Macvosik
přečtené 505
Spravedlnost: Co je správné dělat
2015,
Michael Sandel
Spravedlnost je bezpochyby najlepšia a najplnšia z preložených kníh Michaela Sandela. Sandel je tu stále verný svojej tradícii vedenia polemiky a obhajoby občianskych cností a zamerania sa na vec, inštitúciu, činnosť (atď.) samotnú, na jej osobitú hodnotu. Poukazuje napríklad na to, že v prípade pozitívnej diskriminácie sa nevyhneme otázkam o povahe dobrého života, či dobrého chodu inštitúcií, ako sú univerzity a zároveň aj otázkam cností a hodnôt. Čiže neodchyľuje sa tu od svojho typického (neo)aristotelizmu. Konfrontáciou s rôznymi ďalšími vplyvnými etickými teóriami prehlbuje aj "výklad" svojej filozofie a dostáva sa až k akejsi ontologickej podstate, ktorú môžeme nazvať naratívnym spôsobom chápania ľudského života. Tu vychádza, samozrejme, z MacIntyra. Sandel však nie je ani tak platónska, či aristotelovská postava. Nie je tvorcom komplikovaných metafyzík. Je skôr figúrou, ktorá systematickou konfrontáciou rôznych filozofií, ich protirečení, nedôsledností, extrémností a poukazom na určité hľadisko, z ktorého sa následne odráža, pripomína viac Sokrata a možno úplne najviac zo všetkých Sofokla. Sandel tu akoby zdôrazňuje bytostnú a zároveň pozitívnu tragickosť ľudského života. Našu neschopnosť utvoriť si úplne dokonalé, autonómne a neutrálne jednotiace hľadisko (tak ako sa o to pokúšal Kreón, alebo rôzne kategorické doktríny), z ktorého následne môžeme "pohnúť zemou", obrniť sa v ňom pred príchodom tragických udalostí a poukazoval skôr na to, že toto potláčanie problémov žiadny problém nevyrieši - len ho ignoruje. A práve preto sa musíme opäť vrhnúť do víru občianskeho života, ktorý je bytostne konfliktný, ale pri správnom uhle pohľadu a pri správnom nastavení cností, ktoré by spoločnosť propagovala, nejde o nič zlé, skôr naopak. Pretože obvykle tie najdôležitejšie, najbytostnejšie problémy nikdy nezmiznú, keď ich budeme ignorovať, keď budeme neutrálni, keď odhliadneme od problémov morálky, cností a konfliktu svetonázorov. Je to presne naopak, pretože pri ich obchádzaní potom prepuknú s fanatickým zápalom. Tieto konflikty sa dajú riešiť len konfrontáciou, vypočutím, diskusiou. Dnes vidíme skôr opak. Potrebujeme skrátka spoločnosť, ktorá nás jednak na tieto konflikty pripraví, umožní nám o nich diskutovať a zároveň zabráni ich prerasteniu do animozít. A Sandel ukazuje, vlastne nie - stelesňuje - ako na to. Stelesňuje to, že táto diskusia o morálke a cnostiach vlastne môže byť aj hravá, naplňujúca, podnetná a kultivovaná činnosť a nie džihád či nechutná krčmová prekrikovačka. Sám Sandel je tak akýmsi Sokratom svojej vlastne filozofie. Bravo.... celý text
Krev elfů
1999,
Andrzej Sapkowski
Rozumiem obvineniam z plytkosti a z ne-epickosti, avšak mne osobne sa čoraz viac páči ako to "rozverne" a s úškrnom priznáva svoje pulpové korene, ako sa to neberie príliš vážne a ako sa to pomaly, po drobných epizódkach hýbe dopredu. Žiadne hrdinské bitky, žiadne grandiózne scenérie, žiadna osudovosť, ale dialógy, v ktorých sa vyjavujú politické a vzťahové inklinácie, ako aj budujú konšpirácie a tajomstvá. Celé je to postavené na dialógových zhusteniach deja, čím tá kniha pripomína divadelnú hru, a to mám rád. A zároveň sa Sapkowski čoraz viac zlepšuje v opisoch určitej atmosféry či rozrušených psychických stavov. Nehovorím, že je v tom majster, ale medzi slepými je aspoň jednooký. Stále platí, že Sapkowského pohľad na svet mi je cudzí a tak trochu cudzí je mi už dnes aj žáner fantasy. Ale nevadí. Predpokladám, že ďalšie časti sa už rozbehnú trochu odlišným tempom a aj preto som si túto štvrtú hviezdičku (ako poďakovanie za celú ságu) ušetril práve pre túto časť.... celý text
