Ivan Kučera
komentáře u částí děl
Určite jedna z najlepších poviedok Jozefa Kariku. Upustil v nej od svojich typických "filozofických hlodov" a hneď to funguje lepšie, zovretejšie, priamočiarejšie. V opisoch temných lesov je tento autor dobrý a hoc Spinkaj miestami jemne stagnuje, tak sa text číta sám, keďže komplet celý dej je umiestnený práve do lesov.
U Jozefa Kariku mi okrem zneužívania náhody (jeho postavy nejeden raz bez toho, aby o to vyložene usilovali, náhodou nachádzajú prastaré denníky, zápisníky a vchody do tajuplného podzemia), nezmysleného naťahovania poviedkových námetov na samostatné knihy, používania zastaraných slov a filozofických zverstiev, vadia hlavné postavy. Majú k sympatiám na míle ďaleko. Jasné, každý z nás má plusy aj mínusy, ale čítať po dvadsiaty raz (je jedno, či v poviedke, románe alebo novele) o čudákovi, z ktorého sa na konci vykľuje psychopatický sériový vrah, je fakt únavné. Výlet je výnimka. Ponúka uveriteľného chlapa. Je mrazivé a znepokojivé, že jednou z najlepších postáv Karikovej tvorby je tento muž, muž, ktorý... veď uvidíte. Námet je inak veľmi jednoduchý a priamočiary, ale aspoň som si vďaka nemu mohol oddýchnuť od niekoľkostranových halúz á la posledné strany Hmliska.
Hororová poviedka z Vlkolinca. Pôvodne som si myslel, že to bude za 4*. Prvá polovica je fakt dobrá. Autor v nej síce opakuje motívy, ktoré mu už fungovali v iných príbehoch (mrazivý dych denníka po cudzej osobe) a opäť ponúkne hlavnú postavu, ktorá zarážajúco ľahko (nejeden raz vyložene náhodou) nachádza kľúčové veci (zápisník), ale inak je to veľmi fajn. Strašidelná, nepríjemne realistická a teda mrazivá atmosféra a opäť prepájanie dávnej minulosti so súčasnosťou. Poviedku by som azda bez väčších problémov označil za folk horor, čo je môj obľúbený hororový podžáner. V poviedke je minimum dialógov, čo je dobre, lebo Jozef Karika na ne nie je žiadny veľký expert, takže to tentokrát aspoň nevráža do očí. Rovnako oceňujem, že hrdina je na Karikove štandardy prekvapivo akceptovateľná postava; teda nie divný asociál a ani psychopat, z ktorého sa na konci vykľuje sériový vrah. Prostredie samotného „hmliska“ OK, hoc sa s ním zaiste dalo pracovať oveľa lepšie. Spomenul som si pri ňom na zvierací cintorín a Mikmacké pohrebisko z kingovky Cintorín zvieratiek, ale oproti majstrovi Kingovi je atmosféra Hmliska predsa len neporovnateľne slabšie opísaná. Keď už sme pri „inšpirácii“, k slovu sa dostane aj The Shining (viď. podozrivo podobná práca s „oživenými“ sochami) a Hodgsonov Dům na rozhraní (psychedelické „vesmírne“ myšlienky). No a potom to príde. Druhá polovica. Zaskočilo ma, že príbeh pôsobil dojmom šprintovania do finále a pritom ma čakalo ešte okolo 15 strán. Netušil som, o čom to bude, ale tešil som sa na nepredvídateľný dej. No, lenže žiadny dej sa de facto nekonal. Konali sa najhoršie nočné mory – filozofovanie á la Jozef Karika. Komu sa to páči, tomu sa to páči. OK. Mne sa to nepáči. Akonáhle sa autor pustí do filozofovania, okamžite sa pretrhne pupočná šnúra medzi mnou ako čitateľom a príbehom, ktorý bol dovtedy skvelý a zrazu nie je.
