Mýty a fakty. Bodka za stredovekom

25.11.2014

Hodnotenie platí iba pre siedmu kapitolu...

Siedma kapitola s názvom "Zdvihnutý prst" sa začína, na odbornú literatúru, veľmi netradične a sofistikovane. Že by jeden zo začiatku povedal, že sa v podstate ani nejedná o odbornú literatúru. Ale to celé je iba "na oko" psychologická hra na dialóg ktorá síce nevyniká originálnosťou, Platón sa jej napísal až až, ale zaručene funguje keďže jej čítavosť je v tomto smere veľmi záživná. Takýmto spôsobom nastupuje autorka s prvým problémom ktorý sa tu vymedzuje. A to je skresľovanie a zjednodušovanie histórie. Hneď ako úplne prvý príklad na túto tému uvádza filozofa, matematika a astronóma v jednej osobe Galilea o ktorom je "bežne známe" že, ho upálili zato, pretože hlásal že je zem guľatá... Avšak tento "fakt" nie je tak úplne pravdivý, stačí sa iba začítať do tejto kapitoly. Niektoré historické udalosti sa časom zjednodušujú a krášlia alebo naopak subjektívne a prehnane negatívne nafukujú, a to sa nám autorka, v tejto kapitole, snaží sprostredkovať na všemožných príkladoch s dneška a s minulosti. Cítiť toto opovrhnutie odbornou neznalosťou na každej strane.
O pár riadkov nižšie sa text dostáva k stredoveku, k téme ktorej sa neopustí. Opatrne sa tu načrtá téma inkvizície. Tieto procesy sa takisto časom skreslili a zjednodušili tak isto ako symbolicky spomenutý Galileo. Keďže to nebola vyslovene iba záležitosť cirkvi ale aj feudálnej spoločnosti a iných mnohých prvkov ktoré sa nachádzajú v tejto kapitole. Po opatrnom úvode sa však, nakoniec, kritiky a symbolického zdvihnutého prstu nevyhne žiadna inštitúcia
Názov tejto kapitoly by sa dal jednoducho parafrázovať ako moment kedy sa nikto s kompetentných necíti vinný a tak sa obviňujú navzájom, dalo by sa povedať, že tuto ide o samotné inštitúcie.
Je tu v skratke a chronologicky popísaná história inkvizičných procesov. Od úplného začiatku, iba nenásilným doporučením a dohovorením samotného pápeža, bolo to kvôli tomu, že sa v Taliansku a Francúzku začali priveľmi rozkvitať rôzne sekty. Všetky neboli vyslovene kacírske, boli to napríklad Heretici, ale pre samotnú cirkev predstavovali nebezpečenstvo. Cez najhoršie inkvizičné procesy a aj samotných inkvizítorov povolaných pápežmi ako boli Robert le Bougre Ferrier Guillaume až po ich koniec. Dneska je už takisto bežne "známe" že, inkvizícia iba mučila a následne upalovala či topila alebo nejako inak škodila "kacírom" pri čom ich súdne spory boli dopredu prehraté. Opäť, ako sa dočítame, ide o omyl a to napríklad v tom že, upálená bola v priemere každá deviata osoba. Je to stále veľké číslo ale o deväť krát menej ako sa bežne "traduje". Do konca tejto kapitol je to už iba opätovné poukazovanie na to, že išlo o problém byrokratický a feudálny nie iba cirkevný a k tomu sa nám dostávajú historické podklady ako dôkaz. Úplne na záver sa dostávame opäť k rovnakej štylistike ako v samotnom úvode. Autorka ide opäť rozvinúť, tentoraz ukončiť, načatú tému inkvizície opäť na svojej kamarátke v scénke v písanej podobe.

Referoval som knihu:
PERNOUD .R 2005 MÝTY A FAKTY (BODKA ZA STREDOVEKOM). Bratislava: nakladateľstvo: Lúč 2005 ISBN: 80-7114-467-3