cessy komentáře u knih

Neprekvapila ma absencia lacnej erotiky, popisov bujarých sexuálnych scén či vulgarizmov. Taktiež obsah, aspoň v jeho hrubých rysoch, pozná snáď každý koho slovná zásoba zahŕňa zovšeobecnený pojem „lolita“. S tým všetkým som teda rátala, majúc to k dispozícii ako balíček základných informácii priemerne rozhľadeného čitateľa. Vedela som tiež, že mám očakávať niečo výnimočné, čosi čo napriek deficitu vyššie popisovaného (chvalabohu) prinieslo autorovi celosvetovú slávu. Nemalo ma teda čakať žiadne prekvapenie. A predsa som bola ohromená! Prekvapila ma neprvoplánovosť s akou bola Lolita písaná, to že hoci som bola od samého začiatku vopred zbavená falošných predstáv o texte a oboznámená s tým čo príde, Lolita je predsa ešte niečím iným, než sa javí na prvý pohľad. Nie je románom o láske (akokoľvek zvrátenej a vymykajúcej sa štandardom), ale o niečom, čo s ňou nemá nič spoločné, čo je jej pravým opakom. O túžbe vlastniť, ovládať, zotročiť, pripútať si, zbaviť slobodnej vôle, o nevyhnutnosti opustiť, keď zakázané stratí čaro. O tej tenkej hranici medzi láskou a posadnutosťou, ktoré si možno ľahko zameniť. A tiež o tom, že nikdy neradno podceňovať. Najväčší preplesk uštedrí vždy ten, od koho to očakávame najmenej. Nabokovova výstavba románu, jeho detailná prepracovanosť, zvolená štylistika sú silno pôsobivé a nesporne veľmi brilantné. Takto má vyzerať skutočne dobrý psychologický román!

32 16.05.2014

Ak zostanete na povrchu, kniha pre vás bude bizardným príbehom na hranici rozumu a viery, dokonale zapadajúcim do kontextu búrlivej spoločenskej a politickej situácie panujúcej v USA v druhej polovici 20.storočia, v duchu typických Irvingových textov nevyhýbajúci sa extrémom. Ak nahliadnete pod povrch, očarí vás priateľstvo Johna Wheelwrighta – toho, ktorý je vždy v úzadí a Owena Meanyho – toho, ktorý napriek svojmu fyzickému zjavu vždy vyniká, očarí vás príbeh o hľadaní viery, o jej strate a znovunájdení, o bigotnosti a ľudskej obmedzenosti, o nezvratnej osudovosti a rešpektovaní morálnych hodnôt. Má moc opantať aj zaťatých ateistov. Je vašou voľbou, či ho budete vnímať chladne rozumovo, alebo popustíte uzdu fantázii a poddáte sa mu, presne tak ako bolo Owenovou voľbou vzdať svoj život ako vopred prehraný boj, alebo ho prežiť čo najlepšie. Je na vás, či z príbehu budete ukrajovať po troche (ak sa vám to podarí), alebo ho zhltnene v priebehu pár dní, keďže Irving stavia text tak, aby sa s každým odhaleným čriepkom zároveň vynorilo množstvo ďalších otázok vyžadujúcich okamžitú odpoveď. Slovami Owena Meanyho: „CHCE TO ODVAHU. A VÍRU.“ Odvahu menej zdatných čitateľov nenechať sa odradiť rozsahom knihy a prehrýzť sa štatistickými časťami, a vieru všetkých čitateľov v silu príbehu, v zázraky, v nemožné. Vieru v Owena Meanyho.

25 26.09.2013

Už dlho som sa pri čítaní toľko nenasmiala. Bláznivý mix reality, fikcie, magických prvkov, no aj množstvo trefných postrehov, ktoré knihu robia výsostne aktuálnou, súčasnou. Literatúra pre odľahčenie, pobavenie, ale aj zamyslenie. Také „dva v jednom“. Ten typ knihy pri ktorej, ak má nejaké nedostatky, je vám to srdečne jedno a ak čosi irituje, dokážete sa nad to povzniesť, zasmiať sa. Áno, odporúčam :)