Eseje o věcech veřejných
2010,
William Butler Yeats
Dekkerov sarkazmus ma príliš nezaujal, Yeats - hoci mám jeho básne a zbierky mýtov veľmi rád - bol na mňa až príliš ezoterický a Bacon je zaujímavý najmä svojou historickou hodnotou. Nie že by jeho eseje neboli aktuálne, len z nich už dnes len ťažko niekto padne na zadok. Oproti tomu bol Swift brilantný, najmä jeho Skromný návrh je zaslúžene legendárny a môže poslúžiť nielen ako pamflet namierený proti anglickému imperializmu, ale aj ako zaujímavá, ad absurdum dovedená kritika utilitarizmu (pričom Bentham v tom čase ešte ani nežil). A jeho Umění jak lhát v politice je pre zmenu úchvatným príspevkom do debaty o šírení hoaxov na sociálnych sieťach. Ukazuje sa, že fáma (najmä tá nepravdivá, ktorá vôkol seba rozstrekuje bahno: Aké súčasné!) je stará ako ľudstvo samo a technológie ju len distribuujú o niečo rýchlejšie. Ale nie nutne. Aj dnes platí, že mediálni mágovia sa snažia svojimi kampaňami dosiahnuť predovšetkým ústne šírenie fám, tzn. aby sa o nových filmoch, či knihách diskutovalo v kaderníctvach, na večierkoch, medzi priateľmi. To je tá naozaj úspešná kampaň a úspešná reklama - a tým pádom aj úspešná fáma. Návrhy na obmedzovanie slobody slova (v dôsledku nástupu internetu) sú aj preto veľmi otázne. Veď fámy a najmä tie nepravdivé - ako to ukazuje Swift - tu predsa boli vždy. Takýmto zmýšľaním, strachom zo šírenia fám, a snahou o ich obmedzovanie väčšími reštrikciami, by sme k slobode slova a tým pádom aj k modernej demokracii len ťažko niekedy dospeli. No a čo sa týka Chestertona, tam je vysoká kvalita zaručená vždy. Prekrásny, sebareflexívny humor, práca s paradoxami, intelektuálna odvaha, presakujúca životaschopnosť a optimizmus, láska k "obyčajnému" človeku a jeho sedliackemu rozumu a tiež ku komunite s jej tradíciami a najmä tá ľahkosť s akou dokáže opísať aj náročné, filozofické témy. Chesterton je skrátka kráľom eseje. Zaujali ma najmä: Potřeba osobností v politice, Tommy a tradice, Vítr a stromy, Dvanáct mužů, Sentimentalita rozvodu, ale najmä O ležení v posteli - rozhodne jedna z najkrajších esejí aké som kedy čítal.... celý text
Řeč, dějinnost, příroda. Shrnutí přednášek z Collège de France (1952–1960)
2019,
Maurice Merleau-Ponty
Věčný Shakespeare
2004,
Stanley William Wells
Treba si tu uvedomiť, že táto kniha nie je primárne Shakespearovým životopisom. Tomu sa Wells venuje len v dvoch kapitolách. Zvyšok knihy sa sústredí na Shakespearovu tvorbu a najmä na Shakespearov odkaz a jeho premeny v priebehu storočí. Čiže kniha je orientovaná primárne na to, ako sa menili interpretácie Shakespeara a jeho diela od renesancie až po súčasnosť, akú podobu mali divadelné interpretácie, ako hodnotili významné osobnosti jeho tvorbu, ako sa menila shakespearistika, ako sa menilo