Ivan Kučera
komentáře u částí děl
Veľmi dobrá poviedka. Asi moja najobľúbenejšia od Honzu Vojtíška. Sympatické postavy, pôsobivá atmosféra, zaujímavý príbeh a moje obľúbené lesné prostredie. Obmedzenie gore a sexu na minimum príbehu len a len prospelo.
Miestami to vyvoláva jemne nechcený úsmev na perách (vraždiaci župan!), ale v konečnom dôsledku to nadpriemerne funguje, dobre sa to číta, je to svižné a práve vďaka neživým predmetom aj originálne a nečakané. Akurát ma výrazne sklamal Pán Drievko. Hajzlik.
Pôsobivá záležitosť, ktorá sa ku koncu troška stráca sama v sebe, vinou čoho vyprcháva dovtedy perfektná, mrazivá atmosféra kamsi preč. I tak ale ide o ďalšiu vydarenú poviedku z antológie Za tebou. Bonusový bod k dobru za to, že sa odohráva v mojom obľúbenom prostredí - "ľadové peklo" je skutočne pre horor ako stvorené.
Jedna z najlepších poviedok, aké som od Honzu Vojtíška čítal, ale musím ísť o jednu hviezdičku dole, lebo na moju obľúbenú Záhradu sa to predsa len nechytá. Plusom však dozaista je umiestnenie do českej lokality, pôsobivé prostredie cigánskej hrobky a práca s temnou atmosférou, ktorá sa na rozdiel od mnohých iných Vojtíškových poviedok nesústredí na krv a sex a paradoxne možno aj preto je taká dobrá.
„40 rokov je dlhá doba. Ľudia rastú a rastú a deti, ktorými kedysi boli, nechávajú za sebou.“ V podstate najlepšia poviedka z projektu Srdce v Atlantíde a ešte o čosi lepšia, ako zľahka nadpriemerní Ničomní muži v žltých plášťoch a Srdce v Atlantíde, ale jedným dychom a spravodlivo treba dodať, že by to nefungovalo nebyť Ničomníkov a Srdca, lebo tam sme sa spoznali s Bobbym a Carol. A práve im patrí posledná poviedka z tejto „navzájom zľahka pospájanej zbierky“. A je to dojemná krása. Všetko sa férovo uzavrie a priznám sa, že na konci možno padlo pár sĺz.
„Určite sa pomýlila, to bola jeho prvá myšlienka; ľudia nemôžu umrieť, keď ste ich pred chvíľkou videli a rozprávali ste sa s nimi.“ Hodnotím v rámci celého projektu Srdce v Atlantidě. Nie až také hrozné, slabé a nudné, ako Slepý Willie, ale veľa tomu bohužiaľ nechýbalo. Plusom je, že tentokrát pôsobí príbeh uzavretejšie a hrdinom nie je nesympatický človek, ale Sully: kamoš Bobbyho Garfielda a Carol Gerberovej z Ničomných mužov v žltých plášťoch. Obávam sa však, že táto poviedka (alebo čo to je) nemá šancu zaujať nikoho, kto nie je americkej národnosti, nakoľko vojna vo Vietname je vyložene americká záležitosť. Ak ste nečítali Ničomných mužov a Srdce, tak sa tomuto absolútne vyhnite.
Najhoršia poviedka zbierky Srdce v Atlantíde. Tušíte, že je za tým viac a ešte to bude pokračovať, keďže mnohé dejové línie zostávajú dokorán otvorené (policajt). A tak sa vrhnete na zvyšné dva príbehy (Prečo sme boli vo Vietname a Nebeské tiene noci padajú) a čakáte, či sa príbeh uzavrie. A on sa neuzavrie. Je to prekvapivé a doteraz tomu nemôžem uveriť, ale v nasledujúcich dvoch poviedkach Willie nevystupuje. Občas je spomenutý, ale tým to hasne. Ak by to bolo na mne a bol by som editorom zbierky, pokúsil by som sa Stephenovi Kingovi prikázať, aby to sem nedával. Srdce v Atlantíde je o Bobbym, Carol a Sullym, nie o vedľajších postavách (Willie je jeden z tých hajzlikov, ktorí kedysi zmlátili Carol).