23 30.11.2015

Pre mňa je jednou z tých kníh, ktoré si ma podmanili nenápadne, postupne so zvyšujúcim sa počtom prečítaných strán. Úvod som začala čítať snáď aj päť krát. Mám rada skoky v rámci dejovej línie, resp. prelínanie sa časových rovín, no v tomto prípade by som úvodnú pasáž dala radšej na koniec, alebo ešte lepšie, úplne by som ju vynechala. Prišla mi trochu ťažkopádna, už nikam neposúvajúca dej, s množstvom len letmo spomenutých postáv, ktoré v konkrétnom spomínanom čase už zohrali svoju úlohu, ale vy o nich ešte nič neviete a ani vás to veľmi nezaujíma. Asi ako keď si vypočujete náhodný rozhovor v kaviarni. Samozrejme, po dočítaní dáva zmysel, ale pravdepodobne na ňu pri čítaní tejto mohutnej knihy celkom zabudnete a v jej závere sa k nej už sotva opäť vrátite. Klub nenapravitelných optimistů je pre mňa veľmi umným skĺbením dvoch ťažkých tém (každej svojím spôsobom) do jedného úchvatného celku – neľahké obdobie dospievanie obyčajného, ale rozhodne nie priemerného, francúzskeho teenagera Michela Mariniho počiatkom 60 rokov minulého storočia, konfrontovaného jednak s tvrdou životnou realitou v súkromnej rovine, teda rozpadom rodiny, prvými láskami, pádmi a sklamaniami, a jednak s vtedajšou politickou situáciou a udalosťami hýbajúcimi francúzskou verejnosťou – verzus uvedenie do situácie v ostatných európskych štátoch, výčitky svedomia, temné tajomstvá, osudy a životné prehry emigrantov, ich problémy s prispôsobením a zaradením do života, melanchólia za strateným, opustenou rodinou, ich trpkosť, frustrácia, depresia... Napriek naznačenému, kniha má aj množstvo svetlých a dokonca úsmevných momentov. A hoci som sa spočiatku nevedela prehrýzť úvodnými stranami, v závere knihy mi bolo naozaj ľúto, že čítam jej posledné strany. Stotožňujem sa s názorom, že prípadné voľné pokračovanie knihy (kľudne aj s väčším časovým skokom, napr. do obdobia konca studenej vojny) by bolo skvelé. Kniha má nesmierne čaro aj napriek relatívne otvorenému koncu, no predsa by som sa rada dozvedela, ako pokračovala životná cesta Michela, Francka, Cécile a ďalších postáv, ktoré som si tak obľúbila.

21 02.07.2013

Obrázky zo života, momentky prostých okamihov, ktoré v zásade neriešia nič závažné, umiestnené do prostredia a obdobia, ktoré autor dôverne pozná. Všednosť povýšená na umenie, bez potreby zbytočne ju preceňovať, ale zase ani podceňovať. Miestami prekvapuje nadhľadom, no zároveň sa otvára priestor pre otázku či je tomu skutočne tak, lebo napriek všetkému autor píše o svojom rodisku a krajanoch nesmierne láskavo, zhovievavo, a takéto písanie so sebou vždy nesie nebezpečenstvo zľahčovania, prehliadania nedostatkov. No aj keby tomu bolo práve tak, čitateľ mu zhovievavo odpustí, lebo chápe, kdesi v ňom je predsa tiež hlboko zakorenená láska k domovine a navyše autor má úžasný dar navodiť dojem, že jeho kniha sa dostala do tých správnych rúk a že sa prihovára priamo čítajúcemu. To sa potom ľahko verí každému jeho slovu, dokonca aj vtedy, keď sa text prehupne do iracionálnej roviny, je ľahké nechať sa vtiahnuť silnou atmosférou knihy. Letné svetlo je dôkazom, že nie každý text musí nevyhnutne stavať na hlbokomyseľných myšlienkach, aby mal potenciál zaujať. Človek si občas vystačí aj s celkom prostou pointou a už samotná cesta (čítanie) pre neho môže byť cieľom, resp. jedným z cieľov. Práve takéto knihy sú ako stvorené na opätovné návraty, keď človeka prepadne chuť nechať sa pohltiť čímsi príjemným, nekomplikovaným, lahodne plynúcim a nemá chuť púšťať sa do niečoho nového, nepoznaného, alebo ak to, po čom práve siahol, nenapĺňa jeho očakávania. Pretože hrejivý pocit z prečítaného s vami zostane už navždy a vybaví sa zakaždým, keď vám padne pohľad na Stefánssonovo meno na obale jeho kníh.

