Marquis komentáře u knih

A je to tu - všetky masky odhodené, všetky očakávania splnené. Len hrôzostrašný a neskutočne surový tanec smrti dvoch nezmieriteľných protivníkov.

Na úvod odrovnáme prihriatu Justice League a potom - dvere sú otvorené dokorán k tým najhorším možným scenárom - a Klaun si dnes rozhodne nebude brať žiadne servítky! Poteší náznak mystična a taktiež (pre mňa) navodenie k predchádzajúcim udalostiam (Sovie začiatky musím dohnať!). Hoci záver je už úmyselne hnaný do teatrálnosti, v rámci toho, čo všetko sa v tak krátkom rozsahu odohrá, a nakoľko nespútaný Joker v tomto comicbooku je, dá sa to ľahko odpustiť, ba čo viac, ešte to podporí už aj tak fatálnu atmosféru.

Takže... Kto sa bude smiať naposledy...?

4 28.09.2018

Dokonale mrazivé, scenáristicky rafinované a novým lookom zlosyna obohatené maximálne vydarené dielo. Tak premyslené činy mi na okamih dovolili zabudnúť, že sa jedná "len" o komiksovú postavu, a že sa stále nachádzam v bezpečí svojho domova a nie som vystavený neustálemu teroru geniálneho šialenca. Už tak dokonalé, ale keď si predstavím akú to všetko malo ešte dohru... Uff, nebudem predbiehať. Hlavne vynechať Hřbitovní směnu a rovno sa pustiť do Konca hry!

3 28.09.2018

Začiatok výborný a až po prvé súboje s Dollmakerovou sebrankou celkom uspokojujúce - a to napriek tomu, že Joker sa z príbehu vytratí už na nejakej tridsiatej (!) strane. Zvyšok, hlavne techtle-mechtle pána Waynea, takpovediac o ničom...

Ruská ruleta pobavila, ale opäť - nedotiahnutý príbeh, zas nejaké vytrhnutie z kontextu, na ktoré nemám trpezlivosť (komiks som zakúpil predovšetkým kvôli Jokerovi).

Ďalšia línia, tentokrát so Snakeskinom a Penguinom, nepriniesla nič nové, ani senzačné... Takže hodnotím vysoko len vďaka podarenej kresbe a prvému príbehu.

Budem jedným z mála, ktorým sa kresba proste nepáčila. Áno, nakoniec som si na ňu zvykol, hodila sa totiž k pekne špinavému príbehu, moje hodnotenie však značne ovplyvnila. Na niektorých miestach, zvlášť, čo sa hlavného antagonistu týka, ma totiž vyslovene znechutila.

Príbeh ma zhruba do troch štvrtín celkom bavil, no neskôr mi prišiel monotónny a pred koncom až chaotický. Našťastie, hlavná myšlienka mi zabránila dať ešte o stupienok nižšie hodnotenie. Psychologicky premyslené, na druhej strane tak nejak... zbytočné.

3 28.09.2018

Začiatky známej dvojice úsmevné a pre mňa, ako sa patrí, guilty pleasure. Sľubný prierez tým najlepším, čo sa Jokerovi udialo a formovalo jeho osobnosť do podoby, v akej ho poznáme dnes.

Inými slovami, cez nešikovného šaška, naprieč kráľom zločinu (vrahom i lupičom) až k neprekonateľnému sadistovi, šialencovi a géniovi zároveň. Antalógia, ktorá ma znovu-nakopla na vlnu grafických románov. HAHAHAHA HAHAHAHAHAHA HAHAHA HAHAHAHA!

3 28.09.2018

Muž, ktorý sa smial je dnes už len takým štandardným výňatkom zo spoločnej histórie Netopiera a Klauna, čím však nechcem povedať, že by ma nepotešil. Veď kresba je každopádne nadčasová a prvé vyškerené obete nezabudnuteľné. No tak, či onak, v rámci comicbooku sa jedná "len" o predohru.

