Garik komentáře u knih

Zhruba 400 strán opisov brutálneho násilia, mučenia, chladnokrvných vrážd a exkurzií do mysle sériového vraha. To všetko prepletené v desivom príbehu.
Je nesmierne ťažké, ak nie rovno nemožné, vcítiť sa do takého života, takého prostredia. Ale predovšetkým do myslenia, ktoré postráda schopnosť empatie.

3 17.09.2012

Tak som zatúžil zistiť, prečo niektorí experti tak radi strašia defláciou. Prečo je deflácia tak obludné zlo, že máme radšej s otvorenou náručou vítať infláciu? K ukojeniu svojej zvedavosti som si ale mal vybrať publikáciu od iného vydavateľstva, ale hlavne – od iného autora.
Veľkoryso dávam jeden bod za Hannichovu dojemnú snahu uchrániť nás pred strašlivým nebezpečenstvom deflácie. Inak, medzi nami, celkom vážne som uvažoval, že to hodím do odpadu. Guru Günter nás presviedča, že deflácia je hádam to najväčšie zlo dejín. A zdá sa, že to myslí úprimne. No povedzte – predsa by to nepísal iba preto, aby na nás zarobil?
Ale terazky už vážnejším tónom.
Nemohol som sa ubrániť dojmu, že túto knihu plnú nezmyslov musel napísať nejaký zakuklený neomarxista. Ktorý sa navyše s obľubou dopuje lysohlávkami už na raňajky.
Akoby väčšinu dňa trávil vo svojom vlastnom, na realite úplne nezávislom svete.
Keby tento dobrý muž nemal toľkú starosť o naše peniaze a všeobecné blaho, možno by nás obšťastňoval ďalšími objavnými teóriami o tom, ako nám malí šediváci z vesmírnych diaľav vysadili prvé kaktusy a postavili pyramídy. Alebo niečo podobné.
No dobre – dosť bolo neprajného osočovania autora. Idem teraz osočiť knihu.
Jej posolstvo sa dá zhrnúť asi takto: Vy, ktorí ste si kúpili a prečítali túto knihu pána Hannicha, ste učinili múdro, spravili ste veľký krok k bohatstvu a v ťažkých a krutých časoch deflácie, inflácie a vojen budete schopní zarobiť na všetkých tých neschopných a neinformovaných hlupákoch, ktorí sa dopustili tej osudovej chyby, že si túto jeho knihu neprečítali. Vy, šťastlivci, by ste si samozrejme mali čo najskôr zaobstarať aj všetky ostatné (v texte postupne pospomínané) Hannichove diela.

Nám ostáva len dúfať, že naše vydavateľstvá nás ušetria akýchkoľvek ďalších múdrostí majstra Hannicha.

K redakcii: Bežné nešváry, ale aj niečo, s čím som sa hádam ešte nestretol. Zrejme bol použitý nejaký algoritmus pre čisto náhodné generovanie a umiestňovanie dĺžňov a najmä čiarok. Dodáva to čítaniu akési zvláštne čaro (akoby k vám prehováral nejaký mimozemšťan)!. To by ostatne mnohé vysvetľovalo. Ach, ale to už som zase u autora...

3 11.09.2012

Myslíte si, že toho viete zo školských lavíc o „stredoveku“ dosť? Bežne používate frázy a slovné obraty ako „už predsa nie sme v stredoveku“, „to by bol návrat do stredoveku“, „temný stredovek“, „doba temna“ a pod? Ste presvedčení, že to bolo „strašné obdobie plné hrôz“, bez ktorého by sa bola západná civilizácia obišla?
Možno je čas prečítať si túto knižku Régine Pernoudovej.

