Domca1 komentáře u knih

Krysař je v prvom rade novela, ktorá je napísaná neskutočne krásnym, poetickým, vycibreným a precíteným jazykom. Je zvláštne melancholická, clivá, bôľna, je vábivá a podmanivá ako zvuk píšťaly jej titulného hrdinu. Je umelecky vybrúsená až do tej miery, že aj keď čítate doslova o genocíde jedného mesta, máte pocit, že Krysař ich nezabil, ale že Hammelčania sa akosi poeticky preplachtili do onej bájnej zemi sedmihradskej... Krysař je ako literárny vodopád šumiaci nostalgiou a smútkom, je básnicky drsný, kvíli, zažiera sa do kostí, obnažuje a usvedčuje...Temný a jasný zároveň. Napokon, prečítajte si ho a uvidíte sami.
„Nebudeš šťasten; ostatně, co je na tom? Štěstí není vrchol. Snad jsi zrozen pro něco lepšího, nejsi-li zrozen pro štěstí.“

30 20.12.2021

Dášenka je ohromne roztomilá, zábavná a prudko čitateľná knižôčka vhodná pre všetkých (ne)psíčkárov kazdej vekovej kategórie. Je rozkošná, ale pritom sa zďaleka vyhýba klišé, je úsmevná, hreje na duši, je neposedná, hravá a celkom určite v každom dieťati (aj v tom dospelom) vyvolá túžbu zaobstarať si svoju vlastnú Dášenku. Obzvlášť si moje srdce získala prvá polovica knihy, v ktorej sa opisuje detstvo samotnej Dášenky a ktorá kombinuje bravúrny sloh, originálny láskavý humor, psiu roztomilosť a Čapkovu nezameniteľnú "nežnú" iróniu. Samozrejme, jednoduché a zároveň úžasne milé ilustrácie a rozsiahla fotografická príloha už len umocňujú ten pocit hrejivého dobra, ktorý Vami pri obracaní stránok Dášenky priam preteká. Som presvedčená, že táto nadčasová detská klasika nikdy nezostarne a čitatelia sa k nej budú vracať stále znova a znova.

20 21.12.2021

Keď som Quo vadis začínala čítať , na prvých stránkach som občas mala chuť knihu odložiť. Dôvodom bolo obrovské množstvo rímskej terminológie, kvôli čomu som mala pocit, že čítam viac poznámky vzadu ako samotný príbeh. To ale bolo našťastie skutočne len na začiatku, (hoci poznámky činia spolu vyše 20 strán) a potom tento veľkolepý román začal naberať na obrátkach.
Ako kresťanka som vnímala nielen literárne, ale aj duchovné kvality, ktorých je v knihe neúrekom. Čítať o živote prvých kresťanov aj z inej knihy ako z Biblie a navyše z tak výbornej, silnej a presvedčivej knihy bolo pre mňa nesmiernym povzbudením a zážitkom. Tým ale nechcem povedať, že je to kniha len pre veriacich, práve naopak, hodnoty, o ktorých sa v nej píše a spôsob, akým sú podané ... jednoducho myslím, že tento príbeh má potenciál chytiť za srdce každého. Tak ako kresťanstvo zmenilo jednu z hlavných postáv, Vinicia.
Neviem vyjadriť, čo všetko som pri čítaní cítila, ale bolo toho veľa a každá jedna postava vo mne niečo vyvolala. Obdiv, posilnenie vo viere, pokoj, ale aj zhnusenie a údiv.
A stále si kladiem otázku, ako by sme sa zachovali my, keby sa v našich časoch dialo to, o čom nám rozpráva Sienkiewiczov román.