Zrejme jedna z najmäsitejších Karikových hororových poviedok. Napriek tomu sa musím usmievať. Autor tentoraz upustil od svojho hojne používaného nápadu (šokujúci objav dávno strateného denníka cudzej osoby). Vravel som si: wow, super, progres. No a zrazu BUM, nasleduje siahodlhá scéna, v ktorej sa ocitne v snovom flashbacku cudzej osoby. Prašť ako uhoď. Tentokrát je ale autor explicitne hororový, čo mi pri niektorých jeho iných poviedkach predsa len chýbalo, keďže taktiež boli hororové, ale sabotoval to sám sebe používaním dlhých kvázi filozofických úsekov, prípadne tým, že siahol po náznakoch. V Bielych dierach prišiel s čímsi beštiálnejšie a v dobrom priamočiarejším. A hneď text lepšie funguje! Napriek tomu ako veľakrát predtým, aj tentoraz je prvá polovica poviedky vyrovnanejšia, kvalitnejšia a mrazivejšia, než druhá. Vojnová retrospektíva fajn (jemné napojenie na Ďatlovcov), ale atmosféra minisídliska v tesnom susedstve lesov, keď sa medzi jednotlivé činžiaky plazia lepkavé chuchvalce hmly a vonku na ulici z oka nevidíte nikoho ako je deň dlhý, je oveľa náruživejšia.
Nudná poviedka z prostredia nočného vlaku. To je pre horor fantastické prostredie, tu však temer bez atmosféry. Do toho tradične čudný karikovský (anti)hrdina a ďalší jeho trademark: halucinačno-psychedelické haluze s pseudofilozofovaním typu cítiš, že vytŕčaš z tkaniva sveta aj spoločnosti. Uf, to ako vážne? Plno vecí nesedí. Chlap je samotár, ale túla sa po meste plnom ľudí (wtf) a len v lete, lebo v zime sa túlať nedá (wtf č. 2) a tak to zaklincuje tým, že sa... vrhne medzi ľudí v rámci svojej novej záľuby, ktorou je cestovanie vlakom! Wtf č. 3. Síce nočným spojom, ktorým sa davy neprepravujú, ale zopár jedincov sa vždy nájde. Okrem tejto nelogiky ma rušil prehnane žoviálny štýl, ako je tykanie čitateľovi (už som len čakal, kedy ma osloví kámo), zľahčovanie násilia (rozfofrovaná tvár alebo doslova parádne podrezaný nevinný civil, to ako ozaj?) a nevhodne použité nadávky (v zasratom vagóne). Vulgarizmy vedia oživiť text, ale musia sa použiť na správnom mieste, čo dokážu len skutoční majstri slova. Jozef Karika vo svojej tvorbe rád používa slová, ktoré sú buď jemne za hranicou zastaranosti (chtíč, zjojkol som, prosto), alebo si ich musíte vyhľadať v slovníku Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (abysálny). Prípadne vás ohromí (či skôr ochromí) vetnými konštrukciami, ktorým nerozumiete (čo si mám predstaviť pod netypickým záujmom o knihy?) alebo sa pýtate, aký človek toto preboha napíše (prirovnávať smrteľnú leukémiu k čertíkovi na pružinke). K tomu céčkarský twist ako z konca 90. rokov (poviedka vznikla v r. 2011), ťažkopádne dialógy a autorova už tradičná neúcta voči iným ľuďom, než je on (sedliak z lazov). Aby som len nekrivdil: ono to nie je úplne mizerne napísané, čítal som už slabšie hororové poviedky a opisy prírody super, len je ich strašne málo. Mínusy ale nepochybne prevládajú a to tak, že dosť. Keď to porovnáme s tým, ako sa s vlakovým (OK, metrovým) prostredím pobil Clive Barker vo fantastickej poviedke Půlnoční vlak smrti, tak je to temer nezrovnateľné.
