvyššiu spoluprácu na globalizácii. Nedá sa to na všetkých stupňoch, proste sa to nedá, ale to je už iná téma.

7 20.12.2015

"Skúsenosť naučila Franka pozerať na všetko s nedôverou. Keď pri nejakej príležitosti počuje kohosi vysloviť: my sme len obyčajní ľudia, pomyslí si o ňom: chceš sa driapať, bratku, čo? Pozná takých, čo to kedysi hovorievali..."

No... myslím si, že na Slovensku je nás viac, čo takého jedného poznáme a nečudovala by som sa, keby ho práve táto kniha kedysi neinšpirovala k názvu svojej politickej strany. Super knižka od slovenského autora, jednu dobu zakazovaná a postava Galoviča, jeho záverečný popis mi viac-menej pripomína V. Putina, jeho vzostup v 90tych rokoch, vlastnosti, bez ktorých by sa nedostal k prezidentúre. Inak si myslím, že kniha sa nemusí až tak držať len a len určitej skupiny ľudí v danom období (komunisti), nemusíme robiť drahoty a priznajme, že Mňačko sa venuje politickej moci ako takej, fungovala rovnako v 16.storočí v Anglicku alebo v 18.storočí v Španielsku, či v stredoveku držiaci si moc kňazi, cirkev, skrátka, politická moc sa týka človeka a jeho povaha sa teda výrazne od čias mamutov nezmenila. Napokon, mamuty spomenul v tomto kontexte aj autor. Stále tie isté "chyby".

6 17.07.2022

Solženicyn píše o "zatýkacej pandémii", z ktorej sa naozaj zatočí hlava čitateľovi. Je to kniha, ktorú je zbytočne radiť medzi hodnotiace knihy aj napriek tomu, že pravdepodobne si čo-to autor "vyfantazíroval". Fantázia z ničoho nevzniká, z niečoho sa vybudovať musí ("kto nebol tam, ešte tam bude, kto bol, ten nezabudne") a kniha je dostatočne autentická na to, aby sme nespochybňovali základnú podstatu gulagov, ktorú tvorí číre ľudské zlo. Solženicynova nezvyčajná ostrosť, irónia, až naliehavosť dramatizovať, sa dá bez osobnej ujmy prejsť bez povšimnutia. Pri čítaní "nie je čas" na autorove citové vibrácie. Druhá kapitola o dôvodoch zatýkania bola celkom silným kafé, priebežne tak ale pôsobí celá kniha a dávam tak 15 % fantázie, zvyšok som presvedčená o tom, že sa veci udiali tak, ako to napísal... ako napísali mnohí autori zo skorších dejín. Výrok "Beda porazeným!" od Brennusa je tiež spotrebným materiálom na výstavbu gulág. Kto si ešte otvorí hubu po vydaní trestu? Tak mu bude pridané... Hladomor? Beda porazeným! "... no genialita politika spočíva v tom, že by aj z nešťastia, čo postihlo ľud, vytĺkol úspech." Aj to sa Otcovi podarilo na výbornú. Na jazyk si bolo treba dávať pozor do takej mieri, že som si pri čítaní neraz pomyslela, smrť je vykúpením. (A to mám za sebou zápisky seržanta Bourgogneho! Kde zlo páchali ľudia, ale bol tu ešte väčší nepriateľ a to príroda! Príroda a jej zlo stále ponúka nádej, ale ľudia a ich zlo presvedčí človeka, aby chcel zomrieť, a skutočné zlo spočíva aj v tom, zabrániť človeku túžiacemu po smrti, aby sa zabil... aj o tom sú Gulagy).

"Iný bol osud roľníka so šiestimi deťmi. Pre týchto šesť krkov sa nešetril pri kolchoznej práci, jednostaj sa usiloval niečo nadobudnúť. A naozaj, dostal – rad. Odovzdávali mu ho na schôdzi, zneli prejavy. Pri odpovedi sa roľník rozcítil a povedal: „Ach, keby mi tak namiesto tohto radu dali pud múky! Nešlo by to?“ Schôdza sa rozrehotala vlčím smiechom a roľník aj so svojimi šiestimi hladnými krkmi sa pobral do vyhnanstva."