14 17.09.2017

Bratia Karamazovovci sú kolosálnou literárnou kataklizmou, ktorá sa valí na čitateľa zo všetkých strán, pohlcuje ho, uchvacuje a míňa všetky jeho očakávania a predsudky. V udalostiach jediného týždňa a jediného súdneho procesu Dostojevskij zachytáva bezmedznú a integrálnu ľudskú skúsenosť, nesmiernosť a večnú tragédiu ľudského ducha. Na piedestál kladie človeka ako ľudstvo a ľudstvo ako človeka, človeka par excellence. Stavia sa proti všetkým pravidlám literárnej logiky a v tom najintenzívnejšom a najneutíšiteľnejšom ruskom pátose zobrazuje najobyčajnejšiu ľudskú prirodzenosť a prostoduchosť. Vnáša symetriu do nezlučiteľného, skĺbil v sebe vášeň, biedu, zúfalstvo, čistú lásku, zmysel v nezmyselnosti, nehoráznosť a nevyhnutnosť, večitosť a smrť. V postavách bratoch Karamazovovcov sa simuntálme zračí celá šírka bytostného boja človeka. Najhlbšia ľudská úbohosť plynúca z neschopnosti premôcť vlastný pud, neskonalá bolesť duše, ktorá odmieta svojho Stvoriteľa a opravdivý altruizmus vydaný napospas svetu. Napriek všetkému však Dostojevskij verí vo víťazstvo oného altruizmu, keď vraví - milujte človeka aj v jeho hriešnosti...

Necháva nás na pochybách? Iste. Rozorváva nás? Nepochybne. Ponúka jasné odpovede? Pre toho, kto uhádne otázky.

Zopár poznámok z osobnej čitateľskej skúsenosti na záver. Napriek odstrašujúcemu rozsahu sa mi Bratia K. čítali prekvapivo veľmi príjemne, ľahšie ako o cca 300 strán tenší Idiot. Nenechajte sa preto, prosím, odstrašiť. Osobne ich považujem za autorov vrchol, prevýšili u mňa Idiota aj Zločin a trest, hoci tieto diela ďaleko nezaostávajú. Kapitoly zo života starca Zosimu sú pre mňa novým reflexívnym a literárnym klenotom, neskutočne nádherná pasáž knihy, ktorá by pre mňa sama osebe stačila ako zhrnutie Dostojevského filozofie. Naopak, najťažším sústom bol Veľký inkvizítor, úprimne sa priznávam, že toto bol moment, kedy som zvažovala knihu odložiť (ako dobre, že som odolala).

- A vôbec, načo rátať dni, keď človeku stačí aj jediný na to, aby spoznal všetko šťastie. -

12 29.06.2020

Klobúk dole pred Khaledom Hosseinim!
Hneď vo svojom debute dokázal, že je ozajstným majstrom rozprávačského umenia. Nemilosrdne nastavuje zrkadlo ľudskému svedomiu, skúma jeho pohnútky, nebojí sa ukázať slabosť, strach a zbabelosť.
Spája tradičnú živú afgánsku kultúru, to čo z nej ostalo po brutálnej vojne a píše príbeh plný ľudskosti, citu, sugescie a priateľstva.
Ako sa kniha blížila k záveru, prichádzal postupne jeden emočný nával za druhým, priam ohňostroj smútku, humanizmu, slzavých úsmevov a horkosladkej nádeje.
Neskutočne strhujúci román, svietiaci žiarivo na mojej čitateľskej oblohe.

" Existuje spôsob, ako sa stať zasa dobrým."

10 18.07.2018

Knihu by som prirovnala k zákusku po hlavnom chode predchádzajúcich dielov.
Kompozične veľmi dobre zvládnutá, začína sa humorne, pokračuje záhadou, ústi do akčného vyvrcholenia a končí sa Jarošom. A, samozrejme, pomedzi to všetko sa preplieta Barbaričovo nové ľúbostné vzplanutie.
Najviac v popredí je detektívna zápletka, ktorá má pomerne nečakané rozuzlenie. Tradične Červenák veľmi dobre vystihol dobu, vtedajšie boje s Turkmi či život na hrade.
Inak, nejde si nevšimnúť, ako sa od prvej knihy vyvinul Barbarič :-) Síce ešte občas vytiahne voňavú vreckovku, ale zopárkrát sa aj riadne pochlapí.
Čo dodať, škoda, že na pokračovanie si budeme musieť ešte nejakú tu dobu počkať.