3 09.09.2012

Autor veľmi dobre vysvetľuje, čo je vlastne hriech, čo je jeho podstatou, aké je jeho pôsobenie a dynamika. A preto tých 100%, ktorými vyjadrujem moje uznanie jeho práci.
Keby som však mal hodnotiť knihu ako celok, bolo by to tak nanajvýš nejakých 60%. Vydavateľstvu sa totiž podarilo toto dielo do značnej miery znehodnotiť. Jazyková korektorka (a uvedená tam je!) to zrejme ani nevidela. A aj keď nie som kompetentný hodnotiť kvalitu prekladu, jednako nemôžem nespomenúť ten pocit hraničiaci s istotou, že prekladateľovi miestami akosi unikala autorova myšlienka. No, ona mu vlastne občas unikla úplne. Je to veľká škoda, takto pokaziť dobrú knihu.

3 17.09.2011

alebo Príručka nenáročného ateistu.

Mnohí pocítia pri čítaní tejto knihy nadšenie a zadosťučinenie (aj keď navonok budú prejavovať zdesenie nad tými hrôzami, ktoré ľudstvu prinieslo náboženstvo). No títo by si mali ujasniť a priznať, či im ide o hľadanie a poznanie pravdy, alebo hľadajú iba potvrdenie svojich vžitých názorov.
Už v samotnom názve autor vymedzuje svoj postoj k téme, ktorou je náboženstvo. Tomu zodpovedá aj selektívny výber informácií, ktoré predkladá. S takýmto prístupom sa, žiaľ, môžeme stretnúť pomerne často. V tomto prípade to však autorovi nestačí a uchyľuje sa k prekrúcaniu historických faktov i keď nie je jasné, či ich už prekrútené nevedome alebo vedome prevzal, alebo či ich sám úmyselne prekrútil.
Pri takej téme, akou sa tu autor zaoberá, býva veľmi ťažké zachovať si objektivitu. V tejto knihe by ste ju hľadali zbytočne – nenájdete ju.

3 07.04.2011

Porovnávať to s Weberovou sériou Honor Harringtonová, musel by som to hodiť do odpadu. Druhý diel som už ani nečítal a obe knihy (opäť bezstarostná kúpa) som rovno odniesol do obecnej knižnice.

3 30.11.-0001

viď „Dobyvatel“

3 30.11.-0001

Nápad je to zaujímavý, no jeho spracovanie ma už moc neoslovilo. Teda, niežeby to bolo vyslovene zlé, to nie, no chýbalo mi tam to „čosi“, čo by dokázalo nielen prebudiť, ale tiež udržiavať moju zvedavosť.
Anotácia je mierne zavádzajúca (a nezištná dievka Sára – ako sa uvádza na prebale – je v knihe Sandra). Ale anotácie sa píšu s cieľom zaujať a prilákať čitateľa, čo sa v mojom prípade (žiaľ) podarilo.

2 29.08.2016

Autor po dlhých 35-tich rokoch bezcharakterného života v službách zločinnej „Big Farmy“, kedy neváhal požívať všetky benefity, ktorých sa mu v hojnej miere dostávalo od jeho „vražedných“ zamestnávateľov, pričom po väčšinu času si bol vedomý korupcie a vôbec všetkého toho strašlivého zla (či to zlo aspoň tušil) páchaného aj ním samotným v mene biznisu s liekmi, naraz – po tom, čo ho vykopnú z firmy, pričom ho obabrú ako malé decko – zažíva mocný prerod a prebúdza sa do nového života konšpiračného teoretika. Nachádza nové životné poslanie, ktoré spočíva v zhŕňaní všetkej dostupnej špiny a jej kydaní na svojich niekdajších dobrodincov. Aspoň v tejto knižnej podobe tak ale činí dosť chaoticky, splieta piate cez deviate a má veľký problém utriedene a zrozumiteľne podať svoje myšlienky.
John Virapen píše vo svojej knihe o „kultúre strachu“, no on sám, aj prostredníctvom svojich kníh, šíri nie osvetu, lež predovšetkým strach. Strach, ktorý v bohatej miere používa ako svoj pracovný nástroj.

Táto pomerne útla brožúra mi nezabrala veľa času, ani vo mne nezanechala nejaký hlbší dojem. Je však možné, že som na to iba nebol práve vhodne naladený. Pre mnohých to iste môže byť prínosná a poučná publikácia so značnou informačnou hodnotou, preto by som od nej nerád niekoho odradil. V dnešnom svete na existenciu Zlého často a radi zabúdame.

