Ivan Kučera přečtené 1263

Ultimate Spider-Man a spol. 12 2013, Brian Michael Bendis

Ultimate Spider-Man a spol. 12 je na obálke avizovaný ako „startovní číslo, nové příběhy pro nové čtenáře“. Nie je to až tak od veci, ako by sa mohlo zdať. Zrejme za týmto tzv. slamky-sa-chytajúcim vyhlásením mohli upadajúce predaje? Dvanásty diel tohto sympatického magazínu ponúka komiksy, ktoré teoreticky skutočne majú nový začiatok. Ale prakticky sa znova jedná o Spider-Mana a znova o X-Menov, ktorí vystupovali už v predchádzajúcich dieloch. Ich príbehy v č. 12 nie sú nové začiatky. Proste dej pokračuje tam, kde skončil minule. Áno, je pravda, že minule Spajdy i mutanti svoje dejové oblúky plus-mínus uzavreli a v č. 12 štartujú nové, ale ono je to samozrejme všetko prepojené s minulosťou. Udalosti z predchádzajúcich epizód rozhodne nie sú ignorované, nedajbože anulované. Čiže ak ste nečítali všetko od jednotky po jedenástku (vrátane) a skočíte rovno do dvanástky, nemáte šancu chytiť sa. Pochybujem, že vám nevďačnú situáciu pomôže vyriešiť sumarizačný text. Prepáčte, zbytočne dlho sa pristavujem pri niečom, čo je v podstate detail. K veci, začnime Spajďákom. Stále sa mi nepáči vizuálne stvárnenie väčšiny postáv. Teta May vyzerá ako panička z Dallasu, Gwen ako Joker a MJ ako nadržaná lolita neustále sa obzerajúca po okolí pohľadom hľadajúca miesto, kam by zatiahla Petra na cicmanie. Na iných miestach akoby to ilustrátor Mark Bagley úplne flákal (MJ na strane 24). Najotrasnejšie je nakreslený Green Goblina. Počkať, čože? Vracia sa Green Goblin?! Nuž... vracia. Hoc sa jedná pochopiteľne o jedného z najvýstavnejších Pavúkových protivníkov, jeho stvárnenie Bendisom a spol. ma nielenže necháva chladným, ale ma dokonca irituje. Ako keď známy reťazec riskantne vyhodí z menu výborne predávaný hamburger napriek tomu, že ho všetci varujú, aby to nerobil, nový druh je prepadák a tak manažment rýchlo vráti do hry hit č. 1. Ako-takým plusom sú dialógy. Nie sú zaujímavé, ani zábavné, ale páči sa mi ich realistickosť. Hrdinovia rozprávajú ako v živote, občas si nevedia spomenúť na slovo, inokedy sa odmlčia a tak im do toho s úplne novou myšlienkou skočí iná postava. Na scenári je najzaujímavejšie to, že v dnešnej dobe by sa čosi také v americkom mainstreamovom komikse nemohlo objaviť (jedna postava želá inej rakovinu, ďalšia je zosmiešňovaná na základe homosexuality, čomu sa Peter Parker smeje za jej chrbtom, toto skutočne nie je Peter, akého chcem vidieť). Straczynského inovatívny prístup k Spajďákovi oceňujem stokrát viac; Bendis univerzum len jemne reštartoval, kým naopak Straczynski pridal plno nových a sviežich nápadov (mytologický rozmer postavy). Lepší dojem v č. 12 zanechávajú X-Meni. Ale ani tí po scenáristickej stránke nepredstavujú zázrak. Prejedol som sa mládežníckeho poňatia. I najstaršia postava (Profesor X) vyzerá ako tridsiatnik. Aj sa tak občas správa. Netúžim vidieť X-Menov na kolieskových korčuliach. Akože hej, reštartovať slávny tím tak, že sa vrátim na začiatok ich kariér, kedy boli mladí a nepokojní, je vynikajúca východisková myšlienka. Ale pripomína situáciu pri niektorých filmoch, ktoré majú výborný námet, ale priemerný scenár, ktorý neveľmi využíva výborného námetu a len sa v ňom piple ako dieťa, ktoré na obed dostalo neobľúbené jedlo, ale je hladné, tak sa na tanieri snaží nájsť položku, ktorú by bolo ochotné poslať dole krkom do svojho žalúdka. Už nápad, že sa X-Meni vydávajú na knižné svetové turné, mi pripadá nedôstojný; toto by som toleroval u Raťafáka Plachtu, Harvepína a Kuka, ale nie u Wolverinea a Beasta. Našťastie ich kreslil Adam Kubert, ktorého práca ma oslovila oveľa viac, ako Bagleyho. Mark Millar zas však pre zmenu píše nudnejšie dialógy, než Bendis, takže je to prašť jako uhoď. Hoc oceňujem zrážku Wolverinea a Bobbyho mamy; vidno, že na svete jestvujú sily, na ktoré je prikrátky i večne podráždený kanadský rosomák. Najviac sa mi z č. 12 paradoxne páčili textové bonusy, ktoré boli také fantastické, až ma fakt mrzí, že v CREW nikdy neinvestovali energiu do encyklopédie mainstreamovému komiksu 90. rokov.... celý text