Jedna z tých kníh, ktorá dokazuje, že v jednoduchosti je krása. Dej sa dá zhrnúť jednou vetou , o hrúbke ani nehovoriac. Napriek tomu ma očarila, pretože práve vďaka jej prostote vynikajú mnohé krásne myšlienky. A bez toho, aby ste museli rozmýšľať o zložitom príbehu, si uvedomíte, že láska je vlastne to jediné, na čom záleží.
Jednoduché, však?

9 26.09.2017

Dielo Chlapec, krtko, líška a kôň by som opísala ako zbierku motivačných citátov viac-menej plynulo prepojených do pokusu o filozofický minipríbeh. Žiaľ, miestami je oná plynulosť naozaj kostrbatá. Ako celok na mňa potom kniha pôsobí dojmom silenej snahy autora vykonštruovať z rôznorodých citátov celistvý príbeh, v ktorom ale absentuje dej či nejaká logická súvislosť. Jednotlivé myšlienky sú navyše pomerne ošúchané, neprichádzajú s niečím mimoriadne originálnym, skôr by som povedala, že sa v tomto druhu motivačno-úvahovej literatúry stratia. Samozrejme, že sa nájdu aj zaujímavé pasáže, reflexie, ktoré vás prinútia zamyslieť sa, ale suma sumárum nič prevratné neočakávajte. Na klasickej téme priateľstva sa v podstate nedá nič pokaziť a podarený vizuál Vás estetický určite obohatí, ale ak očakávate čosi hlbšie, siahnite skôr po v tejto súvislosti často spomínanom Exupéryho Malom princovi. Chlapca, krtka a spol. som zhltla za pár minút, pokochala som sa ilustráciami, no obávam sa, že o mesiac si z neho veľa pamätať nebudem. Ak ale bolo napísanie tejto knihy autorovým snom, som rada, že sa mu splnil.

A aby som nebola len negatívna, zakončím povzbudivým citátom (pre mňa asi najlepším z celej knihy):

"Ak požiadaš o pomoc, neznamená to, že sa vzdávaš... Znamená to, že sa odmietaš vzdať."

P. S.: Nemyslím si, že som necitlivý človek, ktorého sa nedotkli vznešené myšlienky o priateľstve, láskavosti, jednoduchosti, dobrote atď. Práve naopak, vo všeobecnosti mám rada knihy, ktoré hlásajú myšlienky vďačnosti za maličkosti, lásky, hľadania krásy v každodennosti... To, čo mi prekážalo, bola forma (prvoplánovosť, neoriginálnosť, povrchnosť), nie obsah.

8 09.12.2020

Nemôžem inak, než súhlasiť s komentármi predošlých diskutujúcich :-). Krabička (resp. v slovenskom preklade Škatuľka) je krásne dojemná, citlivá, láskyplná a pri srdiečku hrejivá knižočka, ktorá plynie nežne ako vánok, pohladí vás na duši a vyčarí vám na tvári nefalšovaný úsmev. V detských knihách už toľkokrát pertraktovaný motív priateľstva odieva do nového šatu, okoreňuje ho štipkou jemného napätia a ústrednou mikrozáhadou celého príbehu. Páči sa mi práve táto sviežosť, neotrelosť a hravá originalita, ktorá v jednoduchom príbehu lesných zvieratiek tak silne necháva zaznieť posolstvo lásky a priateľstva voči ustráchenému stvoreniu žijúcemu vnútri malej krabičky. A práve to je zrejme dôvod, prečo ma kniha natoľko očarila - sála z nej láska na sto honov! Viac takýchto knižiek, prosím.

7 29.09.2023

Krásna, nežná, podnetná, originálna, výstižná a pútavá knižôčka. Na každej jej dvojstránke je ukrytá priliehavá a kreatívna metafora, ktorá učiní zadosť detskej i dospeláckej fantázii a tvorivo stelesní ten či onen ľudský pocit. Oceňujem najmä to, že použité obrazy nie sú prvoplánové, ale autorka sa snaží o čo najväčšiu mieru nápaditosti a tvorivej interpretácie. Knižka vhodná určite nie len pre deti :-)

"Nenávisť prerušuje spojenia....." - "Láska je elektrikár."