V tvorbe Jozefa Kariku mi dlhodobo nesedia jeho titulné postavy. Inak tomu žiaľ nie je ani v (inak vôbec nie márnej) poviedke Hlad: opäť máme dočinenia s mužom, ktorý je neuveriteľný. Kým ho Karika opisuje ako vnútorne prázdnu, vyprahnutú osobu bez zmyslu života, JE to uveriteľné, lebo to vychádza z autora, z jeho duše, z jeho pohľadu na svet. Akonáhle z neho urobí ženatého muža s dieťaťom, stáva sa z toho znáška útrpných klišé, aké napíše autor, ktorý nie je ženatý a nemá deti. Pre mňa je to proste neuveriteľné. Nechápem, načo taká hra? Prečo neprísť so samotárom, ktorý sa nechce ženiť? TO by bolo uveriteľné. Dobrou správou je, že tentokrát to až tak neudiera do očí, keďže s daným antagonistom (Karikove postavy až na výnimky nikdy neboli kladné) strávime podstatne menej času, než s „hrdinom“ z Tmy alebo Trhliny, keďže to sú novely/romány a toto poviedka. Ďalšou dobrou správou je, že prvá polovica Hladu je fakt výborne temná a mrazivá hororová poviedka, ktorú nevieme prestať čítať, kým sa nedozvieme koniec. No a práve v tom tkvie problém. Od návštevy v múzeu to začne ísť s textom dole vodou. Miestami som až žasol nad tým, ako autor podceňuje čitateľa. Fakt má zmysel prísť so „šokujúcim“ zvratom ohľadom dedenia masky? Veď je to vec, ktorá každému čitateľovi napadne okamžite po tom, čo sa dozvie, v akých veľkých časových úsekoch sa jednotlivé zločiny odohrali. Samozrejme nesmú chýbať typické Karikove vetné konštrukcie typu „v špirálach časopriestoru“ (to ako vážne?), ktorým síce nikto nerozumie, ale všetci sa to boja nahlas povedať. Nechápal som ani zmienku o vlkolakoch, ktorá prišla ako blesk z čistého neba, odbavila sa v jednej vete a okamžite na ňu bolo zabudnuté. Okrem toho sa mi nepáči okaté vykrádanie slávnych starších predlôh iných spisovateľov (postupné otváranie dvier na stodole z fotky vs. postupné približovanie psa na fotkách z Kingovej poviedky Slnečný pes z roku 1990). Ako dobre (4*) sa to začalo, tak divne (2*) to skončilo. Takže kompromis za 3*.
Scenáristi komiksovej série Terminátor zakaždým prichádzali s novými nápadmi, ako bola žena Terminátorka, napoly človek napoly robot alebo dokonca terminátorské zvieratá (!) slúžiace ako špióni (toto jediné dodnes nevykradol žiadny režisér, prekvapivo). Príbeh Temná doba nie je úplne originálny, ale originálnym ho robí striedanie dvoch časových línií: Silvester uprostred veľkomesta a temná budúcnosť. Objavujú sa nečakané súvislosti (hlavný hrdina je v skutočnosti vedľajšia postava z predchádzajúceho príbehu).
S učiacimi sa Terminátormi prišiel už Cameron v T2, ale i tak je zábavné sledovať dvojicu strojov, ako začínajú premýšľať nad "nesmrteľnosťou chrústa". Scenár je divoký a nepredvídateľný. Je v ňom všetko: satanistickí motorkári, súkromní detektívi, nečakané súvislosti i nečakané cameá a nechýba dokonca ani starý hľadač zlata a mulica (nie oslica!). Veľa tomu dáva i robustné vizuálne stvárnenie legendárneho Údolia smrti, čo je vskutku originálne prostredie pre stret s brutálnymi strojmi z roku 2029. Hoci je kresba pomerne zaliečavá a "komerčná", scenár je jej presným opakom. Nikto si tu nemôže byť istý prežitím (v čele s kladnými postavami) a Terminátori to tu "bezdôvodne" kosia v podstate po desiatkach. S prižmúreným okom 4*.
Za mňa výtvarne najlepší Terminátor z druhého Omnibusu. Páčila sa mi ako kresba, tak farby. Príbeh je sympaticky krátky a na nič sa nehrá. Na konci sa na čitateľa koná dopad na jeho dušu, keďže je to prekvapivo celkom dojímavé, hoc musím sa priznať, že ani po druhom prečítaní som tak úplne nepochopil, na čo to vlastne celé (obeta) bolo dobré.