20 07.11.2015

Austerlitz uchváti od samého začiatku, od prvých stránok. Komorný príbeh, počas ktorého visíte rozprávačom na perách, expresívne ladené výpovede a podmanivá atmosféra knihy, clivá a ťaživá, vyvolávajú pocity, pre ktoré ťažko nájsť priliehavé slová. Prvá myšlienka s ktorou budete bojovať po obrátení poslednej stránky, zatiaľ čo neveriacky budete zízať, že ďalších strán už naozaj niet, pravdepodobne bude: „A to je všetko? Už nič viac?“ Trvá to asi tak 5 sekúnd. Až kým rýchlo neprebehnete očami poslednú stránku a nevyhľadáte vetu, ktorá sa vám zaryla do mozgu. Tá dáva odpovede, tam je všetko. Rýchlosťou blesku prenesie z komornej roviny nazad do reality, dáva knihe širší rozmer. Až po nej to na vás všetko dopadne plnou silou, všetka tá tiaž, v celej svojej surovosti. Z môjho pohľadu geniálny záver, Sebaldov geniálny ťah. V rámci danej problematiky neprichádza s ničím, čo by nebolo už mnoho krát vypovedané, je však výnimočná tým, ako je napísaná.

19 23.11.2014

Z nespočetného množstva kníh, len zopár tých naozaj výnimočných má schopnosť zapôsobiť na moje zmysly tak prudko, že vyvolajú obrazové či zvukové vnemy. Áno, pri čítaní niektorých kníh sa mi pred očami odvíja film. Pri čítaní tejto knihy počujem hudbu. Samotný text je hudbou, má svoju melódiu, rytmus. U Virginie Woolf ma vždy dostane jej neobyčajne poetický jazyk, výber slov, ktoré používa neobvyklým spôsobom, to ako krásne formuluje vety. Text Vĺn zachytávajúci výlučne vnútorné myšlienkové pochody šestice postáv, je v skutočnosti akýmsi stupňovitým vnímaním, pretože napriek absencii viet opisných, dodávajúcich dejovosť, teda všetkého toho, čo predstavuje "vonkajšiu stránku", vnútorné myšlienkové pochody postáv zahŕňajú aj mimovoľné uvedomovanie si týchto vonkajších skutočností, text teda budí dojem úplnosti, celistvosti. Postavy si odovzdávajú štafetu, každá z nich posúva rozprávanie o niečo ďalej a týmto spôsobom vás prevedú takmer celým svojím životom. Hoci všetci sú úplne odlišní, dané situácie vnímajú veľmi rozdielne a vzájomné vzťahy medzi nimi sú rôzne, zvláštne sa dopĺňajú, sú na seba veľmi citovo naviazaní. Keď už nie sú spolu fyzicky, tak aspoň v myšlienkach, ani smrť nie je prekážkou, ktorá by ich rozdelila. Táto kniha vás k sebe pripúta na dlhú dobu a za ten čas si vás bezvýhradne získa. Denne z nej prečítate nanajvýš desať strán, napriek tomu, že sa od nej máte problém odtrhnúť, a aj to sa vám zdá priveľa, ste ňou úplne nasýtení. Ťažko povedať v čom spočíva tento paradox. Myšlienky postáv nie sú zložité, príčinou bude skôr hutnosť knihy, daná tým, že autorka zachytáva vnútro postáv, ich pocity, vnemy, sny. Nedopraje čitateľovi oddych, aký by dosiahla dejovými, popisnými vetami, neotvára sa tu priestor pre žiadne hluché miesta. E. M. Forster sa vyjadril, že VLNY sú síce veľdielo, ale jeho miláčikom vždy bude K MAJÁKU. Absolútne s ním súhlasím, avšak aj Vlny majú svoje čestné miesto v mojom zozname odporúčaných kníh.

