Garik komentáře u knih

Smutný náhľad do praxe sveta vydavateľského biznisu.

Slušná kniha so stopami humoru, premysleným a plynulým dejom, občas sa utrafí aj nejaká tá myšlienka.
Dobrý preklad aj práca redakcie.

str. 261 – „Místo abychom usilovali o to nejlepší, tvrdí se nám, že nesmíme být elitáři. O umění, které je hnací silou veškerého pokroku v dějinách a vývoji lidstva, se dnes soudí, že by bylo pro mládež příliš obtížné, a tak jsme je pro jistotu přestali doopravdy vyučovat. Nikdo už nemluví o literatuře. Četbu, což je aktivní činnost, v níž se myšlení snoubí s intelektuální zvídavostí, nahradilo pasivní sledování obrazovky, zatímco informace jsou stále roztříštěnější, komerčnější a zkreslenější – a ztrácejí význam, neboť postrádají kontext a kritické uchopení.“

6 22.08.2012

Túto knihu odporúčam!
Dôvody?

1. Záber. Od čias starých Grékov po súčasnosť a to v značnej šírke.
Navyše sa to všetko autorom podarilo roztriediť a usporiadať do zmysluplného a prehľadného celku na púhych cca 430-tich stranách textu.
2. Štýl. Je nielen určená širšej laickej verejnosti, ale je tak skutočne aj napísaná – približuje rôzne prúdy myslenia vo filozofii Západu a činí tak naprosto zrozumiteľným spôsobom. Je stráviteľná aj pre tých z nás, ktorí máme pocit, že náš mozog akosi nie je uspôsobený pre uchopenie a analyzovanie zložitejších myšlienok všeobecne a myšlienok filozofov (alebo ľudí, ktorí sú za nich označovaní) zvlášť.
3. Nezaujatosť. Či každopádne aspoň zreteľná snaha autorov sa zaujatosti vyhnúť.
4. Kvalita. Preklad aj redakčná práca na vysokej úrovni, čo dnes vôbec nebýva samozrejmosťou.

7 18.08.2012

V Baudolinovi (v románe aj postave) možno nájsť mnoho krásy, múdrosti, vtipu, znalostí, fantázie. No práve tej fantázie je tam miestami priveľa. Konkrétne v časti príbehu odohrávajúcej sa v Pndapetzime venoval Eco, na môj vkus, až príliš veľa priestoru opisom tých najbizarnejších výmyslov a to takým kvetnatým štýlom, až to ústilo v ubíjajúcu nudu. Týmito pasážami (v rozsahu možno necelých sto strán) som sa prehrýzal skutočne ťažko a zdĺhavo. Túto tortúru mi však našťastie do značnej miery kompenzoval záver diela, ktoré takto vo mne zanechalo rozporuplné dojmy a pocity.

„Osobám, které se věnují magii, se někdy podaří namluvit si, že ďábel, na kterého nevěří, naopak určitě věří v ně.“

„... zachoval s příkladnou spontánností, a než by se své skutečné pocity pokusil utajit, radši se jich úplně zbavil a omdlel.“


Moje bodové ohodnotenie vychádza z porovnania Baudolina s Menom ruže a Foucaultovým kyvadlom.

2 11.08.2012

Berúc v úvahu kvality diela, je pochopiteľné, že autor ostal radšej „poněkud záhadným“. Týmto románom pozornosť vzbudiť síce mohol, no o jej udržaní veru pochybujem. Predposledná veta anotácie je od vydavateľa skutočne trúfalosť (ak nie rovno drzosť).
Tú poslednú si dovolím zmeniť: „Ale mluvit o této knize nemá velký smysl – ono totiž nemá velký smysl ani číst ji!“
Neevidujem ju medzi prečítanými knihami, pretože som ju dokázal prečítať iba po stranu 177, aj to iba po kúskoch a s obrovským sebazaprením. Slabé, suché, nemastné-neslané. Dokonca si trúfam (snáď si môžem trúfať aj ja, nie len autor anotácie) povedať, že ani na konci nebude čakať žiadna myšlienka, žiadne poučenie, žiadne veľké a prekvapivé rozuzlenie. Je to cesta odnikiaľ nikam.