Kniha sa mi čítala veľmi zle – po stránke jazykovej, gramatickej aj pravopisnej je to úplná tragédia a absencia práce profesionálneho jazykového korektora je zrejmá. Tento nedostatok – okrem toho, že pôsobí mimoriadne rušivo – sa niekedy prejavuje až úsmevným spôsobom (trebárs keď sa spomienky menia na pamiatky). Čo sa dá robiť – skrátka poznať, že z maďarčiny do slovenčiny to prekladali slovenskí Maďari. V maďarčine, teda rodnom jazyku autora, toto dielo, ktorému bezpochyby venoval veľa času, štúdia a námahy, určite vyznieva omnoho lepšie.
Ďalej – je to kniha „čisto kresťanská“ a tento svoj rozmer nijako nepresahuje. Argumentácia je stavaná tak, že ateistovi nič nedá a pohana (či už sa, napríklad, pohybuje v prúdoch New Age, zaoberá sa mágiou, verí astrológii alebo iným praktikám) nepresvedčí. Celý potenciál témy, ktorou sa dosť naširoko zaoberá, je vyčerpaný takým spôsobom, že môže poslúžiť nanajvýš k usmerneniu tých kresťanov, ktorí pod vplyvom doby blúdia.
Týmto nijako nepopieram hodnotu autorovej práce, osobne mám však radšej diela, ktoré majú ambíciu a predovšetkým schopnosť ukázať kresťanstvo, kresťanský svet a kresťanské myslenie aj ľuďom hľadajúcim.

2 02.05.2015

Knižka je to svojím rozsahom síce neveľká, avšak ašpiráciami svojho autora presahujúca hranice „obyčajnej“ megalománie. Obsah ma priviedol k presvedčeniu, že nie iba autorovo ego je zrejme bezmedzné, lež i jeho naivita. Dielo, ktoré je vlastne až na predslov a doslov tvorené literárne jednoduchým a kostrbatým príbehom, vyznieva ako propagácia autorovej osoby, autorových nápadov a vynálezov, ako oslava jeho geniality (čo je v tomto prípade možno slabé vyjadrenie) a sčasti ako manifest akejsi autorovej osobnej filozofie, ktorú možno bez väčších ťažkostí identifikovať ako jednu z mnohých podôb filozofie Nového veku. Tento spis ako taký možno považovať za naprostý literárny brak (treba však podotknúť, že autor to iste nepísal s úmyslom ponúknuť čitateľovi zážitok z beletristického diela, išlo mu predovšetkým o odovzdanie svojho posolstva) a pokiaľ ide o jeho obsahovú stránku, ja osobne ho hodnotím ako hlúposť. Napriek tomu som mu prisúdil bod (20%), pretože verím, že autorove pohnútky tkvejú v úprimnej snahe konať dobro v prospech svojho okolia, a ľudstva vôbec, a nie v nejakej osobnej ziskuchtivosti a prospechárstve, s akými sú publikácie takéhoto razenia uvádzané na knižný trh až príliš často.

2 02.05.2015

Japonsko sa posledné desaťročia topí vo vážnych ekonomických problémoch, pričom jedným z významných faktorov je aj výrazné starnutie populácie. Už viackrát v minulosti Japonci vraj neváhali voliť pri riešení svojich problémov – živenie starých a nevládnych ľudí nevynímajúc – veľmi pragmatické až drastické riešenia. Žeby autor chcel práve na možnosť nejakého budúceho radikálneho prístupu upozorniť vo svojom satirickom diele?
Čo sa diela samotného týka, som toho názoru, že by tu bol namieste skôr nejaký kratší literárny útvar. Cucui sa zbytočne rozpísal, nedokázal využiť potenciál spracovávaného nápadu a takmer úplne ho pochoval pod množstvom brutálnych, miestami až perverzných, popisov vyčíňania starčekov a stareniek, pričom táto nadmiera násilia začala pôsobiť dojmom samoúčelnosti. Navyše, dialógy a jednanie postáv a opisy ich myšlienkových pochodov mi až príliš často pripadali priam neuveriteľne naivné. Neviem, možno je to zavinené naivitou autora, alebo jeho predstavou satiry. Alebo je vari taká prirodzenosť japonskej mentality a kultúry? Popis záverečnej bitky už pripomína skôr šialený komiks v próze.
Dielo hodnotím ako veľmi slabé (pripúšťam istú výpovednú hodnotu, iba si nie som istý, či vypovedá viac o Japoncoch ako takých alebo iba o autorovi samotnom) a jeho čítanie považujem za zabíjanie času a dobrého vkusu. Neodporúčam.