Solženicyn nemoralizuje, v závere iba v skratke pripomína priamočiaro, za čo by sme mali byť vďační a čoho/koho si všímať. Tituly, uniformy, či v modernej dobe ajpedy, autá, domy neznamenajú nič, cestou na Gulagy nič z toho si neodnesiete a budete len nešťastní, že vás postupne okradli a pri prvej sťažnosti... Beda porazeným aj dnes! Poráža nás nielen vírus, zatiahli sa do tejto porážky aj politici, aby nás viacnásobne porážali.

Dôležitá je len pamäť. V kontexte nešťastných ľudí, ktorí cestou na súostrovie prichádzali o svoje kufre, jedlo, oblečenie... autor píše:

"Človek by mal mať len to, čo si vždy môže ponechať: mal by poznať jazyky, krajiny, ľudí. Nech vrecom, čo si človek berie na cestu, je pamäť. Vštepuj si do pamäti, človeče! Vštepuj si všetko do pamäti!"

6 20.03.2021

"Žiadny človek sa nepozerá na svet nedotknutými očami. Vidí ho prostredníctvom určitého súboru zvykov, inštitúcií a spôsobov myslenia." R. Benedictová
Ako sa tiež spomína v knihe, kritika Ruska je oprávnená, ak sme ochotní pripustiť kritiku ostatných veľmocí, prenesieme sa cez more predsudkov a tragických skúseností v mene pragmatizmu a najvyššieho cieľa, ktorým je mier (inými slovami vlastné prežitie)... to autorka dodržuje resp. sa o to snaží a preto sa dozvieme aj, ako za pouhých 70 rokov Američania odkrágľovali Indiánov, kúpili si Floridu od Španielov, Nové Francúzsko, anektovali Texas, bojovali s Mexičanmi, pripojili si juhozápad dnešného USA, zakúpili ďalšie územia od Mexika a Británie... tak toto by zaskočilo aj Napoleona s Alexandrom Macedónskym:D

Vysvetľuje sa tu, čo je to impérium, imperializmus, matchpolitika, realpolitika, aký význam má geopolitika a zemepis... "Mäkká sila" akejkoľvek veľmoci môže vysvetliť, prečo sa Rusku neodpúšťa to, čo veľmociam ako Británia, ktorá ovládla globálne omnoho viac území, či ambiciózne USA, Nemecko... Jedná sa o akúsi príťažlivosť krajiny, jej domácich modelov, kultúry a ponúka prosperitu, technologické výdobytky... Hoci sa anglické lode stavali zo surovín dovezených z Ruska, samotné Rusko je hospodársky slabé a pokúšalo sa ako ZSSR čerpať moc z ideologických zdrojov, ako britské impérium stálo na hospodárskej moci...

Za poslednú dekádu môjho úbohého života si uvedomujem, že jedinou "ríšou zla" je tu Británia, čo mi vlastne táto kniha potvrdila. To, čo sa Britom podarilo, nemá obdobu a ako USA nemajú konkurenta na západnej pologuli, Briti nemajú konkurenta v získavaní moci na tejto planéte, dosiahli trebárs aj to, že sa radi učíme povinnú angličtinu. Dramaticky to neberiem a nemám potrebu kade-tade šíriť negatívny pohľad na nich, je to len suché konštatovanie a napokon je súčasnosť, bolo by na nič platné, keby nastala situácia, že by sa zmazal soft power, ktorou tento elegantný ostrov oplýva, a všetkým by sa otvorili oči. To by asi nastala hotová anarchia, katastrofa rovná takej tej jadrovej:D

Vďaka tejto knihe som si tiež uvedomila, že sa cez more predsudkov dá preplávať, hoci to nie je pohodlná loď, "iba" plť, ktorá neponúka Hollywood, výhľad z newyorského vrtuľníka, priemyselnú revolúciu, austenovskú kultúrnu prestíž, kauflandské zboží... vlastne som si to všimla už dávno, mnohí ľudia z Pakistanu, Iránu a podobných kultúr žijúcich v blízkosti Ruska, ba naopak Američania, do značnej mieri obdivujú "ruskú klasiku", áno, ruských spisovateľov, ktorí ako jediní si dovolili ukázať obraz Ruska, pretože rozprávať sa o systéme, politike bolo po celé stáročia v Rusku zakázané, a možno aj preto je ruská literatúra taká mocná a prestížna, že by sa mohla pokojne považovať za súčasť "mäkkej sily" Ruska a byť dobrou cestou k poznaniu tejto obrovskej krajiny. Môžete však začať aj touto knihou:)