Nepriamo pokračovanie poviedky Ničomní muži v žltých plášťoch. Ale bez Bobbyho. Zato s Carol. Tá je spočiatku nie príliš podstatnou vedľajšou postavou. Hlavným hrdinom je vysokoškolák Pete, ktorý na internáte so spolužiakmi prepadne kúzlu kariet a to mnohých z nich navždy poznačí. Niektorých dokonca zničí. Zamiluje sa do spolužiačky Carol, ktorá v jednej scéne spomína na detstvo, na Bobbyho, na to, ako jej ublížili a na to, ako ju zachránil záhadný starší pán bývajúci u Bobbyho mamy v podnájme. Poviedka začína nudne, zle, rozvláčne, nešťavnato a nezaujímavo. Proste, Kto chytá v žite. Našťastie sa do toho po čase Stephen oprie, zabudne na Kto chytá v žite a siahne skôr po fenomenálnom Poslednom kabriolete, čo je jedna z najlepších amerických kníh, aká bola napísaná. Napriek tomu prevláda isté rozčarovanie. Nudný začiatok a treba dodať, že hoci sa King prostredníctvom kariet vypisuje zo svojej drogovej a alkoholovej závislosti, zápletka o hráčoch nie je bohvieako nosná a nudí. Našťastie, dobré a sympatické postavy (Pete a Carol), príbeh ich lásky, Carolina láska k listom a občasné spisovateľovo pôsobivé skákanie do budúcnosti (keď sa príbeh odohráva v súčasnosti a hrdina „zrazu“ povie, ako to s danou postavou, s ktorou práve hrá karty, o 20 rokov dopadlo) robia svoje. Takže s prižmúreným okom 4*.
„Ten, kto sa zakrádal za Harrym Doolinom, nebol ani vlk. Bola to len hyena, a čo má byť? Zaslúžil si snáď Harry Doolin niečo lepšie?“ Ničomní muži v žltých plášťoch sú aj nie sú klasická poviedka. Na jednej strane sú, ale treba ich vnímať v širšom kontexte - v skutočnosti je to len jeden príbeh z piatich. Konkrétne z projektu súhrnne nazvaného Srdce v Atlantíde. Jednotlivé príbehy sú uzavreté, ale to, že spolu nesúvisia, môže povedať iba čitateľ, ktorý to nečítal. Napr. Carol (dievča, do ktorého je zamilovaný Bobby alias hlavný hrdina z Ničomných mužov v žltých plášťoch) sa objavuje aj v druhom príbehu. Príbeh o prenasledovateľoch Teda Brautigana si môžete pamätať z filmovej adaptácie Scotta Hicksa, kde ho stelesnil Anthony Hopkins. Hoci sa mi filmová verzia páčila, na rozdiel od literárneho predobrazu zatajila Tedovu identitu (napojenie na Temnú vežu) a, čo ma mrzí viac, nepoužila jeho koniec. Ten producentom zrejme pripadal príliš odvážny a tak sa ich filmový záver nesie v diametrálne odlišnom tóne. Ako smutné retro. V poviedke bol ale koniec iný. Neúprosný, logický, drsný, ale i reálny a plne podľa logických očakávaní. Z Bobbyho sa stal násilník, zlodej, chuligán. Na konci ho opúšťame v mladom veku a v kľúčovom okamihu, kedy si naňho po rokoch spomenie starý priateľ, a je teda možné, že práve to Bobbyho nakoplo a zmenilo k lepšiemu. To ale nevieme. Aspoň nie z tejto poviedky. Samotný príbeh je ako film: neoriginálny a predvídateľný, ale zručne napísaný a atmosférický. King vždy vedel písať detské dobrodružstvá (Telo) a toto je čosi podobné, hoci predsa len iné.
Mám rád atmosférické horory, ale tu sa to predsa len už preháňa. Nemal som za sebou ani dve strany a už všetko bolo mimoriadne smutné, ponuré, tiesnivé a samozrejme melancholické a to vrátane rannej kávy. Okrem toho nevľúdne, nehostinné a skľúčené. Lenže to, že o niečom napíšem, že je tiesnivé, ešte automaticky neznamená, že to také aj bude. Je to pohodlný (a v tomto prípade i neúspešný) pokus o uľahčenie si roboty. Na to, akú kultovú povesť poviedka má (dočkala sa množstva filmových spracovaní a v rámci Poeovej bibliografie patrí azda k tomu najslávnejšiemu), je prekvapivé, že sa nejedná o žiadny zázrak. Navyše je veľmi krátka. Atmosféru bez debaty mala: výprava kaštieľa postupne sa rozpadávajúceho (a ponárajúceho do močiara) má bez debaty čo-to do seba. Príbeh však stagnuje, je nezaujímavý a kvázi šokujúce rozuzlenie v dnešnej dobe (komentár píšem v r. 2021) nemá šancu šokovať. Pre zaujímavosť dodávam, že v r. 1984 Robert R. McCammon napísal román Prokletí rodu Usherů vychádzajúci práve z Poeovej poviedky (slávny spisovateľ dokonca má cameo). Ako som spomínal, poviedka bola viackrát sfilmovaná. Osobne dávam do pozornosti asi krátkometrážnu psychedelickú verziu od Jana Švankmajera s naturalistickým hlasovým prejavom Petra Čepka z r. 1980, ale zaujímavým príspevkom bol i temný seriál z dielne Mikea Flanagana Pád domu Usherovského (2023), ktorý však s literárnou predlohou narábal do značnej miery špecificky, čo nie každému musí vyhovovať.