2 18.02.2015

Mal som zrejme začať doslovom Blahoslava Hečka, prekladateľa knihy. Bol by som si ušetril dezorientáciu v čase a priestore, ktorá ma sprevádzala prvými stránkami a bol by som rýchlejšie pochopil veľké posolstvo o márnom pachtení sa „vysokocivilizovanej“ spoločnosti, ktorá robí z ľudských bytostí otrokov.

Dej knihy je rozčlenený do troch hlavných častí.
Prvá začína uprostred škriepky o počasí. Ctený čitateľ je takouto nenásilnou formou uvedený vprostred deja, aby sa postupne oboznámil s hlavnými protagonistami, opatrne sa vnárajúc do reálií života lovcov kožušinovej zveri. Časom prezrie a pochopí – začala sa lovecká sezóna a títo štyria starí Indiáni, dvaja muži a dve ženy, veľkí stopári a lovci, sprevádzaní svojimi tromi vernými psími priateľmi, odišli zo svojej dediny, zo svojich štvorhranných domov vyhrievaných elektrinou vytrhnutou z duše mŕtvych riek, od svojich televízií a binga do ľadového srdca tajgy kdesi na obrovských priestoroch polárnej Kanady, aby mohli opäť na čas ujsť od civilizácie, ktorá ich ožobračila a aspoň na chvíľu sa, nesúc svoj ťažký údel, vrátiť ku koreňom svojho ľudu.

Aby získali kožušiny a tiež aby sa mali čím zasýtiť (plechové konzervy zo Štátov sú plné jedov), strieľajú a lovia do pascí a na udice všetko, čo sa pohne na zemi, pod vodou aj vo vzduchu. Aby mohli stavať vigvam (trinásť stĺpov) alebo malý stan, pliesť podstielku z čečiny, chrániť prístrešie zástenou proti vetru, aby mohli loviť ryby, zajace, uchovávať mäso na lešení, variť čaj, pripravovať ryby či zverinu, hriať sa pri ohníku, stínajú stromy a stromčeky a rúbu drevo ostošesť.
Ako sa tak motajú nekonečnou tajgou, vybavení a vyzbrojení zápalkami, plechovou pieckou, miniatúrnym varičom, motorovými saňami, oceľovým drôtom na oká, zásobou nábojov a puškami, podchvíľou frfocú na všetko to zlé, čo im priniesla civilizácia bieleho muža.
Napokon sa im podarí, pravdaže so všetkou úctou, skoliť makwu – medveďa, dobrého a šľachetného Veľkého Otca všetkých Indiánov. Vtedy sú naozaj šťastní a spokojní.
„Medveď je Brat. Indián je Ozajstný Človek.“


Druhá časť je viac-menej o tom, ako železná topánka a betónová päsť nenásytnej civilizácie dokážu uderiť rovno do lona panenskej prírody. O márnosti počínania bledých tvárí, keď sa vo svojej naivite (a akiste aj v strachu z hnevu bohov) snažia zakryť stopy po stavbároch vysádzaním smriečkov. A v neposlednom rade o múdrosti bobrov. Kniha v týchto fázach s každou stránkou čoraz viac a viac pripomína romanticky ladený manifest Zelených.
Bledé tváre zabili rieku. Bledé tváre zabili les. Bledé tváre vraždia prírodu. Bledé tváre nemajú úctu k indiánskym bohom.
„Bledé tváre sa spájajú s mocnosťami najtemnejšieho zla.“
„Všetko drancujú. Poľovné revíry, zlaté hrudy pod zemou. Berú dokonca vodu z riek. Naše deti čoskoro nebudú mať nič.“

