Dada077

Profil

Poslat zprávu

(1967, žena) · Nitriansky kraj (SK) · statistiky

Aktivní: 18. listopadu v 22:43·poprvé 10.02.2019
Body:641·4 knih
Palce:414 za komentáře·335 ostatním

Kdo jsem

Ako vyjadriť to, čo mi v živote dali knihy a vyhnúť sa klišé?
Ako napísať, čo ma všetko naučili a nevyznieť pateticky?
Náš príbeh, teda literatúry a mňa, začal po dovŕšení môjho štvrtého roku. Niekto z rodiny mi daroval šlabikár. Obálka mala farbu slnka.
Po prvom septembri, sa moje účinkovanie v škole podobalo na noc a deň. Noc, kedy som si pred hodinou čítania pobalila všetky veci do tašky a chcela som ísť domov, pretože učiť sa ešte raz mne už vžitú vec som pokladala za číre utrpenie. Deň vtedy, keď bol na programe aspoň prírodopis a matematika. Doma som so sestrou čítala prvý diel Angeliky.
Prvá návšteva knižnice. Ako opísať pocit, keď vstúpite do chrámu slova? Ktorým zmyslom? Zrakom nie, vtedy sa v knižnici všetky knihy balili do rovnakého baliaceho papiera maslovej farby. Knihovníčka ich opatrila modrobielou zubatou nálepkou, na ktorej atramentovým perom, úhľadným písmom, vypísala záznamné číslo, autora a názov. Z chrbta knihy do priestorov knihovne pozeralo iba to číslo. Hmatom? Knihy z regálov mala povolenie vyberať a vkladať iba knihovníčka. Preto vyberala knihy, ktoré by návštevníka MOHLI zaujímať! :)
Máte päť rokov, ste v sprievode svojej staršej sestry, ktorá sa vás chce zbaviť, lebo jej neustále leziete do čítania, knihy za vás vyberá niekto iný.
Zostala teda vôňa. Vôňa knihy. Môj amfetamín aj barbiturát v jednom. Moja inšpirácia, moja sloboda, neexitujúce mantinely, môj vesmír...
Mimochodom, tá Angelika ma vtedy nebavila. :)
Časom sa menil vzhľad našej dedinskej knižnice, aj tety v nej. Jedna z nich mi utkvela v pamäti trebárs tým, že keď som si prišla prečítanú knihu rozprávok po dvoch dňoch vymeniť, neverila mi, že som ju skutočne celú prečítala a nedovolila mi ju vymeniť za novú. Mala som nejakých deväť rokov a utvrdila som sa v presvedčení, že určití dospelí sa nikdy neprestanú dívať na čítajúce deti ako na niečo čudné, podmienene existujúce, asi tak, ako na mimozemšťanov.
Našťastie, knihy v policiach neprestali pribúdať a aj sloboda v ich výbere už bola väčšia. Keď sa dotknem mojej 3D zobrazenia mojej pamäte a navolím sekciu knihy, veľakrát mi vráti obraz mňa samej, ako zatvorím dočítanú knihu, dotknem sa bruškami prstov jej vrchného obalu a uvedomím si, že keby som ju nevybrala z police, neotvorila jej obal, nikdy by som netušila, aký úžasný, nádherný, pulzujúci príbeh sa v nej skrýva.
Moje dospievanie poznačila sloboda vo vypožičiavaní si kníh z knižnice. Doteraz za najkrajšie zimné podvečery (a vlastne aj letné a jarné a aj jesenné) považujem tie, kedy som zostupovala po schodoch v budove knižnice a v taške ku mne prehováralo zo pätnásť nových príbehov, encyklopédií, náučných, cestopisov, fantasy ... Bolo to, ako priniesť si domov všetky planéty slnečnej sústavy, vypustiť ich z tašky von, nechať ich vznášať sa mi pred očami, jemne sa dotýkať povrchu mne neznámych hviezd a rozhodovať sa, ktorú navštívim prvú.
Vtedy neexistoval internet, stránky venované literatúre a čitateľom, a mňa ani vo sne nenapadlo viesť si nejaký zoznam prečítanej literatúry. Odhadujem, že do svojej pätnástky som prvú tisícku prečítaných dala. Potrebu zoznamu prečítaných kníh som pocítila až potom, čo som si detektívky Eda McBaina vypožičiavala viackrát za sebou, lebo som si nepamätala, že som ich prečítala.
Aj tak som tie minizošitky niekam zapotrošila.