Kameňák, či oveľa výstižnejší originál "Killing Joke". Pri mene scenáristu Alana Moorea, s ktorým som mal už tú česť pri autorských dielach V ako Vendetta, či Strážci, som nemal pochybnosti, že to, čo s ním zažijem, sa mi bude páčiť. Avšak! kresba ma úplne odrovnala, je takým zlatým stredom medzi príjemným retrom a bombastickou "podívanou", čo ešte viac umocňuje čitateľský zážitok. Ďalej som sa nechal unášať skvelými flashbackmi (a nemenej skvelým prepojením s realitou - viz drobné detaily na konci každého spomínania), a hoci Jokera ako postavu neskutočne obdivujem, chvíľami som si želal, aby sa z toho mládenca jeho slávnejšie alter ego nikdy nestalo. Aj keď som vedel, že je to nevyhnutné...

Alan Moore sa s nami všetkými pekelne zahral a zabrnkal na všetky struny pochybností. Pretože ani tento origin (podľa Jokerových "vlastných" slov) nemusí byť kanonický a navrch ten božský vtip a nejednoznačný koniec (?)...! Pre fanúšikov povinnosť, pre laikov záležitosť, ktorá nesklame. Dodnes môj najobľúbenejší príbeh z DC univerza.

Dobrý človek ešte žije, to je chutná jednohubka, pri ktorej ešte aj mne antipatická postava Netopiera nachvíľu prostredníctvom rozprávača, navodila príjemné zimomriavky. Celková spokojnosť.

1 28.09.2018

Prvé slovo, ktoré pokryl sneh, znelo "... nikdy...". Druhé slovo - čo pod ním zmizlo, znelo "... vždy...".

Sám by som sa k tejto úžasnej mnohovrstevnatej knihe pravdepodobne nikdy nedostal, preto ju radím k najcennejším darom, ktoré som prijal. Nejde len o to, že sa neskutočne ľahko číta, jej pôvab je hlavne v množstve nádherných exteriérov, dokonale premyslených dialógov a dobre zvolenej hudbe, vďaka čomu má človek pocit, akoby si prišli na svoje všetky zmysly.

Občas zamrazí, s akými charaktermi sa hrdina zapletie (Hansi, Samička), inokedy príjemne pohladí na duši (Šéf, slečna Hildenbrandová). Naozaj dielo, ktoré ocení predovšetkým človek s dobrou imagináciou a vcítením sa do neho. Nehovoriac o ostrej kritike nacistického Nemecka a jej predstaviteľov, ktorí skutočne ešte dlho po vojne pôsobili vo vrcholovej politike.

Ak by som mal byť objektívny, možno jednu hviezdičku uberiem za nedotiahnutie niektorých tém, či naopak za prílišné opisy dej nikam neposúvajúcich situácii. Na(ne)šťastie som však túto knihu doslova PREŽIL a preto nemôžem inak, než dať plný počet. Posledných desať strán mi utkveje v srdci do konca života...

15. 6. 2018 A + L (nikdy, vždy)

14 28.09.2018

Tak neviem, mne sa aj tá adaptácia Muziky od pána Nvotu celkom páčila... Inak sa budem opakovať aj za ostatných - vydarená zbierka poriadne odlišných poviedok / noviel, proste Pišťankov svet, kde ma neprekvapí ani tuzemská variácia na Hills Have Eyes, nadržaný šporlivý inšpicient (žeby predobraz Fredyho Špáršvajna? :)), či nabušený výherca literárnej súťaže s bohatou kriminálnou minulosťou. Muzika už je nutne prevarená (čo však nie je žiadna hana!), ale poviedka Čas (z ktorej vzišiel výborný Rukojemník) ma chytila za srdiečko a už nepustila. Príde mi, že Pišťanek bol so svojim jazykom a s tou chuťou tú našu slovenčinu tak krásne ohýbať a umne skladať slovo za slovom, jedným z našich posledných dobrých autorov. Neskoršie Sekerou a nožom sa na tento majstrštyk ani nechytá!