Toto ma až tak nebavilo, taký štandardný pohľad na Terminátorov: temná budúcnosť, vojna, zdecimované zvyšky ľudstva, neľútostivé stroje. Scenáru som po prvom čítaní nerozumel a po druhom ma nudil. Našťastie tomu veľa dáva už samotné umiestnenie do Ruska, takže každý nadáva "suka" a neustále sa nájde dostatok dôvodov na pitie vodky. Je to wtf? Je. Ale aj v tom tkvie isté čaro tejto komiksovej "poviedky".
Toto je asi najlepšia (alebo jedna z najlepších) poloha, aká sedí (akémukoľvek, filmovému i komiksovému) Terminátorovi: jedna noc, jeden beštiálne nezastaviteľný (a smrtiaci) stroj a proti nemu množstvo nevinných, ničnetušiacich civilov (zamestnancov nemocnice, bežných policajtov), ktorí absolútne netušia, ako je možné, že ten zmrd neustále zas a znova vstáva napriek zjavne smrteľným zraneniam. Dej je umiestnený do nemocnice, kde práve Sára Connorová rodí budúceho spasiteľa ľudstva Johna. Alebo nie Johna? Milý "vtip" na konci, to sa musí nechať. Inak je to ale drsné, nekompromisné a sympaticky priamočiare. Mimochodom, čiastočne sa tu dokončujú niektoré dejové línie z prvého omnibusu, ale inak si to ide svojou vlastnou cestou. Veľa tomu dáva i netradičná, ale fungujúca kombinácia s psychopatickým sériovým vrahom (!), ktorý vytvára zaujímavý kontrast s vražedným Terminátorom a ukazuje, že veľakrát sú najväčších beštialít schopní "obyčajní" ľudia.
Po Zahradě asi moja najobľúbenejšia poviedka od Honzu Vojtíška. Áno je to možno čiastočne predvídateľné, ale zároveň temer dokonale napísané a tiesnivé. V mnohom mi to pripomenulo moju najobľúbenejšiu poviedku od Martina Skuřoka, Liborek. Text ma zároveň postavil pred temer filozofickú (a samozrejme hypotetickú) otázku: čo by som spravil, ak by som bol editor a dostala by sa mi do rúk práve táto (inak skvelá a fest mrazivá) poviedka? Narážam na záver. Každému, kto nespadol z Mesiaca, je jasné, čo sa stalo, preto som sa cítil zvláštne, keď to bolo spracované trochu tak, ako keby malo ísť o šokujúci finálny twist. Premýšľam, či ak by som bol editor, či by som autorovi navrhol, či by to nebolo lepšie bez toho, nechať text viac otvorený, lebo ostatne beztak je jasné, čo sa stalo. Na druhej strane je to dilema, pretože práve ono polopatistické dopovedanie tomu dodáva ešte znepokojujúcejšiu atmosféru.
O tom, aký je Honza Vojtíšek dobrý autor (nechcem povedať spisovateľ, nemám to slovo rád), asi najlepšie vypovedá existencia tejto poviedky. Viete, ono je to vlastne strašná blbosť. Zombies téma našraubovaná na legendu okolo kultového anglického zbojníka Robina Hooda. Navyše ja osobne uprednostňujem skôr atmosférické horory, než splatter bitúnky. Tu je to ale všetko vyladené ako na cukrárenských váhach. Je toho tak kurát a na rozdiel od iných autorov nemám pocit, že by to Honza s násilím samoúčelne preháňal; je ho tu dosť, ale patrí to sem, bez neho by to nešlo resp. šlo, ale nebolo by to ono. Samotná zápletka je fakt šialená a celé je to pomerne krátke, takže hoci som k textu pôvodne pristupoval s nedôverou s tým, že som od Honzu určite čítal kvalitnejšie texty, nakoniec som príjemne prekvapený. Sympatická vec, ktorej v mojich očiach najviac kožu zachraňuje asi to, že napriek bizarnej zápletke sa berie vážne, čo je fajn, keďže v hororoch až na výnimky nemám rád humor. Poviedka najskôr vyšla v antológii Zombie apokalypsa (2016) a o štyri roky neskôr v knihe Rozpolcení, ktorú Honza stvoril spolu s Ondřejom Kocábom. Poviedka, v ktorej sa vyskytuje slovo bacuľatá, proste nemôže byť zlá.