19 08.08.2013

Život nie je o nič dlhší, než mihnutie oka a v okamihu smrti vraj preletí človeku pred očami celý. Všetka jeho nádhera, ale aj bolesť, kvôli ktorej sotva dýcha, život v celej svojej šírke a úplnosti, ohromnej krehkosti, tak ľahko zničiteľný, až má pocit, že postačí letmý dotyk prsta a rozbije sa na kusy; minulosť, prítomnosť a budúcnosť uväznená v jedinom okamihu, vedno popri sebe; súvislosti života a okamihy, ktoré pokladá za zlomové, večná otázka: čo by bolo, ak... Keď čítate o niečom takom, nedá sa neuvedomovať si vlastnú malosť, pominuteľnosť a krehkosť, obavy zo zlyhania. Ale o to väčšia je vaša túžba žiť a prežiť svoj život čo najlepšie. Vidieť to, čo je také zjavné, keď je to napísané na papieri a zariadiť sa podľa toho, vyvarovať sa omylov a zlých rozhodnutí, preniesť niečo z tej jasnozrivosti do vlastného života a použiť ju v pravej chvíli. Nie, nie je to najlepší Stefánssonov román, mnohé mu možno vyčítať, ale tá naliehavosť s akou píše, to ako sa dotýka určitých vecí vo vnútri človeka, teda to, prečo myslím ľudia čítajú jeho knihy, je prítomné aj tu, v tejto knihe. A to je to, čo je pre mňa dôležité, prečo ho neviem hodnotiť horšie. Občas je potrebné prečítať od jedného autora viac kníh, aby bol človek schopný aspoň sám pre seba a aspoň pár slovami vyjadriť, čo mu tieto knihy dávajú, prečo sa k autorovi opätovne vráti. Pre mňa je toto piata Stefánssonova kniha, ktorú čítam - z nich o jednej môžem povedať, že patrí medzi moje obľúbené, iná ma zas dosť zobrala a zrazila na kolená, ale myslím, že až pri tejto som naozaj pochopila, prečo Stefánssona čítam.

17 08.06.2020

Je zvláštne, ako presne si viete dopodrobna vytvoriť v mysli obraz jednotlivých postáv, napriek absencii akýchkoľvek fyzických opisov. Je zvláštne, aké blízke vám môžu pripadať, napriek tomu, že pôsobia až nepatrične naivne, zmätene, stratene, čo vás vlastne celý čas podvedome rozčuľuje. Naozaj som to od Ishigurových postáv neočakávala. Práve postavy sú silnou dominantou knihy. Prostredníctvom ich vnímania navodzuje sugestívne obrazy, zbavené všetkých nepodstatných podrobností. Autor sa tak obmedzuje čisto len na aspekt ich vnímania sveta. Kniha má, hlavne spočiatku, tajomnú atmosféru, ktorú s postupujúcim dejom strieda silný pocit bezvýchodiskovosti a napriek tomu, že pomerne skoro odhalíte fabulu príbehu, Ishiguro dokáže stále do určitej miery prostredníctvom rôznych náznakov naďalej stupňovať napätie.

17 02.06.2013

Spočiatku som mala obrovský problém začítať sa. Päť dní po sebe som brala Plechový bubínek do rúk, päť krát som ho odložila a dala prednosť inej knihe. Po päťdesiatej stránke som už knihu nevedela pustiť z rúk a obetovala jej nasledujúce dve noci, doháňajúc zameškané. Veľmi pochybujem, že sa v tomto roku ešte dostanem k podmanivejšej knihe.

Oskarovi Matherathovi, svojráznej postavičke, ktorá sa v deň oslavy vlastných tretích narodenín rozhodne vedome zastaviť svoj telesný vývoj, aby si zachovala detskú nevinnosť a vyhla sa tak komplikovanému svetu dospelých, plnému číreho zla, pokrytectva, násilia, ktorá dobrovoľne väčšinu svojho života predstiera duševnú zaostalosť, v dôsledku čoho sa stáva vydedencom nie len v kruhu rodiny ale všade kam príde a pre ktorú je jej najväčšou devízou hlas, oplývajúci schopnosťou „rozospievať“ sklo, príbehu odohrávajúcemu sa prevažne v meste Gdaňsk, ktoré samo o sebe má viac než zaujímavu históriu, neuveriteľnej hre autora so slovami a predstavami čitateľa, prelínaniu reality a fantázie, skrátka celkovej atmosfére knihy, sa len veľmi ťažko odoláva. Predčasne vyspelý Oskar mi silne pripomína čudácke postavy z kníh Johna Irvinga, ktoré si zväčša zamilujete, v Oskarovom prípade napriek faktu, že neustále lavíruje na hranici dobra a zla, až napokon stelesňuje všetko to, čomu sa tak úzkostlivo snažil vyhnúť a jeho vlastné zbrane sa obrátia proti nemu. Oskar rekapituluje svoj mladý, sotva tridsaťročný a predsa na udalosti mimoriadne bohatý život, zdanlivo patriaci oveľa staršej osobe, z prostredia dusseldorfského blázinca, striedavo o sebe hovoriac v 1. a 3. osobe, takmer ako skutočný blázon. Opisuje fantastické, absurdné ba až bizardné situácie, poznamenané udalosťami medzivojnového, vojnového a povojnového obdobia s nadhľadom, humorom, krutosťou a iróniou z ktorej naskakuje husia koža, ale aj s nekonečnou trpkosťou a smútkom.