4 10.07.2018

Quis custodiet ipsos custodes?

Fascinujúce... Ako prvú som videl filmovú adaptáciu, preto som milo prekvapený jej vernosťou predlohe a tak trochu začínam Alana Moorea podozrievať z hnidopišstva. Hoci komiksový záver a záver filmu sa v detailoch odlišujú (komiksový je lepší, no filmový premyslenejší, hm), inak nemám žiadne veľké výhrady. Kresba je na môj vkus možno miestami moc oldschoolová, všetko však vyvažuje geniálny Mooreov scenár so všetkými skrytými detailami.

Najlepšou postavou pre mňa ostáva naďalej Eddie Blake (Comedian), ktorý je naproti niektorým viac-menej nalinkovanými postavami (Rorschach, Manhattan, Dreiberg) báječne nejednoznačný a pôsobí z nich najuveriteľnejšie. Hoci mi tu trochu chýbala scéna, kde zastrelí JFK... :)

"Můj houpavý svět z prken, plný smradu a soli, je peklo,
ale ten váš lepší není,
kde lump bohatne a čest jde o žebrácké holi
a kněží prodávají rozhřešení."

Samozrejme, nejde nespomenúť neskutočne temné Príbehy Čiernej lode, ktoré výborne doplnili už tak bezútešnú atmosféru, v ktorej sa komiks odohráva. Kam na to ten Moore chodí...? Gibbonsova kresba sa v tomto prípade náramne podarila.

A pokiaľ nič iné čitateľa zaujať nedokáže (sic!), tak sa stačí pozrieť na jeho nadčasovosť - veď druhá Studená vojna už je za dverami a na chybách sa stále neučíme. Dnešný svet však svojich Strážcov bohužiaľ nemá...

"Život je tak křehký, úspěšný virus ulpívající na kousku bláta obíhajícího nekonečnou nicotou..."

6 02.04.2018

Značne nevyvážené, no predsa pútavé čítanie. Blackmetalovú scénu mám úprimne rád a nemožno pochybovať o suverenite Nórska v tomto hudobnom žánri, takže tieto sympatie vo mne vyvolali vysoké očakávania. Nakoniec som vlastne nebol sklamaný. Príbeh síce začal ako teenagerská revolta proti všetkému a všetkým (také No Future! v BM habite), čo je síce fajn, ale ja som od knihy s týmto názvom čakal trochu väčší extrém. Našťastie, ich-forma a myšlienkové pochody rozprávača, ako aj fascinujúca osoba Vinterbloda, pomaly vyústili v celkom solídne psycho, ktoré sa však v závere knihy vytratilo niekam preč (snáď do lesov Bergenu)... Práve v tom spočíva nevyváženosť tejto knihy, aj keď musím uznať, že sa čítala dobre a nakoniec som jej ako-tak uveril. Očakávania síce nesplnila, avšak pobavil som sa slušne. Zaujímala by ma kniha s rovnakým názvom, ktorú by mohol napísať ten najpovolanejší - Varg "Count Grishnackh" Vikernes. To by som s plným hodnotením zrejme neváhal...

3 10.01.2018

Pišťanek je lepší prozaik než esejista / publicista, to je prvé, čo som si z tejto knižky odniesol. Najviac ma pobavili trefné mystifikácie (nezameniteľný festival slovenskej kultúry v Prahe), ale taktiež neuveriteľne komplexný rozbor mojej aj Petrovej obľúbenej "Mojej vlasti". Trošku ma síce zamrzelo, že robí to, čo vyčíta Suchému (pokiaľ sa nemýlim), a síce, že podceňuje svoju úlohu v slovenskej literatúre, ako aj svoj vlastný zmysel pre humor (kto čítal Rivers of Babylon 3 o ňom nemôže pochybovať). Cit pre spaghetti western mi len potvrzuje, že Peter Pišťanek bol jeden z mála ľudí, ktorí by mi rozumeli v mnoha ohľadoch. Fajn kniha pre sychravé večery a dlhé cesty vlakom. Odporúčam, napriek odlišnej štylizácii, než som u autora zvyknutý. A to už je čo povedať!

