Ivan Kučera
komentáře u částí děl
Nie je to príliš originálne. Vlastne to nie je originálne v podstate vôbec. Ale je to realisticky napísané, disponuje to fajn dialógmi, uveriteľnými postavami (a ich počínaním) a akceptovateľným, hoci očakávateľným a asi jediným logicky možným vyústením. Možno by som sa viac pohral so povodňovou atmosférou, ale aj tak opatrné 4*.
Zuby Miroslava Pecha názvom zvádzajú k rovnomennej staršej poviedke Stephena Kinga, ale tematicky s ňou nemajú nič spoločné. Poviedka je skvelá. Zlo, po ktorom v nej Miroslav Pech siaha, považujem za jedno z najotravnejších v rámci hororového žánru, opäť sa ale ukazuje, že o to nejde. Ide o to, či si to autor uvedomuje a ak áno, či sa uspokojí s málom (klišé, predvídateľné blbosti), alebo sa na obohratú tému, ktorá zdanlivo nemá čo povedať, pozrie inak, sviežo a originálne. Som rád, že ma Miroslav ani tentokrát nesklamal a vytiahol sa s poriadne vydareným kúskom. Od prvej chvíle Zuby disponujú nielen mrazivou atmosférou, ale i jeho tradične úsporným, ale o to úderejším rukopisom. Poviedka je umiestnená do zaujímavého prostredia, navyše do ročného obdobia, ktoré mám v rámci hororov veľmi rád a v neposlednom rade to neprehnal s dĺžkou a príbeh je dlhý tak akurát.
V antológii Jihočeský horor sa vyskytujú dve poviedky siahajúce po dvoch mojich najneobľúbenejších hororových postavách. Po Návrate domů je to aj poviedka Václava Votruby Hedvika. V oboch poviedkach sa našťastie potvrdilo, že ak autor chce, má talent a hlbšie sa zamyslí nad príbehom (t.j. nenafláka na počítači najbližšiu sračku, aká mu napadne a potom sa tvári, že je s tým mimoriadne spokojný), tak i z klišé sa dá vytvoriť vynikajúci príbeh. Hedvika sa síce končí ako Cintorín zvieratiek od Kinga, ale je skvele napísaná, disponuje uhrančivou atmosférou a autor to zbytočne nepreháňa s počtom strán. I vďaka tomu dej svižne uteká dopredu, nezdržuje sa pri žiadnych zbytočných, pre dej nedôležitých dejových odbočkách a končí sa presne vtedy, kedy sa končiť má (to je tiež umenie, ktoré sa zvykne dosť podceňovať). Mne osobne sa to páčilo v podstate viac, ako Stokerov Dracula (ktorého som nikdy nemal ktovieako v láske).
Strašne ma nudí hororová postava, ktorá sa v tejto poviedke vyskytuje. Spolu s upírom ju považujem za najprevarenejšie hororové klišé. Vždy, keď túto potvoru vidím v horore alebo o nej čítam v knihe, poviedke, zaručene ma unudí temer k smrti. Česť výnimkám (Howling, epizóda Tvary z Aktov X). Ak autor chce (ale musí fakt vyložene a úprimne chcieť a nie iba klamať sám sebe, že chce), tak v takom prípade sa aj okolo tak mocne klišé postavy DÁ vytvoriť skvelý príbeh. Hádate správne: pri poviedke Návrat domů sa to podarilo. Takže tlieskam. Finále ma síce čiastočne sklamalo, bola to taká povinná akčná jazda, kde sa príliš jednoducho oddeľovali časti ľudských tiel a prebiehalo to akosi bez emócií (myslím, že aj to je jeden z dôvodov, prečo mnohí ľudia nemajú radi horor). Inak je to ale perfektný text, ktorého prvých 80 - 90% mi absolútne sadlo. Takú dobrú, tiesnivú, celistvú a mrazivú atmosféru so super postavami a hladkými, lahodnými dialógmi som nečítal už pár mesiacov. Čítal som to s nadšením. Nepokazila mi to ani Katrin, u ktorej som okamžite vedel, čo je zač. Takže rada na záver: aj s klišé sa dá stvoriť nadpriemerný príbeh. Ale treba chcieť.
