Garik komentáře u knih

Na tomto cestopise je rozhodne poznať, že ho nespísal žiaden literát, ale vyslúžený vojak. Určite však stojí za prečítanie. Kniha poskytuje zaujímavý náhľad do vtedajšieho života v rôznych končinách rakúskej monarchie.

2 14.02.2013

Prostredníctvom tejto knihy, ktorá je čímsi medzi manifestom a návodom, ma jej autor, bojovník proti „Systému“, vyzval, aby ho aj moja maličkosť nasledovala v jeho chrabrej borbe za slobodu a nezávislosť od všetkej tej zhovädilosti, ktorou nás spomínaný „Systém“ zväzuje a zotročuje.
Nemohol som sa však zbaviť dojmu, že skôr ako návod na „oslobodenie od Systému“, mi bol ponúkaný návod na parazitovanie na „Systéme“. Aby som to vysvetlil bližšie:
Autor si zjavne uvedomuje, že ním ponúkané riešenia, ako sa stať „nezávislými“ od „Systému“, sú finančne značne náročné, takže nám podsúva tiež elegantný návod na „tunel“ – teda nabrať si pôžičky, prepísať majetok, prestať oficiálne zarábať a napokon vyhlásiť osobný bankrot. Potom už len nejakú dobu vydržať a tváriť sa, že sme vlastne bedári a hurá – sme oslobodení. Že takéto niečo síce môže byť formálne legálne, ale straty firiem, bánk a štátu, ktoré takto podvedieme, napokon niekto zaplatiť musí a že tým niekým budú koniec koncov zas len obyčajní ľudia okolo nás, to pána Marka zjavne netrápi. Veď prečo by aj? Sú to predsa ľudia ukotvení a zotrvávajúci v „Systéme“, rozumej „hlúpe ovce“ v košiari „Systému“. A k takým predsa nemusíme cítiť žiadnu zodpovednosť a žiadne záväzky. Tie máme iba k sebe samým a k Matičke Zemi. Marko teda toto oslobodenie zrejme nechápe len ako oslobodenie ekonomické ale aj ako oslobodenie morálne. Ľudia-ovce však budú stále dobrí k tomu, aby týmto zabávajúcim sa a do sto rokov žijúcim oslobodeným „perma-ľuďom“ zabezpečovali nejaký ten nevyhnutný servis. Veď ako by už takí Oslobodení (rozumej: prisatí k „Systému“ zvonka) existovali bez niektorých komodít, bez PC a internetu, áut atď?

Pre pána Marka je vôbec príznačné, že všetko mu je pre jeho argumentáciu dobré – tibetská mystika, čínske duchovné cvičenia, kabala, súfizmus, učenia Mayov a Toltékov (!), „prapôvodný (!) šamanizmus“. Vymenované učenia sú podľa neho „odtajnené, skutočne majstrovské mystické vedy a náuky“, ktoré „nás môžu najďalej posunúť“. Partička na čele s T. Learym má podľa neho „nemalú zásluhu na duchovnom otvorení 20. storočia“ a o týchto ľuďoch s obdivom píše ako o „vojvodoch psychedelickej revolúcie“, „ktorí masám západného sveta znovu priblížili tisícročia utajované metódy intenzívneho duchovného zážitku“ (rozumej: utajované Katolíckou cirkvou a zážitok s drogami)! Tento mladý muž sa zabudol kdesi v šesťdesiatych rokoch, pričom ich ani nezažil.

Keďže autor tejto knihy-návodu, tento mladý (a nádejný) „sociálny inžinier“, sa pohybuje v myšlienkovom svete environmentalizmu a New Age, nijako neprekvapí, že v praxi uplatňuje hodnotový relativizmus a nemá morálne zábrany. Všetko podriaďuje svojmu dobru a svojim predstavám o tom, čo je pre neho dobré. Všetci, ktorí sa odmietajú podriadiť jeho myšlienkovému svetu, sú preňho iba „ovce“, ktoré si svoj osud oviec zaslúžia. Vôbec mu pritom neprekáža, že iba vďaka týmto „ovciam“ a „Systému“ môže on uskutočňovať svoje predstavy slobody a nezávislosti.