vydávanie jeho hier, ako sa menilo herectvo atď. Wells tu tak stojí na hranici medzi odborne-historickou a popularizačnou prácou. Naratívom je postupné šírenie sa Shakespearovho odkazu do všetkých kútov sveta a do všetkých umeleckých zákutí (hudba, maľba, film, komiks atď.). Sledujeme ako bol najskôr Shakespeare považovaný za zastaraného, aby sa v pre-romantickom a romantickom období vrátil na piedestál, kedy sa z neho pomaly začal stávať zbožňovaný poloboh, až sa napokon v súčasnosti stal globálnou kultúrnou ikonou. Wellsovu knihu zároveň oceňujem ako to najodbornejšie a súčasne najprínosnejšie z toho, čo bolo preložené do češtiny. Otvorilo mi to množstvo nových, často prekvapivých kontextov. A len tak na okraj, je úžasné ako spolu všetky preložené knihy ladia: Shapirovo sústrednie sa na jeden rok v živote Shakespeara, Greenblattovo úchvatne pútavé vystihnutie doby, Wellsovo rozprestretie Shakespeara do dejín a do najrôznejších oblastí a Honanovo fetišistické zameranie sa na faktografické vykreslenie kontextu. Ak si to človek doplní o knihy Hilského, Bejblíka, Lukeša a Bžochovej-Wild, získa naozaj mimoriadne dobrý, plastický obraz o živote a diele Williama Shakespeara. Teraz si už len počkať na preklady nejakých klasických interpretácií jeho diel z pera niektorého anglo-amerického autora.... celý text
Racionalismus v politice
2020,
Michael Joseph Oakeshott
Výborná kniha. Zaujímavá, hoci v anglickom prostredí určite nie originálna, je najmä Oakeshottova kritika racionalizmu a anti-individualizmu a naopak pozitívne zdôrazňovanie praxe, tradície, ekonomického libertariánstva, slobody a rozptylu moci. Naozaj výborné však boli najmä pasáže venované kritike politickej filozofie chápanej ako rozvíjanie pojmov určitej doktríny, kde podľa Oakeshotta o skutočnom filozofickom myslení nemôže byť reč, pretože takáto PF pojmy prijíma doktrinálne a je tak nanajvýš analýzou. A veľmi ma zaujala aj kapitola venovaná konzervativizmu, ktorý je pre Oakeshotta akýmsi priateľstvom jednotlivca so svojim okolím a zároveň radostným užívaním tohto okolia. Priateľstvo ho preto núti neúčelovo chápať svet a teda neprijímať riešenia a zmeny len na základe prospechu a abstraktných politík, či číreho rácia - zároveň však nie je ani iracionálne. Zároveň je toto priateľstvo založené na hlbokom vzťahu, ktorý má svoju hodnotu v čase a v priestore, čiže v dlhotrvajúcej intimite systematickej praxe - aj preto sú konzervatívni skôr starí ľudia. Nejde tu teda o iracionálny strach zo zmien - častý to slamený panák oponentov konzervativizmu. Všetkému tomu však kraľuje najmä úvodná pasáž, ktorá je kritikou racionalizmu v politike (a, neprekvapivo, obhajobou empirizmu). Samotná táto kniha tak skrátka neobohacuje anglo-americkú tradíciu novými doktrínami a podnetmi, ako skôr systematickejším uchopením jej vlastných praxí a tradícií. Na rozdiel od mnohých iných tak nie je žiadnym popularizátorom, ale mysliteľom, ktorý systematicky skúma pojmy, prehlbuje ich a umožňuje tak nahliadnuť korene istého myslenia, ktoré nemusíme a ani nemáme chápať len v zmysle nejakej najužšej (straníckej) politiky. P.S. Upozorňujem však, že je to mimoriadne hutná kniha. Zabudnite na ústretové esejistické písanie Chestertona alebo Lewisa (nie že by som ich nemal rád). Na toto si treba nájsť čas a pokojný kút.... celý text