Gunter Grass dal magickému realizmu v mojom ponímaní nový rozmer, celkom iný, než som doteraz poznala prevažne z diel latinskoamerických autorov. Po prečítaní tejto knihy vám nedá nepousmiať sa nad predstavou, aký rozruch musela kniha vyvolať v čase jej vydania v roku 1959 a vedomie, že istý čas bola "omylom" radená medzi pornografiu :)

17 12.05.2013

Je úplne jedno na akých základoch - viera, výchova, prijatie rozhodnutia - stojí vaša morálna integrita, vaše bytie, presvedčenie. Vždy keď dostanú kopanec, je to ako malá smrť. Hoci sa časom tieto kopance naučíte prijímať, s každým ďalším niečo vo vás odumrie. Až raz možno zistíte, že stolička na ktorej stojíte, má vratké nohy. Kto pochybil väčšmi - vy, alebo tí, čo vás z tej stoličky strčili? Uvedomujú si vôbec, čo spôsobili vám, ľudstvu, svetu? Alebo majú uši zapchaté, oči pevne zavreté a spokojne a šťastne žijú ďalej, presvedčení o vlastnej pravde, neomylnosti a dobrotivosti? Sympatie všetkým Henrym Scobiem tohto sveta, ktorí to ustáli, ktorí stále bojujú, zaujíma ich podstata, idú k jadru veci. A rovnaké sympatie tým, ktorí to síce neustáli, ale aspoň sa o to pokúsili - zo všetkých síl sa snažili žiť čestne a dôstojne.

"Ale oči má člověk stále, napadlo ho, i uši má stále. Ukažte mi šťastného člověka a já vám ukáži sobectví, zlo - nebo absolutní hloupost."

16 03.06.2020

Na prvý pohľad mierne triviálna až naivná kniha, no tento pocit sa našťastie s každou ďalšou prečítanou stránkou čoraz rýchlejšie vytráca, vynára sa skutočná hĺbka príbehu, odkrýva sa pozadie jeho vzniku, súvislostí a to všetko ešte viac aktivizuje fantáziu, predstavivosť, ale aj skúsenosť, vedomosť, či schopnosť čitateľa domýšľať si, ktoré nie v nepodstatnej miere spoluformujú výsledný pocit z prečítaného - pocit nesmiernej hutnosti a plnosti textu, pretekajúceho emóciami všetkého možného druhu - vďaka ktorému zavisnete niekde na pomedzí reality a fascinujúceho imaginárneho sveta s jemu vlastnou "logikou". Nemám spočítané koľko Marquézových kníh už mám za sebou, no jedno viem určite - žiadna z nich ma nikdy nesklamala, ani táto nie.

16 05.05.2019

Ďalší kúsok v mojej knižnici s označením „nečakané, ale o to príjemnejšie prekvapenie“. Som paf z toho, koľko napätia, úzkosti, strachu a tajomnosti sa dá vtesnať do tak pokojného, priam až lyrizovaného rozprávania a ako ten kontrast vo výsledku pôsobí. Lebo Trondovo rozprávanie pokojné naozaj je. Pokojné, až to môže nudiť, iritovať. Mechanické popisy každej jednej vykonávanej činnosti, opisy prírody a ťažkej fyzickej práce sú však prestúpené spomienkami na minulosť, ktoré pôsobia znepokojivo a tajomne, odkrývajú malú/é osobnú/é drámu/y na pozadí drámy omnoho väčšej, ktorou vojnové roky bezpochyby boli a v ktorej mnohé slová nadobúdajú zvláštny význam, dokonca aj tie v úvode načrtnuté zdanlivo banálne: „Poďme kradnúť kone“. Pomaly prepadávate Trondovým analýzam jeho pocitov, privykáte toku jeho myšlienok, prestávajú vám prekážať občasné zvláštne súvetia tvorené akoby nelogicky pospájanými vetami a z možno trochu čudáckeho, naivného ako dieťa a senilne pôsobiaceho starca, sa stáva milý spoločník, blízky priateľ. A potom náhle príde koniec. Chcete viac, ale ničoho ďalšieho sa vám už nedostane. Lebo to o čom chcel Trond vyrozprávať – o lete, kedy sa predčasne zmenil z chlapca na muža, a tiež o tom ako staré obavy a tiaž nevypovedaného visí nad človekom ako búrkové mračno ešte aj po polstoročí – o tom vlastne povedal už všetko. Ak mnohému z toho nerozumie ani muž na prahu 70-tky, ako sa s tým má vysporiadať dospievajúci chlapec? Môže urobiť jediné – žiť svoj život po svojom, konať intuitívne a len spätne, na sklonku života hodnotiť, či sa nedopustil práve tých chýb, ktoré poznačili jeho a ktorým sa chcel vyhnúť. Krehkosť života, bolesti a strasti dospievania, nikdy nekončiaci kolobeh chýb a omylov vtesnaný do nádhernej útlej knihy.