Beeee...

2 26.01.2013

Martin Žitňanský sa tu venuje fenoménu doby – Harrymu Potterovi. Jeho vplyv na deti, a mladú generáciu vôbec, je nezanedbateľný a nemal by sa podceňovať. Tejto knihe by preto mali zvlášť venovať pozornosť rodičia.
Pre tých, ktorí majú knihy o Potterových dobrodružstvách po ruke, nebude ťažké si Žitňanského tvrdenia overiť. Nielenže uvádza výňatky a osvetľuje kontext v ktorom sú zasadené, ale uvádza aj konkrétne časti a strany, kde sa nachádzajú, takže nie je problém si ich vyhľadať.
Je jasné, že sa mnohí opýtajú, k čomu takáto kniha, veď Potter, to je predsa klasický príbeh Dobra a Zla a teda proste „musí“ byť poučný a výchove prospešný. Otázka však je, čo sa v Rowlingovej knihách podsúva ako Dobro a čo ako Zlo?

2 25.01.2013

Doba praje dielkam tohto zamerania. Takže tu máme znova nejakých „nadľudí“ (alebo inú, dokonalejšiu rasu – ako sa komu páči). V tomto prípade sú hlavný hrdina a jeho partička vlkodlaci. Nič svetoborné a vcelku dosť nudné. No musím poctivo priznať, že nezanedbateľný podiel na mojej nechuti mal aj ďalší (dnes už vlastne klasický) nešvár doby. Toto dielo malo, okrem iného, aj tú smolu, že jeho preklad bol zverený jednej z „rýchlokvasencov“ prekladateľskej branže.
Mnohí dnešní prekladatelia, zdá sa, nechápu jednoduchý fakt, že nestačí ovládať iba jazyk, z ktorého prekladajú, ale treba im poznať aj jazyk, do ktorého prekladajú – teda obyčajne svoju materčinu.
Tiež často zabúdajú na to, že je prinajmenšom vhodné poznať reálie a kontext doby, o ktorých sa v diele (ktoré im bolo zverené do rúk) pojednáva, či ktoré sú v ňom použité ako pozadie príbehu.
A keď potom človek každú chvíľu naráža na nejakú „reťazovú košeľu“ a podobné patvary, začína to byť s každou prečítanou stranou otravnejšie a otravnejšie.
Napokon som sa rozhodol, že nebudem zbytočne zabíjať svoj čas (a bolo mi tiež jasné, že nasledujúce diely už určite čítať nebudem) a knihu som odložil.

Táto kniha populárneho autora V. P. Borovičku s trochu mätúcim názvom vo mne zanechala rozpačitý dojem. Myslím, že bola od neho nielen prvou, ktorú som prečítal, ale zrejme aj poslednou.
Čítanie to bolo síce poučné, s množstvom zaujímavých faktov aj potenciálne hodnotných informácií, no neustále som mal pocit, akoby si s tým všetkým autor nedokázal rady. Jasný je jeho zámer podať to množstvo faktov čitateľsky príťažlivou formou, ako živé príbehy, no práve tu kdesi zlyháva. Dejové línie chaoticky preplieta, v rozprávaní necháva veľakrát vystupovať až príliš mnoho postáv, ktorých mená navyše často strieda (raz je to prvé, inokedy druhé meno, potom priezvisko, prezývka, funkcia), takže z toho miestami vzniká riadny mišung. Priame dialógy sú tiež niekedy poriadne chaotické, až prestáva byť jasné, kto čo hovorí. Takéto veci na čitateľnosti rozhodne nepridávajú.
Ešte dobre, že sa jedná o viacero vzájomne nesúvisiacich príbehov, či skôr prípadov, literárne spracovaných skutočných udalostí, členených do kapitol, takže nebol žiaden problém knihu aj na dlhší čas odložiť a pokračovať neskôr.
A môj záver? Táto kniha bola ušitá príliš horúcou ihlou, čo možno nie je pravda, no taký je môj celkový dojem po jej prečítaní.