Meč osudu
2011,
Andrzej Sapkowski
Pre druhú časť Zaklínača platí vlastne to isté, čo pre prvú. Bezpochyby zaujímavé vo svojej postmodernosti a vo svojom úľaku nad správaním sa ľudí voči iným tvorom, voči iným rasám a voči prírode. Predovšetkým ma však skutočne dojalo záverečné stretnutie Geralta s Ciri ako aj osud mladej Essi. Sapkowski tak zo mňa konečne vytlačil aj nejakú tú emóciu. Stále však platí aj to, že Sapkowski nie je žiadny veľký štylista. Jazykovo to bolo nevýrazné, občas dokonca smiešne. Problém mám najmä s pasážami, kde sa Sapkowski snaží opisovať zaľúbené páry. Toto mu skutočne nejde. Sapkowski je najlepší v cynickej a v relativizujúcej pozícii, ktorú dokáže narušiť len náhly, prekvapivý záblesk citu. Súvisí to aj s názormi postáv (a predpokladám, že aj Sapkowského) na osud. Ak "osud nestačí", ak treba viac ako osud, žiadna skutočná tragédia a ani láska vzniknúť nemôže - zostáva len irónia a cynizmus rácia. Stačí sa pozrieť na antické tragédie, v ktorých sa postavy tešia, že osud obabrali, že mu unikli, že ho prehliadli, a práve v tomto ich názore, v tejto ich pýche, sa osud ukrýva - svojim názorom na osud bežia osudu v ústrety. Tu vidíme opak. Postavy sú tak mocné individuality (ako vlastne samotné ľudstvo utláčajúce celý svet), že nad osudom víťazia, stávajú sa tak bohmi a v ich osamelosti (trudno byť bogom) im zostáva naozaj len cynizmus a irónia. Som zvedavý či to tak aj zostane, či záverečná kapitola nebol len sen. A tak zatiaľ len... Ako to bolo? Koniec veľkých príbehov?... celý text
Poslední přání
1999,
Andrzej Sapkowski
Zdá sa mi, že Sapkowského knihy sú jemne determinované postmoderným uvažovaním - kruté a relativizujúce reinterpretácie klasických príbehov, poviedkovosť, pohrávanie sa s naráciou a kauzalitou, zameranie sa na etické konflikty a traumy (vysoké) v brakových zápletkách (nízke), prekračovanie žánrových pravidiel (politický thriller/rozprávka)... A práve tu je Sapkowski podľa mňa najzaujímavejší, hoci si netrúfam povedať, nakoľko je to vo fantasy žánri inovatívne. Bez ohľadu na to, Geraltovo filozofovanie o zániku sveta (a to hneď v prvej knihe), o ekologickej katastrofe (vymieranie druhov), probléme vzťahu inakosti a komunity (kto je vlastne príšera?) a o machiavellizme, nehovoriac o už spomínaných morálnych kazuistikách, bolo podľa mňa veľmi zaujímavé. Nuž a v neposlednom rade ide aj o istý posun v popisovaní charakterov, ktoré si v sebe nesú často nesformulovateľné traumy, a ktoré sa vďaka množstvu etických konfliktov aj mierne rozvíjajú. Láska Yennefer a Geralta je aj vďaka tomu pomerne zaujímavá a netradičná. Ak mám s niečím problém tak najmä s jazykom. Sapkowski očividne nie je žiadny veľký štylista. Používa jednoduché, krátke vety a veľmi konvenčné, až banálne rečnícke prostriedky. Kniha sa tak číta naozaj veľmi ľahko, ale je zrejmé, že jazyk je pre Sapkowského len nástroj (ako kladivo), na ktorý vešia svoje príbehy a úvahy. Nedokáže s ním pracovať, sprostredkovať prostredníctvom neho to zvláštne hrmenie ticha, magické chvenie v úzadí, či mentálny stav postáv. Paradoxne, vo fantasy by mal hrať "prvé husle" práve jazyk, vzhľadom na fundamentálnosť jazyka v príbehoch - rôzne