Mám dojem, že tento román patrí medzi to najlepšie, čo na českom a slovenskom trhu v rámci žánru v posledných dvoch dekádach vyšlo. Kvalita diela zvlášť vyniká v spojitosti s vekom autora.

1 30.07.2012

„– Ja vlastním kvetinu a každý deň ju polievam, – pokračoval malý princ. – Vlastním tri sopky a vymetám ich každý týždeň. A vymetám aj tú vyhasnutú. Človek nikdy nevie. Pre moje sopky, ako aj pre moju kvetinu je užitočné, že ich vlastním. Ale ty nie si pre hviezdy užitočný... Podnikateľ otvoril ústa, no nenašiel vhodnú odpoveď, a malý princ odišiel.“

„Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, – povedala líška. – Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!
– Čo mám urobiť? – spýtal sa malý princ.
– Musíš byť veľmi trpezlivý, – odpovedala líška.“

„– Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade ... a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú... – povedal malý princ.
– Veru, nenachádzajú to, – odvetil som.
– A predsa by mohli nájsť, čo hľadajú, v jedinej ruži alebo v kvapke vody...
– Pravdaže, – prikývol som.
A malý princ dodal:
– Ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom.“

Roztomilá knižka. A v mnohom (obávam sa) pravdivá.

Takže: Decká! Dajte si bacha na baobaby! ;-)

43 28.12.2011

Verím, že aj relax v podobe nenáročnej zábavy má svoju hodnotu – proste je dobré, ak aj nie pravidelne, tak aspoň sem-tam, dopriať telu aj mysli oddych. A ak má k takémuto oddychu poslúžiť kniha, prečo nie. Ale aj od knihy, ktorá nemá zaťažovať hlavu, očakávam určité kvality. Nahliadajúc na vec takto, nemám problém ohodnotiť (berúc v úvahu rámec daného žánru) napr. taký Noční klub piatimi hviezdičkami. Napokon, to priznávam, „kulhánkoviny“ ma docela bavia. Ten typický Kulhánkov mix akcie, drsného humoru a sviežich nápadov, tak, ako ho vie podať on – a ktorým dokáže plne pripútať vašu pozornosť – paráda! Áno, občas naozaj padne dobre trochu vypnúť - oddýchnuť si od reality.
Ale teraz už konečne k Stronciu. Uf...
Vlastne ani nie je toho mnoho, čo by sa o tomto „akčňáku“ dalo napísať. Dá sa to vyjadriť aj jediným slovom – presne tým, ktorým je vyjadrené moje hodnotenie.
Stroncium ma naozaj dostalo. Alebo dorazilo? Čo si pán Kulhánek myslel, keď toto „tvoril“? Čo chcel týmto počinom dokázať? Potreboval si narýchlo privyrobiť? Alebo ho prepadol panický strach, že by sa naňho mohlo zabudnúť? Naozaj neviem.
Už Vládcami strachu si nastavil latku dosť vysoko a Cestami krve ju ešte zdvihol (Noční klub je kapitola sama o sebe – ten už hádam sotva prekoná, ak sa bude držať doterajšieho kurzu – ale nechajme sa prekvapiť Vyhlídkou na věčnost), preto mu ani nezazlievam, ak ju aj kde-tu podlezie (Divocí a zlí). Ale toto?! Zabudol, že aj žáner sci-fi má nejaké zákony a pravidlá a že dej by mal mať nejakú logiku – okrem iného? Myslí si snáď o čitateľoch svojich kníh, že majú úplne duté gebule a tým pádom im môže predhodiť čokoľvek?
Stroncium, túto ledabolo zbuchnutú, prvoplánovú, samoúčelnú zlátaninu, ktorou autor už naprosto zreteľne prekročil hranicu medzi zábavou a bezduchým konzumom, som dočítal iba s veľkým sebazaprením (úchylka – všetko sa snažím prečítať stoj čo stoj až do konca). V porovnaní s predošlou Kulhánkovou románovou tvorbou to je skutočne odpad.
A ešte niečo - dobrý a slušný autor by mal mať aspoň trochu úcty ku svojim priaznivcom, tešiť sa z toho, že nejakých má a nie dopúšťať sa na nich takýchto zverstiev!