Smršť 2021, Jozef Karika

Začnem tým horším a potom prejdem k pozitívnemu, aby ma Jozef Karika opäť nepoctil cameom vo svojom budúcom bestselleri ako v Trhline, za čo mu ďakujem. Smršť obsahuje všetko, čo ma česť výnimkám v posledných rokoch irituje na tvorbe Jozefa Kariku. Temer nulové opisy hôr, prírodných javov, počasia atď., v čom Karika kedysi expresívne vynikal a teraz na to kašle, alebo sa už proste vypísal a nemá k tomu viac čo dodať. Obyčajní ľudia bez vysokoškolského vzdelania, ktorí nie sú vedci, filozofi, ani nič podobné, majú neuveriteľné myšlienkové pochody (Kantova koncepcia, mimosvetská cudzota, zhluk elementárnych častíc a foriem, mentálne reprezentácie, snová matéria, ónyxový plameň). Kedysi sa Karika tieto svoje hovadinky aspoň snažil vysvetliť. Kostrbato, ale snažil (viď. obskúrna scéna v Tme, kedy sa z hrdinu stal expert na vlkov, lebo o tom nedávno náhodou videl dokument). Občas chýba čiarka (OK, stane sa, aj keď v takom obrovskom vydavateľstve ako Ikar by sa fakt stávať nemalo). Mnohé dejové momenty šumia do prázdna. Aký malo zmysel pokúsiť sa pitvať postavy skrz školskú šikanu a korupciu, keď z toho pre príbeh nič nevyplýva? Keď už to tam tak veľmi chcel mať, tak dobre, ale poukázať na to, že halný vietor útočí na psychiku zlomených ľudí. Ale nič také tam nie je zakomponované, takže ukážková slepá ulička. Prítomné sú kuriózne slová, ktoré by mali byť zakázané zákonom (ufujazdil). Postavy, ktoré nie sú puberťáci, sa smiešne vyjadrujú ako tínedžeri pod vplyvom jedného Kelta v piatok večer v parku (mal som na háku, fajne, chcel som vyšplechnúť, ľuďom prepína, nerieš moja). Podotýkam, že takto sa vyjadruje aj 60-ročný pán na vozíku. Nesmú chýbať otrasné dialógy, ktoré vlastne ani nie sú dialógy („Prečo tam nejsť?“ – „Všeličo.“ s. 140). Pri finále som síce ocenil, že nás autor neotravuje tupou akčnou scénou, v ktorej hrdina bojuje proti nadprirodzenému zlu poviem príklad strelnou zbraňou, ale na druhej strane pokus o vysporiadanie sa so zlom pôsobí dojmom, že autor nevedel, ako to ukončiť a tak to ukončil takto. „Baví“ ma, ako tieto jeho „filozofické“ vsuvky nikomu nevadia a pritom im nikto nerozumie, len sa to bojí povedať nahlas. A teraz plusy. Po veľmi dlhom čase Karika prichádza s hlavnou postavou, ktorá nie je úplný kretén, úbožiak a morálne odvrhnutia hodná osoba, ale v rámci možností normálny („len“ enormne nudný) chlap. Dej sa od istého momentu odvíja v dá sa povedať reálnom čase, čo je sympaticky priamočiare, dynamické a v dobrom sa to na nič nehrá. Pripomína to Karikov návrat k jeho počiatkom (t.j. k hororovým poviedkam). Žiaľ, zostáva pri pokuse. Niektoré jeho staré hororové poviedky boli fest nepríjemné. Zo Smršti na vás nič z toho nedýchne. Občas príjemne mrazivý závan a atmosféra je celistvá, ale jednotlivé strašiace scény nie sú desivé. Navyše som pri zápornej postave neustále mal pred očami Polednicu z filmu Kytice – a mať pred očami pri čítaní hororu Bolka Polívku (nech už sa mi jeho svojrázny výkon v Kytici akokoľvek páčil) asi nie je úplne to pravé orechové. Navyše to, že pred zlom neutečiete, je nepríjemné, ale s pomalým zlom, pred ktorým môžete utekať, ale skôr alebo neskôr proste MUSÍTE zastaviť (a vtedy vás dostane), prišiel už v 60. rokoch George A. Romero vo svojej kultovej, notoricky známej zombies sérii. A jednak samozrejme v r. 2014 horor Neutečieš. Za mňa je Smršť uchádzajúci horor, ktorý mal na viac, než napokon dokázal ponúknuť. Každopádne, za mňa oproti Tme a Trhline určite zlepšenie.... celý text

Válka 2020, Brian Azzarello

Charizmatický Válka (nie, nevyskloňoval som to zle) bol v predchádzajúcich dieloch skvelý, takže som sa tešil na komiks, ktorý nesie názov po ňom. No ale nedopadlo to. Vo všeobecnosti sa mi páči, čo Azzarello stvára s Wonder Woman, pretože áno, ono je to síce ikonická a nepochybne kultová DC postava, ale treba s ňou vedieť správne narábať, inak to nie je ono. Azzarello ju zmodernizoval a paradoxne vrátil ku koreňom výrazným posunom k prastarej božskej mytológii. Druhou stranou mince je, že hoc sa snaží, zázrak mu z toho nevyšiel. Kresba Cliffa Chianga (Paper Girls, Gotham Central) a Gorana Sudžuku (Wonder Woman: Vůle, Y) je na tom podobne: miestami je skvelá a snaží sa na veci pozerať z nečakaných uhlov, aby to o pár strán nato vyčerpane zabalila a vrátila sa k ukážkovému štandardu. Pôvodne som chcel dať 3*, ale pri druhom čítaní som si uvedomil, ako veľmi ma to nebaví. Postavy, dialógy, zvraty, zápletka, dej, ak to teda vôbec malo dej a nie len samoúčelné akčné scény a medzi nimi ťažkopádne našraubované chvíle pokoja, ktoré boli nesmierne nudné, keďže ma nebavili postavy, dialógy, ani twisty. Ono je skvelé, ako sviežo sa scenárista v rámci tejto série pozerá na božskú mytológiu a ako ju zasadzuje do sveta súčasnej Ameriky, ale to žiaľ nestačí.... celý text

