Dada077 komentáře u knih
U mňa tak 50 na 50. Kedysi som čitala Baričákovu knihu , myslím že 666 anjelov, kde som si uviedla poznámku - autor vraj píše aj cestopisy, dúfam, že lepšie, lebo túto som po 50 márnych stranách nenapredujúceho textu odložila nedočítanú. Takže dnes po dočítaní Indonézie, konštatujem, že na cestopis tam bolo opisu krajiny žalostne málo. Teda opisu, na aký som zvyknutá u iných autorov. Kapitola vždy aj sľubne vyzerala, ale stále ako prázdna skrinka... Najkvalitnejšie a najpodrobnejšie sa autor venoval iba svojmu hrubému črevu (potom už nielen svojmu) a opisu všetkých toaliet, ktoré bol po ceste nútený absolvovať. Foto vcelku aj ušlo, najlepšie bolo asi v poslednej kapitole, ale keď vás autor v kapitole namotá na niečo zaujímavé, úžasné, krásne, očakávate nejaké to foto, aby aj čitateľ nakŕmil svoje oči, ale ou ou, chyba lávky, všetko tak trochu od veci. Som zvyknutá cestopisom opisovanú krajinu ohmatať, ochutnať, ovoňať ... s humorným nadhľadom autora, alebo s pohľadom plným bázne ... Baričák to podáva aj poeticky, ale tak nejako zabúda nohami na zemi stáť. Koniec koncov kniha krásna ... ale pokrivkáva hodne.
Obsah trochu pokrivkáva za nápaditým názvom a recenziou vydavateľstva. Po prvej kapitole som sa bála, že naozaj nie je o čom, po druhej som sa pozrela na koniec, koľko ich ešte budem musieť vydržať. Štýl vyjadrovania mi veľmi pripomína jednu zo súčasných slovenských herečiek. A dej jednu z Matkinových kníh, akoby toto bola jej čisto ženská verzia. Cool, či inn metafory a bratislavské slangoviny ma ohurujú tiež len do určitej miery. Rozvedená Eli s deväťročnou dcérou žije sama, pokým sa jej naspäť do života nevrátia lásky z mladosti a aj detstva. Dokonca sa jej ozve biologický otec, ktorého v živote nevidela. V polovici knihy som stratila prehľad, ktorý chlap je viac sexy, s ktorým si Eli len "jazykom ohmatávala mandle", alebo aj kde tu t-tkala. Koľko bolo postáv, toľko každý s každým. Ešteže tam bola stoštyri ročná stará mama Manga, kvôli ktorej som aj vydržala čítať do konca. V posledných kapitolách sa mi dej aj text už hádam aj zdal humorný. :)
Ani happy - end nejako nevyvážil chýbajúci kvalitný text.
Ale mladšie generácie si možno mľasknú.
kniha poviedok, ktoré sú v podstate také haluziny, až som chvíľami chcela knihu odložiť nedočítanú, ale pretože mi občas predsa len vyvolala úsmev v duši, statočne som ju dotiahla do konca
pre tínejdžrov, ale keď už som začala, čestne som dočítala :)
je to cestopisná ezoterika, krásna a dobre čitateľná,
mňa prostredie médií až tak nenadchýna, opäť jedna z kníh, kedy mediálna kampaň ďaleko presiahla kvalitu deja a diela, ale ak si niekto rád prečíta o tom, ako médiá ovplyvňujú aj samy seba, je to taká autobusovka
možnože mladšie generácie ocenia túto knihu , ale na toľké upútavky v médiách mi vyznela slabo
okolo strhujúceho tento príbeh ani nešiel, skôr bol rozvláčny, ale ak máte aspoň trochu radi umenie, nájdete si v ňom svoju parketku, čítať sa to dalo
dve dejstvá a štyri postavy, Wesson, lapač mŕtvych spod Niagarských vodopádov, Smith, ktorý k nim prišiel, aby si doplnil tabuľku o počasí, Rachel, ktorá chce svojmu otcovi, vydavateľovi a celému svetu dokázať, že sa stane výnimočnou ženou, alebo aspoň novinárkou a pani Higginsová, žena, čo je ochotná pomáhať.
Od Keplerov úplný úlet. Ale malo to niečo do seba a v myšlienkach sa to dlho ku mne vracalo.
čítanie to nebolo celkom zlé, ale prišlo mi že - priveľa nenaplneného očakávania a nejaký príliš akčný záver
ja asi neviem Vandenberga čítať, pre mňa nudnejšie podanie histórie ani neexistuje. a pri tejto knihe som si dala poznámku - nikdy viac tento autor.
no zabite ma :))
Boh môjho detstva
Tak mi bol blízko, že som ho neraz videl.
Detskými očami, čo majú štvoro krídel
a kam chcú lietajú.
zo začiatku občas aj vtipné komenty, lebo ako zvyčajne, mužom ide len o to jedno, nezmenia na tom nič veky, prachy, orientácie, ani partnerky a za všetko aj tak môže posttraumatická stresová porucha. možno, keby tento diel napísal skutočne chlap, svojim spôsobom, pohľadom, slovníkom ... možno by to nejakú kvalitu malo... kto ste čítali prvý diel, neunúvajte svoje oči, ani peňaženky
čítala som už len zo zvedavosti. po zatvorení knihy som skonštatovala, že ak by som vyškrtala všetky do nemoty sa opakujúce erotické scény, z hrubej bichle by mi ostala brožúrka s návodom na používanie hriankovača. Dve známe postavy : ona - bola som nymfomanka už dávno, ani som o tom nevedela, on- milujem BDSM, ale liečim sa.... z tohto materiálu vystrúhať manželstvo s dvomi deťmi a ešte to aj vydať .. smekám. Hádam kedysi hlboko v minulom storočí v Angelike som podobné čítala. Pod tým všetkým je ale romanca a tá sa ženám nikdy nezunuje.
po toľkých švédskych majstroch krimi som asi mala priveľké očakávania, axl sund ma sklamal
tento žáner som čítavala ako 16-17 ročná, možno aj v náročnejšom prepracovaní. ani neviem, kde ma po rokoch postretla táto knižka. čítať sa dala, ale ničím mi rytmus srdca nerozbehla.