E.A. Poe napísal zopár kultových hororových poviedok, zopár nehororových... a zopár blbých. Príbeh zo Skalnatých hôr je nehororový, nekultový a s prepáčením blbý. Dobrou správou je, že je veľmi krátky, takže utrpenie budete mať rýchlo za sebou. Je o ehm blúznení, kedy sa hlavnému hrdinovi v horách (ktoré by inak mohli byť ideálnym prostredím pre plnokrvný horor, ale to bohužiaľ nie je tento prípad) zjaví orientálne mesto. Toto asi fakt nechcete čítať.
Nie zlá, ale úplne nehororová poviedka. Ako Lovecrafta, i Poea zaujímali opisy prírody, ale Lovecraft to robil oveľa pôsobivejšie. Jeho návštevy rozľahlých lesov, kde do noci štekali psy a navštívili sme osamelé farmy pod útokom nadprirodzených vplyvov, boli nezabudnuteľné. To sa o Poeovi povedať nedá. Poviedka pojednáva o zázračnom prežití posádky lode v šialených podmienkach. Prostredie super a jedinečné, dej nudný, monotónny.
Tieto sci-fi poviedky sú zlo. Vôbec nerozumiem, prečo sa neustále opakujú rovnaké zápletky. Kebyže je to chytľavo napísané, tak OK, ale berie sa to tak vážne, až je to smiešne. K tomu slová ako „ergonomických“, „levitron“ a „klesajúca etáž“. No proste peklo. Určite si týmto nezískam veľa priateľov, a nie je v tom žiadna závisť z mojej strany, len smútok – smútok z toho, že práve takéto texty zvyknú bývať vo fantastických súťažiach hodnotené vysoko. Pre mňa úplne o ničom, ak by som mal tento druh literatúry čítať každý deň, radšej by som sa zabil.
Obával som sa toho od prvej chvíle, ale hovoril som si, že by autorka nebola schopná a najmä ochotná prísť so záverečnou pointou, ktorá je odhadnuteľná od prvej chvíle. No bola. Ochotná, i schopná. A aj to urobila. Neuveriteľné – v dnešnej dobe, v roku 2014. Bože. Navyše si nie som istý ani tým, či poviedka vôbec spadá do žánrového rozptylu Ceny Fantázie. Sci-fi ani fantasy to nie je a horor... no, dať do príbehu pár mŕtvol ešte z príbehu horor nerobí, to vážne nie. Podľa mňa sem Oakville, rovnako ako Kamaráti, nepatrí - je to proste "obyčajný" realistický triler. K tomu silené dialógy, nesympatické postavy, nepresvedčivá atmosféra a hrozne pôsobí tiež fakt, že slovenská autorka píše o americkom mestečku a amerických postavách. Niekto to vie. Niekto nie. Ona nie.
Celkom milá, relatívne pôvabná a pomerne zlatá záležitosť. Rozhodne tento žáner nie je moja šálka kávy, ale potešili ma pekné mená postáv a vcelku originálna zápletka. Väz jej nezlomí ani nie príliš logické správanie istých postáv na konci. Prečo si „piatok“ nastavil budík iba 20 sekúnd pred deadlineom? Ak pani Palaciovú potrebovali od samého začiatku dostať na cintorín, určite existoval jednoduchší a rýchlejší spôsob, než z nej urobiť hlavnú hrdinku detektívky. A nie som si istý, nakoľko kostry zapáchajú, nakoľko všetky hnilobné a iné procesy dávno skončili. Fajn, ale ako vravím – tento typ literatúry ma nebaví.
Mám kamoša, ktorý kedysi do Ceny Fantázie poslal poviedku a bola vyradená s tým, že nespĺňala žánrové pravidlá súťaže. Teda nespadala do sci-fi, fantasy ani hororu. Kamaráti sa tam dostali, hoci s danými žánrami nemajú nič spoločné. Iste, horor, to nie sú len nadprirodzené prvky. Ale toto je proste „obyčajný“ triler, prípadne krimi bez policajta. Zrejme z toho malo mraziť a asi z toho aj niekoho mrazilo, ale mňa teda vážne nie. Nepripadalo mi to skoro ničím zaujímavé, desaťnásobne nie výnimočné. Jedinými ako-takými plusmi boli záverečné cementovanie a svojrázny fakt, že sa to dalo čítať (to je teda ale plus!). Bolo to napísané dostatočne dobre a zručne na to, aby to vyložene nesralo. Niekto môže za plus pokladať „autentickú“ reč postáv, ale bola to slabá káva, ako keby autor prvý raz v živote skočil do staničnej krčmy štvrtej cenovej a večer napísal túto poviedku.