1 29.10.2017

Desivé, monštruózne, brutálne. Minimum dialógov, len jedno veľké defilé hrôzostrašných výjavov zo života beštie, ktorú si stvorila sama spoločnosť. Čítal som jeden deň a jedným dychom, potlačoval nevoľnosť a nechal si hlavného hrdinu až príliš pripustiť k telu. Výsledkom bola niekoľko hodín trvajúca depresia prerastajúca v amorálnu otupelosť. Nemôžem si pomôcť, ale téma mi silno pripomenula o dvanásť rokov mladší Süskindov Parfum (primitivizmus, život v jaskyni, obsesia ženami), samozrejme, odlišné spracovaním. Na filmovú adaptáciu fakt zvedavý nie som, nevyvolala by vo mne dostatočné búrenie zmyslov, kniha je však jedným z najsugestívnejších literárnych zážitkov, ktoré som mal možnosť prežiť, nie nepodobný tým z kníh markýza de Sade, či Jacka Ketchuma. Jedno zvrhlé, chrapľavé a pološialené "bravo".

5 08.09.2017

Vlastne ani neviem, prečo mi trvalo tak dlho dokopať sa k čítaniu tohto "malého" skvostu. Hravý mix egyptského Forresta Gumpa a skutočných historických reálii autor obohatil o dlhú a zložitú cestu za poznaním, kde ani to dnes skoro tabuizované slovo "morálka" nepôsobí ako päsť na oko a kde nechýba typicky ľudský zmysel pre humor, tak typický pre Waltariho. V neskoršom Nesmrteľnom Turmsovi (česky vyšlo ako Tajemný Etrusk), ktorého som paradoxne čítal skôr, tak znovuobjavujem podobné motívy - nevyjasnený pôvod hlavného hrdinu, komický spoločník (Kaptah / Mikón), či monumentálna výprava. Avšak Turmsovi oproti Sinuhemu chýba to najdôležitejšie, a síce hĺbka, ktorú do tohto eposu autor vložil. Polemizovanie o dobre a zle, o bohatstve života, či chudobe ducha, o sebazaprení, láske k blížnemu a "láske" k moci... Ak boli myšlienky hlavného hrdinu aspoň z polovice autobiografické, resp. Waltarimu vlastné, niet sa čo čudovať, že čoraz skazenejší svet opustil práve vlastnou rukou. Kniha, ku ktorej sa určite ešte vrátim. Sláva Atonovi!

15 08.09.2017

A čo je vlastne šťastie, pán Huxley...? Ani peyotl, ani ayahuasca vám ho nemohli dať, a tak ste sa rozhodol byť veľkým skeptikom a vizionársky napísať Orwellovmu 1984 dokonalé libreto. A učinil ste dobre... Útle dielo, ostatne ako mnoha iných dystopií, dnes skultovnelo a takpovediac - ožilo. Ešte síce nie sme tak blízko genetickému "šľachteniu", triedne rozdiely si však vieme odlíšiť hravo samy. A zbytok je už len smutné prikyvovanie - sebareflexia a hĺbanie nad spoločnosťou nás činí nešťastnými; xanax, valium a iné chemikálie raz odoznejú a my sme znovu nešťastní; socializovanie sa s partajou intelektuálne zakrnelých "súdruhov" nás od subjektívneho pocitu osamelosti nevylieči... Prekrásny nový svet akoby chvíľami pripomínal neskoršie Sartrove myšlienky, akurát nutne laicky. Sme odsúdení k slobode, - ale predsa tvrdohlavo lipneme na zastaralom modely Spoločnosti plnej zákazov a príkazov, ktoré pre nás vytvorili ľudia, ktorí už sú dávno mŕtvi a ktorý úzkostlivo presadzujú iní, ktorým je jedno, kto príde po nich. Návrat ku koreňom (Príroda) sa môže vzhľadom k neustálemu opakovaniu témy v dielach iných autorov javiť ako klišé, no s istotou sa dá povedať, že nič lepšie už nevymyslíme a čím skôr sa zmierime s nevyhnutným, tým lepšie pre nás. Homo homini lupus z roku 1932, akurát korektne a účelovo.

