Príbeh o Áste

07.03.2021

Silná kniha. Hořká a krásná zároveň.

"Vedz, že láska je občas slepá aj krutá, a preto môže tá istá cesta viesť k šťastiu aj nešťastiu."

18.02.2021

Krásná kniha, silná, výborně napsaný příběh.

25.01.2021

Úprimne sa priznávam, že čítať túto knihu nebolo pre mňa vôbec jednoduché. Vyžadovala si moje maximálne sústredenie, lebo stačila mala nepozornoť a už som sa strácala v spleti jednotlivých dejových línií.
Prekvapuje ma, že som na živote jednotlivých postáv nenašla nič výnimočné, ale všetko bolo veľkolepo opísané až rozpísané do najmenších filozofických detailov. Našla som si tu veľa krásnych myšlienok a životných múdrosti.
Zaujal ma i akýsi neustály kontrast medzi postavami, prostredím, časovými líniami alebo štýlom prerozprávania.
Jediné, čo som nepochopila boli sexuálne vsuvky, ktoré boli dosť rušivé.
Nemala som ten pocit, že ich tam autor musel dávať, aby zaujal. Skôr som mala pocit, že je postihnutý nejakou úchylkou a to je na škodu, lebo to ochudobnilo môj celkový čitateľský zážitok.

06.12.2020

(SPOILER) ...pravda srdca sa nie vždy zhoduje s pravdou sveta. Preto je život nepochopiteľný. To je tá bolesť. To je ten žiaľ. Sila, vďaka ktorej žiarime."

24.11.2020

Tento text ma svojím spôsobom uhranul. Spočiatku mi síce vadil ten epický až patetický štýl, ale postupne som si uvedomil, že takto sa asi rozprávajú islandské ságy...A že to zrejme súvisí aj s islandčinou, a spôsobom akým islandčina "vypráva"... Po dlhej dobe som mal túžbu si text prečítať aj v originále, ale zároveň si myslím, že preklad bol veľmi slušný... Je to skrátka taká moderná islandská sága: ľudské životy, vzťahy, boje, peripetie... Všetko navyše precízne postrihané, ako v nejakom filme - vždy keď má prísť nejaká pointa, urobí sa strih a prepneme sa do inej scény. Akoby autor predpokladal, že z toho raz ktosi urobí film...ničmenej aj na tento fakt,( ktorý mi trochu zaváňal vypočítavosťou) som si zvykol, a potom som si už len užíval pravý román, kde sa prelínajú životy jednej rodiny, a číta sa to skvelo. Človek nemá pocit zdĺhavosti... Hlavne príbeh hysterickej Helgy - dysfunkčnej matky a manželky sa mi veľmi páčil, keďže takých ženských postáv v knihách nestretávam veľa.
Je to rozhodne silné dielo... Len občasné vstupy autora, ktorý tu sám vystupuje ako postava - spisovateľ mi trochu prekážali, ale inak pecka a môžem len odporučiť. Teším sa na ďalšie knihy autora!

28.10.2020

Stefánsson opäť potvrdil svoje majstrovstvo. To ako on dokáže rozprávať príbehy, ktoré sú z kategórie obyčajných ľudských, a vyhmatávať z nich poéziu a múdrosť, je očarujúce a nie je to trik, ale fortieľ. Pri ňom (Stefánssonovi) je aj smútok krásny.

13.06.2020

Dokonalosť. Viac slov ani netreba, lebo inak zničia to, čím kniha je, ale predsa mi to nedá a musím! Prečítala som už nejednu knihu od Stefánssona a opäť sa mi len potvrdilo to, prečo patrí medzi mojich obľúbených. Nie je to len poetickosť jazyka, nie je to len môj milovaný Island, tak iný od zvyšku sveta a tak podobný vo svojej podstate.
Spôsob akým je tento príbeh napísaný...prelínanie z jednej časovej línie do odlišnej, pretože všetko to spolu súvisí a napokon perfektne zapadne ... chvíľočku trvá, kým sa čitateľ zorientuje koho príbeh práve číta, ale to je práve to, čo ma na knihe tak bavilo. Stefánsson potiera hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, pohráva sa s časom a prízvukuje to, že všetky životy sú dôležité, všetky jedinečné a hodné spomenutia, hoci už dávno zastali.
Tragický osud Helgy, jej dcéry Ásty a všetkých okolo nej bol skutočne silný. Hlboko sa ma to dotklo a musím priznať, že posledné strany knihy som sa už neudržala a slzy sa mi rozliali po tvári. Nemám v úmysle prerozprávať príbeh, ten si musí každý (ak chce) prečítať a prežiť sám. Možno bude niekomu pripadať cudzí, smiešny, alebo nepravdepodobný, no život taký skutočne je.
Vyberám pár úryvkov:
"Čím je človek, ak nie túžbou?"
"Odísť. Maj na pamäti, že hoci príslovka preč dokáže byť fantastická, sloveso odísť má neobyčajné rozpätie. Môže v sebe skrývať napríklad tieto významy: slnko, nový začiatok, nová nádej, núdzový východ, úplný kolaps."
"Každý človek je šesťstrunový nástroj a jedna zo strún sa volá žiaľ."
"Nesúď ľudí podľa toho ako bdejú, ale podľa toho, ako spia. Človeka spoznáš podľa snov."
"Píšem ti preto aby som ťa uistil, že si ťa takmer už ani nepamätám."
"Môže ťa šťastie urobiť nešťastným?"