magické formulky, jazyky rôznych rás atď. Toto sa však netýka len Zaklínača. Osobne sa tiež so Sapkowskim nezhodujem ani v pohľade na svet, a tak ma neohuruje jeho relativizmus, niekedy až nihilizmus a istý boj proti veľkým príbehom a tradícii. Odhliadnuc od toho, ide o výborné "odpočinkové čítanie" (ako to tu niekto trefne nazval) a ak niekto v literatúre nehľadá poéziu a mágiu jazyka, nech prihodí jednu hviezdičku. Nepochybujem, že keby Zaklínača čítam pred 15 rokmi, išiel by som s hodnotením vyššie. P.S. V porovnaní s knihou je seriál od Netflixu len veľmi prostoduchý. Zato hry vrelo odporúčam každému čitateľovi.... celý text
Kočičí host
2016,
Takaši Hiraide
Vystihnutie každodennosti so všetkými tými drobnými peripetiami, radosťami a starosťami išlo Japoncom vždy lepšie ako nám, západniarom. Zdá sa mi, že za to môže najmä rezervovanosť, až akási vzťahová rituálnosť, napríklad tu opísaný susedský vzťah, ktorá núti Japoncov interpretovať každý záchvev, každú zmenu hlasu, každý pohľad. Každodennosť je aj vďaka tomu vzrušujúca a zaujímavá, vťahuje do seba myslenie človeka a odvádza ho od grandióznych metafyzických systémov, či dramatických dejov. Človek je uzemnený v prítomnosti, v ktorej neustále interpretuje svoje (najbližšie) okolie a seba v ňom, prípadne i samotné obrázkové písmo, ktoré v rôznych kontextoch získava rozličné významy (podobne ako etiketa). Už len pre túto inakosť, pre toto odovzdanie sa mysleniu, ktoré pôsobí pokojným, nedramatickým dojmom, kedy akoby plávam po pokojnom mori, ale pritom cítim, že pod hladinou častokrát pôsobia mohutné prúdy a víry ústiace do zenistickej ničoty, čítam japonské knihy rád. Kočičí host mi príde presne ako tento typ knihy, ktorá pokojným plynutím maskuje ťaživé pocity osamelosti, straty, neistoty, frustrácie, ale aj netušenej lásky, otvárania sa, jemnej sentimentality a krásy. A hoci to asi nikdy nebude moja najobľúbenejšia kniha, z daného roku (2001) ma napríklad viac zaujala kniha Hiroki Kawakami (Podivné počasí v Tokiu), predsa len išlo o podnetné stretnutie s myslením, ktoré ukazuje úplne nové dimenzie sveta. Stačí sa len započúvať.... celý text
Truchlící hlas – esej o řecké tragédii
2020,
Nicole Loraux
Jedna z mála tuzemských kníh venovaných výlučne gréckej tragédii. Nečítalo sa to vôbec ľahko - vyžaduje si to sústredenie a dobrú znalosť antickej tragédie na úrovni jednotlivých výstupov. Lorauxová nedáva nič zadarmo, takže to neodporúčam čítať pred spaním. Vo výsledku je to predovšetkým istá rehabilitácia Nietzscheho spisu Zrodenie tragédie z ducha hudby, pričom Lorauxová sa snaží ukázať, že tragédia v sebe obsahuje apolónsky a dionýzsky princíp. To by sa dalo uplatniť na mnohé dichotómie typu mužský - ženský, grécky - orientálny, básnický - hudobný atď. Zároveň v konfrontácii so Sartrom (a sčasti aj s Aristotelom) eliminuje politické čítanie a nevsádza tragický modus výlučne do služby "obci", ale ukazuje ju aj v rovine výkriku trúchlenia a žiaľu, prípadne radosti, ktorý robí z občana zástupcu ľudského rodu a ľudského údelu.... celý text
1599: Rok v životě Williama Shakespeara
2018,
James S. Shapiro