6 16.04.2017

Veľké "klobúk dole" pánovi spisovateľovi Čapkovi. Jeho témata a predovšetkým to, s akou ľahkosťou sú jeho diela napísané, sa môžu smelo označiť ako nadčasové. Válka s Mloky až nebezpečne pripomína post-wattovskú epochu a skutočné smerovanie ľudstva od počiatku priemyslovej revolúcie - vykoristiť, zdevastovať, minimalizovať náklady, maximalizovať produktivitu, expandovať. V našej ére si to odpykali pôvodní obyvatelia Ameriky, africkí černoši, európski židia (nezabúdajúc na homosexuálov, Rómov, Svedkov Jehovových, etc.), no najmä zvieratá chované v podmienkach, ktoré by sme v kontexte s našim vlastným druhom nazvali neľudskými. A práve tu Karel Čapek prináša tú najlepšiu románovú fikciu - čo keby sa tie tupé monštrá, ktoré nazývame Mlokmi, opreli o našu civilizáciu, získali vzdelanie a odpozerali naše vlastné know-how? Čo keby sme prestali byť dominantným druhom? Čo keby sme museli ustúpiť Prírode, a nie Príroda nám? Vysielať Válku s Mloky v rádiu, to by bola dôstojná odpoveď na Wellesovu veľkolepú mystifikáciu. A ako čerešnička na torte sa javí jedinečný záver - Čapkova vlastná úvaha, nad svetom, ktorý stvoril. Nemám čo dodať, nemám čo vytknúť. Len beda tomu, kto rybárči na Vltave - čaká ho tam nemilé prekvapenie :)

Scorseseho Taxi Driver v pútavom modernom vydaní, naviac s postavou pripravenou bojovať až za hranice vlastných síl. Komu z Vás ešte neprišlo zle z toho, čo sa deje na Vašom sídlisku, vo Vašom meste, v štáte kde žijete? Koľko z Vás si prešlo obdobnou traumou, v koľkých z Vás už vzkypela žlč? A čo sa dalo reálne urobiť? Odpoveď znie: nič. Buď sme príliš slabí, príliš pohodlní, alebo nám chýba práve to odhodlanie, či prostriedky. Pre všetkých prichádza Tuesday ako literárne zadosťučinenie. A nejde len o to, či máme chuť sa mstiť - román je to po všetkých stránkach chytrý, mrazivý a v podstate zábavný. Veď kto by nechcel byť aspoň raz v živote rukou Spravodlivosti, namiesto obete... Viac podobných kníh - viac presvedčenia, že niečo tu nehrá. A hor sa čítať, keď to už prešlo sitom cenzorov. La parole est l'arme des pauvres!

9 16.04.2017

Čo sa týka psychológie postáv, zvratov a dopadu na bežného čitateľa, smú sa Neviditeľné monštrá kľudne rovnať slávnejšiemu Klubu bitkárov. Ťažko povedať, či z toho Palahniuk chcel existenciálny horor, dobovú frašku alebo len bezbrehú exhibíciu tak typickú pre jeho neskoršiu tvorbu, no nech dám tomuto mišmašu akýkoľvek odôvodnený prívlastok, "nesúrodý" to nebude. Všetko funguje ako má, postavy sú brilantne šialené (a zároveň desivo realistické) a dej sa nádherne vinie a krúti až do zbesilého gordického uzlu, ktorý rázne pretne (nejedno) šokujúce rozuzlenie. Dodatočne ľutujem, že ako prvé stretnutie s Chuckom som svojej drahej polovičke doporučil Snuff. Pochybujem, že by po Monštrách dala jeho knihám tak skoro vale...