08.06.2020

Život nie je o nič dlhší, než mihnutie oka a v okamihu smrti vraj preletí človeku pred očami celý. Všetka jeho nádhera, ale aj bolesť, kvôli ktorej sotva dýcha, život v celej svojej šírke a úplnosti, ohromnej krehkosti, tak ľahko zničiteľný, až má pocit, že postačí letmý dotyk prsta a rozbije sa na kusy; minulosť, prítomnosť a budúcnosť uväznená v jedinom okamihu, vedno popri sebe; súvislosti života a okamihy, ktoré pokladá za zlomové, večná otázka: čo by bolo, ak... Keď čítate o niečom takom, nedá sa neuvedomovať si vlastnú malosť, pominuteľnosť a krehkosť, obavy zo zlyhania. Ale o to väčšia je vaša túžba žiť a prežiť svoj život čo najlepšie. Vidieť to, čo je také zjavné, keď je to napísané na papieri a zariadiť sa podľa toho, vyvarovať sa omylov a zlých rozhodnutí, preniesť niečo z tej jasnozrivosti do vlastného života a použiť ju v pravej chvíli. Nie, nie je to najlepší Stefánssonov román, mnohé mu možno vyčítať, ale tá naliehavosť s akou píše, to ako sa dotýka určitých vecí vo vnútri človeka, teda to, prečo myslím ľudia čítajú jeho knihy, je prítomné aj tu, v tejto knihe. A to je to, čo je pre mňa dôležité, prečo ho neviem hodnotiť horšie. Občas je potrebné prečítať od jedného autora viac kníh, aby bol človek schopný aspoň sám pre seba a aspoň pár slovami vyjadriť, čo mu tieto knihy dávajú, prečo sa k autorovi opätovne vráti. Pre mňa je toto piata Stefánssonova kniha, ktorú čítam - z nich o jednej môžem povedať, že patrí medzi moje obľúbené, iná ma zas dosť zobrala a zrazila na kolená, ale myslím, že až pri tejto som naozaj pochopila, prečo Stefánssona čítam.

30.04.2020

Trošičku sa mi to zdalo menej pútavé, menej islandské a melancholické ako jeho rodová sága, ale možno sa mi to zdalo, keďže som to čítala hneď po sebe a už som bola utlmená. Každopádne stojí za to venovať tomu čas, jesenné či jarné pochmúrne večery a zamyslenia.

22.04.2020

Očekávání je problém ve vztahu i v literatuře.
J. K. Stefánsson je pro mě pojem, PAN spisovatel, který dosud dokázal popsat vztahy, lásku a Island osobitě, nepateticky a nemá zapotřebí laciných detailních sexuálních scén, kterých je v této knize požehnaně... Škoda, že se více nevěnoval lince ze Západních fjordů, protože jak začne popisovat cestu autem po kamenech a výmolech na starou farmu, izolované životy a naznačené osudy lidí - to je přesně to, co na jeho knihách miluji.

Bohužel těchto kapitol je v knize méně na úkor skákání z jedné postavy/vypravěče na druhou (listy 65leté Ásty prohlížející si povislý zadek a áchající po milenci pro mě byly spíš otravné), až mám pocit, že sám autor zabloudil. A i když se na konci onen propletenec rozmotá a vysvětlí, bohatě by stačila polovina nebo jen třetina odboček a síla příběhu by vynikla.

Slabších, těžkopádných a překombinovaných míst je v knize dosti, nicméně ty světlé části úvah nad životem, Islandem, lidstvem a odkazy na hudbu a literaturu (Svobodný lid mám v angličtině právě z Islandu a Advent od Gunnarssona je srdcovka) takto krásně umí vypovědět jen Stefánsson a kvůli nim stojí kniha za přečtení.