7 25.11.2022

Pomalý, filozoficko-reflexívny, hĺbavý román, ktorý veľmi málo pracuje s dejom a do epicentra pozornosti kladie dialógy, úvahy, hľadanie pravdy, rozporuplnosť prežívania a konania postáv, mystiku a filozofovanie. Primárnym inšpiračným východiskom je biblický prototext, z ktorého Waltari hojne čerpá citáty, parafrázuje ho, preberá biblické myšlienky, pracuje s biblickými postavami a popritom sa usiluje o vlastný autorský štýl, o unikátne poňatie Evanjeliového príbehu. Atmosféra starobylej Svätej Zeme so všetkými jej nuansami, vrstvami, osobnosťami a celkový kolorit židovsko-rímskeho prostredia začiatku letopočtu sú vystihnuté bravúrne. Autorský rukopis a štýl textu je z formálnej a estetickej stránky na vysokej úrovni. Ale som presvedčená, že na túto knihu jednoducho musíte mať buď náladu alebo povahu. Keďže obsahovo prináša viacmenej "len" spracovanie Evanjeliových udalostí vo forme dlhých reflexií bez podstatnej dejovej línie, číta sa pomaly a zdĺhavo. Osobne oveľa radšej siahnem po samotnej Biblii, ktorá je autentickým a životodarným Božím Slovom a nie len umelecky spracovaným výťažkom z neho. Pritom klasické "dejové" romány z tohto obdobia (Ben Hur, trilógia od Riversovej) sa mi veľmi páčili. Takže áno, za prečítanie to stálo, atmosféra bola vystihnutá výborne, ale Bibliu to nepredstihne, ani sa jej nevyrovná. Preto uprednostňujem viac beletristické a menej filozofujúce románové spracovania Biblie.

Muža, ktorý sa smeje som čítala takmer dva mesiace, pričom som mala obdobia, kedy som na túto knihu jednoducho nemala energiu a chuť. Je to náročná literatúra, vyžaduje si plnú sústredenosť pri čítaní, ale rozhodne stojí za to.
Ten kto si dá tú námahu a prelúska všetky úvahy, zamyslenia, komplikované vetné skladby, často odborné termíny a dokumentárnosť vnesenú do nádherného jazykového štýlu, nesklame sa.
Muž, ktorý sa smeje je literárna delikatesa, krásna a tragická, patetická a drsná, výkvet romantizmu v podaní jedinečného Hugovho rozprávačského umenia.

Takýto zvrat v knihe som nečakala. Výborný štýl písania, krutosť strieda krutosť, ale vy proste musíte čítať ďalej. Dokonalo vystihnutá atmosféra.
Jedna z najlepších kníh, aké som kedy prečítala.

7 30.08.2016

Odhliadnuc od všetkých logických nezrovnalostí a puncu deus ex machina ma na tejto knihe zarazila ešte jedna vec. Aj vzhľadom na pomerne malý rozsah sa autorovi podarilo vtesnať do deja asi všetky depresívne udalosti, na aké si možno spomenúť – vraždu, samovraždu, šialenstvo, psychózu, genocídu, znásilnenie, detskú traumu... a v rýchlom závere na poslednej strane, len aby sa nepovedalo, otcovi nepríde na pohreb ani jedno z jeho detí, pričom jeden syn skončil vo väzení a ďalšia nevesta čaká už len na to, kedy bude dediť... (isteže, to je len tak narýchlo spomenuté bez akéhokoľvek kontextu či zmyslu). Samozrejme, že existujú omnoho ponurejšie knihy a zároveň žiadna fikcia nikdy nevystihne skutočné utrpenie vojny...ale tu mi táto koncentrovaná depresívnosť prišla samoúčelná a bez hlbšieho psychologického ukotvenia. Pripadalo mi to, ako keby si autor dal za cieľ nahustiť do deja čo najviac zla, zasadiť ho do emotívneho rozprávania malej dievčiny a nenechať žiadny priestor pre nádej...Čo je podľa mňa škoda.
P.S.: V slovenskom vydaní sa uvádza, že titul je vhodný pre deti od 12 rokov... Dovolím si nesúhlasiť, keďže niektoré scény sú podľa mňa dosť explicitné.