2 05.11.2012

Míla Linc si svojou románovou prvotinou nastavil latku kvality naozaj vysoko. Až tak, že keď sa mu tentoraz nechcelo unúvať a rozhodol sa ju podísť, stačilo mu trochu sa zohnúť. To by ešte bolo v pohode. No plaziť sa naozaj nemusel. K čomu to bolo? Len aby sa naňho náhodou nezabudlo? Je to veľká škoda. A veľké, veľké sklamanie.

P.S.: Hlavne tým, ktorí čítali Stín Černého hvozdu, odporúčam vyhnúť sa veľkým oblúkom.

2 03.11.2012

V celej knihe jasne badať autorovu úprimnú snahu o profesionálnu nezaujatosť, odstup a vecnosť. No aj tak sa neubránil niektorým klišé. To je však vzhľadom k téme, jej rozsahu a množstvu rozporuplných zdrojov vcelku pochopiteľné a snáď aj ospravedlniteľné. Táto kniha rozhodne patrí medzi to lepšie, čo k téme dejín inkvizície u nás vyšlo.

2 29.10.2012

Robert Homir si vytvoril svoj vlastný eklektický systém viery a v tejto knihe predkladá svoje metafyzické úvahy.
Text, ktorý pôsobí dosť zmätene, je priam nabitý množstvom nejasných pojmov a tvrdení a vôbec celé toto dielo vyznieva ako blábolenie naprosto dezorientovaného človeka.
Ide o ďalší produkt vydavateľstva Eko-konzult v štandardnej „Eko-kvalite“, tentoraz z oblasti New Age, ktorý si svoje vydanie v spomenutom vydavateľstve bezpochyby vyslúžil hlavne svojimi útokmi na kresťanstvo, jeho vieru a morálku.

V Baudolinovi (v románe aj postave) možno nájsť mnoho krásy, múdrosti, vtipu, znalostí, fantázie. No práve tej fantázie je tam miestami priveľa. Konkrétne v časti príbehu odohrávajúcej sa v Pndapetzime venoval Eco, na môj vkus, až príliš veľa priestoru opisom tých najbizarnejších výmyslov a to takým kvetnatým štýlom, až to ústilo v ubíjajúcu nudu. Týmito pasážami (v rozsahu možno necelých sto strán) som sa prehrýzal skutočne ťažko a zdĺhavo. Túto tortúru mi však našťastie do značnej miery kompenzoval záver diela, ktoré takto vo mne zanechalo rozporuplné dojmy a pocity.

„Osobám, které se věnují magii, se někdy podaří namluvit si, že ďábel, na kterého nevěří, naopak určitě věří v ně.“

„... zachoval s příkladnou spontánností, a než by se své skutečné pocity pokusil utajit, radši se jich úplně zbavil a omdlel.“


Moje bodové ohodnotenie vychádza z porovnania Baudolina s Menom ruže a Foucaultovým kyvadlom.