Ku koncu druhej časti však už lovcom začína byť jasné, že sú prekliati, všetko šťastie ich opúšťa – poznávajú, že na nich naďabil ten najukrutnejší nepriateľ. A čitateľ poznáva Dravca. Začína byť tiež čoraz jasnejšie aj to, že našich lovcov zrejme zastihla Matka všetkých zím, zima tak preukrutná, že až ťažko vypovedať (asi preto toľko poetických opisov).

V tretej časti, v ktorej sa odohráva boj človeka so zlom (stelesneným krutým a zákerným dravcom), dej graduje a rýchlo speje k nevyhnutnému a veľmi poetickému koncu.

Romanetto je, okrem spomenutých troch častí, členené do kratučkých kapitol, čo spolu s autorovým pomerne úsporným štýlom robí knihu vhodnou napr. do prostriedkov MHD.
Som vcelku rád, že som sa mohol, aj keď len takto letmo a povrchne, zoznámiť s tvorbou B. Clavela. Pri tejto povrchnosti asi aj ostanem.

Veľkou „pridanou hodnotou“ tohto svedectva bieleho muža o živote a údele červenokožcov je krásny, kultivovaný jazyk prekladu Blahoslava Hečka (Slovart, Bratislava 2002).

2 07.08.2014

Problém neplodnosti. Medicínske riešenia. Čo je a čo nie je liečba. Stručný prehľad najpoužívanejších techník asistovanej reprodukcie a vysvetlenie postoja Katolíckej cirkvi k nim.
Týmto sa zaoberá táto brožúrka, ktorá je síce primárne určená kresťanským manželským párom, ktoré majú ťažkosti počať dieťa, no kľudne si ju môžu prečítať aj tí, ktorí síce nezdieľajú postoje Cirkvi k manželstvu, pohlavnému životu a AR, no chceli by sa aspoň v rýchlosti v danej problematike zorientovať.

2 15.05.2014

Poviedky dobré, ako sme už u týchto autorov zvyknutí. Problém som mal iba s príspevkom Andyho Presbyho, v ktorom fiktívny autor pojednáva o konštrukcii pancierovania vesmírnych lodí, do ktorého sa mi dlho nechcelo, no keď som sa doň konečne pustil, na svoje prekvapenie som zrazu zistil, že ma to celkom baví.

Nosná myšlienka (nacistické spiknutie z konca Druhej svetovej vojny s cieľom ekonomického ovládnutia a podrobenia Európy) je celkom zaujímavá, no nepáčilo sa mi, ako s ňou autor naložil. Celé je to mimoriadne slabé, dej je veľmi predvídateľný, pomerne často pôsobí značne naivne, miestami až vyslovene infantilne.

Navyše má dielo silne ideologický podtext (nie iba v nutnej miere, ktorá by sa vzhľadom k samotnej zápletke dala pochopiť), ktorý autor necháva neustále presakovať na povrch (citeľné je tu hlavne jeho ľavicové presvedčenie, príklon k svetoobčianstvu a multikulturalizmu, nechýbajú ani LGBTI agenda a „ľudské práva“, LeBor sa neštíti ani manipulatívneho spájania kresťanstva s fašizmom...). V tejto súvislosti je zaujímavé, že v skutočnom svete niet rozporu medzi politikou (s jej ideologickým pozadím), ktorú presadzujú všetky byrokratické štruktúry Európskej únie a politickým presvedčením autora, ktoré je v jeho knihe také zjavné.