Generačná trilógia Večne spievajú lesy je ako život sám - trpká, miestami ťažká na prelúskanie, opakujúca sa, slávnostná i monotónna, svieža a žeravá, pokojná i vzdorujúca. Rieši množstvo komplexných životných otázok týkajúcich sa hľadania svojho miesta na svete a naplnenia zmyslu svojej existencie. Mne osobne v knihe najväčšmi rezonovala téma samoty, osamotenosti a vzájomného odcudzenia jednotlivých postáv. Na prvý pohľad to možno vyznieva ako živelný naturistický opis života drsných severanov, ktorí neohrozene vzdorujú nespútanej prírode a sú hrdými pánmi sami sebe, no v skutočnosti je to príbeh, z ktorého tak hlboko dýcha smútok a samota, až to bolí. Priznám sa, že som na sebe postupne pozorovala určitú čitateľskú transformáciu a zmenu pohľadu na charakter diela. Prvé kapitoly som vnímala rovnako ako zrejme väčšina čitateľov - ohúrila ma dravosť, bezprostrednosť, živelnosť rodu medveďobijcov, túžila som preniesť sa na tie miesta panenskej prírody, zažiť jej nespútanosť. Adelheidu som v tomto kontexte spočiatku veľmi nemusela, keďže mi, prirodzene, pripadala ako rušivý mestský a velkopanský element. Ako dej plynul, môj nadhľad sa pomaly ale radikálne menil. Skúsila som si predstaviť, aké by to bolo, ak by som bola v koži Adelheidy a mala za manžela muža, ktorý celé týždne trávi v horách, záujem o manželku nedáva vôbec najavo, takmer sa s ňou nerozpráva a jeden druhému vôbec nerozumejú. Keď som sa zamyslela hlbšie, pochopila som, že vôbec nejde len o postavy Adelhaidy a mladého Daga, ale že každá a jedna postava v tejto ságe je tak neskutočne osamelá, zlyháva v komunikácii, cíti sa nepotrebná, je odsúdená na svojich sto rokov samoty... Výstižné to zhŕňa konštatovanie v jednej zo záverečných kapitol, že Dag a Adelheida boli svoji 12 rokov, ale vôbec si nerozumeli. Z knihy, ktorá ma spočiatku očarila svojou životaplnosťou, som si tak odniesla riadnu dávku melanchólie a divného smútku. Samozrejme, dôležité sú aj ďalšie témy, problematika túžby po peniazoch, pýchy, pochopenia a prijatia osudov iných ľudí, a v neposlednom rade kresťanské posolstvo, ktoré by malo byť hlavným ideovým nositeľom a zároveň zavŕšením celej trilógie. Ale puc trudnomyseľnosti je taký silný, že vo mne po prečítaní ostal ako najsilnejšia emócia.

Nádherné slovenské povesti z čias protitureckých bojov, ktoré zanechajú nielen estetický zážitok štylisticky a lexikálne brilantne vycibreného textu, ale obohatia vás o neskutočné množstvo informácií zo slovenskej histórie. Vzadu je priložený prehľadný slovník, a každá povesť obsahuje aj faktografickú vsuvku, ktorá pútavým štýlom objasňuje historické reálie (navyše autor prikladá aj vlastné zážitky a spomienky súvisiace s príbehmi, ich miestami a okolnosťami). Môžem čestne vyhlásiť, že Turecká studnička ma prinútila sedieť nad svojimi povesťami ešte pár dobrých hodiniek po prečítaní a googliť si vozokanského leva, trúbaci kameň v Sucháni, zázrak vo Vysokej či masaker vo Fabian doline. Ak hľadáte poctivo a kvalitne spracované slovenské povesti pre oddych i poučenie, ste na tej najlepšej adrese :-).

