Dravec

07.08.2014

Mal som zrejme začať doslovom Blahoslava Hečka, prekladateľa knihy. Bol by som si ušetril dezorientáciu v čase a priestore, ktorá ma sprevádzala prvými stránkami a bol by som rýchlejšie pochopil veľké posolstvo o márnom pachtení sa „vysokocivilizovanej“ spoločnosti, ktorá robí z ľudských bytostí otrokov.

Dej knihy je rozčlenený do troch hlavných častí.
Prvá začína uprostred škriepky o počasí. Ctený čitateľ je takouto nenásilnou formou uvedený vprostred deja, aby sa postupne oboznámil s hlavnými protagonistami, opatrne sa vnárajúc do reálií života lovcov kožušinovej zveri. Časom prezrie a pochopí – začala sa lovecká sezóna a títo štyria starí Indiáni, dvaja muži a dve ženy, veľkí stopári a lovci, sprevádzaní svojimi tromi vernými psími priateľmi, odišli zo svojej dediny, zo svojich štvorhranných domov vyhrievaných elektrinou vytrhnutou z duše mŕtvych riek, od svojich televízií a binga do ľadového srdca tajgy kdesi na obrovských priestoroch polárnej Kanady, aby mohli opäť na čas ujsť od civilizácie, ktorá ich ožobračila a aspoň na chvíľu sa, nesúc svoj ťažký údel, vrátiť ku koreňom svojho ľudu.

Aby získali kožušiny a tiež aby sa mali čím zasýtiť (plechové konzervy zo Štátov sú plné jedov), strieľajú a lovia do pascí a na udice všetko, čo sa pohne na zemi, pod vodou aj vo vzduchu. Aby mohli stavať vigvam (trinásť stĺpov) alebo malý stan, pliesť podstielku z čečiny, chrániť prístrešie zástenou proti vetru, aby mohli loviť ryby, zajace, uchovávať mäso na lešení, variť čaj, pripravovať ryby či zverinu, hriať sa pri ohníku, stínajú stromy a stromčeky a rúbu drevo ostošesť.
Ako sa tak motajú nekonečnou tajgou, vybavení a vyzbrojení zápalkami, plechovou pieckou, miniatúrnym varičom, motorovými saňami, oceľovým drôtom na oká, zásobou nábojov a puškami, podchvíľou frfocú na všetko to zlé, čo im priniesla civilizácia bieleho muža.
Napokon sa im podarí, pravdaže so všetkou úctou, skoliť makwu – medveďa, dobrého a šľachetného Veľkého Otca všetkých Indiánov. Vtedy sú naozaj šťastní a spokojní.
„Medveď je Brat. Indián je Ozajstný Človek.“


Druhá časť je viac-menej o tom, ako železná topánka a betónová päsť nenásytnej civilizácie dokážu uderiť rovno do lona panenskej prírody. O márnosti počínania bledých tvárí, keď sa vo svojej naivite (a akiste aj v strachu z hnevu bohov) snažia zakryť stopy po stavbároch vysádzaním smriečkov. A v neposlednom rade o múdrosti bobrov. Kniha v týchto fázach s každou stránkou čoraz viac a viac pripomína romanticky ladený manifest Zelených.
Bledé tváre zabili rieku. Bledé tváre zabili les. Bledé tváre vraždia prírodu. Bledé tváre nemajú úctu k indiánskym bohom.
„Bledé tváre sa spájajú s mocnosťami najtemnejšieho zla.“
„Všetko drancujú. Poľovné revíry, zlaté hrudy pod zemou. Berú dokonca vodu z riek. Naše deti čoskoro nebudú mať nič.“

Ku koncu druhej časti však už lovcom začína byť jasné, že sú prekliati, všetko šťastie ich opúšťa – poznávajú, že na nich naďabil ten najukrutnejší nepriateľ. A čitateľ poznáva Dravca. Začína byť tiež čoraz jasnejšie aj to, že našich lovcov zrejme zastihla Matka všetkých zím, zima tak preukrutná, že až ťažko vypovedať (asi preto toľko poetických opisov).

V tretej časti, v ktorej sa odohráva boj človeka so zlom (stelesneným krutým a zákerným dravcom), dej graduje a rýchlo speje k nevyhnutnému a veľmi poetickému koncu.

Romanetto je, okrem spomenutých troch častí, členené do kratučkých kapitol, čo spolu s autorovým pomerne úsporným štýlom robí knihu vhodnou napr. do prostriedkov MHD.
Som vcelku rád, že som sa mohol, aj keď len takto letmo a povrchne, zoznámiť s tvorbou B. Clavela. Pri tejto povrchnosti asi aj ostanem.

Veľkou „pridanou hodnotou“ tohto svedectva bieleho muža o živote a údele červenokožcov je krásny, kultivovaný jazyk prekladu Blahoslava Hečka (Slovart, Bratislava 2002).