Cyklus vlkodlaka 2023, Stephen King

Tak sme sa 40 rokov od vydania v USA (!) dočkali českého vydania. Je to o to nepochopiteľnejšie, že napr. Cintorín zvieratiek sa v ČR dožil šiestich reedíicí (ak rátame aj e-booky). Priznám sa, že nerozumiem, prečo práve táto novela nebola dodnes u nás vydaná v žiadnej Kingovej zbierke, či bol nejaký divný problém s autorskými právami alebo čo. Smutné je, že nám to neprezradí ani samotný vydavateľ na obálke. Keď už predávam niečo exkluzívne, snažím sa to patričným spôsobom odprezentovať, nie? No, asi nie. Nevidím problém v tom, že „len“ novela vyšla v samostatnej knihe. V minulosti v ČR takto vyšla poviedka Skvrna od Gillian Flynn, má na 72 stranách, takže 136-stranový Cyklus vlkodlaka oproti nej pôsobí ako románový monument na úrovni Pána prsteňov a Temnej veže (ehm). Ako u nej, ani u Cyklu vlkodlaka nevidím malér v nízkom počte strán, ale žiaľ v oveľa dôležitejšej veci: a tou je kvalita. Nepáčilo sa mi to, bolo na tom príliš vidno špecifické pozadie vzniku. Ak som to správne pochopil, pôvodne sa malo jednať o ilustrovaný kalendár, kde by ku každého mesiacu King napísal hororový text a bolo by to sprevádzané ilustráciami, ale keďže bol King ťažký grafoman už na začiatku 80. rokov, tak počet znakov „prekvapivo“ nebol schopný dodržať a tak napokon nevznikol kalendár, ale „obyčajná“ novela. Na výsledku je to poznať. Nie je to klasický príbeh, lež útržkový pohľad do života obyvateľov mestečka terorizovaného vlčím mužom. Až ku koncu sa zjaví niečo, čo by sme azda mohli nazvať dejovým oblúkom. Cyklus vlkodlaka zaujme najmä vizuálnou stránkou. Je v ňom prehnane povedané viac ilustrácií od Bernieho Wrightsona, než samotného textu. Bernie sa podieľal na niekoľkých komiksoch (Bažináč je skvost) a zahanbiť sa nenechal ani tu, hoc objektívne nemôžem povedať, že by som padol na vlkolačí ňufák tak, ako napr. pri Bessovom Draculovi (keď už sme pri komiksoch). I tak ale jeho výtvory predstavujú vysokú školu kresličstva a to dokonca do takej miery, že by som si tento banálny príbeh radšej predstavil vo forme komiksu. Zvláštne je, že jednotlivé obrázky sú štýlom natoľko odlišné, až mi to na prvý pohľad pripadalo ako práca viacerých autorov. Našťastie predsa len je to King, takže sa vytasí s viacerými vcelku príjemne originálnymi vecami, ako je vydierania vlkolaka skrz korešpondenciu (!), jeho pomerne nečakaná identita, alebo prítomnosť chlapca na vozíku a jeho dobráckeho strýka. Film s Garym Buseym sa mi páčil viac a už ten nebol žiaden zázrak. Béčkarský dojem vo mne vyvolalo vydanie v podobe flexoväzby, čo je vraj čosi medzi pevnou a mäkkou väzbou, ale mne to pripomínalo klasický paperback. Ako Stephen, aj ja mám pre paperbacky slabosť, ale tu si to pýtalo tvrdú väzbu (a väčšie rozmery a iný druh použitého papiera, nie toto lesklé čudo).... celý text

Dumasův klub 2016, Arturo Pérez-Reverte

Podľa mňa to nie je dobrá kniha. Je zapeklitá (ehm), ale to nie je to isté, čo dobrá. S týmto príbehom som sa prvý raz stretol okolo roku 2000 v podobe filmu Deviata brána. Kniha sa pritom volá úplne inak, Dumasov klub. Ku knihe som sa dostal až o viac ako dve desaťročia neskôr. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film, alebo prečítam knihu, pozrel by som si film. Kniha nie je zlá. Miestami je dokonca veľmi dobrá. Inokedy je však naopak ukrutne nudná, až niektoré strany zvádzajú k len letmému prečítaniu, či dokonca k prelistovaniu. Tam, kde vo filme (napriek pomalému tempu) našu pozornosť v aspoň ako-takom strehu držala vychýrená réžia legendárneho Romana Polańského a podmanivé výkony Johnnyho Deppa, režisérovej manželky Emmanuelle Seigner a diabolského (ehm) Roberta Loggiu, v knihe máme k dispozícii „len“ výdatného hrdinu (azda skôr antagonistu) Lucasa Corza (vo filme bizarne premenovaného na Deana Corsa). Čo o to, postava je to skvelá, ale všetky ostatné (na rozdiel od filmu) sú nezaujímavé. Ono už film má ďaleko k čistému hororu (pre mňa je to skôr „len“ okultná mystická detektívka) a s knižnou predlohou je to ešte slabšie. Čo mnohým určite nebude vadiť (alebo im to skrátka bude jedno), ale ak toto číta hororový fanúšik a teší sa na spanilú žánrovú jazdu... môže si pekne krásne nechať zájsť chuť. Počas prvej polovice ma to bavilo, nebola to síce moja šálka kávy, ale vcelku ma zaujal mix Eca a Thomasa Harrisa. Žiaľ, čím bližšie ku koncu som sa nachádzal, tým to bolo horšie. Trúfam si tvrdiť, že posledných 50 strán pre mňa bolo temer až na hranici „čiteľnosti“. Vo finále som sa vyložene strácal, nebavilo ma to a ani ma to nezaujímalo. Osobne si myslím, že aj pre Polańského, ktorý knižnú predlohu vo všeobecnosti pomerne výrazným spôsobom mení a ku koncu už akoby na ňu úplne rezignoval a natočil úplne iný koniec. Ani ten filmový nebol žiadna jazda (miestami skôr pripomínal paródiu), ale stále lepšie, ako knižný.... celý text