Nech si hovorí kto chce čo chce, na bazénoch je po hororovej stránke niečo fascinujúce. Vie to Fracassi (viď. jeho poviedka Oltář) a viem to aj ja. Pred časom som na túto tému začal písať poviedku, ale dlho sa mi ju nepodarilo dokončiť, tak som ju vyhodil. Martin Štefko našťastie vo svojom snažení vydržal a výsledkom je asi najlepší text, aký som od neho čítal. Možno "vec", s ktorou sa hrdina na konci dostane do vyhroteného konfliktu, bola iného charakteru, než som pôvodne čakal, ale to je môj problém. Trochu ma každopádne rušilo zopár explicitných sexuálnych poznámok, ktoré sa do takto konzervatívneho (v dobrom) príbehu nehodili. Inak ale super vec. Uveriteľná, realistická, zaujímavá a v neposlednom rade (čo je pre horor dôležité, ak nie najdôležitejšie): hrôza vychádza z bežnej, zdanlivo banálnej situácie. K tomu si pripočítajte uveriteľné správanie postáv (ďalší častý problém autorov, ktorí píšu horory a nevedia to). 4 šnorchle pardon hviezdy.
Riadne mrazivé. Možno skôr novela, než poviedka, ale vcelku slušná dĺžka mi nevadila, keďže Stavopluk Doseděl nestráca zmysel pre tempo, napätie a hustnúcu atmosféru. Miestami som sa až necítil pohodlne, čo je pre horor jednak pochvala a jednak musím skonštatovať, že som voči hororom solídne obrnený a len veľmi nečasto sa objaví horor, ktorý ma reálne znepokojí. Ku koncu už toho (všetkého) možno bolo priveľa, ale inak určite poriadny kus žánrovej žranice.
Riadna haluz. Ale kým iným autorom by sa to zrejem vymklo spod kontroly a bola by to proste len... bláznivá haluz, u Miroslava Pecha pôsobí prekvapivo... seriózne? A s presahom. Satisfakcia z pomsty bola pomerne slabá (najmä u tretej osoby) a koniec sa mi skôr nepáčil, než páčil. Inak ale super.
Zápletka super. Trocha som z toho cítil geniálnych Mužov z Porlocku od Barrona. Staré časy, hlboké lesy, osada drevorubačov odtrhnutá od zvyšku sveta a práve čosi divné spadlo z neba. Srdce hororového fanúšika musí povinne zaplesať. Zaskočilo ma, ako sa Honza Vojtíšek vynašiel a do zdanlivo konzervatívneho chlapáckeho lesného hororu prišiel na spôsob, ako doňho prepašovať sex. Tonu sexu (alebo skôr litre?). Za bežných okolností by mi to možno vadilo (mám od neho radšej menej explicitné veci), ale tentokrát prižmurujem oči, pretože ten spôsob je rovnakou mierou logický (predsa len, banda chlapov sama v lese...), ako nechutný a teda nezabudnuteľný. Z poviedky som mal veľmi dobré pocity, hoci sa neviem zbaviť pocitu, že končí v najlepšom. Ale možno je to tak dobre. Potom už by to asi bol iba klasický Lovecraft. Ale aj toho by som si s chuťou prečítal.
Rozbieha sa to trochu divne, asi ako keď niekoho na opustenej ceste za mestom učíte šoférovať a neustále mu to skapína, lebo namiesto dvojky zaradí päťku. Ale akonáhle sa do toho dostanete, čaká vás slušná jazda. Tá štvrtá hviezda je trochu s prižmúrenými očami, ale myslím si, že dať tejto poviedke len 3* by nebolo fér. Na to je príliš rýchla, zbesilá a originálna. Barker má dar kombinovať horor s fantasy (a všeličo ďalšie) a disponuje absurdnými nápadmi, ktoré by od menej talentovaného autora boli smiešne. Uňho však budia rešpekt.
S prižmúrenými očami musím dať 4*. Máloktorý hororový autor vie tak realisticky napísať absolútne šialené splatter scény. Predstavujete si ich, hoci nechcete, lebo sú fakt príšerné. Ale nedá vám to a idete do toho. Neviem, kde Barker chodí na nápady. Možno to azda radšej ani vedieť nechcem. Ale faktom je, že žáner originálne námety potrebuje ako Cujo besnotu a táto poviedka si na nedostatok invencie rozhodne, rozhodne, rozhodne sťažovať nemôže.