"Rusko zlyhalo v tom, že nedosiahlo tak ako my všetci útek pred vlastnými dejinami, t. j. zostalo perifériou svetového systému... Prijali sme unilaterálnu rétoriku a politiku USA ako záruku svojej bezpečnosti... Zvolili sme si členstvo pod vedením USA s ich globálnymi ambíciami... Spor s Ruskom nie je sporom o demokracii, ale sporom o usporiadaní bezpečnostných a zahraničných vzťahov..."

6 05.08.2020

„Nelituju toho pokusu.“
„Já taky ne, ale ztratil jsi něco, co jsi předtím měl. Měl jsi úsměv...“
„Prázdný úsměv pitomce.“
„Ne, vřelý, opravdový úsměv, protože jsi chtěl, aby tě lidi měli rádi.“
„A oni mi dělali psí kusy a vysmívali se mi.“
„Ano, ale i když si nechápal, proč se smějí, vycítil jsi, že když se na tebe dokážou smát, mohli by tě mít rádi. A ty jsi chtěl, aby tě měli rádi. Choval ses jak dítě, a když jsi byl s nimi, smál ses dokonce i sám sobě.“

Príbeh Charlieho odporúčam, je to zároveň príbeh Inteligencie a čo sa jej môže stať, keď stráca po ceste ako nevesta svoje družky - Emócie.

6 09.04.2020

Prosím o pokračovanie:) Možno investigatívni novinári nahradia historikov... a takéto knihy sú budúcnosťou bestsellerov. Neviem, koľko pravdy a koľko výmyslov je v knihe, v každom prípade ma navnadila zakúpiť si Všichni muži Kremlu. Výborné čítanie o Leninovi, ako si z vetiev skladá "kanceláriu", ako sa z Illiodora-Sergeja Trufanova s hrozným kukučom, z tohto mníšskeho bojovníka porážajúceho papierového draka, stáva vrátnik v hoteli alebo o prekvapujúcej kríze stredného veku u Maxima Gorkého, kedy dostáva chuť založiť sektu ako Tolstoj a hrá biblickú postavu Abraháma.
Dejiny sú hrozné, a preto ma láka čítať ďalšie podobné knihy. Rozhodne túto odporúčam!!! Bude to pre vás ako Lenin vraví v závere: "Es schwindelt!" Nielenže sa mi hlava točí z toľkých otrasných udalostí, cítim, že priberám z toho ťažkého poznania, slzy sa menia na kamienky, je to ťažké čítanie. Vedela som, že Nikolaj II upadá a je na nič cár, táto kniha je zbierkou príčin a poviem vám, je to príšerné, už nepozriem na obchody bez predstavy o "chvostoch" (hoci takéto chvosty spomína aj Victor Hugo v Človek, ktorý sa smeje a rastú od tretej rána). Neskutočné množstvo mŕtvych, ľadová ľahostajnosť, záhuba, to je sedemnásťročné ruské peklo :( Dnes už to nie sú chvosty hladujúcich, ale chvosty turistov, koré rastú pred Zimným palácom.
Zipporah, treťotriedny rečník uznávajúci obývačkovú politiku:D

6 26.12.2019

Prakticky ešte nič neviem o spisovateľovi, jeho životopise a kam patrí. Tak osobného spisovateľa som už dávno nečítala. Ktosi spomínal slovo sugestívny, to je naozaj priliehavé slovo. Marcel Proust sa stáva pre mňa ďalším literárnym géniom v elitnej triede autorov svetového kalibru, akými sú Victor Hugo, Umberto Eco, A. S. Puškin či M. F. Dostojevskij... Ani do jedného som sa však špecificky nezaľúbila ako do N. V. Gogoľa, ktorý sa rozháňa bohatou slovnou zásobou ako bičom a to spôsobmi takými, že aj bič Indiana Jonesu by v smútku zvädol. Neublíži nikomu, naopak. Čosi podobného prežívam čítaním Prousta, ktorý sa stáva blízkym, telesným, vytvára tlak, známy stisk spomienok, ktoré sme väčšina z nás prežili, mnohé obrazy sú nám blízke, no iba taký génius ako on dokáže zachytiť každučký detail. Pretože Marcel Proust je najväčším detailistom, akého som kedy čítala, či už ma pamäť zrádza a týmto vyhlásením zrádzam iného autora?:D