Jejich temné plány: Díl první 2024, James Tynion IV

Tynion IV pokračuje tam, kde King skončil (Baneovo město), čiže Jejich temné plány by sa teoreticky dali vnímať ako plnohodnotné pokračovanie. Ono je to ale tak nejak jedno. Tynion IV na nič prehnane detailne nenadväzuje, ale ani sa netvári, že sa to neodohralo. Proste si ide svoje. Vždy mal tendenciu, česť výnimkám, písať skôr menšie, pri zemi sa držiace batmanovky a inak to nie je ani tentokrát. Takže Batman je temný, pochmúrny a zamyslený, noc v Gothame je viac než len čierna (aj v prípade, že svieti väčšina pouličného osvetlenia) a dočinenia máme s povedzme realistickejšími (haha) záporákmi typu gangstra Penguina. Niekoho akiste poteší i absencia batrodiny. V tomto smere Jejich temné plány, díl první predstavuje návrat ku koreňom. Problém je, že sa tu nedeje nič vyložene strhujúce, ani zaujímavé, tobôž nie originálne. Tynionovu snahu držať to v civilnejšom móde následne úplne zhadzuje veľkolepá kresba Španiela Guillema Marcha (Joker, Harley Quinn), ktorý aj bitku troch postáv na cintoríne „natáča“ ako veľkofilm z Pána prsteňov. Nápad s „prestavbou“ Gothamu geniálny, ale žiaľ (zatiaľ?) absolútne nevyužitý; kebyže naň občas niekto neupozorní, tak ani neviem, že sa to tu deje.... celý text

Sbohem, Eri 2024, Tacuki Fudžimoto (p)

Ono je to asi vec očakávaní. Keď som si prečítal anotáciu, okamžite mi na myseľ pribehlo Chci sníst tvoji slinivku. Nebolo to nič náročné, keďže je to jedna z najnezabudnuteľnejších máng, aké som kedy čítal. Pri prečítaní anotácie Sbohem, Eri sa doslova ponúka zrovnanie s týmto dielom. Lenže hoc je smrť kľúčová v oboch príbehoch (v Sbohem, Eri dokonca dvakrát), Sbohem, Eri je o niečom inom. Autora akoby ani nezaujímal ponor do smútku, vyrovnanie sa so smrťou a ak predsa, tak značne špecifické a trvajúce len pár strán). Ako keby mu nešlo o rozbor psychiky jedinca, ktorý práve prišiel o blízku osobu. Čiže ak si preventívne od manželky/manžela požičiavate papierové vreckovky... pokojne ich vráťte naspäť. Aspoň mňa táto manga nedojala temer vôbec. Myslel som si, že v istom bode to začne byť nálož citov a explodujúcich emócií, ale nie, proste Tacuki Fudžimoto rozpráva úplne iný typ príbehu. No a v tom je problém. Nie v tom, že lacno nekopíruje Chci sníst tvoji slinivku, ale v tom, že vlastne tak nejakej neviem, o čo presne mu šlo, čo tým chcel povedať... a či vôbec niečo. Keď na konci došlo k pomerne razantnému twistu, tak som si pravdupovediac začal ťukať po čele a pýtal som sa: na čo to bolo dobré? Samého ma to mrzí, čakal som bombu, ale tá sa nedostavila. Pritom samo osebe to samozrejme nie je zlé. Postavy sú vcelku sympatické, dialógy fajn, má to ako-takú atmosféru a zápletka točiaca sa okolo smrti a filmov nie je vôbec márna. Lež, skrátka, nadšenie sa nedostavilo.... celý text

Bílá velryba 1956, Herman Melville

Hnízdo 2023, Gregory A. Douglas (p)

Vo svete filmov a seriálov už vraždili snáď všetky druhy zvierat a to vrátane vskutku kurióznych (červy, psy, svetlušky, slimáky, bobry, krtkovia, včely, mravce, mačky, kliešte). Nejeden raz zvieracie filmové horory disponovali ekologickým posolstvom resp. kritikou spoločnosti ohľadom jej hlúposti, malosti, skazenosti, túžby po zbohatnutí za každú cenu a posadnutosti nivočením prírody. No vo svete literatúry ľudožravé zvery predsa len nie sú až tak časté. Určite treba spomenúť Benchleyho morské záležitosti (Čeľuste, Beštia), Stephena Kinga (Cujo, krysy z poviedky Nočná zmena) a nesmieme zabudnúť na krysiu trilógiu od Herberta, či Fracassiho Sacculinu. Nejednou ľudskou obeťou sa mohli pochváliť i mravce vo Werberovej trilógii, no tá s hororom nemala prakticky nič spoločné. A kto by mal to srdce zabudnúť na extra nechutných Shautonových Slimákov? Hnízdo má azda najbližšie práve k nim: na nič sa nehrá, ide drsne rovno k veci, ponúka plno odporných scén, ktoré sa neboja detailov a sú prítomné úplne nezaujímavé postavy. Pre slabšie žalúdky to nie je, trénované budú asi spokojné, ale už majú čo-to za sebou, rozhodne čítali väčšie humusy (spomínaní Slimáci, neviem, ako je to s autorskými právami, ale tí by sa tiež skvele vynímali v goldendogáckej edícii Old school horror). Áno, JE to béčko, avšak napísané zručne, ponuro, atmosféricky. Jasné, fakt to nie je nejaké veľké „umenie“. No napísať „len“ dobrý zvierací horor je ťažké a kto tomu neverí, nech si to skúsi. Takže za mňa spokojnosť, hoc osobne mám so švábmi ten problém, že mi (na rozdiel od žraloka, aligátora, či besného bernardína) proste nepripadajú desiví. Tradične parádna práca Michala Březinu (obálka + vychytávka vo forme švábov na každej druhej strane). Autorov medailónik potešil. Vzhľadom a celkovým hlásením k „odpadovej“ časti umeleckej sféry mi to pripomenulo staré DVD papierové obaly hororov od napr. Řitka Video resp. ktoré bývali prílohami Filmagu Extra, no kým Řitka ponúkala nejeden raz skutočné odpady, Hnízdo je kvalitatívne na predsa len vyššej úrovni. Za hlavný problém knihy vnímam priveľkú dĺžku, vinou čoho sa žiaľ dostavuje istá forma stereotypu: keď som si pri strane 200 uvedomil, že ma čaká ešte plus-mínus stovka toho istého, nepotešilo ma to. Spomínaná Sacculina by časom tiež nudila, ale jej autor múdro zvolil krátky rozsah, vďaka čomu fungovala. Kým prvý príspevok do edície Old school horror (Když nás temnota miluje) hodnotím ako jednu z najlepších kníh, aká vyšla v českom jazyku v r. 2023 (bez ohľadu na žáner), u Hnízda sa až také nadšené pocity nedostavili. Samozrejme nesmú chýbať povinné klišé 80. rokov, ako je otvorená erotika (muži majú „nabuzené pohlaví“ a ženy „jsou vlhké i tam dole“) a samozrejme dokorán otvorený koniec. Kniha bola v r. 1988 sfilmovaná.... celý text