V 80. rokoch sa objavilo hneď niekoľko autorov nadväzujúcich na dielo Edgara Allan a Poea. Okrem románu Prokletí rodu Usherů to spravil aj Clive Barker. Nápad nadviazať na Poeovu legendárnu poviedku o brutálnych vraždách v ulici Morgue je rovnako pritiahnutý za vlasy, ako divne spracovaný. Nebavilo ma to. Príbeh disponoval hŕstkou nádejných momentov, tie ale boli veľmi rýchlo úspešne zničené.
Vracia sa náš obľúbený bývalý falzifikátor dokladov a aktuálne komiksový tvorca Jacob z jednotky a dvojky. Tentokrát je postavený do pozície "bejbysittera" slávneho starého komiksového legendárneho tvorcu, ktorý sa má zúčastniť conu a dostať ocenenie za celoživotné dielo. Keďže sme však vo svete Eda Brubakera, všetko sa "nečakane" zvrtne. Páčilo sa mi to, ale príbeh nie je nejako megaúderný. Brubaker sa v ňom vyventiloval zo svojich obáv z toho, aby raz v budúcnosti nedopadol tak, ako muž, na ktorého "dohliada" Jacob.
Veľmi zvláštna vec. Zo začiatku vôbec nechápete, čo to je. Prečo to tu je? Čo to má (okrem drog spoločné s Criminalom? Vlastne to nechápete dlhšie, než iba zo začiatku. V podstate to nechápete až do veľkého finále. A vtom sa začne ozývať: klap, klap, klap. To práve do seba všetky nevyjasnené veci hladko zaklapli a vy ste (konečne) pochopili Brubakerov zámer. Rozhodne je to dobrý (a nečakaný, hoci pritom logický) koniec, ale istá pachuť z divnej "predohry" už zostala. Áno, je to to dievčatko, ktoré v Criminal 1 roznášalo nápoje v bare.
Tracyho Lawlessa poznáme z Criminalu 1. Dezertér z US armády sa vybral do rodného mesta zistiť, ako je to so smrťou jeho brata. Odvtedy sa veci v podstate nezmenili: stále pracuje pre miestneho mocného mafiána, aby splatil súrodencov dlh. Jedno sa ale predsa len zmenilo: má čoraz pomalšie tempo vykonávania ortieľu smrti, keďže nemieni ako guma zabíjať každého, na koho šéf ukáže, ale si ho najskôr preklepne. Ak sa v jeho očiach dotyčná osoba dostatočne neprevinila, nezabije ju. Šéf má toho po krk a tak ho radšej nasadí na vyšetrovanie záhadnej série brutálnych vrážd miestnych gangsterov, na ktorých si dovtedy nikto nedovolil ani len dvihnúť ruku, nieto aby im vystrelil mozog z hlavy. Tracy sa podľa očakávaní zapletie do mrazivej krvavej hry, ktorej finále vonkoncom nemusí prežiť. Nepredvídateľnému deju s viacerými neveľmi kvalitnými náhodami (Tracymu na pomerne malom úseku niekoľkonásobne zachránia život s prepáčením blbé náhody) zachraňuje kožu jednak sympaťák Tracy (v mnohom pripomínajúci Jacka Reachera) a mrazivá identita vrahov. Zlo plodí ďalšie zlo. Nič lepšie sa od tohto mesta ani čakať nedalo.
Vskutku mrazivá záležitosť. Criminal obsahuje plno záporných postáv, ale tento nenápadný chlapík je možno najpríšernejším z nich. Za dokonalou, usmievavou a zdanlivo bezstarostnou fazónou ukrýva vysiľujúce zlo, ktoré ako upír vyciciava každého v okolí. Aby dosiahol čo chcel, neváha pri tom ničiť nevinné životy. Nie, že by takých vo svete Eda Brubakera a Seana Phillipsa bolo veľa. Ale niečo by sa našlo. A to niečo sa našlo aj v komikse Poslední z nevinných. A bolo to obludne zadupané do zeme. Pragmaticky, chladnokrvne naplánovaná vražda. Ako to len dopadne? Čo v tomto prípade vôbec môžeme považovať za happyend?
V Criminali 1 okrem iných vystupoval bývalý falšovateľ dokladov. V dvojke sa dočkal vlastného príbehu. Ale je taký temný, drsný a vôbec, že by možno bol radšej, ak by sa ho nedočkal. Proste... Criminal. Sean Phillips báječne kreslí. A Ed Brubaker? Ten to napísal fakt diabolsky. Nechal som sa unášať dejom, ktorý síce vyzeral predvídateľne, ale v druhej polovici sekal jeden nečakaný twist za druhým. Ed to mal fakt riadne prešpekulované!