Mám, už vžitú a stále pestovanú, nedôveru takmer vo všetko, čo dnešný svet dokáže považovať za „umenie“. Mimo iného aj preto, že aj z hovna dokážu reklamní mágovia upliesť bič a urobiť dobrý biznis. A funguje im to.
Minimalizujte to, oni už kritici všetko to úžasné nájdu sami (len im niekedy treba jemne naznačiť, na ktorýže to objekt majú svoje cibrené schopnosti zamerať). Napríklad.

A teraz k veci, teda k Ceste.
Áno, áno. Tá atmosféra, tie drsné scény, tie srdcervúce scény, navrch sem-tam plácnuté nejaké to „múdro“ a k tomu ešte univerzálne posolstvo ukryté medzi riadkami. Ale to všetko toto McCarthyho dielo jednoducho z biedy nevytrhne. A že Pulitzerova cena? Mám padnúť na zadok? To by sa už kľudne mohla ujsť aj niektorej tvorbe páně Kulhánka. Ale Cesta McCarthyho ňou bola ocenená možno za stručnosť (alebo s prihliadnutím k celoživotnému dielu starého pána?).
Uznávam, má to svoje kvality a bezpochyby je to presne také, aké to chcel McCarthy mať. Odviedol dokonalú remeselnú prácu. No a to je asi ten problém.

Citlivé duše nech neupadajú do mdlôb, ak to vyznelo príliš cynicky. Alibisticky dodávam, že toto moje hodnotenie je vyslovene subjektívne, determinované doterajšou skúsenosťou a ovplyvnené precitlivelosťou na prehnanú PR. A taká vyšpičkovaná PR vo mne vždy vyvolá silný pocit, že opäť raz ide viac o dobrý biznis, než o čokoľvek iné. No a to potom bývam niekedy až prehnane kritický.

A bezpochyby som ovplyvnený aj tým, že práve teraz, keď vyjadreniu svojich pocitov ohľadom McCarthyho Cesty dávam definitívnu písomnú podobu, mám za sebou Gallenziho Bestseller. :-)

17 21.09.2011

Hitchens je známy a mnohými často spomínaný a citovaný „humanista“. A bojovník proti náboženstvu (a obriezke zvlášť). S jeho menom sa možno stretnúť často a tak som neodolal zvedavosti a vzal do rúk túto jeho knihu. Knihu človeka, ktorý svojou (údajne brilantnou) argumentáciou dokáže osloviť toľkých ľudí.
A či oslovil aj mňa? Pravdupovediac – vôbec. A dôvody? Tu sú niektoré z nich:
* Po tej erudícii sľubovanej v anotácii niet v knihe ani stopy. Žeby sa pod tým slovom skrývala schopnosť svojvoľnej a účelovej interpretácie dejín, ktorou je toto dielo také charakteristické?
* Spomínaná polemika vôbec nie je pôsobivá. Tá k zamysleniu bezpochyby provokuje, no nie zrovna tým smerom, ktorým autor zjavne zamýšľal.
* „Dôkazy“ sú, poväčšine, takpovediac cucané z prsta, teda ničím nepodložené, čo ukazuje na nedostatok vedeckého myslenia u autora, ktorý sa práve naň tak rád a často odvoláva.
* A spomínanou „poučenou interpretáciou“ som taktiež nebol práve oslnený. Hitchens sa snaží presvedčiť, že je akýmsi odborníkom na svetové náboženstvá, snaží sa sugerovať, že je autoritou v oblastiach, ku ktorým sa tak suverénne vyjadruje, pričom táto jeho snaha vyznieva dosť detinsky. Navštíviť pár bohoslužieb rôznych konfesií, párkrát sa oženiť a formálne konvertovať, pár rozhovorov s veriacimi, prečítať si pár knižiek, prelúskať Korán a mrknúť do Biblie. Hotovo - je z vás odborník!
* Svojím obdivom k Marxovi a Freudovi, týmto „velikánom“, si ma tiež zrovna nezískal.
* Ani pred jeho častým zdôrazňovaním vlastnej morálnej nadradenosti som nepadal na zadok. Vyvstáva otázka, či by sa snažil správať tak morálne, aj keby necítil potrebu neustále sa predvádzať a dokazovať svoju často deklarovanú morálnu nadradenosť.
* Navyše som z knihy Christophera Hitchensa až príliš často mal pocit, akoby bola z veľkej časti hlavne o Christopherovi Hitchensovi, i keď sa to snaží zakrývať zdôrazňovanou skromnosťou. Tá ale vyznieva dosť falošne (obyčajne sa prizná k nejakej tej vlastnej slabosti, spomenie nejaký ten svoj nevýznamný poklesok, aby vzápätí ospieval svoje úžasné cnosti – starý a trápny trik).