Nanešťastie, treba mať na pamäti (pomocou ktorej si vytvárame skutočnosť), že kniha nie je pre širšiu verejnosť. Prínos tohto diela pre literatúru ocení čitateľ skúsenejší v beletrii. Proust určite pridal týmto dielom novosti do literatúry, preto asi nie som jediná, ktorú prekvapuje, prečo neboli preložené všetky časti do SJ. To je asi ako nepreložiť Pýchu a predsudok... Jeho prirovnania pobavia, popisy scén a irónia, po obsahovej stránke neobyčajným, luxusným spôsobom opísaná zaľúbenosť Swanna k Odette, láska, príbeh jedn z tisícich, pozdvihol rozprávacím štýlom ako Marquéz, ale samozrejme, obaja spisovatelia sú inak rozdielni.

Teším sa na druhý diel, na záver pridávam pár citátov.

Človek sa v spánku stáva stredom kruhu času, obklopený prežitými hodinami, sledom rokov i svetov.

„Podistým budete mať v tých končinách priateľov, keď tak dobre poznáte Balbec.“
„Mám priateľov všade, kde sú zástupy ranených, ale neporazených stromov, ktoré si podali ruky, aby s patetickou uvzatosťou vedno prosili drsné nebo nepoznávajúce zľutovanie.
„Asi sme si nerozumeli,“ prerušil ho otec, uvzatý ako stromy a drsný ako nepriateľské nebo.

„Vonkoncom nie som v stave povedať vám, či pršalo. Žijem tak dokonale mimo fyzických náhodilostí, že moje zmysly sa ani neunúvajú ma o nich informovať.“ ... „Nikdy sa nenechám ovplyvňovať atmosférickými poruchami či zavedeným rozdelením času. Nemal by som nič proti ópiovej fajky a malajského krisu, ale neuznávam nepomerne škodlivejšie a navyše všedné meštiacke doplnky, hodinky a dáždnik.“

... bol by som zúfalý ako zaľúbenec, ktorý chce raz a navždy ľúbiť jedinú bytosť a ktorému vopred rozprávajú o jeho budúcich milenkách...

Letmé klopnutie na okenné sklo, akoby doň čosi narazilo, vystriedané výdatným ľahkým šuchotom, akoby z okna na vyššom poschodí niekto sypal zrnká piesku, a potom sa zvuk začne šíriť, vylaďovať, nadobúda pravidelný rytmus, stáva sa kvapalným, zvučným, muzikálnym, nesčíselným, univerzálnym: skrátka dážď.

Keď láska k psiemu zadku zmámi muža,
ľahko sa mu zdá, že je to vonná ruža.

Ľudské bytosti sú nám zvyčajne natoľko ľahostajné, že keď do niektorej z nich vložíme možné vlastné utrpenie a radosť, zdá sa nám priam stvorením z iného sveta opradeným poéziou, mení náš život na akýsi neurčitý priestor, kde je viac či menej v našej blízkosti.

... skutočnosť sa vytvára len v pamäti...

„Zdá sa mi vlastne smiešne, že muž s jeho inteligenciou trpí pre takú osobu, ktorá navyše ani nie je zaujímavá, vraj je dokonca hlúpa,“ dodala s múdrosťou nezaľúbených ľudí, ktorí sa nazdávajú, že inteligentný človek má byť nešťastný len kvôli niekomu, kto za to stojí, čo je zhruba to isté, ako sa čudovať, že sa niekto unúva ochorieť na choleru, keď ju zapríčiňuje niečo také nepatrné ako čiarkový bacil.