6 31.12.2020

V porovnaní s inými románmi tematicky načierajúcimi do obdobia 2. svetovej vojny mi kniha Biela ruža, Čierny les prišla mierne nevýrazná. Dej sa posúval pomaly, mnohé pasáže a motívy boli predvídateľné, postavy šablónovité, medzi hlavnou dvojicou mi chýbala povestná iskra. Ako píše lenik284, Franka pôsobila ako ženská verzia supermana, ktorá vyriešila všetky podstatné problémy a úlohy a havarovaný letec bol oproti nej pasívny a v úzadí. Diskutovať by sa podľa mňa dalo aj o morálnom rozmere niektorých činov a postojov hlavných postáv, ktoré boli len narýchlo "odbité" niekoľkými vetami. Konkrétne podľa môjho názoru obe hlavné postavy (najmä letec) až zarážajúco ľahko akceptovali dôsledky svojej misie, čo ma, popravde, znepokojilo. Viem, že ide o beletriu, ale predsa by som očakávala trochu viac hĺbky. Kniha ako taká nebola zlá, čítala sa príjemne, no na základe hodnotení čitateľskej verejnosti som od nej očakávala viac. Viac údernosti, emócie a originálnosti. Každý však má iný vkus, a preto románu určite dajte šancu.

6 10.12.2020

Sofiin svet je unikátny román napísaný podmanivým štýlom a originálnym spôsobom. Je zároveň veselý aj vážny, podnetný, hĺbavý a kritický. Ako to už z jeho podtitulu vyplýva, núti filozofovať, a to nie suchopárnou akademickou metódou, ale zanieteným sprístupnením dejín ľudského myslenia a uvažovania. Kiežby sa podobne komponovali aj školské učebnice!
Gaarden preukázal svoje rozsiahle vedomosti skĺbené s citom pre jazyk a rozprávačským umením. Vytvoril nádhernú fresku filozofie, poznania a vývinu (nielen) európskej civilizácie od jej prvopočiatku.
Súhlasím, že Sofiin príbeh mimo samostatného filozofického kurzu bol miestami až príliš absurdný a, ... hm... prekombinovaný, no ako celok knihu hodnotím rozhodne pozitívne.

Ak by som z akéhokoľvek dôvodu mohla na tejto knihe pochváliť len jedinú vec, bez rozmýšľania by som začala ospevovať prenádherné ilustrácie Lisy Aisato. Bez preháňania vyhlasujem, že Snehová sestra je pravdepodobne najkrajšie ilustrovaná kniha, do akej som sa vo svojom čitateľskom živote mohla ponoriť. Obrázky sú doslova ako živé, magické, úchvatné, čarovné, hrejivé, vianočné, plné emócií, ... ak vás už nezaujme samotný príbeh (čo je málo pravdepodobné), ilustrácie vás istotne prinútia prelistovať si knihu až do konca.
Čo sa týka príbehu Juliána a Hedvigy, ani ten svojou čarovnosťou a nevšednosťou nezaostáva za vizuálom. Mám rada originálne rozprávania, ktoré vedia nevtieravo a citlivo prepojiť aj zdanlivo vzdialené a nesúvisiace témy, Vianoce a depresiu, životaplnosť a smrť, samotu a priateľstvo. Snehová sestra určite nie je sladká gyčová vianočná rozprávka, no motívy duševného temna predsa okorenila horúcou čokoládou so šľahačkou, žiarivými vianočnými pohľadnicami a opravdivým zvonivým smiechom. Na druhej strane priznávam, že detičkám by som možno tento príbeh na Vianoce predsa len neprečítala vzhľadom na citlivé témy smrti a depresie. No pre staršie deti a dospelých každého veku je to čítanie ako lusk.

Knihu som si vybrala takpovediac "naslepo" v knižnici, ale neľutujem to. Hneď na začiatku ma príjemne prekvapil prehľadný zoznam postáv a priložená mapa. Postavy sú zväčša sympatické, príbehu nechýba a humor a dozvieme sa aj veľa o histórií Košíc. Navyše nechýba pekná dávka archaizmov. Pravdou je však, že histórie neznalý čitateľ môže byť miestami zmätený . Dej bol pomerne predvídateľný a detektívna zápletka bola slabšia, čo môže niekomu prekážať, ale keďže pre mňa, (detektívky nečítam) je podstatnejšia historická zložka, som s knihou spokojná.

5 11.11.2017