16 07.07.2014

Prívlastok MAGICKÁ z prebalu knihy jej mimoriadne svedčí a dokonale ju vystihuje. Ten, kto mal možnosť „stretnúť sa“ s predstaviteľmi magického realizmu z rozličných končín sveta vie, že magický realizmus môže mať množstvo odtieňov. A táto kniha pripomína (aspoň vzdialene a aspoň v určitých momentoch) jeden z nich. Sen a realita v nej pozvoľna splýva a vy môžete len hádať, či príbeh dopadne rovnako tragicky ako paralela jeho rozprávkovej predlohy, alebo sa od nej napokon oprostí, pričom podvedome zdieľate Mabeline obavy, že „osud sa blíži spoza vrchov ako búrka“ a že Faina zmizne a vyparí sa ako vločka snehu na slnku. Nie je to kniha zásadného významu, ktorá by disponovala mocou po dlhý čas zotrvať v pamäti čitateľa, skôr je príjemným a milým rozptýlením, spestrením, oddychom medzi viacerými súčasne čítanými „ťažšími“ knihami, taká rozprávočka pre dospelých bez veľkých dejových zvratov, ktorá v podstate môže skončiť len dvoma spôsobmi a vy čakáte ktorý z nich to bude a ako konkrétne k tomu dôjde. Ako každá prvotina, kniha má slabé miesta, vyvažuje ich však celkový veľmi príjemný pocit z prečítaného, ktorý navodil najmä použitý prostý, nekomplikovaný, lahodne pokojný jazyk.

16 04.04.2014

Sympatie k tejto knihe sa rodili postupne, obtiažne. Názor dokážem napísať až pár dní po dočítaní, počas ktorých mi však kniha neustále rezonovala v hlave, čo svedčí o tom, že zanechala stopu, možno dokonca hlbšiu než si myslím. Trvalo dlhšie, kým ma kniha chytila, postavy ma spočiatku nesmierne vytáčali, miestami som sa prichytila pri myšlienke, že toto grotesknosťou tromfne aj Roalda Dahla a jeho Môj strýko Osval. No nech som sa bránila koľko som chcela, nedalo sa neobľúbiť si Garpa, Jenny, Helenu, Robertu, ani ostatné postavy až natoľko, že tých vyše 600 strán knihy sa nakonec minulo akosi prirýchlo. Beriem túto knihu ako kritiku ľudskej malosti, hlúposti, malichernosti, ale zároveň z nej cítim nesmiernu lásku autora k nám ľuďom - divným, slabým, nedokonalým, navzájom veľmi odlišným tvorom. Nech už sme akýkoľvek, Irving nikoho nesúdi. Garpov svet nie je čiernobiely, hýri farbami, rešpektuje odlišnosť pováh, názorov, životných filozofií. Je to pripomienka toho, že to čo sa vymyká normálu, štandardu, nemusí byť zákonite vždy zlé.