Troll 2023, Matthew A. Clarke

Za seba poviem, že ma to trochu sklamalo, pretože podľa názvu som čakal mrazivý stalkerovský internetový psychotriler. Mala ma varovať obálka. Nevarovala. Napokon sa dej začal uberať úplne odlišným smerom, než aký som čakal. Dobrou správou je, že Matthew A. Clarke píše dobre a svižne a edícia Zrnka temnoty je sama osebe skvelá. Fakt doteraz, česť výnimkám, nikomu v ČR nenapadlo vydávať v samostatných útlych knihách novely? Veď mnohí autori majú skvelý poviedkový/novelový (proste krátky) nápad, ale vydavateľstvami sú prinútení nasilu ho rozpísať do podoby románu. V tej chvíli 99% výborných krátkych literárnych útvarov automaticky stratí drajv a vnútornú štruktúru. Rozpadnú sa a zo skvelých poviedok sa stanú mdlé romány. Zrnka temnoty sú v tomto geniálne: netlačia na pílu a pod ich hlavičkou vychádzajú čisto len novelové útvary, ktoré spravidla končia skôr, než stihnú stratiť na kvalite. To je super. Žiaľ, Troll ma skrátka nechytil. Nebol zlý, ale ani výborný. Ono je fuk, že som čakal úplne iný typ príbehu. Ak by to, čoho som sa napokon dočkal, bolo bravúrne, je jedno, čo som čakal: tak či onak by som dostal perfektnú knihu. Clarke ale príbeh nečakane zvrtol viacerými smermi, z nich pravdupovediac ani jeden mi nesadol. Postavám som nerozumel, v deji, hoc krátkom, som sa strácal a ku koncu to už ozaj išlo úplne do končín, ktoré ma nepresvedčili. Tradične oceňujem skvelého obrazotvorcu Michala Březinu, ktorý sa vyhral s vizuálom (nielen obálka, ale i rôzne detaily vnútri).... celý text

Řeč ptáků 2024, Víctor Sellés

Syndikát obětí 2018, James Tynion IV

Akože neviem no. Pekné je to, načančané je to... prázdne je to. Pripadalo mi to o netopierí chlp (ehm ehm) lepšie, ako jednotka Ve stínu netopýrů (aj keď niekto Syndikát obětí považuje za trojku a za dvojku Noc nestvůr). Ale nejaký zázrak to nebol. Páčilo sa mi, že dvojka je o čosi temnejšia a komornejšia, čiže viac zodpovedá názvu „detective comics“, ale že by to bol druhý Dlouhý Halloween, to vážne ani vo sne. Opäť sa do popredia dostáva Batmanova „rodina“, čo mnohým nesedí. Ja mám k tomu relatívne liberálny postoj, hoc najviac mi prirodzene tiež sedí Baťák ako samotár, maximálne v spoločnosti Gordona a Alfreda. Ale v zásade nemám nič ani proti „rodine“. Problém tohto komiksu je, že ona rodina pozostáva z fakt extrémne nezaujímavých a nudných, ba až otravných postáv s nulovou chémiou (Spoiler, Clayface). Záporáci strašne béčkarskí. Chápem, že nie v každom komikse môže byť Joker. Ani by som to nechcel. Ale toto je ozaj tretia cenová. Sorry, toto nie je ani na 3*.... celý text