Kedysi sme snívali o tom, že získame srdce ženy, do ktorej sme zaľúbení; a neskôr stačí pocit, že nám patrí srdce dajakej ženy, aby sme sa do nej zaľúbili.

6 24.12.2018

Obsahuje spoiler: Vynikajúci príbeh, štýl, štruktúra, táto kniha je kultová v beletrii, téma krimi. Záver ma trochu sklamal, akoby si autor dal halucinogény, štýl je stále rovnaký, ale obsah je už o ničom, písať o Korytnačke, či jak sa v Kanáli preťahuje Beverly s ostatnými, akurát je fajn, že skončila s Benom, ale myslím, že abstraktné témy sú u Kinga možno všeobecne slabo písané, naopak, reálne mi prišlo zhruba 800 strán po tú trápnu Korytnačku a "boj" v Kanáli.

Klaun. K čomu ma núti tento príbeh zamyslieť sa, to je podoba môjho klauna. Najmä ako dospelého človeka. Román nie je iba "horor", ale nápad vcelku vážne), čo prebrať s psychoterapeutom na sedení... Čoho sa najviac bojíme my, dospelí? Chudoby? Samoty? Smiechu? Ako by vyzeral náš strach reálne pred našimi očami?

6 25.11.2017

No... to je presne tá jedna z kníh svetovej klasiky, pre ktorú si dovolím konštatovať vyhlásenie: Vážení a vážené, môžete ľutovať, že nečítate knihy, ale zároveň nemôžete ľutovať niečo, o čom neviete nič. Ako inak vyplýva z toho priezračný a bezvýznamný význam. Takže beriem späť, a vravím, že ak si človek fakt neosvojí Hugove pravidlá na začiatku, ako to píše Eco vo svojom článku Hugo, hélas!, potom má smolu a nespozná Ecovho hrdinu a vplyvného idola;) už viem, od koho Eco zdedil snahu rátať zoznamy prísad do jedál v Pražskom cintoríne (tuším). Ale aj celkovo... sám Eco priznal na začiatku, že ho má rád a ja tiež. Nepáči sa mi to hranie sa na telefónny zoznam, ale moja trpezlivosť na hranici bola napokon upokojená tam, kde to Hugo chcel. Fakt, že takú knihu čítať je lákavé pre obsah, pre historika, ale je dôležité mať trpezlivosť a tú získa človek skúsenosťou v permanentnom čítaní. Hugo je umenie. Hugo je francúzsky literárny bôžik, alebo čo ja viem, z fr. literatúry som toho žalostne málo prečítala. Všetko však bolo na oštaru, až na ... ach, Zvoníka! Chrám Matky Božej v Paríži je o parížskej zberbe, Človek, ktorý sa smeje o londýnskej. Viac mi obsahovo príde zaujímavý Gwynplaine, ale Zvonára som si odnášala od detstva a tak mi priľnul k srdcu viac. Prekrásne a v skratke písané hlášky zabrali takmer tri strany v mojom Worde. Ešte vidím snemovňu v negližé. Mŕtvu matku v snehovej búrke. "Pohlavie" ženy s hrivou ako požiar. Svedomie ako kotvu. Deine videnie v prítomnosti Gwynplaina a slepotu v jeho neprítomnosti... Schillerovu krasotu v Ursovi. Ursus je Matriona, Samvěd Křepelka, Severus Snape, lord Henry, Quasimodo. babička z Úšustu.... Gwynplaine. Všetky kultové postavy, čo sa mi zaryli do srdca a preto ma občas pobolieva, pripomínajú sa mi. Je to to, o čo sa ľudia ukracujú, ale viem, že nie každému je súdené vyvaľovať sa pri knihe... Preto si pozrie film, ako si ho pozriem aj ja s veľkým presvedčením, že to nijako nevystihne tento príbeh, ale poviem tak, že keby som mala byť režisérom, beriem si toto na parádu s tým, že by mi Umberto Eco šuškal, čo a ako. :D:D:D Pretože tento príbeh stojí za to, aby sa propagoval! Nie Pán Prsteňov, Harry Potter, nie, a nie a nie, ale ČLOVEK, KTORÝ SA SMEJE!

6 24.09.2014