Stephen King napísal poviedku Prst a jeho syn o pár desaťročí neskôr poviedku Palec. Hoci som si myslel, že to bude niečo na ten spôsob, napokon sa z Palca veľmi rýchlo vykľulo niečo úplne iné. Spočiatku ma to nebavilo a minimálne vedľajšia linka s prsteňom... no neviem, či to príbehu prospelo alebo to proste len naťahovalo čas. Ako ale postupne do seba minulosť so súčasnosťou začali zapadať, bolo to slušne mrazivé a znepokojivé. A realistické. Každopádne (len tak pre poriadok, nie, že by na tom záležalo) je Prst triler, nie horor. 3,5*
Tu ma fakt mrzí, že nemôžem dať 4*. Námet je skvelý a tak nejak z princípu dojemný. Pri čítaní tejto poviedky som si naplno uvedomil, aký pútavý rozprávač Joe Hill je a som veľmi rád, že sa venuje písaniu. Bohužiaľ, po svojom otcovi okrem jasných politických názorov a talentu na písanie zdedil aj jednu menej lichotivú vlastnosť: rád občas niektorý fantastický námet utopí v zbytočných ambíciách a v prehnanom množstve slov. Ktovie: možnože to, čo by na pár stranách bola jazda za 5*, sa práve pre more textu napokon stane iba veľmi ľahkým nadpriemerom. Zápletka super, ale dlho trvalo, kým som sa naladil na jej vlnovú dĺžku. A keď sa mi to konečne podarilo a začal som sa tešiť na ďalšie čítanie, Joe opäť spomalil a zase to prestalo byť ono.
Taká blbosť. S očakávateľnými zvratmi. A pritom je to tak dobre napísané! Mladý pán King má talent, ale (minimálne v tejto poviedke) nedokáže správne, výstižne opísať atmosféru šoku, keď ničnetušiaci človek (teda nie napr. vojak počas akcie) narazí na odtrhnuté časti ľudských tiel. Možno aj pre tieto banálne opisy nebanálnych vecí niektorí čitatelia neradi čítajú horory: všade okolo nich lietajú črevá a ruky a s nimi to nič nerobí. A to nie je dobre. Vlastne je to zle. Inak som ale sám prekvapený, ako ma táto blbinka bavila.
Výblitek silnice. Za mňa výborný kúsok. Uznávam síce, že to s hororom nemá prakticky nič spoločné, ale žánrové zaradenie je v podstate fuk. Dôležité je, ako je to napísané. A napísané je to fakt dobre, zručne, napínavo a na mnohých miestach pôsobivo. Tú štvrtú hviezdu udeľujem s mierne prižmúrenou pneumatikou, ale udeľujem. Joela Hilla oslovili s napísaním poviedky do antológie venovanej Richardovi Mathesonovi, okrem iného autorovi Duelu, ktorý v r. 1971 slávne sfilmoval Spielberg. V knihe mali vyjsť poviedky inšpirované dielom tohto amerického spisovateľa. Asi nikoho neprekvapilo, keď sa Joe rozhodol siahnuť práve po Dueli, keďže keď bol malý a s otcom niekam sami cestovali autom, často sa hrali práve na to, že ich prenasleduje šialený šofér s úmyslom zabiť ich. Problém bol "len" v tom, že Joe nikdy na motorke nesedel. A tak, aby bol príbeh uveriteľnejší, oslovil na spoluprácu svojho otca Stephena Kinga. Výsledok je drsný a prudko čitateľný, ale vraciam sa na začiatok uznaním, že niekoho môže sklamať absencia hororu. V Spielbergovom Dueli istý hororový nádych bol prítomný kvôli anonymnému šoférovi. Často to vyzeralo tak, že ani žiadny vodič neexistuje, že kamión je posadnutý zlom a chce ľuďom ubližovať len tak, zo špásu. To bolo desivé. V poviedke Jízda sa podobný žánrový motív vytráca, keďže všetko je dopodrobna vysvetlené. Mne to nevadilo, lebo ak by nebol dôvod útoku na motorkárov ozrejmený, bola by to fakt kópia Duelu, len s motorkami namiesto auta. takto, keďže motív prítomný je, sa z Jízdy stáva niečo nové, živé a vcelku originálne.