Nebolo to zlé, ale vadili mi logické nezrovnalosti: odkiaľ sa ľudia dozvedeli o tom, čo sa v dome stalo? Od manželov určite nie a od zabitého zlodeja logicky tiež nie. A prečo ten tak nezmyselne predlžoval čas, prečo uprednostnil spánok (!) pred tým, aby rovno urobil čo chcel a riskoval príchod manžela alebo iný nepriaznivý vývoj situácie vo svoj prospech? To, ako sa pani domu s mužom porátala, je pekne brutálne aj na dnešnú dobu (ale narýchlo a opísané, ale na tú dobu to musel byť šok).
Bolo to tak kedysi a je to tak dodnes: niektorí ľudia sú proste idioti a v mene viery a svojej hlúposti sú schopní páchať najohavnejšie ohavnosti a ešte sa tvária urazene, keď ich postavíte zoči-voči drsnej pravde a konfrontujete ich s tým, že sú, nuž, blbci. Dovtedy však stihnú napáchať veľa svinstva a mnohé z neho je také, že už z neho nie je cesty späť. Táto poviedka ja teoreticky upírska, ale možno aj nie. Ťažko sa o tom baví, nejde ani tak o spoilery, ale skôr o to, že sama autorka to zaplietla a napísala tak, že sa z toho ťažko vysomáriť. Ono ale práve aj čiastočne v tom je napokon paradoxne azda najväčšia sila textu.
Ku koncu som pár desiatok sekúnd uvažoval nad hodnotením až 4*, ono by si ich však táto poviedka nezaslúžila. Úvod bol veľmi dobrý v opisoch sídla, kam hrdinka prichádza. Bolo to atmosférické a pôsobivé bez toho, aby autorka explicitne tlačila n hororový žáner. V tej obyčajnosti sa ukrývala sila. Potom žiaľ nasledovali dlhé pasáže s roztopašnými sesternicami, prípravami na Vianoce atď. Vtedy sa tempo dostalo do kómy. A keď hrdinka mala "vidiny" a nasledoval (mimoriadne očakávateľný) finálny zvrat, tak vtedy tempo rovno zomrelo. Z letargie to vytrhla posledná strana, ktorá bola prekvapivo (?) dojemná, ale len za slušný rozjazd a poslednú autentickú stranu až 4* nedám.
Ďalší príbeh, od ktorého nikto (v čele s Abeom) nič nečaká a napokon sa to nečakane (?) zvrhne v peklo. Útroby starého domu ukrývajú nejedno príšerné tajomstvo súvisiace s Abeovým obľúbeným spisovateľom. Cameo tu má istý... pán... veď vy asi viete ktorý.
Výborná ukážka toho, aké všestranné sú Abeho príbehy (resp. tvorcovia tejto série). Nie vždy zákonite musí ísť o koniec sveta a zlo. V tejto komiksovej "poviedke" hrdinom vlastne de facto nič nehrozí, hoci sa okolo nich dejú šialené veci (ale čo je šialené vo svete Abeho, dvojnásobne Mikea Mignolu?). Smutný príbeh, ale zároveň plný nehy a, nuž áno, a lásky.
Až ma prekvapilo, aké je to jednoduché a krátke. V podstate skôr povedal by som taký prológ do druhej Abienovej zbierky, než plnohodnotná komiksová "poviedka". Ale jasné, trochu preháňam. Páči sa mi, že Abeho nasadzujú na samé béčkarské prípady, ktoré nikoho nezaujímajú a zrazu nastane bod zlomu, všade samí démoni a každý bojuje o holý život. V tomto prípade je okrem toho super aj výprava domu pri jazere a realistické vyústene, ktoré ukazuje, že vo svete Mikea Mignoly sa nie vždy (a všetko) musí povinne končiť happyendom.
Taká Dosedělova klasika za 4* s veľmi jemne prižmúreným jedným okom: miestami zbytočne dlhá, ale zároveň nie únavne nekonečná, s uveriteľnými postavami, ktorých správanie dáva zmysel, sympatickými dialógmi a vynikajúcou atmosférou.