2 11.08.2012

Verím, že aj relax v podobe nenáročnej zábavy má svoju hodnotu – proste je dobré, ak aj nie pravidelne, tak aspoň sem-tam, dopriať telu aj mysli oddych. A ak má k takémuto oddychu poslúžiť kniha, prečo nie. Ale aj od knihy, ktorá nemá zaťažovať hlavu, očakávam určité kvality. Nahliadajúc na vec takto, nemám problém ohodnotiť (berúc v úvahu rámec daného žánru) napr. taký Noční klub piatimi hviezdičkami. Napokon, to priznávam, „kulhánkoviny“ ma docela bavia. Ten typický Kulhánkov mix akcie, drsného humoru a sviežich nápadov, tak, ako ho vie podať on – a ktorým dokáže plne pripútať vašu pozornosť – paráda! Áno, občas naozaj padne dobre trochu vypnúť - oddýchnuť si od reality.
Ale teraz už konečne k Stronciu. Uf...
Vlastne ani nie je toho mnoho, čo by sa o tomto „akčňáku“ dalo napísať. Dá sa to vyjadriť aj jediným slovom – presne tým, ktorým je vyjadrené moje hodnotenie.
Stroncium ma naozaj dostalo. Alebo dorazilo? Čo si pán Kulhánek myslel, keď toto „tvoril“? Čo chcel týmto počinom dokázať? Potreboval si narýchlo privyrobiť? Alebo ho prepadol panický strach, že by sa naňho mohlo zabudnúť? Naozaj neviem.
Už Vládcami strachu si nastavil latku dosť vysoko a Cestami krve ju ešte zdvihol (Noční klub je kapitola sama o sebe – ten už hádam sotva prekoná, ak sa bude držať doterajšieho kurzu – ale nechajme sa prekvapiť Vyhlídkou na věčnost), preto mu ani nezazlievam, ak ju aj kde-tu podlezie (Divocí a zlí). Ale toto?! Zabudol, že aj žáner sci-fi má nejaké zákony a pravidlá a že dej by mal mať nejakú logiku – okrem iného? Myslí si snáď o čitateľoch svojich kníh, že majú úplne duté gebule a tým pádom im môže predhodiť čokoľvek?
Stroncium, túto ledabolo zbuchnutú, prvoplánovú, samoúčelnú zlátaninu, ktorou autor už naprosto zreteľne prekročil hranicu medzi zábavou a bezduchým konzumom, som dočítal iba s veľkým sebazaprením (úchylka – všetko sa snažím prečítať stoj čo stoj až do konca). V porovnaní s predošlou Kulhánkovou románovou tvorbou to je skutočne odpad.
A ešte niečo - dobrý a slušný autor by mal mať aspoň trochu úcty ku svojim priaznivcom, tešiť sa z toho, že nejakých má a nie dopúšťať sa na nich takýchto zverstiev!

Protináboženský pamflet plný zloby, nenávisti, zaslepenosti a pohŕdania. Autor sa neustále odvoláva na dôkazy, pričom žiadne neuvádza, dovoláva sa autority vedy, no jeho práca nenesie žiadne jej stopy. Prekrúca a zamlčuje historické fakty, ako sa mu hodí. Pritom sa sám usvedčuje z hrubej neznalosti kresťanskej náuky a dejín cirkvi, filozofie, vedy a západnej civilizácie.

Samotného Jaroslavova Motyčku možno aj sčasti pochopiť. Žil a toto dielko spísal v dobe víťazného ťaženia materializmu, kedy mnohí nepochybovali, že veda posiela náboženstvo do hrobu.
Vo svojom nenávistnom prejave je však miestami až smiešny. Odvoláva sa na predkov, sedliacky ľud, vykorisťovaných robotníkov, husitské hnutie, mysliteľov...
Sú mu dobrí naši predkovia, sedliacky ľud, no už o pár riadkov ďalej sa o nich tento „pokrokový človek, demokrat, slobodomyšlienkár a socialista“ neváha vyjadrovať ako o obmedzených rojkoch, tupých úbožiakoch, nevedomých ľuďoch.
Po vzore mnohých intelektuálov sa stavia do pozície obrancu robotného ľudu (teda on najlepšie vie, ako by tento ľud mal žiť).
Útočí na náboženstvo všeobecne a na kresťanstvo zvlášť, ale keď si chce kopnúť do katolíkov, sú mu husiti dobrí.
Tzv. mysliteľov má obzvlášť v úcte, ale iba pokiaľ ide o prozaikov a filozofov, ktorých diela zapadajú do jeho svetonázoru.

Pôvodný text vyšiel v roku 1922, pre dnešného čitateľa bol zjavne upravovaný, dopĺňaný a prispôsobovaný, no pre vydavateľstvo Eko-konzult je príznačné, že na tieto zásahy nijako neupozorňuje a ich autorov ponecháva v anonymite (možno aby ich nezožrali zlí čierni jezuiti).