Zhrnutie: cca 350-stranové nepresvedčivé rétorické cvičenie jedného egomaniaka.

10 20.09.2011

Možno je to spomienka skreslená rokmi, ale Pournella mám v pamäti ako dobrého spisovateľa (aspoň sériu Falkenbergova legie som svojho času doslova hltal). Preto považujem jeho meno pod týmto brakom za sprostú návnadu.
Temer päťsto strán som sa prehrýzal touto príšernosťou so zaťatosťou buldoga, ale čoho je moc, toho je moc. Posledných sto som ešte pre istotu aspoň preletel, to aby mi snáď neunikol nejaký grandiózny záver, ktorý by mohol aspoň trochu napraviť vzniknutý dojem, no celkom zbytočne.
Túto zlátaninu nemožno nazvať ani len oddychovkou, pretože jej čítanie bolo vskutku úmorné.

Preklad v tomto prípade nechcem a nemôžem posudzovať, no nemôžem ani vylúčiť, že tiež urobil svoje. Napokon, to už býva u Classic-ov klasika.

19.09.2011

Nuž, môj prvý stret s Chestertonovou tvorbou dopadol vcelku dobre. Píšem „vcelku“, pretože miestami formuloval svoje myšlienky trochu ťažkopádne, neusporiadane, občas doslova celé pasáže zaváňali nudou. Vtedy ma prepadalo podozrenie, že to snáď po sebe naozaj ani nečítal (str. 9 – „Napísal som knihu, ale nič na svete ma nepresvedčí, aby som si ju prečítal.“ – som však toho názoru, že mal na mysli knihu už hotovú, vydanú). Preto aj moje nižšie hodnotenie.
Napriek tomu môžem túto knihu s čistým svedomím odporučiť. Chesterton mi tu otvoril pre mňa nový a úžasný pohľad na svet. Jeho podanie agnosticizmu, moderného ateizmu, kresťanstva a niektorých ďalších veľkých náboženstiev a tiež spôsoby, akými ich porovnáva, sú naozaj podnetné, zaujímavé a obohacujúce.

9 19.09.2011

Takže Tajní vládcové světa.
Alebo ešte inak: Ezoterické blúznenie Wulfinga von Rohra

Garik je na seba moc hrdý! Aj keď Autorovo „dielo“ prečítal od začiatku do konca, aj napriek Autorovmu literárnemu „talentu“, aj navzdory všetkej Autorovej úprimnej snahe otvoriť Garikovi oči a uviesť ho do vyšších sfér poznania, podarilo sa Garikovi zostať duševne zdravým a vyrovnaným. Alebo žeby...

P.S.: Kto prečíta, pochopí. Teda Garikovo blábolenie, to Autorovo sotva.