16 13.05.2013

Každý človek, ktorý má osobnú skúsenosť s holokaustom, sa s otázkou viery vysporiadal po svojom. Niektorí sa Boha zriekli, viera iných bola posilnená, ďalší na otázky existencie či neexistencie Boha nikdy nenašli odpoveď. Ako je to s Eliem Wieselom a prečo je tomu tak sa dozviete v tejto knihe. Už v jeho prvotine vidno počiatky jeho osobnej voľby, rozhodnutia, životnej cesty, ktorou sa ďalej uberal a od prostého svedectva sa neskôr dopracoval ku knihám s nespornou literárnou hodnotou, našiel svoj umelecký výraz. To čo tu podáva nepokryte, zbavené akýchkoľvek príkras jazyka, dostalo postupne rafinovanejší ráz, často krát zostáva skryté pod povrchom textov. A ja mám konečne už raz dosť rozumu - vedomie, ktoré vo mne už dlhšiu dobu dozrievalo, že knihy tohto typu sa vymykajú akémukoľvek hodnoteniu, prisúdiť im určitý počet hviezd, či percent nie je správne, vykryštalizovalo do svojej definitívnej podoby - a tak tentoraz zostávam bez hodnotenia. Silné svedectvo, silné predhovory (slovenské vydanie, Citadella; 2015) v knihe, ktorá je nie len základom Wieselovej tvorby, a podľa jeho vlastných slov by bez nej nebolo ani tých ostatných, ale je aj skutočným základom "pamäte ľudstva". Prečítajte si a nech už si o nej myslíte čokoľvek, skúste ju ohviezdičkovať. Môžete?

Oku, uchu, duši lahodiaca harmónia jazyka a príbehovej roviny, jazyk tu doslova umocňuje intimitu výpovede. V pamäti mi aj s odstupom času zostáva mnoho silných obrazov, obzvlášť - síce očakávané a pre príbeh nevyhnutné - no i tak pôsobivé záverečné scény.

14 30.03.2017

Veľmi úprimné, príjemne urozprávané, celý ten kolotoč pocitov známy z predošlých dvoch častí tetralógie sa roztáča opäť, no mnohé z toho, čo predtým bolo len naznačené - všetky tie obavy a pôvod nepokoja - tu nadobúda už jasné kontúry. Text tým mierne stráca na tajomnosti, ktorá sa skoro až podprahovo nesie celým týmto akoby zámerne rozostreným rozprávaním, no vôbec mu to neuberá na čare a pútavosti. Viete už čo očakávať a vlastne ani žiadnu úžasnú pointu neočakávate, no jasne cítite, že text, čoraz ťaživejší, predsa kulminuje k akémusi vrcholu (a tým určite nemám na mysli len príbehovú rovinu), v tejto fáze však ešte mnohé zostáva otvorené a doslova čaká na finále. Ak ste sa dostali až na koniec tretej časti, určite budete chcieť sprevádzať postavy ich životom aj ďalej. A stavím sa, že nie pre prostú túžbu, ktorá je prirodzená väčšine ľudí - uzavrieť už raz načaté - ale skrátka preto, že postavy v celej ich šírke i hĺbke vám skrátka prirástli k srdcu a nemôžete inak.

14 29.03.2017

Hľadanie vlastnej identity, svojho miesta v živote a s nimi súvisiace úspechy a prehry, vzlety a pády – to je ústredná téma prevažnej väčšiny amerických románov. V podstate ide len o to, ako konkrétny autor tému uchopí, ako ju dokáže variovať, čo na ňu nabaľuje a ako jednotlivé témy prepája, či podstatu dômyselne zaobalí rúškom zdanlivosti, alebo ju nechá vyniknúť celkom prvoplánovo. Výsledok tejto snahy býva rôznorodý. V Cunnighamovom prípade však vždy štandardne dobrý. Témou teda neprekvapí ani v tomto románe. Ak ste si obľúbili jeho predošlé texty, bude sa vám páčiť aj Tělo a krev, ak nie, veľa vám nepovie ani tento román.