1 06.12.2016

Tam, kde Po sezóne stavalo na pudovom odosobnenom dese, tam Dievča od vedľa vyhráva s väčším dôrazom na charaktery a psychológiu správania sa postáv (ako aj prácu s nimi) a plíživú atmosféru vygradovanú až do neúnosnej miery. V čom však Ketchum prekonáva svoj dravý opus je to, že hoci viete, čo musí nevyhnutne nasledovať, predsa ste v šoku, kam až to všetko nechá autor zájsť. King tvrdí, že Dievča od vedľa žije. Pri čítaní som knihu niekoľkokrát odložil a usiloval sa nemyslieť na to, že ľudia takýto skutočne sú. King sa nemýli, ale ja dodávam, že Dievča od vedľa bolí. Bolí skutočne, hoci je to "len" kniha. A bolí o to viac, keď si uvedomíte, že je to skutočný príbeh "od vedľa". Po poslednej stránke som chvíľu rozdýchaval všetky vnemy a musím uznať, že Dievča od vedľa je jedna z najpôsobivejších kníh, ktoré som mal kedy možnosť čítať. Utýrala ma psychicky... Záverečné jednohubky (poviedky) mi nakoniec pripadali tak trochu nepatrične (v kontraste s predchádzajúcim šokom) a bol by som radšej, keby boli vydané samostatne, hoci tá o duchovi a mačke bola výborná. Doporučujem len silným povahám.

3 21.11.2016

Existovali len dve kapely, ktorých vystúpenia som sa vždy chcel zúčastniť. Kritická situace mi svoj božský koncert venovala už pred rokmi (a ja som si ho patrične užil). Tou druhou boli práve Hrdinové nové fronty. Petr Štěpán sa vždy rád chválil, ale keďže jeho hudba ma sprevádzala po celý život (v piatich rokoch! objavené XIII. století; v štrnástich "znovuobjavené" HNF) a bola mi zdrojom nevyčerpateľnej inšpirácie, rád mu to odpustím. Samotný príbeh kapely je celkom krátky, nechýba rozbor vtedajšej politickej situácie a autorove pocity z boja proti "Systému", fanúšika však určite poteší tiež kompletný súbor textov a dobové fotografie. Objektívne by som hodnotil štyrmi hviezdami, osobné sympatie však zvíťazili a tento neskorý unikát si rád zaradím medzi najväčšie poklady svojej skromnej knižnice. Po oboznámení sa s postojom Biafru (už nikdy žiadny koncert HNF) ho považujem za dôstojnú satisfakciu každému fanúšikovi Hrdinov.

4 13.11.2016

Koncentrovaná hrôza. Nejde o to, či je tu reálna možnosť stretu tak odlišných identít jedného ľudského druhu - ide skôr o to, že Ketchum to dokázal čitateľovi podať tak naturalisticky bezobalovo, že pri čítaní zabúdate na akúkoľvek polemiku. Autor pracuje s postavami ako s pouhými produktmi vystavenými brutálnemu násiliu a absencii akejkoľvek možnosti súcitu zo strany agresorov, čím čitateľa vytrvale terorizuje a nenechá mu jedinú možnosť na odpočinok, čo ešte znásobí dychberúcim finále. Som rád, že Ketchumove peripetie s vydavateľmi nakoniec dopadli necenzurovanou verziou, ktorú nám predstavilo Laser-Books a ktorú som mal možnosť si prečítať. Neučesaná verzia tejto nočnej mory sa mi pozdáva viac, než autorov popis prvej vydanej verzie, možno aj preto, že nie som práve fanúšikom šťastných koncov. Ale nebudem viacej prezrádzať, nechajte sa strhnúť divošskými rysmi jednej šialenej komunity sami, vrelo odporúčam a úplne sa stotožňujem s komentárom Ivana Kučeru.

1 13.11.2016