4 18.09.2011

Autor veľmi dobre vysvetľuje, čo je vlastne hriech, čo je jeho podstatou, aké je jeho pôsobenie a dynamika. A preto tých 100%, ktorými vyjadrujem moje uznanie jeho práci.
Keby som však mal hodnotiť knihu ako celok, bolo by to tak nanajvýš nejakých 60%. Vydavateľstvu sa totiž podarilo toto dielo do značnej miery znehodnotiť. Jazyková korektorka (a uvedená tam je!) to zrejme ani nevidela. A aj keď nie som kompetentný hodnotiť kvalitu prekladu, jednako nemôžem nespomenúť ten pocit hraničiaci s istotou, že prekladateľovi miestami akosi unikala autorova myšlienka. No, ona mu vlastne občas unikla úplne. Je to veľká škoda, takto pokaziť dobrú knihu.

3 17.09.2011

Rojčenie plné vnútorných rozporov a protirečení, popierajúce realitu nášho sveta a neberúce ohľad na našu ľudskú prirodzenosť.
Profesor Rehák v tomto manifeste konštruuje a predkladá akúsi filozofiu života, pričom sa dôkladne vyhýba hlbokým vodám existenciálnych otázok. Tiež úplne ignoruje väčšinu toho, čím bola takú dlhú dobu utváraná naša západná civilizácia. Radšej preskakuje dejiny a utieka sa k antike a gréckej filozofii, z ktorej si vyberá to, čo sa mu práve hodí. Takto, bez pevného základu, buduje vzdušné zámky plné slov, ktoré, odtrhnuté od pôvodného kontextu, sa stávajú bezobsažnými.
Táto kniha A. Reháka nie je ničím iným a ničím viac, než len ďalším z návodov na dosiahnutie šťastného a spokojného života, ďalším pokusom o udeľovanie (síce dobre mienených, no nedomyslených) rád ľudstvu, ako správne a dobre žiť.
Myslieť pozitívne, byť sami sebe merítkom všetkého, neveriť v nič okrem vlastného rozumu, oddávať sa pôžitkom, hľadať výzvy a dobrodružstvá a byť dobrí k druhým – už o tom iba presvedčiť zvyšok ľudstva a naše potomstvo má zaručený šťastný život vo svetlejších zajtrajškoch až do skonania vesmíru. Toľko eupraxsofia.

1 17.09.2011

Čo dokáže jeden odhodlaný, chamtivý a ctižiadostivý muž bez zábran, keď sa ukáže príležitosť, dobrí ľudia mlčia a mocní radšej pozerajú inde. Václavovi Kaplickému sa v tomto románe podarilo priam majstrovsky zrekonštruovať skutočnú historickú udalosť.

47 03.09.2011

Poučné čítanie. Napr. o tom, ako možno aj s použitím faktov fabrikovať lži. Ako môže fanatické presvedčenie a vernosť nejakej ideológii kriviť videnie sveta a udalostí v ňom. Ako možno ospravedlňovať, ba až zbavovať viny gaunerov a hromadných vrahov a všetku špinu hádzať na iných.
Tento podivný kompilát zároveň umožňuje takú malú psychologickú sondáž do hláv pravoverných pohrobkov komunistickej ideológie, čo je však akiste iba nechceným, i keď nevyhnutným, produktom kompilátorovej snahy. Možno aj preto sa radšej nepodpísal?
Uvedená je iba autorka úvodu, pani Dr. Bollová, v tom čase poslankyňa. Ale tá svoje názory nijako netajila. Možno aj preto, že, ako dobre vieme, cteným poslancom a politickým funkcionárom môžeme všetci akurát tak ...
No, dobre... Ospravedlňujem sa, naozaj som sa mohol zdržať irónie. Proste ma vždy naštve, ak niekto napíše a vydá akúkoľvek knihu (hoc i len takýto zošit o pár stranách) s jasným zámerom ovplyvniť myslenie verejnosti a nemá v sebe ani toľko slušnosti a odvahy, aby sa podpísal.

alebo Ku šťastiu rýchlo a ľahko
Kúpte, nasýťte sa poučeniami a posolstvami, a hneď bude váš život prechádzkou ružovým sadom. A ak aj nie, aspoň budete vedieť, prečo (za to, že máte pos..tú karmu, si môžete sami, jasné?). Asi tak.
Ďalší guru predáva klasické a stále módne múdra á la New Age.