Pár príkladov myšlienkových obzorov pána Jaroslavova Motyčku (a neznámych spoluautorov):

„Nie Hitlerova alebo Stalinova diktatúra, ale vláda šľachty a cirkvi bola dokonalá totalita!“ - str.51 (nakoniec aj z Hitlera a Stalina môžu byť hotoví dobráci, pokiaľ sa nám to šikne?)

„Ešte ste nepochopili, kam do školy chodilo Gestapo? - str.55 (žeby do Vatikánu?)

„... o poníženiach, ktoré sme my, pokrokoví ľudia, museli vytrpieť...“ - str.57 (iný nikto netrpel, či na tých ostatných mu už, ľudomilovi, nezíde?)

„... zbytočné je uvádzať dôkazy o tom...“ - str.58 (veď načo nejaké dôkazy?)


Je to úbohá zlátanina a rozhodne to nepatrí do náučnej literatúry ani do literatúry faktu, ako by sa mohlo pri prvom pohľade zdať.

Séria (alebo sága, na autorovej stránke uvádzaná ako „The Arthur Books“) vyšla v troch dieloch: The Winter King, 1995; Enemy of God, 1996; Excalibur, 1997.

2 05.06.2011

Chvíľami som mal dojem, že mám pred sebou skôr divadelnú hru, než román. Možno to bolo aj spôsobom, akým sa autor obmedzil na dialógy a skromný opis deja. Mimoriadne výrazná je absencia akýchkoľvek popisov (odevu, výstroja a výzbroje, taktiky boja, dobových obyčajov, každodenných zvyklostí...), až na niekoľko výnimiek, u ktorých je ale popis dosť všeobecný – netvrdím však, že je to na škodu. Samotná zápletka nie je ničím výnimočná, ide vlastne o príbeh ľudskej pýchy. Koniec uťatý, vyznievajúci akosi do prázdna. No celkovo som mal z románu dobrý pocit, asi aj kvôli tomu čaru, ktoré mu dáva krása češtiny autorovej doby.

2 23.04.2011

Možno by som aj zo slušnosti dal tú jednu hviezdičku za autorovu snahu. Ale slušný ku mne ako k čitateľovi sa nesnažil byť ani „Velitel X“ ani vydavateľ.
Ak táto hŕba z prstu cucaných nezmyslov niečo odhaľuje, tak niekoho úmysel ľahko zarobiť na populárnej „záhade“.

Pamätám si, že som sa vtedy snažil, ale to sa proste nedalo. Nedalo sa to dočítať.

Veľmi stručne zhrnuté základné informácie o dejinách, organizácii a fungovaní Rímskej kúrie a Vatikánskeho mestského štátu.
Napriek vecnosti sa autor neubránil niektorým klišé.

Jedna z vôbec najhorších kníh, aké som kedy čítal. Ešte aj nálepka „brak“ by bola honosným označením. Toto je vskutku odpad.

Celý čas som musel premýšľať, či som skutočne natoľko otrlý a tak prostý akejkoľvek predstavivosti a fantázie, keďže táto kniha so mnou nič nerobila. Ale možno som iba menej vnímavý k reklame a propagácii. To, že tu niektoré citlivejšie duše v komentároch samým zdesením pomaly v mdlobách odpadávajú, svedčí skôr o tom, ako ľahko sme dnes ovplyvniteľní (občas mi to pripadá, akoby už niektorí ľudia reagovali doslova na povel).

Ale k veci. Keby som to mal opísať veľmi stručne? Predstavte si napr. pornoromán, kde pornoscénou najhrubšieho zrna by bolo toto: „X a Y sa dnešnej noci zblížili.“ Koniec scény.