Ďalej, LeBor silno idealizuje Rómov (tu sa mi, a veru nie náhodou, vynárali spomienky na Karla Maya a jeho ušľachtilých a statočných Apačov) a v románe všetku vinu za ich situáciu pripisuje štátu, najmä čo sa týka Slovenska, ktoré vykresľuje ako zaostalý a takmer fašistický štát (až na konci záverečnej poznámky k rómskej problematike priznáva, aj to akoby zľahčujúcim tónom, časť viny aj samotným Rómom). Pritom dej sa odohráva v dobe, keď v realite má SR dávno vládu ideologicky plne kompatibilnú s politikou EÚ. Tiež pri opisoch života v Maďarsku zamieňa dobu románového deja s realitou začiatku 90-tych rokov. V knihe možno nájsť dostatok príkladov, keď autor bezcharakterne opisuje existujúce krajiny a ich obyvateľov až vyslovene dehonestujúcim spôsobom. Je jasné, že si nerobil žiadnu starosť o to, aký dopad to môže mať na predstavy západného čitateľa neoboznámeného s reáliami. A to je autor vraj novinár – no ďakujem...

V týchto súvislostiach vyznieva tento román nie ako bežný thriller (i keď nevalných literárnych kvalít), ale skôr ako politický manifest jeho autora, ako výkladná skriňa jeho ideologického presvedčenia. O ňom však čitateľa nepresviedča, nedôvodí, prečo by ho mal akceptovať alebo dokonca prijať, proste mu ho iba viac či menej nenápadne podsúva ako čosi normálne.

P.S. S poznámkou slovenského vydavateľa na konci knihy sa stotožňujem, len som plne nepochopil, prečo ju vôbec vydával.

Pelcov Basket Flora bol lepší – aspoň mám ten dojem, ak už nie istotu, pretože si to už moc dobre nepamätám. Vlastne si ani nie som istý, či je možné tieto dve knihy porovnávať, no pri čítaní Majanovej paródie, či čo to malo byť, sa mi v súvislosti s komisárom Walanceom neustále vynárala hmlistá spomienka na Basketa. Pri ňom som sa pred tými pätnástimi rokmi aspoň bavil. Takže buď je Majanov Walance naozaj o toľko horší než Pelcov Basket, alebo som iba zostarol. Po tomto si ale skôr myslím, že Majan ako spisovateľ za veľa nestojí. Celá kniha postráda akúkoľvek hlbšiu myšlienku a dej a vôbec všetko, vrátane množstva brutality, pôsobí samoúčelne, bez cieľa, bez záveru. Je to béčkový komiks bez obrázkov.
Po dočítaní ma napadlo, že ak by som mal umrieť (myslím už, pretože raz k tomu príde určite) nechcel by som, aby práve toto bola moja posledná kniha.
Rozhodne neodporúčam. Kúpa tohoto „produktu“ je vyhadzovaním peňazí, jeho čítanie stratou času.

Váhal som medzi týmto hodnotením (*) a odpadom. Je to síce brak, ale aspoň sa to na nič iné nehrá.

2 10.04.2013

Pekne písané, ale niektoré tie eseje ma skrátka nudili, iné, plné pre nás už nepochopiteľných narážok, sa vzťahovali vyslovene k vtedajším politickým reáliám. No našli sa aj dobré, obsahujúce naozaj zaujímavé myšlienky, pričom sa našli aj hotové skvosty. Ako celok to však hodnotím ako priemer. Darmo, Chesterton tieto eseje písal do novín a sotva možno očakávať, že tam posielal (možno týždeň čo týždeň?) iba samé perly ducha.
Zaujalo ma napríklad, že sa hlásil k liberalizmu. Vidieť, ako sa časom menia obsahy pojmov – dnešný liberalizmus je čosi s kresťanstvom absolútne nezlučiteľné.

2 17.03.2013

Eseje „O tom, jak pečovat o ženy a jak je zvládnout“ a „O umění rozhodnout se“ vyšli aj v knihe „Lenochovy myšlenky“ (Garamond 2000).
Knižka je plná zaujímavých postrehov zo života a autorovho svojrázneho humoru.

2 14.02.2013