Krvavé Považie 2023, * antologie

Z morálnych príčin knihu hodnotiť nebudem hviezdami (mám v nej poviedku Dvere), ale prečítal som si ju celú a zastávam názor, že mám právo vytvoriť si názor na nejakú/ľubovoľnú antológiu napriek tomu, že v nej mám text. Krvavé Považie je zaujímavý projekt. Svojou osobitosťou by som ho možno dokonca označil za jeden z najoriginálnejších hororových, aké vyšli v ére samostatného Slovenska. Vždy ma o to viac pri takýchto knihách zamrzí, že o žáner medzi čitateľmi stále ako keby nebol záujem. Ak si vezmeme slovenský i český trh, je to 15 000 000 potenciálnych čitateľov (OK, rátam aj bábätká). Zaráža ma, že pri takom ozrutnom čísle sa koľkokrát nenájde ani len 500 ľudí, ktorí by si kúpili novú hororovú knihu. Čo 500. 100. Je to škoda, trh je kvôli tomu zdeformovaný, lebo tým pádom je horor odsúvaný na vedľajšiu koľaj. Pritom nie z dôvodu, že by bol zlý. Proste stále v spoločnosti pretrváva názor, že horor je úchylný žáner pre úchylných čitateľov od úchylných autorov. Severské trilery a kriminálky sú bestsellery a povedzme si na rovinu: hranica medzi hororom a trilerom je niekedy tenká. Dokonca máte plno hororov, v ktorých je menej brutálne zavraždených ľudí, než v radovej kriminálke. Je to škoda, lebo ak by bol horor úspešný, mohli by vznikať parádne knihy. Fantázii sa medze nekladú. Napr. v minulosti vznikli Koleje smrti, čo je zbierka temných textov spojených so železnicou. A takýchto originálnych a pritom (v dobrom) jednoduchých námetov vymyslíte sfleku desať. No a teraz k nám dorazilo Krvavé Považie, antológia slovenských autorov zameraná na príbehy zo špecifického prostredia a tým je, chvíľa napätého ticha... Považie. Ja som svoj text umiestnil do Nového Mesta nad Váhom, ale nájdete tu i Žilinu, Trenčín, či Trnavu. Kniha je vybavená skvelými ilustráciami Andreja Práznovského, zábavným úvodným slovom od Jana Kotouča a okrem samotných poviedok v knihe nájdete medailóniky autorov. Začnem tým horším. Obálka od Bei Tomash je pekná, ale pravdupovediac asociuje mi skôr fantasy, než horor. Občas sa na niektorých miestach vyskytujú slová, pri ktorých som padol z gauča (nadájať, trúnok, bakuľa, chtivé, nehodlám). Občas je prítomná nelogika (postava spomína na udalosti, pri ktorých nebola), ale vo všeobecnosti knihu hodnotím pozitívne. Nemám rád samoúčelne krvavé horory a také tu česť výnimkám nie sú. Mám rád skôr realistickejšiu hrôzu a takých poviedok je tu naopak dosť resp. väčšina. Vyložene zlú poviedku som tu našiel jednu.... celý text

Pero z Gryfa 2023, Miloš Jesenský

Artis Omnis v r. 2023 vydalo záslužnú knihu, v ktorej Miloš Jesenský na cca 240 stranách spovedá šesticu zástupcov slovenskej fantasy scény. Nie fantastickej. Fantasy. Horor nehľadajte. Nenájdete. Kniha disponuje peknou obálkou, tvrdou väzbou, príhovorom, bohatými poznámkami pod čiarou, medailónikmi autorov a každý tú má svoju fotku. Medzi respondentami si každý nájde svojho favorita. Mňa vo všeobecnosti rozhovory vždy baví čítať, čiže som si knihu užil. Najviac ma bavili Alexandra Pavelková, Juraj Červenák a Katarína Soyka. U Ondreja Trepáča, nechcem nikoho uraziť, som sa pri čítaní cítil v rozpakoch. Nie je to medvedia služba pre fantasy žáner? Bolo naozaj múdre zaradiť sem človeka, ktorý nevie, čo je sequel a prequel (alebo šlo o nevydarený vtip?), nečítal nič od Kinga (!) a cíti potrebu ozrejmiť čitateľovi, že Jason Bourne nie sú len filmy s Mattom Damonom, ale aj knihy? Radšej by som pána Trepáča nahradil niekým, kto od 90. rokov zanechal v slovenskej fantastike oveľa hlbšiu brázdu (sfleku mi napadá Ivan Aľakša). Skritizoval by som ešte absenciu obsahu a raz sa jedna poznámka pod čiarou opakuje, ale to sú detaily. Vo všeobecnosti veľmi príjemná kniha a dobré, svižné čítanie.... celý text

Moby Dick: Bílá velryba (komiks) 2017, Herman Melville

Chaboutého čierno-biela kresba je krásna, pripomína iné veci od Arga, ale tie boli predsa len uhrančivejšie (Bessov Dracula, Buscagliaov Mýtus Cthulhu). Možno by výraznejším spôsobom vynikla pri rozmeroch A4. Možno nie. Ťažko povedať. Príbeh je notoricky známy, každý ho pozná, či už z románu, alebo z niektorej z početných filmových adaptácií. Kapitán Achab je tu zobrazený ako s prepáčením bláznivý, hnusný dedko. To mi vadilo, ale potom som si uvedomil, že je to vlastne presné stvárnenie; nalejme si čistého vína: i v Melvilleovej literárnej predlohe je to šialený fanatik a krutý bastard (proste blbec), ktorému na nikom a ničom nezáleží. Iba na pomste. A je mu fuk, koľko nevinných ľudských a zvieracích životov pri tom so sebou doslova stiahne ku dnu. Izmael a Kvíkveg sú sympatickí, ale Izmael sa v strede z deja temer akoby úplne vytratí (!) a z Kvíkvega sa stáva mlčanlivá silueta občas stojaca s ostatnými členmi posádky na palube. Našťastie ich miesto zastúpi (napokon oveľa zaujímavejší) kapitánov zástupca Starbuck, jeden z minima chlapov na tej všivavej, mizernej lodi, kto má zdravý rozum. Osobne by som to nedelil na kapitoly. Obálka s vyrazeným zlatým názvom krásna.... celý text