Ak to mám trochu rozviesť – niečo takto naivné aby človek fakt hľadal. Surovosť jedinej naozaj surovej scény (či skôr iba záberu?) bola dosiahnutá jediným detailom, no napriek jeho nespornej surovosti je to na borca z levelu 26 predsa akosi málo. Inak kade-tade iba samé fŕkance krvi, autori sa iba okúňajú či čo, čitateľ aby bol hádam fakt úchylný, aby si vôbec čo-to domyslel (a asi dvojnásobne to platí aj pre video, ktoré je skutočne – či skôr neskutočne? – trápne). Čítal a videl som už brutálnejšie rozprávky pre deťúrence.
Aby bolo jasné – mne nechýbali scény plné brutality a násilia, iba som ich na základe komentárov kdesi (vlastne skôr na každom kroku) nutne očakával. Čo však robí tento „thriller“ naozaj biednym, je skutočnosť, že napriek potenciálu sa tým dvom upachteným scenáristom podarilo zbaviť ho akéhokoľvek naozajstného napätia. Plus stránky plné neuveriteľných myšlienkových konštrukcií, naprostých nezmyslov... Naivita „vyšpičkovaná“ až k úplnej stupidite.

Ale prečo to toľko kritizujem? Pretože toto „dielo“, tento „thriller“, jeho „tvorcovia“ postavili práve na výnimočnosti. No tá spočíva akurát tak iba v megalománii – v tom, že je všetko predimenzované, všetko má ísť za bežné hranice. Vyšetrovacie oddelenie tak tajné, že je utajené skoro aj pred sebou samým. Navyše slúži na likvidáciu najlepších vyšetrovateľov v celých USA, z ktorých sa grupuje mančaft, pretože okrem hlavnej trojky ide každý jeden v priebehu pol roka do šrotu. Minister neurobí ani krok bez goríl z ďalšieho supertajného oddelenia, ktoré má za úlohu likvidovať osoby ministrom označené ako nepohodlné, pričom ako dôvod stačí nedostatočná pracovná výkonnosť. Hlavný hrdina, nedávno psychická troska, teraz abstinujúci alkoholik, je nenahraditeľný. Keby (hrôza pomyslieť!) zahynul, verejnosť sa určite všetko dozvie a prepadne panike, ľudstvo isto iste zahynie. Hlavný hnusák je svojou technikou, ktorú mimochodom používa od samého začiatku svojich perverzných aktivít, svojimi fantastickými výkonmi (Houdini bol úbohý amatér) a dĺžkou svojho pôsobenia priam rozprávková bytosť. Výsledkom je až komiksová prepiatosť.

Celá táto sprostosť je iba ďalším krokom v technológii, ako na niečom (v tomto prípade na mene nejakého, vraj úspešného, seriálu) vytrieskať ďalšie prachy.
Tento konkrétny experiment však zjavne nevyšiel. To tvrdím o kvalite, údaje o ziskovosti tohto paškvilu mi nie sú známe.

Nekupujte, nečítajte, nepozerajte! Ľudia, ktorí majú toto na svedomí, si nezaslúžia, aby na tom ešte aj zarábali! Napokon, možno to ani nie je ich práca. Možno iba poslali objednávku do nejakej čínskej fabriky, kde to dal majster na starosť nejakým dvom robotníkom, aby to poriešili, keď si brali prestávku na veľkú potrebu.

Tento román som sa pokúsil prečítať pred mnohými rokmi. Už si nepamätám, prečo sa mi zdal natoľko nudný, že som sa rozhodol nedočítať ho (v tých časoch bolo u mňa takéto rozhodnutie skutočne niečím výnimočným) a knihu darovať našej knižnici. Ktovie, možno keby som vtedy potiahol ešte zopár strán...

1 26.08.2013

Retrospektívny pohľad do reality podnikania na Slovensku 90-tych rokov. Text je nenáročný, číta sa ľahko, rýchlo... no človeka pri tom, možno aj paradoxne, zmáha čoraz väčšie nuda. A to napriek tomu, že autor ho osviežuje, možno až príliš častými, humornými vsuvkami. Pamätníkovi spomínanej doby to však nedá nič. Môže to snáď čosi z tých rokov priblížiť dnešnej mladšej generácii, ale aj tá sa bez toho zrejme kľudne zaobíde.

1 11.04.2013