Zaujímavý prístup, čo sa Shakespeara týka. Zúženie problematiky na jeden rok umožňuje Shapirovi venovať sa veciam, ktoré sú inokedy vytláčané za okraje. Navyše, je veľmi pútavý rozprávač (aj keď za mňa stále víťazí Greenblatt), ktorý dokáže prísť i s podnetnými interpretáciami. Jeho komparatívna interpretácia Hamleta alebo analýza Ako sa vám páči boli naozaj pôsobivé a ukázali mi mnohé netušené prvky v týchto hrách. Súčasne tam boli perfektné čiastkové vhľady do doby - ako napríklad koniec rytierstva a nástup obchodníkov a kapitalizmu a celkovo Essexov osud, ktorý tvoril akúsi kostru príbehu. Tu bolo príjemné, že sa u Shapira sem-tam objavila aj istá implicitná nostalgia za touto érou a nebol to len čistý chválospev. Ak mi v knihe niečo chýbalo, tak možno väčší dôraz na vykreslenie doby aj pomimo socio-politicko-kultúrnych reálií (na ktoré sa Shapiro dominantne zameriaval). Také to vybudovanie atmosféry, kedy má človek pocit, že sa odrazu objavil medzi živými ľuďmi a žije medzi nimi. Taký ten pocit, že sa s "falstaffovskými" alžbetíncami opíjate a bijete v zasmradených putikách, alebo sa smejete a podpichujete s hercami pri nacvičovaní divadelných hier, alebo trpíte medzi jednotkami vyslanými do Írska, alebo klebetíte na kráľovskom dvore so šľachticmi (tento prístup sa vydaril akurát v prológu, pri rozoberaní a stavbe divadla). To je však len moja preferencia, na ktorú sa môžete pokojne vytoto. Ak mi na knihe niečo vadilo, tak možno priveľká dôvera v "politické bytie" človeka, ktorá potom vyústila do občasných špekulatívnych nadinterpretácií, a to aj v prístupe k hrám. Viem, že som chválil interpretáciu Hamleta, ale aj tam sa občas objavili tvrdenia, s ktorými skrátka nesúhlasím. Prišlo mi, že Shapiro sa proste za každú cenu chce trafiť do svojho naratívu a ohýba slová v hrách tak, aby mu to do seba zapadlo. Samotná kniha u mňa osciluje medzi 4 a 5 hviezdami, neviem sa rozhodnúť. Dočasne sa prikláňam k 4, možno to potom zmením.... celý text
Smäd po láske / Príboj
1988,
Jukio Mišima
Ohodnotiť dve také odlišné novely je príliš náročné. Príboj bol príjemný, až idylický vo svojom súzvuku človeka a prírody. Zaznievalo z toho niečo panensky krásne. Na druhej strane to občas smrdelo povrchnosťou a russeauovstvom. Ozývajú sa tu mýtické hlasy, avšak jazyk a myslenie mýtu sa kamsi vytratili. A aj lyrika vyplýva viac z popisu než z jazyka, Tanizaki, Dazai a Kawabata by z toho zaručene vyžmýkali viac. Bolo to ako také preslnené slice-of-life (japonský filmový subžáner). Tu by som sa priklonil skôr k trom hviezdam, hoci silným. Na druhej strane, Smäd po láske bol pre mňa vstupom do nového sveta. Atmosféra na festivale bola priam fyzická, Mišimove vyšinuté charaktery tu naberali až monumentálne rozmery a aj napriek tejto vyšinutosti zostávali stále tak nejako silne zemité, bolo z toho cítiť pach potu a výlučkov. Do toho Mišimovo zvláštne horúčkovité písanie, v ktorom sa významy akoby rozostrujú a opäť objavujú v podmanivých metaforách, a ktoré ma nenechávalo ani na okamih vydýchnuť... Naozaj som si čítanie fascinovane užíval, za nechtami som mal kúsky kože. Týmto sa u mňa Mišima zaradil do panteónu japonských klasikov. Hlavne teraz niekde získať Zlatý pavilón.... celý text
Zápolení
2008,
Ičijó Higuči (p)
V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy. Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.... celý text