Rahan 4 2023, Roger Lécureux

A tak Rahan prvý raz objavil čaro jaskynných nástenných malieb, náboženský fanatizmus (v praveku!) a pravdepodobne aj nejaký druh olympijskej disciplíny. Kraov syn vďaka poctivému vydaniu Josefa Vybírala smeruje do svojej štvrtej knihy, pričom každá obsahuje tri príbehy, takže sme aktuálne technicky pri čísle dvanásť. Pekné - a zostáva dúfať, že to bude dokončené napriek tomu, že na mňa osobne už to začína pôsobiť trochu monotónne. Čo je na druhej strane pochopiteľné: Rahan (napr. na rozdiel od Thorgala, aby sme zostali pri európskom staršom komikse) proste nie je primárne vystavaný tak, aby sa postavy a univerzum niekam posúvali. Je to skrátka nenáročná dobrodružná séria. Na tom primárne samozrejme nie je nič zlé. V štvrtom dejstve je Rahan pokrokový a náučno-výchovný natoľko, že už je to ozaj neuveriteľné sci-fi: na hlavnom programe dňa je napr. emancipácia. Neviem, predsa len to má byť polonahý divoch s nožom zo slonoviny a nie kariérny diplomat a vynálezca, ale jasné, OK, pravdaže i v tom tkvie čaro postavy a samozrejme aj vďaka tomu sa odlišuje od iných polonahých barbarov (Conana, Tarzana a spol.). Niektoré kmene majú dokonca takú slovnú výbavu, že hravo zatienia 99% súčasných slovenských náckov. Musím zároveň uznať, že zrejme skutočne starnem, pretože ma dojíma, aký mierový Rahan je. Je to od neho veľmi pekné. A čo ešte potom, ako sa musel začať starať o žvatlajúce mimčo! Musím priznať, že práve vďaka „človíčkovi“ tentokrát Rahan predsa len ukazuje v inej polohe, než sme uňho zvyknutí, čo je super. Fakt krásne nakreslené a nafarbené, podtrhuje to vybíralovské vydanie v tvrdej väzbe, s dobrým papierom a nezameniteľnou červenou obálkou.... celý text

Rahan 3 2023, Roger Lécureux

Asi starnem, ale na Rahanovi 3 sa mi páčilo, ako si navzájom odovzdával informácie so „znepriatelenými“ kmeňmi resp. členmi iných kmeňov a na konci sa spriatelili, pekne sa rozlúčili a každý si šiel po svojom. Alebo báječná scéna, v ktorej sa bitka zvrtne na smiech. To je fakt krásne, bodaj by to takto na svete fungovalo. Inak je to rahanovská klasika, kniha opäť obsahuje tri príbehy, z nich všetky sú konečne pre náš trh úplne nové (na rozdiel od príbehov z prvých dvoch kníh). Tentokrát Syn zaviatych vekov objaví zem s bielou kožou. Inými slovami spozná sneh, mráz, ľad a fujavicu. Ako osoba, ktorá rada revolučným spôsobom vynachádza geniálne veci, ktoré pretrvávajú v podstate dodnes, sa osvedčí i tu a objaví sánky. Je to samozrejme veľký otužilec, takže nedostane ani len nádchu, čo je fakt zvláštne, keďže celý svoj život sa pohyboval prevažne v džungli a chodil polonahý. Polonahý chodí i v snehu. Od tejto a jej podobným sériám nemá zmysel čakať, že v treťom dejstve ponúknu zásadný, šokujúci obrat, ale skôr to, že to dá sa povedať donekonečna bude kráčať v šľapajach vytýčených predchádzajúcimi pravekými dobrodružstvami. V treťom príbehu (Dlouhý dráp) Rahan dokonca zakorčuľuje (aby sme ostali v snežnej tematike) až kamsi k Tarzanovi. Tradične chcem vyzdvihnúť vybíralovské vydanie v podobe rozmerov A4, kvalitného papiera a tvrdej väzby, prítomná ej na samom konci i hŕstka bonusov.... celý text

Žádný strach 2012, Geoff Johns

Medzistupeň medzi Nejtemnější nocí (alebo Tajemstvím původu) a Pomstou Green Lanternů: teda niečo medzi úplne nepochopiteľné a občas pochopiteľné (ale samozrejme len ak ste s GL pár komiksov v minulosti čítali). Čiže ma to istým spôsobom bavilo a občas som sa dokonca chytal (!), ale celkovo ma to dejovo (a inak) obchádzalo, ale zas bolo to také dynamické a tak robustne nakreslené, že mi to nevadilo. Hal Jordan je sympaťák, objavujú sa originálne nápady (žralok) a i ostatné postavy ujdú. Samozrejmosťou je dominantná kresba plná zhýralých farieb od výmyslu sveta a rôznych kombinácií. Naopak, pri človekolovcoch som sa cítil, ako keby som mal 42 (čo mám) a „musel“ som čítať scenár od 12-ročného. Navyše strašne pripomínajú Sentinelov od Marvelu s tým, že tí boli lepší... a už ony ma nechávali chladným. S GA je to u nás ťažké, vychádza toho málo a to málo vychádza na preskačku, na prvý pohľad bez veľkej logiky resp. uceleného plánu, vízie, rozmyslu. Čítal som 90% všetkých GA, ktorí v češtine vyšli (nie, že by ich boli tony...) a pravdupovediac nemôžem povedať, že by som sa vo väčšine z nich chytal, čo sa týka deja resp. kto s kým, kedy, prečo, načo, začo atď. Keďže som ale viacerým GA vyčítal, že vydavateľ do nich neumiestnil ani náznak vysvetľujúceho textu (česť výnimkám), pri Žádný strach musím vyzdvihnúť, že sa o to aspoň pokúsil a to dokonca na celej jednej strane.... celý text