Cunningham naozaj vtesnal veľmi veľa na relatívne malú plochu (stovku rokov, predstavil štyri generácie jednej rodiny, v súlade s nosnou témou skĺbil množstvo ďalších tém do kompaktného celku). Umožnili mu to fragmenty, starostlivo vybrané kamienky z mozaiky života postáv. Sú to fragmenty strachu, obáv, snov a najhlbších túžob. Navonok môže byť všetko v poriadku, pod povrchom však drieme množstvo vášne, zášť, vina a osamelosť, dokonca aj tam, kde by to človek čakal najmenej. Cunningham v jednotlivých fragmentoch ani zďaleka nevypovie všetko (nie je ojedinelé, že postavy sa vyrovnávajú s udalosťami, ktoré sa odohrali v živote ich blízkych, bez prítomnosti čitateľa a predstúpia pred neho s nimi už zdanlivo vyrovnané) a predsa vo výsledku vzniká dojem uceleného obrazu. Cunningham je prísne dôsledný v detailoch, čo sa odráža nie len do jeho schopnosti vrstviť témy a prepájať jednotlivé fragmenty textu, ale tiež do schopnosti dotvárať text využívaním symboliky a motívov. Zhruba do polovice textu som bola presvedčená, že nebudem hodnotiť vyššie než štyrmi hviezdami. Ako však text plynul a práca s detailami bola stále viac a viac zreteľná, postupne mi dochádzalo, aké to má Cunningham všetko premyslené a prepracované a tento fakt začal pracovať v prospech piatej hviezdy. Na detailoch predsa záleží. Veľa vecí na nich padá. A Cunninghamove postavy? Tie sú tak neskutočne ľudské! To všetko vo výsledku tvorí text hutný, s ozajstnou, nie len domnelou hĺbkou.

Z môjho pohľadu škoda konkrétnych, niečo vyše dvoch strán textu, v takmer samotnom závere románu, v ktorých Cunningham zrýchlene načrtol ďalšie osudy svojich postáv. Nikdy som nechápala snahu autorov týmto spôsobom dovysvetľovať „čo bolo ďalej“, resp. v tomto prípade "čo bolo medzitým". Dala by som prednosť ešte o niečo viac otvorenejšiemu záveru, bez možnosti nahliadnuť do tejto časti životov postáv, alebo keď už, ocenila by som ich rozpracovanie do ďalších, aspoň krátkych kapitol, predstavujúcich jednotlivé fragmenty.

14 29.06.2014

Konečne anotácia po prečítaní ktorej mám dojem, že jej pisateľ propagovaný text skutočne čítal, porozumel mu a výnimočne citlivo sa mu podarilo zachytiť jeho podstatu. Kniha vám dá presne to, čo anotácia sľubuje. Len doplním, že hoci je text v porovnaní s autorkiným ZTRÁCENÍM v myšlienkovej rovine mierne náročnejší (aspoň pre mňa), zvolenou technikou je naopak značne stráviteľnejší - tá bola v tom druhom prípade dosť špecifická a myslím, že pre mnohých problematická. Rovnako ako v prípade Ztrácení si však nemyslím, že táto kniha zaujme široký okruh čitateľov. Mám pocit, že väčšina čitateľov v dnešnej dobe hľadá iný text - nenáročný, plný napätia a rýchlo plynúceho deja - nie hutný, založený na vnútornom monológu a s minimálnym posunom v deji. Možno však stačí zvoliť správny prístup, čítať knihu pomaly a dlhší čas, prečítať povedzme päť či desať strán denne popri inej súčasne čítanej menej náročnej knihe a v tom prípade môže milo prekvapiť. Obávala som sa náboženského ladenia textu, no musím povedať že zbytočne. Ide o jednu z tých kníh, ktoré sú v skutočnosti niečím iným, než s čím sa ráta v prvom pláne. Zachytáva čosi, čo je slovami ťažko polapiteľné - snahu odovzdať potomkom (nie striktne len v pokrvnej línii) niečo, čo im nemôže dať nikto iný než predok, niečo čo je dôležitejšie, než akákoľvek materiálna hodnota. Otec prostredníctvom svojej výpovede oboznamuje syna nie len s históriou vlastnej rodiny, ale zároveň tiež s tým, čo malo vplyv na život jej jednotlivých členov, zachytáva určitú dobu, ľudí v priestore a čase. Pritom nejde o suchopárny výpočet faktov a udalostí, ale o ich vnímanie, prežívanie. Poznáte situáciu, keď vám rodič, či starý rodič rozpráva o svojom živote a vy počúvate často krát skôr len zo zdvorilosti, to čo vám hovorí sa vás dotkne až omnoho neskôr, doceníte to až keď ho už niet a nemôžete mu povedať, že ste pochopili čo sa vám snažil povedať a čo to pre vás znamená? Asi taký pocit som mala, keď som sa prebíjala stránkami tejto knihy, hoci v konečnom dôsledku táto spoveď bola možno o niečo hlbšia a úprimnejšia, než by bola tá reálna, ktorá by prebehla tvárou v tvár.

14 18.06.2014