Protináboženský pamflet plný zloby, nenávisti, zaslepenosti a pohŕdania. Autor sa neustále odvoláva na dôkazy, pričom žiadne neuvádza, dovoláva sa autority vedy, no jeho práca nenesie žiadne jej stopy. Prekrúca a zamlčuje historické fakty, ako sa mu hodí. Pritom sa sám usvedčuje z hrubej neznalosti kresťanskej náuky a dejín cirkvi, filozofie, vedy a západnej civilizácie.

Samotného Jaroslavova Motyčku možno aj sčasti pochopiť. Žil a toto dielko spísal v dobe víťazného ťaženia materializmu, kedy mnohí nepochybovali, že veda posiela náboženstvo do hrobu.
Vo svojom nenávistnom prejave je však miestami až smiešny. Odvoláva sa na predkov, sedliacky ľud, vykorisťovaných robotníkov, husitské hnutie, mysliteľov...
Sú mu dobrí naši predkovia, sedliacky ľud, no už o pár riadkov ďalej sa o nich tento „pokrokový človek, demokrat, slobodomyšlienkár a socialista“ neváha vyjadrovať ako o obmedzených rojkoch, tupých úbožiakoch, nevedomých ľuďoch.
Po vzore mnohých intelektuálov sa stavia do pozície obrancu robotného ľudu (teda on najlepšie vie, ako by tento ľud mal žiť).
Útočí na náboženstvo všeobecne a na kresťanstvo zvlášť, ale keď si chce kopnúť do katolíkov, sú mu husiti dobrí.
Tzv. mysliteľov má obzvlášť v úcte, ale iba pokiaľ ide o prozaikov a filozofov, ktorých diela zapadajú do jeho svetonázoru.

Pôvodný text vyšiel v roku 1922, pre dnešného čitateľa bol zjavne upravovaný, dopĺňaný a prispôsobovaný, no pre vydavateľstvo Eko-konzult je príznačné, že na tieto zásahy nijako neupozorňuje a ich autorov ponecháva v anonymite (možno aby ich nezožrali zlí čierni jezuiti).

Pár príkladov myšlienkových obzorov pána Jaroslavova Motyčku (a neznámych spoluautorov):

„Nie Hitlerova alebo Stalinova diktatúra, ale vláda šľachty a cirkvi bola dokonalá totalita!“ - str.51 (nakoniec aj z Hitlera a Stalina môžu byť hotoví dobráci, pokiaľ sa nám to šikne?)

„Ešte ste nepochopili, kam do školy chodilo Gestapo? - str.55 (žeby do Vatikánu?)

„... o poníženiach, ktoré sme my, pokrokoví ľudia, museli vytrpieť...“ - str.57 (iný nikto netrpel, či na tých ostatných mu už, ľudomilovi, nezíde?)

„... zbytočné je uvádzať dôkazy o tom...“ - str.58 (veď načo nejaké dôkazy?)


Je to úbohá zlátanina a rozhodne to nepatrí do náučnej literatúry ani do literatúry faktu, ako by sa mohlo pri prvom pohľade zdať.

Celý názov originálu znie: LA LÉGENDE ET LES AVANTURES HÉROÏQUES, JOYEUSES ET GLORIEUSES D' ULENSPIEGEL ET DE LAMME GOEDZAK AU PAYS DES FLANDRES ET AILLEURS

Autor k danej téme pristupuje, podľa môjho názoru, naozaj seriózne. Nehľadá jednoduché a radikálne riešenia, neuchyľuje sa ku kategorickým tvrdeniam ani apokalyptickým záverom. Nedočkáme sa omračujúcich odhalení.
Pritom je to dielo jasne určené širšej verejnosti – text je nenáročný, podávané informácie sú ľahko stráviteľné. To však nijako neznižuje jeho hodnotu, nerobí ho plytkým, ani mu neuberá na objektívnosti.
Čaká nás pohľad do nedávnej minulosti, oboznámenie so súčasným stavom a veľmi opatrné prognózy do budúcnosti.
Je to kniha na zamyslenie. Možno aj zamyslenie nad tým, kam nás naše politické reprezentácie vedú...

7 26.06.2011