Fax ze Sarajeva 2016, Joe Kubert

Zvláštny komiks. Nie ani tak vojnovou tematikou (takých komiksov vychádza našťastie/žiaľbohu veľa: Punisher: Četa, Bitevní pole, Denník Anny Frankovej od Ari Folmana, Kapitán Kloss...), ale jednak tým, že za takou ťažkou témou stojí Joe Kubert (jeden z najslávnejších mainstreamových amerických komiksových tvorcov: Tarzan, Batman, Před Strážci...) a jednak formou, keďže klasický komiksový príbeh je prekladaný faxovou komunikáciou medzi manželmi Kubertovcami a hlavným hrdinom komiksu (reálne existujúcim) a na konci sa nachádza masívny bonusový textový materiál vrátane fotiek, ktoré ma paradoxne zasiahli a dojali oveľa viac, než samotný komiks. Chce sa mi dodať, že všetko zlé je však na niečo dobré (rodinu to posilnilo a zocelilo a z dcéry vyrástla doktorka), ale niečo mi hovorí, že by sa bez takej strašne doživotnej traumy radi zaobišli. Samotný komiks bol každopádne divný. Kubert „len“ zadaptoval to, čo mu Ervin povedal/napísal a akoby sa ani nesnažil, aby to malo vnútornú dramaturgickú štruktúru. Takže to nie je klasický scenár, ale skôr „len“ akési výseky z vojnou rozvráteného mesta. Toho vinou sú mnohé scény nedokončené. Napr. hrdinov malý syn má horúčky, sú na ne lieky, ktoré by ho z nej dostali, ale v nemocnici ich nemajú a tak hrozí, že umrie. S napätím čakáte, ako to dopadne... a ono to nedopadne nijako. Proste sa z jedného z faxov „dodatočne“ dozviete, že chlapcovi s liekmi pomohli dobrí ľudia a prežil to. Inokedy je Kubert nevhodne patetický (psy naozaj nedokážu pochopiť, prečo musia trpieť, pes takýmto štýlom vo svojej hlave resp. inštinktoch nepremýšľa, nie je schopný takýmto „ľudským“ spôsobom si spájať súvislosti a udalosti, takto dedukovať, je to proste len zviera) a zjednodušujúci (v budove prebieha detská oslava a len o pár metrov ďalej vonku na ulici pri streľbe a výbuchoch umierajú ľudia; Kubertovci v USA sediaci za bohato prestretým stolom atď.). Keď sme pri vojnových komiksoch, viac ma dostala Smečka z Bagdádu.... celý text

Hlbina 2023, Jozef Karika

Atmosférou skôr severská mysteriózna drsná kriminálka, než plnokrvný horor. Kým pri starých autorových textoch som sa pred rokmi reálne bál a bolo mi z nich v dobrom nepríjemne a po tele sa mi hemžili zimomriavky, v Hlbine sa napriek sľubnému hororovému začiatku atmosféra vytratila a stal sa z nej iný žáner a ku koncu ešte ďalší, ale nechcem spoilerovať. Na môj vkus Jozef Karika opäť raz príliš hlboko zapadol do monotónnosti, miestami až sebaparódie. Pravdupovediac si nie som istý, či ma baví po sto piaty raz čítať, ako hrdina v hustom lesnom poraste spozoruje divného chlapa, ako čosi zabíja srny a trúfa si na deti, ale postupne sa to osmelí a prejde na dospelých a ako čosi zlé a odporné prichádza s horúčavami, pardon, to je Predátor, toto prichádza s mrazmi. Samozrejme situáciu nemusíme nutne vnímať ako absenciu autorovej fantázie, resp. jeho zaseknutie sa pri jednej a tej istej téme resp. pohodlnosť v zmysle ponúknem čitateľskej obci to, čo malo úspech, veď načo riskovať. Môžeme to vnímať teoreticky i ako prehlbovanie univerza. Na tom nielenže nie je nič zlé. Naopak: ak sa to uchopí za správny koniec, dokáže to byť geniálne. Lovercraft to ostatne praktizoval celý život. Karika ale nie je HPL. Kedysi som čítal názor, že spisovateľ je tvor, ktorý de facto píše celý život jeden a ten istý príbeh, len s malými obmenami. Toto sa hodí na Kariku. Azda i na Lovecrafta. Ale napr. ak vedľa seba postavíte kingovky, každá druhá je diametrálne odlišnejšia od predchádzajúcej. O Hlbine sa nič také povedať nedá. Dobrou správou je, že je to i tak príjemná jazda, ktorá napriek vysokému počtu strán odsýpa svižne a bez výrazných zádrhelov. Vo finále sa z toho stáva akčná nuda, čo asi neprekvapí nikoho, kto má dodnes v živej pamäti to, ako tento autor v niektorej časti V tieni mafie ponúkol streľbu obojruč, ktorá síce vyzerá efektne v hongkonských akčných filmov z 80. a 90. rokov, ale každý so zbrojným preukazom sa takej blbosti dodnes s chuťou zasmeje. Vždy si pri takýchto hovadinách spomeniem na geniálne Tarantinovo finále Kill Bill 2, kde ste čakali monumentálnu akčnú scénu medzi Billom a Nevestou a génius Quentin namiesto toho ponúkol siahodlhý, ale báječný rozhovor – a vykľulo sa z toho jedno z najsilnejších finále aké som v filmoch za desaťročia videl. Hlavný antagonista, dôstojník tajnej služby, je výrazná postava. Drží našu pozornosť, zaujíma nás, čo sa okolo neho deje a ako to s ním dopadne. Síce sa natíska otázka, či vie Karika napísať aj normálneho hrdinu, ktorý nie je úchylný, manipulátor, mafián, psychopat alebo vrah (prípadne všetko dokopy), ale to je asi otázka na iný typ odborníka. Štvrtú hviezdu určite neudelím, na to je príbeh príliš neoriginálny a na môj vkus to ako som spomínal priskoro opúšťame horor, hoc nepopieram, že to ako-tak ozvláštňuje „atraktívne“ umiestnenie do Československa 1963. Nesedeli mi mnohé slová, boli buď ťažkopádne a zastarané (drgľuje ma, spraští), alebo naopak príliš moderné (fajne „Chcel do mňa voľačo hustiť.“). Dialógy strašne kostrbaté a ťažkopádne. Oceňujem, že si konečne niekto spomenul na druhú svetovú, kedy to s Rusmi naozaj nebolo až také hrdinské, ako sa nás snažia oklamať pokrútené dejiny. Môj 81-ročný otec na Rusov nikdy nemal pekné slovo, vedel, čo sú to za krámy. Začiatok 4*, stred 3* a posledných sto strán 2*.... celý text